Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1
Epidémia v období 25. december 1963 až koniec júna 1964 postihla obyvateľov časti ulice Pri vinohradoch približne od sochy sv. Floriána až po výpadovku na Jur, obyvateľov Lisovne a ulice Podbrezovská.
 
Zástavbu tejto lokality v tom čase tvorili rodinné domy umiestnené po obidvoch stranách ulíc Lisovňa, Podbrezovská a Pri vinohradoch, až po dom s názvom „Pastierňa“ (pastírňa) a ich dlhých dvorov. Ďalej pokračuje ulica Pri vinohradoch až po výpadovku na Jur (stál tam Kríž), na ktorej v tom čase bolo len 5 nových rodinných domov, a to na jej pravej strane. Po ľavej strane ulice od pastierne až dolu tiekol otvorený neupravovaný potok.
Sídlisková zástavba Záhumenice, škola, zdravotné stredisko, Komisárky, seniorský dom – nič z toho ešte neexistovalo.
Sídlisko Záhumenice má názov podľa vinohradov, na ktorých ploche je postavené. Zástavba seniorského domu a sídliska Komisárky – to sú plochy bývalých vinohradov Grefty, bývalej „pažiti“ a veľkej lúky-pasienku, na konci ktorého je terajšie obratisko električiek.
V druhej polovici roka 1963 na celej ulici Pri vinohradoch sa realizovala dlho očakávaná výstavba kanalizačnej siete.
Zakrývali sa: potok tečúci po celej dĺžke ulice, studne s pitnou vodou, a riešil sa kompletný zber splaškových a odpadových vôd z každého domu a dvora. V tom období skoro v každom dvore bolo otvorené hnojisko (obyvatelia chovali ošípané, zajace, hydinu).

Na Vianoce 1963 som mala 14 rokov. Ulica rozkopaná, všade obrovské kanalizačné rúry a k tomu udrelo pravé zimné počasie. So snehom a silnými mrazmi. Deti sa tešili z koláčov, darčekov, sánkovačiek, korčuľovania na zamrznutom rybníku a školáci ešte k tomu pridaného bonusu vo forme predĺžených vianočných prázdnin o tzv. uhoľné.
Správu o prvých dvoch vážne chorých sme sa dozvedeli už na druhý sviatok vianočný. Pre vysoké nekontrolovateľné teploty a úplnú bezvládnosť organizmu boli hospitalizovaní v Štátnej nemocnici na Mickiewiczovej. Boli to páni Lukačovič z Podbrezovskej a Ing. Seman z Dolného konca ulice Pri vinohradoch. Ich stav bol smrteľne vážny a niekoľko dní trvalo, kým sa určila správna diagnóza.
1. januára 1964 už bolo jasné, že ide o brušný týfus, závažné akútne bakteriálne ochorenie.
 
BRUŠNÝ TÝFUS
je ťažké horúčkové ochorenie spojené so septikémiou (stavom, keď baktéria opustí žlčník, koluje v krvi a poškodzuje niektoré orgány) a postihnutím črevného traktu. Najčastejšou komplikáciou ochorenia je krvácanie do čriev a ich prederavenie. Prameňom nákazy je vždy človek, a to chorý alebo nosič. Nákaza sa prenáša najmä znečisteným jedlom alebo vodou. Inkubačný čas je 7 – 24 dní. (Prevzatý popis.)

Medzitým stúpal počet chorých a hospitalizovaných s rovnakými príznakmi a každým ďalším dňom ich pribúdalo. Bez rozdielu veku a pohlavia, od starcov až po malé deti. Hlavnou úlohou epidemiológov a všetkých zodpovedných bolo čo najrýchlejšie zistiť zdroj šírenia nákazy. Prvé podozrenie padlo na dvoch obyvateľov zamorenej lokality, ktorí boli už dlhodobejšie registrovaní ako bacilonosiči tejto choroby. U nich však problém nebol. Žili podľa predpisu v singl domácnostiach. Dodržiavali všetky pokyny a pravidelne podstupovali kontroly. Aj napriek tomu, pre každý prípad, boli vzatí do prísnej izolácie.
Zdroj nákazy: pri výkope kanalizácie bolo poškodené vodovodné potrubie pitnej vody, do otvoru ktorého zatekali kontaminované tekuté zložky otvoreného hnojiska nachádzajúceho sa v jednom z dvorov.
Boli vydané inštrukcie a nariadenia týkajúce sa všetkých obyvateľov inkriminovanej lokality (cca 400 osôb):
 
o okamžitý zákaz konzumovania a akéhokoľvek používania vody z vodovodného potrubia vo všetkých domácnostiach od zdroja nákazy, až po posledné domy týchto ulíc
o do vody v potrubí bol centrálne pridávaný silný dezinfekčný prostriedok
o povinné vypúšťanie dezinfikovanej vody z potrubia postupne zo všetkých kohútikov v domácnosti (obyvatelia uvedené robili minimálne po dobu 7 mesiacov)
o pracovníci epidemiologickej stanice pravidelne robili odber vzoriek vody z každého vodovodného kohútika všetkých domácností a zisťoval sa stav infikovanosti vody
o s okamžitou platnosťou sa voda začala dovážať v cisternách k domom a každý si bol povinný vodu nanosiť vo vlastných nádobách (vedrách atď.) od cisterny do domácnosti, inú vodu bolo zakázané používať (v niektorých dvoroch boli totiž ešte studne); pripomínam, že tuho mrzlo a bolo veľa snehu
o inkriminovanú oblasť až do odvolania nikto nesmel opustiť (ani do práce)
o veľmi dôležité bolo dodržiavanie hygieny a dôkladné umývanie rúk
o kto sa necítil dobre a telesnú teplotu mal nad 37,0 stupňa bol povinný okamžite kontaktovať lekára, nahlásiť meno, adresu a počkať na zbernú sanitku, ktorá chorého transportovala do nemocnice
o ak sa u chorého diagnostikoval týfus, bola nasadená liečba každých šesť hodín podávaním lieku Chloramphenicol, veľmi prísna diéta šetriaca choré črevá a klasický biely jogurt bol podávaný 2 krát za deň
o pobyt v nemocnici trval najmenej 6 týždňov, až do úplného vyliečenia
o osoby, u ktorých sa nákaza nepotvrdila, pobudli v nemocnici minimálne 2 týždne, pravidelne testovaní a potom prepustení domov,
o pacienti boli od okolitého sveta izolovaní, žiadne návštevy, žiadne listy a v tej dobe samozrejme bez mobilnej komunikácie, jediné, čo mohli príbuzní urobiť, bolo pevnou telefonickou linkou opýtať sa ošetrujúcej lekárskej služby na ich zdravotný stav
o do júna 1964 bolo postupne hospitalizovaných do dvesto ľudí, z toho pozitívnych, ktorí podstúpili predpísanú liečbu, cca 120
o z každej domácnosti bol aspoň jeden člen v nemocnici a najčastejšie bolo tak, že otec rodiny bol doma s jedným dieťaťom, matka v Štátnej nemocnici a jedno alebo dve deti v nemocnici na Krásnej Hôrke, alebo naopak
o keďže sa všetci poznali, hospitalizované ženy v nemocniciach sa starali o deti, ktoré plakali za rodičmi, pomáhali zdravotným sestričkám ich ošetrovať a utešovali ich
o rovnako doma si pomáhali zdraví obyvatelia: chlapi nosili vodu, palivo a nákupy do domov, kde chýbali muži a gazdiné ako protihodnotu chystali jedlo a pomáhali s deťmi v domácnostiach hospitalizovaných žien
o v tom čase Bratislava disponovala len malým počtom lôžok na infekčných oddeleniach a to: v infekčnom pavilóne Štátnej nemocnice na Mickiewiczovej a infekčnom pavilóne nemocnice na Krásnej Hôrke
o nemocnica na Kramároch bola v tom čase len rozostavaná budova a do prevádzky bola daná až v decembri 1967
o pre prípad nutnosti niečoho takého ako bola táto epidémia mala Bratislava rezervu lôžok v tzv. cholera barakoch na cípe ulíc Miletičova a Kvačalova
o baraky boli roky zatvorené, v každej izbe bolo osem postelí, do dovozu prvých pacientov neboli vôbec vykurované (v tých mrazivých dňoch sa na stenách leskli kryštáliky zmrznutej vody), mňa do takej izby priviezli 14. januára 1964
o kúrilo sa uhlím v klasických murovaných peciach, určite z doby polovice devätnásteho storočia, vysokých až skoro po strop, obložených sýto zelenou keramikou (žiadne ústredné kúrenie alebo klimatizácia), do rána všetko zhaslo a nanovo sa kúrilo až najskôr okolo deviatej
o pre osem osôb bolo len jedno malé umývadlo, kúpeľňa jedna spoločná pre celý pavilón, sanita z doby Márie Terézie
o choroba u mňa neprebiehala naplno učebnicovo, teplotu som mala 37,2 stupňa asi dva alebo tri dni (u ostatných pacientov to bolo od 39,5 do 40 stupňov niekoľko dní), lieky boli pre môj žalúdok ťažko stráviteľné, tak po dvoch týždňoch mi ich podávali injekčne
o po šiestich týždňoch som išla domov ako vyliečená, ale po kontrole o dva týždne som bola hospitalizovaná v Štátnej nemocnici, kde po dobu 4 mesiacov mi denne odoberali vzorky na testy a každé dva týždne robili sondáže do žlče (lekári museli mať istotu, že je všetko v poriadku a nebudem bacilonosič)
o domov z nemocnice som odchádzala spolu s posledným vyliečeným pacientom celej tejto epidémie na konci júna 1964
o povinnosťou každého vyliečeného občana po návrate z nemocnice bolo absolvovať niekoľko predpísaných kontrolných testovaní na epidemiologickej stanici
o počas tých dlhých mesiacov izolovaná od všetkého som mamu vídala len raz do týždňa, aj to len na pár minút pri pootvorených dverách alebo okne a za prítomnosti zdravotnej sestry
o otec sa zastavoval každý deň o pol štvrtej, keď išiel z práce, vystúpil z električky, vošiel do záhrady pod okno na schodišti prvého poschodia infekčného pavilónu a ja som mala dovolené otvoriť si to okno a chvíľu sa s otcom rozprávať, na tento účel mi aj vyfasovali zdravotnícky vlnený kabát
o keď prišlo teplé jarné počasie, mala som dovolené chodiť do záhrady okolo pavilónu, ale len mimo návštevných hodín (ani vo sne ma nenapadlo uvedené nedodržať)
o v tom čase som chodila do deviatej triedy základnej školy a v druhom polroku som prišla do školy pár dní pred jeho ukončením a aby som dostala vysvedčenie, musela som absolvovať skúšky z hlavných predmetov, tiež pohovor na strednú školu som robila dodatočne
o prežili sme veľmi zlé obdobie s vážnym ochorením, no nepamätám si, že by mu niekto podľahol
o prišlo leto, ľudia sa zotavovali, práce na kanalizácii pokračovali a postupne sa náš život dostával do normálu


Už len dodávam, že úžasná zomknutosť obyvateľov Dolného konca pomáhajúcich si v ťažkých časoch epidémie spolu so vzájomnou spolupatričnosťou pretrváva medzi žijúcimi dodnes.



Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
Bratislava, apríl 2021



Aké testy sa vykonávali:
• denne telesná teplota, odber vzorky moču, stolice, krvi – vpichom do prsta
• každý tretí deň plus odber krvi zo žily
• po dvoch týždňoch sondážny odber žlčovej šťavy


POZNÁMKA: Práve v tomto období je tomu 57 rokov, kedy epidémia prebiehala a len dúfam, že som v príbehu vystihla priebeh udalostí, ktoré som prežila ako štrnásťročná.





Rača, Dolný koniec, pažiť, august 1956.
Komisárky – horná časť.
Na pažiti sa nielen mlátilo obilie, ale každý gazda mal právo
mať na nej stohy slamy pre dobytok.



Rača, Dolný koniec, pažiť, február 1956.
Komisárky – horná časť.
Stohy slamy pokryté snehom.



Račištof, Dolný koniec, pasienok-lúka, leto 1934.
Komisárky – spodná časť.
Lúka siahala až po miesto terajšieho obratiska električiek. Osoby stoja pri vjazde na Komisárky (vľavo je teraz historický Kríž). Je to oproti domu č. 334 na ulici Pri vinohradoch.



Rača, Dolný koniec, pasienok-lúka, skorá jar 1962 alebo 1963.
Chlapec stojí pri vjazde na Komisárky, na mieste ako osoby na predošlom obrázku, len o dva-tri metre akoby pred nimi, na ľavom okraji ulice Pri vinohradoch. Za ním je trávou zarastený potok, v tom čase ešte nekrytý. Za potokom je už pasienok-lúka. V pozadí sú prvé rozostavané rodinné domy, ktoré lemujú vstup na Komisárky.



Ing. Seman
jeden z prvých dvoch hospitalizovaných
s chorobou brušného týfusu.


1 komentárov:

  1. Ahoj rodáci z Dolného konca! Pamätám ten týfus aj rozkopanú ulicu od kanalizácie. A predtým na obecného pastiera Skalu, otca nášho neslávne známeho "Karpatského pytliaka". Ráno plieskal bičom idúc po ulici až k pastierni a kravy vychádzali z dvorov za ním. Navečer opačne. A kto si pamätá starého Kubina Kohúta, obecného čističa ulíc a jeho nákupy chleba? Dva pod ľavou pažou, dva pod pravou a po dva v každej ruke v taške. Kúpené nie u Macha ale v mliekárni oproti. U Macha na schodkoch sme sedávali ako aj na pumpe oproti hrali karty. Existujú ešte pamätníci?

    OdpovedaťOdstrániť