Ingrid Vanerková: 5 P = pôda, pozemok, parcela, proces, právo

Oddávna ľudia vedia, že pôda je prvotnou podmienkou ich činnosti a existencie, zdrojom ich bohatstva. Záujmy a vzťahy ľudí k pôde sú rôznorodé a preto ich regulácia je veľmi významná.

V čase pričlenenia Rače do obce Bratislava, súkromný majetok patril všetkým a pôvodný dedinský charakter Rače začala vytláčať sídlisková výstavba v území pôvodných vinohradov a pasienkov. Následná etapa budovania sídliskovej výstavby začala v druhej dekáde 21. storočia. Pamätníkom tohto obdobia pre všetkých obyvateľov Rače určite ostane výsledné stvárnenie projektu „RNR – bývanie pri parku“. Iná doba iný prístup. Netransparentné konanie počnúc predajom obecných pozemkov cez povoľovanie výstavby, realizácia nie v súlade s prvotným architektonickým stvárnením územia až po samotnú kolaudáciu. O dôvod viac na zvýšenie pozornosti občanov ako vlastníkov obecného majetku a na kontrolu nositeľov verejného záujmu. Od vlastníctva pôdy k vypracovaniu plánu je dlhý proces. Pri plánovaní výstavby je dôležité poznanie urbanistického vývoja – regulačného nástroja pri pomoci zachovania genia loci obzvlášť v centrálnej časti územia. Územný plán hl. m. SR Bratislava podporuje priority pre rozvoj Bratislavy, medzi ktoré patrí i dobudovanie centier mestských častí. Jedným z pilierov, ktorým môže MČ ovplyvniť rozvoj a dobudovanie centra pôvodnej Rače je vlastníctvo pozemkov.

Vlastníctvo ako také je závislé od správnej evidencie. V katastrálnom území Rača bol schválený projekt ROEP. S chybami, náprava je komplikovaná a pomalá. Pre účely poľnohospodárskej výroby boli v minulosti realizované i pozemkové úpravy. Realizovali sa medzi prvými na Slovensku. Ich chybný zápis robí problémy i súčasnosti. Pozemkové úpravy, územný plán, zápis vlastníctva – to sú procesy, ktoré by mali byť pevným základom pre ďalší rozvoj.

25 rokov – samostatnosť a bilancovanie. Téma vlastníctva nehnuteľností – pôdy sa celé roky tiahne ako celospoločenský problém desaťročia trvajúcich reštitučných konaní a nedodržiavanie platných zákonov. Inak to nie je ani v Rači. Dediči po pôvodných vlastníkoch stále čakajú, že dôjde ku navráteniu vlastníctva k pozemkom. Týka sa to i lesov, keď ešte v r. 1993 došlo ku chybe v zápise do operátu katastra.

Ingrid Vanerková

riaditeľka Humno n. o.

Alex Marčan: Videl si iba obrovský batoh, ženy sa kdesi pod ním strácali...

Priemyselno-výrobný charakter kysuckého regiónu sa dnes žiaľ, čiastočne opakuje. Chlapi v minulosti chodili za zárobkom na „týždňovky" do Třinca, Karvinej, Nového Bohumína, Ostravy. Dnes chodia do Anglicka, Španielska, Škótska, či iných štátov EU.

Okresné mesto Čadca malo závody Tatra, Slovena, Okrasa a iné služby. Bola drevárska výroba v Krásne n/Kysucou, výroba ložísk v Kysuckom Novom Meste. Veľa iných možností zárobku nebolo. Chlapi sa v piatok vracali „zo sveta“ autobusom, ktorý okolo 16:00 hod. zastavil pred „Konzumom“. Húf detí čakal na jeho príchod a kontrolovali sme, kto mal prísť a neprišiel. Poznali sme ich spamäti skoro všetkých. Tí, čo neprišli, boli predmetom detských konšpiračných teórií.

Teraz niekoľko spomienok na ženy. V podstate sa v týždni starali o všetko. Dobytok, kravy, kozy, ovce, ošípané, hydinu a... deti. Kedy sa s nimi učili, ako dnes, netuším. Okopávali zemiaky, sušili seno, ovos, či iné plodiny. V totálnom chvate sa snažili uchrániť seno a slamu pred letnými búrkami. V obrovských nošiach znášali v predklone náklad. Videl si väčšinou iba obrovský batoh, ženy sa mi kdesi pod ním strácali...

Ľud Kysúc bol vždy tvrdý. Formovaný vrchmi, lesmi, skalistou pôdou a údermi osudu. Akým spôsobom sa mnohým podarilo vystavať murované domy, ktoré volali „štoky“, v ťažko prístupných kopcoch, som dodnes nepochopil. Boli plánované ako viacgeneračné, dnes stoja častokrát opustené, ako odkaz zodratých rúk dedov a otcov. Z rozprávania si spomínam, že najdôležitejší pomocníci pri stavbe boli kone, rodina, kamaráti a slivovica. Finančné vyrovnanie za pomoc bolo riešené systémom „barter“, teda tovar za tovar, služba za službu. Cash flow, alebo ak chceš – voľné financie, spravidla neboli. Peniaze išli do nákupu stavebného materiálu.

No vráťme sa v čase k dedom. Prvý kultúrny počin leta boli hody. V rodisku môjho detstva boli okolo Jána (24. júna). Týždňovkári sa vracali domov zo sveta baní, železiarní, „štreky“, či iných profesií. V nedeľu, po kostole, začali účastníci hodovať okolo nastavaných šiatrov kolotočov, hojdačiek a strelníc. Frajer vystrelil papierovú ružu a daroval ju dievčine, ktorá mu padla do oka. Podal ju naoko ležérne a bez mimoriadneho citového prejavu. Boli by sa mu kamaráti smiali.

Okolo 14:00 hod. začínala tanečná zábava „Na Kolečku“. Požiarna zbrojnica, ktorá stojí v areáli, bola podľa pamätníkov z rokov 1935 - 36 ľudovou školou pre žiakov 1. a 2. ročníka. Chodila tam aj moja matka. Spomína si, že cez vojnu sa v pivnici pod touto budovou skrývali pred ustupujúcimi Nemcami. Neskôr sa miesto premenovalo na „Pod hríbom.“

Nastúpila objednaná kapela, spravidla harmonika, plechové dychy, občas husle a bubon. Repertoár tvorili valčík, polka, niekedy pokus o modernu – Kristínka a. i. Niektorí ležérne sediaci speváci chceli kráčať s dobou. Tak si modernizovali texty, napr. „Prečo si neprišiel, keď som ťa čakala....“ upravili: „Z akých dôvodov si neprišiel...“.

Z úvodu ku knihe Alexandra Marčana
Začiatky bigbítu na Kysuciach

Ingrid Vanerková: Urbár Rača, vlastníci lesných pozemkov – Aj my sme les!

O nás bez nás. Toto mi napadlo ako prvé, keď som zaregistrovala začiatky kampane ochranári verzus lesníci. Vyjadrili sa odborníci, kapacity, celebrity, svoje pripojili občania. Akosi sa zabúda na skutočnosť, že problém je v konkrétnych osobách a je jedno, do ktorej profesijnej – odbornej či názorovej skupiny patria. Ochranári, lesníci... a čo vlastníci?

Päť rokov predsedám výboru spoločenstva vlastníkov 160 ha lesných a nelesných pozemkov v Rači. Viac ako 10 rokov som priamym aktérom snahy týchto ľudí nemať iba povinnosť zaistiť zdravý les pre všetkých jeho návštevníkov, protipožiarnu bezpečnosť a platiť dane za pozemky. Pozemky, o ktoré ich chceli pripraviť dlhoroční užívatelia. V roku 2016 sme sa mohli sami prvýkrát rozhodovať o tom, kto a ako sa bude starať o náš les. Verím, že sme sa rozhodli správne. Chceme, aby les ostal zachovaný i pre naše deti a vnúčatá tak, ako ho nám zanechali naši predkovia. Na strane druhej si chceme ponechať právo nezabezpečovať služby vo verejnom záujme (o. i. povinnosť umožniť peší vstup osôb do lesa) na vlastné náklady. Les je živý organizmus, ktorý potrebuje starostlivosť človeka tak, ako človek potrebuje pre život kyslík, ktorý nám dáva les.

Urbár Rača, pozem. spol. ako súčasť Bratislavského regionálneho združenia vlastníkov neštátnych lesov a pasienkov je členom Únie vlastníkov neštátnych lesov, ktorá na celoslovenskej úrovni zastrešuje súkromných vlastníkov. Spoločne sme iniciovali Memorandum o spolupráci a Deklaráciu vlastníkov.

Pred viac ako štvrťstoročím vyšli zákony, ktorými sa mala docieliť náprava chýb minulosti – navrátiť vlastníctvo. Vyšli zákony, ktorými sa zabezpečuje hospodárenie, ochrana, spravovanie, využitie. Nevyšiel ale zákon o slušnosti, o samozrejmosti dodržiavať základné princípy fungovania spoločnosti. Tak akosi prirodzene sa malo zato, že sme „homo sapiens“ a nachádzame sa na stupienku vývoja pomerne vysoko. Možno preto, že zmena prišla „nežnou revolúciou“ a bola prirýchla pre bežných obyvateľov, pravidlá začali nastavovať pomerov znalí „odborníci“. Ich charakter – vôľa ovládať svoje konanie podľa princípov a hodnôt, ktoré sú pokladané za správne – zaradil spätný chod.

V tých časoch žili ešte mnohí pôvodne zapísaní vlastníci urbárskeho lesa. V dobe, keď im vlastníctvo brali, stačilo napísať jeden odovzdávací protokol štátnymi úradníkmi a bodka. Keď sa išlo vlastníctvo vrátiť – v zmysle nových zákonov, ktoré rušili platnosť starých, bolo treba predložiť doklad o osobnej totožnosti, štátnej príslušnosti, rodné, sobášne i úmrtné listy, čestné prehlásenie a ... a samozrejme – čakať. Čakať, že štátny úradník, platený z daní žiadateľov, začne slušne pracovať v zmysle svojich povinností. Takíto úradníci sa stali zrazu veľmi dôležití a podľa toho, akú mali v sebe genetickú výbavu slušnosti – i konali. Nemusím sa asi rozpisovať o tom, že v našej „vesničke“ sa našli osoby, ktoré to s tou slušnosťou nepreháňali. Skôr naopak. Väčšina zúčastnených, ktorí mali možnosť vstupovať do procesu, rýchlo pochopila, že kto bude skôr pri válove – tomu sa viac ujde. Čo tam po charaktere, princípe a slušnosti. A tak sa stalo, že proces navrátenia trvá a trvá, úradníci čakajú na odúmrť, generácie vlastníkov odchádzajú, noví dediči čakajú.

Pokiaľ sa vlastníctvo nevráti zákonnému vlastníkovi – spravuje vlastníctvo štát alebo povinná osoba. Asi mi dáte za pravdu, že viac než 27 rokov je dlhá doba. Za ten čas sa na zodpovedných miestach vystriedalo veľa ľudí, rôznych ľudí, ktorým väčšinou chýbal charakter. Tí, ktorí si chceli svoj charakter zachovať, museli odísť. A je jedno, či to boli – sú lesníci či ochranári, správcovia alebo štátni úradníci. Vždy záleží iba na tom, akí sme ako ľudia. Nie čo robíme, ale ako to robíme. Nie čím sme, ale akí sme.

A akí sme?

Rôznorodosť problémov zodpovedá ľudskej rozmanitosti. Ľudia, ktorí sú poctiví a slušní ku sebe, správajú sa tak i ku druhým. Vtedy je radosť pracovať. Veď povedať druhému, že chyba sa stala na mojej strane, priznať si omyl či neznalosť problematiky, pochváliť a poďakovať – to nie je o slabosti a podriadenosti. To je o charaktere a komunikácii. Problémy nastávajú v prípadoch, keď niektorí občania sú presvedčení o svojej nedotknuteľnosti či neomylnosti. Je jedno, či je to majiteľ susedného pozemku, užívateľ či návštevník lesa, úradník, lesník či ochranár. Niekto spraví v lese skládku odpadu – čo na tom, že to je pôvodne koryto suchého potoka a má slúžiť na zachytenie dažďovej vody a niekde tým spôsobí záplavy. Druhí si zase posunie plot, postaví časť svojej chaty na cudzom pozemku, však kto to už len sem pôjde zamerať. Či sutiny zo zbúraniska starej búdy aj s jej vybavením? Tie sa dajú predsa tiež umiestniť z druhej strany plota do lesa, veď tam sa chodia iba srnky pásť. Sú i takí, čo si postavia s tichým súhlasom úradníkov stavbu pre svoje autá na cudzom pozemku. Stačí byť len správny občan. I tak sa vie zachovať „ochranár“ či „verejný činiteľ“. Samostatnou kapitolou sú športovo zdatnejší turisti a milovníci psov, ktorí zavolajú v prípade vzájomných osobných konfliktov a treba im sudcu. Že sa v lese nemajú premávať na bicykli alebo s voľne pobehujúcim psom, kde im to vyhovuje, lebo ohrozujú peších turistov a lesnú zver? To ich netrápi. No a potom sú tu i „odborníci“ na výrub stromov. Tí sa delia do viacerých kategórií. Milovníci lesa a bojovníci za les a proti rúbaniu stromov i tam, kde sa to vyžaduje, lebo stromy majú tiež svoju „rubnú dobu“. Teda vek, v ktorom už nemajú prírastky hmoty. A tie mladé pod nimi potrebujú slnko a priestor, aby rástli a raz potešili naše deti či vnúčatá. To, čo sa dnes rúbe, sadili naši dedovia či pradedovia. I pole a záhrada býva po úrode poorané. Dnes i ochranár navštevuje les na bicykli – ak mu v jazde prekáža vyvrátený strom – urguje, prečo nebol ešte spracovaný, veď je to povinnosť hospodára. To, že horským bicyklom ujazdí lesnú zvážnicu tak, že v čase dažďov nedokáže voda do nej vsiaknuť – to mu nevadí. Je pravdou, že odvoz vyťaženého dreva z lesa sa nedá vždy realizovať bez hrubého poškodenia lesných ciest. No je v záujme hospodára zvážnice opäť upraviť. Druhú, pomerne výrazne zastúpenú skupinu predstavujú tí, ktorým sa páči žiť pri lese a majú radi zvuk praskajúceho dreva v krbe. Pokiaľ si zabezpečujú teplo svojich celoročne obývateľných rekreačných chát surovinou, čo si kúpili – tak fajn. Horšie je to vtedy, keď si idú zobrať čo potrebujú z toho, čo im nepatrí. I takto koná majorita v hlavnom meste. Máme skupinu, ktorá sa ohlási, keď im strom ohrozuje vlastníctvo – chatu auto, či bráni vo vstupe k pozemku a treba zabezpečiť odstránenie tohto stromu, najlepšie hneď a počas sviatkov, lebo oni chcú na tej chate osláviť príchod nového roka. To, že využívajú cudzí pozemok na zabezpečenie prístupu do záhrady a ku chate a autom stoja na lesnom pozemku v našom vlastníctve, to ich desaťročia netrápi.

Poukázala som iba na jeden okruh problémov, ktoré vlastník lesa má pri jeho správe. Takže, ruku na srdce. Dá sa povedať, že práve mediálne podporovaný názor jedného profesijného zoskupenia – je ten správny? Nie. Nestačí hovoriť takto nie a kritizovať – treba komunikovať a až potom povedať, ako áno ako nie. Les tu bol pred nami a my chceme, aby bol i po nás. Les nás určite prežije!

Ingrid Vanerková

Urbár Rača, pozem. spol.

Milan Depeš: Na doterajšie diskusné príspevky som nedostal odpovede

Diskusný príspevok na zasadnutí MZ MČ Bratislava-Rača v utorok 20.2.2018.

1. Na moje doterajšie diskusné príspevky zo šiestich zasadnutí som nedostal odpovede.

2. Poslanecké dni vďaka pani prednostke a nezáujmu účasti poslancov nespĺňajú účel. Keď občania čakali na poslaneckom dni na informáciu ohľadne zobraného úveru vo výške 1,9 mil. EUR, na aké investície bude úver použitý, nedostavil sa ani jeden poslanec.

3. Opäť upozorňujem na neefektívne vynaložené investície revitalizácia Karpatské námestie, Obecná záhrada a amfiteáter. Efektívnym nakladaním by sa bolo ušetrilo cca 200 tis. EUR. Vychádzalo sa v ústrety blízkym firmám.

4. Veľa občanov nevedelo o tom, že pani prednostka dostala od starostu dar, ktorý zaplatia občania. Ide o využívanie služobného auta pani prednostkou na dopravu do práce a dopravu do Chorvátskeho Grobu, kde robí kontrolórku. Prosím Vás, kde je tu morálka, etika, charakter a čestnosť voči občanom Rače? Ide o tisíce EUR.

5. Občania sú sklamaní z nezačatej výstavby športového areálu na Černockého ulici. Bol som na stretnutí v NKD, kde pán Višňovský predstavil projekt. Bolo to dávno. Ja vidím slabú aktivitu starostu a poslancov, chýbajú skutky.

6. Slabá aktivita starostu a poslancov sa prejavila pri výstavbe bytoviek na Radničnom námestí, kde nás potešilo, že sa starosta dohodol s developerom, že vybuduje park za 100.000 EUR. Nestalo sa. Investor začal stavať ďalší objekt.

7. Ani za sedem rokov sme nedokázali dostať lekárov do polikliniky. Nebrali sme do úvahy pri zvyšovaní nájmu lekárom, ako tým sťažíme starším občanom návštevu lekárov mimo Rače.

8. Už roky som upozorňoval, že by bolo treba využiť voľné priestory v NKD. Starosta a poslanci v roku pred voľbami sa snažia nájsť riešenie, ako tieto priestory rozumne využiť.

9. Tri roky som navrhoval výmenu oceľových okien na MÚ Rača ako aj na radiátory regulačné ventily. Osobne som bol v kanceláriách p. kontrolórky počas zimy. Musela použiť elektrické vykurovacie teleso. Pracuje v týchto priestoroch veľa úradníkov, ktorí to musia znášať.

10. Vzhľadom na to, že som nedostal odpovede na zastupiteľstve, som sa písomne obrátil na NKÚ. Kópie som doručil na úrad vlády a predsedu NR, aby bola vykonaná kontrola na MÚ Rača. Kontrola NKÚ bola vykonaná pred štyrmi rokmi.

11. Zúčastňujem sa zasadnutí a poslaneckých dní už 14 rokov. Vzhľadom na odbornú kvalifikáciu stavbyvedúci a stavebný dozor pomáhal som p. Borovskému pri kontrole rekonštrukcií ZŠ a MŠ. Za 14 rokov som dal cez 300 námetov a cez 270 sa splnilo. Ďakujem za spoluprácu s vedúcimi odborov na MÚ Rača. Moje želanie je hlavne rozumne a efektívne využiť úver na investície. Úver budú splácať občania aj po voľbách.

Na záver by som poďakoval novinám račan.sk výber, že uverejnili názory charakterných a čestných ľudí na problémy, ktoré pretrvávajú v MČ Rača.

Sú to títo občania:

Ingrid Vanerková

Ľudovít Havlovič

Martin Rybák

Michal Drotován, poslanec MZ

Milada Dobrotková, poslankyňa MZ, Asociácia poskytovateľov sociálnych služieb v SR

Mariana Gaálová, Asociácia prijímateľov sociálnych služieb v SR

Ján Hrčka, poslanec MsZ

Lenka Antalová Plavuchová

Ďalej ďakujem veľa občanom v Rači, že nežijú len pre seba, ale pomáhajú ľuďom, ktorí to potrebujú a nie sú karieristi a nerobia to pre financie. Žijeme vo veľmi náročnej dobe. Chcem Vám všetkým zaželať zdravie a pokoj na pracovisku a v rodinách.

Ing. Milan Depeš

Karpatské námestie 25

Bratislava-Rača

Alex Marčan: Hýrenie

V stacatte smiechu v dyme

zavlažiac suché hrdlá

s barbarmi doby spíme

prítomnosť kvári nás nudná

spláchnutá myseľ tupá

v skalených vodách pláva

šťastie je náhoda skúpa

len občas šatkou máva

úsmev ti z tváre sníme

lož, čo v ústach sa zvrtla.

Málokedy tušíme

že vzniká mladosť mŕtva.

Už ošiaľ nahor stúpa

zálohu času dáva

a nezdá sa ti hlúpa

sláva jak poľná tráva.

Zo zbierky Alexander Marčan: Zrkadlo

Daša Ostertágová: Daň za pozemok platí vlastník, úžitok majú aj iní

Nadväzne na predchádzajúci článok k téme „nevysporiadané pozemky“, ktorým poukazujem na neoprávnený protiústavný a protizákonný zásah do vlastníckych práv vlastníkov pôdy, pozemkov v k. ú. Rača, lokalita Rinzle, vinice s p. č. 1721/1 a 1721/2, ako aj ornej pôdy a trávnatých porastov, bez zákonného vysporiadania sa MÚ Rača s vlastníkmi pôdy, sa už pravdepodobne stalo zaužívaným pravidlom dokonca aj v oblasti poriadku a vysporiadania platenia daní. A pod heslom „daň za pozemky nech platí pôvodný vlastník, ale využívať ich bude ten, komu už sú či ešte len budú rôznymi kšeftami prideľované“.

Možno sa mnohí tak ako ja pýtajú: Čo na to Daňový úrad, či Finančná správa? Nepožadujú od MÚ oznámiť každú zmenu vo vlastníctve pozemkov? Možno áno, možno nie. Dokonca ani vlastník pozemku, aj keby chcel, keď nie je o zmene svojho pozemku informovaný, nemôže si túto svoju občiansku povinnosť splniť. A verte, že častokrát vlastník platí dane aj za už niekedy stratené pozemky, alebo u ktorých bola výmera rôznymi kúzlami znížená niekedy dosť podstatne, dokonca aj zmenené č. listu vlastníctva, o čom vlastník nič nevie a často sa to dozvie iba náhodou. Možno budem veľmi sarkastická, keď poviem, že až pri dedičskom konaní, keď zomrie člen rodiny. Len vtedy nastanú ďalšie problémy, lebo dedičia nemajú v rukách právoplatné doklady, lebo tieto má v rukách kde-kto.

Dúfam, že si niekto tieto moje riadky všimne, myslím na inštitúcie štátnej kontroly a začne jednať, ktorej na požiadanie budem môcť predložiť veľmi zaujímavé doklady najmä z dávnejšej minulosti.

Záverom podávam touto cestou „Žiadosť o poskytnutie informácie podľa podľa zákona NR SR č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov“ a žiadam o kvalifikovanú a záväznú odpoveď od povinných osôb a poslancov:

1.    Či sa konečne vlastníci svojich pozemkov dožijú finančného vysporiadania za pozemky, ktoré im boli neoprávnene (protizákonne) a bez ich vedomia vyvlastnené, či im bude poskytnutá náhrada za doposiaľ odvádzané dane za pozemky, ktoré boli a sú v užívaní iných neznámych osôb.

2.    Kedy sa aj na MÚ-Rača pri riadení obce a v styku s občanmi – vlastníkmi pozemkov, začne rešpektovať Ústava SR, zákony SR a EÚ, ako aj všeobecne záväzné normy, nariadenia a ľudské práva.

Ing. Daša Ostertágová

Ľudovít Havlovič: Katolícky kultúrny dom A. Hlinku (kino Nádej) – história a osud

Založenie spoločnosti Družstvo s r. o., výstavba a vysvätenie budovy, éra kultúrneho stánku, nútená správa, ochotnícke divadlo v 50. rokoch, zmena na kino, chátranie, nedôstojný 30-ročný nájom spoločnosti Villa Vino Rača a. s., ... zánik?

Pred sto rokmi pozemky v centre Rače – vo Výhone (dnes Detvianska ulica) – vlastnili veľkostatkári z Vajnôr František a Jozef Sprinzl. Predmetné vlastníctvo zdedili po svojich predkoch. V roku 1925 začali pozemky rozpredávať ako stavebné parcely. Už v tom čase vedeli, že vlastníctvo v centre obce má iné ako poľnohospodárske využitie a patrične sa podľa toho správali. Pozemok vo výmere 5 árov v roku 1925 predali za necelých 7 000,- Kč. Následne v roku 1933 záhradu vo výmere 870 m2 predali za 33 866,- Kč. Keď potom v roku 1939 predávali pozemky vo výmere 26 árov 54 m2 do vlastníctva družstvu Katolícky kultúrny dom Andreja Hlinku Družstvo s r. o. Račištorf, kúpna cena bola 170 000 Ks.

12. februára 1939 Račištorfania zvolali schôdzu o potrebe výstavby katolíckeho kultúrneho domu. 19. marca 1939 založili Družstvo s r. o. pre stavbu katolíckeho kultúrneho domu a na zakladajúcom valnom zhromaždení zvolili správu „Katolíckeho kultúrneho domu Andreja Hlinku Družstvo s r.o. v Račištorfe“. Do správy boli zvolení: dekan Vojtech Rudroff (predseda), Rafael Ivanič, Michal Krištofič, Augustín Pajdlhauser, Rudolf Štefánek, Alojz Luknár a Štefan Drobný. Do dozorného výboru boli zvolení: Teodor Beladič, Augustín Mayer, Róbert Procházka, Ing. Ľudovít Lednár a Jozef Strelka.

Nový kultúrny dom postavili na pozemku býv. veľkostatkára Mórica Sprinzla, od ktorého bol v roku 1939 odkúpený v celom rozsahu aj s príslušenstvom za 170.000,- Ks. Zaplatené úpisy od občanov boli 90.000,- Ks. Tí, ktorí nemohli dať peniaze, mohli si vklad odpracovať pri výstavbe. Príspevok Obecného výboru a dary činili 10.000,- Ks, Slovenská krajina prispela 30.000,- Ks, zvyšok bola hypotéka, ktorá bola podľa výpisu z Pozemkovej knihy do roku 1945 splatená. Súčasne s výstavbou KKD sa uskutočnila náročná terénna úprava: regulácia, prekrytie potoka a vyrovnanie výškového rozdielu Výhonu (dnes Detvianska ulica).

12. septembra 1941 členom Družstva s r. o. a pozvaným hosťom v novom kultúrnom dome premietli filmy „Jánošík“ a „Trvalé svetlá“. 13. septembra večer bola na otváracom predstavení v novom kine premiéra filmu „Trikrát svadba“ za účasti zástupcov spolkov a úradov. 14. septembra sa konala slávnostná posviacka KKD Andreja Hlinku a jeho odovzdanie verejnosti. KKD mal javisko s orchestriskom, pre ochotnícke divadlá jedno z najmodernejších. 1. októbra založili divadelný odbor pri MO MS so zámerom združiť všetkých divadelných ochotníkov z rôznych spolkov.

12. apríla 1942 bol namiesto zomrelého Vojtecha Rudroffa za predsedu KKD zvolený Rudolf Štefánek, za podpredsedu Martin Lednár, za tajomníka Dr. Jozef Čerňan, za pokladníka vinohradník Michal Krištofič, za predsedu dozorného výboru vinohradník Teodor Beladič. 10. mája sa na novom javisku KKD hralo prvé divadelné predstavenie, hra „Marína Havranová“ od J. Stodolu, v réžii vdp. Karola Cibiru, kaplána, a Ľudovíta Číka. Scéna stála vyše 12.000,- Ks. 14. mája sa predstavenie opakovalo. 8. – 14. novembra sa v KKD konala „Výstava slovenskej knihy“, prišli aj spisovatelia Ľudo Zúbek, Emil Rusko, Ján Smrek, Dr. Ján Rob Poničan, Rudolf Dilong, František Hečko.

10. a 17. januára 1943 ochotnícky divadelný krúžok uviedol divadelnú hru „Škriatok“ od Ferka Urbánka v réžii Ing. Ľ. Lednára, 16. mája divadelnú hru „Petrolej“ v réžii J. Čerňana. 2. júna Salónny orchester pod vedením Mikuláša Vernera, riaditeľa meštianskej školy, usporiadal v KKD ľudovú akadémiu. 19. decembra ochotnícky divadelný krúžok uviedol divadelnú hru (drámu) „Matka“ od Barč-Ivana v réžii J. Čerňana.

V januári 1944 sa predstavenie divadelnej hry „Matka“ opakovalo. 5. a 12. marca ochotnícky divadelný krúžok uviedol divadelnú hru „Ženský zákon“ od Jozefa Gregora-Tajovského. 19. marca Združenie evanjelickej mládeže zahralo divadelnú hru „Keď jubilant plače“ od I. Stodolu. 25. marca MO MS a KOKD usporiadali kultúrny večierok. Účinkovali: Salónny orchester MO MS, spevokol VATRA, recitátorky odb. učiteľka Viera Porubjaková a učiteľka Helena Hrušovská. 10. a 16. apríla ochotnícky divadelný krúžok uviedol divadelnú hru „Ekvinokcia“ od J. Vojnoviča. 4. mája sa konali Štefánikove oslavy, so spevnými číslami v podaní spevokolu meštianskej školy pod vedením odb. učiteľky Viery Porubjakovej.

2. novembra 1945 Národný výbor v Račištorfe Výmerom č. 4202/45 uvalil národnú správu na KKD Družstvo s r. o. a Národná správa ho zápisnicou prevzala o štyri dni neskôr. V roku 1955 Výmer Povereníctva kultúry určil rozsah poštátnenia pôvodného vlastníctva členov družstva KKD. Jednalo sa o nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knižnej (PK) vložke č. 587, zamerané novým geometrickým plánom v úhrnnej výmere 1285 m2, na ktorých sa nachádzala budova kina spolu so všetkým súvisiacim prevádzkovým zariadením, a domovnícky byt. Zvyšná výmera pozemkov, ktoré neboli postihnuté poštátnením a na ktorých sa nachádzali pivnice, starý hostinec a hospodárske budovy, ostali zapísané v PK vložke č. 587.

V roku 1957 došlo uznesením súdu na základe geometrického rozdeľovacieho plánu k novému rozdeleniu pozemkov v úhrnnej výmere 24 árov 62 m2 tak, že dvor a dom na pozemku parc. č. 727/3 a záhrada pozemok parc. č. 728/1 v celkovej výmere 11 árov 77 m2 ostávajú zapísané v PK vložke č. 587 na pôvodného vlastníka – KKD. Pozemky parc. č. 727/1 dom a dvor ako i pozemok parc. č. 727/2 – budova KKD a dvor vo výmere celkom 12 árov 85 m2 sa preniesli zápisom vlastníckeho práva na Československý štát – Československý štátny film. Predmetný pozemok budove zabezpečoval prevádzkovo-technické zázemie.

V budove KKD neskôr sídlilo kino Nádej, dnes ju má v nájme do roku 2038 spoločnosť Villa Vino Rača a. s. a využíva ju ako sklad fľašiek a predajňu Salón vín.

Ľudovít Havlovič

račiansky historik a lokálpatriot

Ingrid Vanerková

riaditeľka Humno n. o.

Milada Dobrotková, Miro Ščibrany: Starosta Pilinský obsluhuje ďalšieho klienta

Chystá sa vpád výstavby do srdca Rače?

Skutkový stav

Pri Nám. Andreja Hlinku, na styku ulíc Detvianska a Pri Vinohradoch, spoločnosť Villa Vino Rača (VVR) a. s. vlastní dve budovy a cca 3.000 m2 pozemkov a má v nájme na roky 2008 - 2038 budovu Katolíckeho kultúrneho domu (KKD – kino Nádej), a na roky 2008 - 2028 cca 2.500 m2 pozemkov – oboje vlastní hlavné mesto, správcom je mestská časť Rača.

Zámery VVR a. s.

Aj keď má VVR a. s. pozemky hlavného mesta v nájme ešte na 10 rokov, chce ich odkúpiť už teraz. PREČO? Možné dôvody: 1) Pre VVR a. s. je výhodnejšie pozemky odkúpiť než ďalej platiť nájom. 2) VVR a. s. chce ešte pred rokom 2028 s pozemkami vykonať niečo, čo môže len vlastník.

Či tak či onak, VVR a. s. chce sceliť pozemky, zhodnotiť svoje nehnuteľnosti, stať sa v centre Rače dominantným vlastníkom a zvýšiť svoj vplyv na výstavbu v lokalite.

Kroky starostu

Starosta Pilinský má povinnosť spravovať nehnuteľnosti hlavného mesta tak cieľavedome a hospodárne ako VVR a. s. svoje. Prečo robí opak?

Požiadal primátora Nesrovnala o predbežný súhlas s predajom pozemkov. Bez upozornenia na riziká a viacstrannú nevýhodnosť pre mesto a mestskú časť. Tak ako pri zámene pozemkov na tzv. RNR.

Primátor Nesrovnal predbežný súhlas s predajom udelil.

Súhlas primátora starostovi umožňuje obísť schvaľovanie predaja mestskými poslancami. Na miestnom zastupiteľstve predaj presadzoval už v júli a decembri. Dvakrát trojpätinovú podporu nezískal. Na rok 2018 plánuje tretí pokus.

Otázky starostovi

Ste si naozaj istý, že máte od obyvateľov Rače mandát na predaj pozemkov pri KKD – kine Nádej, aj keď ním

• podporíte majetkové záujmy súkromného subjektu?

• hodíte za hlavu svoju povinnosť chrániť majetok obce?

• znížite hodnotu budovy KKD vo vlastníctve mesta?

• odsúdite KKD, významnú kultúrno-historickú pamiatku, na zánik?

• vpustíte betón do centra Rače ako to bolo na tzv. RNR?

• pripravíte samosprávu o vplyv na výstavbu v centre Rače?

• spôsobíte Račanom na sto rokov nevratnú ujmu?

Zhrnutie

Starosta sledujúc svoje kariérne záujmy tlačí na predaj pozemkov. S figúrkami ťahá tak, aby zodpovednosť padla na hlavu iným. Veď on predaj len navrhuje, hlasovať budú poslanci. Poslanci, ktorí predaj schvália, starostovi zmyjú vinu z rúk.

Sami stratia kus dôveryhodnosti pre obyvateľov Rače.

Milada Dobrotková

poslankyňa MZ Rača

Miro Ščibrany

OZ račan.sk

Martin Rybák: Odsúhlasia poslanci pri kine Nádej developerský projekt?

Vo februári budú račianski poslanci – v prípade, ak starosta Pilinský opakovane už tretíkrát zaradí bod odpredaj pozemkov spoločnosti Villa Vino Rača – rozhodovať o tom, či si centrálna časť Rače pri bývalom kine Nádej a Družstevnom dome Račan zachová svoju tvár tak ako ju desaťročia poznajú Račania, alebo dajú zelenú novému vlastníkovi pozemkov, ktorý ich môže využiť v súlade s územným plánom...

Časť pozemkov v tejto lokalite vlastní spol. Villa Vino Rača a ostatné pozemky sú vo vlastníctve hlavného mesta (v správe našej mestskej časti) a vo vlastníctve SR (v správe Okresného úradu). Spoločnosť Villa Vino Rača (ďalej „VVR“) má s našou mestskou časťou uzatvorenú dlhodobú nájomnú zmluvu k pozemkom, ktoré využíva. Táto nájomná zmluva prináša našej mestskej časti pravidelný ročný príjem z prenájmu pozemkov a spol. VVR istotu, že sa jedná o dlhodobý prenájom, ktorý garantuje, že spol. VVR môže tieto pozemky užívať.

Spol. VVR sa však v roku 2017 rozhodla, že pozemky hlavného mesta v správe našej mestskej časti má záujem nadobudnúť do svojho vlastníctva. Na Miestny úrad v Rači bola postúpená žiadosť o odpredaj predmetných pozemkov. Celkom prirodzene prichádza na rad otázka – prečo. Prečo má zrazu VVR záujem zaplatiť naraz celú čiastku za kúpu pozemkov, ak doteraz VVR vyhovovalo platiť ročné nájomné?

Prečo sa starosta Pilinský tak snaží, aby poslanci odpredaj pozemkov pre VVR schválili? Prečo vopred do rozpočtu Rače na rok 2018 vložil položku – príjem z predaja nehnuteľného majetku VVR? Nemohol predsa vedieť, či poslanci odpredaj pozemkov schvália.

Starosta argumentuje príjmom z predaja pozemkov VVR. Akosi však „pozabudol“, že rozhodnutím poslancov bol zaviazaný, aby zabezpečil príjem z predaja pozemkov pod Radničným námestím. A tu už vravíme o čiastke v státisícoch eur.

Prečo na decembrovom zastupiteľstve „zahral na city“ poslancom, keď im vysvetlil, že na ZŠ Tbiliská je potrebné vybudovať výťah pre zdravotne znevýhodneného školáka a ak by mal peniaze z predaja pozemkov VVR, tak by bol aj výťah? (Pozn.- za ostatné tri roky pracoval starosta s rozpočtom cca. 30 miliónov EUR a investícia do výťahu predstavuje 50 tis. EUR, takže argumentácia príjmom z predaja pozemkov VVR je účelová a veľmi smiešna – ak by mal reálny záujem, debarierizácia školy už mohla byť zrealizovaná v rámci priorít a problém zdravotne znevýhodnených žiakov by tak bol už definitívne vyriešený).

Prečo toľko iniciatívy zo strany pána starostu v prospech predaja pozemkov pre spol. VVR? Zvlášť, ak sa v písomnom stanovisku Peter Pilinský vyjadril – citujem: „Starosta mestskej časti nie je oprávnený urobiť si vlastný úsudok o odpredaji a v tom zmysle vybaviť žiadosť... ale je povinný predložiť doručenú žiadosť na rokovanie miestneho zastupiteľstva, aby ono rozhodlo, ako bude vybavená“. Miestne zastupiteľstvo rozhodlo už dvakrát – o jednej žiadosti! Vo svetle týchto argumentov konanie starostu ani nevyžaduje ďalší komentár.

Na ostatnom miestnom zastupiteľstve k téme odpredaja pozemkov zaznela aj argumentácia – zabezpečme prístup k budove bývalého kina Nádej a ostatné pozemky môžeme odpredať. Táto argumentácia je len veľmi sofistikovanou snahou odvrátiť pozornosť poslancov od hlavného problému – možnosti zbúrať budovy, ktoré sa tu v súčasnosti nachádzajú (napríklad Družstevný dom Račan a rad rodinných domov na ulici Pri vinohradoch vo vlastníctve VVR) a začať výstavbu, ktorú povoľuje územný plán.

Starosta aj račianski poslanci sú si vedomí, čo umožňuje územný plán v tejto lokalite. Ak poslanci schvália odpredaj pozemkov, tak už by novému vlastníkovi pozemkov prakticky nič nebránilo v tom, aby sa mohli začať búracie a stavebné práce...

Martin Rybák

obyvateľ Závadskej ul.

Alex Marčan: Spomínanie

Stalo sa, že čas sa skoro naplnil

vánok sivý vlas mu jemne rozvlnil

zrak už skoro pohasol

a srdcom chlad potriasol

tvár zostala vráskavá a bezzubá

jak stará kôra, keď odpadne od duba,

pamäť dávno zabudla,

keď vekom láska ubudla

už nechápal, kde sú stratené brehy,

keď hruď sa zdvihla preplnením nehy,

keď ťažká ruka pohladí

puk, čo v žití ho nahradí

tu do mysle mu čistým hláskom zazvoní

jak cengot cválajúcich kopýt spod koní,

džavotanie, čo prinesie zabudnuté všetko.

Čo zahreje ho.

A čuje jemné – dedko...

Zo zbierky Alexander Marčan: Zrkadlo

Ingrid Vanerková: Ochranár Huba a lesník Mičovský vedeli nájsť spoločnú reč

Ing. Ingrid Vanerková, rod. Takáčová

Narodila sa v roku 1964 v Rači a dodnes tu žije. Pracuje ako SZČO v oblasti poradenstva. Navštevovala MŠ na Kirovovej (dnes Alstrova); ZDŠ Čachtická v Rači; Gymnázium Hubeného v Krasňanoch. Popri zamestnaní v Zdravoprojekte Bratislava vyštudovala stavebnú fakultu SVŠT, odbor Ekonomika a riadenie stavebníctva. V rokoch 2011 až 2014 pracovala v stavebnej komisii miestneho zastupiteľstva v Rači ako členka-neposlankyňa. V roku 2012 sa na kandidátke OĽaNO uchádzala o mandát poslankyne NR SR. Poslanec NR SR Ján Mičovský si ju na roky 2012 až 2016 vybral za asistentku, o. i. pre jej znalosti reštitučných zákonov a pozemkového práva. Podieľala sa na tvorbe zákona o pozemkových spoločenstvách a na príprave protikorupčného zákona, spolupracovala s Mikulášom Hubom a inými poslancami NR SR a ich tímami. V roku 2013 sa stala členkou 15-členného výboru petície proti prehustenému projektu Račany Rosso v lokalite Huštekle a Táborky. V roku 2014 dostala dve ponuky uchádzať sa o mandát poslankyne miestneho zastupiteľstva v Rači. Ponuky z rodinných dôvodov neprijala, rozhodla sa uprednostniť opateru svojej v tom čase už ťažko chorej matky.

Od roku 2006 nezištne spolupracovala s pozemkovým spoločenstvom Urbár Rača, pozem. spol. Najprv ako členka, neskôr ako členka výboru. Od roku 2013 je predsedníčkou spoločenstva. Má dôveru členov, mnohých na základe plnej moci bezplatne zastupuje v reštitučnom konaní o prinavrátenie vlastníctva pozemkov voči povinnej osobe Villa Vino Rača, a. s.. Má výrazný podiel na vyriešení vleklých právnych problémov a geodetických nezrovnalostí, vďaka čomu začalo vlastnícke právo spoločenstva k lesnému urbáru prinášať vlastníkom výnosy. Pri riešení urbárskych záležitostí sa stretáva aj s inými formami pozemkového vlastníctva obyvateľov Rače a s problémami s nevysporiadanými pozemkami pod komunikáciami a v nezriadených záhradkárskych osadách, s nepovolenou výstavbou, osobitne v lokalitách pod lesom, a pod.. To ju v roku 2017 priviedlo k myšlienke spoluzaložiť neziskovú organizáciu Humno n. o. a k rozhodnutiu uchádzať sa v jesenných voľbách o mandát poslankyne miestneho zastupiteľstva.

Pochádza z rodiny silne zameranej na konanie v prospech farnosti i obce. Jej otec Rafael Takáč (1930-1999) bol posledným menovaným kostolným otcom vo farnosti Rača a dlhoročným členom stavebnej komisie pri MNV Rača, podieľal sa na obnovení činnosti MO Matice Slovenskej v Rači v roku 1969 a po roku 1989. Zo strany mamy Vilmy (1933-2014) je z rodiny Zuzákovcov, pekárov na dolnom konci. Rodina jej dala do života vieru v dobro a spravodlivosť, empatiu a sociálne cítenie, úctu k človeku a jeho odbornosti, zmysel pre otvorené a priame konanie, zásadovosť a pravdovravnosť. Je manželkou, matkou, krstnou matkou a šťastnou babičkou vnučky Alice.

• Aký je Tvoj vzťah k Rači? Čo pre Teba Rača znamená?

Tak odľahčene hovorím, že Rača je pre mňa hlavným mestom Bratislavy. Prežila som tu krásne detstvo, za ktoré ďakujem svojim rodičom. V Rači som sa spoznala i s manželom. Mám šťastie, že po mnohých prechodných bydliskách v rámci Bratislavy (počas prvých rokov sme sa sťahovali 7-krát) sme sa nakoniec usadili v Rači na sídlisku Barónka a posledných 20 rokov bývame v rodinnom dome na Prešovni – „dolnom konci“, kde som vyrastala.

• Ako vnímaš Raču 60. – 70. rokov z pohľadu dneška?

Vzhľadom na vek môžem porovnávať. Rača, ktorú si pamätám z detstva, už neexistuje. V žiadnej forme – hmotnej či nehmotnej. To je vývoj a to sa nedá zastaviť. Čo sa dá – to je, že sa dá ďalší vývoj ovplyvniť. Rača, ako si ju pamätám, to boli otvorené dvory a vzájomná úzka komunikácia ľudí.

Čo sa týka tej hmotnej stránky – pamätám, keď sa prvýkrát asfaltovali chodníky na našej ulici, keď cez námestie tiekol potok, keď stavali na niekdajších vinohradoch sídlisko Barónka I a II, keď bola Pažiť a nie Komisárky, keď boli Zahmence plné viniča a nie sídlisko Záhumenice. Pamätám, keď sa stavala výpadovka na Sv. Jur – bohužiaľ, odvtedy sa nepostavila žiadna nová cesta. Pamätám, keď si na Kopanice ľudia na chrbte vynášali všetko, čo potrebovali k obžive. Pamätám.....

• S čím si ako obyvateľka Rače spokojná?

So všetkým, čo zlepšilo a zlepšuje ľuďom život v Rači.

• A s čím nie?

Moja nespokojnosť pramení z poznania. Nepáči sa mi obľúbené hľadanie chýb na predchodcoch, ktoré sa desaťročia opakuje ako nejaká mantra. Nie som spokojná s výrazom Rače, ktorý máme po mnohých rokoch, keď sa už vlastne nie je na koho vyhovárať, lebo nám – aspoň teoreticky – nemá kto prikazovať, čo je správne. Všade sa hovorí o demokracii, no keď príde na lámanie chleba – počujeme, že to tak muselo – musí byť. Som nespokojná, že nebolo umožnené ustanoviť pravidlá a dodržiavať ich všetkými zúčastnenými v procesoch rozvoja. Nemám rada cudzie výrazy či múdrosti, no mnohé sú známejšie v origináloch. Je mi ľúto, že tí, čo mali a majú možnosť ovplyvniť výraz Rače, sa správajú podľa „Non omnia possumus omnes“ – Nie všetci môžeme všetko.

• Ako vnímaš novšie časti Rače?

Asi som poznamenaná znalosťou vlastníckych vzťahov a ich nedokonalou – zlou nápravou po roku 1989. V medzivojnovom období sa Rača – ešte ako samostatná obec Račištorf – rozvíjala formou zástavby rodinných domov (Kolónia, Pozotória, Mrázová kolónia). Je hodné si všimnúť šírku ulíc s priľahlými chodníkmi, ako rozmýšľali naši predkovia pred pomaly 100 rokmi, v čase keď ani nechyrovali o hustote pohybu áut na cestách. No predvídali. Mnohé z rodinných domov stoja na rozparcelovaných a odpredaných pôvodných urbárskych pasienkoch. Krasňany vyrástli v druhej polovici minulého storočia na pozemkoch pôvodne patriacich i do vlastníctva obyvateľov obce Rača. Staré Krasňany boli a sú jedným z najkrajších sídlisk s množstvom zelene, kde hustota obyvateľstva a komunikácii i áut boli primerané územiu, ktoré ich tvorilo. Problém nastal pri zahusťovaní a mohutnej rozvojovej výstavbe, bez budovania – rozvíjania cestnej infraštruktúry. Rendez vznikol ako železničné depo, kde boli vybudované bytovky pre železničiarov a patrí k najmenej rozvinutým častiam Rače. Rendez sa rozvíjal s rastom významu železnice, na rozvoj ktorej sa tiež vyvlastňovali súkromné role i pozemky urbárskeho pasienkového spoločenstva. Netransparentné nakladanie s pozemkovým vlastníctvom (realizácia pozemkových úprav a navracanie v rámci reštitúcii po roku 1989) v tejto lokalite komplikuje život obyvateľom i vlastníkom pozemkov. Po dobudovaní sídlisk Barónka I a II, pred výstavbou sídliska Záhumenice, plánovači minulého režimu vedeli, že bude treba riešiť cestné prepojenia a došlo k realizácii výpadovky, vtedy na Jur pri Bratislave. Kde sú posledných 20 rokov plánovači? Asi všetci zodpovední pristupovali k tejto téme tak ako náš starosta. Keď som ho pri nástupe na post starostu poprosila, aby medzi svoje priority zaradil i riešenie komunikácií, kvôli nárastu výstavby, odpoveď bola – keď nebudeme zahusťovať my, budú iní. Dnes, keď výstavba narastá a komunikácie sa neriešia, všetci kompetentní riešia, kde sa stala chyba. Nikto z nich si nechce priznať, že ku tomuto problému prispeli. Čím dlhšie bude tento stav trvať, tým ťažšie bude problém riešiť. Stavba na zlom základe nie je stabilná.

• Štyri roky si pracovala v NR SR ako asistentka poslanca Jána Mičovského (OĽaNO). Čo Ti táto pracovná skúsenosť dala? Čo vzala?

Krátko? Veľmi veľa. Dala. Život ma naučil, že i to zlé je na niečo dobré. Znamená to, že i sklamanie z ľudí, ktorí rozhodujú o našich osudoch, o fungovaní našej demokracie, ma poznačilo v tom pozitívnom zmysle. Síce som stratila ružové okuliare, no utvrdila som sa, že ešte je medzi nami veľmi veľa dobrých a poctivých ľudí. Ja o sebe tvrdím, že som šťastný človek – čo ma nezabije, to ma posilní. O mojom šéfovi Jánovi Mičovskom a poslancovi Mikulášovi Hubovi som od začiatku mohla tvrdiť a dodnes to tvrdím, že boli skutočne nezávislými osobnosťami. Podľa toho i konali. Dnes si obzvlášť spomínam na našu spoluprácu, keď ochranár Huba a lesník Mičovský vedeli nájsť spoločnú reč. Moja práca ma napĺňala. Ľudia, s ktorými som mala možnosť spolupracovať, verili a veria, že sa dá slušne a odborne riadiť a žiť. Pomoc druhým im bola prirodzená. Z profesionálneho aj osobného hľadiska to boli roky, na ktoré rada spomínam.

• Ľudia okolo Teba už dávnejšie vedia, že plánuješ uchádzať sa o mandát poslankyne. Bude to s podporou, či bez podpory OĽaNO a iných politických strán?

Nie. Už keď som išla na kandidátku OĽaNO, bolo to preto, že som bola – som – a budem nezávislá. I keď dnes je nezávislý už asi každý. Je to IN. Je veľmi populárne tváriť sa kresťansky ľavo-pravo-stredovo-liberálno-konzervatívne. Keď sa však hlbšie na to pozriem, aký je medzi nimi rozdiel? Žiaden. Pre mňa zlodej ostane vždy zlodejom a klamár klamárom. Málokto si uvedomuje, že politika znamená v preklade správa vecí verejných. Nie je to o ideológii, ale o spravovaní. Pre mňa je konzervativizmus úcta k tradíciám a hodnotám a liberalizmus o tolerancii, pochopení a rešpektovaní.

• Akej oblasti a akým témam sa v prípade zvolenia chceš venovať?
Čím chceš komunálnu politiku v Rači obohatiť? Čo v nej zmeniť?

Tomu, čomu sa venujem – transparentnosti v nakladaní s obecným majetkom. V Rači roky riešim problém s čiernymi i dočasnými stavbami, s prístupovými komunikáciami. Vlastníci pozemkov v Rači nemajú zabezpečené rovnoprávne postavenie v konaní pred úradom. Rada by som bola realistka, viem, čo zmôžem sama, a preto – pokúsim sa nájsť medzi zvolenými poslancami takých, ktorí budú taktiež za otvorenú – verejnú komunikáciu s občanmi, pokúsim sa o vytvorenie podmienok na zrovnoprávnenie občanov pred úradom. Vzhľadom na desaťročia dlhú prax v komunikácii s úradmi je mi na zaplakanie. Priblížiť realitu viac k spravodlivosti a otvorenosti.

• Ktorí súčasní miestni poslanci sú Ti hodnotami a postojmi blízki?

Z dôvodu, že nepoznám niektorých súčasných poslancov osobne, vyjadrím sa všeobecne – slušnosť, odbornosť, transparentnosť.

• Aký je Tvoj postoj k výstavbe v hlavnom meste? Aký v mestskej časti Rača?

Výstavba je chaotická. Ohybnosť predpisov podľa požiadaviek investorov spôsobila, že dnes máme prehustenú dopravu, málo parkovacích miest a nespokojných obyvateľov. Čím dlhšie tento stav trvá, tým horšie pre občanov. Rozvoj sa nedá zastaviť, výstavba bude určite napredovať, len konečne ju treba prispôsobiť i požiadavkám spoločnosti, nie iba investorom. Treba veľmi zvažovať ďalší odpredaj obecného majetku, na ktorom sa môže realizovať následná výstavba. Generácie našich predkov postupne budovali obecný majetok. Ten najprv prešiel do vlastníctva hlavného mesta SR, ktorého súčasťou sa Rača stala. Proces nakladania s majetkom či realizovanie výstavby vo verejnom priestore by mal byť sprístupnený širokej verejnosti. Vyhovárať sa na štát či na poslancov a pod. je zbabelosť.

• Od apríla 2017 vytrvalo kritizuješ predaj pozemkov pri Katolíckom kultúrnom dome. V čom vidíš podstatu problému? Akú máš predstavu o riešení?

Naši poslanci ako osoby, ktoré nás ako vlastníkov zastupujú, mali v apríli 2017 predložený materiál, na základe ktorého by v prípade predaja svojho majetku o tom ani neuvažovali. Nakoľko mi za 9 mesiacov snahy starostu o predaj pozemkov nebolo jasné, či ide o niekoho snahu uskutočniť predaj za každú cenu alebo o neúmyselné nezodpovedné nakladanie s majetkom, obrátila som sa so žiadosťou o odpoveď na starostu Rače. Z jeho odpovede vyplýva, že kľúč a teda i zodpovednosť za všetko, čo sa predá formou „osobitného zreteľa“ je na poslancoch a starosta je iba osoba, ktorá podpisuje ich rozhodnutia. Citujem z odpovede – starosta nie je oprávnený si urobiť vlastný úsudok o predaji. Pokiaľ má niekto záujem podrobne si prečítať už napísané, nájde to na www.racan.sk.

Riešenie? Moja odpoveď je jasná. Nepredávať. Vlastník administratívnej budovy nemal doteraz problém s nájomnou zmluvou. Miestny úrad uvádzal zavádzajúce informácie o zastavanosti pozemkov žiadateľom a okrem žiadosti o kúpu nepredložil žiaden argument, ktorým by zdôvodnil výhody predaja pre obec. Na druhej strane hodnota vlastníctva pozemkov v centrálnej časti Rače i vlastníctvo budovy KKD – kino Nádej, ktorú chce Miestny úrad, po skončení prenájmu, naďalej využívať pre vlastné účely, je dôvodom pre zachovanie vlastníctva pozemkov. Z dôvodu, že v rozpočte na aktuálny rok sa počíta i so sumou z predaja, nemala by byť realizovaná predrokovaná kúpa pozemkov v lokalite Rendez, ktorej vlastníkom je firma JADALU a ktoré patrili do pôvodnej majetkovej podstaty Pasienkového spoločenstva urbárnikov v Račišdorfe.

• Aké posolstvo a záväzok pre seba čítaš v odkaze svojich rodičov a ich generácie?

Nechcem nič idealizovať, vždy boli i takí i onakí ľudia. No prostredie, v ktorom som vyrastala, bolo poznačené svojou minulosťou a preto v ňom bolo silne cítiť rodinné puto, úctu k človeku i hodnotám, spolupatričnosť, pomoc a vieru. Moja mama bola veľmi citlivá, rodinne založená, poznačená ťažkým životným údelom. Otec bol hrdý, priamy, otvorený, od mladi musel ťažko pracovať. Rodičia vždy konali spolu, v dobrých i ťažkých chvíľach. Keď sa mám obzrieť dozadu, vidím ľudí, ktorí sa poznali po generácie. Rača bola dedina, kde sa každý s každým minimálne poznal. Ľudia boli poväčšine rodinne zviazaní aspoň „kmotrovstvom“ pri krste či birmovke. Tým, že v tom čase boli rodiny mnohodetné, tieto väzby boli viacnásobné. Pomerne silné boli i vzťahy susedské, dvory boli otvorené. Ľudia mali málo, ale vedeli sa podeliť, aj si pomôcť. Veľmi veľa urobili pre obnovu katolíckych kostolov a fary – a to hovorím o dobe, o ktorej sa dnes hovorí, že kto chodil do kostola, bol perzekvovaný. Hralo sa divadlo, chodilo sa na matičné zábavy, fungoval kostolný zbor (jeden rok som i ja spievala), podporovali sa rehoľné sestričky. Ľudia sa stretávali pri práci vo vinohradoch, cestou do práce aj z práce, na ulici boli lavičky, kde starší ľudia spolu vysedávali. Ľudia sa rozprávali. A ľudia sa zdravili.

• Akú Raču praješ ďalším generáciám Račanov? Kto vôbec je pre Teba Račan?

Raču, do ktorej sa budú radi vracať, lebo je ich domovom. Raču, ktorá nebude jedným veľkým sídliskom, za ktorým nebude vidieť človeka. Račan je pre mňa každý, kto chce v Rači žiť a pre Raču i niečo urobiť. Nie každý môže priložiť ruku k dielu, no každý si môže nájsť spôsob, ako prispieť svojou troškou „do mlyna“. Mnohokrát stačí prejavený záujem o problém, stotožnenie sa s faktom, že štát sme my, obecné je i naše. Je smutné, keď si volený zástupca (na akejkoľvek úrovni riadenia) či štátny úradník-zamestnanec neuvedomí, že i on môže byť raz na opačnej strane. Dnes je Rača počtom obyvateľov väčšia ako niektoré slovenské mestá, nie je možné, aby sa ľudia navzájom osobne poznali. No určite sa môžu vzájomne rešpektovať, vážiť si výsledky práce iných. Všetci Račania by mali vedieť, že i neoplotené vinice a lesy i pozemky pod mnohými cestami niekomu patria a mali by sa podľa toho správať.

• Ďakujem za rozhovor.

Zhováral sa Miro Ščibrany