Eva Eperješiová: VIANOČNÉ OBDOBIE. Od Narodenia Pána. Po Krst Pána.

Sviatky Rímskokatolíckej cirkvi od Štedrého dňa po Troch kráľov a Krst Pána.

Po štvrtej adventnej nedeli je čas do Štedrého večera rôzny – od necelého dňa (v roku, keď 24.12. vychádza na nedeľu a ráno ju ešte slávime ako 4. adventnú nedeľu), kedy táto nedeľa plynule prechádza do Štedrého večera, až po 6 dní, kedy Štedrý večer pripadne až na sobotu po 4. adventnej nedeli.

Štedrý večer je vigíliou sviatku Narodenia Pána. Pripomíname si už v predvečer sviatku veľkú Božiu štedrosť, keď nám Boh daroval Dar nad všetky dary – seba samého v ľudskej podobe, v podobe malého dieťaťa. Preto sa aj my navzájom obdarúvame, aby sme konali podobne – robili radosť našim blízkym, či priateľom.

SVIATOK NARODENIA PÁNA

(Prvý sviatok vianočný, 25. decembra)

Je TÝM dňom, ktorý tvorí centrum Vianoc. Naše zraky sa upierajú do jasieľ na maličké bezbranné dieťa. Boh nie nadarmo vymyslel plán spásy pre nás takým spôsobom. Keby bol zostal pre nás nedosiahnuteľný, tam kdesi vysoko „v oblakoch“, ťažko by sme si k nemu nahádzali cestu a vzťah. No „v plnosti času“ sa Slovo stalo telom. Slovo, ktoré je od večnosti a ktoré je od večnosti spoločenstvom v Trojici, sa sklonilo k zemi a v konkrétnom čase sa jej dotklo v podobe človeka: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“(Jn 3,16).

Aj keď sa Ježišovo narodenie podáva v každom z evanjelií inak a v každom z nich sa detaily rôznia, predsa je ich posolstvo pre nás a zároveň odpoveď na otázku PREČO sa Ježiš narodil jednoznačné:

„Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4,4-5).

HUGO ŠILBERSKÝ (1920 †1974). Obrazy a kresby.

Ukážky obrazov a kresieb z knihy mapujúcej život a dielo maliara Huga Šilberského, rodáka z Loštíc.

Mária Dzurová: Marketing zameraný na seniorov (1. časť)

Celá Európa starne vôbec najrapídnejším tempom na svete. Platí, že starnutie populácie je súčasťou úspešného rozvoja civilizácie.

Dobroslava Luknárová: Zažiadalo sa mi bieleho snehu...

Túlala som sa po stránkach internetu, hľadala obrázky so zimnou náladou. Veľa ich bolo, ale tento ma oslovil akousi zvláštnou blízkosťou.

Aleš Šilberský: Poďakovanie za stretnutie nad knihou.

Milí vzácni hostia a priatelia, dovoľte mi sa Vám všetkým srdečne poďakovať za účasť na stretnutí a prezentácii knihy

Dobroslava Luknárová: O čom sú Vianoce...

Táto najstaršia, teda prvá vianočná pohľadnica má už 175 rokov. Jej tvorcom bol v r. 1843 John C. Horlsey, britský maliar, ktorý nakreslil na pozdrav šťastnú, veseliacu sa rodinku.

V súčasnosti sa čoraz viac posielajú k Vianociam len esemesky alebo maily – rýchla doba ponúka rýchle možnosti. Ale sotva nahradia čaro vianočných pohľadníc – ich neopakovateľné ľudské teplo. Vianoce sú však o akomsi vnútornom vyžarovaní človeka – sú to najkrajšie, najteplejšie sviatky rodiny, ľudskej blízkosti, sviatky srdca.

Štedrý večer – Kračun – Svjaty večur – Vilija – Dohviezdny večer...

Jediný v roku a výnimočný. Koľko rôznych zvykov, koľko rôznych jedál patrí k nemu po celom Slovensku. Hoci sa v súčasnosti už mnohé tradície aj obrúsili, aj premiešali, aj pribrali rôzne modernejšie alebo inokrajné zvyky, stále uchovávajú svoju výnimočnosť a sviatočnosť.

Pripomeňme si aspoň niekoľko najdôležitejších znakov: Štedrá večera na jednej strane symbolizovala hojnosť, avšak súčasne patrila k adventu, a tak bola aj pôstna. Nechýbala v nej polievka najmä z kyslej kapusty, fazule, hrachu alebo šošovice, zo sušených húb i sušeného ovocia. Vianočnými jedlami boli aj cestoviny – rezance, pirohy, ale hlavne opekance. Pupáčky, púčky, bobáľky, lokše sa piekli v peci a podávali sa s makom, poliate cukrovou vodou alebo roztopeným medom, prípadne tvarohom a smotanou. Gazdiné už od rána piekli rôzne pečivo a koláče – zaujímavé sú nielen svojou chuťou a tvarom, ale aj krajovými menami: baba, mrváň, calta, kucheň, makovník, orešník, štedrák, kračun... na západnom a strednom Slovensku sa dávnejšie pridali i vianočné oblátky.

Na vianočný stôl patrilo tiež ovocie – čerstvé aj sušené a k nemu orechy. Každému z jedál sa tradične pripisovala nejaká magická funkcia a magický účinok mal aj počet podávaných chodov – sedem alebo deväť...

Podľa publikácie „Slovenský rok“

od R. Stoličnej – Mikolajovej

Veru, dalo by sa pokračovať ďalej a pridať aj zaužívané tradície z vlastnej rodiny – veď Vianoce sú naozaj sviatkami návratov – do detstva, do vlastnej najbližšej rodiny, do svojho srdca, pamäte...

Poďme si prečítať spomienkovú esej jedného z významných slovenských spisovateľov, ktorého osud zavial po druhej svetovej vojne ďaleko od Slovenska až do Južnej Ameriky.

V roku 1959 píše:

Jozef Cíger Hronský: Lepšie zažať svetielko ako preklínať tmu

Na Vianoce, na Štedrý večer myslím – ani niet tmy vo svete. Aspoň nie v tom svete, v ktorom som rástol a ktorý sa mi hlboko vtisol do duše. I do srdca.

Za detstva celý rok som čakával na utiereň. Týždne pred Štedrým večerom sme sa hádali medzi bratmi, kto ponesie lampáš, lebo to boli ešte krásne časy, keď hocikde pouličného svetla nebolo, ba veď dolu dolinami niet ho ani dnes. Mnohí na Vianoce – teda aj my – niesli sme lampáš na polnočnú, hoci na oblohe bolo plno hviezd a mesiac sa naširoko usmieval.

Ale to tak muselo byť.

Veď sa naširoko roztekala pieseň: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... radujme sa!“ Akože mohlo byť ináč?! Zdalo sa mi za oných čias, akoby sa hviezdy boli poschodili do našich dolín a tak sa tu dolu pohybujú ako po oblohe. Aj kostolné obloky žiarili, vo vnútri bolo plno svetla a ľudia mali v zrazu mnoho veselosti...

Mnoho veselosti, mnoho svetielok sme mali aj na vianočnom stromčeku a chceli sme ich mať ešte viac... Lež prešli roky a cez mnohé prešli aj iné Vianoce. Dotisla sa do nich – čierňava. Pamätám sa na veľkú metelicu – mokré chumáče snehu nám bičovali tváre, ale aj tak sme šli na polnočnú. Azda sme cítili, že nám treba nabrať svetla... aj na ďalšie roky...

Tma je vždy na stráži. Hneď sa dotisne, len čo pozabudneš zažať svetielko –

Raz na Vianoce bol brat chorý.

Raz na Vianoce nám chýbala naša mama...

Lebo míňali sa roky.

Raz na bojisku v zákopoch sme mali iba jednu sviečku, na Štedrý večer. Ktosi ju zachoval pre tento večer, tak sme ju v mokrom zákope pod plášťom zažali a jeden po druhom sme ju chodili pozerať.

V roku 1944 tanky nám chodili popod obloky na Štedrý večer, svetielka sa triasli na vianočnej jedličke, lietadlá sa tmolili pod hviezdami – mnoho bolo čierňav, naokolo mnoho úzkosti, a predsa sme sa premáhali a skusovali spievať: „Radujme sa ... veseľme sa ...“ Nebola to radosť toho večera, nebola to sila toho Štedrého dňa, bolo to čosi inšie:

Boli to svetielka v nás – zo všetkých predošlých Vianoc. Boli to piesne, čo sa v našich dušiach usalašili za oných radostných chvíľ detstva, boli to Otčenáše, čo nám naše mamy hlboko zaštepili do srdca. Boli to staré, dávne svetielka, čo nás teraz chránili. Aby nás nepridusila tma, nezdolala beznádej...

Svetielka viery, svetielka lásky a nádejí – lebo na každého kdesi číha aj tma. Ale kto bude nosiť v sebe svetlá, nebude ani ťažké chvíle preklínať...

Už som dávno šedivý, ale tak sa mi neraz zdá, že držím v ruke onen vianočný lampáš z detstva a ten mi svieti, ukazuje cestu jasne i dnes, keď občas sám neviem, kade sa hnúť.

Štefan Žáry: Zametač

Do bieleho ešte snehu,

ktorým brodí práve vtač,

píše svoju ľudskú nehu

včasný básnik – zametač.

Zavše sa mu zaligoce

v oku slza od mrazu.

Kto vie čítať a má srdce,

rozumie mu odrazu.

Tichučko, tíško nôcka sadá,

drobný dáždik sa trúsi -

Srdce sa láske poddáva,

keď zaznie z polnočných veží

pesnička tichá, vianočná

Znie pieseň. Nocou sa preplieta

v dažďových kvapkách mäkko padá –

Nech od srdca k srdcu prelieta,

nech pod stromčeky v izbách sadá

a deťom šepká príbeh starý –

Nech na chvíľku, aspoň kratučkú

je náš svet o láske a dobrej vôli –

Nech nôti polnočnú pesničku

i dážď a vietor na svet celý:

„Tu láska v jasličkách spinká...“

... a má kto nad ňou bdieť –

Neboj sa, dieťatko!

Podumaj, človek –

S láskou môže byť

krajší a lepší náš svet.

S prianím krásnych Vianoc

D. Luknárová

Aleš Šilberský: Táta Hugo Šilberský. Výnimočná kniha.

V stredu 4. decembra sa v sobášnej sieni MÚ MČ Bratislava-Rača konala slovenská premiéra knihy Aleša Šilberského Táta Hugo Šilberský.

Alex Marčan: ČO S NAMI? (divadelná hra)

Alexander Marčan

SCÉNA: Byt rodiny Éloquent, stôl, stoličky, gauč, telefón, noviny, poháre, víno

 

OSOBY A OBSADENIE:

Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Tajuplný Advent.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh šestnásty.

ADVENT

– pochádza z latinského slova adventus, čo znamená príchod, v kresťanstve

Dobroslava Luknárová: Na mikulášsku tému

„Martin“ a „Katarína“, tradičné dni aj s ich pranostikami sú už za nami, nezadržateľne sa blížia Vianoce.

Dni sú plné očakávania, nákupov, predvianočných plánov, ale - u nás, starších, aj akejsi zvláštnej nostalgie, ktorá nás obracia do rokov prešlých aj dávno prešlých... V pamäti sa vynárajú obrazy tamtých Vianoc... zvykov, ktoré panovali ešte v domácnostiach našich rodičov a starých rodičov. Z knihy o Rači, vydanej v roku 1989, kde je výročným obyčajam v našej obci venovaná rozsiahla kapitola, si práve pripomínam:

4. decembra, na deň sv. Barbory, odlamovali hospodári vetvičky z viniča a čerešne, v neskorších dobách aj z iných stromov, a nechali ich vo vode vypučať. Podľa bohatosti kvetov, ktorými vetvičky do Vianoc zakvitli, si robili úsudok o budúcej úrode. (Ktovie, či to ešte platí aj v našej dobe?)

Na 6. decembra pripadá deň sv. Mikuláša, k nemu sa v Rači - ako iste aj v iných obciach a mestách - viazali (a vlastne do dnešných dní viažu), zábavné, veselé zvyky. Muži a mládenci z príbuzenstva sa dávnejšie preobliekali za Mikulášov, ale aj čertov a anjelov a obdarovávali deti balíčkami od rodičov. Tie obsahovali hlavne ovocie, orechy a cukríky. Oblečenie Mikuláša? Postačil vyvrátený kožuch, maska na tvár s bielou bradou a biskupská čiapka. V ruke mávali biskupskú berlu a kôš s balíčkami. Čerti vyplácali neposlušné deti martinskými prútmi a poriadne štrngali reťazou, anjeli boli ich upokojujúcim protipólom. V Rači sa zachovával aj zvyk dávať deťom balíčky s dobrotami do vyčistených topánok, položených v okne. (Tento zvyk si dobre pamätám zo svojho detstva, hoci sme nebývali v Rači, a zaviedli sme ho aj v našej rodine, keď boli dcérky malé. Vlastne, funguje do dnešných čias...)

 A čo „školský“ Mikuláš? Mám naň žiacke aj učiteľské spomienky (tuším tých učiteľských je viac). Ak pripadol (pripadá) Mikuláš na všedný deň, chcú ho mať žiaci hlavne bez skúšania a písomiek. Najčastejšie sa na tabuli v triede objaví táto alebo obdobná básnička (nezriedka aj s nevyspytateľnými?! pravopisnými chybami):

Na svätého Mikuláša

neučí a neskúša sa,

každá päťka odpúšťa sa -

To je odkaz Mikuláša!

Pokúšala som sa neraz nakriatnuť svojich žiakov aj na inú, ich vlastnú veršovanku na tému Mikuláša, ale veľmi som nepochodila. O rok sa na 100% objavila zase táto, „rokmi odskúšaná“. Ale bývalo občas v triede veľmi pekne – spomínam si na jednu svoju triedu, kde si žiaci pripravili pekný program – len tak sami od seba – a predviedli ho nielen mne, ako triednej, ale aj iným pani učiteľkám. Dokonca v jednej triede skrsol nápad urobiť Mikuláša mladším ročníkom a poprosili ma o pomoc. Zveršovali sme príhovor pre Mikuláša, čertov aj anjelov, dohodli sme sa na oblečení, vyžiadali si dovolenie od pani riaditeľky. Neviem, či si dnes už dospelí „aktéri toho Mikuláša“ ešte spomenú na svoje školské predstavenie, ale ja naň rada spomínam.

Mikuláš – sú ho plné obchody! Myslím tej mikulášskej ponuky. Miešajú sa tradície Mikuláša, Santa Klausa aj Deda Mráza... Možno až príliš. A mne sa pritom, alebo možno práve preto, žiada vysloviť, poslať do priestoru jedno tiché prianie: Nech sa napriek zásahom modernej doby nevytráca zo sviatku Mikuláša to základné, ľudské, prečo vlastne oná tradícia vznikla. Pošepkám to aj vo veršíkoch:

Na svätého Mikuláša,

keď sa zvečerí,

tichá radosť k oknu kráča,

vchádza do dverí.

Oslovuje všetky deti

dobrotivým slovom:

váži skutky, predsavzatia

po dobrom, či po zlom -

Že lepšieho viacej bolo?

To vás, deti, chváli -

Mikuláš vám do oblôčka

kladie sladké dary.

Som hlboko presvedčená, že aj dnešné deti potrebujú tradície, ich etické posolstvo. Ale to nemožno kúpiť v obchodoch. Žije v nás, ľuďoch...

Aňa Polakovičová: OBYČAJE ADVENTU.

Aňa Polakovičová. OBYČAJE ADVENTU.

Svätá Barbora. Svätý Mikuláš. Svätá Lucia.

NA SVÄTÚ BARBORU.

4. DECEMBER

V sobotu 4. decembra na Barboru si odstrihnite halúzky z čerešne alebo višne a dajte ich v byte do nádoby s vodou. Vodu vymieňajte približne každý tretí deň a na Štedrý deň uvidíte výsledok – rozkvitnuté „barborky“, čiže na halúzkach budú roztvorené kvietky.

Podľa jednej z legiend Barbora vo veži, kde bola väznená, pestovala halúzku z čerešne. V deň jej popravy halúzka vykvitla. Zvyk rezania „barboriek“ sa odvodzuje práve od tejto legendy.

Rozkvitnuté „barborky“ symbolizujú nielen predpoveď sobáša, ale aj príchod nového svetla. Pôvodne pripomínali zimný slnovrat a následný príchod nového roka a víziu teplej jari, rozkvitnutých kvetov a nového života.

NA SVÄTÉHO MIKULÁŠA.

6. DECEMBER

V pondelok 6. decembra nezabudnite pripomenúť deťom, že si majú vyčistiť topánky a dať ich do alebo k oknu. Ráno podľa obsahu balíčkov v topánkach zistia, že aj Mikuláš vie, či v poslednom roku poslúchali alebo nie. Veru, niekedy sme si našli v balíkoch namiesto cukroviniek surové zemiaky a uhlie.

Biskup Mikuláš bola skutočná osobnosť. Žil okolo roku 350 n. l.. Pochádzal z bohatej rodiny a svoj majetok rozdal chudobným rodinám s deťmi. Od jeho smrti postupne vznikla tradícia, že Mikuláš nosí deťom darčeky.

Ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia na Dolnom konci na deň menín Mikuláša chodili do domácností a obdarovávali deti jablkami, orechmi a malými sladkosťami „Mikulášske skupinky“ v zložení: Svätý Mikuláš v biskupskom rúchu, anjel a čert.

NA SVÄTÚ LUCIU.

13. DECEMBER

Gazdinky, v pondelok 13. decembra v deň menín Lucie dobre poometajte všetky kúty v byte. Nebudete mať len čisto, ale z bytu vraj vyženiete všetko nedobré.

Lucia, historická postava. Pochádzala z bohatej rodiny. Rozdala svoj majetok i svadobné veno chudobným. Udali ju úradom ako kresťanku. Zomrela mučeníckou smrťou v roku 304 n. l.. Jej hrob sa nachádza v Syrakúzach na Sicílii.

V minulých storočiach sa na deň Lucie obliekali mladé ženy a dievčatá do dlhých bielych šiat. V rukách niesli košíček, kde mali husacie krídlo aj s perím. V domácnosti, kde prišli všetko ním poometali, aby povyháňali všetko zlo a tmárstvo z obydlia. Ľudia tomu verili.

Na konci 19. a začiatkom 20. storočia žila v našej rodine Lucia. Narodila sa v roku 1889. Bola to babkina staršia sestra. Pekná, príjemná, so svojimi túžbami a predstavami o živote. Tak ako každá iná dievčina.

Od štrnástich rokov dodržiavala tradíciu a na deň svätej Lucie oblečená do bielych šiat chodila do domácností ometať kúty. Okrem husacieho krídla nosila v košíku pre deti čokoládové cukríky, figúrky a salónky. Sladkosti kupovala v prešporskej čokoládovni Stollwerck, kde pracovala. Ochraňovala ľudí od zlého, no svojmu osudu sa nevyhla. Zomrela ako osemnásťročná.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
december 2021

Wikipédia: Svätá Barbora
Wikipédia: Svätý Mikuláš
Wikipédia: Svätá Lucia

Aňa Polakovičová. Z DOLNÉHO KONCA. Tajuplný Advent.
Aňa Polakovičová. Z DOLNÉHO KONCA. Babka strážili Luckinu mašinu ako jastrab.

Aleš Šilberský: Táta Hugo Šilberský. Pocta maliarovi a otcovi.

Prezentácia knihy Táta Hugo Šilberský. Malíř a milovník svého kraje sa uskutoční 4. decembra od 15. hodiny v sobášnej sieni

Eva Eperješiová: ADVENT. Čas stíšenia a ponoru do seba.

Duchovný pohľad na začiatok liturgického roka v rímskokatolíckej cirkvi.

Na adventnom venci zažíname prvú sviecu.

Mária Dzurová: BLACK FRIDAY. A ako sa nedať nachytať.

Black Friday (Čierny piatok) je nielen obdobím nakupovania vianočných darčekov, ale pod vplyvom zmeny cien často aj zbytočností – ktoré možno časom skončia v koši či ako zbytočnosť podarovaná niekomu. Ide o aktuálny stav, nákupné šialenstvo, výpredaje, podvody, klamstvá, málo ostražitý spotrebiteľ.

Podľa istockphoto.com: Zľavové akcie a Black Friday už nie sú také eldorádo ako pred pár rokmi, no stále sa v nich dá ľahko stratiť. Spísali sme najčastejšie triky obchodníkov a prinášame vám niekoľko rád, ako sa nedať nachytať – nielen na Čierny piatok.

Podľa Forbes Slovensko: Slovenské e-shopy očakávajú počas tohtoročného Black Friday rekordné tržby v rozmedzí 60 až 70 miliónov eur, čo predstavuje medziročný nárast o 5 až 10 percent. Kým spotrebitelia využívajú atraktívne zľavy, odborníci varujú pred kybernetickými podvodmi a environmentálnymi dopadmi, ktoré sú s oslavou konzumu tradične spojené.

Oslava konzumu je skutočným sviatkom. Rôzne médiá jej venujú pozornosť, ja však chcem upozorniť na nevyhnutnú ostražitosť, ktorú majú mať spotrebitelia

Tradičné urob si radosť, odmeň sa, veď si zaslúžiš, máš na to – kúp si, sú výzvy z médií, reklamy sa pretekajú v ponukách, je to skutočne o každom jednom spotrebiteľovi a jeho rozhodnutí. Je vhodné si prečítať informácie z každej strany a venovať pozornosť tomu, čo vlastne skutočne chcem kúpiť, čo potrebujem, čo bude naviac a bude prekážať v skrini, komore, zoberie skazu a neskôr sa z toho stane odpad.

Black Friday je príležitosť pre obchodníkov aj spotrebiteľov, treba vnímať varovania odborníkov. Odborníci varujú, aby sa nákupy nezmenili na neuvážené rozhodnutia. Bezpečnosť, obozretnosť a ohľaduplnosť k životnému prostrediu by mali byť tento rok prioritou každého z nás.

Spotrebitelia sa môžu stretnúť s falošnými e-shopmi, kuriérmi, telefonátmi a pod., pritom od júla platí zmena zákona o ochrane spotrebiteľov, o ktorej spotrebitelia nie sú informovaní.

Šesťdesiat percent slovenských zákazníkov považuje Black Friday za ideálny čas na nákupy, pričom 35 percent z nich hľadá každodenné potreby v zľave a 33 percent plánuje nákup vianočných darčekov.

Revolut radí, ako rozpoznať online podvody a vyhnúť sa im.

Revolut, digitálna banka s viac ako 300-tisíc slovenskými zákazníkmi, zisťovala, čo spotrebitelia plánujú na Black Friday a čo ich motivuje k účasti. Do prieskumu sa zapojilo 1 000 respondentov vo veku nad 18 rokov, ktorí sú reprezentatívnou vzorkou slovenskej populácie. Tu sú niektoré dáta z prieskumu.

Najviac muži

15 percent Slovákov využíva Black Friday len na to, aby si spravili radosť, v súlade s novým trendom odmeňovania sa. Tento trend existuje už dlho, ale v poslednom čase sa rozšíril prostredníctvom sociálnych sietí.

Ľudia si doprajú malé, lacné radosti ako odmenu za svoje úspechy alebo len tak pre potešenie. Na Slovensku sú takémuto rozmaznávaniu sa najviac naklonení muži (19 percent) vo vekovej skupine 25 až 34 rokov (21 percent).

Nákupy v kamenných predajniach

55 percent Slovákov uprednostňuje na Black Friday nákupy v kamenných predajniach. Hlavným dôvodom je okamžitý nákup produktu (35 percent opýtaných) bez čakania na doručenie, ktoré môže v týždňoch počas Black Friday trvať dlhšie ako zvyčajne.

Druhým faktorom, prečo si vybrať kamenné predajne, je možnosť vyskúšať a pozrieť si produkty osobne (21 percent) bez obavy z nutnosti vrátenia tovaru, výberu nesprávnej veľkosti a pod.

Deväť percent respondentov plánuje nakupovať v obchodoch, aby sa vyhli podvodom, ku ktorým počas Black Friday často dochádza na internete. 41 percent respondentov uviedlo, že uprednostňuje nakupovanie online predovšetkým pre pohodlnosť a prístup k väčšiemu počtu predajcov.

Riziká počas Black Friday

Falošné web stránky. Sociálne siete a falošné e-shopy. Falošní kuriéri. Falošné recenzie. Nesprávne ceny.

Štúdiu uskutočnila v októbri 2024 výskumná spoločnosť Dynata online prieskumom. Vzorka zahŕňala 21 000 ľudí reprezentujúcich miestnu populáciu vo veku nad 18 rokov v 21 krajinách (Belgicko, Bulharsko, Česko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Chorvátsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Švajčiarsko a Taliansko).

Uviedla som spôsoby, ktoré aktuálne fungujú, musím upozorniť, že nie všetci obchodníci sú podvodníci, nie je to fakt. Uvádzam reálne dostupné dáta, informácie. Všetko je to skôr z pohľadu ochrany spotrebiteľa. Na druhej strane je to možné hodnotiť aj z pohľadu obchodníkov, čo by bolo na druhý článok s prihliadnutím na prípravu obchodníkov a nastavenie stratégií osloviť trh a predať samozrejme so ziskom.

Marketingové triky

Uvediem niektoré marketingové triky, ktoré dokážu zmiasť aj tých najskúsenejších kupujúcich. Ako sa nestať obeťou? Príklady častých podvodných praktík, na ktoré si treba dať pozor počas vianočných nákupov.

Zľavy, ktoré v skutočnosti nie sú zľavami. Limitované edície a exkluzívne ponuky, ktoré sa opakujú. Nákupná horúčka a vytváranie stresu. Bezplatné doručenie. Nízka cena, vysoká kvalita – to nie je vždy pravda. Vysoká cena za lacné cenovky.

Odporúčania ako sa brániť

Dobre poznať výrobok – recenzie, kvalitatívne parametre porovnať – pozor, recenzie môžu byť umelé. Porovnanie s inými obchodmi. Dôležité je sledovať aj recenzie, ceny. Sledovať dátum vzniku web stránky – odporúča NBS. Zistiť, či platby kartou prebiehajú cez oficiálnu platobnú bránu banky. Gramatické chyby na stránke či produktoch. Priveľmi nízka cena.

Ak pri nakupovaní jednotlivec narazí na podvodnú stránku, nahlásiť ju môže Národnému centru kybernetickej bezpečnosti.

Uvediem pár prípadov „čiernej“ listiny – zakázané obchodné praktiky

a) Predaj pod nátlakom

b) Citový náklad

c) Vábivá reklama

d) Reklama na produkty, ktoré nemožno legálne predávať

e) Priame nabádanie detí

f) Marketing využíva obavy spotrebiteľov o bezpečnosť

g) Výhra cien

h) Pyramídové schémy

i) Blahoželanie k výhre cien – klamstvo...

Je toho oveľa viac, nie je priestor vymenovať všetko. Odporúčam prečítať zákon o ochrane spotrebiteľa, kde sa čitatelia môžu so všetkými zakázanými obchodnými praktikami zoznámiť, aj so svojimi právami ako spotrebiteľ.

To bude cieľom pokračovania série článkov.

Mária Dzurová

býv. univerzitná učiteľka

Alex Marčan: Vrchári boli špecifická skupina. Mali svojský folklór.

Videl si iba obrovský batoh, ženy sa kdesi pod ním strácali...

Priemyselno-výrobný charakter kysuckého regiónu sa dnes žiaľ, čiastočne opakuje. Chlapi v minulosti chodili za zárobkom na „týždňovky" do Třinca, Karvinej, Nového Bohumína, Ostravy. Dnes chodia do Anglicka, Španielska, Škótska, či iných štátov EU.

Okresné mesto Čadca malo závody Tatra, Slovena, Okrasa a iné služby. Bola drevárska výroba v Krásne n/Kysucou, výroba ložísk v Kysuckom Novom Meste. Veľa iných možností zárobku nebolo. Chlapi sa v piatok vracali „zo sveta“ autobusom, ktorý okolo 16:00 hod. zastavil pred „Konzumom“. Húf detí čakal na jeho príchod a kontrolovali sme, kto mal prísť a neprišiel. Poznali sme ich spamäti skoro všetkých. Tí, čo neprišli, boli predmetom detských konšpiračných teórií.

Teraz niekoľko spomienok na ženy. V podstate sa v týždni starali o všetko. Dobytok, kravy, kozy, ovce, ošípané, hydinu a... deti. Kedy sa s nimi učili, ako dnes, netuším. Okopávali zemiaky, sušili seno, ovos, či iné plodiny. V totálnom chvate sa snažili uchrániť seno a slamu pred letnými búrkami. V obrovských nošiach znášali v predklone náklad. Videl si väčšinou iba obrovský batoh, ženy sa mi kdesi pod ním strácali...

Ľud Kysúc bol vždy tvrdý. Formovaný vrchmi, lesmi, skalistou pôdou a údermi osudu. Akým spôsobom sa mnohým podarilo vystavať murované domy, ktoré volali „štoky“, v ťažko prístupných kopcoch, som dodnes nepochopil. Boli plánované ako viacgeneračné, dnes stoja častokrát opustené, ako odkaz zodratých rúk dedov a otcov. Z rozprávania si spomínam, že najdôležitejší pomocníci pri stavbe boli kone, rodina, kamaráti a slivovica. Finančné vyrovnanie za pomoc bolo riešené systémom „barter“, teda tovar za tovar, služba za službu. Cash flow, alebo ak chceš – voľné financie, spravidla neboli. Peniaze išli do nákupu stavebného materiálu.

No vráťme sa v čase k dedom. Prvý kultúrny počin leta boli hody. V rodisku môjho detstva boli okolo Jána (24. júna). Týždňovkári sa vracali domov zo sveta baní, železiarní, „štreky“, či iných profesií. V nedeľu, po kostole, začali účastníci hodovať okolo nastavaných šiatrov kolotočov, hojdačiek a strelníc. Frajer vystrelil papierovú ružu a daroval ju dievčine, ktorá mu padla do oka. Podal ju naoko ležérne a bez mimoriadneho citového prejavu. Boli by sa mu kamaráti smiali.

Okolo 14:00 hod. začínala tanečná zábava „Na Kolečku“. Požiarna zbrojnica, ktorá stojí v areáli, bola podľa pamätníkov z rokov 1935 - 36 ľudovou školou pre žiakov 1. a 2. ročníka. Chodila tam aj moja matka. Spomína si, že cez vojnu sa v pivnici pod touto budovou skrývali pred ustupujúcimi Nemcami. Neskôr sa miesto premenovalo na „Pod hríbom.“

Nastúpila objednaná kapela, spravidla harmonika, plechové dychy, občas husle a bubon. Repertoár tvorili valčík, polka, niekedy pokus o modernu – Kristínka a. i. Niektorí ležérne sediaci speváci chceli kráčať s dobou. Tak si modernizovali texty, napr. „Prečo si neprišiel, keď som ťa čakala....“ upravili: „Z akých dôvodov si neprišiel...“.

Vrchári boli špecifická skupina, mali svojský folklór.

Vrchári boli špecifická skupina. Schádzali z vysoko položených lazov medzi horami. Mali svojský folklór. Podvečer sa štyria-piati spravidla pohádali pre smrteľne dôležitú vec, objavenú v nejakej fľaši. Nastúpilo aikido. Spočívalo v tom, že títo pokrstení samuraji vytrhávali z drevených plotov na okolí tzv. šteky, pomocou ktorých sa snažili obhájiť svoje – pred chvíľou zabudnuté tvrdenia. Ak náhodou niekto niekoho dobehol, tiekla krv. Na druhý deň to však už nikto neriešil. Aj takéto kultúrno-bojové akcie patrili k histórii vývinu rokov cca 1955-65. Potom sa kysuckí samuraji kdesi vo svete stratili. Traduje sa, že títo vrchári boli potomkovia osadníkov, ktorí sa v minulosti ukrývali na odľahlých lazoch pred zákonmi. Ich prchká povaha tomu častokrát nasvedčovala.

Cez zimu schádzali zo snehom zapadaných lazov raz do týždňa na nákup potravín. Kôň ťahal sane po hlbokom snehu. Boli naložené základným proviantom na prežitie a zakryté plachtou. „Konskí šoféri“ sa po nákupe v Konzume zastavili v krčme, ktorá im potom neumožnila pokračovať po tme do vrchov. Spravidla zostali spať v „dolných“ domoch. Ako odmenu za nocľah im domáci odrezali klobásu. Často krát si klobásové zmenšenie ani nevšimli. Inokedy im opité vrece vypadlo samo od seba zo saní. Cukor, soľ, či múka, boli vďačným spestrením potravy pre divú zver. No i táto generácia sa vytratila do mojich detských spomienok.

Heligónkari Gombík a Škorvánek, gitarista Miro Šuterík.

Kultúra, ktorá nás sprevádzala v detstve, bola spravidla situovaná v miestnych krčmách. Napríklad: Krčma u Vravníka. V sobotu večer tam hrával na heligónke harmonikár Gombík. Spomínam si, že keď spieval, mal na krku nabehnuté hrubé žily. Nemal predné zuby, mohol dať dvoj hlas s Drakulom. Za predvedené umenie mu nosili pivo a poldecáky. Aký bol jeho kultúrno-spevácky výkon, si už žiaľ nepamätám. Preto do spomienok uvádzam klasika: „Bolo to pekné a umelecky hodnotné!“

No bol aj druhý heligonkár nášho detstva. Škorvánek. Hovorili o ňom, že štyri medze preskočil, ale notu nestratil. Tieto ľudové „povedačky“ nahrádzali dnešnú hudobnú kritiku.

Zaraďme tu ešte jedného „hudobníka“, ktorý neskôr už hral aj na gitare. Nikto nevie, odkiaľ ju mal. Áno, bol to Miro Šuterík. Toho dotlačila k muzicírovaniu jeho staršia sestra. Keď prvýkrát počula náhodou hrať neskoršie zoskupenie Orfea, hovorí bratovi: „Miro! Toto si sa mal naučiť. Nie kradnúť.“ Miro sa potom naučil 3-4 akordy a tvrdil, že vie zahrať všetko. Deti pri stretnutí s nim zabúdali zatvárať ústa. Nuž čo. Frajerom sa to stáva. Kolorit nášho detstva v rôznych modifikáciách regiónu dokresľovali postavy – postavičky z reálneho života. Ako deti sme sa smiali na ich výčinoch, ale dnes mám pocit, že mnohé situácie boli zámerne „usmernené“ zo strany aktérov, aby sme my, ako deti, mali jemný pocit veselosti a príjemných spomienok, či hororových scén.

Starý dedinský hrobár

Starý dedinský hrobár. Na jednom oku šedý zákal, druhé bolo škuľavé. Väčšinou s hlavou pod čapicou a na pleci s opicou. V kútiku úst cigareta Lipa, Detva, či Bystrica. Z krčmy „U Polca“ odchádzal, keď padla záverečná. Bol známy výrokom, že: „Zaplať pol deci a nájdem ti na cintoríne suché miesto.“ Neviem, či mal v hlave schopnosti poštového holuba, lebo aj keď si cestou domov sem-tam zdriemol v priekope, ráno sa zobudil vo svojej drevenici. Zaostril škuľavé oko na špinavé sklo v okne a cez medzeru štrbavých zubov utrúsil do rodiaceho sa rána: „Ukazuje sa krásny deň. Škoda sa nenadrúľať.“ Mal mimoriadne škrekľavý hlas. Dnes povieš – chrapľák. Túžia po ňom mnohí popovi speváci. Možno by im pomohlo oprieť sa do hrobárovho čakana, vykopať starú lebku a opýtať sa jej: „Byť, či nebyť pop-spevákom?“ Statočne ovládal dve pesničky. Neviem, či sa ich naučil v živote, skôr si myslím, že sa mu v hlave zrodili pri kopaní hrobov. Prvá pieseň bola, vzhľadom na dobu, monotónne drzá a jemne sexuálne orientovaná.

Teda:

Éééj, staráá som ja, staráá, Éééj, nevydala sóóm sa. Éééj, na druhý svet póójdem, Éééj, nemrdaná búúdem. Čo sa týka melodičnosti, pokojne sa vošiel do troch susediacich tónov.

Text jeho druhej piesne sa už týkal vzťahu muža a ženy. Možno z pohľadu jeho jedného oka, to mala byť láska, či čo. Tiež začínala škrekľavým nápevom Éééj!

Takže:

Éééj, stará baba, stará je, Éééj, keď ju svrbí, radáá je.

Éééééj, keď ju škrabeš palcami, Éééj, ona kričí vajcáámi.

Rytmus bol rezký poskok, dokreslený pantomímou. Skoro rap.

Niekedy „strihol“ obidva songy za večer, inokedy šetril s dychom.

Poľovník Hajko

Druhá postava, ktorá predstavovala nebezpečenstvo pre miestnu lesnú zver, bol poľovník. Všetci ho volali Hajko. Malý, zaguľatený, odkedy sa zrazil so starým Parkinsonom, vďaka sústavnému kmitaniu hlavy do strán, mal oči v nedefinovateľnom roztrasenom uhle k puške guľovnici, ktorú nosil prelomenú cez plece. Samozrejme, zelený klobúk so sojčím pierkom a zelený dlhý hubertus. Traduje sa, že nikdy nič netrafil, okrem jednej mačky na strome, o ktorej tvrdil, že to bol rys. Musím pripomenúť, že ani optická medicína v tomto období nebola dostatočne pružná na to, aby mu poradili zámenu guľovnice za brokovnicu. Mohol trafiť aspoň do dverí. Je zachovaná jedna príhoda, z rokov cca 1963-65, ktorú s veľkým úspechom o ňom rozprával jeho syn Jaro. 

Sedia zajace v lese okolo pňa a hrajú karty. Naraz, bác. Starý zajac sa otočí a hovorí: „Rozdávaj, to je iba Hajo.“ Lenže Hajkovi sa od vzrušenia vysypú náboje do trávy a začne ich zbierať. Starý zajac, keď to zbadá, odhodí karty a kričí: „Utekajme, Hajo zbiera kamene!“

Básnik Ferko Trnka

Tretia postava – básnik. Ferko Trnka. Človek asi 60-ročný, jednoduchý, pri bežnom stretnutí s ním ho skoro nezaregistruješ. Lenže. Po 5-6 poldecákoch v miestnej krčme sa mu otvorilo „poetické oko“ a začal rozprávať v rýmoch. „Ja som Ferko Trnka, slabo mi to brnká. “Predstavil sa prítomným. Potom sa rozhodol odskočiť na WC a cestou náhodou naďabil na okoloidúce učiteľky. „Súdružky, ideme na hrušky,“ ovalil ich svojou duchaplnou poetikou. Učiteľky zalapali po dychu a vyvalili na neho oči. „Ja som Franta z Paríže, mňa nikto nedá za mríže,“ slávnostne ukončil stretnutie so zástupkyňami miestnej inteligencie a spokojne sa vrátil k poháriku. Tu ho tiež „náhodou“ osloví príslušník vtedajšej VB. „Predložte občiansky preukaz!“ Odpoveď na seba nedala dlho čakať. „Ja sa s tebou nehrám a občiansky ti nedám.“ Príslušník sa nedáva vyviesť z pokoja a opakuje. „:Ukážte ten občiansky!“ Dialóg pokračuje v rovnakom duchu: „Ja mám doma vrece hrachu, z teba nemám vôbec strachu.“ Policajt mávne rukou a odchádza v záblesku prefajčených, zažltnutých zubov, škeriacich sa miestnych štamgastov. Ferko, sediac pri stole spokojne utrúsi: „Škoda mlčať.“ A pokračuje. „Sadneme si na uležanú slamu, nebudeme musieť zavrieť tú pravo tlamu.“ Čo je pravo tlama, som žiaľ, nikdy nezistil. Možno opak ľavo tlamy. Ale to sú iba moje špekulácie.

Jano Šotko-Pecár, palič mŕtvol

Ešte jedna postava z detstva, tá, ktorej sme sa báli. Jano Šotko-Pecár. Pracoval v Ostrave v krematóriu. Hovorili o ňom, že páli mŕtvoly. Z pohľadu detí hrôzostrašné. Rozširoval o sebe – prenesme sa chvíľu do Ázie, že pre potravu zabíjal psov. Tvrdil: „60 rokov som mal a 60 psov som „zežral“. Ak nejaký pes na neho zaštekal, prihovoril sa mu:.“ Však ty prídeš!“ Traduje sa o ňom, že raz v mladosti cestoval autobusom, do ktorého nastúpil černoch. Jano pri pohľade na čiernu pleť vyskočí a zakričí: „Zastavte autobus!“ V totálnom zmätku vyskočí. Ešte za odchádzajúcim autobusom zahrozí päsťou a reve, že s čertom cestovať nebude. No aj Janov čas sa naplnil a pobral sa cestou, ktorá je vydláždená pre všetkých. Možno mu ju vyšliapalo jeho šesťdesiat psov.

A prešlo leto. Štyri jablká sme susedovi ukradli, aby bolo dobrodružstvo.

Poďme do zimy. Na Kysuciach zimy boli, aj sú, kruté. Záľaha snehu, mráz, fujavica. Rok cca 1960. Silvester v miestnej krčme. Akýsi bál, či maškarný ples. Mladé devy mali dlhé tmavé hodvábne šaty, ozdobené trblietavými hviezdičkami. Škrabošky. Mládenci boli vyštafírovaní cigaretou, frajersky prilepenou v kútiku úst. Doplnením chlapskej masky bol poldecák. Škrabošky a dlhé šaty mali problém s omrzlinami. Ale pre krásu všetko. Predstav si cestu v polmetrovom záveji, fujaku a mraze. Poltopánky. Prezliekanie, či prezúvanie nebolo. Spomínam si, že dve takéto mladé devy, tuším boli z rodiny, najskôr rozmŕzali v našich perinách, až potom sa išlo na tanec. Ako išli domov, neviem. Deti už vtedy spali.

Boli sme hrdí herci, šéfoval nám „režizier“ Milan Marťák

A konečne, poďme zabŕdnuť do kultúry.

Roky cca 1957-58. Som svedkom prvého bábkového divadla. Mali sme 5-8 rokov. Bábky boli z handier a drevená debnička,  petrolejka, búchanie na starý plech, strigy, čerti, lúpežníci. Prvá scéna. Bola „situovaná“ do akéhosi chlieva pre kozy. Vošlo sa nás tam 5-10 malých škrečkov, ktorí sa statočne báli prebiehajúceho deja, na veľkú radosť našich starších kamarátov, ktorí sa tešili z nášho strachu.

Divadelným šéfom bol Milan Marťák. Na tú dobu nezvyčajný kultúrny samorast.

Na svoje bábkarské prvopočiatky nadviazal o niekoľko rokov neskôr, keď už „zarábal v bani v Ostrave. Zo „sveta“ prinášal banícke príhody, rozprával ich v miestnej krčme a najviac sa na nich zabával práve on. „Príde baník do opery“, začal, „sadne si do prvého radu a sleduje dej. Vstúpi na javisko žena a kričí na muža: Daj mi tie kľúče! Muž jej odkričí: Nedám! Daj! Nedám! Toto sa chvíľu opakuje a zdá sa, že dej sa nehýbe. Baník sa zodvihne a vstúpi do deja. Tak daj jej tie kľúče, lebo o hodinu mi ide vlak a ja chcem vidieť operu!“ Tak asi týmto spôsobom kultúrne podkutý Milan bol predurčený na to, aby si kúpil 16 mm kameru a začal vyrábať hrané filmy. Asi to bolo prvé kysucké filmové štúdio. V piatok podvečer sa Milan vrátil z Ostravy a organizuje novú kultúrnu „degeneráciu“. Mali sme už 10-15 rokov, teda roky 1960-65. Do filmu sme boli angažovaní tuším všetci, ktorí práve nekradli jablká, alebo nehrali futbal.

V počiatkoch som žiadne nádejné herečky v našom „filmovom“ zbore neregistroval. Vlastne, Milan Marťák bol v živote môj prvý kameraman a režisér. Spravidla sme pri nakrúcaní nevedeli, o čo ide. Chodili sme po lese v starých klobúkoch a niečo sme si mali šomrať.

Jeden filmovací deň:

Zišli sme sa v lese v stanovenom čase a režisér hovorí Ferovi Marťákovi, ktorý bol jeho menovec, a teda mal určité privilégium filmovej staar a aj klobúk mal preto najväčší. „Povedz text, nejaký.“ Fero sa vystrie, rukou ukáže smerom k horizontu a spod obrovského klobúka tragicky oznámi: „ U Kordyšých sú banditi!“ Tým sa filmovací deň skončil. Nikto sa už nedokázal sústrediť na neznámy dej filmu. V priebehu dvoch minút ma ešte stihli zastreliť. Všetci už odišli, iba ja som stále skonával, smrteľne zasiahnutý. Možno to bolo aj tým, že ako 9-10 ročný som padol zo stromu. To som bol prvýkrát v Čadci. Ruku mi dali do sadry. Dnes rozmýšľam, že prečo iba ruku. Ale vráťme sa k dokončeniu filmového diela. 16 mm kamera bola bez zvuku. Ozvučenie sme robili po vyvolaní filmu na kotúčový magnetofón. Nikdy si nikto nepamätal, čo sme šomrali v lese, nikdy nebol synchrón, skôr asynchrón. Ale boli sme hrdí herci, ktorým „šéfoval“ Milan Marťák, ktorý si v titulkoch ako profesiu napísal: „REŽIZIER“. Napriek upozorneniam, nikdy názov profesie nezmenil.

„Divadelný“ režisér si overil, že čítať viem, tak ma angažoval

Rok 1966. Mal som 15 rokov, keď ma oslovil môj prvý „divadelný“ režisér, Pavol Holeštiak. Predložil mi v starej drevenici pri kostole nejaký text, aby som to prečítal. Overil si, že čítať viem, tak ma angažoval. Vedel, že môj otec bol divadelný ochotník, tak sa rozhodol zariskovať. A začali sme nacvičovať estrádu. Scéna – televízna obrazovka z polystyrénu, dej plynul, ako televízny program. Skeče, scénky, hudba budúcej skupiny Orfeus. Bol som najmladší člen hereckého „ensemblu“. Obsadili ma do postavy ľudového rozprávača zo Záhoria. Kde je Záhorie, som síce približne vedel, ale s nárečím som skúsenosť nemal. Starý klobúk a nová fajka mi mali dodať chýbajúce roky. Odohrali sme 3-5 predstavení a koniec.

No dobre, stačí.

Poďme k pôvodnej myšlienke a prepáč mi, ak som sa troška zdĺhavo rozpísal v tejto kapitole o minulosti, ktorú som si za pomoci spomienok súputníkov priblížil. Prepáč mi, ak som sa v tejto kapitole viac zameral na dedinu, v ktorej som kedysi prežil detstvo. Tiež mi, ak môžeš, prepáč, ak som zabudol na situácie, ktoré formovali môj, či náš vývoj. A nakoniec, prepáč, ak sme spolu v mladosti zmokli a v živote spolu neuschli. Lebo mladosť je známa tým, že ak by sme mali všetko robiť odznova, ešte stále by sme mali dosť času.

Čo už. Panta rei...

Fragmenty

Zodratá detská halena

a poláskanie od mamy

či skrvavené kolená

spomienka dávna omámi

vrkoče vlasov z temena

dávno sa stali ženami

postava chlapca zdedená

vyrástol z neho len známy

Z úvodnej kapitoly knihy Alexandra Marčana

Začiatky bigbítu na Kysuciach

Autor

Rodné Zákopčie