Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0
PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh prvý.

Dnes je utorok 6. apríla 2021, deň po veľkonočných sviatkoch. Práve som dočítala článok o veľkom záujme mať jahňacie mäso ako delikatesu na tohtoročnom sviatočnom stole a o jeho úspešnom predaji. To mi pripomenulo „veľkonočnú pochúťku“ pripravenú u nás doma v roku 1953.
V tom období sa mäsité jedlá objavovali na stoloch vlastne len v nedeľu, vo sviatočných, prípadne významných dňoch. Koncom zimy už boli minuté zásoby údeného a nasoleného mäsa zo zabíjačky, tak od jari do jesene mäso sa kupovalo vo výsekoch u mäsiara. Veľmi často sa konzumovala hydina, tú si každý obyvateľ Dolného konca dochoval, prípadne to boli zajace. Vysmážané rezne z mladého zajaca boli vynikajúce, ale bezkonkurenčne najlahodnejšie boli podľa fajnšmekrov z mladého kozľacieho mäsa.
Tak si moja mama zaumienila, že na Veľkú noc kúpi mladé živé kozľa. Jediný chovateľ mladých kôz v širokom okolí býval v „bochtrovni“. Bol to malý domček pri železničnej trati medzi Račou a Svätým Jurom. Vybrala sa tam na Zelený štvrtok so mnou posadenou v športovom kočíku. Nákup prebehol, živé kozľa mi položili v košíku na kolená a šlo sa domov. Už počas cesty sme sa, kozľa a ja, skamošili. Kozľa dali do maštale a ja som mu mohla dávať mlieko, vodu a hrať sa s ním.
A potom prišlo ráno na Bielu sobotu. Kozľa išlo pod nôž, aby babička a mama nachystali suroviny na varenie. Šok, neskutočná tragédia a veľká krivda. Preplakala je slabé slovo, ale prerevala som celé sviatky. Nevedeli ma upokojiť.
Dospeláci si vraj na kozľati pochutili, ale už nikdy potom sa tento druh mäsa na našom stole neobjavil.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca




0 komentárov:

Zverejnenie komentára