Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Tajuplný Advent.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh šestnásty.

ADVENT

– pochádza z latinského slova adventus, čo znamená príchod, v kresťanstve sa používa špeciálne pre príchod Ježiša, sviatok jeho narodenia, prípravy na cirkevné sviatky Vianoce, hlavne v zmysle duchovnom,

– každoročne sa začína prvou adventnou nedeľou, teda nedeľou medzi 27. novembrom a 3. decembrom, štyri týždne pred Vianocami,

– končí sa po západe slnka na Štedrý večer, 24. decembra.

Tento rok sa advent začal v nedeľu 28. novembra 2021.

História adventu sa datuje od 4. storočia, kedy sa z kresťanského východu začal do Galie a Španielska šíriť nový zvyk prípravy na príchod Krista. Advent sa viac v Európe rozšíril v 9. storočí za vlády Karola Veľkého, keď nahradil dovtedajšie slávnosti zimného slnovratu. Stáročiami sa tak postupne preplietli predvianočné cirkevné tradície s pradávnymi ľudovými zvykmi rôznych kultúr. Sú rozmanité, líšia sa od regiónu k regiónu, majú svoju históriu a niektoré sa dodržujú dodnes.

Adventné obdobie na Dolnom konci v Rači (Račišdorfe) malo ešte aj v päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia dodržiavaním starodávnych zvyklostí čarovnú atmosféru. Mnohí z nás to priamo zažili ako deti, prípadne boli o niečo starší. Tiež majú dodnes v pamäti spomienky na rozprávanie svojich predkov.

Z rozprávania mojej prababky, žijúcej v rokoch 1870-1952, svojej vnučke Márii (mojej mame) o živote počas adventných štyroch týždňoch na Dolnom konci:

Terézia Hrdličková, rod. Beladičová, s vnučkami Annou a Máriou, rok 1941.

Dolnokončania sa na advent tešili. Bol to čas, kedy skončila robota vo vinohradoch. Úroda hrozna bola doma v pivnici a z obrábačov vinohradov sa v tomto období stali vinári, s cieľom dorobiť kvalitné víno.

Na duchovné stíšenie a zamyslenie boli štyri adventné nedele a každý deň v týždni účasť o šiestej ráno na omši nazývanej Roráty. Čiže omši mariánskeho typu, sprevádzanej zborovým spevom náboženských piesní a pri zapálených sviečkach.

Po tejto rannej omši obyvatelia vykonávali bežné práce okolo dobytka, koní, ošípaných, hydiny a okolo domu. Chystali drevo na kúrenie, opravovali pokazené náradie. V celom dome, v komorách, šopách , maštaliach, pivnici a na povale robili poriadok a opravy, na čo počas leta nebol čas. Dokonca v tomto čase bielili steny vápnom. Všetko sa pripravovalo na sviatky.

Dni boli sychravé, studené, mnohokrát mrazivé a s nádielkami snehu. Denné svetlo trvajúce len pár hodín ženy využívali na obšívanie odevov a textílií v dome. Mladé dievky, súce na vydaj si v tomto čase chystali výbavu. Šili, vyšívali, háčkovali. Tak si pripravili posteľné prádlo, obrusy, spodné košele a sukne, lajblíky, šatky na hlavu a čepce. Tie majetnejšie aj firhangy.

Stmievalo sa veľmi zavčasu. Krátke dni sa striedali s tmavými večermi a najdlhšími nocami v roku. Svietilo sa petrolejovými lampami a sviečkami. Mnohokrát sa využívalo len svetlo ohňa z pece. V maštaliach a ostatných hospodárskych častiach domu sa svietilo lampášmi. Tie sa používali aj vonku po ceste, ak bolo treba ísť mimo domu.

Nízke vinohradnícke domy v spoločných dvoroch, malé slabo osvetlené okná, priľahlé vinohrady, nad nimi ťahajúci sa hrebeň Malých Karpát. To všetko bolo ponorené do tmy a len sem-tam prebleskovalo slabé svetlo lampáša idúceho človeka alebo nejakého náhodilého povozu. Stromy a domy vrhali dlhé tiene, vetrom rozkývané konáre vydávali čudesný zvuk. Toto všetko pôsobilo na vnemy ľudí strašidelne a tajuplne. Dávalo to priestor ich obrazotvornosti a potom o tom rozprávali doma alebo u susedov ako: „videl som, zažil som“ .

Počas adventu sa dodržiaval prísnejší pôst v jedle a nekonali sa žiadne zábavy. Ale ľudia si našli spôsob spoločenského kontaktu počas dlhých večerov. A pri tom ako sa vraví „zabili jednou ranou dve muchy“. Po večeri sa vždy stretli v dome, kde bolo treba niečo urobiť, dalo sa byť pri tom v jednej, na potrebný čas dobre osvetlenej a vykúrenej miestnosti. Páralo sa perie na periny, rozbíjali a lúskali sa orechy, moržovala (vylupovala) sa vysušená kukurica z kláskov, ženy háčkovali a chlapi sa radili o veciach hospodárskych. Gazdiná navarila lipového alebo šípkového čaju, niekedy varené víno. Pri sobote upiekla buchty alebo osúch.

Vonku za oknami bola hlboká tma a vnútri v teple si prítomní začali tlmenými hlasmi rozprávať práve tie tajuplné zážitky typu „videl som, zažil som“. Bolo to o mátohách, čudných postavách v bielych košeliach, rôznych úkazoch, o bosorkách, strigách a ich čaroch.

Na vlastnej koži som takúto adventnú seansu zažila v roku 1956. Mala som sedem rokov a moja babka Ernestína, Teréziina dcéra, ma zobrali (babke sme vykali) do rodiny na Dolnom konci párať perie. Svietilo sa už elektrickými lampami, ale príbehy boli rovnako tajuplne rozprávané. Pamätám si na rozuzlenie jedného takého, kde rozprávačka videla počas noci mátožiť čudesnú postavu chlapa v dlhej košeli prechádzajúcej cez plot. Nakoniec sa z mátohy vykľul konkrétny Dolnokončan, ktorý chodil v noci navštevovať vdovu susedku.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
december 2021