Každý z nás chce vedieť, kto je, cíti potrebu niekam patriť, odniekiaľ prichádza a kamsi kráča.
Odpovede na otázky o našej identite a smerovaní ležia v minulosti. Naša minulosť určuje, kto sme a kam patríme. Na nás je, kam vykročíme. Ak chceme vedieť, akí sme i kam vykročiť, musíme si položiť mnohé otázky a trpezlivo hľadať na ne úprimné, presné a pravde podobné odpovede.
Odkiaľ prišli naši predkovia a akí boli? Po akých cestách-necestách času kráčali? Kam až doputovali, čo ich tešilo, čím sa trápili? Aké duchovné i materiálne statky pre nás vytvorili? A aké dedičstvo zanechali detným deťom našich detí?
S hľadaním odpovedí môžeme (či musíme) začať sami u seba.
Vieme dosť o živote našich otcov a mám, našich dedov a starých materí? Vieme vôbec aspoň niečo o živote ich rodičov a rodičov ich rodičov? Poznáme svetlé stránky i tienisté a temné zákutia ich žitia?
Tušíme niečo o túžbach, ktoré im dodávali silu v časoch, keď bremeno ich života bolo nesmierne ťažké, bieda a útrapy bytia neznesiteľné? Precítili sme trápenia a smútky, ktoré zraňovali ich duše a bránili im vzlietnuť a naplno rozvinúť svoj talent a schopnosti?
Pocit tiesne a úzkosti napĺňa moje srdce i dušu, keď pomyslím na to, ako málo viem o živote mojich rodičov i starých rodičov, koľkými nejasnosťami a záhadami je pre mňa obostretý...
S plynúcim časom stále viac premýšľam o svojich, o našich predkoch. Myslím na nich ako na robotných a tvorivých ľudí, čo do pôdy, do viníc a záhrad vložili a do jazyka, do zvykov a obyčají votkali kus svojho života, svojho nadania a svojej práce. Zanechali nám cenné dary, no my o nejednom z nich ani netušíme. Lebo niet času postáť, zamyslieť sa, uvedomiť si, aké vzácne dedičstvo vytvorili, a vysloviť zaň čo len v duchu prosté ďakujem.
Nuž, nemám v úmysle idealizovať zašlé časy ani našich predkov. Naložili nám na plecia aj bremená a my s nimi zápolíme ako najlepšie vieme. Vlečieme ich životom a časť z nich nechtiac odovzdávame svojim deťom i deťom našich detí. Potomkom, pre ktorých budeme neznámymi bežcami v štafete generácií, akými sú pre nás naši prastarí rodičia...
Pokúsme sa tu spoločne pochopiť pôvod týchto bremien a aspoň niektoré - neznášanlivosť, nesvornosť, neprajnosť, predsudky - zhoďme z pliec, aby prestali byť pre nás príťažou.
Niet vyhnutia, každý človek má na tomto svete vymeraný len nepatrný zlomok večnosti a keď sa jeho čas naplní, odchádza do nenávratna a medzi nami žije už len v spomienkach.
Ak spomienky nezaznamenáme a pamätníci sa tiež odoberú tam, odkiaľ sa nik nevráti, duch našich predkov a našej rodnej obce sa rozplynie v hlbinách časopriestoru a s ním všetko, pre čo žili, po čom túžili, čím sa trápili a čo vydobyli zo spárov zeme a života.
Ak to dopustíme, zabudneme, kto sme a kam patríme, stratíme vlastnú tvár a identitu.
Zámerom blogu je, aby na ňom ožil a prebýval duch starej Rače, aby sa tu uchovala pamäť generácií, ktoré už sú na pravde Božej alebo sa k nej každým dňom blížia na dosah.
Odpovede na otázky o našej identite a smerovaní ležia v minulosti. Naša minulosť určuje, kto sme a kam patríme. Na nás je, kam vykročíme. Ak chceme vedieť, akí sme i kam vykročiť, musíme si položiť mnohé otázky a trpezlivo hľadať na ne úprimné, presné a pravde podobné odpovede.
Odkiaľ prišli naši predkovia a akí boli? Po akých cestách-necestách času kráčali? Kam až doputovali, čo ich tešilo, čím sa trápili? Aké duchovné i materiálne statky pre nás vytvorili? A aké dedičstvo zanechali detným deťom našich detí?
S hľadaním odpovedí môžeme (či musíme) začať sami u seba.
Vieme dosť o živote našich otcov a mám, našich dedov a starých materí? Vieme vôbec aspoň niečo o živote ich rodičov a rodičov ich rodičov? Poznáme svetlé stránky i tienisté a temné zákutia ich žitia?
Tušíme niečo o túžbach, ktoré im dodávali silu v časoch, keď bremeno ich života bolo nesmierne ťažké, bieda a útrapy bytia neznesiteľné? Precítili sme trápenia a smútky, ktoré zraňovali ich duše a bránili im vzlietnuť a naplno rozvinúť svoj talent a schopnosti?
Pocit tiesne a úzkosti napĺňa moje srdce i dušu, keď pomyslím na to, ako málo viem o živote mojich rodičov i starých rodičov, koľkými nejasnosťami a záhadami je pre mňa obostretý...
S plynúcim časom stále viac premýšľam o svojich, o našich predkoch. Myslím na nich ako na robotných a tvorivých ľudí, čo do pôdy, do viníc a záhrad vložili a do jazyka, do zvykov a obyčají votkali kus svojho života, svojho nadania a svojej práce. Zanechali nám cenné dary, no my o nejednom z nich ani netušíme. Lebo niet času postáť, zamyslieť sa, uvedomiť si, aké vzácne dedičstvo vytvorili, a vysloviť zaň čo len v duchu prosté ďakujem.
Nuž, nemám v úmysle idealizovať zašlé časy ani našich predkov. Naložili nám na plecia aj bremená a my s nimi zápolíme ako najlepšie vieme. Vlečieme ich životom a časť z nich nechtiac odovzdávame svojim deťom i deťom našich detí. Potomkom, pre ktorých budeme neznámymi bežcami v štafete generácií, akými sú pre nás naši prastarí rodičia...
Pokúsme sa tu spoločne pochopiť pôvod týchto bremien a aspoň niektoré - neznášanlivosť, nesvornosť, neprajnosť, predsudky - zhoďme z pliec, aby prestali byť pre nás príťažou.
Niet vyhnutia, každý človek má na tomto svete vymeraný len nepatrný zlomok večnosti a keď sa jeho čas naplní, odchádza do nenávratna a medzi nami žije už len v spomienkach.
Ak spomienky nezaznamenáme a pamätníci sa tiež odoberú tam, odkiaľ sa nik nevráti, duch našich predkov a našej rodnej obce sa rozplynie v hlbinách časopriestoru a s ním všetko, pre čo žili, po čom túžili, čím sa trápili a čo vydobyli zo spárov zeme a života.
Ak to dopustíme, zabudneme, kto sme a kam patríme, stratíme vlastnú tvár a identitu.
Zámerom blogu je, aby na ňom ožil a prebýval duch starej Rače, aby sa tu uchovala pamäť generácií, ktoré už sú na pravde Božej alebo sa k nej každým dňom blížia na dosah.
Duch, čo ešte žije v mysliach a srdciach pamätníkov, v ich spomienkach na zašlé časy a drahých zosnulých. No ak mu nevytvoríme priestor, ak ho nebudeme vyživovať a nebudeme sa oň s láskou starať, stratí sa v nenávratne večnosti spolu s jeho nositeľmi.
Textami i obrazmi sa spoločne pokúsme zviditeľniť a sprístupniť dušu starej Rače, aby sa stala studničkou čírej pramenistej vody pre každého okoloidúceho, túžiaceho sa napojiť na svoje korene a či precítiť génia loci, nehľadiac na to, či je mu Rača rodiskom, bydliskom, prestupnou stanicou alebo cieľom jeho cesty.
Na tomto mieste budú zverejňované texty o histórii Rače, o pôvode a osudoch Račanov, o významných rodákoch, o osobnostiach, ktorých životná púť viedla našou obcou na úpätí Malých Karpát, o histórii a činnosti kultúrnych a záujmových spolkov či športových klubov, o ľuďoch, ktorí v nich pôsobili, zaslúžili sa o ne či šírili dobré meno našej obce vo svete.
Zverejnené tu budú aj básne račianskych básnikov, ukážky račianskeho nárečia, historky zo života Račanov, spomienky starých ľudí, prehovorí tu, dúfam, i račianska mlaď o svojom živote, o svojom vzťahu k minulosti, o svojich túžbach, nádejách, plánoch, víziach...
Verím, že tu spoločne vytvoríme pestré, históriou dýchajúce a súčasným životom zvučiace virtuálne miesto pre potešenie mysle, duše i zraku, kde si každý nájde svoje zákutie pre oddych, poznávanie i stretávanie sa s priateľmi, spriaznenými dušami i svojimi predkami.
Každý návštevník tejto virtuálnej destinácie, i každý človek, ktorý bude vedieť a chcieť prispieť k jej zveľadeniu článkom, spomienkou, básňou, obrázkom, komentárom, odkazom či mailom, je tu srdečne vítaný.
Príspevok pripravil
Miro Ščibrany
0 komentárov:
Zverejnenie komentára