Neuveriteľné. Kde sú tie krásne, zelené a bohato rodiace vinohrady a ovocné sady, ktoré sme zdedili po našich prapredkoch, starých rodičoch či rodičoch. Po dlhé desaťročia, možno stáročia na nich pracovali a s veľkou hrdosťou na cisársky dvor Márie-Terézie nosili kvalitné víno, ako aj chutné ovocie a šťavnaté hrozno. Naši dedkovia a babky sa asi v hrobe obracajú, ale žiaľ našej generácii ani generácii, ktorá príde po nás, pomôcť nemôžu. Keby som verila v zázraky či nebodaj nejakým čarám, možno by som uverila, že sa odniekiaľ zhora či zdola smutne pozerajú na to, ako nevzdelanci a chamtivé úradnícke chobotnice postupne s rôznymi kšeftármi ničia všetko to, čo oni po dlhé desaťročia možno až stáročia budovali a nám ich potomkom prenechali. Čo to bolo? Bola to krásna príroda a zdravé, ničím nerušené životné prostredie, na ktoré si ešte veľmi dobre pamätám.
Pozemky, vinohrady aj ovocné sady, o ktorých teraz píšem, sa nachádzali v lokalite Úžiny – Rinzle I. a II. kategórie v katastrálnom území Bratislava-Rača, parcelné číslo 1863/46. Podľa aktualizovaného plánu v roku 1993, v znení neskorších zmien, bola táto lokalita určená na nízkopodlažnú bytovú výstavbu. Musím poznamenať, že práve toto územie bolo v tom čase súčasťou pôvodného súvislého pásu vinohradov, ktorý dotváral historický kolorit mesta Bratislavy a jeho okolia Rače.
Podľa Regionálneho územného systému ekologickej stability hlavného mesta Slovenskej republiky – Bratislavy sa predmetné územie nachádzalo v oblasti regionálneho a nadregionálneho biokoridoru – oblasti migračných ciest niektorých skupín živočíchov, napríklad hmyzu, plazov, mäkkýšov, rôzneho vtáctva a vysokej i nízkej zveriny. Možno mnohí odborníci nevedia, alebo nechceli vedieť, že na toto územie sa vzťahoval I. stupeň územnej ochrany v zmysle § 7 NR SR č. 287/1994 Z. z. O ochrane prírody a krajiny. Išlo síce o územie, ktorému sa podľa citovaného zákona neposkytovala osobitná ochrana, ale stavebná činnosť vyslovene málopodlažnej výstavby – rodinných domov, nebola zakázaná. Kto mal záujem si v tomto území postaviť rodinný dom, mohol si ho po získaní stavebného povolenia na svojom pozemku postaviť. Nikomu v tom čase ani nenapadlo, aby si na svojom vlastnom pozemku robil, čo chce, aby staval dom dokonca bez stavebného povolenia. Povinnosťou každého vlastníka či stavebníka bolo vzhľadom na prebiehajúce migračné cesty živočíchov dodržať zákonom stanovené podmienky tak, aby nedochádzalo k nepôvodnému priamemu či nepriamemu rušeniu prirodzeného vývinu živočíchov, poškodzovaniu ich biotopov a s tým súvisiacemu poškodzovaniu zdravého životného prostredia pre všetko, čo je živé, čo sa hýbe a čo dýcha. Teda aj ovocných stromov, krovín či vinohradov, lesa, polí a zvierat. Podotýkam, že dodržiavanie tohto zákona bolo veľmi prísne odborníkmi na Miestnom úrade kontrolované. A porušenie zákona prísne postihované. Žiaľ, v súčasnosti akoby nikomu z radných na rozvoji zdravého životného prostredia nezáležalo (viď bez stavebného povolenia rozostavaný rodinný dom na parcelách k. ú. Rača – Rinzle s p. č. 1683/699, 1683/59 a 1683/73). V tomto prípade je ľahostajnosť úradníkov stavebného úradu ako aj starostu MČ Bratislava Rača viac než podozrivá.
Keď sa dnes po takmer 30 rokoch pozerám z terasy nášho rodinného domu na tento kúsok voľakedy prekvitajúceho a rodiaceho kraja, kde lietal hmyz, bolo počuť spev vtákov a občas sa tu preháňali srnky , ktoré si prišli v čase horúčav uhasiť smäd z potoka. Vtedy bol plný čerstvej vody, dnes je zasypaný zemou, takzvane zregulovaný. Pri tomto pohľade ide mi srdce puknúť od smútku a bolesti. Čo myslíte, vážení čitatelia, čo tam vidím? Nič! Miesto krásnej prírody, spevu vtáctva, preháňajúcich sa srniek, lietajúceho hmyzu, nevidím tam nič. Predo mnou je len kus zdevastovaného územia, cez ktoré vedú samé cesty a cestičky, zničené historické pamiatky, územie zastavané vysokými činžiakmi, na ktoré je strach sa pozrieť, či nekontrolované stavby rodinných domov bez stavebného povolenia, rozbité cesty a ulice bez chodníkov pre ľudí, po ktorých je nebezpečné zo strachu pred úrazom chodiť. Vidím holú vyklčovanú zem bez zelenej trávy, rodiacich stromov, viniča a krovín a čo je najviac zdraviu a životnému prostrediu škodlivé, v dychu cítim len prach a prach (uvedené v prílohách).
A čo na to páni radní? Nič. Pravdu má vždy ten, kto príde s takzvaným unikátnym nápadom a len ten, kto je ochotný za deravý groš takúto spúšť spôsobiť. Napríklad rôzni developeri, či nejakí novopečení vlastníci, stavebníci, hlavne že v ich pozadí je nejaký vysokopostavený politik, či dobrodinec, pred ktorým majú strach aj radoví úradníci. Vtedy tu neplatia žiadne zákony, všeobecne záväzné predpisy, nariadenia, normy ani sťažnosti. Zbytočne sa účastníci konania susediacich pozemkov či rodinných domov domáhajú pravdy. Stavebný úrad mestskej časti na nich pošle nekvalifikovaný štátny stavebný dohľad. Záznam z tejto kontroly môžete čakať možno o rok, o dva, ak vám vôbec nejaký paškvil príde.
Aj takto si páni radní na príslušných úradoch MČ a im nadriadení politickí šéfovia, či kamaráti, predstavujú zveľaďovanie a ochranu životného prostredia a obnovu prírody!! Ale... ale...! Zaujímavé, že ani po rokoch mňa súčasná realita ešte nepoučila. Stále sa neviem nejako vžiť do toho, aby som na každú hlúposť a najmä porušovanie zákonnosti prikývla súhlasne hlavou a tak sa dostala do priazne týchto chobotníc. Vždy pri riešení niečoho nekalého v rámci ochrany spotrebiteľov si kladiem otázku: Robili chápadla až takto podozrivo rozvinutej chobotnice, aby niekoľko mocných za deravý groš zničili všetko, čo je pre slušných ľudí zdravé a užitočné? Aby bez mihnutia oka kšeftárili s našimi pozemkami a nehnuteľnosťami, keby im k tomuto nedávali možnosť prepáčte mi vysoko postavení vládni činitelia a tvorcovia zákonov, teda opäť prepáčte „všetko úctiví zákonodarcovia".
Ach, tatko, tatko.
Ešte aj na smrteľnej posteli si myslel na blaho všetkých Račanov, pre ktorých si naozaj urobil veľa. Mnohým si umožnil získať vyššie vzdelanie a z učňa automechanika v REGENE postupovať vyššie a vyššie. V jednom si mal veľkú pravdu, keď si síce pošepky, ale celkom zrozumiteľne povedal vetu, na ktorú dodnes nemôžem zabudnúť a ktorá sa mi denno-denne potvrdzuje. Bola to jediná veta, ale pravdivá. Dnes ju za Teba citujem „Dcéra moja, daj pozor: beda tomu národu, ktorému vládnu kšeftári a fiškáli“. Možno sa tatko obraciaš v hrobe na Račianskom cintoríne, keď slová, ktoré si v predtuche, či agónii pred niekoľkými desaťročiami v posledných hodinách svojho života vyslovil.
Dnes sú Tvoje slová trpkou skutočnosťou.
S úctou
Ing. Daša Ostertágová Štrbová
z rodu Polakovič, Žitný
0 komentárov:
Zverejnenie komentára