Milan Mazúr (1926-1992): KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – VI. kapitola

OSADA SAMOTÁRU – VI. kapitola

Dňa 14. apríla 1946, to jest v nedeľu, šli sme – ako sme sa uzniesli – na výlet do Záhoria, na ktorom sa zúčastnili: Tex, Tom Kid, Mike, Mery, Peggy. Ešte šli s nami dve dievčatá, ktoré sa veľmi múdrili. Najmä jedna si tak viedla, akoby nad ňou nebolo. Po ceste sme žartovali, spievali a smiali sme sa nášmu malému Tomovi, ktorý s obrovskou rýchlosťou spustil veľké balvany z mohutného vrchu. Mike, keď to zbadal, i on išiel spúšťať dolu, ale už väčšie, ako sa na menšieho obra patrí. Už sme boli blízo Pajštúna, keď sme si šli niečo zajesť na peknú lúčku, ktorá bola nám pri ruke. Chvíľu sme sa bavili a šli ďalšou cestou, ktorá nás viedla do malej dediny Pajštúna. Tam sme si šli smäd zahnať. Každý bol smädný, ako keby jakživ nepil. Pri pivku sme si zahrali na mandolínach, robili sme dajaké vtipy a smiechu bolo toľko, že sa mohol aj puknúť.

Tentoraz bolo veselšie ako inokedy, lebo sme mali so sebou vtipkárskeho Toma, ktorý vždy vie niečo nového. Len na dievčatá má akýsi pech. Tex ten nebol tentoraz nikde, len za stolom si veselo popíjal a smial sa, ako by mohol niekoho nahnevať. Keď k tomu nedošlo, šiel si obzerať dievčatá, ktoré naňho brali a on si z toho viedol.

Peggy tá mala lepšiu náladu ako minule. Mery tá sa len usmievala ako dcéra farmára.

Mike ten spomínal, že načne svoj okuravý skrojok, ktorý keď vytiahol, bol celý čierny ako uhol. Musel skoro polovicu zahodiť, neušlo sa skoro ani jemu. Vao tentoraz nebol s nami, asi sa mu nechcelo. Za chvíľu sme sa zoznámili s akousi osadou, kde boli chlapci dosť sympatickí a medzi nimi bol aj kocúr, ktorý sa zahľadel na Peggy, ktorá sa mu smiala ako sa patrí. Bolo asi 6 hodín, keď sme sa poberali domov.

Rozlúčili sme sa po kamarátsky a šli svojou cestou ku domovu brnkajúc na rozladenú gitaru. Po ceste sa Mike ponúkal, že bude Mery niesť chlebník, aby sa neunavila, že je to kus cesty. Mery mu ho vďačne dala a pevný Mike ho niesol. Onedlho nás odbehol a šiel s Tomom popredku. Mike ako ho tak niesol má vo zvyku ruky všelijako prehadzovať a ako si ruku dal na kapsu a čosi zacítil, hneď otvoril patku a hľa, čo nenašiel. Objavil aj s Tomom a dobrých 15 líp. Hneď sa dali s chuťou do fajčenia, no ale Mike hneď sňal chlebník a položil ho na zem, že mu je to ťažké niesť taký kus.

            

Kid a Mery šli za nimi asi 500 metrov. Za nimi zase šiel Tex i Peggy. Naraz Mery zbadala asi na päť metrov niečo tmavé a keď sme boli pri tom, Kid to zdvihne a hľa, tu je jej chlebník, ale i s prázdnym vačkom.

Hneď sme vedeli, že cigarety sú preč. Museli sme sa tomu i zasmiať, ako nás ten naničhodný Mike a Tom previedli. Za chvíľu nás dohonili Tex a Peggy. Tex sa pýtal, že prečo stojíme. Keď sme mu povedali, čo sa stalo, smiechu sa nezdržali s Pegginou. Kid ten sa smial celou cestou, až na jeho pozemku sa zastavil. Chytil ježa do ruky a povedal, že ho dá Mikeovi za krk, aby ho trocha popichal. Keď zistil, že jež má nablízku mladé, tak ho pustil na zem, aby im doniesol dačo starý otec. Cestou sme sa zastavili u Mikea, ale nebol doma. Išiel rovno do dediny aj s Tomom.

My štyria, Kid, Tex, Mery a Peggy, šli sme spolu do dediny, kde sme sa chvíľami obzerali, či niektorého nezbadáme, ale po tých nebolo ani stopy. Po ceste hore dedinou Kid brnkal na gitare a dosť obstojne spieval, pričom mu Tex kedy-tedy pomohol vytiahnuť nízky hlas. Pri kine sa s nami Tex rozlúčil a šiel sa vyspať.

Kid sa trocha vyššie rozlúčil s dievčatami a šiel tiež domov sa navečerať a šiel sa trocha prejsť a našťastie zbadal Mikea, ktorý chodil ešte po ulici s mandolínou na ramene a veselo si ťahal zo suchej lipky, ktorá mu ešte zostala. A tu Mike naraz si spomenul, že musí povedať Mery smutnú správu. Kid sa ho pýta, akú smutnú správu.

Že on to nemôže povedať mne a vykrúcal sa ako mohol, no ale Kid ho trocha štuchol medzi rebra a Mike vykoktal, že cigarety stratil niekde na ceste, že vraj utekal a tak akosi mu museli vypadnúť a cigánil ako len mohol. Napokon mu Kid povedal, že aby si to vybavil s Merinou.

Potom si vzal Mike blúzu a odovzdal mandolínu Vaovi. Zapálil si novu lipku, ponúkol aj nás a so smiechom kráčal domov.

Týmto by som končil svoje vyprávanie na dnešný deň.

heslo: HORÁM ZDAR

Dňa 18. apríla 1946, to jest vo štvrtok, sme zahájili u Kida v záhrade 4. schôdzu. Zúčastnili sa jej: Tex, Kid, Tom, Bob, Mike, Bery, Mery, Peggy, Joan. Jim nebol, ani Johny.

Na schôdzu prišiel aj starý zálesák Fox, ktorý bol niekedy dobrý Samotár, a preto sme sa uzhodli, že Foxa zoberieme na 3 týždne na skúšku. Keď sa bude riadne chovať, zoberieme ho do osady. Dúfajme, že sa to vyplní.

Ďalej Fox povedal, že sa bude venovať trampu a so všetkými kamarátsky zachádzať.

Na sobotu sme si povedali, že trhneme na náš flek „Sahara“. Zraz bude tentoraz u Starého admirála, kde sa chodievalo ešte za oných času. Po chvíli sme si spoločne zaspievali, požartovali a poberali sa domov. Len Fox sa ťahal niekde na horný koniec, kde má asi šťastie.

V sobotu dňa 20. apríla 1946 sme sa rozhodli, že pre chladné počasie nepôjdeme na tramp.

Na Veľkonočný pondelok sme sa šli prejsť do hôr, len Mike, Kid a Vao. Veselo sme sa smiali niečomu.

Samotárom „Zdar!“

Dňa 25. apríla 1946, to jest vo štvrtok, sme zahájili 5. schôdzu, na ktorej sa zúčastnili: Kid, Mike, Žolo, Tex, Mery a Joan. Bob, Jim, Johny, Peggy neboli na schôdzi. Zaviazaný Tom prišiel k posledku, keď sme sa chystali domov. Foxo ako sme si povedali, že je 3 týždne na skúšku, tiež neprišiel. Radšej šiel za jeho šťastím na studňu. Mike sa chystal celý týždeň, že každému povie svoje do oči, čistú pravdu, ale keď neboli mnohí na schôdzi, najmä Fox, tak si to nechal na sobotu, keď nebude mať robotu. Na sobotu sme sa uzniesli, že pôjdeme na „Saharu“, odkiaľ pôjdeme po obede do Pajštúna alebo niekde inde.

Zraz máme u Vodníka o 5. hodine

písal Kid

koniec VI. kapitoly

◄ V. kapitola – VII. kapitola ►

---

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?

ARCHÍV portálu račan.sk:

KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – skeny

Miro Ščibrany: PETER OSUSKÝ. Je Jeffrey Sachs Putinov knecht?

USA BY MALI BYŤ SILOU ZA MIER VO SVETE

Vyhlásenie skupiny U.S. expertov k stavu a riešeniu vojny na Ukrajine.

Vojna medzi Ruskom a Ukrajinou je katastrofou. [...]

Riešením šokujúceho násilia nie je viac zbraní, ani viac vojny.

[...]

Ako Američania a experti na národnú bezpečnosť vyzývame [...]
urýchlene ukončiť rusko-ukrajinskú vojnu cestou diplomacie [...].

[...]

Bezprostrednou príčinou [...] vojny na Ukrajine je ruská invázia.
Plány a kroky na rozšírenie NATO k ruským hraniciam vyvolávali
obavy Ruska. A ruskí lídri to tvrdili 30 rokov.

 

Neúspech diplomacie viedol k vojne.

[...]

Dobroslava Luknárová: ŠEPKANÉ NEZÁBUDKÁM

Šepkané nezábudkám

Na rozlúčku s pani Martou Prokešovou

 

Bola chvíľa – a kvety sa dievčine

tíško privraveli

rečou krehkosti, krásy

i tajných odkazov...

Črtali nebadane osud mladej ženy,

jej srdcu plnému tichej lásky, nehy.

 

Rozumieť kvetom?

A rozumieť človeku?

Ako ich túžby, prehovory

spletať do kytice ako do básne?

 

Hľa – život pevnou stuhou

citu a práce previazaný

odvíjal sa - plynul naplno:

Tvorivo, radostne!

 

Dnes tíško – blízki i vzdialení

kloníme hlavy

vo vďačnom zamyslení...

Slzám šepkáme spomienku

na ľudský osud,

čo sa práve naplnil –

 

A predsa ostáva v nás,

kvetmi a krásou – ovenčený.

 

S úctou, obdivom a vďakou
D. Luknárová

ZA MARTOU PROKEŠOVOU

Marta Prokešová sa narodila 3. júla 1929 v obci Račištorf pri Bratislave ako prvá z dvoch dcér Antona Fialu a Albíny Černej. Boli chudobná robotnícka rodina, preto hneď po skončení školy v roku 1943, vo veku 14 rokov, nastúpila do kvetinového stánku Gustáva Flohra, ktorý stál oproti Manderláku, na mieste dnešného Prioru. Pán Flohr objavil v útlej dievčine zručnosť a fantáziu pre viazanie kvetín a zaučil ju do tajov viazania a aranžovania.

Po II. svetovej vojne pána Flohra ako Nemca odsunuli do Nemecka a jeho stánok, po získaní živnosti, prevzali panie Helena Dostálová a Anna Zegerová. Po znárodnení v roku 1948 sa stánok stal súčasťou Komunálnych služieb, neskôr Záhradníctva a rekreačných služieb a zamestnanci prešli do kamennej predajne Flóra-Beneška, v ktorej mladá Marta pracovala až do jej zatvorenia v roku 1984. Kvetinárstvo sa presťahovalo a pokračovalo v činnosti na Odborárskom námestí až do jeho zrušenia v roku 2007. Od roku 1977 bola nepretržite vedúcou oboch predajní a pre všetkých zákazníkov bola pani Marta, či pani vedúca. Vo svojej profesii pracovala úctyhodných 64 rokov, až do svojich 78 rokov.

Marta Prokešová i so svojimi spolupracovníčkami aktívne prezentovala viazačské a aranžérske schopnosti na mnohých domácich i celoštátnych a medzinárodných výstavách a súťažiach. Jej vitrínu zdobia mnohé zlaté medaily za aranžérske umenie na výstavách a súťažiach v bývalej Juhoslávii (Zagreb, Ljubljana, Sisak, Požeravac, Bjelovar), v Londýne, Bonne, Erfurte, Amsterdame, Liverpoole, Kyjeve.

Svoje skúsenosti odovzdávala aj mladým začínajúcim aranžérom na domácich i medzinárodných kurzoch viazania a aranžovania kvetov.

V roku 1979 prevzala vysoké štátne vyznamenanie „Za vynikajúcu prácu“ a v roku 1984 štátne vyznamenanie „Za zásluhy o výstavbu“. Veľmi si cenila ocenenie „Račianske srdce“, ktoré jej v roku 2008 udelila Mestská časť Rača za mimoriadne invenčnú kvetinovú aranžérsku prácu, ktorou reprezentovala nielen Raču, ale i celé Slovensko. V roku 2011 jej Spoločnosť Ferdinanda Martinega udelila ocenenie „Najmilšia Bratislavčanka“ a bronzovú sošku Schöne Náciho, ktorý bol nezabudnuteľnou historickou postavičkou starej Bratislavy a chodil si do kvetinárstva Flóra kupovať kvet na klopu kabáta, pre potešenie Bratislavčanov.

Láska ku kvetom ju neopustila, ani keď odišla do dôchodku a stále aktívne zdobila kostoly pri kresťanských sviatkoch, pripravovala aranžmány na Dušičky, vianočné svietniky i gratulačné kytice pre svojich známych a tiež pripravovala tradičný strapec hrozna na Račianskych vinobraniach.

Pani Marta mala s manželom Dominikom jedinú dcéru – Marušku, s ktorou aj po jej vydaji bývali spolu v jednom dome. Tam vyrastali aj jej milované vnučky Barborka a Zuzanka, z ktorých sa veľmi tešila. Neskôr bola nesmierne hrdá na pravnúčatá Beátku a Jakubka.

Rada chodila do kostolov, na stretnutia so svojimi bývalými kolegyňami a priateľmi, no posledné roky už nevládala veľa chodiť. Napriek zdravotným problémom statočne bojovala a spokojná doma pri svojej rodine odišla z tohto sveta, Bohom pobozkaná, dňa 19. mája 2023.

S láskou sa s ňou lúčia dcéra Maruška s manželom Michalom, vnučka Barborka s manželom Robinkom, vnučka Zuzanka s manželom Robkom, pravnúčatá Beátka a Jakubko, krstné deti, netere a synovci, švagriná, kolegyne a kamarátky, známi a cirkevní predstavitelia.

Miro Daniš. Ad: UKRAJINCI. Čo ste urobili Američanom?

Ad: UKRAJINCI. Čo ste urobili Američanom?

https://miro-scibrany.racan.sk/2023/05/Vojna.USA.a.Ruska.na.Ukrajine.html

Keby že som konšpirátor, pomyslím si, že či to náhodou nebolo niekde a niekedy aj takto naplánované. Však nemusíme si nahovárať, vo vojne sú stredobodom záujmu okrem geopolitických  aj ekonomické záujmy, aj keď sa jednotlivé strany (štáty) môžu tváriť ako neviniatka. A prachy samozrejme nesmrdia, dokonca ani tie krvavé. Ale že by Amíci to takto naplánovali a obetovali by „pre svoje záujmy a sféry vplyvu” Ukrajinu aj s jej obyvateľmi, sa mi zdá už za hranicou akéhokoľvek normálneho myslenia a ešte akej takej morálky a princípov ľudskosti. Ale v tomto pomýlenom svete sa nedá vylúčiť už zhola nič. My pacifisti by sme si samozrejme želali, aby slová vojna, zbrane, munícia boli vymazané zo všetkých slovníkov sveta a nahradené slovami mier, porozumenie, láska... Ale ako to celé zrealizovať, keď dejiny nás učia, že celá existencia ľudstva na tejto nádhernej  planéte  sú popretkávané samými vojnami, konfliktami, násilnosťami. Máme to v DNA, sme nepoučiteľní...

A na tejto vojne, tejto nezmyselnej vojne bude samozrejme zase niekto profitovať. Jednak z hľadiska amorálneho biznisu so zbraňami, jednak ohľadne „energetických“ obchodov. A určite aj geopoliticky. Určite to nebudú dvaja priami účastníci vojny (vlastne traja, neslobodno zabúdať na „sovietske“ Bielorusko a verného Putinovho brata – súdruha Lukašenka). Ukrajina (a Ukrajinci) ak prežije a novodobý Putler ju nezrovná so zemou, sa dostane na samé ekonomické dno a jej „osloboditeľ a „mierotvorca“ Rusko bude na tom ešte horšie. Kým Ukrajinci budú a zostanú morálnymi víťazmi a pomáhať im bude celý civilizovaný svet, Rusko nielenže svoje ekonomické dno prerazí, ale politicky si porážku „vybojovalo“ už teraz. Nielenže možno prídu aj o možnosť vydierať demokratický svet svojím nerastným bohatstvom a jadrovými zbraňami, ale utrpia aj hanbu na desiatky rokov (samozrejme to Putlera netrápi ani v najmenšom)...

Americký grizly je (bol ?...) žandár národov. Skutočne sa sral do každej riti, rozhodne nie vždy sa to stretlo s pochopením, s aplauzom. Ale tak to robili (a robia) aj Rusi – japonské Kurilské ostrovy, Afganistan, Sýria, Čečensko, Kazachstan, verné Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko, vykántrenie Tatárov... (i Čína – Taiwan, Nepál...), podporujú im spriatelené režimy (vojensky aj zbraňami) v strednej i Južnej Amerike, Afrike atď., atď. Takže nikto nie je svätý, Rusi ani náhodou... Ani tí Amíci. Lenže terazky sakra ich potrebujeme, lebo v hre je viac ako balalajky. Tu ide totižto o hodnoty, o hodnoty a morálku celého civilizovaného západného sveta o jeho kultúru, o spôsob života. Vlastne aj o život ako taký.

Rusko (a Rusi) sa nikdy nevzdalo svojej imperiálnej a dobyvačnej politiky, máme s tým osobné skúsenosti, máme naporúdzi našťastie (či bohužiaľ) i historickú pamäť. Už cca 300 rokov do minulosti ju táto ríša zla so svojou hordou úspešne aplikovala a podmaňovala si krajiny (i jej obyvateľov) ako si umanula. A pokračuje to až doteraz. Po cároch, Leninoch, Stalinoch či Brežnevoch prišiel Putin a tento ich krvavý imperiálny prápor neslobody a totality po krátkej Gorbačovovej pauze zase zdvihol vodcovsky nad hlavu. S cieľom napraviť najväčšiu geopolitickú chybu – rozpad Sovietskeho zväzu. Tak zase posúva hranice a kradne „zeme a kufre“ (a oprašuje starý vtip cez slzy – kde má Sovietsky zväz hranice ? Kde chce). A v skutočnosti nie sú tou príčinou Amíci (na počiatku ich rozpínavosti Amerika ešte ani nebola objavená), ale ich chorá predstava o poslaní ruského národa zachrániť ľudstvo vybudovaním Tretieho Ríma. No ak toto nie je nacizmus, tak potom už čo ?

Ale zažili sme to aj na vlastnej koži, keď našu rozkvitnutú Pražskú jar v ’68 pochovali pod pásmi tankov a našu slobodu a nádej nahradili tvrdou normalizáciou. Niektorí si ešte pamätajú krvavé potlačenie kontrarevolúcie v Maďarsku v ’56 s množstvom mŕtvych a zranených. Aj tu chceme dogmaticky tvrdiť, že za tým všetkým boli Američania ? Rovnako ako za porobením všetkých národov v bývalom ZSSR ? To snáď nie.

Aj my, aj Maďari sme sa slobodne rozhodovali o tom, ako chceme žiť, v akej spoločnosti, aké sú naše hodnoty, kde chceme patriť. Tak ako sa nám to podarilo v ’89, tak sa o tom slobodne  rozhodli a pokúsili Ukrajinci (treba sa spýtať Ukrajincov, či sa rozhodovali pod nátlakom Ameriky, lebo konšpirovať je ľahké), lenže oni to šťastie nemali. Veľký ruský medveď rozhodol ináč (však on môže, on má na to vo svojej paranoji tisícky nezmyslov, ako ich celý západ a slobodný svet neustále ohrozuje) A oháňať sa nejakými ich “právami” a neslobodnými referendami, ktoré žiadna kcivilizovaná krajina neuznala, je hrubo zavádzajúce a farizejské. Snáď sa svet niekedy dožije skutočných a slobodných referend vo všetkých tých satelitoch Ruska a potom sa uvidí, ako všetci chcú a ako všetci milujú…

A ruský národ – tak to je pre mňa asi to najväčšie sklamanie – z jeho DNA sa asi nedá vymazať byť vedený silnou rukou milovaného vodcu. Sloboda je pre nich niečo neznáme, nevedia ju používať, odmietajú ju už z čias  ich učiteľa – súdruha Lenina. Neveria ničomu, neveria nikomu, len vodcovi... Nechcú a odmietajú prijímať akékoľvek iné informácie, okrem len tých jediných pravdivých a správnych, z tej ich oficiálnej propagandistickej Russia Today… Strašné a smutné zároveň...

Prší a venku se setmělo... Hlavne v tej veľkej Russi. „Ten hrozný dážď vymývania mozgov po cele stáročia zanechal trvalé stopy na poslušnom russkom národe (a bohužiaľ zasial trvalé korene zla a pomýlenia z čias a následkov boľševizmu aj v našich súradniciach a dušiach) a do jeho DNA nezmazateľne  vryl cyklicky sa opakujúce imperiálne chúťky dobyvačnej a agresívnej politiky, zakorenil do ich "veľkej russkej duše" násilie, zabíjanie, lúpenie, tyraniu, ohýbanie chrbtov svojím vládcom, ktorých vo svojom rozporuplnom  vnútornom strachu a šťastí zbožňujú, podriaďujú sa im, bezbreho a zaslepene ich  počúvajú a poslúchajú, "úprimne sa tešia z každého úspešného agresívneho činu ich tyrana, ak jeho agresia nie je namierená proti nim“... Aj takáto je hlboká výpoveď a spoveď ukrajinského profesora a filozofa Olexandra Kulyka. Výpoveď, ktorá by mala byť súčasťou pamäťovej stopy všetkých slušných a morálnych ľudí...

Každý kto je pri zmysloch chce žiť v pokoji, harmónii, láske, nie v strachu, nebezpečenstve, krivde. Základným predpokladom a atribútom týchto želaní je samozrejme mier a všetko, čo je s ním spojené. Len choré mozgy, len vyšinutí ľudia, len blázni, idioti, psychopati a pomätenci si želajú opak, resp. pripúšťajú aj mier, ale ten ich mier, mier na ich obraz. A takýto „mier“, takýto nimi vysnívaný a namaľovaný surrealistický obraz si nastoľujú násilím, agresiou, vojnou. Je to krvavý mier, mier, ktorý v súčasnosti maľuje na ťažko skúšanej Ukrajine a statočnom ukrajinskom ľude russký agresor. Je to „russkij mir“, kde slovo mier bolo a je stále zneužívané, kde mier je zamieňaný s okupáciou...

Logicky by malo byť, že kto chce mier nechce vojnu (teda aspoň podľa mňa). Lenže russkí mierotvorcovia priniesli „mier“ na Ukrajinu na tankoch a vyvraždili pritom množstvo ľudí, vrátane žien, detí, starcov, civilistov, miliónom ľudí zobrali ich domovy, znásilňovali ženy, dievčatá, deti, uniesli tisícky detí do vysnívanej zeme „na prevýchovu“, zanechali za sebou spálenú zem, zaliali slzami tváre matiek, ktoré oplakávajú svojich synov na oboch brehoch rieky... No mier jak sviňa.

Mier a vojna sa u týchto militantných, chorých ľudí stali synonymom. Mier si zamenili s vojnou, mier je možné podľa ich algoritmu dosiahnuť len vojnovým šialenstvom a možno ho dodržať a vynucovať len vojenskými prostriedkami. Koniec koncov to už netají ani súdruh Kremeľ : „svoje ciele na Ukrajine môžeme dosiahnuť len vojenskou silou“. Tak kto chce mier a kto chce vojnu ?

A ešte k dodávkam tých zbraní na Ukrajinu. Akosi sme rýchlo zabudli, že v druhej svetovej vojne nám spojenci v rámci SNP poskytovali všetko možné (teda aj vojenský materiál), aby sme mohli nad nemeckým fašizmom zvíťaziť. Rovnako si akosi nepamätáme (úmysel ?), že nie Sovietsky väz vyhral vojnu, ale že bol iba jednou z víťazných mocností a aby sa ňou mohol stať, tak mu tá „zločinecká a hnusná“ Amerika pomáhala ekonomicky, humanitárne aj vojensky (keby postavili do kolóny tú vojenskú techniku, ktorú im Amíci vtedy poskytli, tak by možno od Moskvy siahala až po kanál Lamanche) a keby im táto „dekadentná“ Amerika vtedy nepomohla, tak sa možno dodnes Hitler (či jeho potomkovia) prechádza po Červenom námestí. A akosi samozrejme aj jedným dychom bez akýchkoľvek škrupúľ opomíname, že v tej víťaznej sovietskej armáde zahynulo vtedy cca 8 mil. Ukrajincov. Keď sa jedná o „naše milované“ Russko tak zbrane áno (trebárs aj od Amíkov), veď sa majú právo brániť, ak je to však Ukrajina, tak ani náhodou. Shyzofrénia, hyenizmus ?... Hej je tu ešte jedna možnosť – môžu sa brániť acylpyrínom, dekami a teplým čajom. A keď ich všetkých vykántria, tak bude konečne ten vysnívaný mier. Ten ich – russkij mir... Apropo – naším populárnym heslom sa stalo, že na Ukrajinu ani náboj. Ale najviac zbraní a nábojov dodáva na Ukrajinu práve Russko. Stačí ak to mierotvorné Russko prestane dodávať vojnový arzenál na Ukrajinu, stiahne sa ako slušný človek domov a máme tu mier. A to hneď.

Paradoxne tí, čo broja v tomto smere proti Amerike (a vlastne celému civilizovanému svetu), tak im ani v najmenšom nevadí, že tá ich milovaná Ruská federácia nedodržuje zhola nič, z práva si urobila trhací kalendár a všetky možné medzinárodné zmluvy pošliapala a odignorovala a nerešpektuje ani výzvy a hlasovania najnárodnejšej a najvyššej medzinárodnej organizácie – OSN. Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov schválilo rezolúciu, ktorá vyzýva Rusko, aby ukončilo boje na Ukrajine a stiahlo svoje sily. Za rezolúciu hlasovalo 141 krajín, sedem bolo proti (Rusko, Bielorusko, Eritrea, Mali, Nikaragua, Severná Kórea a Sýria a 32 štátov sa zdržalo hlasovania. 141 krajín asi v područí Ameriky boli „neslobodne“ za, 141 krajín sveta nevie, kde je sever, 141 krajín sveta čaká na echo z Ameriky či „bude a kde“, 141 krajín sveta je nesvojprávnych. Jedine Rusko (so svojimi šiestimi vazalmi) je svojprávne a má právo rozhodnúť „kedy“. Aké zvláštne, aké príznačné...

Všetci si želáme mier, len nie všetci ten istý mier. Ten spôsob ako sa k nemu dopracovať je zložitý, náročný, ťažký. Hej, nakoniec by to malo skončiť pri rokovacom stole, všetci by sme boli radi, keby to bolo čo najskôr. Ono je však veľmi ťažké dohovoriť sa na mieri s tým, kto ťa prišiel zabiť, o to ťažšie, keď je to šialenec... Ten mier nepadá z neba (z neba bohužiaľ padajú bomby), Ukrajinci musia o neho a s nasadením životov bojovať. Tak by som čakal pokoru a podporu a samozrejme solidaritu...

Nikto viac ako Ukrajinci si neželá, aby svetlo konečne pohltilo tmu, aby slnko mohli vpustiť dnu a cez okná dokorán by vdýchli slobodu, mier, pohodu, lásku, rešpekt, porozumenie, toleranciu, pokoru... A my sme im v tom povinní pomáhať...

A ešte k tým zdrojom a renomovaným novinárom – samozrejme je to ich názor a podložený ich argumentmi. Vo svete je však množstvo ďalších žurnalistov, reportérov, filozofov, politológov, historikov, ktorí tieto názory nezdieľajú, nestotožňujú sa s nimi, majú na vec iný názor, vidia veci v inom zornom uhle... Ľudia, ktorí rovnako ako Ukrajinci, nič neurobili Američanom, ľudia ktorí nepodľahli ruskej propagande...

Medzi nich rozhodne patria Timothy Snyder, Jozeph Roth, Svetlana Alexijevič, Alexandr Mitrofanov, Garry Kasparov, Catherine Belton, Andrej Žiarovský, Bill Browder, Thomas Röper, Alexander Duleba a mnoho, mnoho ďalších. I mnoho tých, ktorí kritizovali Putinov režim, ktorý sa im za to odvďačil násilnou smrťou – Boris Nemcov,  Anna Politkovská, Alexander Litvinenko, Paul Chlebnikov, Jurij Ščekočichin, Sergej Jušenkov, Natalia Estemirovová... Sú to tí, ktorí idú k podstate veci, idú na koreň problému a odhaľujú desivé dôsledky tohto totalitného režimu. Ide len o to, či chceme prijímať aj tieto názory, tieto fakty...

Ešte na vyške som čítal dvojdielnu knihu Alexandra Wertha – Od paktu po Stalingrad a Od Stalingradu po Berlín – literatúra faktu písaná pútavým spôsobom. Aj o zverstvách Hitlera i Stalina...

Verím, že obdobnú literatúru faktu tiež niekto napíše, rovnako v dvoch dieloch – Od Moskvy po Kyjev a Od Kyjeva po Moskvu – aj o zverstvách a krvavých paprčiach Putina...

A snáď aj niekto popíše aj príbeh tohto šialenca pred súdnym tribunálom v Haagu...

A záverom - osobne by som očakával otvoriť takúto závažnú tému na inom fóre, ako je takáto silne regionálna platforma. Nič proti nej, ale myslím, že táto téma si zaslúži viac...

 

Milan Mazúr (1926-1992): KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – V. kapitola

OSADA SAMOTÁRU – V. kapitola

Tex ten sa už od rána chystal, že pôjde do obyčajného Pajštúna na návštevu akejsi Aničke, ktorá je veľmi sympatická. Bobo ten nemal na nič chuť, bol skoro nahnevaný, ale keď počul o Pajštúne, hneď sa s veselosťou začal rozprávať s Texom. A uzhodli sa na tom, že pôjdu asi za pol hodiny do Pajštúna, a tam si dajú to, čo Bobo má najradšej. Pivečko s rumom. O chvíľu sa pohli od fleku a išiel s nimi aj Kid, aby sa im niečo nestalo. V hostinci „U strakatej kobyly“ sme sa posadali za stôl a objednali naše sľúbené pivko aj s rumom Kid akosi neiste pil svoje pivo, lebo nie je navyknutý piť dajakú miešaninu, ale keď nám to chutnalo rozkázal ešte raz. Aj Bobo už mal prázdne. Priniesli nám znovu. Veselo sme si popíjali.

Tex ten sa odobral od nás na svoje sľúbené miesto ku Aničke trochu ďalej od hostinca. Do hostinca prichádzali všelijakí trampi. Napokon Bobo zazrel svojho známeho šoféra Joža, s ktorým mal dlhšiu debatu a pri tom si veselo poldecáky lial do seba ako vodu. Potom sme ho zavolali k sebe, ale nechcel ísť medzi nás lebo s Jožom sa cítil najlepšie, ale potom predsa len prišiel.

Za chvíľu vtrhol Tex celý zadychčaný ako keby ho hnali. Sme sa ho pýtali, že čo mu je, keď je taký mokrý. On povedal, že strašne slnko praží. Bobo nám rozprával jeho zážitky na mašinách, o všelijakých karamboloch a o všeličom. Ešte raz sme dali do seba každý pivko so šutrom a poberali sa naspäť ku fleku, kde ostali Mike, Bery a podnáčelník Vao.

Mike, keď sme odišli, začal aj s Berym brnkať ich slávne pesničky, ktoré ani oni dobre nepoznajú. Vao ten ako kedysi vzal do ruky gitaru a brnkal o svojom prastarom náčelníkovi, ktorého volali Vichita. Dlhšiu chvíľu hľadel na neznáme miesto, kde strávil jeho mladý život. Starý Vichita bol veľmi správny náčelník.

Za druhé bol najlepší čarodej z celého okolia. Keď bojoval v krutých bojoch, stratil mnoho bojovníkov. Napokon vykopal svoj tomahawk a šiel si vyrovnať dlhy za svojich bojovníkov, kde neskoršie ho chytili a zomrel u Veľkého Manitua.

Za chvíľu sa objavil na obzore Kid, ktorý prišiel prvý na flek a ostatní prichádzali za ním. Tex ten došiel celý ustatý. Sadol si na peň, kde si odpočinul.

Mike a Bery sa blízko ohňa trhali a nešťastnou náhodou Mike trhol Beryho, ktorý prudko narazil na stržeň pri Texovi. Roztrhol si líce, na ktorom si bude pamätať svoje trhanie s Mikom. Hneď ho Kid ošetril a poradil mu čo má s tým robiť aby nedostal infekciu.

Za chvíľu sa blížil večer, tak sme sa pakovali domov. Všetci sme prišli do tábora, len Bob sa nevracal. Dlho sme ho čakali. Keď nešiel, pustili sme sa bez neho domov. Kid s Mikeom zahvízdali signál. Keď sa nič neozývalo, prišli za nami domov sa poberať. Po ceste Bery chudák celý nahnevaný, že ho budú hrešiť a nadávať, že kde sa zase bil. Mike sa len tešil, že zase sa po chuti naje, keď nikto nebude doma. Kid ten len ladil mandolíny a gitaru, aby to čisto hralo.

Tex ten od nás odišiel. Aj Vao šiel domov, lebo tiež bol celý zaprášený. Keď sa Mike nasýtil, nechcel nám veriť, že my sme hladní. Ešte sme si ušúľali každý po cigarete a šli zas ďalej do dediny si niečo vypiť. Od Starého admirála sme spustili chutnú hudbu, pri ktorej sme pochodovali ku Kidovi, kdesi do pekla na horný koniec. Konečne sme k nemu prišli. Chytro sa najedol a šli sme do hostinca ku zábave. No keď to tam za nič nestalo, vypili sme po poháriku sódy a rozišli sme sa s úsmevom na tvári s naším starým heslom:

„Ahojček chlapci“

Kordo išiel kdesi ďaleko domov do hôr.

           

Dňa 11. apríla 1946, to jest vo štvrtok, konala sa 3. pevná schôdza, na ktorej bolo nás viac ako na predošlých. Zúčastnili sa jej: Tex, Kid, Jim, Bob, Mike, Bery, Johny (došiel, keď už sme sa poberali domov).

Ďalej dievčatá: Mery, Peggy, Joan a dve, tie ešte dobre nepoznám mená. Tak nás bolo dokopy 12 členov, Vaa nerátame. Tom nebol 3 razy.

Na schôdzi sme rokovali o sobote, či sa pôjde na tramp alebo nie. Ale po dlhšom rozhovore sme sa uzhodli, že nepôjdeme.

Ale pôjdeme v nedeľu niekam sa prejsť ďalej do hôr, niekde na Záhorie. Bery ten ani počuť nechcel. Stále bol na tom, že pôjde s Mikeom na noc, no ale Mike už ako chápavejší človek mu povedal, že aby počúval starších ľudí, ktorí majú to zlé za sebou. Napokon predsa ostal na tom, že pôjde s nami na to Záhorie. Ešte sme si niekoľko slov vymenili medzi sebou a poberali sa pomaly domov. Len Tex tu musel chvíľu ostať, lebo Vao mu omylom zobral jeho obnosenú čiapku a šiel sa niekde na ulicu prejsť. Po dlhom čakaní ju dostal naspäť.

koniec V. kapitoly
◄ IV. kapitola – VI. kapitola ►

---

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?

ARCHÍV portálu račan.sk:

KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – skeny

RMS. NOC GALÉRIÍ A MÚZEÍ v Rači.

Račiansky muzeálny spolok sa výstavou „Račianski trampi a ich svet“ v Červenej lisovni Nemeckého kultúrneho domu zúčastní projektu „Noc galérií a múzeí“.

Trasy spájajúce výstavu RMS v Červenej lisovni NKD a Vojensko-historické múzeum ZVV:

Aňa Polakovičová. Z DOLNÉHO KONCA. Jašterička pani Dobrušky.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh dvadsiaty deviaty.

Mladá usilovná šedo-béžová jašterička pani Dobrušky o mesiac podrastie, priberie a kožu sfarbí farbami zelenej trávy, žltých kvetov a okolitej prírody. Takto zamaskovaná odvážne bude vyliezať zo svojho hniezda von na teplé skaly a bude sa labužnícky vyhrievať na slniečku.

Najprv z hniezda vystrčí jednu, potom druhú nožičku, hlavičku. Stuhne a bez známky života bude zisťovať, či na ňu nestriehne nepriateľ...

Keď zistí, že je vzduch čistý, vysunie celé telíčko. Okrem chvosta. Opäť stuhne a bude pokračovať v prieskume...

Naberie odvahu a vylezie von. Bude sa vrtieť, točiť a hľadať si správnu polohu na vyhrievanie...

Uloží sa. A potom už len sladký odpočinok.

Kým som fotila, jašterička celý cyklus zopakovala.
Presne v popísanom poradí.
Aspoň 30-krát.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
máj 2023

SÚVISIACI ČLÁNOK:

Dobroslava Luknárová: PO SCHODOCH, PO SCHODOCH...

Milan Mazúr (1926-1992): KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – IV. kapitola

OSADA SAMOTÁRU – IV. kapitola

Dňa 6. apríla 1946 sme šli na prvý tramp tohto roku. Na trampe sa zúčastnili: Tex, Kid, Bob, Mike, Bery. V sobotu bolo krásne počasie. Zraz sme mali u Kida. Keď sme boli všetci pokope a pripravení, vzali sme si naše drevá na plece a s veselosťou sme sa odoberali ďaleko do hôr. Veď prečo by nie, každý sa celý týždeň tešil, že pôjdeme von. Najmä Mike a Bery. Tí dvaja boli celí preč. Po ceste sme si rozprávali všelijaké táraniny, aby nám cesta lepšie ubiehala, lebo z tohoto horného konca je to trocha ďalej ako sme kedysi chodili, no ale napokon sme len predsa prišli tam kde sme chceli.

Blížili sme sa ku fleku. Každý sa ponáhľal, ba priam utekal, aby tam prišiel prvý. Bery ten chcel, ešte sme boli hodne ďaleko, zbierať drevo. Myslel si, že tam nebude nablízku. Potom ho Kid okríkol, aby odhodil tú haluz, že tam dreva bude dosť, koľko len chce a opravdu, keď sme boli na mieste, dreva bolo okolo, koľko len chcel. Do práce sme sa dali ako obyčajne. Dvaja stan stavať a dvaja drevo a oheň robiť.

Jeden ide nižšie pre vodu na kávu priniesť. Keď je všetko nachystané, najmä stan musí byť mechanicky napnutý, stavia sa na oheň kotlík s vodou na kávu.

Keď je kávička hotová, každý s chuťou si ju vypíja. Dobrá čierna káva ide na úžitok utrápenému trampovi. Neskoršie, keď si vypil každý svoju dávku, posadáme si okolo ohňa a zaspievame si „táborák uhasína“, pesničku pre každého dobrého trampa. Kid ten vybrnkáva akési cudzie akordy na gitare. Keď sme sa ho pýtali, že aké sú, povedal, že si ich sám zložil.

Ako sme si tak sedeli a rozprávali o svojich zážitkoch, naraz za stanom sa objavil čierny tieň. Keď sa vytiahol, poznali sme v ňom nášho slávneho stopára, Kidovho brata Imra, ktorý nám pripadal ako nejaký indiánsky pomocník. Mal na nohách jeho povestné mokasíny a naľahko bol oblečený, takže sa zakradne strašne potichu bárskde. Napokon sme ho priateľsky uvítali a občerstvili čiernou kávou, ktorá mu veľmi chutila. Hneď povedal, že „je tam Kidova cigorka, ktorú sme ešte niekedy my nosili na tramp“. Kordo (Mike) ten priložil na oheň tlstejšie drevo, aby sa mohol zohriať lepšie. lebo mu bolo dosť zima.

Bery ten len ponúkal jeho pletený tabak a chválil ho, že je to veľmi voňavý tabak, no ale starý Bobo ho oňuchal a vrátil mu ho naspäť, lebo sa nedal vôbec fajčiť. Povedal nám, že to je z cibule. Potom Bobo vytiahol cigarety a ponúkol nás. Labužnícky sme vyfukovali dym do tmavej noci okolo ohňa, len Tex sa potuloval okolo fleku, aby sa zase nikto nezakradol za nami. 

Keď si spravil svoju obvyklú prácu, prišiel aj on medzi nás a fajčiac s nami, rozprával svoje zážitky na vojne.

Keď už bolo blízo 12 hodín šli, sme si ľahnúť na svoje útulné miesta. Len Mike a Žolo boli pri táboráku a čosi žvandrali medzi sebou. Nebyť večne frflajúceho Mikea, neboli by sme zaspali vari ani do rána, no ten vždy zahryzol do inšieho. Ale najčastejšie nám spomínal svoje nešťastné chvíle, ktoré prežil, keď prišiel domov celý docenganý. Úzky kosák mesiaca akosi skúpo rozlieval svoje mesačné svetlo na rozľahlý kopcovitý kraj. Šedé dotrhané oblaky leteli na západ ako obrovský kŕdeľ divých kačíc.

Noc bola skoro divá, lebo nemilosrdný vietor stále vial silnejšie, ale pod stanom bolo ticho ani v nejakom prepychovom domčeku.

   

Ešte sme ani nespali, už nás Mike s Berym budili, že i oni chcú spať, tak sme ich vymenili. Mike ten sa akosi divne tváril a povedal nám, že mu je špatne. Onedlho sme počuli akési praskanie. Bolo to také, ako keď sa niečo pára, no ale zase keď sme prišli bližšie ku stanu, počuli sme Mikeovo hrkanie. Tak hrkal ako besný, smrdel jak slon, keď niečo vytlačí.

Bobo a ostatní sa prebudili a šli trocha von sa preluftovať. Mike sa chechtal, ako keby niečo našiel. Bery ten ešte sa ani nevyspal a už pýtal čosi pofajčiť. Tiež nemal rad ten jeho voňavý tabak. Potom mu Bobo dal čosi do špičky a šli spať ďalej. Kid a Tex ostali pri ohni ako starí vlci s Arizony. Vietor ešte stále nepríjemne vial a rozširoval nám oheň, preto sme museli slabšie prikladať.

Onedlho už svitalo, tak všetci povstávali hore a šli sa umyť. Mike a Bery tam boli dlhšie, keď prišli boli celkom inakší. Každý učesaný, uhladený. Keď sme im ponúkali raňajky, nechceli, lebo že musia dodržať slovo, ktoré povedali ešte na schôdzi. Šli naproti dievčatám, ktoré mali prísť za nami. Dlho sme ich čakali, ale nešli. Už sme si mysleli, že niekde zablúdili aj s nimi.

Už bol skoro obed, keď sa objavil ťarbavý Mike s tromi dievčatami. Došiel celý zmorený, veď mal kus cesty za sebou. Bery ten prišiel za nimi, lebo šiel kratšou cestou, nám vykladal.

My sme zasa chystali chutný obed, aby bol lepší ako inokedy. Keď sa varil, voňal na celú míľu od nás. Mikeov nos hneď uhádol, čo sa varí za partéku. Potom sa pustil s chuťou do jedenia. Pri jedení vždy odišiel od nás. Povedal, že tak sa lepšie naje. Bery ten sa zabával len z dievčatami. Skákal, behal a hádzal sa k nohám ako zamilovaný. Kid ten sa len s usmiatou tvárou na nich pozeral, ako sa s chuťou bavia.

Keď sme boli po obede, Mike akosi nesúhlasil so svojím žalúdkom. Povedal, že ešte ho nemá dosť plný. Tak sa dali i s Berym variť znovu niečo lepšieho, že oni majú rad niečo hustejšieho, ako poriadni chlapi. Keď to mali hotové, pustili sa do jedenia, Mike prvý odišiel od neho, už mal asi dosť, Bery tam len chodil s kotlíkom okolo nás a ponúkal nám jeho husté jedlo, ale nikto si nechcel vziať, tak on to spucoval všetko. Všade rozprával, že mal sám mäso v sekeji.

(koniec IV. kapitoly – pokračovanie v V. kapitole)

---

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Aňa Polakovičová: TRAMP JIM. Ešte raz sme naňho pozreli a so smútkom išli domov.
Aňa Polakovičová: TRAMPI Z OSADY SAMOTÁRI.

ARCHÍV portálu račan.sk:

KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – skeny