Milan Mazúr (1926-1992): KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – VII. kapitola

OSADA SAMOTÁRU – VII. kapitola

Dňa 26. apríla 1946, v sobotu, sme šli na tramp. Na trampe sa zúčastnili: Kid, Mike, Tex a Bob. Žolo, Tom, Jim, Johny neboli. Žolo najviac kričal na schôdzi, že keď druhí nepôjdu, ale on pôjde. Keď prišlo na isto, milí Žolo ostal doma sedieť.

Tentoraz sme mali 2 stany, takže miesta sme mali až moc. Mike ten len zbieral veľké polená na oheň a kúril ako najatý. Po ceste Bobo šiel ostatný, lebo mal trochu lepšiu náladu a stále sa s niečím hral. Tex sa šľahol ku ohňu a poučoval nás ako starší otec. Kid len ukazoval jeho silné rajtky, ktoré boli pri ohni ozaj pekné. Mike len vypínal svoju kockovanú košeľu a spomínal Žola, aký je to lump, že sa niekomu chvastá.

Pri večeri každý dostal okuravý kyslák a s chuťou prežúval. Noc sa zdala veľmi tichá.

Bob vzal svoju deku a šiel neďaleko sa ľahnúť. Keď sme ho volali pod stan, ani nechcel počuť o tom. Potom za chvíľu predsa len išiel, kde je veselšie.

Ráno bol prvý hore Tex, ktorý mal ísť ku Kocmundovi naproti dievčatám. Ale nechcel ísť sám, tak si zavolal Boba so sebou. Tak sa šli umyť a pomaly sa poberali svojou cestou. Tex si cestou zapálil cigaretu a labužnícky vyfukoval dym do povetria. Ponoril sa do myšlienok a pristihol sa pri skutočnosti, že v poslednom čase mu Joan nejak stále chodí po mysli. Akokoľvek chcel tieto myšlienky zahnať, nemohol, nedarilo sa mu to. Musel si sám sebe priznať, že ju má rád, veľmi rád. Pri myšlienke, že by sa azda niekedy mohla stať jeho ženou, nevýslovný pocit blaha zalial mu srdce.

„Len či ma ona má rada,“ pýtal sa sám seba. A pri tejto myšlienke sa jeho doteraz vyjasnená tvár trochu zarmútila. Nevedel si dať na túto otázku odpoveď. Netrápil sa však tým ďalej, lebo si uvedomil, že odpoveď na ňu musí mu dať Joan sama. Hneď, keď príde, opýta sa jej na to. Uspokojený takýmto riešením vykročil ráznejším krokom svojou cestou za Bobom. My dvaja, Mike a Kid, ostali sme na fleku sami. Varili sme niečo nového s mäsom

Za dobré 2 hodiny, čo boli tí dvaja preč, sme sa i dobre vyspali a hovorili o všeličom.

Naraz sme začuli šuchot a tu hľa sa vykymáca šerif Tex, ale sám. Mike sa škeril od ucha k uchu a v jeho poctivej tvári sa zazračila radosť, že ich dostal. Bob sa došúral za Texom asi 10 minút. Išiel dosť pomaly, lebo ho tlačila čižma. Potom sme si zasadli okolo ohňa a dali sa s chuťou do jedenia. Po obede sme sa každý natiahli a ľahli popod stany. Každý si s chuťou pospal, len Mike chodil stále sem a tam.

    

Keď sme sa zobudili tu naraz zbadáme dosť pevnú lavičku na sedenie zo samých parohov. Do Pajštúna sa nám nechcelo ísť, tak sme šli skorej domov.

Cesta nám ubiehala. Onedlho sme sa ocitli v Kidovej chate. Tam sme sa trochu posilnili mastným chlebom a šli ďalej k Mikeovi, ktorý sa dosť dlho obliekal ku zábave, trebárs nemal ani centa vo vrecku. Medzitým kedy-tedy strčil do úst hodný chumáč slížov, ktoré mu chutnali, ale napokon sme sa od neho vytiahli.

Bob s Texom šli dolu vinohradmi a my sme šli ku Kidovi. Kid doma zhodil svoju gitaru a niečo zjedol a šli sme sa prejsť ku kolotoču, kde sme sa stretli aj s Joan. Tá hovorila, že nevedela, kedy sa má ísť a jedno-druhé. Tak sme trhli ku Láďovi do hostinca, kde sme sa veselo zabávali.

Naraz sa objavil krívajúci Žolo, ktorý už zďaleka podával ruky a vítal Mikea ani obra. Robil sa opitým, myslel si že nás s tým nejako očierni, trebárs vypil nejaké tie 3 poháriky vína a ešte niečo k tomu.

Za menšiu chvíľu sme sa poberali domov. Rozlúčili sme sa s pozdravom

„Ahojček“. Týmto bych končil, písal Kid

Dňa 2. mája 1946 konala sa 6. schôdza u Kida v záhrade. Zúčastnili sa jej: Tex, Kid, Milan, Bobo, Žolo, Peggy a Joan. Jim, Johny, Tom a Mery neboli už viac razy. Dokonca o Mery sme počuli špatné správy, ktoré sa nám veľmi nepáčili, keď poslúcha radšej cudzích ako nás.

koniec VII. kapitoly

◄ VI. kapitola – VIII. kapitola ►

---

SÚVISIACE ČLÁNKY:

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Trampi z osady SAMOTÁRI.
Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Dvaja Kidovia? V jednej osade?

ARCHÍV portálu račan.sk:

KRONIKA OSADY SAMOTÁRU – skeny

Aňa Polakovičová. Z DOLNÉHO KONCA. Najslávnejšia slovenská kvetinárka bola Dolnokončanka.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh tridsiaty..

Sú ľudia, ktorí pre nás znamenajú viac ako ostatní. O to ťažšie je naučiť sa žiť bez nich. Pani Marta Prokešová, ktorá opustila tento svet koncom mája tohto roku, patrí medzi nich.

Najslávnejšia slovenská kvetinárka a aranžérka kvetov. Nie hocijaká. Vo svojej branži doma i medzinárodne uznávaná. Od päťdesiatych rokov minulého storočia desiatky rokov reprezentujúca svoju krajinu na súťažiach svetového významu. Držiteľka nespočetných cien, medailí, diplomov za víťazstvá a tiež vyznamenaní za vynikajúcu prácu a celoživotné dielo.

Kvetinárka – umelkyňa s vrodeným citom, talentom a invenciou pre prácu s kvetmi. Vytvárajúca z kvetov nádherné diela. Bolo úžasné vidieť ju pri práci. Jej ruky čarovali, viazali a vypichovali kytice, aranžmány, kvetinové koše, zdobili miestností a priestory. Všetky výtvory vyžarovali hĺbku zadaného účelu. Vždy správne skombinované kvety boli upravené tak, aby každý jeden vynikol. A to všetko ešte s patričným farebným ladením.

Bola jedinečná. Na jednej medzinárodnej súťaži získala prvé miesto v kategórii „Ikebana“. Dievča z Račišdorfu odsunulo do úzadia aj špičkových japonských aranžérov, pre ktorých je táto disciplína doménou.

Do tajov práce kvetinárky sa začala zaúčať ako šestnásťročná v Bratislave na Kamennom námestí. To sa písal rok 1945. Bola pracovitá, vytrvalá a zručná. Netrvalo dlho a talent pre túto prácu sa prejavil naplno. Jej zamestnávateľ to oceňoval. Poveroval ju realizovaním objednávok kvetinových darov a výzdoby pri významných udalostiach a štátnych návštevách. Nasledovali reprezentácie našej krajiny na súťažiach po celej Európe. Viedla kolektív kvetinárok, ktoré v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch realizovali výzdobu divadiel, koncertných sál a ich priľahlých priestorov. Ešte dnes mám pred očami nádhernú kvetinovú výzdobu a kytice pre umelcov, ktoré zabezpečovali počas konania Bratislavských hudobných slávností a festivalov Bratislavskej lýry. Realizovali celé expozície reprezentujúce Bratislavu na pravidelných výstavách FLORA, ktoré sa konali v bývalom Parku kultúry a oddychu, neskôr na Zimnom štadióne.

Na jeseň roku 1972 v bratislavskej Redute dirigoval viac ako dvojhodinový koncert skladateľ Aram Chačaturjan. Po mnohých prídavkoch Šabľového tanca a za ovácií publika zaplavili pódium kvetinové koše, ktoré vytvorili kvetinárky pod vedením pani Marty. V ten večer sa zasnúbili úžasná hudba, dirigovanie orchestra a reč kvetov.

Hlavná denná pracovná činnosť pani Marty však bola práca v kvetinárskom obchode. Vždy sa snažila splniť predstavu a požiadavku zákazníkov. Ich spokojnosť bola pre ňu prvoradá.

Prierez pracovným životom pani Marty je zaznamenaný v početných publikovaných rozhovoroch s ňou. Od začiatku svojej kariéry až do vysokého veku sa venovala aj výzdobe sakrálnych priestorov. Predovšetkým v bratislavskom Blumentáli a v račianskych kostoloch.

Pani Marta Prokešová, rodená Fialová, sa netajila svojím pôvodom. Narodila sa v roku 1929 v Rači na samom konci Dolného konca, vo dvore s ďalšími dvomi rodinami. Prežila tu celých osemnásť rokov a po vydaji v roku 1947 tiež v Rači, najprv v dome na Víťaznej, potom na Albánskej, nakoniec na Výhonskej ulici. Na Dolný koniec pravidelne chodila. Bývali tam jej rodičia, sestra Vilma s rodinou a kamarátky z detstva. S Mariškou, rodenou Ščibrányovou, po narodení detí v roku 1949 svoje priateľstvo povýšili na kmotrovstvo. Druhá kamarátka zo susedstva Marinka, rodená Veselská, bola moja mama.

Pre nás deti to bola teta Marta. Krásna žena, vždy elegantne upravená, s milým slovom a láskavým pohľadom. Jej kariéra kvetinárky a aranžérky medzinárodného významu rástla spolu s nami. Všetci sme si ju vážili, mali v úcte. Bola a je naša.

 

Z rozhovoru dvoch žien na Dolnom konci

 

Opýta sa prvá:

„Kdo bude vázat svadební kyticu tvojej dcéry?“

 

Odpoveď druhej:

„Šak predsa naša Marta“ alebo „Kvjecinárka Marta“ najčastejšie
„No šak Marta Prokeška“.

 

Prvá súhlasne prikývne.

Vie, že svadobná kytica bude reprezentatívna.

 

 

Marta Prokeška nebolo urážlivé oslovenie.

Bola to uznávaná značka.

 

 

Spomienka na záver:

 

Teta Marta v apríli 1948 mojej mame viazala svadobnú kyticu a v decembri 2006 ešte pracovala v obchode na Steinerovej ulici (dnes Krížna). U nej som objednávala všetky kvety na mamin pohreb.

 

Po obrade v krematóriu ma oslovila priateľka pochádzajúca
spod Muráňa so zvláštnym výrazom v tvári:

 

„Prosím Ťa, kto robil tie kvetinové aranžmány?“

„Pani Prokešová. Prečo?“

„Keď zomriem, mojím želaním je takáto nádherná výzdoba.
Teraz som bola v nebi.“

 

 

Teta Marta tam už skutočne je.

 

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
jún 2023

Rača, železničná stanica 1957. Návrat Ane a Marušky z letného tábora.
Mária Polakovičová, rod. Veselská, Marta Prokešová, rod. Fialová, Domin Prokeš
Aňa Polakovičová, Maruška Prokešová, Miroslav Mifkovič.

SÚVISIACI ČLÁNOK:

ZA MARTOU PROKEŠOVOU

D. Luknárová, M. Hatalová: SPOMIENKA NA JÁNA GOTČÁRA

Pripomíname si s úctou a vďakou – Ján Gotčár – *1823 Makov - +1883 Rača

Na našom cintoríne za kostolom možno si ľahko všimnúť na starobylom pomníku pamätnú tabuľu. Je venovaná pamiatke opáta Jána Gotčára, slovenského rodoľuba, jedného zo zakladajúcich členov Matice slovenskej, profesora znievsko-kláštorského gymnáziá. 1. júna 2023 uplynulo presne 200 rokov od jeho narodenia v obci Makov na Orave a čoskoro – 19. augusta 2023 – si pripomenieme aj 140 rokov od jeho úmrtia.

Kto bol Ján Gotčár? Pochádzal z rodiny lesníka a medzi piatimi súrodencami bol najmladší. Keď mal dva roky, zomrel mu otec, a tak sa matka s deťmi presťahovala z Makova do Žiliny. Tu strávil mladý Ján Gotčár roky svojho základného vzdelávania aj štúdia na nižšom gymnáziu, vyššie gymnázium navštevoval potom v Tešíne, Kečkeméte a Varadíne. Po štúdiách filozofie v Trnave a teológie v Banskej Bystrici zastával významné posty v školstve. Najprv ako profesor na banskobystrickom gymnáziu, neskôr ako riaditeľ gymnázia v Užhorode, školský radca a hlavný dozorca škôl v Oradei.

Revolučné roky 1848/49 ho zastihli v Banskej Bystrici. Sotva 25-ročný sa stal horlivým účastníkom tzv. zimnej výpravy hurbanovského vojska. V kruhu slovenských národovcov sa aktívne podieľal aj na ich ďalších aktivitách. Hlavne na príprave národného zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine 6. a 7. júna 1861, kde bolo vyhlásené Memorandum národa slovenského. Keď 12. decembra 1861 delegácia na čele s biskupom Š. Moyzesom odovzdala Memorandum panovníkovi Františkovi Jozefovi I. priamo vo Viedni, Gotčár bol členom delegácie. Práve on preložil tento významný dokument do nemčiny, úradného jazyka habsburskej monarchie.

Delegácia v Pešti 27. júna 1861, ktorá predložila Memorandum cisárovi – Ján Gotčár tretí zľava.

 

Čoskoro počas prípravy založenia Matice slovenskej sa stal Gotčár členom prípravného a neskôr aj zvoleného výboru MS. Bol spoluzakladateľom aj stálym podporovateľom jedného z troch slovenských gymnázií – v Kláštore pod Znievom. Práve tu sa viac zblížil s vtedajším račianskym kňazom vdp. Móricom Alsterom.

Popri aktívnej pedagogickej práci Ján Gotčár písal články do vtedajšej tlače hlavne o potrebe rovnoprávnosti všetkých národov v rakúsko-uhorskej monarchii. Keď potom v 80. rokoch 19. storočia zosilnel v hornom Uhorsku tlak maďarizácie a bola úradne zrušená činnosť Matice slovenskej i všetkých troch slovenských gymnázií, bol Ján Gotčár predčasne penzionovaný aj so zákazom akejkoľvek verejnej činnosti.

Vtedy, vediac o neľahkej spoločenskej i finančnej situácii Jána Gotčára a jeho silne podlomenom zdraví, pozýva v roku 1876 vdp. farár M. Alster svojho priateľa na račiansku katolícku faru. Tu v tichom azyle mu ostala aspoň skromná možnosť aktívne sa zapájať do života račianskej dobre prosperujúcej farnosti. Keď sa M. Alster v r. 1880 zúčastnil pamätnej púte do Ríma na počesť vierozvestov sv. Konštantína a sv. Metoda, zastúpil ho v jeho kňažských povinnostiach. V zápisoch farskej kroniky sa tiež uvádza, že napr. 1. mája 1882 na „Hody“ mal príležitostnú kázeň. Je uvedený v zozname členov Spolku Svätého Vojtecha, ktorý M. Alster založil a viedol. Stal sa aj jedným zo zakladateľov „Dobrovoľného hasičského spolku v Rači – 4.5.1882“ a bol jeho podporujúcim členom až do svojej smrti.

Opát Ján Gotčár skonal na račianskej katolíckej fare sotva 60-ročný 19. augusta 1883 a bol pochovaný na miestnom cintoríne. Žiaľ, výstavba Kostola Panny Márie, Pomocnice kresťanov v roku 1937 zabrala značnú časť stredu cintorína vrátane jeho hrobu. Preto bola pamätná tabuľa s jeho menom v roku 2000 z iniciatívy MO MS a finančných prostriedkov MÚ v Rači umiestnená na čestné miesto pri barónskych pomníkoch.

Pred desiatimi rokmi 11. júna 2013 inicioval výbor MO MS v Rači veľkú spomienkovú slávnosť v sále NKD za prítomnosti delegácie MO MS z Makova, rodiska Jána Gotčára. Rovnako sa konala pietna spomienka na cintoríne.

Následne 26. júna 2013 sa v Makove uskutočnila vedecká konferencia venovaná Matici slovenskej a životnému odkazu Jána Gotčára. Zúčastnili sa na nej aj dve členky výboru MO MS v Rači – E. Šimoničová a D. Luknárová.

Nedávno, 17. februára 2023 si občania Makova slávnostnou inauguráciou príležitostnej poštovej známky z emisného radu „OSOBNOSTI“ spolu s MO MS a Slovenskou poštou, a. s. dôstojne pripomenuli 200 rokov od narodenia a 140 rokov od úmrtia svojho významného rodáka. Vydali publikáciu o jeho živote a diele.

Napriek rokom, ktoré uplynuli od obdobia života Jána Gotčára, jeho pamiatka aj národno-buditeľské posolstvo jeho neúnavnej práce si zaslúžia našu úctu aj dôstojnú spomienku.

Na význam osobnosti Jána Gotčára nezabúdame ani v Rači. Pripomenuli sme si ho 1. júna 2023 pri sv. omši v kostole Panny Márie Pomocnice kresťanov a následne v modlitbe pri pamätnej tabuli na cintoríne.

Zápisy v listinách, kronikách,

kapitoly z kníh?

Letopočet na kameni náhrobnom?

Nevtesnáš ľudský osud

do lakonických správ,

ani do niekoľkých dátumov.

 

Veď jeho život mal toľko podôb!

Vreli v ňom túžby,

predsavzatia, práca.

Nezľakol sa nástrah, zákazov,

verný hlasu svojho srdca.

 

Preto zastaňme v tichej spomienke

na človeka, čo pre svoj národ žil.

V slávnej dobe štúrovskej

i matičnej k základom Slovenska

svoj diel so cťou priložil.

 

Učil, podporoval mladých.

Horlil za svoj národ bez poroby.

Pomáhal stavať základy

slovenskej budiacej sa kultúry

Neúnavne – až do konca.

 

Roky plynú a život sa mení -

Čo ťažké, zakazované bolo,

dnes je samozrejmosťou:

Slovensko v Európe

rozvíja sa, žije – s hrdosťou.

 

Dobroslava Luknárová a Mária Hatalová,
Račiansky muzeálny spolok