9. 7. 2020

DvC: (η) INFANTICÍDA. Otca poslali feministky a justícia kľačať do kúta.

Siedma časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.
 
• Minule si uviedol, že v súčasnom kultúrnom ekosystéme za evolučnou výhodou ProCSM (pro-choice symbiózy mémbiontov) sú dlhé prsty mémbiontov práva na niečo. Menovite úspešná symbióza s právom na slobodu a súkromie ženy. Tvoje vysvetlenie úspechu ProCSM vykazuje vysokú mieru súladu s pozorovateľným vývojom za posledných sto až stopäťdesiat rokov. Až na jednu výnimku: a tou je neuveriteľne rýchly prepad muža-otca z pozície patriarchu rozhodujúceho o každej stránke života žien do postavenia páriu bez práv. Zákon o interrupcii sa ani len nezaujíma o predstavu biologického otca, ako by sa malo/mohlo nakladať s jeho potomkom v maternici. Ako tento jav vysvetľuje mémológia?
 
Rozdelil by som tvoju otázku na dve otázky, napriek tomu, že zrejme budeš mať pravdu v tom, že spolu určite súvisia.
 
Prvou podotázkou je, prečo muži nebojujú za svojich potomkov. 

13. 6. 2020

DvC: (ζ) INFANTICÍDA. Prečo je dnes také ľahké usmrtiť potomka v tele matky?

Šiesta časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.
 
Posledné storočie možno s trochou nadsádzky označiť ako víťazné ťaženie mémbiontov infanticídnej reakčnej schémy (IRS). Mémbionty ochrany života v tele matky sa spamätávajú zo série ťažkých úderov a hľadajú cestu, ako sa dostať späť do hry. Aké vysvetlenie má pre tento vývoj a momentálny status quo mémológia?
 
Otázka je síce jednoduchá a krátka, ale obávam sa, že odpoveď bude pre čitateľa náročnejšia, a to hlavne preto, že budem od neho očakávať zásadnú zmenu nazerania na svet.

4. 6. 2020

Alžbeta Mráková: A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY

Skôr prejde ťava uchom ihly, ako detská hlava lonom ženy...
... lonom mamy, ktorá dieťa nechce. Prečo len?
Lebo volá svoje bezsvedomie právom.
Akým právom?
 
Čo si počnem? Povedalo dieťa počaté vo vajíčku ženy.
Mĺkvo je tu, mĺkvo. Nevie ešte eR. Myslí si však: Mŕtvo je tu, mŕtvo...
Namiesto trblietavého pokladu života je tu chlad.
Tam, kde mal byť život, svetlo a teplo, je len tma.
 
Vražedné genius loci ženského lona.
Ani jeden génius sa už po stáročia nenarodil. Ani jeden.
Nebol chránený. Bol zmarený. Ešte len začal pučať.
Že vraj chrám počatia. Jaskyňa s kresbami predkov.
Že vraj kolíska. Mäkká zem pre semienko zavlažované krvou.
Že vraj vesmírny satelit spojený vláknom pupočnej šnúry.
Strih, opakovaný záber. Nie fiat, ale fine. Koniec.
Nebudem slúžiť. Mám svoje práva!
Neskoro sa rozhodovať po počatí. Rozhodni sa napred, rajská Eva.
Nemusíš zabíjať, to had ťa vždy podvedie, počuješ ten jeho slizký šepot?
Nemáš právo na svoje telo. Dostala si ho darom, vlastne, je to len záloh.
Ako ho dostal do zálohu každý z nás.
 
Na počiatku zrodu bolo miniatúrne vajíčko.
Počiatok bol v ňom a ono bolo na počiatku v slove buď.
Úplný počiatok sa nedá ani predstaviť.
Boh bez počiatku a konca vchádza do vajíčka skrze Ducha.
A ponechá sa (seba) rodiť ženou.
Od počiatku z bunky a Ducha až po krížom prečiarknutý život.
Ten, ktorý znova vzklíči na nebi.
Čo keby tá druhá Eva, Mária, namiesto fiat povedala nie?
Čo keby práve ona chcela rozhodovať o práve na „svoje“ telo?
 
Ani hviezdy sa už nerodia. Erupcia, výbuch... žiar... a potom rýchly zánik.
Vesmírna odysea končiaca vysatím z tela do čiernej diery sveta.
Nie interrupcia, prerušenie, ale abort. Neľudská smrť ľudského holúšaťa.
Ešte slepého.
Život zaniká krátko po prieniku bičíka do onej životodarnej bunky.
Začal sa pochodom za život... zastaviť stáť, raz-dva-tri!
Rozchod.
Nezažiarila žiadna nová hviezda, žiariace v okamihu sú iba tie padajúce.
 

Aj anjel, keď sa potkne, poletí ohnivou čiarou dolu.
To horí jeho poranené krídlo spálené na uhoľ.
Pohľadu Boha neuhol, ale sklopil oči a ďalej padal, padal...
Kto by ho medzi padlými anjelmi hľadal?
 
A zlá mali sabat v noci, zlámali sa o ten pocit pozlátky.
Mám sa báť?
Áno, pohľadu Boha, ktorý trpí namiesto teba, rajská Eva.
Boh sa podivne díva a nekonečne sa čuduje a diví.
Počuj, Bože, ako môžeš nezasiahnuť do deja?
Veď všetko tu už bolo. Déjà vu.
 
JA SOM, KTORÝ SOM.
A nič mi nie je nemožné.
 
Otecko môj, Abba, Tatuško, ktorý bývaš v kráse nebies,
posvieť si tu vo tme na mňa, veď aj tvoje meno sa tým posvätí.
Pozval si ma do svojho kráľovstva, kde je tvoja vôľa svätá,
chcel som len chlebík jesť každý deň a mamino mliečko piť,
môžeš mi, Ocko, odpustiť
moju vinu, že som sa na svet pýtal, ale nezrodil?
Ja som už maminke mojej odpustil...
 
V tom prenádhernom priestore večnosti sa nesie tiché
mama, mama, mama...
za každým oblakom, hviezdou, za každým hmatateľným miestom
už iba ten hlas a objatie: konečne zasa spolu, mama, nekonečne bez výčitiek,
iba s túžbou objať. Konečne opäť spolu, mama.
Bohu je všetko možné.
Preto odpúšťa nekonečné muky svedomia, ktoré má zašité ústa.
Nad výčitkami dáždnik rozprestretý, aby sa nezmáčali vlasy –
nevyslovené myšlienky padajúce vlasopádom z hlavy.
Boh sa v odpúšťaní nikdy neunaví.
Som, ktorý som, on je, ktorý je. Nič mu nie je nemožné.
CHVÍĽA ODPUSTENIA.
Dlho bolo pusto na púšti, kým prišlo toto odpustenie,
Boh modlitbe toho
len chvíľu živého, no večne milujúceho
neodolá.
 
Večnosťou na jednej strane jemnučko cinkne triangel súzvučenia, prosba,
a na druhej strane počuť úder činelov:
... a odpusť mi moju vinu, že som sa na svet pýtal, ale nenarodil,
ako som i ja odpustil maminke, že ma nechcela...
 
Alžbeta Mráková
24. 5. 2020

Kultúra 11/2020, s. 5


31. 5. 2020

Vladimír Palko: Potrat musí byť nelegálny. Ľudský život chránený.

Myšlienky Vladimíra Palka z rozhovoru s Karolom Sudorom v knihe 
ŠIEL SOM AŽ NA HRANU (kapitola Interrupcie).
 
(1) NA POTRATY CHODIA AJ KATOLÍCKE ŽENY
Bohužiaľ, neplatí, že sa katolícke ženy potratom vyhýbajú. Chvalabohu, chodia zriedkavejšie, ako je priemer. Ale chodia. Naopak, niektoré liberálne ženy by na interrupciu nikdy nešli, lebo vo svedomí cítia, že je to problém. Potrat má byť nelegálny, pretože v tele matky ide o ľudskú bytosť. A zákony musia chrániť životy všetkých ľudských bytostí. Nech sú deťmi veriacich či neveriacich rodičov. Zástancovia práva na interrupciu zabúdajú, že i medzi neveriacimi sú pro-life ľudia.

29. 5. 2020

DvC: (ε) INFANTICÍDA. Začína kultúra valcovať biologickú podstatu človeka?

Piata časť rozhovoru s DvC na tému materstvo a aborty.
 
• Podporuje infanticída fitness druhu homo sapiens? Aký vplyv na rozsah a formy infanticídy má v západnej civilizácii kultúra? Neodkazuje počet abortov (odhad: na Slovensku okolo 6.000, na svete desiatky miliónov ročne) na rozpor medzi biologickými a kultúrnymi motiváciami? Ako mémológia vysvetľuje vývoj od zákazu k liberalizácii a legalizácii infanticídy za posledných sto rokov korunovaný priznaním práva matke usmrtiť vlastné dieťa do 12 a viac týždňov prenatálneho veku? Pritom úhrnná plodnosť na Slovensku klesla na hodnotu 1.4 – na udržanie populácie má byť nad hodnotou 2.1. Teda vymierame. Neznamená tento trend, že kultúra prebrala velenie a začína valcovať biologickú podstatu človeka?

27. 5. 2020

Juraj Frajberg: UPT. Kto chce sprísniť zákon a šikanovať ženy?

Počet UPT každým rokom klesá. Je to súvislý trend. Je cieľom predkladateľov naplniť väznice a šikanovať ženy?
 
V periodických cykloch sa v našej spoločnosti objavuje téma sprísnenie UPT. 
Vždy sa zamyslím, o čo skutočne ide.
 
Aby som sa mohol zamýšľať, pozriem si pár údajov ľahko overiteľných a zistiteľných. Tak údaj v roku 1997 bolo UPT 14,6 na 1000 žien a v roku 2018 pod 5
[NCZI: POTRATY V SR 2018]. To znamená, že... JE TO MENEJ. A pre presnosť, tento údaj každým rokom klesal. To znamená, že je to stabilný súvislý trend. Tak sa zamýšľam, čo chcú predkladatelia dosiahnuť? Menej UPT? Ale veď každým rokom je počet nižší. Takže to asi nebude ten dôvod.
 
Ďalší overiteľný údaj. Írsko malo do roku 2018 úplný zákaz UPT. Ale vo VB denne UPT podstúpilo 12 občianok Írska (z Poľska ročne vycestuje 20.000 žien kvôli UPT). To asi nebude voľba írskych (poľských) žien ten úplný zákaz. [ASPEKT: Kam môžu viesť snahy o obmedzenie reprodukčných práv žien?]
 
Žeby chceli predkladatelia zvýšiť obrat zahraničných nemocníc? Ani to asi nebude ten dôvod. V Salvadore ešte pritvrdili. Ak sa narodí mŕtve dieťa, poprípade nastane spontánny potrat, tak žena je stíhaná za vraždu.
 
Je cieľom predkladateľov naplniť väznice a šikanovať ženy?
Len dúfam, že nie.
 
Ešte jedna štatistika zo Slovenska. 100% žien ateistiek uviedlo, že súčasný zákon je dostatočný, eventuálne že je zbytočne prísny. To isté si myslí 43% žien katolíckeho vierovyznania. [Wikipédia: Interrupcia]
 
Kto potom chce vlastne sprísniť zákon?
Veď keď je to proti niekoho presvedčeniu, nech to nerobí!!!!!!!!
 
Časť predkladateľov tohto zákona popiera holokaust.
Takýchto ľudí sa neopýtam ani koľko je hodín, nieto ešte, čo si myslia o ochrane ľudského života.
 
Keď si teda zhrniem fakty, porozmýšľam a vychádza mi, že vôbec ale že VÔBEC nejde o UPT.
Ide len o prekrytie skutočných problémov. Akých to neviem.
To ukáže čas.
 
P. S.
Čítal som niekde zaujímavú otázku. Predstavte si, že sa nachádzate v klinike na umelé oplodnenie a vypukne tam požiar. Na jednej strane je 100 embryí a na druhej strane je malé dieťa. Zachrániť môžeš buď alebo.
 
Ja mám teda jasno, koho by som zachraňoval.
 
P. P. S.
Podľa mňa cesta ako ešte znížiť počet UPT, je zvýšiť príspevky na materskú, rodičovský príspevok, na úroveň priemeru platu matky za posledný rok, počas celej doby rodičovskej dovolenky.
 
Juraj Frajberg
 

26. 5. 2020

Alžbeta Babkovičová - Mráková: SVEDOMIE NAMIESTO PARAGRAFU

Kto z vás je bez viny, nech ma súdi,
že na celé ústa poviem, kto je vrahom.
Nepotrebujem na to pekne spracovanú
detektívku Agathy Christie,
stačí mi vidieť po kožu(ch).
 
Vrahovia chodia po svete usmievaví
a veľmi milí.
Kupujú si nový mejkap na zakrytie vrások,
alebo popíjajú z fľaše,
alebo si umývajú ruky po práci
a nikto si ich v meste ani nevšimne.
 
Prepáčte, slečna či pani, vy ste vrahyňa.
Treslo to ako zaucho.
A potom bolo dlhé mlčanie.
A potom bolo tisíc zdôvodnení
o „nutnosti“ toho zákroku.
Ach, prečo to nikto nechce pochopiť...
 

Vážený pane, pravda, tých pár stoviek vás nezabije,
ale zaručene zabije to neviniatko v tele.
Ale vás takáto strata nebolí.
Na trochu krvi nie ste zvedavý.
Hlavne, že ste ju z toho dostali.
A OTEC kričia iba živí, mŕtvi tie slová prespali.
 
Pán vrah s titulom MUDr. pred menom,
konkurencia na vás číha v mäsiarstve,
ibaže bez úplatkov (?) a v dlhých radoch piatkových,
to viete, ide nedeľa...
 
Tak všetci spoločne budujeme krajší zajtrajšok
pre všetkých. Sme si roveň. A vôbec. My máme všetko,
chceme žiť.
Čo nás po tamtých. Nikdy neboli.
Neprešli ani do slovies...
Svedomie kdesi v pivnici vedomia začína ťukať
a ťukať a ťukať
S.O.S.
 
Alžbeta Babkovičová – Mráková
27.11.1973


 

Žena, čo vidí celú mincu: ad „ABORT. Na ktorú stranu sa postaviť? Kde je pravda?“

Poznámky k včera uverejnenému článku Veroniky Moravčíkovej ABORT. Na ktorú stranu....
 
Na úvod interpretácia textu:
(1) „Zdá sa to celé kruté? Takže ozaj sme lepší a máme „právo“ niekoho posudzovať?“
Autorka predpokladá, že príklady prisúdenia ľudských práv dieťaťu vo vyššom veku v prírodných národoch (až po narodení) vzbudí v čitateľovi pocit zhrozenia. Na druhú otázku sa podsúva odpoveď „nie sme lepší a nemáme právo súdiť iných“, veď u nás je hranica interrupcie na 12-tom týždni tehotenstva, celých 12 týždňov od počatia nepovažujeme plod za človeka.
(2) „Tak čo dnes? Kto má pravdu?“
Táto otázka podsúva predpoklad, že existuje iba jedna možnosť – jedna správna voľba a že dva odlišné názory sú v akomsi boji, z ktorého vyjde iba jeden víťaz. Autorka odsudzuje spoločnosť („tvári sa“, „nepresné frázičky“), ktorá sa prikláňa k pro-choice a používa zjemňujúcu rétoriku namiesto presných pojmov, nakoniec ironizuje názov UPT. Čiže jediná prekážka = nepresná rétorika.
(3) „Ako sa možno rozhodnúť, ak neidentifikujeme jasne a presne obsah skutku?“
Autorka od spoločnosti očakáva, že pomenuje veci – usmrtenie potomka – jasne a presne, pretože vágne označenie zabitia považuje za rozhodujúcu prekážku v rozhodovaní sa žien.
Autorku najviac znepokojuje fakt, že spoločnosť odmieta ženu informovať o rizikách potratu a o tom, že v skutočnosti zabíja svojho potomka (človeka a nie „niečo“). Právo na informácie porovnáva s príbalovými letákmi na liekoch.
(4) Dôkaz o dôsledkoch neinformovanosti
Autorka uvádza sprostredkovanú skúsenosť kamarátky, vyslovenie obdivu z jej názorovej premeny.
(5) Kritika súkromných potratových kliník
Zisk pod falošným prejavom empatie
(6) Rozpor v úlohe spoločnosti
Ochrana ženy (zabitie potomka) verzus vyspelosť a humánnosť spoločnosti.
(7) Potrat
Výhra spoločnosti nad krutou prírodou + kontrola zvieraťa v nás.
 

Poznámky k vyššie uvedeným okruhom:
ad (1) Čím je spoločnosť vyspelejšia, má viac možností (prevencia, antikoncepcia), ako predchádzať nežiadúcim tehotenstvám. Preto sa tá hranica prisúdenia ľudských práv posúva smerom k počatiu človeka. Sme na hranici 12 týždňov tehotenstva. To je fakt. Je možné tú hranicu posunúť? Určite áno. Je tá hranica krutá alebo nie? To je už hodnotiaci súd, postoj k faktu, ktorý vychádza z nejakého hodnotového rámca. Zo zorného uhla pohľadu nejakého domorodca nejde o krutosť, ak usmrtí „to“, ktoré ešte nie je človekom. Ak niekto zo svojho postoja s tou hranicou nesúhlasí, nepodstúpi potrat, aj keby to boli rok alebo tri roky.
ad (2) Nemyslím si, že presná rétorika bude viesť k zníženiu počtu potratov. Stálo by to za vyskúšanie. „Čo značí meno? To, čo ružou zveme, pod iným menom tiež by voňalo.“ Alebo naopak – nech UPT nazveme hocijako inak, každý vie, čo to znamená – ukončenie života (budúceho, ale nenarodeného) človeka a vedia to aj tí, ktorí používajú tú zjemňujúcu rétoriku. Ak by stačilo na zníženie počtu potratov zmena názvu, bolo by to príliš ľahké.
ad (3) Sokrates si myslel, že keď človek spozná dobro, bude ho aj konať. Podľa Aristotela sa mýlil. Ak spoznáme zlo v jeho jasne formulovanej podobe, neznamená to ešte, že ho nebudeme konať. Ak má žena jasný a pre ňu relevantný dôvod, neupustí od neho. Ak ho žena nemá, niekedy stačí rôzny druh podnetu na to, aby sa pre potrat nerozhodla. Napr. deti sa hrajúce na ihrisku, výklad s detským oblečením. Takže jasná a zreteľná formulácia nemusí byť dôvodom, aby žena zmenila svoj názor.
ad (4) Lekári majú povinnosť ženu informovať o dôsledkoch potratu zo zákona. Údajne existujú vedecké štúdie, ktoré dokazujú, že interrupcie nespôsobujú žiadne zvýšenie rizika psychických problémov u žien, resp. že sa prejavujú psychické problémy, ktoré mali ženy pred potratom. Asi by sme našli aj štúdie, ktoré tvrdia opak. Netuším, či sú aj štúdie, ktoré mapujú ženy s nechceným tehotenstvom, určite áno a je asi náročné posúdiť, čo je horšie – potrat alebo nechcené tehotenstvo. Ale v týchto dimenziách autorka neuvažuje. Myslím, že ženy, ktoré podstúpili potrat, majú čo robiť, aby sa s tým vyrovnali. Je však neférové ich vnímať automaticky ako traumatizované bytosti, ktorým sa upiera triezvy úsudok na túto tému.
ad (5) Súkromné potratové kliniky – sú aj štátne? Prekáža autorke fakt, že sú súkromné alebo fakt, že vo dverách ženy nevítajú s tým, že idú zavraždiť svojho potomka? Tá empatia nemusí byť falošná. Súcit a empatia je na mieste, ak sa žena po zvážení rizík, s pocitom hanby a zatratenia zo strany rodiny, partnera a spoločnosti rozhodne podstúpiť potrat. Prostredie takých kliník je pre tie ženy nepodstatné, ženy sa v nich necítia lepšie preto, že sa na nich personál usmieva a na stenách je pekná farba.
ad (6) Vyspelosť spoločnosti sa prejaví v tom, že sa hľadá spoločné riešenie na sporné otázky bez ponižovania, urážok, irónie a bezcitnosti, s rešpektom k diskutujúcemu. Aj keby sa strany nezhodli, dôležité je zachovanie úcty a snahy vrátiť sa k problému neskôr. Pri najvážnejších problémoch by sa ako víťazi mali cítiť obe strany, ktoré možno z niektorých nárokov museli ustúpiť, ale aj tak niečo získali.
ad (7) Človek nie je nad prírodou, je jej súčasťou a to aj so svojimi myšlienkami. Prekáža mi, že sa vôbec nehovorí vo vzťahu k potratom o mužoch, ktorí sú spoluzodpovední za počatie dieťaťa.
 
 
Žena, ktorá chce vidieť
obe strany mince
 
Reakcia na článok:
 

23. 5. 2020

Veronika Moravčíková: ABORT. Na ktorú stranu sa postaviť? Kde je pravda?

Pohľad mladej matky štyroch detí.
 
Ako 34-ročná žena, ktorá celý svoj život prežila v dobe hojnosti a pokoja, som dlho žila v ilúzii, že toto je tá realita žitia a takto by mal fungovať ten jediný správny svet. Nad relativitou vlastných práv som sa nikdy nezamýšľala a brala ich ako svoju nadprirodzene danú súčasť. Bolo to niečo ako vyšší princíp, na ktorom funguje náš svet.
 
Myslela som si, že každá situácia, každá spoločenská dilema má správne a nesprávne riešenie a je mojou úlohou postaviť sa na stranu tých dobrých a bojovať proti zlu.
 
V téme potratov som na scéne vnímala 2 tábory, z ktorých každý vyzýva k dodržiavaniu ľudských práv. Na strane jednej volajúci po právach žien na slobodné nakladanie so svojím telom, na strane druhej volajúci po právach nenarodeného dieťaťa. Oba tábory veriace tomu, že práve ich predstava o správnosti prístupu je tá pravá a zodpovedajúca tým univerzálnym „vyšším“ princípom fungovania sveta. Obaja veria, že práve oni bojujú na strane dobra proti hrozbe, ktorá na nás striehne.
 

Na ktorú stranu sa postaviť?
Kde je pravda?
 
S pribúdajúcimi rokmi som pochopila, že svet nie je rozprávka, v ktorej bojuje rytier proti sedemhlavému drakovi a veci nie sú také jednoznačné.
 
A tak som zo zvedavosti nazrela na to, aké pohľady v ktorých kútoch sveta a v ktorých obdobiach na hodnotu ľudského života majú či mali jednotlivé spoločnosti.
 
Dozvedela som sa, že u rôznych prírodných národov narodenie dieťaťa nie je tým kľúčovým momentom, počas ktorého mu spoločnosť priznáva ľudské práva. Dieťa musí najprv preukázať svoju životaschopnosť, až potom je hodné práv.
 
Napríklad u Indiánov z Mohavskej púšte je to moment, kedy sa dieťa prisaje na prsník.
V Ghane sa dieťa stáva plnohodnotným členom spoločnosti až po 7 dňoch od narodenia.
Tsimanovia počas prvého roku života na dieťa ani neprehovárajú, aby si k nemu nevytvorili citovú väzbu.
Deti Ayatalov do 3 rokov nemajú ani meno.
 
Zdá sa to celé kruté? Ako nad tým rozmýšľam, prichádzam k záveru, že rovnako, ako sme my v našej spoločnosti určili tú hranicu, ktorá určuje moment prisúdenia práv ľudskej bytosti, tak si ju určili i oni. Podľa filozofie a potrieb ich spoločnosti a kultúry. Takže ozaj sme lepší a máme „právo“ niekoho posudzovať?
 
V historických obdobiach to tiež bolo rôzne.
 
V Sparte, napríklad, za vykonanie potratu ženu narazili na kôl a následne nemohla byť pochovaná.
Veď potratené dieťa mohol byť chlapec, budúci vojak, a žena tak svojím skutkom oslabila spoločnosť.
Platón do pohľadu na potraty pridal rozmer duše. Podľa neho k oduševneniu dochádza v okamihu pôrodu.
Aristoteles veril, že k oduševneniu dochádza u mužského plodu v 40. deň a u ženského v 90. deň od počatia.
V rannom kresťanstve sa považoval potrat za rovný vražde až v dobe, kedy plod nadobudol ľudské črty, a to bolo okolo 40. dňa od počatia. Ešte v 13. storočí Tomáš Akvinský presadzoval aristotelovskú predstavu oduševnenia plodu.
Veľmi zásadne sa k odsúdeniu potratov postavil až Sixtus V.. V roku 1588 pod hrozbou exkomunikácie zakázal potraty aj používanie antikoncepcie.
 


Tak čo dnes? Kto má pravdu?
 
Zrejme zvíťazí prístup, ktorý sa v tej ktorej dobe najviac trafí do momentálnej nálady spoločnosti. Tomuto faktu oba tábory prispôsobili zbrane aj taktiku.
 
Bojovníkom pro-choice v spoločnosti, ktorá sa tvári, že funguje na princípoch humanizmu, potláčania násilia a na ochrane najslabších, neostáva iné, ako prispôsobiť rétoriku tejto nálade. Zjemňujúce pojmy a výroky, ktoré vytvárajú dojem, že zas tak o veľa nejde, zvyšujú úspech v tomto boji. Právo rozhodovať o vlastnom tele, či hovoriť o prerušení tehotenstva (akoby v ňom bolo možné pokračovať). Ešte som nepočula niekoho na rovinu bojovať za právo usmrtiť potomka v štádiu vnútromaternicového vývoja. Celé sa to takticky zahŕňa pod vágne, podstatu obchádzajúce, nepresné frázičky.
 
Ako sa možno rozhodnúť, ak neidentifikujeme jasne a presne obsah skutku?
 
Pre mňa zásadná otázka. Ak skupina pro-choice aktivistov tvrdí, že žena má právo voľby, prečo jasne nepomenuje, čo je skutočným predmetom jednotlivých možností? Naopak zahmlieva a tých, ktorí sa vyjadria jasne, obviňuje z citového vydierania dotknutých žien. Ale veď predsa, ak si má človek vybrať medzi dvoma možnosťami, mal by vedieť, medzi čím sa ide rozhodnúť. Preto je z môjho pohľadu dôležitou úlohou spoločnosti, nazývať veci jasne a fakticky. V opačnom prípade ide o zavádzanie a ponechávanie rozhodujúcej sa osoby v mylnej predstave, že skutok vo svojej podstate nie je tým, čím je.
 
Najviac ma zaráža, ak je sabotovaná snaha o presadenie povinnosti informovať ženu, ktorá žiada o potrat, o obsahu skutku a jeho možných dôsledkoch. Zaráža ma, ak niekto tvrdí, že ide o zbytočnú traumatizáciu ženy, ktorá je už i tak v ťažkej životnej situácii. „Zbytočnú traumatizáciu“? „Zbytočnú“? To si naozaj spoločnosť neuvedomuje závažnosť daného skutku a nepovažuje za dôležité, aby pred jeho vykonaním žena jasne vedela, že tu nejde o fazuľky, ale o jej biologického potomka a o jej zdravie? Ani za toto nám to „niečo“ nestojí?
 
A čo keby sme pre istotu teda zrušili všetky príbalové letáky ku liekom, aby sme náhodou chorých netraumatizovali prípadnými možnými nežiadúcimi účinkami? Zvlášť, keď sú tí pacienti už i tak v ťažkej životnej situácii.
 
Zvláštna logika, či?
 
Jasné pomenovanie podstaty skutku chráni i samotné ženy. Niektoré z nich totiž v domnení, že len „rozhodujú o vlastnom tele“, bez hlbšieho pochopenia dôsledkov podstúpia potrat, no po vykonaní zákroku nastane krutá realita a kolotoč pocitov obrovského smútku a depresií. Telo je v šoku, psychika je v kýbli. Jedna mne blízka žena niečo podobné prekonala, nasledovali roky trápenia a dnes na základe vlastných bolestných skúseností stojí v prvom rade v pochode za život.
 
Som presvedčená, že súkromné potratové kliniky, ktoré ponúkajú rýchle diskrétne vykonanie zákroku, bez zbytočných otázok a rečí v príjemnej atmosfére, sú vo vysokej miere zodpovedné za nejednu traumu, s ktorou sa žena po potrate musí neraz roky bolestne vyrovnávať. Nie tí, ktorí pravdivo pomenúvajú skutok a tak ženy zodpovedne informujú, ale práve tí, ktorí sa pod rúškom empatie a pochopenia tešia z plniacej sa peňaženky z vykonaných potratov.
 
Naozaj spoločnosti ide ochranu ženy?
 
Či sa len chceme držať v sladkej ilúzii a chlácholiť si svedomie, že tak o veľa zas nejde? Nekaziť si predstavu o tom, akí sme dnes vyspelí, dobrí a humánni a ako ochraňujeme všetkých slabých a bezbranných? Ako sme vyhrali nad krutými zákonmi prírody a to zviera v nás máme absolútne pod kontrolou?
 
Naša spoločnosť je stále v dynamike, mení sa, reaguje....
Kam sa vyberie tentokrát?
 
Veronika Moravčíková
máj 2020