Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Babka strážili Luckinu mašinu ako jastrab.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh tretí.

Lucka (Lucia) sa narodila v roku 1889 ako prvorodená dcéra Terézie a Jána Hrdličku, mojich prastarých rodičov. Ich dom sa nachádzal v poslednom spoločnom dvore na pravej strane Dolného konca Račišdorfu, ktorý susedil s Pastýrňou (pastierňou). V súčasnosti je to na ulici Pri vinohradoch, číslo domu 326.

Ján Hrdlička bol vinohradník. Dopestované hrozno a vyrobené víno z neho boli jediným zdrojom príjmov rodiny, ktorá sa postupom rokov rozrastala. V roku 1904 Lucka mala pätnásť rokov a päť súrodencov, z toho 4 sestry. Dopĺňala rodinný príjem zárobkom v prešporskej čokoládovni Štolverka (Stollwerck, od roku 1958 Figaro na Račianskej ulici). Ručne viklovala (obaľovala) čokoládové cukríky, bonbóny, figúrky a salónky tenkým staniolom.

Luckinou veľkou túžbou bolo vlastniť mašinu, čiže šijací stroj, ktorý vyrábala firma Singer. Chcela nielen šiť pre rodinu, ale si aj šitím zarábať. V tom čase šijacie mašiny začínali patriť do výbavy majetnejších domácností. Otec Ján si takú kúpu nemohol dovoliť. Nakoniec sa veci vyriešili tak, že zložili obchodníkovi zálohu a zvyšok sa splácal z Luckinho zárobku. Z tej sa za dva roky stala šikovná krajčírka, ale musela ďalej chodiť do roboty, kým sa všetko nesplatí.

Račišdorfania do Prešporku cestovali vlakom – tragačom. Stál pri každej vŕbe a cesta trvala dlho. K vlaku sa chodilo pešo a za každého počasia. Tak sa stalo, že sedemnásťročná Lucka v tuhej zime veľmi prechladla. Nebolo divu, oblečenie bolo nedostatočné – spodná košeľa, blúzka, široká sukňa, pančuchy, žiadne gaťky ani spodky, namiesto topánok len dreváky, nejaká plachietka cez hlavu a plecia. Chradla, domáca liečba nebola účinná a k odbornému lekárovi sa prišlo neskoro. Zomrela, keď mala len 18 rokov.

Na mašine sa naučili šiť jej mladšie sestry a keď sa povydávali, mašina zostala v domácnosti rodičov. V roku 1928 si Ján s Teréziou zabezpečili doživotné opatrovanie v starobe darovaním domu, jeho zariadenia, pivnice, maštale a pol vinohradu zahmenca (Záhumenica) svojej dcére Ernestíne a jej manželovi Antonovi. Mašina Singerka patrila k tomu. V šití na nej pokračovala ich dcéra Mária a potom som do poradia prišla ja. Ale to už nebolo také jednoduché.

Babka Ernestína sa blížili k sedemdesiatke, mašina bola v ich izbe a strážili ju ako jastrab. Od detstva mali zakódované, že mašina je Luckina a hotovo.

Jasné, že sme na nej šili, ale za sprievodu babkiných upozorňovaní: nepokaz to! daj na to pozor! co tam robíš? ešče si tam? skonči už! atď. Tak to bolo až do ich smrti v roku 1977. Akceptovali sme to. Babka svoju staršiu sestru milovali a nikdy na ňu nezabudli.

Pozn.: Babke sme vykali.

Luckin šijací stroj SINGER, vyrobený v manufaktúre v roku 1903, má dnes 118 rokov a je stále funkčný. Šicí mechanizmus má ešte člnkový, čo je vzácnosť. Funguje aj navíjanie nite, poháňa sa nohami a má drevený kryt. Zošije látky od tenkého hodvábu až po koberec.

Luckina mašina žije a šije v domácnosti môjho brata.
Teraz je to Marošova mašina.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
apríl 2021

Lucia Hrdličková