Veronika Moravčíková: ABORT. Na ktorú stranu sa postaviť? Kde je pravda?

Pohľad mladej matky štyroch detí.

 

Ako 34-ročná žena, ktorá celý svoj život prežila v dobe hojnosti a pokoja, som dlho žila v ilúzii, že toto je tá realita žitia a takto by mal fungovať ten jediný správny svet. Nad relativitou vlastných práv som sa nikdy nezamýšľala a brala ich ako svoju nadprirodzene danú súčasť. Bolo to niečo ako vyšší princíp, na ktorom funguje náš svet.

 

Myslela som si, že každá situácia, každá spoločenská dilema má správne a nesprávne riešenie a je mojou úlohou postaviť sa na stranu tých dobrých a bojovať proti zlu.

 

V téme potratov som na scéne vnímala 2 tábory, z ktorých každý vyzýva k dodržiavaniu ľudských práv. Na strane jednej volajúci po právach žien na slobodné nakladanie so svojím telom, na strane druhej volajúci po právach nenarodeného dieťaťa. Oba tábory veriace tomu, že práve ich predstava o správnosti prístupu je tá pravá a zodpovedajúca tým univerzálnym „vyšším“ princípom fungovania sveta. Obaja veria, že práve oni bojujú na strane dobra proti hrozbe, ktorá na nás striehne.

 

Na ktorú stranu sa postaviť?

Kde je pravda?

 

S pribúdajúcimi rokmi som pochopila, že svet nie je rozprávka, v ktorej bojuje rytier proti sedemhlavému drakovi a veci nie sú také jednoznačné.

 

A tak som zo zvedavosti nazrela na to, aké pohľady v ktorých kútoch sveta a v ktorých obdobiach na hodnotu ľudského života majú či mali jednotlivé spoločnosti.

 

Dozvedela som sa, že u rôznych prírodných národov narodenie dieťaťa nie je tým kľúčovým momentom, počas ktorého mu spoločnosť priznáva ľudské práva. Dieťa musí najprv preukázať svoju životaschopnosť, až potom je hodné práv.

 

Napríklad u Indiánov z Mohavskej púšte je to moment, kedy sa dieťa prisaje na prsník.

V Ghane sa dieťa stáva plnohodnotným členom spoločnosti až po 7 dňoch od narodenia.

Tsimanovia počas prvého roku života na dieťa ani neprehovárajú, aby si k nemu nevytvorili citovú väzbu.

Deti Ayatalov do 3 rokov nemajú ani meno.

 

Zdá sa to celé kruté? Ako nad tým rozmýšľam, prichádzam k záveru, že rovnako, ako sme my v našej spoločnosti určili tú hranicu, ktorá určuje moment prisúdenia práv ľudskej bytosti, tak si ju určili i oni. Podľa filozofie a potrieb ich spoločnosti a kultúry. Takže ozaj sme lepší a máme „právo“ niekoho posudzovať?

 

V historických obdobiach to tiež bolo rôzne.

 

V Sparte, napríklad, za vykonanie potratu ženu narazili na kôl a následne nemohla byť pochovaná.
Veď potratené dieťa mohol byť chlapec, budúci vojak, a žena tak svojím skutkom oslabila spoločnosť.

Platón do pohľadu na potraty pridal rozmer duše. Podľa neho k oduševneniu dochádza v okamihu pôrodu.

Aristoteles veril, že k oduševneniu dochádza u mužského plodu v 40. deň a u ženského v 90. deň od počatia.

V rannom kresťanstve sa považoval potrat za rovný vražde až v dobe, kedy plod nadobudol ľudské črty, a to bolo okolo 40. dňa od počatia. Ešte v 13. storočí Tomáš Akvinský presadzoval aristotelovskú predstavu oduševnenia plodu.

Veľmi zásadne sa k odsúdeniu potratov postavil až Sixtus V.. V roku 1588 pod hrozbou exkomunikácie zakázal potraty aj používanie antikoncepcie.

 

Tak čo dnes? Kto má pravdu?

 

Zrejme zvíťazí prístup, ktorý sa v tej ktorej dobe najviac trafí do momentálnej nálady spoločnosti. Tomuto faktu oba tábory prispôsobili zbrane aj taktiku.

 

Bojovníkom pro-choice v spoločnosti, ktorá sa tvári, že funguje na princípoch humanizmu, potláčania násilia a na ochrane najslabších, neostáva iné, ako prispôsobiť rétoriku tejto nálade. Zjemňujúce pojmy a výroky, ktoré vytvárajú dojem, že zas tak o veľa nejde, zvyšujú úspech v tomto boji. Právo rozhodovať o vlastnom tele, či hovoriť o prerušení tehotenstva (akoby v ňom bolo možné pokračovať). Ešte som nepočula niekoho na rovinu bojovať za právo usmrtiť potomka v štádiu vnútromaternicového vývoja. Celé sa to takticky zahŕňa pod vágne, podstatu obchádzajúce, nepresné frázičky.

 

Ako sa možno rozhodnúť, ak neidentifikujeme jasne a presne obsah skutku?

 

Pre mňa zásadná otázka. Ak skupina pro-choice aktivistov tvrdí, že žena má právo voľby, prečo jasne nepomenuje, čo je skutočným predmetom jednotlivých možností? Naopak zahmlieva a tých, ktorí sa vyjadria jasne, obviňuje z citového vydierania dotknutých žien. Ale veď predsa, ak si má človek vybrať medzi dvoma možnosťami, mal by vedieť, medzi čím sa ide rozhodnúť. Preto je z môjho pohľadu dôležitou úlohou spoločnosti, nazývať veci jasne a fakticky. V opačnom prípade ide o zavádzanie a ponechávanie rozhodujúcej sa osoby v mylnej predstave, že skutok vo svojej podstate nie je tým, čím je.

 

Najviac ma zaráža, ak je sabotovaná snaha o presadenie povinnosti informovať ženu, ktorá žiada o potrat, o obsahu skutku a jeho možných dôsledkoch. Zaráža ma, ak niekto tvrdí, že ide o zbytočnú traumatizáciu ženy, ktorá je už i tak v ťažkej životnej situácii. „Zbytočnú traumatizáciu“? „Zbytočnú“? To si naozaj spoločnosť neuvedomuje závažnosť daného skutku a nepovažuje za dôležité, aby pred jeho vykonaním žena jasne vedela, že tu nejde o fazuľky, ale o jej biologického potomka a o jej zdravie? Ani za toto nám to „niečo“ nestojí?

 

A čo keby sme pre istotu teda zrušili všetky príbalové letáky ku liekom, aby sme náhodou chorých netraumatizovali prípadnými možnými nežiadúcimi účinkami? Zvlášť, keď sú tí pacienti už i tak v ťažkej životnej situácii.

 

Zvláštna logika, či?

 

Jasné pomenovanie podstaty skutku chráni i samotné ženy. Niektoré z nich totiž v domnení, že len „rozhodujú o vlastnom tele“, bez hlbšieho pochopenia dôsledkov podstúpia potrat, no po vykonaní zákroku nastane krutá realita a kolotoč pocitov obrovského smútku a depresií. Telo je v šoku, psychika je v kýbli. Jedna mne blízka žena niečo podobné prekonala, nasledovali roky trápenia a dnes na základe vlastných bolestných skúseností stojí v prvom rade v pochode za život.

 

Som presvedčená, že súkromné potratové kliniky, ktoré ponúkajú rýchle diskrétne vykonanie zákroku, bez zbytočných otázok a rečí v príjemnej atmosfére, sú vo vysokej miere zodpovedné za nejednu traumu, s ktorou sa žena po potrate musí neraz roky bolestne vyrovnávať. Nie tí, ktorí pravdivo pomenúvajú skutok a tak ženy zodpovedne informujú, ale práve tí, ktorí sa pod rúškom empatie a pochopenia tešia z plniacej sa peňaženky z vykonaných potratov.

 

Naozaj spoločnosti ide ochranu ženy?

 

Či sa len chceme držať v sladkej ilúzii a chlácholiť si svedomie, že tak o veľa zas nejde? Nekaziť si predstavu o tom, akí sme dnes vyspelí, dobrí a humánni a ako ochraňujeme všetkých slabých a bezbranných? Ako sme vyhrali nad krutými zákonmi prírody a to zviera v nás máme absolútne pod kontrolou?

 

Naša spoločnosť je stále v dynamike, mení sa, reaguje....

Kam sa vyberie tentokrát?

 

Veronika Moravčíková

máj 2020