Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Mjeu nás posúchnut. Nemjeu za nama lézt!

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh piaty.

Obyvatelia Dolného konca mali ťažký život. Od detstva tvrdo pracovali vo vinohradoch, na poliach, v hore s drevom, starali sa o ošípané a hydinu, gazdovci aj o kone, kravy alebo kozy. Chodili tiež k majetným prešpurským vinohradníkom na „tovarich“, čiže pracovali v ich vinohradoch za mzdu a mimo sezóny zase robili v priľahlých fabrikách. Na odpočinok bola nedeľa, aj to väčšinou až po obede.

Mladí ľudia sa na voľné chvíle tešili celý týždeň a snažili sa ich využiť čo najintenzívnejšie. Hlavne sa chodilo na tancovačky. Tiež mali možnosť zúčastňovať sa na spoločenských aktivitách poriadaných račianskymi záujmovými spolkami: divadelným, speváckym, kresťanským a hasičským. Mnohí boli aj ich členmi.

Okolo roku 1930 dobrovoľný hasičský spolok mal okrem mužských družstiev aj družstvo hasičiek, zložené z mladých dievčat. Neviem, či dievčatá absolvovali aj praktický hasičský výcvik, ani či boli niekedy na priamom zásahu pri požiari, ale určite mali šitú ženskú hasičskú rovnošatu. Boli to jednotné sukne a blúzky, či aj nejaké doplnky ako čiapky, šatky, prípadne odznaky, tiež neviem. Toto dievčenské hasičské družstvo vraj bolo ozdobou na každej „paráde“, čiže slávnostnej udalosti, obecnej, cirkevnej alebo spolkovej. Členkami družstva bolo aj niekoľko dievčat z Dolného konca, ktoré raz urobili čosi neuveriteľné a čo malo aj neuveriteľný koniec. Príbeh mi vyrozprávala račianskym nárečím jedna priama účastníčka:

Že sme hasičky, na to sme byui velice pyšné a z teho sme si porádne védli. Každý sa na nás kukau, šeckým sme sa lúbili. Po každej slávnosci byua dycky zábava, na kerej sme nemohui nebyt. A tancovali sme. Furt sme byui v kole, nesedzeli sme ani chvilku.

Na jednej takej tancovačky sa objaviu chuap, co sme ho nepoznali. Hned mu jedna z nás hasiček dolnokončanek padua do oka. Tej sa šak on nelúbiu a nesceua o tancovaní s ním ani čut. On sa za každým jejím odmítnucím išeu potúžit k výčapuu, aby mjeu vječší odvahu.

Veseuo sme sa baviui až do konca, ale len s račišdorfskýma muádencama. Domu sme chodziui my dzífky dycky společne, lebo byuo tma, svjetlá žádne a to sme išui cez celú dzedzinu, až na Dolný konec. Byui sme ešte furt rozjašené z tancovačky, ale veru aj sme sa báui. Otáčali sme sa a dávali si pozor. V dálky nekdo išeu, ale sme nevjedzeli, kdo to je. Ked sme z námjesca zahli na našu ulic (rozumej Pri vinohradoch), vidzeli sme, že sa to potáca ten chuap, s kerým naša kamarádka nesceua tancovat. Aby sme byui s ňú, začali sme ho šecky odháňat, nech ide preč a že nemá co chodzit za nama. Ale on neposúcheu, išeu furt v rovnakej vzdálenosci a nic nevyprávjau. Až sme došli k studni nedaleko svatého Floriánka. Tam sme na neho počkali a znovu ho odháňali. A on trulo, nic. Tak, ked došeu blízko k nám, šecky společne sme ho schmatui a šupli sme ho do tej studni. Byuo to lehké. On zuaknutý, otrtúlený z vína, my roby a studňa odekrytá.

Víš, povím Ti, že ten chaup mjeu ščascí.

Nezabiu sa, lebo sme ho hodzili dole nohama.
Neutopiu sa, lebo byuo vtedy v studni máuo vody.
Chuap a aj my sme pri tem robiui taký rámus, že sme zobudzili šeckých ludzí okolo.
No a tí ludé ho z tej studni vytáhui!

S hrôzou v očiach som sa na ňu pozerala. Na moje slová veď ste ho mohli zabiť vtedy už osemdesiat ročná rozprávačka mykla plecami, pozrela priamo na mňa a v plnom presvedčení, že určite urobili správne, zahlásila:

Mjeu nás posúchnut. A nemjeu za nama lézt!

Odohralo sa to všetko neďaleko sochy svätého Floriána, patróna hasičov. Možno on v tej chvíli držal ochrannú ruku nielen nad chuapom, ale aj nad hasičkami.

Rača, ulica Pri vinohradoch, sv. Florián

Ľutujem, obrázok hasičiek nemám. Neboli sme rodina. Ale ak by sa u niekoho v albume našiel a dal by ho k dispozícii, potešili by sme sa všetci.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
apríl 2021

Račianske nárečie - súhrnný slovník

Dobroslava Luknárová: Drobučké chumáčiky

Drobučké chumáčiky

v reťazci života -

Zabzučia kol´ hlavy,

skryjú sa do kvietia.

Od rána do večera

ich práca zložitá

plynie bez slávy,

plácu si nepýta.

A predsa ju ktosi

ukryl do prirovnania

a povýšil

na ľudskú hodnotu:

Nepovieš –

„zákon prežitia“

Povieš:

„Včielky majú robotu.“

A tak keď bzučí strom

v čase rozkvetu

a o práci spieva

aj o úrode,

nepovedz naduto:

„Je to samozrejmé -“

S vďakou sa pokloň

matke Prírode.

Daša Ostertágová: NEVYSPORIADANÉ POZEMKY. Čo na to Ústava SR?

Pokiaľ si na to pamätám, pomaly už niekoľko desaťročí nás občanov raz jedna raz druhá politická strana či hnutie presviedča o tom, ako sa ktorí z nich vysporiada s roztrúsenými pozemkami, ktoré niekedy na veľmi malej výmere majú aj niekoľko spoluvlastníkov. Stačí, keď jedna z týchto strán či hnutia dostane punc „vladára“, teda občania jej v nádeji na vyrovnanie sa s minulosťou, tej a tomu, kto bol najpresvedčivejší, dajú opakovane o niekoľko tých hlasov viac než druhým. Až potom sa chytajú za hlavu, či za nos, že znova a znova naleteli len na prázdne slová, či klamstvo? Napokon víťaz si za reprezentanta na plnenie týchto sľubov postaví na čelo niekoho, čo bude poslušne plniť ľubovôľu vedúceho administrátora či vládneho činiteľa, človeka s hrošou kožou, ktorý danú problematiku má odborne, bez zaujatosti riadiť a zveľaďovať a aspoň sčasti jej rozumieť. No a čo! Aj keď tomu nerozumie, aspoň sa bude múdro tváriť a sľubovať a sľubovať, a kecať a kecať, a presviedčať občanov, že projekty sú síce hotové, ale v štátnej pokladni peňazí niet. Najhlavnejšie, že tento pán či pani dosadení, budú poslúchať vrchnosť. Hm, vážne? Takéto gestá najčastejšie končia slovami „ale nebojte sa, hospodári, všetko bude, len treba ešte vydržať, vydržať a ešte vydržať!!“ A takto to ide rok po roku, až sú z toho desaťročia a z vášho pozemku pomaly ubúda, až z neho často nezostane nič! Asi takto! Verte, milí čitatelia, že to, čo píšem, nie sú žiadne konšpirácie, ale dokázateľne a preukázateľné pravdy.

A čo na to Ústava Slovenskej republiky?

Ale poďme pekne poporiadku! „Zákon zákonov hovorí, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a za primeranú náhradu“. Toto je oprávneným vlastníkom – občanom Slovenskej republiky, teda aj občanom Rače, zaručené Ústavou Slovenskej republiky. Možno si to vedúci pracovníci na najvyšších orgánoch, Magistráte Bratislavy, Okresnom úrade životného prostredia, či na MÚ MČ Bratislava–Rača alebo na Úrade geodézie, kartografie či katastra neuvedomujú alebo zákony a uznesenia z nej vyplývajúce či z nezáujmu nečítajú. Možno ustanoveniam v Ústave alebo všeobecne záväzným nariadeniam, právnym predpisom a normám nerozumejú. Preto ich asi ani nerešpektujú. To je len a len vec každého z nich. Nečudujte sa preto, páni úradníci, že si každý ukrivdený občan myslí to, že niekomu z vášho reťazca išlo a ide len a len o vlastný prospech, prípadne nelegálny zisk. Nedá mi poznamenať, že každý ukrivdený občan má právo sa brániť a toto právo mu zaručuje „Zákon o ochrane ľudských práv a slobôd a ochrane majetku“.

Mám podrobnú dokumentáciu a skúsenosť pri vybavovaní pozemku – vinohradu v k. ú. Rača, Rinzle. Pôvodné parcelné číslo 1721, pôvodná výmera 1773 m2, pôvodný list vlastníctva 1131, zapísaný v pozemno-knižnej vložke 378 k. ú. území Rača. Na liste vlastníctva zo 04. 10. 1999 bola stále vedená pôvodná výmera 1773 m2. Pozemok – vinohrad bol nadobudnutý legálne spoluvlastníckym dedením dedičmi rodu Polakovič. Avšak 16. 05. 2005 som zistila, že na liste vlastníctva parc. č. 1721 bola pôvodná výmera znížená o 605 m2 v neprospech vlastníkov na 1168 m2. Preto som ako oprávnená vlastníčka najskôr písomne požiadala riaditeľku Katastrálneho úradu III. na Peknej ceste Bratislava – Rača a požiadala o vysvetlenie, čo sa stalo s chýbajúcim pozemkom. Keďže odpoveď neprichádzala, išla som na Katastrálny úrad osobne. Tu však vraj nikto nič nevedel a keby to aj vedeli, nezverejňuje sa to. Napokon sa ma zvýšeným hlasom opýtala, „akým právom by mňa mali vlastne informovať?“ Moja odpoveď „právom vlastníčky“. To však pani vedúcej nestačilo a vykázala ma ešte vyšším hlasom z miestnosti. Po tomto incidente som na ňu podala sťažnosť a zároveň žiadosť na Úrad geodézie, kartografie a katastra o reklamáciu výmery v katastri Rača-Rizle, odkiaľ som obratom listom ÚGKK č. OKI-2667/2005 zo dňa 27.05.2005 dostala kladnú odpoveď v môj prospech. Oznámili mi, že riaditeľke Katastrálneho úradu III. nariadili, aby mi moju žiadosť zo zákona urýchlene vybavili a mnou požadovanú pôvodnú dokumentáciu, na ktorú mám právo ako oprávnená vlastníčka nehnuteľnosti, doručili. Dokumentácia mi následne listom č. 3-927/2005 PG dňa 21.06.2005 bola doručená.

Po preštudovaní celej dokumentácie som zistila, že chýbajúca časť 605 m2 tohto pozemku p. č. 1721 z výmery 1773 m2 bola použitá na žiadosť Miestneho národného výboru Rača zo dňa 26. 11. 1973 na vyvlastnenie za účelom výstavby pre športový areál TJ Lokomotíva Rača v Krasňanoch.

O tejto aktivite, teda o prebiehajúcom vyvlastňovaní v tom čase, písali sa roky 1971-1974, na ktoré roky naši poprední činitelia a občianski zástupcovia tak radi prepáčte i „nadávajú“, boli vlastníci každého dotknutého – príslušného vinohradu priebežne informovaní. A čo je veľmi, preveľmi dôležité, riadne finančne odškodnení (doklad v prílohe). Stále mi však vŕta v hlave, prečo na Katastrálnom úrade III. úradníci to držali v takej tajnosti? Bol podľa nich tento pôvodný materiál naozaj až taký veľmi tajný, teda aj vlastníkom pôdy neprístupný? Alebo bol pre niekoho rezervovaný? Kto to vie?

Asi preto, že od roku 1990 dodnes v súčasnej nejako poriadne pokrivenej a hrboľatej Račianskej demokracii sa právo oprávneného vlastníka nehnuteľnosti – pozemku stále neuplatňuje. Musím s ľútosťou konštatovať, že demokraciu a zákony si pravdepodobne niekto z kompetentných veľmi čudne vysvetľuje, asi takto: „ja bráchovi a brácha mne“. Nemám pravdu? Lebo doposiaľ si niekto!!! z tohto vinohradu alebo pre niekoho, potichučky-potajme, možno v prospech niekoho a niečoho odkrajuje. Výmera tohto vinohradu sa z pôvodnej výmery 1168 m2 opäť znížila o 699 m2, teda na 469 m2, vraj na nejakú cestu. Zároveň jej bol vystavený aj nový List vlastníctva 12039. Samozrejme, bez vedomia vlastníkov a vysporiadania sa s nimi. Možno o rok o dva z tohto pôvodného vinohradu Rinzla už neostane ani kameň na kameni!!!! A prečo by aj malo z neho niečo zostať? Úvahy o tom, v čo asi dúfajú naši radní, sú rôzne. Aj takéto: „veď starí možno dovtedy pomrú a už bude konečne ticho“. Pomädlíme si ruky a všetko ostane nám!!!!! Je to tak?

(pokračovanie nabudúce)

Ing. Daša Ostertágová Štrbová

z rodu Polakovič, Žitný

Rozhodnutie o vyvlastnení

Dobroslava Luknárová: V záhradke

Hľa, rozsýpa hravé slnko

po záhradke tiene

Hrá sa s nimi jarný vetrík

dvíha ich aj stelie...

 

Už je vôkol plno vzruchu!

V každom vzdušnom poryve

na skalkách aj mäkkom machu

tuším čiesi stupaje -

 

Ani neviem, prečo je to,

prečo toľko snívam?

Záhradka je sama sebou...

a ja ... sa len ... dívam!

Miro Ščibrany: MATOVIČ JE SOCIOPAT. Komentuje a haní Vladimír Palko.

Syndróm OĽANO 2012 v konzervatívnom denníku ŠTANDARD.

Vladimír Palko 19. apríla ponúkol verejnosti komentár Matovičova najsilnejšia stránka. A v ňom takýto obraz Igora Matoviča:

Premiér Igor Matovič prejavil rovnakú sociopatiu ako Vladimír Mečiar v rokoch 1990-1994: hysterické výlevy, polopravdy a nepravdy, zákernosť, váľanie viny na iných, vyžadovanie bezpodmienečnej poslušnosti, štylizácia do úlohy obete, ponižovanie iných, bičovanie emócií verejnosti, vyvolávanie nervozity a agresivity.

Gabriela Slivová: Iba minútku nad Račou - motýle

Šťastie je ako motýľ. Čím viac ho naháňaš, tým viac ti uniká. No ak obrátiš pozornosť na niečo iné, priletí a mäkko ti sadne na plece.

Henry David Thoreau

Motýle ma uchvacujú už od malička – nie iba tým, že sú ako krásny lietajúci kvet, ale prečo je to tak..

Zafarbenie motýlích krídiel je povahovo chemické aj fyzikálne. Z chemického hľadiska ide o prítomnosť pigmentov rôzneho zloženia a množstva na dne šupín. Fyzikálny efekt, ktorý sa tu uplatňuje, je predovšetkým lom svetla, za ktorý zodpovedá jedinečný tvar šupín, ich povrch a tiež vnútorné usporiadanie - nazýva sa interferencia svetla. Vzniká skladaním vĺn, ktoré musia byť koherentné, to znamená, že musia mat rovnakú frekvenciu a fázový posun. Pochádzajú zo slnka, rozdelia sa odrazom vlny od prekážky alebo ohybom vlny za prekážkou. Interferencia je dôsledkom špecifickej štruktúry šupiny.

(gifovská animácia babôčky na začiatku príspevku nie je fotená v Rači, ale v Liptovskom Jáne. Ostatné sú naše domáce Račianske motýle :)

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Deti živili a šatili rodičov-darcov až do smrti.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh štvrtý.

V medzivojnovom období sociálne zabezpečenie pre zamestnaných obyvateľov už fungovalo, ale súkromne hospodáriaci roľníci a vinohradníci boli na tom nedobre. Keďže im nevznikal nárok na penziu, každý si hľadal spôsob, ako sa na starobu zabezpečí. Jedna z foriem bola darovanie svojho majetku. Akt darovania neprebehol len ústnou formou: „ja Tebe dám toto a Ty mne za to urobíš nasledovné.... atď.“, ako sa to mnohokrát robí dnes, ale spisovala sa u notára za prítomnosti zúčastnených strán a dvoch svedkov seriózna Darujúca smlúva.

V predchádzajúcom príbehu z Dolného konca nazvanom „Luckina mašina“ som spomenula, že v roku 1928 si Ján Hrdlička s manželkou Teréziou zabezpečili doživotné opatrovanie v starobe darovaním domu atď. svojej dcére Ernestíne a jej manželovi Antonovi.

Terézia a Ján Hrdličkovci s vnukmi.

Originál zmluvy tohto darovania zo dňa 18. februára 1928 som našla v dokumentoch po mojej babke Ernestíne. Zmluva je vo veľmi zachovanom stave a jej obsah je tak závažný a vyčerpávajúci po každej stránke, že môže byť vzorom takéhoto aktu aj v súčasnosti. Mňa nezaujalo, čo bolo darované, ale obsah bodu 3/, čo sa za darovanie vyžadovalo ako protihodnota.

Scan toho textu prikladám, ale pre lepšiu čitateľnosť ho opisujem:

2/ Darujúce stránky dovoľujú, aby sa právo vlastníctva v bode 1/ darovaných nemovitostí v prospech obdarovaných pozemno-knižne vtelilo.

3/ Oproti tomu z vďaku za darovaný majetok sú obdarovaní povinní a sa zaväzujú do daru dávajúcich zdarma do ich smrti riadne živiť, šatiť, slušne s nimi zachádzať, v prípade staroby a nemoci ošetrovať, v darovanom dome v 1 izbe a 1 kuchyni bývanie poskytnúť a po smrti pochovať. Ďalej si ponechávajú do daru dávajúci do smrti polovicu vinohradu zahumenice značeného parc. číslom 431 do úžitku, ktorý sú povinní obdarovaní v prípade práceneschopnosti darujúcich stránok zdarma obrobiť a nim miesto v pivnici a prešovni ponechať. Obdarovaní dovoľujú, aby sa toto právo služobnosti doživotného práva úžitku v prospech darujúcich stránok pozemno-knižne zabezpečilo.

4/ V páde nedodržiavania a neplnenia všetkých v tomto bode obsažených podmienok, majú právo darujúce stránky súdnou cestou domáhať sa protináhrady plnenia v peniazoch alebo súdne žiadať o zrušenie tejto zmluvy.

Darujúca smlúva zo dňa 18. februára 1928.
Smlúva je riadne okolkovaná, číselne zaevidovaná, podpísaná a doplnená
notárskym textom o overení právoplatnosti všetkých podpisov.

Obdarovaná Ernestína s manželom Antonom povinnosť zo zmluvy plnili zodpovedne:

o zmluva nadobudla účinnosť v roku 1928

o Ernestína ovdovela v roku 1938, starala sa sama o tri deti a rodičov – darcov naďalej

o otec Ernestíny, Ján, zomrel v roku 1946 a matka Terézia v roku 1952

o moja babka Ernestína zomrela v roku 1977 ako 78-ročná

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
apríl 2021

Miro Ščibrany: MARCOVÝ PUČ. Pokles dôvery k obeti lynču. A k pučistom.

Bárs médiá pasovali Zuzanu Čaputovú a Richarda Sulíka za záchrancov a Igora Matoviča za arcilotra Slovenska, prepad dôvery postihol aj prezidentku. A najviac ministra hospodárstva.

Prezidentský palác a spriaznení zákulisní hráči v marci vystupňovali krízu vzťahov v koalícii. Hysterickým mediálnym štuchaním z nej spravili agóniu. A nakoniec verejný a politický lynč premiéra a ministra zdravotníctva. A tu ho máš! Občania záchrancov Slovenska odmenili nevídaným-neslýchaným prepadom dôvery k bielej kráľovnej. A k jej čiernemu jazdcovi.

Daša Ostertágová: ACH. TATKO, TATKO...

Neuveriteľné. Kde sú tie krásne, zelené a bohato rodiace vinohrady a ovocné sady, ktoré sme zdedili po našich prapredkoch, starých rodičoch či rodičoch. Po dlhé desaťročia, možno stáročia na nich pracovali a s veľkou hrdosťou na cisársky dvor Márie-Terézie nosili kvalitné víno, ako aj chutné ovocie a šťavnaté hrozno. Naši dedkovia a babky sa asi v hrobe obracajú, ale žiaľ našej generácii ani generácii, ktorá príde po nás, pomôcť nemôžu. Keby som verila v zázraky či nebodaj nejakým čarám, možno by som uverila, že sa odniekiaľ zhora či zdola smutne pozerajú na to, ako nevzdelanci a chamtivé úradnícke chobotnice postupne s rôznymi kšeftármi ničia všetko to, čo oni po dlhé desaťročia možno až stáročia budovali a nám ich potomkom prenechali. Čo to bolo? Bola to krásna príroda a zdravé, ničím nerušené životné prostredie, na ktoré si ešte veľmi dobre pamätám.

Pozemky, vinohrady aj ovocné sady, o ktorých teraz píšem, sa nachádzali v lokalite Úžiny – Rinzle I. a II. kategórie v katastrálnom území Bratislava-Rača, parcelné číslo 1863/46. Podľa aktualizovaného plánu v roku 1993, v znení neskorších zmien, bola táto lokalita určená na nízkopodlažnú bytovú výstavbu. Musím poznamenať, že práve toto územie bolo v tom čase súčasťou pôvodného súvislého pásu vinohradov, ktorý dotváral historický kolorit mesta Bratislavy a jeho okolia Rače.

Podľa Regionálneho územného systému ekologickej stability hlavného mesta Slovenskej republiky – Bratislavy sa predmetné územie nachádzalo v oblasti regionálneho a nadregionálneho biokoridoru – oblasti migračných ciest niektorých skupín živočíchov, napríklad hmyzu, plazov, mäkkýšov, rôzneho vtáctva a vysokej i nízkej zveriny. Možno mnohí odborníci nevedia, alebo nechceli vedieť, že na toto územie sa vzťahoval I. stupeň územnej ochrany v zmysle § 7 NR SR č. 287/1994 Z. z. O ochrane prírody a krajiny. Išlo síce o územie, ktorému sa podľa citovaného zákona neposkytovala osobitná ochrana, ale stavebná činnosť vyslovene málopodlažnej výstavby – rodinných domov, nebola zakázaná. Kto mal záujem si v tomto území postaviť rodinný dom, mohol si ho po získaní stavebného povolenia na svojom pozemku postaviť. Nikomu v tom čase ani nenapadlo, aby si na svojom vlastnom pozemku robil, čo chce, aby staval dom dokonca bez stavebného povolenia. Povinnosťou každého vlastníka či stavebníka bolo vzhľadom na prebiehajúce migračné cesty živočíchov dodržať zákonom stanovené podmienky tak, aby nedochádzalo k nepôvodnému priamemu či nepriamemu rušeniu prirodzeného vývinu živočíchov, poškodzovaniu ich biotopov a s tým súvisiacemu poškodzovaniu zdravého životného prostredia pre všetko, čo je živé, čo sa hýbe a čo dýcha. Teda aj ovocných stromov, krovín či vinohradov, lesa, polí a zvierat. Podotýkam, že dodržiavanie tohto zákona bolo veľmi prísne odborníkmi na Miestnom úrade kontrolované. A porušenie zákona prísne postihované. Žiaľ, v súčasnosti akoby nikomu z radných na rozvoji zdravého životného prostredia nezáležalo (viď bez stavebného povolenia rozostavaný rodinný dom na parcelách k. ú. Rača – Rinzle s p. č. 1683/699, 1683/59 a 1683/73). V tomto prípade je ľahostajnosť úradníkov stavebného úradu ako aj starostu MČ Bratislava Rača viac než podozrivá.

Keď sa dnes po takmer 30 rokoch pozerám z terasy nášho rodinného domu na tento kúsok voľakedy prekvitajúceho a rodiaceho kraja, kde lietal hmyz, bolo počuť spev vtákov a občas sa tu preháňali srnky , ktoré si prišli v čase horúčav uhasiť smäd z potoka. Vtedy bol plný čerstvej vody, dnes je zasypaný zemou, takzvane zregulovaný. Pri tomto pohľade ide mi srdce puknúť od smútku a bolesti. Čo myslíte, vážení čitatelia, čo tam vidím? Nič! Miesto krásnej prírody, spevu vtáctva, preháňajúcich sa srniek, lietajúceho hmyzu, nevidím tam nič. Predo mnou je len kus zdevastovaného územia, cez ktoré vedú samé cesty a cestičky, zničené historické pamiatky, územie zastavané vysokými činžiakmi, na ktoré je strach sa pozrieť, či nekontrolované stavby rodinných domov bez stavebného povolenia, rozbité cesty a ulice bez chodníkov pre ľudí, po ktorých je nebezpečné zo strachu pred úrazom chodiť. Vidím holú vyklčovanú zem bez zelenej trávy, rodiacich stromov, viniča a krovín a čo je najviac zdraviu a životnému prostrediu škodlivé, v dychu cítim len prach a prach (uvedené v prílohách).

A čo na to páni radní? Nič. Pravdu má vždy ten, kto príde s takzvaným unikátnym nápadom a len ten, kto je ochotný za deravý groš takúto spúšť spôsobiť. Napríklad rôzni developeri, či nejakí novopečení vlastníci, stavebníci, hlavne že v ich pozadí je nejaký vysokopostavený politik, či dobrodinec, pred ktorým majú strach aj radoví úradníci. Vtedy tu neplatia žiadne zákony, všeobecne záväzné predpisy, nariadenia, normy ani sťažnosti. Zbytočne sa účastníci konania susediacich pozemkov či rodinných domov domáhajú pravdy. Stavebný úrad mestskej časti na nich pošle nekvalifikovaný štátny stavebný dohľad. Záznam z tejto kontroly môžete čakať možno o rok, o dva, ak vám vôbec nejaký paškvil príde.

Aj takto si páni radní na príslušných úradoch MČ a im nadriadení politickí šéfovia, či kamaráti, predstavujú zveľaďovanie a ochranu životného prostredia a obnovu prírody!! Ale... ale...! Zaujímavé, že ani po rokoch mňa súčasná realita ešte nepoučila. Stále sa neviem nejako vžiť do toho, aby som na každú hlúposť a najmä porušovanie zákonnosti prikývla súhlasne hlavou a tak sa dostala do priazne týchto chobotníc. Vždy pri riešení niečoho nekalého v rámci ochrany spotrebiteľov si kladiem otázku: Robili chápadla až takto podozrivo rozvinutej chobotnice, aby niekoľko mocných za deravý groš zničili všetko, čo je pre slušných ľudí zdravé a užitočné? Aby bez mihnutia oka kšeftárili s našimi pozemkami a nehnuteľnosťami, keby im k tomuto nedávali možnosť prepáčte mi vysoko postavení vládni činitelia a tvorcovia zákonov, teda opäť prepáčte „všetko úctiví zákonodarcovia".

Ach, tatko, tatko.

Ešte aj na smrteľnej posteli si myslel na blaho všetkých Račanov, pre ktorých si naozaj urobil veľa. Mnohým si umožnil získať vyššie vzdelanie a z učňa automechanika v REGENE postupovať vyššie a vyššie. V jednom si mal veľkú pravdu, keď si síce pošepky, ale celkom zrozumiteľne povedal vetu, na ktorú dodnes nemôžem zabudnúť a ktorá sa mi denno-denne potvrdzuje. Bola to jediná veta, ale pravdivá. Dnes ju za Teba citujem „Dcéra moja, daj pozor: beda tomu národu, ktorému vládnu kšeftári a fiškáli“. Možno sa tatko obraciaš v hrobe na Račianskom cintoríne, keď slová, ktoré si v predtuche, či agónii pred niekoľkými desaťročiami v posledných hodinách svojho života vyslovil.

Dnes sú Tvoje slová trpkou skutočnosťou.

S úctou

Ing. Daša Ostertágová Štrbová

z rodu Polakovič, Žitný

Ľubomír Vidlička: Račiansky rodák – farár JAKUB FEKETE

(*7.IV.1897-†10.VII.1981)

Jakub Fekete ml. sa narodil 7.IV.1897 v Rači č.d. 42 ako piate z ôsmich detí račianskeho vinohradníka Jakuba Feketeho st. (*14.VI.1865-†26.IX.1951) a Anny rod. Polakovičovej (*15.V.1868-†24.X.1935). Na druhý deň po narodení (8.IV.1897) bol pokrstený račianskym farárom Štefanom Bezákom (*1838-†1920). Krstnými rodičmi boli František Ivanič (*1856) s manželkou Máriou rod. Feketeovou (*1862, staršia sestra Jakuba Feketeho st.).

Ľubo Krampl: Príbeh dvoch prilieb.

V začiatkoch prvej svetovej vojny, v rokoch 1914 – 1915, východný front posunul až na územie dnešného východného Slovenska a sever stredného Slovenska (v tom čase Uhorska). Vojenské velenie rakúsko-uhorskej armády si uvedomilo, že v prípade hlbšieho prieniku ruskej armády do vnútra územia Rakúsko-Uhorska by mohla byť ohrozená aj Viedeň ako hlavné mesto monarchie. Bratislava (v tom čase Preßburg) a jej okolie mala pre svoju polohu na úpätí Malých Karpát v dotyku s Dunajom a v blízkosti Viedne významnú strategickú polohu vo vtedajších armádnych plánoch.

A tak vojenské velenie rakúsko-uhorskej armády rozhodlo o výstavbe systému zákopov, obranných stavieb a predovšetkým bunkrov v okolí Bratislavy – tzv. kavern. Sieť týchto obranných stavieb sa ťahala od Devínskej kobyly, cez Dúbravku, nad Lamačom, cez Kamzík, Nové Mesto až ponad Raču. V zákopoch a bunkroch boli nasadení vojaci, ktorí tu žili, a boli z času na čas zásobovaní potravinami a striedali sa.

Obyvatelia vtedajšieho Račistorfu sa už s nimi poznali. Chodili totiž do miestnych lesov na hríby, zber lesných plodov a pre drevo. A sem tam priniesli aj to naše račianske vínečko.

Boje sa vzdialili
Už začiatkom roka 1915 a najmä v máji 1915 po rakúsko-nemeckej ofenzíve pri meste Gorlice bola Ruská cárska armáda zatlačená späť na svoje územie a aj ďalšie vojnové udalosti prebiehali tak, že do okolia Bratislavy boje nikdy nedorazili. Lietadlá tej doby taktiež nemali taký dolet, aby mohli Bratislavu ohroziť. Podľa toho sa menila aj povaha úloh vojakov v našich lesoch, ktorých tu ich velenie nechávalo viac-menej na strážnu službu.

Na jeseň 1918 sa priblížil koniec vojny. V rakúsko-uhorskej monarchii sa už všetko postupne rútilo. Dňa 28.10.1918 bola v Prahe vyhlásená Československá republika. O dva dni neskôr, 30.10.1918, sa k republike prihlásilo Martinskou deklaráciou aj Slovensko. Dňa 11.11.1918 presne o 11:00, prvá svetová vojna skončila.

Zabudnutí vojaci nad Račou
Informovanie v tom čase prebiehalo takmer výlučne prostredníctvom tlače, keďže v tej dobe ešte neboli rádiá ani vysielačky bežnou záležitosťou. Prešlo niekoľko týždňov a obyvatelia Račištorfu opäť začali chodiť do lesov. Na ich veľké prekvapenie v zákopoch nad časťou Kopanice v plnej zbroji strážia už neexistujúcu monarchiu dvaja maďarskí vojaci. Ľudia im vravia: „Čo tu robíte, choďte domov, vojna už dávno skončila. Rakúsko-Uhorsko už neexistuje. Je Československá republika.“ Vojakom možno aj bolo nápadné, že ich nik už dlhšie nezásobuje, ale opustiť pozície bez rozkazu? To je dezercia. Nie, nie, zostali tam.

Už sa o tom vravelo aj v dedine, že nad Kopanicami stále strážia dvaja maďarskí, rakúsko-uhorskí vojaci. Bolo bežné, že obyvatelia Račistorfu pracovali v blízkej továrni Nobel Dynamit, alebo aj priamo v meste. A tak niekomu napadlo kúpiť v meste noviny vydávané v maďarčine. Tie noviny zobrali tým maďarským vojakom. Tí boli tým, čo sa dočítali, šokovaní: že Rakúsko-Uhorsko už neexistuje, že skončila tá prekliata vojna, ale že vznikajú samostatné štáty Československo, Rakúska republika a Maďarské kráľovstvo.

Nuž, pod takouto ťarchou dôkazov sa rozhodli, že pôjdu domov. Aj sa vybrali. Ale len po prvý kamenný domček na račianskych Kopaniciach. Tu ich zastavili ľudia so slovami: „Takto nemôžete predsa nikde. Všade už je Československé vojsko. Zle skončíte. Potrebujete civilný odev.“. Počkali teda v tom kamennom domčeku. Tak im ľudia priniesli obleky. Uniformy aj s prilbami zostali v tom domčeku. A oni sa vybrali domov, do Maďarska. Snáď šťastne aj dorazili k svojim blízkym.

Dve prilby
Majitelia toho kamenného domčeka vyniesli uniformy a dve prilby na povalu. A tam zostali až do 90-tych rokov minulého storočia. Vtedy pri veľkom upratovaní tieto uniformy posledná pamätníčka vyhodila do kontajnera. Avšak, tie dve prilby sa jej tam už nevošli. Našťastie. Nechala ich na dvore, že prídu na rad o týždeň. Niekto od susedov tie prilby zbadal a opýtal sa, že čo to má? Sused vedel, že by to bol výnimočný prírastok do miestneho Múzea ZVV (Zväzu vyslúžilých vojakov gen. M. R. Štefánika SR). A tak sa aj stalo. Keď sme prišli, čakali tam dve rakúsko-uhorské prilby M17 a okrem nich aj tento príbeh „Dvoch prilieb“. Do nebíčka, veľká vďaka, pani Krištofová.

Ľubo Krampl
Predseda Zväzu a MO č. 11 Rača
Zväz vyslúžilých vojakov generála
Milana Rastislava Štefánika SR

Zdroj informácií:
Informácie a podklady Zväzu vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika SR

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Prečo píšem príbehy.

Príhovor autorky.

Dobrý deň,

už celý rok všetci prežívane ťažkú dobu, počas ktorej na nás útočí agresívny vírus. Podobnú situáciu a lá COVID sme do minulého marca poznali len z písomných záznamov, prípadne zo záberov minulých epidémií čiernych kiahní, španielskej chrípky, cholery, moru, atď. alebo z historických a scifi filmov.

Račianska epidémia brušného týfusu v roku 1964 mala lokálny charakter. Týkala sa jednej časti ulice Pri vinohradoch, hlavne jej Dolného konca. Zvláštne je, že sa o tejto udalosti nikde nedočítame. Tak vo mne skrsla myšlienka päťdesiatsedem rokov staré spomienky napísať. Hlavne preto, aby odchodom nás, ktorí sme epidémiu zažili, neupadla do úplného zabudnutia.

Pri písaní príspevku o epidémii sa mi v mysli začali vynárať spomienky na chvíle prežité na Dolnom konci, na jeho obyvateľov, a tiež na príbehy z prvej ruky, ktoré mi prerozprávali priami účastníci.

Želám si, aby moje príspevky pod názvom Z DOLNÉHO KONCA mali pre Vás čitateľov význam spomienkovo-kronikársky. Chcem nimi:

o skôr narodeným Račanom a mojim rovesníkom oživiť spomienky,

o neskôr narodeným potomkom a prisťahovaným Račanom priblížiť minulý život lokality, ktorej sú teraz obyvateľmi.

Všetkým Vám prajem v zdraví sa dožiť lepších časov.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
apríl 2021

Družičky a družbovia z obrázka,
pamätáte si meno snúbencov, ktorým sme robili takto vyparádení
čelo svadobného sprievodu idúceho pešo z Dolného konca
až do kostola sv. Filipa a Jakuba na Hornom konci?

Dolný koniec. Na dvore nevesty. Rok 1956.

Miro Ščibrany: KONŠPIRÁCIE. Prezidentka o sebe. A krištáľová guľa o nej.

Ako prezidentku podáva verejnosti Zuzana Čaputová?
Ako obe vidí konšpiračná optika?

Sotva vládna kríza vychladla, prezidentský palác zachytil sklamanie verejnosti. A kritiku počínania hlavy štátu. Verejný imidž prezidentky zmatnel. A vznikla potreba vrátiť mu pôvodný lesk.

AKO? PR rozhovorom. KDE? V stredo-pravicovom denníku SME finančnej skupiny PENTA (veď kto číta progresívne N-ko filantropov z ESET-u? a uverí súdny čitateľ straníckym novinám?). KTO? Šéfredaktorka Beata Balogová. Držiteľka Európskej novinárskej ceny z roku 2020 v kategórii Názory.

Beata Balogová zadanie splnila. Na Á-čko. Kládla otázky, aké nedajú ani poradcovia prezidentky. Štýl PRAVDA / RUDÉ PRÁVO. Už z otázok je jasné, že čitateľ má uveriť progresívnej pravde. Bárs bez nutnosti čítať odpovede Zuzany Čaputovej. Beata Balogová zaistila ŠTVRTINU rozhovoru. Keď sa žiadala „špinavá práca“, vykonala ju v otázke. A Zuzane Čaputovej umožnila na zvyšku plátna kolorovať obraz problémového premiéra a vzornej prezidentky. Takej, čo má nadhľad. Je láskavá. Nestranná. Nadstranícka. A rozvážna.

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Babka strážili Luckinu mašinu ako jastrab.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh tretí.

Lucka (Lucia) sa narodila v roku 1889 ako prvorodená dcéra Terézie a Jána Hrdličku, mojich prastarých rodičov. Ich dom sa nachádzal v poslednom spoločnom dvore na pravej strane Dolného konca Račišdorfu, ktorý susedil s Pastýrňou (pastierňou). V súčasnosti je to na ulici Pri vinohradoch, číslo domu 326.

Ján Hrdlička bol vinohradník. Dopestované hrozno a vyrobené víno z neho boli jediným zdrojom príjmov rodiny, ktorá sa postupom rokov rozrastala. V roku 1904 Lucka mala pätnásť rokov a päť súrodencov, z toho 4 sestry. Dopĺňala rodinný príjem zárobkom v prešporskej čokoládovni Štolverka (Stollwerck, od roku 1958 Figaro na Račianskej ulici). Ručne viklovala (obaľovala) čokoládové cukríky, bonbóny, figúrky a salónky tenkým staniolom.

Luckinou veľkou túžbou bolo vlastniť mašinu, čiže šijací stroj, ktorý vyrábala firma Singer. Chcela nielen šiť pre rodinu, ale si aj šitím zarábať. V tom čase šijacie mašiny začínali patriť do výbavy majetnejších domácností. Otec Ján si takú kúpu nemohol dovoliť. Nakoniec sa veci vyriešili tak, že zložili obchodníkovi zálohu a zvyšok sa splácal z Luckinho zárobku. Z tej sa za dva roky stala šikovná krajčírka, ale musela ďalej chodiť do roboty, kým sa všetko nesplatí.

Račišdorfania do Prešporku cestovali vlakom – tragačom. Stál pri každej vŕbe a cesta trvala dlho. K vlaku sa chodilo pešo a za každého počasia. Tak sa stalo, že sedemnásťročná Lucka v tuhej zime veľmi prechladla. Nebolo divu, oblečenie bolo nedostatočné – spodná košeľa, blúzka, široká sukňa, pančuchy, žiadne gaťky ani spodky, namiesto topánok len dreváky, nejaká plachietka cez hlavu a plecia. Chradla, domáca liečba nebola účinná a k odbornému lekárovi sa prišlo neskoro. Zomrela, keď mala len 18 rokov.

Na mašine sa naučili šiť jej mladšie sestry a keď sa povydávali, mašina zostala v domácnosti rodičov. V roku 1928 si Ján s Teréziou zabezpečili doživotné opatrovanie v starobe darovaním domu, jeho zariadenia, pivnice, maštale a pol vinohradu zahmenca (Záhumenica) svojej dcére Ernestíne a jej manželovi Antonovi. Mašina Singerka patrila k tomu. V šití na nej pokračovala ich dcéra Mária a potom som do poradia prišla ja. Ale to už nebolo také jednoduché.

Babka Ernestína sa blížili k sedemdesiatke, mašina bola v ich izbe a strážili ju ako jastrab. Od detstva mali zakódované, že mašina je Luckina a hotovo.

Jasné, že sme na nej šili, ale za sprievodu babkiných upozorňovaní: nepokaz to! daj na to pozor! co tam robíš? ešče si tam? skonči už! atď. Tak to bolo až do ich smrti v roku 1977. Akceptovali sme to. Babka svoju staršiu sestru milovali a nikdy na ňu nezabudli.

Pozn.: Babke sme vykali.

Luckin šijací stroj SINGER, vyrobený v manufaktúre v roku 1903, má dnes 118 rokov a je stále funkčný. Šicí mechanizmus má ešte člnkový, čo je vzácnosť. Funguje aj navíjanie nite, poháňa sa nohami a má drevený kryt. Zošije látky od tenkého hodvábu až po koberec.

Luckina mašina žije a šije v domácnosti môjho brata.
Teraz je to Marošova mašina.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
apríl 2021

Lucia Hrdličková