Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

30.4.21
0
PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh piaty.

Obyvatelia Dolného konca mali ťažký život. Od detstva tvrdo pracovali vo vinohradoch, na poliach, v hore s drevom, starali sa o ošípané a hydinu, gazdovci aj o kone, kravy alebo kozy. Chodili tiež k majetným prešpurským vinohradníkom na „tovarich“, čiže pracovali v ich vinohradoch za mzdu a mimo sezóny zase robili v priľahlých fabrikách. Na odpočinok bola nedeľa, aj to väčšinou až po obede.
Mladí ľudia sa na voľné chvíle tešili celý týždeň a snažili sa ich využiť čo najintenzívnejšie. Hlavne sa chodilo na tancovačky. Tiež mali možnosť zúčastňovať sa na spoločenských aktivitách poriadaných račianskymi záujmovými spolkami: divadelným, speváckym, kresťanským a hasičským. Mnohí boli aj ich členmi.
Okolo roku 1930 dobrovoľný hasičský spolok mal okrem mužských družstiev aj družstvo hasičiek, zložené z mladých dievčat. Neviem, či dievčatá absolvovali aj praktický hasičský výcvik, ani či boli niekedy na priamom zásahu pri požiari, ale určite mali šitú ženskú hasičskú rovnošatu. Boli to jednotné sukne a blúzky, či aj nejaké doplnky ako čiapky, šatky, prípadne odznaky, tiež neviem. Toto dievčenské hasičské družstvo vraj bolo ozdobou na každej „paráde“, čiže slávnostnej udalosti, obecnej, cirkevnej alebo spolkovej. Členkami družstva bolo aj niekoľko dievčat z Dolného konca, ktoré raz urobili čosi neuveriteľné a čo malo aj neuveriteľný koniec. Príbeh mi vyrozprávala račianskym nárečím jedna priama účastníčka:

Že sme hasičky, na to sme byui velice pyšné a z teho sme si porádne védli. Každý sa na nás kukau, šeckým sme sa lúbili. Po každej slávnosci byua dycky zábava, na kerej sme nemohui nebyt. A tancovali sme. Furt sme byui v kole, nesedzeli sme ani chvilku.
Na jednej takej tancovačky sa objaviu chuap, co sme ho nepoznali. Hned mu jedna z nás hasiček dolnokončanek padua do oka. Tej sa šak on nelúbiu a nesceua o tancovaní s ním ani čut. On sa za každým jejím odmítnucím išeu potúžit k výčapuu, aby mjeu vječší odvahu.
Veseuo sme sa baviui až do konca, ale len s račišdorfskýma muádencama. Domu sme chodziui my dzífky dycky společne, lebo byuo tma, svjetlá žádne a to sme išui cez celú dzedzinu, až na Dolný konec. Byui sme ešte furt rozjašené z tancovačky, ale veru aj sme sa báui. Otáčali sme sa a dávali si pozor. V dálky nekdo išeu, ale sme nevjedzeli, kdo to je. Ked sme z námjesca zahli na našu ulic (rozumej Pri vinohradoch), vidzeli sme, že sa to potáca ten chuap, s kerým naša kamarádka nesceua tancovat. Aby sme byui s ňú, začali sme ho šecky odháňat, nech ide preč a že nemá co chodzit za nama. Ale on neposúcheu, išeu furt v rovnakej vzdálenosci a nic nevyprávjau. Až sme došli k studni nedaleko svatého Floriánka. Tam sme na neho počkali a znovu ho odháňali. A on trulo, nic. Tak, ked došeu blízko k nám, šecky společne sme ho schmatui a šupli sme ho do tej studni. Byuo to lehké. On zuaknutý, otrtúlený z vína, my roby a studňa odekrytá.
Víš, povím Ti, že ten chaup mjeu ščascí.
Nezabiu sa, lebo sme ho hodzili dole nohama.
Neutopiu sa, lebo byuo vtedy v studni máuo vody.
Chuap a aj my sme pri tem robiui taký rámus, že sme zobudzili šeckých ludzí okolo.
No a tí ludé ho z tej studni vytáhui!

S hrôzou v očiach som sa na ňu pozerala. Na moje slová veď ste ho mohli zabiť vtedy už osemdesiat ročná rozprávačka mykla plecami, pozrela priamo na mňa a v plnom presvedčení, že určite urobili správne, zahlásila:
Mjeu nás posúchnut. A nemjeu za nama lézt!
Odohralo sa to všetko neďaleko sochy svätého Floriána, patróna hasičov. Možno on v tej chvíli držal ochrannú ruku nielen nad chuapom, ale aj nad hasičkami.
Rača, ulica Pri vinohradoch, sv. Florián

Ľutujem, obrázok hasičiek nemám. Neboli sme rodina. Ale ak by sa u niekoho v albume našiel a dal by ho k dispozícii, potešili by sme sa všetci.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
apríl 2021



0 comments:

Zverejnenie komentára