Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

11.4.13
0
Na tento príbeh s našimi, v tom čase najmladšími vnúčatkami som si spomenula v týchto dňoch, po ôsmich rokoch.




V jeden prázdninový letný deň, po raňajkách, nabalila som môjmu a dvom najmenším vnúčatkám batohy s pitím a desiatou. Vnučka nemala ešte sedem a vnúčik mal šesť rokov, išli spolu na ihrisko. Nasadili  na hlávky helmy, zobrali bicykle, loptu a už ich nebolo. Kričala som za nimi: „Iba na dve hodiny, budete mi potom pomáhať s obedom!“
Vrátili sa vyšantení a spytovali sa, čo bude k obedu. „Zeleninová polievka so slížikmi, kuracie rezne, varené zemiaky a hlávkový šalát,“ podávam informáciu.
 „A s čím budeme pomáhať?“ V ten deň som mala s nimi práve taký plán, aby sa zúčastnili na všetkom, čo sa okolo obeda deje, pokým si sadnú k stolu, ako obvykle k hotovému. Toto som občas robila dávnejšie i so staršími dvomi vnučkami, tiež rady pomáhali.
„S dedkom natrháte v záhrade zeleninu do polievky, obtrháte trocha z hrášku. Vykope zopár zemiačkov, ktoré ste mu na jar pomáhali sadiť a vy ich povyberáte do vedierka. Pomeliete suché rožky na strúhanku, nakoniec dedko vytrhá šalát, ktorý mu ukážete, že je najväčší. Postupne mi to prinesiete a začneme s prípravou na obed.“
Rozložila som sa na veľkom stole na dvore so zeleninou a potrebným náčiním. Dedko čistil zemiaky, primontovala som deťom mlynček na strúhanku a tak sme svorne spievajúc pripravovali polotovary. Rožkov bolo asi dvadsať, nech je strúhanky i do zásoby. Boli dobre vysušené a  práca im išla, ako po masle.
Cítili sa pri tom veľmi dôležití, radosť bola na nich pozerať. Aj oni sledovali nás a pri striedačke na mlynčeku mi navrhli, že medzitým aj hrášok budú vylupovať a samozrejme i vyjedať. Dostali i mladú mrkvičku na vyhryzkanie. Po každom rožteku sa nemohli dočkať striedačky, tak sa tešili, že môžu pomáhať.
Presunula som sa neskôr s polotovarmi do kuchyne. Deti sa ostali hrať na dvore v piesku, dedko pri nich čítal noviny, lúštil krížovku a v tieni oddychoval. Obed bol zanedlho hotový.
Umývali sa v kúpeľni pred obedom a ja ich medzitým chválim: „Všetci sme sa podielali na príprave, veľmi ste mi pomohli a boli ste usilovní. Aspoň vidíte, koľko sme museli pracovať, pokým sa taký obed pripraví a aj vy ste mali na tom veľkú zásluhu.“ Od pochvaly rástli, spokojne sa usmievali a poštuchovali sa navzájom.
Stôl je prestretý, sadáme k obedu no a ja sa pred jedlom žehnám: „Bože požehnaj nás i tieto dary, ktoré budeme požívať z Tvojej štedrosti. Amen.“
Vnučka na to: „Babka, môžem i ja povedať moju modlitbu?“ „Jasné, že môžeš.“ Postavila sa. Zopla rúčky, oči uprela k nebu a vrúcnym hláskom začala: „Bože daj, aby toto kuracie mäso nebolo nakazené vtáčou chrípkou, o ktorej v telke často hovoria. Amen.“
V úplnej vážnosti obedujeme, s dedkom nepozrieme na seba, aby sme nepokazili túto krásnu vážnu chvíľku. Vidím, že im obed chutí, no pre istotu sa pýtam: „Chutí vám?“ Obaja kývu hlavou na znak súhlasu a vnúčik dodáva: „Zjem ho bez obáv, veď ste ho obe posvätili, babka, a o akých daroch si to vlastne hovorila, keď sme sa pred tým obedom všetci tak nadreli?“
  Inak boli obaja samá otázka a neustále bolo čo pri nich vysvetľovať a starať sa o harmóniu mezi nimi a neraz to bolo veľmi obtiažne urovnávať ich vzájomné krivdy. Zaskočil ma tým, že  práve pri tomto obede sa zamyslel nad mojou modlitbou.

Vyčítala som si v duchu pri spomienke na to, keď som rožky v Tescu v centre mesta kupovala dva týždne pred týmto obedom idúc z kontroly u lekára s plánom, že ich deti nerskôr pomelú. Že by mala spolužiačka z Dolného Konca pravdu?
Stojac v rade pri pokladni sa ma pred kupujúcimi dosť hlasno spýtala: „Máš nakúpené?“ „Mám,“ odpovedám zasnívaná (deti a plán s nimi mám pred sebou). Nazerajúc na môj nákup do vozíka hovorí: „Hledz, ná to budete vyjedat samé rožky? A de máš maso?“ Čudujem sa v duchu, je to ľahučký nákup, musím jej to vysvetliť, lebo sa mi nezdá, že žartuje. „Vysuším ich a vnúčatá ich pomelú na strúhanku.“ „Ná ty nemáš na to elektrickú mašinu? To mosíš zneužívat vňúčatá  pres prázdniny? Moja mašina to spraví ajn cvai tri, no ty si ale babka!“ Vzdala som to, iste červená až po uši, s tým, že idem ešte na poschodie niečo popozerať, aby mi nehrozila náhodou spoločná cesta električkou.

Napokon som sa vrátila do reality k jeho otázke. „Zdalo sa mi, že sa pri práci obaja tešíte z toho, že môžete pomáhať a keď som vás videla, ako sa predbiehate pri hrašku aj pri mletí rožkov, akí ste veselí, nemala som pri tom pocit, že sa veľmi namáhate.“
 „To nieee, tak som to babka nemyslel. Obed mi asi aj preto viac chutil, že som pomáhal, len si to neviem dať dokopy a spojiť tie tvoje Božie dary s tou našou prácou pred obedom.“
Máme s dedkom čo robiť, aby sme vysvetlili situáciu s Božími darmi a drinou tak, aby to malé hlavičky našich slniečok správne pochopili. Vtedy sa nám zdalo, že pochopili.

Túto peknú príhodu sme zažili asi pred ôsmymi rokmi, keď sa po prvý krát spomínala vtáčia chrípka v našich médiach.

0 komentárov:

Zverejnenie komentára