OSADA SAMOTÁRU – II. kapitola
Dňa 1. VIII. 1945
Túto zápisnicu som prevzal
hneď po vojne a mojou úlohou a povinnosťou – ako bolo uznesené – je opísať
všetky dobrodružstvá, ktoré sa konajú v osade, na trampe, na schôdzi, skrátka
kde je nás vždy čo najviac pohromade. Ja! ako zapisovateľ môžem si tiež niekedy
napísať svoje dobrodružné zážitky. Preto vždy zapíšem každú schôdzu, každý
tramp a výlety.
písal Kid
Bolo to po fronte, keď do
osady „Samotárú“ prišli noví členovia, a to boli Milan Mazúr a Karol Kučera –
vtedy sme chodili spievať spoločne s viacerými chlapcami.
Neskoršie sa tu zakladal zväz
Račištorfských osád (SOR). To sme spoločne chodili zo začiatku na schôdze, bolo
nás všetkých asi 50 – 60. Potom prišiel Lojzo Lednár, ktorý nám vysvetľoval to
a to by bolo dobré – tak sme ho počúvali – ja som vždy bol v kúte a som sa len
smial, lebo on len chlapcov huškal, potom to aj tak zakapalo.
Neskoršie sme si vyšli na
spoločný tramp na staré miesto „Saharu“. Každý sa tešil, že zase prišli staré
časy. My ako starí zálesáci sme sa utáborili pod našimi stromami. Mali sme dva
stany, pod ktorými sa večer úžasne žartovalo, skratka bolo až veľmi veselo. Ja
ako obyčajne som sa utiahol do kútika pri starom buku, kde som si vybrnkával
krásnu melódiu „Jedu nocí“ a ostatní so mnou.
Náš šerif Tex len dohliadal
ako statočný muž západu, aby sa chlapci náhodou medzi sebou nepohádali, ale keď
k tomu nedošlo, prišiel i on medzi nás, ktorí sme ho s veselosťou obdivovali,
potom si prisadol k nám, kde sme si zanôtili „Píseň Severu“. Neskoršie sme
sa dali do varenia. Varili sme takzvaný sekej bez mäsa. Keď sme ho mali hotový,
všetci ho obdivovali, lebo bol tak dobrý, že by sa mohol aj najlepší kuchár
zahanbiť.
Mike vylizoval kotlík ešte aj
keď bol umytý. Neskoršie, keď sa každý najedol, až mu skoro brucho prasklo,
utiahli sa pod ich najlepším, a to bolo hádajte, čo? Pod svoje mizerne
natiahnuté stany.
My ako som písal sme boli pod
jedným stanom traja a štvrtý bol nejaký cudzí mrzák, ktorý nás len znepokojoval.
Potom začal obávaný Mike najchutnejšie reči, ktoré už v živote počujeme.
A to sa hašterili s našim
komickým malým Tomom, ktorý tiež oplácal nie tými najhoršími srandami. Ja som
sa tak smial, že som tak aj zaspal.
Foxo ten len pri ohni sa
škeril jak dobrý bzučiaci „čmeliak“. Fehoj ten len prikyvoval a smial sa ani
keď ho bozká najslávnejšia herečka na svete. Tex ten sa len za brucho chytal,
aby sa mu nepuklo.
Potom niektorý zakričal, že
chceme vidieť malého Toma zatančiť jeho rytmický brušný tanec, takzvaný Zadělej
my kotrbanec „Marvano“, ale nechcelo sa mu ísť spod jeho najmilšieho, kde bol
natiahnutý ani v hoteli, keď ešte stále pokračoval vo svojich typických
rečiach. No ale nedalo sa nič robiť, chlapci ako na západe to robia šli a
vytiahli ho spod stanu. Neďaleko spravili väčší táborák, kde sme nahnali Toma
tančiť.
My ako starí čundráci
posadali sme si okolo táboráka. V najväčšej tichosti sme pozerali na obľúbeného
Toma, ktorý sa v šere táboráka vytáčal ani slávna Alica Haly a pospevoval s nami
melódiu Marvány, ktorú v duchu miloval ako svoju najmilšiu.
Keď už dospevoval koniec,
ešte sa niekoľko raz s úsmevom pozrel do neznáma, ako keby ho niekto naozaj s
otvoreným srdcom čakal a šepkal mu „si najmilší človek na svete“.
Keď bol koniec tanca,
všetci sme sa naňho vrhli a vyhadzovali sme ho na najvyššie stromy, čo boli okolo
nás. Chudák, musel ešte raz ísť tancovať.
Tex šerif bol v tej chvíli
strašne smutný. Prečo by nie, keď nám chyboval náš verný kamarát Jim.
Aj on niekedy s nami sa tu
veselil a radoval a teraz leží na cintoríne hlboko pod zemou, že sa nikdy nevráti.
Preto ako správni čundráci zavelil šerif Tex stáť v tichosti 2-3 minúty na
počesť zosnulého Jima, lebo keď chodil na jeho obľúbený flek, vždy pracoval úprimne
a čo najlepšie sa ku každému choval, miloval tramp, miloval prírodu a kamarátov.
Ako staré porekadlo hovorí, dobrí ľudia vždy sa skorej poberú na večnosť od
sveta. A tak sa aj stalo. Chudák, padol nešťastnou náhodou za obeť
bombardovania amerických letcov. No s krvácajúcim srdcom sme sa od neho odlúčili,
išli sme spolu upokojovať jeho drahú mamičku a sestričku, ktoré sa nemohli
od neho odobrať.
Ešte raz sme sa pozreli
naňho a odišli so smútkom domov. keď uplynuli minútky státia, všetci sme sa
smutne pozerali do čerstvej pahreby táboráka. Ja som sa na chvíľu od nich
odlúčil a vytiahol som si svoju obľúbenú malú picolo, na ktorej som cynicky
vyfukoval starú, ale veľmi milú pesničku, ktorú chlapci s natiahnutými ušami
počúvali. Tá chvíľa, keď si spomeniem, mi bola tak krásna, že ju obdivujem ešte
dnes. Bolo to tak nádherné, ako niekde na prérii, keď nejaké zvuky prináša
vietor, ktoré odnesie k našim ušiam. O chvíľu bolo mnoho kamarátov okolo
mňa, prikrádali sa ako indiáni „potichu“ a tak počúvali.
No ale prišiel čas aj na
spanie. Každý sme išli do útulného kútika trochu si natiahnuť svoju kostru.
Ráno každý taký trochu uzimený sa vytiahol zo svojho brlohu a hneď utekal k ohňu,
z ktorého sa ešte od večera dymilo. Niektorí sa dali do práce, iní zase do umývania,
len malý Tom akosi divne skákal a tak sa iboval, aby si druhí brali z neho
príklad.
Foxo ten len so mnou a s Mikeom
dal sa do srandovných pesničiek, že sa všetci čudovali. Prečo by nie, veď sme
spievali o akejsi podivnej „seňorite“, ktorá ráno zobúdza ospalých darebákov, ktorí
vtedy ešte ležia, keď im slnko brucho praží, no ale neskoršie predsa len všetci
vstanú a musia sa poriadne zrichtovať, ako sa patrí na riadneho kovboja.
Každý sa snaží čím skorej,
aby navaril tú každodennú kávu. Po káve sa varí pomaly obed. To sa tiež snažia chlapci,
aby mali lepší a chutný obed od druhých, ale najvýbornejší bol náš „sekej“,
dobre pálčivý, aby ho Mike nemohol jesť. Vtedy sa mu všetci smejeme, že sme ho
oklamali. Namiesto papriky sme dali alžírske korenie, aké černosi užívajú.
Po obede ide každý, kde
chce. Ja napríklad som sa vzdialil ku 3 dubom a som sa učil s menšou presnosťou
nože hádzať. Iní zase mali pasiu po stromoch chodiť, naháňať sa. Druhí zase
išli ďalej od fleku na záchod atď.
Len Mike strúhal kyslý
ksicht, lebo sa mu struna odtrhla na gitare a dala mu po líci.
Keď sa všetci pobavili po
svojej chuti v našej prírode, slniečko už trochu zapadalo za krkonošné vŕšky a
za vysokánske stromy. začali sme sa baliť pomaly domov, hoci každý by tu aj celé
mesiace strávil. Za chvíľu, keď sme boli hotoví, ešte raz sme si zaspievali,
poobzerali sa a išli domov.
Cestou sa robia srandy,
ktoré každý rád znesie. Pri tom sa brnkne na rozladené mandolíny a pekne to ide
do kroku. Za chvíľu sa objavia siluety a obrysy domova. Každý cestou si skočí
spláchnuť hrdlo do zadymenej krčmy a pri tom si nejakú vytrasenú cigaretu zapáli
a s tým sa uskromní ako gavalier nehody. Potom sa pomaly rozídu kade ktorý,
len ja pijem za všetkých.
(koniec kap. II. – nasleduje kap. III.)
SÚVISIACE ČLÁNKY:
ARCHÍV portálu račan.sk:
