PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh dvadsiaty štvrtý.
MIKULÁŠ 1920-1945
V dvadsiatych až štyridsiatych rokoch minulého storočia v Račištorfe na Dolnom konci k uctievaným svätcom patril Svätý Mikuláš. Okrem účasti na omši konanej v deň jeho mením šiesteho decembra sa počas toho dňa robili v každej domácnosti prípravy na večer. Prichádzajúcim podvečerom vzrušenie gradovalo.
V domácnostiach s malými deťmi panovalo veľké očakávanie, či v podvečer do domu vstúpi Svätý Mikuláš v biskupskom slávnostnom oblečení – rúcho, vysoká čiapka nazývaná mitra, po jeho boku postava Anjela v bielom. Starší Mikuláš sa pri chôdzi opieral o biskupskú berlu v hornej časti zakrivenú, mladší Anjel niesol košík so skromnými podarúnkami – vlašskými orechmi v škrupine, jablkami, prípadne kúskami sušeného ovocia, málokedy cukríkmi a sladkosťami. Deti si neustále opakovali riekanku:
Mikuláš. Co mi dáš?
Trnku.
Kde ju máš?
Na polici v hrnku.
V domácnostiach dospelých, ktorí sa rozhodli robiť postavu Mikuláša alebo Anjela, sa pripravovalo oblečenie, zháňali sa všetky potrebné doplnky na maskovanie, a podarúnky do košíka.
Po zotmení tieto dvojice v tichosti vchádzali do domov. Nie do každého, ale len podľa uváženia a väčšinou tam, kde boli deti. Preto v domoch vládlo napätie a očakávanie. Príde? Nepríde? Nebolo väčšej radosti, ako keď Mikuláš prišiel, priniesol požehnanie do domu a deti obdaroval.
Tradícia sa nezaobišla ani bez tretej dôležitej postavy mikulášskeho večera – Čerta. Na dobových obrázkoch možno vidieť skupinu Svätý Mikuláš, Anjel a Čert. Bolo to symbolické zobrazenie boja dobra so zlom.
Pre Dolný koniec bolo charakteristické, že mládenci, prípadne aj ženatí muži v maskách, oblečení za čertov v troj- až päťčlenných skupinách nechodili do domov, ale v hlbokej tme ako démoni behali, skákali, robili hluk po dvoroch a ulici. Tvár mali zakrytú vlastnoručne urobenými maskami alebo celú natretú sadzami, na hlave baranicu zarazenú hlboko do čela a na nej rohy. Na boky si pripevňovali okrúhle sitá. Oblečení boli v baraních kožuchoch obrátených srsťou navrch, sitá pod kožuchom rozširovali ich postavy. Opásaní boli dlhými kovovými reťazami, ktorých konce držali v rukách a robili nimi rámus. Obuté mali čižmy a zospodu na podošvy si pripevnili pružiny od vozov. To im umožňovalo pri silnejšom odraze skákať. V tme potom bolo vidieť len akoby lietajúce neprirodzené postavy, ktoré mnohokrát aj zákerne vo dvoroch rozbili plot, rozhádzali siahu dreva, prípadne urobili inú neplechu. Osamelého chodca na ulici obklopili, sácali ho, naznačovali, že ho zmlátia a poriadne ho vystrašili. Ľudia sa týchto skupín báli a väčšinou len spoza okna tmavej miestnosti pozorovali, čo sa deje.
Na mikulášsky večer a stretnutie s takouto skupinou čertov v roku 1930 spomínala osemdesiatročná Marka takto:
V tích dobách biua od rána do večera len robota a zábava len kedi-tedi. Mjeli sme s kamarádkama šesnást rokú a biui sme velice zvjedavé, jak to venku večer vipadá. Sceli sme vidzet tích Mikulášú s Anďelama, ale hlavňe tích čertú. Tak sme sa domluvili a višli za hubokej tmi na ulic. Biua zima a napadaní sňeh. Prešli sme kus ulici hore-dole, posledňí dva Mikuláši už išli domu a Čerci porád ňikde. Už sme sa sceli rozejít, ked vibjehli z jedného dvora. Mi sme sa im začali posmívat a provokovat ich. Tí jak nás zbadali hrnuli sa k nám. Vipadali tak strašňe, že šecki dzífki sme sa vichicili a začali utekat. Ale oňi skokma nás dobíhali. K temu rinčali retazama a biua tma. Tak sa stalo, že nás zahnali za domi do vinohradú.
Naraz sem ziscila, že sem sama. Kamarádki ňigde a jeden Čercisko mi biu v patách. Od strachu sem biua celá bez sebja. Došuo mi, že on zamaskovaní má korist a ja bezbranná nezmožem ňic. Kady sem vystrašená utekaua nevím, ale podarilo sa mi prelézt nejakí plot, až sem sa dostala na zadek jedného dvora. Tam sem sa strčila do úzkej medzúrki medzi šopu a scenu susedního domu. Tak sem tam biua natuačená, že sem nemohua aňi díchat. Netrvalo dúho a biuo čut, že ten chuap je nablízku. Chodzil hore, dole, vitrvalo mňa hledau, biuo čut, že nadáva, tušiu, že tam ňegde sem. Jak sa poheu, tí retaze rinčali. Biuo to strašné, nevím, jak dúho tam obchádzal. Celú vječnost. Naščascí, v tej tmi mňa strčenú za šopu nebiuo vidzet. Ked zostalo cicho, nevím, či za hodzinu alebo déle sem sa odvážila vilézt. Celá zmrznutá, roztrasená sem sa ňejak dostaua domu.
Bože, jak bi sem dopadua, kebi mňa ten chuap našeu?
Celú zimu sem sa potem neodvážiua vindzit po zetmjeňí ven na ulic.
V susednom Rakúsku sa tradícia Čertovských skupín v období Adventu dodnes dodržuje. V roku 2019 som bola na zámku Eckratstau a pozrite na jedného z čertov zo skupiny pohybujúcej sa v parku okolo zámku.
MIKULÁŠ 1945-1990
Po druhej svetovej vojne nosenie darčekov deťom Svätým Mikulášom a Anjelom postupne nahradil zvyk dávať mikulášske balíčky do detských topánok položených v okne alebo pod ním. V polovici päťdesiatych rokov už to bol len Mikuláš, vynechávalo sa „svätý“. Do konca päťdesiatych rokov sa na scéne usadil dedko s bielou bradou, bielou kožušinovou čiapkou a červeným plášťom lemovaným bielou kožušinou. Prišiel zo zasneženej a zamrznutej Kamčatky a volal sa „Ded Moroz“. Po slovensky Dedo Mráz. Na mikulášskom tróne sedel až do roku 1990. Za viac ako štyridsaťročné obdobie tento dedko nechodil do bytov a rodín. Tam sa diskrétne udržiavala a dodnes dodržiava tradícia darčekov od Mikuláša do topánok. Ded Moroz vystupoval na besiedke v každom podniku, závode alebo úrade, v školách a škôlkach, detských domovoch. Nebol sám, spoločnosť mu vždy robila a pomáhala rozdávať darčeky krásna mladá Snehulienka v bielych dlhých šatách.
Popri dominujúcom Dedovi Mrázovi obyvatelia Dolného konca na Mikuláša nezabúdali. Ešte v osemdesiatych rokoch bolo večer šiesteho decembra na ulici vidieť chlapcov oblečených za Mikulášov, s maskami na tvárach, no nie v biskupskom oblečení, ale v rôznych kožuchoch a dlhých kabátoch.
Dodnes si pamätám, ako sme s napätím očakávali reakciu učiteľov, keď sme v triede na tabuľu napísali:
Na Svätého Mikuláša
neučí sa, neskúša sa.
Každá päťka odpúšťa sa,
triedna kniha zatvára sa.
Roku 1980 v našej rodine aj ja som sa stala aktérkou takejto mikulášskej akcie. Moja mama, babka dvoch dievčatiek vo veku 4 a 6 rokov, si veľmi priala, aby sme im urobili živého Mikuláša. Pripravila pre ne balíčky s maškrtami a mňa, ich tetu, presvedčila obliecť sa za Mikuláša. Vytiahla zo skrine veľký otcov kožuch a v papiernictve kúpila na tvár masku. Bolo to v pracovný deň, takže sme sa u rodičov stretli podvečer okolo piatej. Asi pol hodinu sme si posedeli pri koláči a čaji. Ja som sa vzdialia a keď som prestrojená vošla do izby, moje netere Zuzka aj Katka prestrašene pozerali na čudo, čo im podávalo darčeky. Netešili sa, že im dobrák Mikuláš čosi priniesol, ale videli strašidlo, od ktorého sa báli balíček prijať.
Deti vycítili, že neprišiel vznešený biskup bez masky na tvári a v krásnom rúchu, ale že to bola atrapa. Postava v dlhom kožuchu obrátenom srsťou nahor, s maskou Deda Mráza a k tomu odpudivo vyzerajúceho. To si nikto z nás dospelých neuvedomil.
Celé toto nepodarené divadlo uzatvorila štvorročná Katka doma.
Pred spaním rodičom položila otázku:
„A prečo ten Mikuláš mal v ušiach Anine náušnice?“
MIKULÁŠ 1990-2022
Dedo Mráz je už tridsaťdva rokov zosadený z trónu. Kráľom Adventu a Vianoc – hlavne mediálnym a reklamným – je aj na Slovensku Santa Claus alias Svätý Mikuláš. Tento vraj pochádza zo Severného pólu. Nemá vôbec nič spoločné s kresťanským Svätým Mikulášom. S konkrétnou historickou osobnosťou - biskupom, ktorý žil okolo roku 360, všetok majetok rozdal chudobným rodinám s deťmi a tým zaviedol tradíciu rozdávania darov deťom.
Santa Claus sa nápadne podobá Dedovi Morozovi.
Možno sú nevlastní bratia.
Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
december 2022
Súvisiace články:
