Eduard Wenzl, Cyril Sekerka: RENDEZ

V histórii príbehov a udalostí



RENDEZ (VÝCHODNÉ)

Kniha o Rendezi vznikla ako prejav úcty obyvateľom železničnej osady, ktorí od jeho pamätného zrodu v roku 1883 tu vytvárali svojimi aktivitami významnú časť histórie železničnej nákladnej dopravy v Rakúsko – Uhorsku, Československu, Slovensku.

Vďaka vzácnej spolupráci dlhoročného Rendezáka, pracovníka železnice pána EDUARDA WENZLA, sa veľmi prácne, kvôli absolútnej absencii dokumentov archívu, podarilo na základe osobných svedectiev vekovo pozoruhodne starých Rendezákov a najmä obdivuhodnej historickej pamäte pána Edurada Wenzla zostaviť významné a bežné spoločenské udalosti do súvislostí tak, aby vytvorili historický prehľad dejinného vývoja malého kúska zeme zvaného v Bratislave ako „RENDEZ“.

Kniha je zároveň venovaná aj mnohým Rendezákom, ktorí svojou ľudskosťou, dobrotou, priateľstvom obdarili Rendez rodinnou atmosférou, ktorá navždy pohladila srdcia a pamäť ľudí starého dobrého Rendezu.

Kniha je autorstvom pánov

Eduarda WENZLA a Cyrila SEKERKU


Nie som viazaný mlčanlivosťou ani spovedným tajomstvom. Preto chcem prispieť do tejto knihy mojimi vedomosťami o Rendezi, o živote ľudí a ich práci v ňom.

Boli sme železničiarska rodina. Otec, nás 6 bratov a tiež švagor sme slúžili u železnice. Tiež aby nebol zabudnutý bratranec môjho otca Kalman Wenzl, ktorý pracoval na parnom rušni ako kurič. V máji roku 1926 v Pezinku pri zrážke dvoch vlakov zahynul. V momente zrážky tam zhorel. Každý kto pracoval u železnice si bol vedomý, že strechou nad hlavou mu bude len obloha, že je jednou nohou v hrobe a druhou vo väzení. Pri tejto nehode boli dve osoby usmrtené a 26 bolo zranených. Percentuálna škoda pri tejto nehode bola vyčíslená na 1 734 000 Kčs. Túto nehodu zavinil výhybkár Reiner nesprávnym postavením výhybky. Za túto chybu bol prepustený zo služieb na železnici a odsúdený na 6 mesiacov väzenia.

Ja som tiež prežil podobnú nehodu ako sprievodca nákladných vlakov. Dňa 14. septembra 1945 v nočných hodinách na náš vlak vychádzajúci zo stanice Kúty pridávali v železničnej stanici Bratislava hlavné nádražie 14 vozňov. Váha a tlak týchto vozňov postupne dali do pohybu celý vlak, pretože stanica Bratislava hlavné nádražie je postavená na spáde. Vlakvedúci išiel do tranzita zobrať účty od pridaných vozňov. Rušňovodič z dopravnej kancelárie telefonicky žiadal z rušňového depa vystriedanie, boli sme v službe už 30 hodín. Kurič bol na veľkej potrebe (lebo v tom čase sme skoro všetci trpeli na úplavicu) a nikto nezbadal, že vlak sa dal samovoľne do pohybu. Až keď sme prešli pred Račou odbočkou, návestidlo v polohe stoj som si pomyslel, že na rušni je nejaká závada, alebo rušňovodič zaspal. Začal som obsluhovať ručnú brzdu. Na odbočke už bola pripravená vlaková cesta do stanice Rendez. Vlak na prvej koľaji narazil do stojacich vozňov asi 60 km/hod. Zničený bol rušeň, 22 vozňov bolo zničených poškodených a vykoľajených. Pri tejto nehode boli zatarasené koľaje jedna, dva, tri, štyri. Ja som pri náraze zoskočil, poranil som si ruky a kolená. Narodil som sa 7.9.1927 a 14.9.1945 som sa narodil druhýkrát.

Eduard Wenzl
obyvateľ Rendezu


RENDEZ (VÝCHODNÉ)

RENDEZ (Východné) - cca 5.800 obyvateľov sa nachádza medzi Račou a Vajnorami a vznikol ako súčasť dôležitej železničnej Zriaďovacej stanice v roku 1883 ako osada pre rodiny zamestnancov železnice.

RENDEZ – RENDÉZÖ – významovo znamená ZRIAĎOVACIE t.j. zoradiť vlaky podľa miesta určenia stanice, objednávky, tovaru a je odrazom viacjazyčnej Bratislavy 19. storočia, kde sa hovorilo slovensky, nemecky, maďarsky – a práve Rendez je odvodené od maďarského Rendézö. Tento názov si slovenská komunita žijúca na Rendezi upravila do svojho slovenského krátkodĺžňového Rendezu – názov takto zľudovel, je používaný a uznávaný aj v súčasnosti.

Dobovo boli používané aj tzv. pracovné názvy Východná stanica, Východné nádražie, Východné.

RENDEZ je geograficky obkolesený železničným koľajiskom, vo vnútri územia disponuje vzácnymi historickými budovami z konca 19. storočia – Veľká, Malá vodná veža, Personálna kuchyňa, Trubkáreň, Kasárne. Nachádza sa tu MUZEJNO – DOKUMENTAČNÉ centrum ŽSR, ktoré tu chce zriadiť NÁRODNÝ ŽELEZNIČNÝ PARK, ktorý by sa stal celoročnou expozíciou parných rušňov, železničnej techniky, historických budov.

Staré depo a Nové depo slúžilo a slúži ako opravárenský železničný park.

Policajná akadémia sa nachádza v sídlisku Sklabinská a poskytuje štúdium vysokoškolského typu a zároveň slúži ako školiace stredisko.

RENDEZ má orientačné časti územia, ktoré nesú názvy ŠAJBY, STARÝ RENDEZ, SKLABINSKÁ, ŠÚRSKA, PASEKY.


ÚVODNÉ SLOVO

Súčasní obyvatelia Rendezu sú z časti jeho pôvodní obyvatelia t.j. potomkovia železničiarskych rodín a z časti obyvatelia silnej migračnej vlny od konca 70-tych rokov až po koniec rokov 90-tych minulého 20. storočia. Práve títo obyvatelia, nepoznajúc príčinu vzniku Rendezu - 1883 - ako dôležitej Zriaďovacej stanice – jeho zaujímavej histórie vo vývoji železníc vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku, Československu, nosia v sebe rozporuplné pocity, že žijú v bezvýznamnom, zapadnutom kúte Bratislavy navyše obkolesenom blokujúcim koľajiskom.

A pritom stačí, obrazne povedané, len zotrieť prach neznalosti a nevedomosti, že v srdci Starého depa, v kráľovstve koľají stoja hrdé budovy už od roku 1885, že nákladná železničná doprava tu zanechala pamätníky v podobe parných rušňov, točne, železničnej techniky, že dve budovy Kasární pamätajú ešte 19. storočie, že sme tu mali školu postavenú v roku 1893-95 z ktorej zostali už len niektoré múry novo zrekonštruovanej budovy, že – že ...

Táto kniha chce so zdravým sebavedomím dokázať, že tu žili, žijú obyvatelia v mieste, ktoré má svoje historické korene, tradíciu,

ľudí - osobnosti, ktorí svojimi činmi, skutkami obdivuhodne reprezentovali tento malý kúsok zeme na konci Bratislavy zvanej RENDEZ, ktorý si zaslúži, aby ľudia boli na neho právom hrdí a volali ho úprimne svojím vzácnym domovom.

VZNIK OBCE A JEJ NÁZVU

RENDEZ sa nachádza medzi Račou a Vajnorami, južná časť územia železnice zasahuje až po Žabí majer. Vzdialenosť Rendezu do centra mesta je cca 9,5 km, spadá do III. Bratislavského obvodu a je súčasťou mestskej časti Rača.

Rendez má cca 5.800 obyvateľov bývajúcich v orientačne nazývaných častiach Šajby, Starý Rendez, Sklabinská, Šúrska, Paseky.

Prvým historickým verifikovaným dokladom o vzniku Rendezu – Zriaďovacej stanice je rok 1883. Stanica vznikla na základe dlhých rokovaní medzi Uhorským štátom a súkromnou Rakúskou spoločnosťou štátnej železnice (OSTERREICHISCHE STAATSEINBAHNGESELL-SCHAFT - StEG) dominujúcou vtedy na celom juhozápadnom Slovensku. Dohoda ukončila dlhoročné napätie, spôsobené neochotou železničnej spoločnosti podriadiť sa dopravno – politickým zámerom Uhorska po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní a najmä po krachu na Viedenskej burze v roku 1873. Tarifnú vojnu, zúriacu medzi spoločnosťou a Uhorskými kráľovskými štátnymi železnicami vystriedal kartel o vzájomnom delení prevádzky. Z nášho hľadiska najvýznamnejším výsledkom dohody sa však stal prevod dovtedy štátnej železnice Bratislava – Zlatovce na Rakúsko-Uhorskú spoločnosť štátnej železnice pri súčasnom udelení koncesie na jej dostavbu do Žiliny ležiacej na Košicko – Bohumínskej železnici. Získanie tejto koncesie umožnilo spoločnosti zrealizovať zaujímavé železničné spojenie z Budapešti do Haliče a do Nemecka. Na očakávaný nárast dopravy po zatiaľ slepo končiacej železnici Bratislava – Zlatovce sa StEG začala pripravovať ihneď po získaní príslušných koncesií.

Vedľa ďalších investičných akcií tak v roku 1872 vznikla spojka pre nákladnú dopravu a v roku 1883 aj pre osobnú dopravu Rača – Vajnory kedy bola rozostavaná veľká ZRIAĎOVACIA STANICA – RENDEZ – umožňujúca oddeliť v bratislavskom uzle nákladnú a osobnú dopravu. Jej dôležitou súčasťou sa stalo Rušňové Depo Rendez – Železničná stanica –Východné.

SYMBOLY OBCE

RENDEZ – Zriaďovacia stanica – ktorý vznikol ako súčasť potreby železnice by mal mať všetky znaky v ERBE, ktoré symbolizujú železnicu v jej základných poznávacích prvkoch.

Podľa Ing. Jirka Kubáčka vedúceho Muzejno – dokumentačného centra ŽSR, odborníka na históriu vzniku a vývoja železníc sú základnými poznávacími symbolmi:

- Koľajnice – lebo tie ako prvé charakterizujú vznik železnice

- Kolá – ktoré sú základným prvkom všetkých rušňov, dieselelektrických, elektrických vozidiel .

Preto ERB RENDEZU, ktorý zatiaľ absentuje, kvôli administratívnemu procesu uznania oficiálnosti názvu časti Rendez by niesol v sebe hlavný symbol – koľajnice, prípadne kolá rušňov.

V súčasnosti je realizovaný neoficiálny návrh ERBU – v dolnej časti koľajnice, v hornej časti dve prekrývajúce sa kolá.


SPOLKY NA RENDEZI

Obyvatelia na Rendezi sa organizovali podľa záujmov do spolkov a združení napríklad: Robotnícka telocvičná jednota „RTJ“ – rodina Wenzlových vedúci jednoty, Športový telocvičňový spolok – SOKOL, Strana Sociálnej demokracie, Federácia strojvodcov Červený kríž, Výbor žien, Hasičský spolok, Zväz záhradkárov, športové spolky vo futbale LOKOMOTÍVA, pozemný hokej LOKOMOTÍVA, sálový futbal REAL RENDEZ, FC SANTOS, SFK RENDEZ atď.

HISTORICKÉ A PAMIATKOVÉ
OBJEKTY NA RENDEZI

VEĽKÁ A MALÁ VODNÁ VEŽA bola vybudovaná v roku 1885 v priestoroch Starého depa. Stavebný štýl Vodární nesie zreteľné prvky charakteristické pre SteG. Obe boli neskôr – v súvislosti s potrebou zvýšiť hydrostatický tlak vo vodovodnom systéme Depa a priľahlej železničnej obytnej kolónie – doplnené o vežové prístavby (staršia pochádza pravdepodobne z roku 1900, novšia z prvej polovice 20-tych rokov). Ako vodárne slúžili až do ukončenia parnej prevádzky v Rušňovom depe v 70-tych rokoch. Po obnove sa využívajú ako depozitár dokumentačného pracoviska ŽSR.

Objekt TRUBKÁRNE bol postavený na prelome 19. a 20. storočia avšak ešte v stavebnom štýle uhorských železníc. Slúžil pre opravu kotlových rúr parných rušňov. Počas svojej existencie nebol prestavaný. Jeho súčasťou zostalo prakticky úplné strojové zariadenie – na nahrievanie a rozširovanie, respektíve zužovanie koncov rúr, ich čistenie a skúšanie. Po ukončení obnovy slúži objekt na pôvodný účel – vykonávajú sa tu opravy rúr pre prevádzkyschopné parné rušne zbierky historických železničných vozidiel ŽSR.

PERSONÁLNA KUCHYŇA rovnako postavená na prelome 19. a 20. storočia nesie tie isté typické prvky stavebného štýlu uhorských železníc. Spočiatku sa tu pripravovali a vydávali jedlá pre pracovníkov Depa a Stanice, neskôr slúžila obytným účelom. Pamiatkovou obnovou bola budova pre potreby Železničného dokumentačného centra vo vnútornej dispozícii upravená – strop bol znížený, podkrovie sa využilo ako pracovňa a archív, v prízemí vznikol priestor pre expozíciu, depozitár a sociálne zázemie. Rekonštrukcia prebehla v období rokov 1990 – 1998.

VÝVOJ OBCE

Pôvodní obyvatelia obce Rendez boli zamestnaní ako železničiari. Typicky charakteristické boli železničiarske malé domčeky s jednoduchou architektúrou nízko podlažného riešenia, povalovými priestormi, tehlovým obrubovaním, ktoré zdôrazňovali obvody rohov domu, dverí, povalových častí až k streche. V domoch, veľkosťou a priestorovo nevyhovujúcich bývalo priemerne až 6, 7 obyvateľov železničiarskej rodiny.

Rendez, pri svojom vzniku bol zastavaný jednou hlavnou ulicou, ktorá už vtedy tvorila náznak prejazdovej hlavnej cesty s postupnou výstavbou rodinných domov, ktoré si začali stavať noví a noví zamestnanci železnice, ktorým železnice už nedokázali ponúknuť nové domové kapacity.

Na Rendezi, ako všade v Bratislave koncom 19.storočia sa hovorilo čiastočne slovensky, nemecky, maďarsky aby postupným vývojom novej skladby obyvateľstva prevládala napokon slovenská komunita občanov – hovoriaca po slovensky.

Nábožensky, národnostne na Rendezi prevládali tolerantné, dobré medziľudské vzťahy, čo bolo odrazom spoločnosti, spoločenských vzťahov kozmopolitnej Bratislavy 19. storočia

Rendez vo svojom historickom vývoji bol charakterizovaný dynamickými zmenami, ktoré boli spojené s významnými dejinnými udalosťami ako bol rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie, vznik Československej republiky, ktoré malo za následok migráciu maďarského obyvateľstva späť do Maďarska a zároveň prísun českej inteligencie, odborníkov ale aj bežných železničiarskych zamestnancov na Rendez. Nárast pracovných výkonov na železnici v Zriaďovacej stanici Východ – Rušňového depa boli výsledkom zmeny orientácie železničných ťahov smerom na Prahu, nie už tak na Budapešť, znamenali aj potrebné výrazné zvýšenie železničných zamestnancov, ktorí zákonite potrebovali byty a preto prichádza k výstavbe tzv. 2 činžiakov – jednoposchodových vedľa línie Kasární, stavajú sa Nemocenské domky vedľa železnice, vedľa už stojacich troch jednoposchodových domov oproti budove Konzumu Budúcnosť je postavená veľká priestranná prízemná budova Vývarovne – Závodnej kuchyne, Spoločenskej sály – Kolkárne, ktorá slúži ako obchodný, sociálny, kultúrno spoločenský servis pre železničiarskych zamestnancov a ich rodiny. Pokračuje výstavba rodinných domov za budovou už postavenej základnej školy, ďalšie sú postavené súbežne na Šúrskej ulici, Pasekách.

V rokoch samostatného Slovenského štátu 1939 prichádza k ďalšej vynútenej veľkej migrácii Čechov späť do ich štátu okupovaného fašistickým Nemeckom. Odchod odborníkov, ľudského potenciálu, ktorý predstavovali Česi musel byť nahradený obyvateľmi z južných území Slovenska, ktorí sa museli nútene vysťahovať po obsadení ich územia Maďarmi. Títo noví zamestnanci železnice sa museli operatívne, rýchlo rekvalifikovať na odborné železničiarske profesie aby nebola ohrozená plynulosť železničnej dopravy.

Po vojne v roku 1945 prichádza k situácii, kedy sa mnohí zamestnanci z južných území Slovenska vracajú späť do svojich rodných obcí z ktorých sa museli počas vojny vysťahovať (územia obsadené Maďarmi počas 2. svetovej vojny).Z tohto dôvodu na pracovnú výpomoc, aby sa udržalo fungovanie železničnej dopravy, najmä v odborných profesiách prichádzajú rušňovodiči z Vrútok, Žiliny, Leopoldova, ktorých zásluhou sa podarilo odstrániť zamestnanecký výpadok, ktorý spôsobil logický ľudský pohyb pôvodných zamestnancov už spomínanej enklávy do južných častí Slovenska.

Napriek veľkému pohybu, sťahovaniu sa železničných zamestnancov a ich rodín, či už z Rendezu, alebo na Rendez a tým zákonite aj zvykanie si na nové spôsoby života, tak osobité pre železničiarske profesie, kde sú samozrejmosťou nepretržité pracovné prevádzky, časté časové odlúčenie jedného člena rodiny od seba, dokázali sa vytvoriť medzi obyvateľmi Rendezu priateľské, ľudské, tolerantné vzťahy. Tieto vychádzali z jadra tvrdej a ťažkej železničiarskej práce, kde súdržnosť, spoľahlivosť, solidarita medzi spolupracovníkmi boli nepísanými, ale dodržiavanými zákonmi, ktoré v drvivej väčšine boli poctivo a čestne dodržiavané. Vznikali tak rodinné susedské vzťahy medzi ľuďmi umocnené spoločným zamestnaním, kde sa všetci poznali a preto si neváhali navzájom pomáhať aj v súkromí, či spolupodieľať sa na zveľaďovaní Rendezu v životnom prostredí, výstavbe sociálnych zariadení atď. Potvrdením dobrých medziľudských vzťahov bola vzájomná spolupráca pri organizovaní bohatého, pestrého spoločenského, kultúrneho a športového života na Rendezi. Maškarné bály, Plesy, Majálesy, Juniálesy, hasičské, záhradkárske, tanečné zábavy Červeného kríža, divadlá, estrády popredných umelcov, športové volejbalové, futbalové turnaje, knižnica, čitateľské kluby, to bolo pravidelné celoročné stretávanie sa ľudí na Rendezi, kde vládla snaha všetkých o pohodovú, tolerantnú atmosféru.

V 60, 70, 80-tych rokoch sa Zriaďovacia stanica Východné – Rušňové depo po rozsiahlej investičnej výstavbe stala jednou z najväčších zriaďovacích staníc vo vtedajšej ČSR. Rendez sa tak stal dôležitým priemyselným železničným miestom, ktorý výrazne ovplyvňoval ekonomiku tohto obdobia. Necitlivé demolačné práce stavieb Závodnej kuchyne, Kinosály, Knižnice, Veľkého detského parku, univerzálnej hracej plochy zvanej Škvarka na začiatku 80-tych rokov kvôli výstavbe 100 a 120-bytovky, ktoré mohli byť bez problémov technicky, priestorovo umiestnené úplne inak, boli vážnym a dlhotrvajúcim negatívnym zásahom do stretávania sa miestnych ľudí v kultúrnych a športových priestoroch, ktoré niesli v sebe dlhodobú úspešnú tradíciu. Projekt Muzejno-dokumentačného centra na Rendezi (Ing. Kubáček) v spolupráci poslancov, obyvateľov, predsedu VÚC p. Romana s názvom SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ŽELEZNIČNÝ PARK, ktorý by sa mal nachádzať v priestoroch BÝVALÉHO RUŠŇOVÉHO DEPA Bratislava Východ – Rendez by mohol byť tou nosnou, ťahúnskou myšlienkou, realizáciou, ktorá nielen upevní vzťah ľudí k Rendezu, ale im dá budúcu motiváciu ako rozvíjať a udržiavať tradície a históriu na Rendezi.



HISTORICKÝ VÝVOJ ČASTI MESTA BRATISLAVY OBCE RENDEZ

RENDEZ, ktorý vznikol ako súčasť dôležitej železničnej zriaďovacej stanice zákonite pri svojom vývoji potreboval byty pre svojich zamestnancov, najmä z dôvodov nevýhodnej geografickej polohy od centra mesta Bratislavy. Prvé železničiarske nízko podlažné domy boli postavené v priestoroch Rušňového depa vedľa Vodnej veže (v r. 1885) a v jednotnej línii vedľa koľajiska pribudli ďalšie domy jednoduchej architektúry s tehlovým lemovaním vonkajších obvodov s náznakmi uhorského železničiarskeho stavebného štýlu.
Pravdepodobne na prelome 19. – 20. storočia boli postavené dve dvojpodlažné budovy KASÁRNÍ, jedna dnes v blízkosti hlavnej komunikácie pre VLAKOVÉ ČATY, druhá pre RUŠŇOVÉ ČATY pracovníkov železníc. Obidve budovy sú evidované ako kultúrne pamiatky. V tomto časovom období sa začína výstavba prvých rodinných domov, postavila sa základná škola na mieste, kde stojí aj dnes, už bývalá základná škola (1893-95). Z pôvodnej stavby školy po dôkladnej rekonštrukcii 1978 ostali len niektoré časti múrov od základu.

Rodinné domy za školou vyúsťujúce do polí boli nízko podlažné, riešené formou hospodárskych dvorov s pomerne veľkým vnútorným priestorom. Práve tu bol jeden z prvých POTRAVINOVO-KRAMÁRSKYCH obchodov pána ALGAYERA. Pán Algayer bol vyučený obuvník a spolu s pani manželkou neskôr obohatili ponuku tovaru o ručne vyrobenú koženú galantériu. Výstavba ďalších rodinných domov bola vedená na súčasnej Východnej ulici smerujúca do samostatnej, súčasnej uličky Šúrska, kde sa postavilo približne šesť rodinných domov. Prvé dva domy pri súčasnej cestnej komunikácii slúžili obchodným účelom. Pravá strana vtedajšieho rodinného staveného domu slúžila ako POTRAVINY, najprv dvoch spoluvlastníkov GREGORA + ČERNOHOUSA. Neskôr prichádza k zániku spoločného podnikania týchto dvoch pánov obchodníkov a potraviny naďalej prevádzkuje len pán ČERNOHOUS. Vedľa týchto potravín bola v prevádzke približne šesť rokov PEKÁREŇ, ktorá zrejme nebola rentabilná a vzhľadom k tomu prišlo k zániku jej výroby. V priestoroch súčasnej budovy Zeleniny boli POTRAVINY BUDÚCNOSŤ - KONZUM. V tesnej blízkosti potravín bola HASIČSKÁ BUDOVA. Od potravín smerom ku koľajisku sa tiahla budova KOLKÁREŇ, ktorá nadväzovala na budovu HOSTINCA, v blízkosti ktorého bol vybetónovaný priestor na tanečné zábavy, MAJÁLESY. Priestory budovy HOSTINCA prevádzkovali ako prví pán KEKULA, FOLTÍN, MADER. Po vojne sa účel budovy zmenil pre potreby občanov železničiarskych rodín, zamestnancov zmenami prevádzok. Zriadila sa tu vývarovňa - Závodná kuchyňa + celotýždňový predaj formou zmiešaných POTRAVÍN, s kombináciou prevádzky ako tanečnej sály, divadla, kultúrnych predstavení, neskôr s využitím priestorov v budove na kinosálu PIONIER a KNIŽNICA. Od potravín Budúcnosť v dostatočnej vzdialenosti bola aj porážka svíň, spracovanie mäsa, k dispozícii bola postavená LADOVŇA. Vedľa Hostinca sa nachádzala malá priľahlá budova MÄSIARA, ktorú prevádzkovali postupne pán RAČEK, FOLTÍN, TIBENSKÝ, TAKÁČ. V línii budovy potravín Budúcnosť – KONZUM bol drevený stánok, kde sa predávali MLIEČNE VÝROBKY, neskôr v tomto stánku bol obuvník KRŠKA. Pri hostinci blízko koľajiska stála malá obdĺžniková budova TRAFIKY. Neďaleko od Trafiky, rovnako blízko koľajiska stála nízko podlažná budova slúžiaca ako HOLIČ, kde pôsobil vtedy známy pán SNIERMACHER s ďalšími postupnými nasledovníkmi. Ďalší drevený stánok ako predajňa sa nachádzal súmerne umiestnený ako budova Holiča. Ponúkal zeleninu - ovocie, mliečne výrobky a pani obchodníčkou tam bola HINTERNAUSOVÁ, ČEČÁNYOVÁ. V priestoroch skladov vedľa KASÁRNÍ za hlavnou komunikáciou bol tretí zo série drevených stánkov pánov ŠUSTERA, BORDÁČA. Po II. sv. vojne nastala zmena. Zo stánku sa stal bufet, kde dlhé roky pracovala pani Hinternausová a Junásová

- V roku 1925 v stanici Bratislava –zriaďovacie nádraží pracovalo 215 zamestnancov staničnej služby a 251 zamestnancov cestovnej služby.

- v Rušňovom depe pracovalo 384 zamestnancov

- Naša obec, časť stanice Rača bola týždeň pred oslobodením 26.3.1945 rozbombardovaná. Za obeť padlo 10 civilistov a 16 nemeckých vojakov a desiatky zajatcov, ktorí zahynuli v železničných vozňoch a veľkej bombovej jame, ktorá vznikla po prvej vlne náletu za Šúrskou ulicou. Zničených bolo 11 domov, staničná budova, 8 studní a skoro celé koľajisko stanice. Zostatok vozňov (väčšinou s muníciou) zničil požiar.

- najväčšia dopravná nehoda v stanici sa stala 10.9.1945, keď z Bratislavskej Hlavnej stanice ušiel nákladný vlak (1560 ton) bez rušňovodiča, kuriča, vlakvedúceho, prvého sprievodcu a v Bratislave – zriaďovacej stanici došiel na prvú koľaj obsadenú 26 vozňami. Pri náraze bol zničený 1 rušeň a 23 vagónov. Poškodené koľaje číslo jedna, dva a tri, ľudské obete neboli, na veľké šťastie, lebo na piatej koľaji stál sanitný vlak plný ranených ruských vojakov.

- Traťových a mostných zamestnancov bolo 258

BOMBARDOVANIE REDNEZU
počas II. svetovej vojny 26.3.1945 Anglo – Americkým letectvom

Strategická poloha Železničnej zriaďovacej stanice, Depa na Rendezi sa na konci II. svetovej vojny stala dôvodom a zároveň cieľom bombardovania anglo-amerického letectva. Ustupujúce nemecké vojská presúvali zo Zriaďovacej stanice Východ po železnici vojenské transporty smerom na Rakúsko, čo sa stalo bratislavskej časti Rendez ľudsky a materiálne osudné.

Pán Eduard Wenzl aj so svojim bratom Rudom, ich matkou pani Wenzlovou boli priamymi účastníkmi tohto tragického dňa, keď Rendez zasiahlo priame bombardovanie anglo – amerického letectva. Pán Eduard Wenzl popisuje toto autentické svedectvo nasledovne:

„Pracoval som ako traťový robotník u Traťmajstrovského úseku Bratislava – Zriaďovacia stanica Rendez v mesiaci MAREC 1945, kde sme boli zapožičaní, pätnásti zamestnanci do Pobočného rušňového depa na skladanie uhlia do Figúr (zásobníkov uhlia) pre parné rušne. Každý deň nás doobeda okolo desiatej hodiny z práce vyrušila siréna oznamujúca prelet anglo-amerických lietadiel. Parné rušne z Depa a vlaky odišli do Rače (do Záresu pri BEZke). Zamestnancov odviezla pripravená súprava osobných vozňov rovnako do Záresu, aby sa rozišli do vinohradov. Ja som sa vždy zdržiaval v našom dome. Aj 26.3. 1945 som prišiel počas poplachu domov. Mojej mame som dohováral, prečo dnes nešla so súpravou do Rače. Odpovedala mi, že každý deň nás len strašia. Keď v rádiu hlásili, že lietadlá od Nitry smerujú na Bratislavu, odišla k susedom Svitkom do pivnice. Ja, s bratom Rudom sme zostali doma. Pozerali sme sa na lietadlá prilietavajúce od Svätého Jura, keď sme zbadali pod lietadlami čierne mračno (ako roj včiel) zakričal som na brata, aby si rýchlo ľahol na zem, lebo nás bombardujú. Padali bomby a tlak vzduchu nás hádzal z miesta na miesto, čo bol veľmi nepríjemný tlak na žalúdok a uši. Po ukončení výbuchov bômb bolo všade veľa prachu. Zistil som, že máme rozbité všetky okná a dvere vylámané zo zárubní. Vyšiel som na ulicu, kde som sa stretol s mamou. Povedal mi, že u susedov Svitkov v pivnici (asi 3 x 3 metre) to bol ohlušujúci zážitok. Mame som povedal, že idem na stanicu, lebo tam začali horieť vozne so slamou. S inými chlapmi sme začali vagóny rozvesovať a od horiacich roztláčať. Ani som nezbadal, že ľudia s ktorými sme vozne roztláčali zasa utiekli, lebo išiel ďalší roj bombardovacích lietadiel smerom od Ivánky a Bernolákova. Utekal som aj ja do ulice k nášmu domu. Pud sebazáchovy mi ale hovoril, aby som utekal proti smeru prilietavajúcich lietadiel cez role. Keď som počul a videl prvé výbuchy bômb, ľahol som si do vyoranej brázdy a za chvíľu som utekal ďalej. Zastavil som sa v poli (dnes sú tam obchody NAY a KONRAD). Asi po hodine, keď ma opustil strach som sa vrátil domov. Tam ma privítala spúšť v podobe rozbombardovaného domu susedov SVITKOVCOV, BORŠOVÝCH, TUSCHEROVÝCH a mnoho bombových jám okolo nášho domu. V dome už bola moja mama a brat Rudo. Povedali mi, aby som sa išiel pozrieť cez záhradku, že sú tam zabití susedia BAŤOVÍ. Pán Baťa bol vyhodený na strome, pani Baťová ležala pri drôtenom plote, vedľa nej ich vnúča a kúsok vedľa pani Rollerová. Ich malý kryt v záhradke dostal plný zásah. Potom sme s bratom a mamou pomocou dosák a latiek zatĺkli okná a dvere a odišli sme do Rače k rodine CÍCHOVEJ, kde sme našli dočasný domov. Ďalšie dni som dokonalejšie zaistil okná a dvere nášho domu. Z Rače sme sa vrátili až 5. mája 1945. Dosky na dverách boli odtrhnuté a byt čiastočne vykradnutý. V tom čase boli moji traja bratia narukovaní na vojne, Adolf bol v Taliansku, Laco s Ottom v Bratislave“.

Toľko vzácne svedectvo pána Eduarda Wenzla, ktoré dokumentuje historické fakty, že Rendez zaplatil nesmierne krutú daň v podobe ľudských obetí a materiálnych škôd pred koncom II. svetovej vojny.

Následky bombardovania Rendezu – Zriaďovacej stanice Anglo-Americkým letectvom 26.3.1945:

ĽUDSKÉ OBETE

- 10 civilistov: p. Baťová, Baťa, ich vnučka, Čamaj, Husarovič, Diviak, Križka, Karvašová, Karvaš, Rolleová
- 16 nemeckých vojakov
- niekoľko desiatok zajatcov, ktorých viezli v bombardovaných vagónoch a tí ktorí boli ukrytí v bombovej jame
- Ťažko zranení – Kucej, Feldeš, atď.

MATERIÁLNE ŠKODY

- zničených 11 domov, Staničná budova, celé Koľajisko zriaďovacej stanice, 8 vodných studní, veľký počet nákladných vozňov väčšinou s muníciou zničil požiar.

Deň 26. 3. 1945 zostane v histórii Rendezu ako smutné výročie, ktoré si zaslúži každoročné pripomínanie si úcty a pamiatky voči tým, ktorým nespravodlivo vyhasol život ešte plný možností prežiť ho v kruhu svojej najbližšej rodiny.

ČESŤ A ÚCTA ICH PAMIATKE


NOVODOBÉ DEJINY RENDEZU
(1948 – 2004)

Novodobé dejiny RENDEZu sú datované od roku 1948, pretože v tomto období hektického politického zápasu prichádza k zmene politického režimu z kapitalistického na komunistický a tým aj k výrazným majetkovo právnym zmenám, k zoštátňovaniu železníc ČSR, čo výrazne ovplyvnilo ich budúci rozvoj a vývoj.

Približne v roku 1949 prichádza k výstavbe budovy Starého Depa ako administratívneho – riadiaceho centra nákladnej železničnej dopravy. Zoštátnenie zasiahlo aj vlastnícke vzťahy vo všetkých sférach obchodu a služieb, kde Potraviny Budúcnosť prešli, tak ako všetky podobné prevádzky, do štátneho vlastníctva. Prevádzka Hostinca známeho ako ROLER zostala v časti rodinného domu na križovatke ulíc Východná – Šúrska. Obchod potravín pána Černohousa bol zbombardovaný, bol nahradený štátnou prevádzkou OVOCIE – ZELENINA, kde v 60-tych rokoch 20. stor. predávala známa pani Chromiakova, žijúca vtedy na Rendezi. Viacúčelová budova prezývaná v tomto období najviac ako ZÁVODNÁ KUCHYŇA poskytovala prostredníctvom VÝVAROVNE možnosti podávania teplých jedál najmä pre zamestnancov železníc v časti sektoru jedálne a bufetu, ktorý mal celotýždennú pracovnú dobu z dôvodov nepretržitej prevádzky železnice. Druhá polovica budovy bola prebudovaná na KINO s názvom „PIONIER“, kde lavice boli prenosné a miestnosť po ich vyprázdnení slúžila ako priestor na tanečné, estrádne, divadelné účely.

V 70-tych rokoch pani Fraňová s manželom založila štátnu knižnicu, ktorej vysoká kvalita úrovne vzhľadom na malé priestorové možnosti bola priam obdivuhodná.

Malá útulná budova TABAKU postavená vedľa Závodnej kuchyne a Železničnej stanice bola prevádzkovaná v nezmenenej podobe, kde pôsobil vtedy noblesný pán CHMURA, neskôr obetaví manželia FIEDLEROVCI. Prízemná budova HOLIČA, ktorá sa nachádzala na druhej strane ulice oproti budove Tabaku a Železničnej stanice bola ukážkou jednoduchých stavieb pre potreby služieb miestnych obyvateľov Rendezu. Drevené stánky slúžiace ako obchodíky v tomto období zanikli, najmä z dôvodov zrušenia súkromného vlastníctva. Ďalšia prízemná budova MÄSIARSTVA oproti Závodnej kuchyne a troch obytných dvojpodlažných domov bola dlho prevádzkovaná pánom TAKÁČOM, neskôr bola použitá pri natáčaní filmu „Stanica Krečetkovo“ V blízkosti týchto obchodných prevádzok a Potravín, bola v 60-tych rokoch pristavená budova Civilnej obrany a oproti na druhej strane sa nachádzala budova Hasičskej zbrojnice so slávnymi menami, zakladateľom hasičského zboru bol p. SCHREK členmi boli JANEČEK, MICHALOVIČ, ČECH, KLAMO a ďalší. V tesnej blízkosti tejto prevádzky bola budova takzvaného DREVENÉHO BARAKU, postaveného v tvare obdĺžnika, kde sa nachádzali sociálne prevádzky, šatne pre zamestnancov železničnej stanice a skvelá spoločenská miestnosť, kde sa konali tanečné zábavy zamestnancov STANICE, DEPA a miestnych spolkov. V blízkosti NEMOCENSKÝCH DOMKOV bol nádherný areál Detského parku s parkovou oddychovou zelenou zónou oproti sebe susediac s veľkou športovou plochou pre pohybové športy takzvanou ŠKVARKOU, nazvanou podľa jej prvého povrchu, v neskoršom období 70-tych rokov nahradený asfaltovým povrchom.

Budova Starého Depa mala dostavané krídlo, ktoré slúžilo ako kultúrne, školiace, pracovné stredisko pod názvom ČERVENÝ KÚTIK.

V rokoch 1970 – 1973 bol v akcii „Z“ postavený KLUB MLÁDEŽE, pre potreby kultúry, spoločenského, športového života mládeže, občanmi Rendezu zdarma brigádnickou formou.

V rokoch 1976 až 1980 sa postavila na lúkach družstva Rače POLICAJNÁ AKADÉMIA s kompletnými ubytovacími kapacitami, internátmi, dvomi 7-poschodovými bytovkami, súbežne za nimi bol postavený 7 podlažný internát štátnej stavebnej spoločnosti PRIEMSTAV, neskôr prestavaný na bytovku.

Tento pozemok, kde stojí komplex Policajnej akadémie bol určený v 60-tych rokoch 20. stor. na železničiarske sídlisko pre svojich zamestnancov, posunovačov, rušňovodičov, personál opráv rušňov, vozňov, administratívnych pracovníkov. Politickými tlakmi vtedajšieho komunistického režimu najmä J. Lenárta (predsedu vlády SR) prišlo k pripravovanému rozhodnutiu a k nespravodlivému zániku realizácie železničiarskeho sídliska, kde jeho zamestnanci mali postavené byty po celej Bratislave a k nepretržitej prevádzke svojho zamestnania museli zdĺhavo, komplikovane cestovať .

V rokoch 1960 – 70 prichádza k výstavbe spádoviska a zaraďovania vozňov na tú dobu najmodernejšími technológiami, rozsahom a veľkosťou ako druhé najväčšie pracovisko tohto typu v ČSR po Čiernej nad Tisou. Nárastom zamestnancov dochádza k nutnej potrebe výstavby obytných domov a preto v rokoch 1976–78 prichádza k realizácii výstavby 100 – bytovky, 120-bytovky na miestach, ktoré boli zastavané obytnými domami, aj keď starého typu výstavby.

Zbúraním záhradok pred tromi 3-podlažnými bytovkami, ktoré boli postavené v rokoch 1946-1949, na začiatku 80-tych rokov boli postavené 24 a 36 bytovka a pri vodnej nádrži Železničné učilište s krídlom budovy vývarovne a jedálne. Necitlivosťou, nerešpektovaním tradícií a zvykov pôvodných obyvateľov Rendezu prišlo k zbúraniu budovy v ktorej bola závodná kuchyňa, kino Pionier, vývarovňa, knižnica, ktoré by po rekonštrukcii mohli svojou strategickou polohou veľmi účelne slúžiť potrebám občanov. Tri dvojpodlažné domy presne stojace v priestoroch dnešnej 100-bytovky, záhrady pred nimi boli zbúrané pre potreby priestoru spomínanej 100-bytovky. Nemocenské domky začínajúce od Starého depa siahajúce po veľký detský park, ihrisko Škvarka boli demolované spolu s veľkou časťou Detského parku, Dreveného baraku, Hasičskej zbrojnice a úplnou likvidáciou ihriska Škvarka. Postavenie 100-bytovky, kde predtým pulzoval obchod, kultúra, stretávanie sa ľudí, rovnako ako postavenie

120-bytovky, kde bola Požiarna zbrojnica, Detský veľký park, Škvarka, veľké ihrisko boli vážnym zásahom do tradičného spôsobu života ľudí na Rendezi, ktorí stratili dlhoročné miesto kontaktov, narušili sa dlhodobo vzťahy vo fungovaní kultúry, spoločenského života a športu na Rendezi. V časti bývalého parku, Požiarnej zbrojnice bolo postavené družstevná budova reštaurácie, obchodu ako nerovnomerná protihodnota za zbúraný komplex Závodná kuchyňa, kino atď. Náhradou za veľké športové ihrisko Škvarka, veľký Detský park bol postavený v rokoch 1983-92 športový areál Sklabinská ako športovo – oddychový areál pre občanov Rendezu.

V rokoch 1985 – 2003 bolo etapovite stavané sídlisko Pri Šajbách umiestnené za hlavnou komunikáciou oproti koncu Starého depa, Kasární v línii Starého depa na pozemku poľa zvaného ŠAJBY. Okrem obytných domov tam vznikli civilné stavby pre ministerstvo obrany – HOTEL a administratívna budova s kompletnou vybavenosťou vývarovne a jedálne.

V polovici 80-tych rokov 20. storočia na ulici Paseky na pozemku polí opäť necitlivo oproti individuálnej bytovej výstavbe rodinných domov bola postavená 162-bytovka, väčšinou pre zamestnancov železníc, ale čiastkovo nízko kapacitne aj pre iné inštitúcie.

Problémom bývania obyvateľov Rendezu od jeho prvopočiatku bolo cestné prepojenie do centra mesta. Boli naplánované projekty viaduktu nad železnicou cez koľajisko na Račianskej priestory dnešného trávnatého ihriska pozemného hokeja na hlavnú cestu č. 52 smerom do centra mesta a druhou hlavnou komunikáciou von z mesta smerom do Jura. Z administratívnych dôvodov vtedajšieho štátneho záujmu, najprv Vojska (Vajnorskej vojenskej posádky) a neskôr z rozhodnutí dôležitých inštitúcií neprišlo k schváleniu tejto prepotrebnej stavebnej akcie na ktorú ako obyvatelia Rendezu čakáme stále. Realizácia pomocnej komunikácie Rybničná, Sklady Rendez je len skutočne čiastočné riešenie obchádzky koľajiska v prípade závažných udalostí.

Možnosti ďalšieho rozvoja výstavby sú len v drobných stavbách sociálneho významu, ktoré boli zanedbané pri výstavbe obytných domov a z absencie už spomínaného cestného viaduktu do centra mesta smerom do Rače na hlavný cestný ťah č. 52


ZÁKLADNÁ ŠKOLA NA RENDEZI

Základná škola na Rendezi bola postavená v roku 1893-95 pre deti zamestnancov železníc. Vzhľadom k uvedenému historickému roku sa v škole vyučovalo spočiatku len maďarským jazykom, aby napokon prirodzeným postupným vývojom pribúdaním zamestnancov najmä slovenského pôvodu sa stala základným vyučovacím jazykom slovenčina.

Samotná nízko podlažná budova základnej školy bola obdĺžnikového tvaru s jednoduchou architektúrou dominancie zvýraznenia obvodov okien, strechy, vchodových dverí. Základná škola mala pomerne veľký školský dvor pred budovou a za jeho zadnou časťou sa zachovávali tradície a udržiavala sa školská botanická záhrada. Vnútro budovy školy bolo riešené piatimi veľkými triedami, štandardnými sociálnymi priestormi WC pre dievčatá a chlapcov, zborovňou, riaditeľňou a služobným riaditeľským bytom. Škola nedisponovala telocvičňou čo bolo vyriešené využitím dlhej chodby, kde sa vyučovali hodiny telocviku.

V roku 1978-83 prišlo k necitlivému zbúraniu budovy školy, kde sa zachovali len niektoré obvodové múry a škola bola v pôvodnej dĺžke a výške ako nízko podlažná budova nanovo postavená. Pri 100. výročí základnej školy (1993) bola základná škola napriek nesúhlasu občanov Rendezu administratívne zrušená.

V súčasnosti je snaha tento vzácny objekt využiť ako DOM SLUŽIEB, kde by občania Rendezu vďaka vhodnej polohe v strede lokality mohli využívať všetky služby od Pošty, Lekárne atď., ktoré tu výrazne absentujú.

História školy nesie aj ľudský rozmer – riaditelia, ktorí ju viedli na začiatku 20. stor. p. POKORNÝ, ktorý podľa pamätníka vtedajšieho školáka Jána Wenzla naučil deti od techniky kreslenia, histórie, literatúry, matematiky takmer všetky základné vedomosti z ktorých ťažil pri vzdelávaní celý život. Druhá riaditeľská legenda 60-tych, 70-tych rokov p. ZÁHORSKÝ, ktorý vedel zmotivovať k poznaniu vedomostí aj toho najväčšieho „lajdáka“, a ktorý predbehol dobu, kde žiaci sa hrou dostávali k vedomostiam a s nadšením sa tešili na ďalšie vyučovacie hodiny. Rovnocennými partnermi boli pedagógovia, ktorí určovali kvalitu a atmosféru školského života v histórii školy.

Riaditeľmi školy boli nasledovné dámy a páni:

1. GAŽO,
2. POKORNÝ
3. OKÁNIK,
4. MODLITBA,
5. ZÁHORSKÝ,
6. MRAVCOVÁ,
7. HAMŠÍKOVÁ,
8. STAROVECKÁ.

Pedagógovia, ktorí zostali v pamätiach školákov v 50-tych a 60-tych rokoch, keď škola bola ešte dvojstupňová t.j. od 1. do 9. triedy základnej školy boli najviac prezentované p. Stehlíková, Horňáčková, Modlitbová – pôvabné ľudské učiteľky, p. Karafa – švihák, športový typ, učitelia Fiala, Mikloš pochádzajúci z Rače, každý svojský a neopakovateľný. Na sklonku 60-tych rokov a prebiehajúcich 70-80-90-tycg rokov to boli pokračovatelia svojich kolegov, z ktorých niektorí sa rovnako dokázali dostať do pamäte svojich žiakov, dnes už seniorov – pani učiteľky Halászová, Mravcová, Hadry, Ondrušková, Starovecká.


KAPLNKA V ZÁKLADNEJ ŠKOLE

Základná škola, ktorá bola postavená v roku 1893 -95 ako nízko podlažná budova obdĺžnikového tvaru s typickými prvkami zvýraznenia obvodov okien a dverí. Základná škola plnila funkciu nielen vzdelávania Rendezkych detí, ale v prvej časti miestností budovy smerom od Vajnor bola miestnosť KAPLNKY, kde sa konali bohoslužby. História nechala poznatky, že pomerne veľká miestnosť Kaplnky bola pri bohoslužbách nadmerne vyťažená a bola plne využívaná obyvateľmi železničiarskeho Rendezu. Po skončení I. svetovej vojny v roku 1920 bola miestnosť Kaplnky vážne poškodená a následne bola aj zrušená. Bohoslužby sa potom náhradne konali v školskej záhrade až do doby úplného zrušenia. Bohoslužby sa od začiatku 90-tych rokov konajú v budove kultúrneho strediska Impulz, kde sa vykonávajú aj v súčasnom období roku 2005.


NEMOCENSKÉ DOMKY

Po výstavbe Rušňového depa a železničnej stanice na začiatku 20. storočia začali budovať pre zamestnancov železníc a ich rodiny obytné nízko podlažné radové domy, ktorých názov na Rendezi zľudovel ako „NEMOCENSKÉ DOMKY“.

Domky postavené blízko železničnej trate v dvoch líniách boli vybavené kuchyňou a dvomi izbami, sociálne zariadenie bolo mimo bytu. Obytná časť domku sa vykurovala uhlím v pieckach kuchyne, izieb. Domky disponovali malými záhradkami pre základné potreby majiteľov, v malej časti priestoru boli umiestnené drevené šopy, kde sa chovala hydina atď.

Život miestnych obyvateľov Nemocenských domkov bol najmä v zimnom období nesmierne zložitý a ťažký najmä kvôli absencii teplej vody, hygienických zariadení WC atď., ale zároveň sa tam vytvárali medzi susedmi ľudsky blízke vzťahy umocnené spoločným zamestnaním na železnici, kde pomáhať si navzájom v ťažkých situáciách sa stalo spoločenskou cťou.

Nemocenské domky tvorili od začiatku 20. stor. stred a typickú železničnú architektúru tej doby a boli neodmysliteľnou súčasťou Rendezu t.j. skromného bývania, množstva zelene a čarovných uličiek medzi domkami, kde sa obyvatelia Rendezu s obľubou oddychovo prechádzali.

V roku 1974 prišlo k postupnej demolácii Nemocenských domkov a výstavbe 120-bytovky, ktorá sa polohovo nachádza presne na mieste, kde Rendez nenávratne stratil časť svojej histórie, ktorá predstavovala spôsob a úroveň života, bývania železničiarskych rodín od založenia Rendezu.

Prehľad obyvateľov, ktorí najdlhšie bývali v nemocenských domkoch. Niektorí od ich vzniku 1920 až po ich likvidáciu v roku 1974.

Smer od Rušňového depa:

Vajarský Michalčík Kucej Švancar
Šotter Matyáš Múčka Rašman
Michalovič Geťko Matejovič
Danek Lenc
Suchoň Filipovič Kraus
Paška Kuchar Tímo
Kniha Libai Fiedler
Legendy Prokop Horvát


ŠÚRSKA ULICA (1929 – 1939)

Šúrska ulica je v histórii Rendezu územím, kde na bývalých pasienkoch vznikla rodinná zástavba v tvare jednej ulice, osídlená početnou moravskou enklávou, zamestnanou väčšinou v odborných železničiarskych profesiách alebo podnikajúcou vo sfére služieb a obchodu.

z roku 1929-39 na Šúrskej ulici

MORAVSKÉ rodiny SLOVENSKÉ rodiny

GREGOR BAŤA
VOHRADSKÝ STRNÁD
KOOP GUNTHER
BALCÁREK ROLER
VESELÝ BORŠŠ
ŠIMKO SCHNÜRMACHER
HUPKA
OVESNÝ

V roku 1929 si na Šúrskej ulici postavili rodinný dom aj BAŤOVI, kde pán Baťa, zamestnaný ako strojvodca na železnici bol povinný byť pracovne k dispozícii v blízkosti Rušňového Starého depa – Rendez, aby mohol nastúpiť do výkonu služby. Pani Anna Machajová – Baťová býva na Šúrskej ulici úctyhodne verne dodnes, aj keď sa už píše rok 2006. Na roky to pamätné 1929-39 spomína ako na najkrajšie obdobie, kedy na Šúrskej ulici bývali ľudia plní ľudskosti, obetavosti, ochotní pomôcť práve v tých ťažkých chvíľach, keď to tí druhí potrebovali najviac. Ak ste náhodou ochoreli a museli ste ležať na lôžku, susedia zo Šúrskej ulice vás prišli nielen povzbudiť svojou prítomnosťou, ale často priniesli aj čerstvo navarenú polievku, či iné chutné jedlo, aby pomohli domácej gazdinke pri prekonávaní ťažkostí chodu rodiny.

Rendez bol známy v tých rokoch množstvom tanečných zábav, maškarných plesov, majálesov v Spoločenskej sále, Hostinci u pána Foltína, ktorý poskytoval touto formou možnosti odreagovať sa po ťažkých, namáhavých službách na železnici či v obchode. Šúrska ulica bila v tomto jedným srdcom, dychom, kde nejestvovalo aby niekto ostal doma s výhovorkou, že je unavený, bez nálady. Súhra ich duší a predstava skvelej spoločnej zábavy prehovorila každého nerozhodného, aby strávili ako jedna partia zo Šúrskej ulice noc plnú tanca a smiechu až do rána bieleho.

Vzácne a šťastné obdobie vzácnych ľudí, ktorí zmysel života vyznávali vo vzájomnej pomoci a solidarite, ktorá vytvárala pohodovú a šťastnú atmosféru rokov 1929-39 v pôvabnej Šúrskej ulici sa kruto a nespravodlivo skončila rozbitím a rozdelením spoločného štátu Československého na samostatný Slovenský štát a protektorát Čechy a Morava z rozhodnutia Mníchovskej dohody na žiadosť Hitlerovského Nemecka. Znie to priam neskutočne, že na Šúrskej ulici, kde vládla tá najúprimnejšia zhoda a porozumenie medzi Slovákmi a Moravákmi, mier v tom najférovejšom zmysle slova, sa museli navždy rozísť ako susedia z dôvodov šírenia nenávisti, neznášanlivosti iných, ktorí porozumenie, úctu, lásku medzi ľuďmi zásadne neuznávali ako svoj hlavný politický program. Pani Anna Machajová – Baťová dnes s nostalgiou, so smútkom v hlase hovorí, že už nikdy sa nepodarilo vytvoriť na Šúrskej ulici takú žičlivú, spolupatričnú, rodinnú atmosféru, kde problémy, ťažkosti, ale aj radosti jedných boli záležitosťou aj tých druhých.

Spomienky dnes už žijúce viac ako 60 rokov sa preniesli neúprosne sa pohybujúcim časom od dievčatiek, mladých slečien až po dnes už babičky, prababičky, ktoré aj dnes udržujú písomný kontakt s ľuďmi žijúcimi na Morave, s ktorými prežívali tak krásne roky 1929-39 na Šúrskej ulici. Zostali len spoločné, vzácne spomienky, zážitky a vedomie, že napriek krutému, nespravodlivému osudu dejín prežili ľudia z tých skvelých rokov vo svojich životoch nezabudnuteľné obdobie, ktoré do vienka svojho osudu dostane len málo vyvolených. A za to, Šúrska ulica a najmä ľudia v nej v rokoch 1929-39 ti patrí úcta a vďaka, ktorú si história Rendezu zapíše do svojej pamäti navždy.

KASÁRNE

Budovy dvoch KASÁRNÍ, pravdepodobne z roku 1898, sú dominantnými stavbami na začiatku STARÉHO RENDEZU, Dopravnej ulice. Budovy sú postavené za sebou približne v 50 m vzdialenosti, dvojpodlažného typu s podkrovím, vonkajšie múry sú vyplnené tehlami, okná a dvere zdobia zvýraznené poloblúky, kde sa klasické tehly striedajú systémom dlhá – krátka prečnievajúc medzi sebou. Podkrovné priestory na čelných a bočných stenách budovy sú vybavené vetracími okienkami guľatého obvodu, ktoré okrasne lemujú tehly. Stavby budov dvoch kasární sú opäť vzácnou ukážkou Rakúsko-Uhorského železničiarskeho stavebného štýlu, chránené ako kultúrno – historické pamiatky.

KASÁRNE boli vybudované ako priestory slúžiace na ubytovanie, oddych železničných zamestnancov, RUŠŇOVÝCH a VLAKOVÝCH ČIAT, ktoré končili svoje pracovné cesty nákladnej železničnej dopravy v cieľovej zriaďovacej stanici Rendez – Východné. Povinný oddych železničiarskych zamestnancov Rušňových a Vlakových čiat bol zabezpečovaný základným ubytovacím zariadením – postele, šatníkové skrine, na konci chodieb prvého a druhého poschodia boli k dispozícii spoločné priestory spŕch, WC. Každé poschodie malo svoju spoločenskú miestnosť, ktorá ponúkala nielen možnosti spoločenského oddychu, televízor, ale slúžila aj ako miestnosť ŠKOLIACEHO strediska v čase pravidelných školení, preskúšaní železničiarskych zamestnancov. V prízemných častiach budovy, kde bola aj samostatná výhrevňa – kotolňa na uhlie bolo množstvo miestností, kde boli aj sprchy, ktoré využívali v 50-tych, 60-tych rokoch 20.stor. rodiny železničiarskych zamestnancov z dôvodov absencie teplej vody v ich bytových domoch.

Začiatkom 60-tych rokov až do konca 70-tych rokov 20. stor. v týchto prízemných priestoroch pôsobil ZVÄZARM, ktorý združoval pod sebou rôzne krúžky – športovú streľbu, modelárstvo, parašutizmus, kulturizmus a pod. Zakladateľom a vedúcim Zväzarmu bol počas dlhej doby trvania jeho existencie Alexander Kuchar – Šaňo, ktorý dokázal svojimi schopnosťami a danosťami nadchnúť a zmotivovať generácie 50 – 60-tych rokov 20. stor. aby nielen zmysluplne využívali voľný čas, ale často aj úspešne reprezentovali Rendez na športových podujatiach.

HOSTINEC - ZÁVODNÁ KUCHYŇA - KINOSÁLA - KNIŽNICA

Srdce Rendezu, ktoré bilo úprimne, čisto a statočne takmer 65 rokov – budova ZÁVODNEJ KUCHYNE – KINOSÁLY – KNIŽNICE. Táto stavba nepravidelných krídlových tvarov prízemného riešenia nerešpektovala ladnosť architektonických línií a celkového vzhľadu, ale bola skôr stavbou, ktorá mala poskytnúť všetky služby, ktoré obyvatelia železničiarskych rodín nevyhnutne potrebovali.

Hostinec, ktorý bol prvou hlavnou prevádzkou neposkytoval len ponuku piva, alkoholických nápojov, ale disponoval aj vývarovňou, kde sa podávali obedy nielen pre zamestnancov železníc, ale aj pre ich rodinných príslušníkov. Spoločenská sála v druhej časti budovy, ktorá v začiatkoch svojej existencie ešte nebola súčasťou kina bola skvelou možnosťou na organizovanie tanečných zábav, maškarných bálov, plesov, estrádnych vystúpení. Prvým vedúcim tejto prevádzky bol pán KEKULA, ktorý sa snažil v 20-30-tych rokoch 20. stor., aby sa obyvatelia Rendezu chceli kultúrne – spoločensky vyžiť práve v jeho prevádzke. Že sa mu to darilo bola aj zásluha KOLKÁRNE, ktorá sa nachádzala v línii od bývalého KONZUMU k budove vtedajšej SÁLY – HOSTINCA. Súčasťou zábav bol aj veľký vybetónovaný kruh, ktorý sa nachádzal vedľa Kolkárne a čelnou stavbou SÁLY, kde sa usporadúvali najmä májové, letné, jesenné tanečné zábavy so živou hudbou. V 40-tych rokoch 20. storočia bol vedúcim tejto prevádzky pán FOLTÍN, ktorý nadväzoval na tradície svojho predchodcu p. Kekulu, ktorý rovnako ponúkal od možnosti Kolkárne, tanečných zábav, zábavných estrád rôzne posedenia športových, politických spolkov, ktoré mali pôsobnosť svojej činnosti na Rendezi, aby ich vyvrcholením boli tanečné zábavy pod ich spolkovou hlavičkou. Pán MADER bol ďalším a posledným vedúcim prevádzky od polovice 40-tych rokov do roku 1952, ktorý sa ešte viac snažil skvalitniť ponuku a kvalitu nielen HOSTINCA, vývarovne, ale aj rôznorodosti zábav počas celého roka. Maškarné bály sa stali „výstavnou sieňou“ Rendezu, kde sa prezentovali všetky spoločenské skupiny obyvateľov v čo najväčšom počte, aby prestížne a zároveň so snahou sa čo najlepšie zabaviť mohli byť účastníkmi týchto sviatočných podujatí o ktoré bol taký enormný záujem. Zábavné estrády popredných divadelných umelcov tej doby Františka Dibarboru, Jozefa Hanúska, Kostelníka, Beláka, Kuchara a ďalších boli ľudovo povedané v „natrieskanej“ Spoločnskej sále, ktorá sa otriasala smiechom a nadšeným potleskom.

Rok 1963 bol vznikom KLUBU MLADÝCH, ktorý viedol Štefan Tankovič a tento sa nachádzal v už jestvujúcom KINE PIONIER v bočných miestnostiach. Tu sa stretávali mladí, počúvali zázrak hudby 60-tych rokov Beatles, Matušku, Gotta, Beatmen, hrali spoločenské hry, bezstarostne debatovali o veciach medzi nebom a zemou.

V roku 1965 vznikla na Rendezi hudobná skupina BLACK BOYS. Zakladateľom a vedúcim skupiny bol gitarista Jožo Chromiak, hviezdou spevák Marián Mrva, ďalšími matadormi boli hudobníci - gitarista Luboš Bugár, bubeník Fero Brečan. Dodnes patria ku KOMÉTE HUDBY, ktorá sa zjavila na Rendezi, zažiarila a ako jediná si zaslúži úctu a uznanie za to čo dokázala .

KINO PIONIER – pani Porubská, jeho legendárna vedúca, ktorá milovala film aj to malé útulné kino, ktoré zažilo hviezdne chvíle filmov: Na pravé poludnie, Vinetou, Siedmi statoční a množstvo ďalších. Pani Porubská z nebeského obláčika kina sa určite usmieva, keď si spomenie spolu s nami, ktorí sme ešte tu na pozemskej púti ako bezhranične obetavo premietala aj tri krát za sebou ten istý film, keď naše detské oči prosili a nevedeli sa nasýtiť filmových príbehov. Pani Tomanovičová, pani Junásová – pokladníčka a usporiadateľka neodmysliteľne patrili do jej tímu.

Pani Fraňová spolu s manželom na konci 60-tych rokov založili štátnu KNIŽNICU, ktorá svojou úrovňou knižných titulov, spisovateľov sa stala kultúrnym salónom stretávok obyvateľov Rendezu.. Možnosť čítania kníh, časopisov v knižnici, následných rozhovorov, ktorú knihu stojí za to si prečítať, zostane navždy v pamätiach pamätníkov tej doby, ktorí navždy zostanú vďační tejto skutočnej „Dáme Rendezu“.

ZÁVODNÁ KUCHYŇA bola ďalším miestom, kde sa stretávali ľudia nielen na obedoch v prvej časti, ale v druhej na dobrej kofole či sladkosti, ktoré ste si tam mohli kúpiť v predajni. Pani Jurinová, ktorá bola vedúcou a predavačkou tejto predajne, je ďalšou veľkou dámou s nesmierne milým, ľudským prístupom k zákazníkom. Vždy čerstvá, široká ponuka sortimentu, jej nenapodobiteľný úprimný úsmev, milé slovo, povzbudenie, to bol ten malý raj pre ľudí z Rendezu a už aj pre moju generáciu, keď sme ako deti dohrali životne dôležité futbalové zápasy a zapíjali ich sladkou kofolou. Ďalšia veľká vďaka a uznanie v histórii Závodnej kuchyne patrí pani Jurinovej, ktorú si my pamätníci navždy necháme v srdci za všetku tú lásku a dobrotu, ktorou nás obdarila.

A potom už len neskutočne drastický krok v roku 1984 zbúranie tohto „SRDCA RENDEZU“ pod zámienkou absencie hygienických zariadení WC, hoci sa ponúkalo iné množstvo technických priestorových riešení, kde by 100-bytovka mohla byť bez problémov postavená. Zámienka hodná úrovne tých, čo to úradne rozhodli a zničili tak nadlho kultúrny život na Rendezi. Náhradný Rubikon ako reštaurácia oproti je len cynickým úškrnom čo malo nahradiť miesto stretávania sa ľudí či už v Kine Pionier, Knižnici, Závodnej kuchyni atď.

Preto veľká ÚCTA a VĎAKA, HOSTINCU - ZÁVODNEJ KUCHYNI – KINOSÁLE – KNIŽNICI, že ste boli hrdou súčasťou histórie Rendezákov, ktorým ste dali toľko spomienok a zážitkov.

KONZUM

Rendez vo svojej histórii rozvoja OBCHODNEJ ČINNOSTI s zákonite uberal formami aké boli dané spoločenskými normami na sklonku 19. a začiatku 20. stor. Obchody v malých častiach Bratislavy, ktoré boli ešte vtedy samostatnými celkami sa prevádzkovali v časti rodinného domu, ktorý bol náležite upravený ako pracovný obchodný priestor s priľahlými nízkymi budovami, ktoré slúžili ako skladové priestory. Rendez, ktorý sa po rozpade Rakúsko – Uhorskej monarchie (1918) začal ešte viac dynamicky spoločensky, priemyselne, dopravne rozvíjať, teraz už ako súčasť Československej republiky sa cieľovo začal orientovať na železničnú – dopravnú cestu smerom do Prahy – už nie na Budapešť. Vzrast pracovných výkonov Rušňového depa, Železničnej stanice – Východ logicky vyžadoval prísun veľkého počtu nových zamestnancov. Železnica postavila Nemocenské domky, postavili sa dva domy dvojpodlažného typu v línii kasární pri širokej príjazdovej poľnej ceste, postavili sa nové rodinné domy na Šúrskej ulici, Paseky.

Železnica, ktorá chcela zabezpečiť služby svojim zamestnancom, ich rodinám postavila KONZUM, ktorého počiatočný názov bol „BUDÚCNOSŤ“ a ktorého budova sa nachádza aj v súčasnosti vedľa budovy Civilnej obrany a zadná časť tejto budovy stojí vedľa 100-bytovky. Budova KONZUMU – BUDÚCNOSŤ bola riešená ako nízko podlažná s podkrovím, vnútorné priestory boli rozdelené nosnou priečkou na dva priestory, väčšiu a menšiu miestnosť. Vonkajší tvar budovy – dvere, okná boli lemované poloblúkmi zdobiacich tehál, ktoré ešte aj dnes je možné vidieť na bočných a zadných častiach budovy.

Konzum BUDÚCNOSŤ pri svojom otvorení ponúkal POTRAVINY – ZMIEŠANÝ TOVAR. V rokoch 1920 – 1941 sa tu vystriedalo množstvo schopných vedúcich ako boli p. Berec, p. Oborák, p. Chomula, P. Rakyta. V rokoch 1941-1946 bol vedúcim KONZUMU BUDÚCNOSŤ pán TANKOVIČ, ktorý so svojim kolektívom dokázal v nepriaznivých časoch II. Svetovej vojny ponúknuť solídny sortiment tovaru. Pán Tankovič neskôr v rokoch 1947-48 prevádzkoval obchod so zmiešaným tovarom vedľa hostinca ROLER, ktorý však po roku 1948 a zmene režimu musel prevádzkovo ukončiť, aby ďalšia, už štátna prevádzka OVOCIE –ZELENINA fungovala namiesto nej. Po roku 1948 KONZUM zostal už ako jediný názov Potravinového obchodu, aby druhá menšia časť bola prevádzkovaná ako mliekareň. KONZUM - to bol na Rendezi nielen obchodný priestor, ale najmä vzácne miesto, kde sa stretávali miestni spoluobčania preberajúc problémy miestne, rodinné, spoločenské. Rodinná atmosféra, ktorá tu vládla, bola najmä vďaka zamestnancom obchodu, ktorí boli takmer vždy obyvateľmi Rendezu. Láskavá, vždy ochotná pani Durná v MLIEKARNI, pani Matušková skvelá obchodníčka, nositeľka a šíriteľka dobrej nálady, pani Betka Wenzlová schopná organizátorka a obchodníčka, pani Puschenreiterová – vedúca, ktorá tam nechala kus svojho srdca a energie

V 70-tych rokoch sa postavili nové POTRAVINY vedľa 36-bytovky a prevádzka v KONZUME sa zmenila z potravín na Mäsiarstvo a Mliekareň a niekoľko rokov skôr na obchod Zelenina - Ovocie. Tento obchodný stav trval až do roku 1989, kedy prichádza opäť k spoločenskému prevratu režimu, kde osobné vlastníctvo sa stáva súčasťou trhového hospodárstva a budova KONZUMu a ostatných prevádzok sa stáva majetkom p. Matúša, ktorý tu prevádzkuje obchod Ovocie – Zelenina - Potraviny.

Posledné postavené Potraviny na Rendezi boli v roku 1984 ako súčasť 120-bytovky a plnia svoju funkciu aj v súčasnosti, kedy zo štátneho prevádzkovateľa ZDROJ po roku 1989 sú to už len súkromné obchodné firmy, ktoré tu musia prevádzkovať len obchod zaoberajúci sa POTRAVINAMI.

MÄSIARSTVO

Predajňa MÄSA – MÄSIARSTVA postavená v roku 1918 bola nízko podlažná budova s lomenou strechou, malými oknami lemovanými ozdobnými tehlami, s prístavbou nižšej skladovej budovy pre potreby skladového tovaru. Budova bola riešená obdĺžnikovým tvarom, rozmerovo veľmi malá, čomu zodpovedali maximálne skromné vnútorné obchodné priestory. Nachádzal sa tu podlhovastý predajný pult, v pozadí bola biela vykachličkovaná vývesná plocha, vybavená železnými hákmi, na ktorých viseli rôzne druhy mäsa.

Budovu Mäsiarstva nechal postaviť budúci veľkopodnikateľ pán Raček, ktorý ju od roku 1920 nechal prevádzkovať pánu Foltýnovi a jeho podnikateľská éra v oblasti mäsiarstva trvala na Rendezi až do úctyhodného roku 1945. Pokračovateľom mäsiarskej činnosti sa stal pán Tibenský, ktorý býval na Rendezi v jednom z troch bývalých, zbúraných jednoposchodových domov na mieste terajšej 100-bytovky, polohovo pri Kultúrnom stredisku Impulz. Synovia pána Tibenského Igor, Štefan žijú aj dnes v centre Bratislavy. V 60-tych rokoch prevzal štafetu mäsiarskeho remesla pán Takáč z Vajnor, ktorý bol posledným dlhšie trvajúcim prevádzkovateľom tohto mäsiarskeho stánku. V rokoch 1978-79 prichádza k presťahovaniu Mäsiarstva do budovy KONZUMU, ktorý následne zmenil pôsobisko v novo postavených POTRAVINÁCH pri 36-bytovke.

Budova Mäsiarstva sa uzavrela, navždy zmĺkla svojim obchodným ruchom, odovzdane trpko čakala na svoj koniec, ktorý prišiel v roku 1982, kedy ju zbúrali, hoci ako pamätník doby mohla ukazovať ako žili ľudia na Rendezi od roku 1918 až do 1984.

Preto aspoň táto forma pamätí, úcty k tichým svedkom histórie, ktoré mnohým generáciám Rendezu tvorili detstvo, mladosť, seniorsky vek.

PEKÁRNE

Pekáreň bola v každej časti Bratislavy dôležitou súčasťou služby, ktorá zabezpečovala potravinu, bez ktorej si život každá rodina nedokázala ani predstaviť.

Rendez svoju prvú pekáreň postavil v prelomových rokoch rozpadu Rakúsko-Uhorskej monarchie (1918) pekárom pánom ŠAFRÁNKOM, ktorý zásoboval voňavým chlebom, pečivom všetkých jeho obyvateľov k ich absolútnej spokojnosti.

Ďalšou postavenou pekárňou, ktorá sa nachádzala vo dvore bývalého obchodu ČERNOHOUS a GREGOR bola pekáreň majstra PROKEŠA v roku 1935. Jeho majstrovstvo a pekárenský fortieľ slúžil obyvateľom Rendezu až do roku 1945 kedy bola pekáreň závažne poškodená bombardovaním a následne z tohto dôvodu aj zanikla.

V poradí tretia známa pekáreň bola postavená v priestoroch terajšej Staničnej budovy približne v roku 1950 pánom pekárom CIBOM. Budova pekárne s obytnými priestormi poskytovala svoje služby – pečenie chleba, pečiva a iných dobrôt pravdepodobne do 60-tych rokov, kedy zmena režimu spoločenského zriadenia po roku 1948, výrazne obmedzovala, rušila súkromné vlastníctvo čo zrejme pána Cibu postupne donútilo túto rodinnú profesiu zanechať úplne.

Budova pekárne, ktorá bola postavená na miernom kopci a vznešene sa tak vypínala voči okoliu sa stala kultovým kopcom so zľudovelým názvom „U Pekára“ a v zimnom období ponúkal bohaté možnosti sánkovania všetkým Rendezákom, pre ktorých to bol pre absenciu vyvýšením na Rendezi obrazne povedané druhý „Lomnický štít“. Generácia 50,60-tych rokov 20. stor. si navždy uchovala v pamäti ten povestný názov kopca „U PEKÁRA“ ako miesto identifikácie, keď sa niekomu, niekde vysvetľovalo, kde sa stretnú, alebo kde je konkrétne miesto na Rendezi.

Čas histórie zmazal aj tento pamätník detstva, mladosti, preto treba písať svedectvo svojej zažitej doby, aby sila ducha jestvujúceho žila ďalej v našich pamätiach.

ŠENK, KRČMA, HOSTINEC - „ROLLER“ (“U RUDU“)

Šenk, Krčma, Hostinec, to sú ľudové názvy prevádzok používané na Slovensku už od dôb to dávno minulých až po prah 21. storočia roku pána 2005. Tieto slávne a dôležité prevádzky kde sa podávali jedlá, čapovalo pivo, ponúkali sa víno a pálenka (tvrdý alkohol) boli stredobodom obce, dediny, mesta, kde sa ľudia denno-denne stretávali, prevádzali kultúru (hranie divadiel), spoločensky, športovo sa združovali pri hraní kolkov, gulečníku, šachu, kariet atď.

Na Rendezi sa toto priam „Kultové“ miesto zrodilo vo väčšom rodinnom dome, postavenom typovo na obchodné aktivity, kde sídlili páni obchodníci Gregor – Černohous. Prvým šenkárom, ktorý tu však založil prevádzku šenku so všetkým čo patrilo k tomuto ctihodnému cechu bol pán Jozef Černý ešte za prvej ČSR približne v rokoch 1934-35. Stretávali sa tu najmä zamestnanci železnice (tým aj obyvatelia Rendezu) od posunovačov, rušňovodičov, výpravcov až po riadiacich pracovníkov Stanice, Depa. Silná česká komunita železničiarov tu priniesla ich tradičné zvyky – hranie na rozťahovacej harmonike, husliach a nepostrádateľný oddychový šport – hranie gulečníku, ktorý sa hral za plentou v druhej miestnosti šenku.

Prvá, hlavná časť Šenku, kde sa čapovalo pivko, nalievalo vínko, pálenka, podávalo sa jedlo podľa chuti zákazníkov bola veľká miestnosť, kde sa nachádzalo 9 stolov a na konci tohto kúzelného miesta trónila piecka, ktorá vyhrievala miestnosť štamgastov, keď nastali vtedy tak drsné, nádherné zimy plné snehu a mrazivého chladu. Spev, harmonika, pôžitkárske pitie obľúbeného nápoja, pohodové rozhovory až po hlučné objímanie sa mierne unavených pánov, ktorí si tu prisahali priateľstvo na život a na smrť to všetko sálalo zo Šenku „ U Rudu“ na Rendezi. Jeho prevádzkovateľ šenkár pán Jozef Černý ho viedol až do pohnutých rokov 1939, keď mračná II. svetovej vojny zmenili štát Československo na samostatný Slovenský štát a Čechy a Moravu pod Protektorát fašistického Nemecka. Nútený odsun Čechov zo Slovenska a tým aj zo železničiarskeho Rendezu spôsobili citeľnú ľudskú a odbornú stratu v spoločenskom a pracovnom živote Rendezu a boli smutným dôvodom zmeny odchodu pána Jozefa Černého ako podnikateľa, ako šenkára.

Druhým nastupujúcim šenkárom bol legendárny pán Roller, ktorého meno niesol aj nový názov Šenku – proste „Roller“. Písal sa historický rok 1939-40 a život šenku Roller bol v tej istej „krvnej skupine“ kde znela harmonika s husličkami, gulečník lákal majstrov presného úderu tágom do gulí, karty sa hádzali na deviatich stoloch s tvrdým dopadom so slovnými citáciami, ktoré vošli do dejín filozofie Rendezu a pivko, víno, pálenka tiekli prúdom, občas labužnícky vystriedané dobrým chutným jedlom.

Po roku 1948, keď prišlo k zmene spoločenského zriadenia na komunistický štát a tým aj k zásadným zmenám súkromného vlastníctva, kde štát začal riadiť a vlastniť všetko od výroby až po služby. Šenk „Roller“ prevzal podnik RaJ. Písal sa rok 1952, ale sudičky šťastia dopriali pánu Rollerovi, aby nie už ako vlastník, ale aspoň ako prevádzkovateľ ho viedol ďalej. Prísun nových rušňovodičských rodín od Vrútok, Žiliny, Leopoldova, ktoré nahrádzali odchod kolegov vracajúcich sa späť do domovských južných území Slovenska, ale aj odchody a príchody z Rendezu a na Rendez znamenali veľký pohyb ľudí, z ktorých mnohí, keď si tu chceli vybudovať svoj nový, trvalý domov prišli do spoločenského kultového miesta „Roller“. Tu vznikali pri poháriku dobrého piva či vína nové známosti, priateľstvá. Na „tácke“ ste tu dostávali servis informácií kde na Rendezi nakupovať, kam sa ísť zabaviť, zašportovať, s akou mozaikou charakterov ľudí sa tu môžu spoznať, alebo sa im takticky vyhnúť. Plejáda hviezd, známych mien verných štamgastov šenku „Roller“ počínajúc od Čaverlu, partizána Praženicu, mistra Zemku, ale aj úctyhodných pánov noblesy bol žiariaco nekonečný, kde každý prispel so svojimi pamätnými výrokmi, scénkami plnými smiechu cez slzy o ktorých sa vďačne, neustále hovorilo a ktoré boli najlepším liekom proti smútku a depresii. Galéria šenkárov bola najmä z rodu Rollerovcov, kde najmä pani, neskôr populárne nazývaná babka Rollerová tvorila piedestál tejto dynastie, ďalšie dámy boli pani Martišová, pani Hermína Lebedová, pani Maderová a samozrejme množstvo ďalších, ktorí však neboli Rendezákmi, ale často si len odpracovali svoje šenkárske povolanie u „Rollera“. Navždy do histórie času odišli tie nádherné, dlhé letné noci pod vŕbou na druhej strane cesty oproti „Rollerovi“ pri bývalom „Pekárovi“, kde na zelenej trávnatej lúke sa popíjalo pivo, víno, kofola, hralo na gitare, harmonike, alebo sa pohodovo spievalo, sedelo okolo budovy „Rollera“ s tou najvzácnejšou možnosťou vyrozprávať sa zo všetkých bolestí, sklamaní, alebo sa podeliť o radosť a šťastie v našich krátkych životoch.

Šenk „ROLLER“ zanikol v roku 1984 pri postavení reštaurácie Rubikon, ktorej dolná časť ešte aj v roku 2005 je prevádzkovaná ako klasický šenk, kde však navždy odišla tá typická rodinná atmosféra Rendezu, plná spevu, hrania na hudobný nástroj, družných partií stretávajúcich sa presne a včas v svoju hodinu.

Šenk „Roller“ sa stal po rekonštrukcii rodinným domom, kde sudičky osudu opäť spravodlivo rozhodli a býva v ňom potomok z dynastie Rollerovcov.

Vždy, keď idem okolo dnes už rodinného domu, kde sídlil slávny šenk „Roller“ počujem šum a vravu štamgastov, akoby dávali najavo, že energia ich duší je tu navždy usadená, ako je navždy v histórii a pamäti zapísaný šenk „Roller“, ktorý priniesol toľko vzácneho do každodenného života Rendezu.

TRAFIKA

Trafika – malá, nízko podlažná budova, postavená pravdepodobne v roku 1918 sa nachádzala vedľa veľkej budovy Závodnej kuchyne. Z druhej strany budovy bola jej výkladová, predajná časť, ktorej poloha bola v blízkosti koľajiska, neskôr po vojne v roku 1945 novovybudovanej nízko podlažnej obdĺžnikovej budovy Stanice.

Trafika ako obchod poskytovala sortiment tovaru od novín, časopisov, cigariet, cigár, tabaku, známok atď., ktorý bol na Rendezi zabezpečovaný len z tohto obchodného stánku. Trafika, ako budova bola rozmerovo veľmi skromne riešená a jej vnútorné priestorové možnosti vyžadovali veľké majstrovstvo pána obchodníka – trafikanta, aby tam prevádzkoval nielen predaj tovaru, ale disponoval aj skladom malých zásob pre možné výpadky dodávok najžiadanejšieho sortimentu od cigariet až po tabak.

Legendárnym obchodníkom – trafikantom 60-tych rokoch bol pán Chmura, starší elegán s pristrihnutými fúzikmi, hustým čiernym obočím, ktorého noblesné vystupovanie, úctivosť k zákazníkom bola povestná. Poznal potreby a požiadavky mnohých svojich zákazníkov, ba dokonca čas rituálov ich nákupných návštev, kde už mali všetko pripravené s milým úsmevom, povzbudivým slovom.

Pani Fiedlerová s manželom, ktorý ju podľa potreby zastupoval, boli ďalšie legendárne postavy obchodného života nezabudnuteľne zapísané do histórie pamätí obyvateľov Rendezu rokov 70-80-tych. Malá budova trafiky, jej blízke priestory sa stali kultovým miestom debát, kde pani Fiedlerová okrem obchodníckeho fortieľu vedieť príťažlivo ponúknuť tovar, vždy sa vedela opýtať zákazníka čo nového v živote každého z nich, povedať im láskavé upokojujúce slová. Pán Fiedler, to bol nielen skvelý predajca, ale aj nevyčerpateľný hovorca vtipov, kde ste od budovy Trafiky pravidelne odchádzali aj s úsmevom, ako prídavok firmy Fiedler. Čistota a poriadok v okolí prostredia Trafiky boli prirodzenou samozrejmosťou a uvidieť tam cigaretové ohorky, alebo krabičky od cigariet, to boli veci nepredstaviteľné, ktoré manželia Fiedlerovci z úcty k zákazníkovi nikdy nedopustili.

Budova Trafiky, jej nenapodobiteľné čaro útulnosti, bola zbúraná v roku 1982-83 pri kompletných dlhotrvajúcich búracích prácach aj susednej Závodnej kuchyne.

Nový premiestniteľný poštový novinový stánok spočinul na námestíčku Jožka Orného tesne vedľa tehlovej 24-bytovky. Čaro atmosféry udržiavala pani Fiedlerová až do svojho odchodu do dôchodku, ale čaro zbúranej tehlovej trafiky, jej malej budovy odišlo navždy so zbúraným kultúrnym srdcom Rednezu.

KOLKÁREŇ

Kolkáreň – športová, obdĺžniková hala bola postavená v roku 1918 ako súčasť budovy Hostinca – Spoločenskej sály – Knižnice. Kolkáreň sa polohovo nachádzala v tesnej blízkosti budovy, kde bola jej športovo spoločenská časť pre hráčov kolkov s možnosťou oddychového posedenia, vypitia osviežujúceho nápoja, čakajúc kedy príde ich poradie na súťažné hodenie gule. Súťažná dráha, ktorá sa tam nachádzala smerovala v línii terča kolkov, ktorého koniec sa nachádzal v tesnej blízkosti potravín Budúcnosť – Konzumu. Podklad hracej dráhy bol z ílovitej žltej hliny, ktorej vlastnosti po tepelnom spracovaní a priebežnom stálom valcovaní bol výsledne premietnutý v absolútne rovnom povrchu. Športová hala kolkárne bola postavená z dreva rovnako ako jej strecha, vnútorné vybavenie disponovalo jednou hracou dráhou. Mechanizmus vracania hracej gule po zrazení kolkov na začiatok hádzania dráhy bol riešený mechanizmom dreveného bubna. Bubon oblúkom zdvihol hraciu guľu a postupne zvislým žľabom ju priviedol na začiatok hracej dráhy. Drevené kolky, po ich zrazení musel obsluhovať – stavať dohodnutý zamestnanec, alebo brigádnicky pracujúci miestni chlapci, ktorí za jednu hru dostávali v tom čase 50 halierov. Systém hier, ktoré sa najviac uprednostňovali v hre KOLKOV boli traja proti trom, prípadne štyria proti štyrom. Vrcholným ťahákom bola hra na zhodenie prvých troch kolkov do 9, ktorá sa volala „DO PLNÝCH“ alebo „SNOPSA“. Rozptýlením pre deti hrajúcich dospelých „kolkárov“ boli vo dvore vedľa Kolkárne nádherné, veľké lodné hojdačky, ktoré však skončili svoju púť v roku 1935 kvôli realizácii kruhového betónového podkladu na letné tanečné zábavy, majálesy, juniálesy a pod. Kolkáreň, ako inak bola zbúraná v roku 1960 kvôli výstavbe budovy Civilnej obrany, Požiarnej zbrojnice. Technicky, architektonicky pritom stačilo využiť množstvo vhodného voľného priestoru na takýto typ stavby v ktoromkoľvek priestore Rendezu a tradičné spoločenské, športové miesto Kolkárne mohlo, pri vhodnej údržbe slúžiť dodnes.

HOSTINEC - KNIŽNICA -
ZÁVODNÁ KUCHYŇA - VÝVAROVŇA

Budova Hostinca, Závodnej kuchyne, Kinosály, Knižnice bola vybudovaná v roku 1918 pre potreby zamestnancov železníc, obyvateľov Rendezu. Budova bola riešená ako nízko podlažná, obdĺžnikového tvaru, na jej koncoch boli účelové krídlové výklenky. Súčasťou budovy bola aj veľká záhrada, ktorá slúžila pre letné posedenia obyvateľov Rendezu, ktorí tu vychutnávali nádherné slnečné dni pri pití dobrého chladeného pivka, limonády.

Budova Hostinca bola orientovaná smerom na koľajište železnice, jeho vnútorná časť bola rozdelená na tri sektory, kde prvá hlavná miestnosť slúžila ako výčap, ktorý bol vybavený stolmi, stoličkami na sedenie. Druhý sektor budovy boli tri Knižnice, ktoré prevádzkovali spolky Sokolu, Robotníckej telovýchovnej jednoty, Rušňovodičský. Tretí sektor bola vývarovňa, kde sa varilo jedlo pre potreby Hostinca.

V roku 1945-1948 vznikla Závodná jedáleň v susednom jednoposchodovom dome v prízemí, prevádzkovaná legendárnym Jardom HINTERNAUSOM, ktorá bola budúcim modelom pre stravovanie železničiarskych zamestnancov, dôchodcov. V roku 1948 pri zmene spoločenského zriadenia a následného zoštátnenia všetkých služieb obchodu atď. zaniká aj HOSTINEC, KNIŽNICE a vzniká najmä zásluhou p. Štefana BUZGOVIČA Závodná kuchyňa, jedáleň, veľká Vývarovňa slúžiaca pre zamestnancov železnice, ich rodín, dôchodcov.

Závodná kuchyňa do polovice 60-tych rokov ponúkala možnosti čapovaného piva, nealko nápojov tzv. malinoviek, potom však prichádza k administratívnemu zrušeniu tejto služby a prechádza sa na fľaškový predaj piva a malinoviek. Závodná kuchyňa je teraz rozdelená na prvú časť, kde sa nachádzal predajný chladiaci pult so sortimentnou ponukou salámy, slaniny, šalátov, konzerv, chleba, pečiva, sladkostí atď. s možnosťou posedieť si a skonzumovať dobroty, ktoré si tu niekto kúpil. Druhá časť bola oddelená priečkou priepustná dverami, kde sa nachádzala jedáleň vybavená klasickými stolmi, stoličkami tej doby. Jedáleň nadväzovala priamo na tretiu miestnosť veľkej Vývarovne, rovnako oddelená stenou. Výdajné okienko z Vývarovne do miestnosti Jedálne bolo riešené dreveným pultom, sťahovacím vyťahovacím okienkom, kde podľa dohodnutých časov a možností týždenného výberu polievok, jedál si mohli zamestnanci železníc, ale aj obyvatelia Rendezu do sýtosti zalabužníčiť. Tretí sektor tvorila vývarovňa, ktorá zabezpečovala teplú stravu najmä pre železničných zamestnancov Stanice Východ, Rušňového depa, Traťových pracovníkov, ktorí boli v práci a bolo potrebné dodať im nielen základné obedy, ale rozvozom aj nočnú stravu pre zamestnancov, ktorí pracovali v nočných zmenách. Železničiari, ktorí časovo stíhali obed v jedálni si s obľubou pochutnávali na skvelých gulášových, držkových polievkach, veľkých knedlách s bravčovým mäsom, zemiakoch na rôzny spôsob a na neuveriteľne poctivo veľkých rezňoch. Múčnikovou pochúťkou boli štrúdle, buchty obvykle so slivkovým či jahodovým lekvárom, dukátové buchtičky s vtáčím mliekom. Vôňa z Vývarovne dokázala často pritiahnuť netrpezlivo čakajúcich štamgastov už hodinku pred dvanástou – obedňajšou hodinou, čo bolo tým najlepším ohodnotením majstrovstva pani kuchárok.

Osobnosti predavačiek, ktoré zostali najviac v pamäti železničiarov, Rendezákov boli v 50-60-tych rokoch pani Urbancova, Horváthová, ktoré tvorili zohratú dvojicu, kde ste od nich cítili aj ochotu, pohotovosť, úsmev, aby ste odišli z ich Závodnej kuchyne spokojní, radi sa tam vracajúci. Ďalšou legendárnou predavačkou bola pani Jurinová, ktorá vniesla do Závodnej kuchyne nebývalú domácu atmosféru, ktorej láskavý úsmev, milé vhodné slová stvorili z tohto miesta nezabudnuteľné kultové stretávky, plné rozhovorov pri pití kofoly, preberajúc odohraté futbalové, hokejové zápasy a všetko čím žil ten priestorovo malý, ale srdcom veľkodušný Rendez.

Rok 1984 navždy zanechal ranu na srdci žitia Rendezu keď múry Hostinca, Knižnice, Závodnej kuchyne, Vývarovne odovzdane, bezmocne padli a pochovali to nekonečné množstvo spomienok a zážitkov.

KINOSÁLA PIONIER

Kino PIONIER – Kinosála bola súčasťou viacúčelovej budovy riešenej ako nízko podlažná stavba obdĺžnikového tvaru zakončená na oboch koncoch účelovými krídlovými obvodmi. Budova bola postavená približne v roku 1918, rozdelená na prevádzky Hostinca – spoločenskej sály (Kinosály), Vývarovne, Knižnice.

História kina Pionier – Kinosály sa píše od roku 1952, kedy sa vo vtedajšej veľkej spoločenskej sále vďaka aktivitám riaditeľa základnej školy pána Modlitbu a Štefana Buzgoviča sa vybudovalo KINO s názvom príznačným pre tú dobu PIONIER. Prvými premietačmi v kine Pionier boli Igor Modlitba a po ňom Peter Buzgovič, pokladníkom bola pani Buzgovičová a uvádzačkou pani Tomašovičová. Druhou dlhoročnou vedúcou kina Pionier bola legendárna pani PORUBSKÁ s výraznou pomocou jej rodiny. Kúrenie kinosály bolo v 60-tych rokoch riešené ešte klasickými kachľami na uhlie, kde komické situácie z plátna Laurela a Hardyho sa premieňali aj do hľadiska vďaka dymiacim kachliam a následné splašené pobehovanie divákov lapajúcich po kyslíku.

Premietacie dni boli takmer nemenné t.j. sobota, nedeľa, utorok, streda s cenami lístkov, ktoré dnes priam vyvolávajú závrat – detské premietanie 1,- Sk, premietanie pre dospelých 2-3-4,- Sk podľa atraktívnosti filmu. Kinosála bola vybavená pódiom, kde bolo umiestnené aj premietacie plátno, ktoré slúžilo stále pre potreby pre potreby divadelných predstavení, kabaretov, estrád. Kinosála pokračovala v slávnej tradícii „Spoločenskej sály“, kde divadelné predstavenia prezentovali miestne činné spolky, ktoré uviedli také príťažlivé tituly predstavení ako Kubo, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Kocúrkovo atď. Zároveň na Rendez chodili aj profesionálny divadelníci, ktorí si tu skúšali predpremiéry, aby videli reakcie divákov na svoje divadelné, estrádne, kabaretné diela. Bratia Balážovci, herci Figura, Dibarbora, Hanúsek, Kostelník, Belák a nespočetne mnohí ďalší tu rozdávali svoje nesporné umelecké kvality a vzácne salvy smiechu, dobrej nálady, ktorú vďačné vyspelé obecenstvo obyvateľov Rendezu vedelo oceniť dlhotrvajúcim potleskom. Divadelný detský súbor LASTOVIČKA pod organizovaným riadením umeleckej vedúcej pani Fraňovej, režisérky, herečky pani Hanky Snopčokovej, produkčného Štefana Tankoviča zabezpečujúceho kulisy, osvetľovača Jána Čecha tu spolu s hercami kraľovali koncom 50-tych (1958) a začiatkom 60-tych rokov.

Divadelné dosky, ktoré znamenajú svet príbehov, ich postáv, dostali živú podobu vďaka kultúrnou múzou obdarenými dámam pani Márii Fraňovej a Hany Snopčokovej, ktoré spolu partnersky režisérsky naštudovali divadelné hry s miestnymi talentovanými, mladými hereckými ochotníkmi (1945) Ankou a Julkou Honekovou, Helou a Ankou Kročkovými, Janou Kuchárovou, veľmi silným talentovaným ročníkom 50-tych rokov Elenou Sekerkovou, Zdenou Beňovičovou, Terkou Vlašičovou, Marikou Štanglovičovou, Janou Šafárikovou, Martou Ondruškovou, Martou Kováčikovou, Betkou Husarovičovou, Lacom Lipkom, Janom Ešmírom, Jankom Roháčikom, Dušanom Finkom, Janom Urbancom, Janom Cyprom. Divadelný detský estrádny súbor Lastovička bolo divadielko malých javiskových foriem, ktorého typ práve v 50-60-tych rokoch 20. stor. vytvorilo základ kultúrnej vlny v spoločnosti, kde sa spontánne pridali umelci z filmu, hudobnej scény, maliarstva, sochárstva, fotografie, atď. Vznikalo priam zázračne veľké množstvo divadiel, divadielok s rôznymi formami divadelného prejavu, kde konkrétne Rendezské divadielko LASTOVIČKA priam hýrilo umeleckým repertoárom od DIVADELNÝCH SCÉNOK, TANCOV, SPEVU, RECITÁCIE POÉZIE, ĽUDOVÝCH ZVYKOV, PANTOMÍMY. Umelecká kvalita tohto divadelného súboru sa dokázala presadiť a divadielko LASTOVIČKA reprezentovalo Rendez nielen v Bratislave, ale aj po celom Slovensku. Rendez – ten malý železničiarsky kúsok zeme ako časť Bratislavy sa hrdo a dôstojne dostával do podvedomia ľudí, ktorí ho našli a objavili na štátnej mape ako mesto ľudí, obdarených vzácnym talentom a nadaním rozdávať divadelné príbehy, ktoré pohládzali divákov zo všetkých kútov Slovenska. Skúšky Čerta Belinka – pôvabná hra o veciach zázračných a tajomných boli divadelným hitom, kde ešte dnes počujem ten zaslúžený potlesk divákov z oduševneného výkonu hercov a organizačného tímu od režiséra po produkčného a osvetľovačov. Úžasnými ťahúňmi na Rendezi v tých rokoch boli aj pôvabné dievčatá -sestry Sedláčkové kde od Anky, Ruženky, Božky až po najmladšiu Olinku vvedeli všetky pôsobivo recitovať, nádherne spievať s veľkou bravúrou zvládali aj herecké úlohy a patrili vždy k úspešnému finálnemu vyvrcholeniu umeleckých podujatí. Talentovanými dievčatami s krásnym zjavom boli aj sestry Viera a Alena Ledvoňové, kde najmä staršia Vierka obdivuhodne dokázala hrať na rozťahovacej harmonike a s melodickým hlasom spievať pestrú paletu vážnej aj modernej hudby. Kino pani Porubskej tu písalo svoje slávne dejiny od prenosných lavíc až po pevné sedadlá, od prvej po štrnástu radu, kde jedna rada mala 12 sedacích miest. Dôkladná rekonštrukcia kinosály na sklonku 60-tych rokov zvýšila kultúrnu úroveň interiéru kina, kde prišlo aj k technickej výmene premietačiek za nové, ktoré nepotrebovali časovú výmenu filmových kotúčov. Časy veľkých poctivých rád na filmové hity: Na pravé poludnie, Hombre, Poklad na Striebornom jazere, Vinetou I., II., III. diel, Vojna a mier a ďalšie boli plné zatajeného dychu, dramaticky tlčúcich sŕdc, sĺz, aj oslobodzujúceho smiechu. Pani TOMANOVIČOVÁ - pokladníčka kina, vždy v nadhľade a pokoji; pani JUNASOVÁ – usporiadateľka vždy plná emócií a zvýšenej energie, kde nenechala priestor pre švihákov, aby rušili pokojné premietania a mohli sa prezentovať vtipnými poznámkami pred diváckou kulisou, to je obraz tých nádherných rokov, keď film tak neodolateľne priťahoval do kina – do sveta nespočetného množstva príbehov. Kino Pionier pritúlilo, pobavilo, vzdelávalo, bolo spoločníkom verným a nenahraditeľným, lebo dokázalo pritiahnuť ľudí Rendezu do svojho priestoru, kde sa mohli stretávať, porozprávať o prežitých filmových zážitkoch. Druhý domov pani Porubskej, kinosála Pionier padala smutne a opustene pri búracích prácach v roku 1984. Svet filmu, divadla, hudby, plesov, zábavy navždy a neúprosne odišiel do Rendezskej histórie spomienok a zážitkov.

KNIŽNICA

Súčasťou budovy zo strany KINOSÁLY bola miestnosť, ktorá vo svojej histórii slúžila ako sklad, šatňa, klub mladých, aby napokon v roku 1968 zažila to svoje najhviezdnejšie obdobie ako KNIŽNICA. Pani Mária Fraňová je ďalšou legendou, ktorá by si zaslúžila ako prejav úcty k jej životnej práci v oblasti kultúry na Rendezi, aby niektorá ulica niesla jej priezvisko. Pani Fraňová s manželom dokázala vybudovať z neveľkého priestoru knižnicu, ktorá sa stala kultúrnym klubom, kde ste si mohli pohodlne posedieť, prečítať si knihu, noviny, časopisy, stretnúť sa s ľuďmi, ktorí vyznávali čaro a silu príbehov písaného slova - knihy. Obetavo a so zanietením cestovali do centra mesta mestskou hromadnou dopravou a osobne ručne nosili nové knihy, ktorých autori a ich tituly boli literárnymi ťahákmi, na ktoré tak čakali nedočkaví čitatelia od detí, mládeže až po seniorov na Rendezi. Charizma pani Fraňovej bola nielen v jej ľudskom prístupe ku každému človeku, schopnosti vytvárať pohodové ukľudňujúce prostredie, ale najmä jej vnútornej sile prinášať nové zaujímavé nápady a aktivity a presvedčiť, zapáliť ľudí, aby ich aj realizovali do svojho života. Ľudia na Rendezi radi a ochotne začali spolupracovať s touto skutočnou „dámou kultúry“ na Rendezi pri doslovne zháňaní kníh či už beletrie, odborných, ktoré mohli zohnať vďaka svojim kontaktom či šťastnej náhode pri stabilnom navštevovaní kníhkupectiev. Tak sa vytváral domovský vzťah miestnych ľudí k svojej Rendezsko-Fraňovej knižnici, kde každý nový knižný titul vyvolal zaslúženú hrdosť, že v takom to kúsku zeme Bratislavy sa stvoril takýto knižničný klenot. Koľko študentov stredných, vysokých škôl si tu solidárne časovo dohodnutí požičiavali literatúru, ktorú nemohli nikde zohnať, koľko skorých tmavých zimných dní tu príjemne strávili ľudia, ktorí potrebovali pocit ľudskej prítomnosti, koľko drobného nepatrného šťastia tu bolo poskytnuté čitateľskému pútnikovi, ktorý si zamiloval to šľachetné láskavé miesto Rendezu.

Rok 1983 – zbúranie kultúrneho stánku Knižnice a spol. pochovalo to najľudskejšie čo spájalo, ochraňovalo, zbližovalo ľudí na Rendezi a ktorého ťaživé následky nesieme až dodnes roku 2005.


POŽIARNE ZBROJNICE

Požiarne zbrojnice svojou nevyhnutnou dôležitosťou a významom tvorili základ fungovania každého spoločenstva od tej najmenšej dedinky až po veľké mestá. Organizácia členov Požiarnej zbrojnice bola buď profesionálna, poloprofesionálna, alebo dobrovoľná na základe rozhodnutia pomáhať svojej komunite spoluobčanov aj vo svojom osobnom voľnom čase.

Rendez svoju prvú Požiarnu zbrojnicu vybudoval približne v rokoch 1914 -1916 a bola umiestnená ako bočná súčasť budovy Potraviny Budúcnosť, vedľa súčasnej hlavnej komunikácie. Požiarna zbrojnica slúžila v tomto období nielen ako ochrana Rendezskej civilnej časti, jeho osôb a majetku, ale zároveň zasahovala pre prevádzku železničnej dopravy, pri ochrane jej železničných zamestnancov, budov, železničiarskej techniky a materiálno – technického zabezpečenia. V roku 1939 prichádza k zbúraniu Požiarnej zbrojnice a k rozšíreniu obchodnej plochy o Zelovoc a Mliekareň, dôsledkom čoho sa dĺžka budovy Potravín Budúcnosť posunula až po úroveň súčasnej hlavnej komunikácie.

V roku 1941 bola vybudovaná nová Požiarna zbrojnica v priestoroch terajšej budovy Rubikonu konkrétne jej prednej časti od strany hlavnej komunikácie, ktorá slúži väčšinou pre potreby administratívnych firiem. Budova bola riešená ako nízko podlažná, obdĺžnikového tvaru, v prednej časti vybavená v strednej časti stavby veľkými schodmi, dverami pre osoby, bočná časť bola vybavená veľkými dverami pre potreby vjazdu a výjazdu hasičského auta. Budova bola rozdelená na časť prevádzkovú (hasičské auto, opravárenský kanál), skladovú (prúdnice, protipožiarne obleky atď.). V rokoch 50-60-70-80-tych tu pôsobili výrazné osobnosti Požiarneho zboru ako boli páni Schrek, Janeček, Michalovič, Ján Čech, Klamo, ktorí vycvičili k požiarnemu remeslu desiatky chlapcov, mladých mužov, ktorí sa tu naučili nielen disciplíne, ale aj hodnotám kamarátstva, súdržnosti, cene zachráneného ľudského života. Hasičský požiarny zbor Rendez – Východ sa zúčastňoval množstva požiarnických súťaží, kde sa postupne prepracoval na jedno z najúspešnejších tímov, ktorý v tomto období skvele reprezentoval farby Rendezu v celej vtedajšej ČSR.

V roku 1960 sa vybudovala nová budova Požiarnej zbrojnice a Civilnej obrany vedľa Konzumu – Potravín, mlieka a zelovocu susediaca z druhej strany budovy s kinom Pionier, Knižnicou, Závodnou kuchyňou. Budova je jednoposchodová, štvorcového tvaru, dominujúca aj v súčasnosti žltým vonkajším náterom omietky.

V poradí druhá Požiarna zbrojnica, ktorú si pamätníci pamätajú aj vďaka vývesnej skrinke propagujúcej tituly filmov a hracích časov nášho slávneho kina Pionier dožilo svoj historický čas v roku 1978, kedy sa kompletne zbúrala, kvôli výstavbe reštaurácie Rubikon. Deti, mladí na Rendezi stratili ďalšie miesto stretávania sa pri tak vzrušujúcom záujme akým je požiarnictvo. Pretrhlo sa súvislé časové spojivo medzi generáciami, ktoré sa realizovali práve v tejto Požiarnej zbrojnici II, ktorá slúžila na teóriu a prax mladých adeptov požiarnickej činnosti na Rendezi.

Preto historické zbohom a zároveň dovidenia naša Požiarna zbrojnica II, lebo pamätníci tých čias na teba nezabudnú a budúce generácie o tebe budú už vedieť.


ČERVENÝ KRÍŽ

História miestnej organizácie Červeného kríža na Rendezi, ktorého šľachetným poslaním je osobne, dobrovoľne a materiálne zdravotnícky pomáhať pri ohrození a záchrane životov našiel v zemi Rendezskej otvorené srdcia ochotne ľudsky prispieť svojimi aktivitami v rámci svojich možností. Veľký ľudský rozmer pani Márie Fraňovej bol zrejme prirodzenou príčinou, že po spolku Výboru žien sa stala aj vedúcou osobnosťou, predsedníčkou miestnej organizácie Červeného kríža na Rendezi, kde sa využilo vzácne prepojenie členstva v oboch spoločensky prospešných aktivitách. Kredit miestnej organizácie Červeného kríža začala pani Fraňová vytvárať realizovaním myšlienky, že každý môže osobne už len zaplatením členskej známky pomôcť pri nákupe zdravotníckeho materiálu, že každý osobne, ak spĺňa zdravotné predpoklady môže darovať zdarma drahocennú krv a spoločne môžu účinne pomáhať v nemocniciach ako pomocný personál pri liečení pacientov. Všetky dané humánne méty miestny Červený kríž v neuveriteľne krátkom čase nielen dosiahol, ale čo je najdôležitejšie, vďaka súdržným medziľudským vzťahom udržiaval na dosiahnutej skvelej úrovni. Červeno krížske zábavy boli a sú dodnes legendou ako nadšene a poctivo boli zorganizované, aby ľudia Rendezski sa vo víre hudby, tanca, dobrej nálady mohli odreagovať od problémov, ktoré prinášal neľahký život v práci na železnici. Obdivoval som už ako malý chlapec v 60-tych rokoch tetu Fraňovú, keď s manželom Miškom vo večne dujúcich vetroch na Rendezi obetavo chodili po členoch a vyberali členské známky, kde sa dokázali s ľuďmi porozprávať, vypočuť si ich bolesti, trápenia a napokon ich povzbudiť, pozdvihnúť, aby verili že všetko sa vždy na dobré obráti ak si ľudia budú navzájom všetci solidárne pomáhať.

Úcta k starším, spojenú neoficiálnou formou ako výročnú členskú schôdzu Červeného kríža bola z ďalších ľudských aktivít, kde sa vhodne uctil život seniorov a zároveň sa ocenili členovia, ktorí napríklad najviac darovali krv (Janského plaketa) aby sa napokon pri harmonike spievalo a pochutnalo na koláčoch, ktoré si napiekli členovia Červeného kríža.

Centrála Bratislavského Červeného kríža, ktorá si najmä v období 60-70-tych rokoch vysoko cenila miestnu organizáciu Červeného kríža na Rendezi pod ťahúnskou osobnosťou pani Márie Fraňovej za stále kvalitné aktivity napriek veľmi skromným materiálnym a priestorovým podmienkam. Rendez vďaka Červenému krížu, jeho spoločenského kreditu bol ďalšou prezentáciou, ktorá dokazovala akú kvalitu má malá Bratislavská časť zvaná Rendez. Červený kríž, ako organizácia funguje aj v súčasnosti, keď sa píše už rok 2007 aj keď nie v tak početnej bohatej členskej základni (v 60-tych rokoch cca 350), ale je stále dôkazom, že korene ľudskosti a humanity žijú na Rendezi ako danosť, ktorá je našim ľuďom vlastná.

Zoznam členov organizácie Červený kríž:

Dopravná 19

Valéria Vančeková 2.2.1927
Helena Bugárová 30.3.1925
Alžbeta Benková 26.3.1914
František Lekár 21.8.1920
Anna Cisárová 25.7.1946

Dopravná 17

Mária Jányová 30.2.1914
Antónia Vrablová 15.1.1914
Ema uhlíková 28.1.1913
Angela Chlapečková 25.5.1935

Dopravná 11

Mária Vajdová 13.8.1908
Mária Kucharova 23.9.1958
Viktória Drabinová 22.6.1896
Ludm. Šurabiková 14.9.1911
Karol Šurabik 21.10.1896
Vít Blaho 13.4.1903
Helena Kovačiková 17.10.1921

Dopravná 9

Zlatica Szikorová 21.12.1902
Alex. Szikora 21.12.1902
Leok. Modrovská 9.12.1947
Ján Modrovský 29.9.1947
Krista Junasová 4.3.1953
Anna Ešmírová 17.8.1927
Ján Ešmír 21.12.1920
Eva Nagyová 3.11.1952

Dopravná 7

Margita Malíková 24.7.1930
Dušana Stráňovská 20.6.1925
Šarlota Dinušová 21.4.1947
Anna Geťková 18.7.1948
Margita Kucharova 22.1.1923
Jozef Marko 14.3.1909
Anna Orná 28.10.1909
Mária Antalíková 7.5.1907

Dopravná 25

Matilda Schubertová 14.3.1947
Miroslav Schubert 24.9.1945
Anna Polakovičová 20.4.1941
Jozef Polakovič 10.3.1939
Helena Lipková 1.9.1919
Zuzana Križková 14.10.1916
Alexander Brveník 3.5.1906
Anna Brveníková 27.12.1917
Magda Martišová 21.4.1916
Margita Matušková 20.11.1946
František Matušek 28.9.1945
Jozefa Bartovičová 10.1.1925

Dopravná 27

Maria Kočiová 8.4.1945
Ludm. Chromiaková 20.4.1926
Peter Chromiak 31.1.1922
Zuzana Vavričková 4.3.1922
Helena Sekerková 17.7.1929
Anna Hlavatá

Dopravná 29

Mária Myslovičová 25.10.1940
Alex. Myslovič 14.3.1935
Anna Schmidtová 29.2.1932
Štefánia Porubská 21.3.1916
Zlata Tomanovičová 21.9.1923
Mária Malíková 26.12.1925
Margita Hergovičová 4.4.1926
František Hergovič 6.1.1924
Štefánia Mizeráková
Otto Mizerák 24.6.1928

Dopravná 37

Jozefina Wenzlová 5.3.1912
Karol Wenzl 13.4.1911
Rudo Wenzl 18.5.1904
Helena Kováčiková 27.8.1919
Terka Ondrušková 24.3.1909
Ludm. Hajičková 24.3.1940
Terka Fašungová 19.5.1928
Ján Zachar 16.11.1908
Mária Zacharová 8.9.1911
Mária Kleinova 1.1.1901
Ondrej Srtrieborný 3.10.1910
Mária Fraňová 30.4.1914
Michal Fraňo 22.5.1913
Veronika Szabová 3.4.1933
Mária Jarábeková 24.2.1941
Michal Jarábek 22.10.1935
Antonia Durná 2.8.1919
Anna Kováčová 2.3.1923
Emília Mareničová 27.6.1933
Rozália Mučková 9.3.1929
Jozef Múčka 18.10.1924
Valéria Matúšková 25.5.1925
Gabika Wenzlová 8.1.1930
Edo Wenzl 7.9.1927
Anna Gyoroková 15.8.1943

Dopravná 45

Augusta Selecká 4.5.1912
Marcela Buzgovičová 5.5.1942
Pavol Buzgovič 16.6.1953
Paula Roháčiková 21.3.1914
Beata Janková 30.7.1959
Ludmila Haladová 4.3.1948

Dopravná 47

Anna Balgačová 30.6.1904
Marta Balgačová 17.7.1930
Rozália Kročková 10.5.1920
Jozef Kročka 31.12.1914
Jozefína Antalicová 21.1.1944
Mária Beňovičová 27.9.1927
Karol Beňovič
Anna Sedláčková 29.3.1923
Jozef Sedláček 3.12.1919
Anna Kumeryová
Otília Sedláčková 17.10.1957
Helena Foldešová 26.5.1907
Vinco Foldoš 21.12.1903
Betka Wenzlová 19.11.1929
Otto Wenzl 30.3.1921

Dopravná 49

Erika Bedečová 21.4.1941
František Bedeč 27.9.1940
Ludmila Nagyová 21.7.1927
Ján Nagy 10.8.1928
Rozália Mihalovičová 29.1.1929
Mária Kotesová 15.5.1920
Rerézia Mrvová 29.10.1925
Maria Mrvová 7.7.1957
Helena Šimeková 22.2.1934
Štefan Šimek 22.12.1931
Darina Orná 21.5.1950
Mária Opoldová 30.3.1948
Anna Obrancová 21.10.1948
Čechová Vernika 16.1.1942
Čech Ján 31.1.1941
Gašparičová Eva 19.2.1941
Helena Androvičová 18.11.1916
Eduard Androvič 21.1.1920
Martin Pažika 16.8.1924
Viola Klobušická 4.12.1918
Margita Záhorská 1.2.1914
Emil Záhorský 30.5.1913
Dagmar Mravcová 11.5.1941
František Kolečáni 27.11.1922
Magda Ivanová 29.1.1926

Staré činžáky za stanicou
Dopravná 24

Alica Masarovičová 2.4.1928
Jozef Masarovič 28.2.1923
Anka Masarovičová 8.8.1958
Rudo Šujanský 10.6.1920
Irena Maderová 9.7.1930
Rudo Mader 28.6.1917

Dopravná 28

Jolana Saturová 6.6.1919
Otília Jelušová 31.5.1912
Mária Uhliarová 4.7.1914
Ondrej Uhliar 15.11.1910

Dopravná 30

Mária Mackovčinová 13.1.1955
Janko Mackovčin 6.11.1953
Bohumila Kollárová 15.1.1937
Emil Kollar 13.3.1932
Magda Olšová 12.6.1938
Ján Olša 10.5.1939
Anton Tatranský 16.9.1916
Mária Galová 12.5.1946

Nemocenské domky

Vilma Matyašova 19.5.1917
Terézia Horinková 10.6.1908
Ludvik Danek 21.8.1908
Anna Kucejová 22.5.1907
Julius Geťko 12.4.1913
Terézia Kovácsová 9.2.1946
Michal Kovács 15.1.1945
Julia Kucharova 12.7.1920
Silvia Urbaničova 10.5.1946
Katarina Horvátová 3.1.1925
Pavel Horvat 21.8.1921
Matilda Vajarská 9.3.1946
Mária Kačerová 27.1.1929
František Filipovič 15.4.1952

Za ZŠ – Východná ulica

Mária Pavlíková 15.6.1921
Anton Pavlik 8.10.1919
Mária Majtánová 8.2.1946
Viera Štukovská 1.4.1916
Ján Štukovský 6.6.1912
Mária Rollerová 7.2.1906
Alžbeta Lukovičova 26.2.1904
Helena Kovačikova 26.5.1913
Štefan Horný 13.8.1922

Sklabinská ulica

Mária Obrancová 9.5.1951
Mária Meryová 11.9.1951
Emília Čierna 18.8.1935
Anna Bohušová 10.5.1950
Terézia Saturyová 30.8.1950
Vladimír Satury 6.11.1949
Mária Ksmzíková 4.5.1950

Šúrska ulica

Františka Hochmanová 7.9.1930
Katka Polakovičová 1957
Helena Hadryová 5.4.1910
M.Schnurmacherová 12.7.1908
Anna Matušová 18.6.1937
Ján Matúš; 12.5.1937
Anna Machajová 26.7.1923
Mária Pulišová 29.9.1924
František Puliš 14.8.1919
Anežka Valčeková 2.5.1913
Ján Bača 14.9.1920
Mária Barátová 1.4.1942
Ludovit Barát 8.8.1933
Jolana Čapláková 19.9.1929
Anna Jurinová 10.11.1937
František Jurina 17.11.1933
Valéria Jurinová 29.7.1943
Jozef Jurina 6.6.1939

Na Pasekách

Mári Tuchserová 14.1.1898
Mária Viková 27.12.1919
Alžbeta Rajtová 2.10.1937
Mária Hladká 22.9.1904
Viera Kupková 17.9.1935
Dušan Kupka 10.6.1931
Teofil Tomašovič 18.6.1915
Anna Tomašovičová 26.7.1920
Františka Vaneková 29.3.1906
Františka Trnovcová 18.5.1929
Viktoria Čierna 15.6.1904
Katarína Ciprová 24.11.1914
Mária Gregušová 3.6.1913
Zlatica Kočišová 16.8.1960

100-bytovka

Mária Fidlerová 26.9.1918
Štefan Fidler 28.8.1913
Alžbeta Lenzova 31.7.1921
Aloiz Lenz 16.6.1914
Helena Litváková 30.4.1908
Viera Pusztayová 20.9.1953
Oľga Brečanová 6.10.1948
František Brečan ml. 2.4.1948
Margita Timová 26.5.1925
František Filipovič 15.4.1952
Anna Kumeryová 28.4.1955
Jozefa Ondrušková 12.1926
Dana Ujlakyová 15.5.1951
Viera Rybanská 6.5.1954
Alena Jankovičová 20.5.1955
Helena Vajsáblová 27.7.1955
Peter Vajsabel 17.6.1953
Mária Bardošová
Soňa Wenzlová 9.5.1958
Mária Kočiová 8.4.1945
Angela Chlapečková 25.5.1935
Eva Nagyová 3.11.1952
Šarlota Dinušová 21.4.1947
Mária Káčerová 27.1.1929
Magda Olšová 12.6.1938
Ján Olša 10.5.1939

36 – bytovka

Marta Kleinová 27.9.1948
Jana Kucharová 12.6.1948
Jana Chobotová 26.7.1952
Stanislav Chobot 26.7.1948
Mária Mackovčinová 29.5.1928
Ján Mackovčin 10.7.1923
Zlatica Otmarová 7.10.1952
Anna Majtánová 22.8.1950
Paula Blisková 13.4.1935
Jozef Bliska 20.9.1925
Agneša Sviteková 14.2.1945
Antónia Janegová 14.8.1948
Mária Drábiková 9.9.1947
Karol Drábik 5.9.1947
Helena Krajčovičová 20.7.1928
Štefan Krajčovič 8.12.1927
Rozália Ješková 6.3.1951
Ján Ješka 26.6.1950
Terézia Švorcová 1.1.1951
Ondrej Strieborný 3.10.1910
Helena Olajcová 7.8.1951
Milan Svitek 26.6.1940
Zuzana Pekárová 21.8.1951
Mária Hnátová 14.6.1929
Iveta Halasová 18.5.1963
Mária Gallová 12.5.1946
Milan Pekár 1.12.1948
Helena Halászová 4.3.1941
Zuzana Chrappová 3.7.1925
Dana Kučerová 24.4.1955
Rozália Pipišová 19.9.1933


VÝBOR ŽIEN

Rendezska história pozná a registruje bohatú činnosť mnohých dobrovoľných spolkov, združení, športových jednôt, organizácií, ktoré dokázali vzácne obohatiť jej spoločenský, kultúrny, športový život, kde do pomyselnej siene VEČNOSTI a ÚCTY patrí viac ako stopercentne spolok „VÝBORU ŽIEN“.

Hlavným ťahúňom, organizátorom, ľudskou osobnosťou bola duša spoločenského diania na Rendezi pani Mária Fraňová. Jej rozhľadenosť, inteligencia, schopnosť vidieť veci v súvislostiach a navrhovať ich riešenia do praxe pomohli z nenápadného spolku Výboru žien vytvoriť akcieschopný kolektív so širokým záberom činností, ktorí si v krátkom čase vybudoval zaslúžený rešpekt a autoritu. Pani Fraňová systémovo s citom pre mieru vybrala okruh aktivít ktoré nielen na Rendezi absentovali ale zároveň aj typovo vyhovovali mentalite Rendezskych žien. Kurzy studenej kuchyne, pečenie, šitie, práca s deťmi, kde vrcholom ich spolupráce boli Medzinárodný deň detí, organizovanie nezabudnuteľných Maškarných bálov, zábav, divadelná činnosť – nacvičovanie titulov hier ako Inkognito, Dobrodružstvo pri obžinkoch atď. Práve tu pod režisérskou taktovkou pani Fraňovej napríklad umelecky vyrástol Jožko Kočí, ako herec, ktorý aj vďaka týmto skúsenostiam sa napokon prepracoval na post hlavného dramaturga v Slovenskej televízii. Ľudsky spájajúcimi aktivitami sa stali najmä pečenia v domácnostiach členiek Výboru žien, kde sa striedavo pieklo u niektorej z nich s nezabudnuteľnou rodinnou atmosférou, kde sa ľahulinko klebetilo, spievalo, smialo pod náporom vtipov a úsmevných historiek z bežného života na Rendezi. Výbor žien bol známy svojou povesťou nezlomnej vôle pri dosahovaní cieľov, kde pri vzniknutej situácii zamietavého stanoviska v neprospech Výboru žien boli takzvane vyhodené dverami aby vzápätí vliezli oknom do kancelárie príslušného úradu, ktorý potom väčšinou kapituloval a vydal súhlasné rozhodnutie pre aktivity, ktoré slúžili obyvateľom Rendezu. Turisticko poznávacie zájazdy po Slovensku formou cestovania autobusom boli ďalšou aktivitou Výboru žien, ktoré vedeli pripraviť zaujímavé trasy od historických zámkov, kaštieľov, hradov, kúpeľných miest, prírodných skvostov kde vládla pohodová atmosféra nielen pri návšteve cieľov výletu, ale aj v samotnom autobuse, kde väčšinou znela hudba podmanivej naťahovacej harmoniky s piesňami od Horenky Hory.. až po Otvárajte kasíno dostal som chuť na víno ..

Rendez jeho obyvatelia vďaka zaujímavým, rozmanitým činnostiam Výboru žien získal nesmierne vzácny, solidárny, ľudský rozmer, kde sa stalo tým najprirodzenejším osobným prejavom pomáhať si medzi sebou navzájom, ako členovia jednej veľkej rodiny. Výbor žien – jeho spolok prežíval najaktívnejšie, najľudskejšie obdobie najmä v 50-60-70-tych rokoch až do polovice 80-tych rokov 20. storočia. Rendez, jeho spoločenský život vďačí tomuto spolku obetavých, oduševnených žien za nádherné prežitie rôznorodých akcií, ktoré výrazne pozdvihli kvalitu života na Rendezi a rozžiarili svetielko v tvárach ľudí v tomto malom kúsku zeme, kde skromnosť, ťažké životné podmienky Rendezáci pohladili priateľskou pomocou a duševným úsmevom. Pre spravodlivosť histórie o činnosti Výboru žien uvádzam mená a priezviská členiek, ktoré každá svojou osobnosťou a činnosťou prispeli k priaznivým výsledkom pre občana Rendezu.

VÝBOR ŽIEN – ZOZNAM ČLENIEK

Androvičova Helena 21.1.1920
Antalicová Jozefína 23.1.1944
Baďurová Helena 4.1.1953
Baranovičova Eva 31.8.1941
Bárdošová Mária 6.6.1952
Bedečová Erika 21.4.1941
Bohušova Anna 10.5.1950
Bednárová Gabriela 12.6.1953
Benková Margita 9.1.1954
Beňovičová Mária 27.12.1926
Bielena Terezia 13.10.1948
Biznárová Viera 28.9.1947
Melicherova Lidvina 13.7.1943
Dimitrova Helena 1.4.1956
Dinušova Šarlota 29.4.1947
Drábikova Mária 9.9.1947
Ďurecova Oľga 9.3.1957
Durná Antónia 2.7.1919
Ešmirova Anna 17.8.1927
Fidlerová Mária 26.9.1918
Finková Anna 23.7.1948
Fraňová Mária 30.4.1914
Gáfriková Justína 16.2.1951
Gregušová Mária 3.6.1913
Gyoroková Anna 15.8.1943
Gajdošíková Eva 21.6.1951
Halászová Helena 9.3.1941
Hergovičova Margita 4.4.1926
Heribanová Alena 8.4.1954
Hlavatá Anna 21.9.1948
Hlavová Marie 16.3.1940
Hnátová Mária 14.6.1929
Horáčková Mária 8.9.1955
Chlapečková Angelika 23.5.1935
Chobotová Jana 23.2.1952
Janková Božena 1.2.1936
Jarábeková Mária 24.2.1941
Janegová Antónia 14.8.1948
Kasperová Alena 22.2.1952
Janotová Helena 26.2.1958
Keherová Zdenka 15.1.1951
Kocourková Johana 1.8.1942
Kotesova Mária 15.5.1920
Kotesová Jana 7.5.1952
Krajčovičová Helena 10.12.1951
Križková Danica 4.12.1951
Križková Zuzana 14.10.1916
Kročková Rozália 10.5.1920
Kucharová Jana 12.6.1948
Kucharová Juliana 12.7.1920
Kucharova Margita 22.1.1923
Kupková Viera 17.9.1935
Majtánová Anna 22.8.1950
Malá Anna 24.5.1945
Malíková Mária 26.12.1926

Malíková Margita 24.7.1930
Marcelová Magdaléna 31.1.1948
Marčokova Darina 31.12.1949
Marekova Viera 11.5.1942
Martišova Adela 29.4.1947
Matúšková Margita 20.11.1946
Matúšková Valéria 25.5.1925
Matúšková Anna 18.6.1937
Méryová Mária 11.9.1951
Meszárosová Marta 16.10.1947
Mikeskova Emília 8.3.1945
Modrocká Etela 21.12.1938
Mrvová Terézia 29.10.1925
Myslovičová Mária 25.10.1940
Nagyová Eva 3.11.1952
Nagyová Ludmila 21.7.1927
Olšová Magdaléna 12.10.1938
Ondrušková Jozefína 2.1.1927
Orviská Mária 3.9.1948
Pavlíková Mária 15.10.1921
Petöová Anna 31.1.1951
Polakovičová Anna 20.4.1941
Pleváková Agneša 16.2.1946
Pongrácová Oľga 8.3.1949
Pustaiová Viera 20.9.1953
Rodná Mária 13.7.1947
Rybárová Vlasta 15.4.1943
Schnurmacherová Mária 12.6.1908
Schubertová Matilda 14.3.1947
Straňavská Daša 20.10.1925
Schmidtová Anna 29.2.1932
Šmidová Jana 23.5.1949
Sviteková Agnesa 14.12.1945
Belanová Angela 6.7.1953
Štukovská Viera 17.4.1917
Tonkuliaková 6.4.1955
Ujvaryová Anna 5.1.1948
Valentová Eva 26.9.1951
Vachová Eva 14.8.1944
Vavlíčková Zuzana 4.3.1922
Viteková Jolana 12.12.1951
Záhorská Eva 28.3.1940
Záhorská Jana 27.6.1953
Wenzlová Anna 29.11.1936
Wenzlová Jozefína 15.3.1912
Wenzlová Soňa 9.5.1958
Straňavská Emília 11.10.1951
Rybanská Viera 16.5.1954
Múčková Rozália 10.3.1929
Jurinová Anna 10.11.1937
Tahotná Ludmila 1.12.1938
Tahotná Alžbeta 21.2.1964
Kollárová Bohumila 15.1.1937
Kollárová Eleonóra 3.2.1965
Chorváthová Mária 2.6.1949
Gašparovičová Mária 29.11.1949
Gašparková Marta 7.5.1957
Mikesková Jeanett 24.11.1965
Bajmociová Anna 29.9.1957
Paliderová Mariana 4.2.1945
Pipíšová Rozália 19.9.1933
Kamenistá Drahomíra 9.5.1956
Depešova Alžbeta 2.6.1952
Opoldová Mária 30.3.1948
Slováková Eva 9.10.1952
Kucharová Magdaléna 1.2.1964
Schmidtová Zdena 7.8.1960
Fülöpová Hana 28.6.1941
Smoleňanská Emília 29.3.1952
Barbieriková Mária 15.1.1948
Petrášová Anna 23.7.1952
Asvanyiová Daniela 15.5.1951
Gálová Mária 12.5.1946
Jurinová Valéria 29.7.1943


STREDNÉ ODBORNÉ UČILIŠTE (Železničného staviteľstva)

Písal sa rok 1967 a na Rendezi prichádza k stavebnému zámeru vybudovať slobodáreň, ubytovňu pre mladé rodiny zamestnancov Železničného staviteľstva. Bol to prvý vážny zásah do priestorov záhrad, zelene, ktoré patrili zamestnancom železnice – rušňovodičom, vlakvedúcim, posunovačom atď., ktorí si tú pôdu namáhavo zrekultivovali, navozili si novú, kvalitnú zeminu, oplotili obvody svojich zahrádok a najmä využívali ich na rozvíjanie dobrých susedských vzťahov, na aktívny i pasívny oddych po ťažkej namáhavej železničnej práci.

Stavebné práce sa však realizovali, zahrádky oproti 24-bytovke postavenej v roku 1946 boli terénnymi prácami odstránené a medzi pamätnými rokmi 1967-1970 bol postavený objekt 6-poschodovej budovy s jednoposchodovým krídlom priamo spojeným s hlavnou budovou, slúžiacou ako vývarovňa a jedáleň. Zaujímavosťou tejto stavby bola zmena jeho účelu, počas samotnej realizácie stavby to už nebola ubytovňa, slobodáreň, ale jeden a pol poschodia bolo postavené a vybavené ako ubytovňa, jeden a pol poschodia ako administratívne kancelárie a na ostatných troch poschodiach vznikol Domov mládeže (internát) s kapacitou 300 lôžok. Vzhľadom k tomu, že podnik Železničného staviteľstva mal svoje závody okrem Bratislavy aj v Košiciach a Žiline, ubytovaní žiaci pochádzali predovšetkým z Východoslovenského kraja, okolia Žiliny a Čadce. Krídlo jednoposchodovej stavby vývarovne, jedálne bolo stavané na kapacitu 600 jedál, kde pre žiakov boli zabezpečené raňajky, obedy, večere. V areáli Domova mládeže boli vybudované prízemné budovy, ktoré slúžili ako dielne pre učňovské profesie automechanik, strojný, stavebný a prevádzkový zámočník, inštalatér, klampiar, murár, maliar a tesár. Otvorila sa tu aj zváračská škola v prízemí hlavnej budovy, kde zváračské osvedčenie mohli získať v kurzoch aj externí žiaci. Ubytovaní učni mali svoj program v popoludňajších hodinách zameraný okrem povinného štúdia v športových a kultúrnych krúžkoch. Táto činnosť bola motivovaná možnosťou postupu až na „Olympiádu učňovského dorastu“ (v športe) alebo na takzvané „Dělnícke mládí“ (v kultúre). Učňovská mládež z Domova mládeže sa priamo zapájala do spoločenského, športového života na Rendezi navštevovaním miestneho kina Pionier, knižnice, spoločnými futbalovými, volejbalovými, hokejbalovými turnajmi s miestnou mládežou na Rendezi. Talentovaní žiaci sa zúčastňovali nacvičovania ochotníckeho divadla, kde organizačnou vedúcou, režisérkou divadelného diania v Domove mládeže bola známa postava kultúry na Rendezi pani Mária Fraňová.

Prvým riaditeľom učňovského strediska Železničného staviteľstva bol Teodor LIGAČ, neskôr od roku 1977 zastával túto funkciu pán František JURNÝ. Zmeny v školskom systéme- zrušenie učňovských stredísk a učňovských škôl vyvolali potrebu prestavby prvého a druhého poschodia na školu. Prestavba sa uskutočnila v školskom roku 1979-80. V tomto školskom roku sa riaditeľom stal PhDr. Alexander BERKI a zariadenie dostáva názov „Stredisko praktického vyučovania“. 1.9.1980 sa uskutočňuje ďalšia koncepčná zmena a vzniká „Stredné odborné učilište stavebné“ opäť s novým riaditeľom Ing. Milanom ŠLESÁRIKOM. Po takzvanej „Nežnej revolúcii“, keď prišlo k politickým zmenám v spoločnosti a Železničné staviteľstvo bolo sprivatizované (viac menej zaniklo) prejavili sa tieto významné zmeny aj v SOU Stavebnom. V roku 1990 sa stáva novým riaditeľom Ing. Peter PAULIČKA. Záujem o stavebné profesie v spoločnosti výrazne poklesol, na čo už muselo SOU stavebné zareagovať a prispôsobilo svoju ponuku profesiám v odboroch automechanik, opravár pre cestné motorové vozidlá, auto elektrikár, klampiar. Mení sa aj názov SOU stavebného na Dopravné. V školskom roku 200-2001 pribúda 4-ročný maturitný odbor „Komerčný pracovník v doprave“ – cestná doprava.

V roku 1994 zaniká Domov mládeže ako Internát pre žiakov a ubytovacie priestory sa prenajímajú väčšinou pre robotnícke profesie mimo Bratislavských zamestnancov. V týchto rokoch boli postavené nové prízemné budovy – autodielne, vybavené najmodernejšími technológiami na opravy áut.

V histórii učilišťa sa riešili reálne prevádzkové zániky (2-3 krát) s najzávažnejšími predpokladmi najmä po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Nový, samostatný štát nedisponoval dostatočným počtom vhodných budov pre zastupiteľstvá cudzích štátov a o budove SOU sa uvažovalo ako o možnom sídle zastupiteľských úradov chudobnejších zahraničných štátov. Pre nevýhodnú polohu Rendezu a tým aj budovy od centra mesta sa od tejto myšlienky napokon upustilo.

Poklesom počtu školopovinnej mládeže a tým aj rušením škôl, respektíve ich združovania sa tento proces dotkol aj tohto SOU Dopravného. Od 1. júla 2004 sa toto učilište zlučuje so Združenou strednou školou dopravnou na Sklenárovej ulici a následne prechádza do útlmového programu, nemôže prijímať žiakov do 1. ročníka, prepúšťa zamestnancov. K 30.6.2005 tu končí teoretická výučba a v areáli zostáva len odborný výcvik v novovybudovaných dielňach.

Za 35 rokov svojho pôsobenia na Rendezi Stredné odborné učilište vychovalo stovky ba až tisícky absolventov. Postarali sa o to desiatky zamestnancov, ktorí boli obyvateľmi Rendezu.

Ambruš Rudolf – MOV
Antalicová Jozefína – kuchyňa, vrátnica
Ašványi Juraj – MOV
Ašványiová – Ujlakyová Daniela
Bajmóczy Ladislav - vodič
Bánoczay František – MOV
Barátová Marta - upratovanie
Barbieriková Mária – sekretárka
Bedecsová Erika st.
Bedecsova Erika ml. - vrátnica
Beňovičová Mária – kuchyňa, upratovanie, vrátnica
Bobrík – zvárečská škola
Bobríková Terézia – vrátnica
Čapláková Johana – kuchyňa
Čík František – vodič
Číková Dáša - upratovanie
Doktorík Ľudovít – MOV
Depešova Alžbeta
Friebertová Alžbeta – kuchyňa
Gajdošova Alica –administratíva
Gergelyová Elena – administratíva
Hájičková Ľudmila – upratovanie
Hanzlová Alžbeta – vrátnica
Chlapečková Angelika – vrátnica
Jarábková Františka
Ježko Ján
Ježková Rozália – kuchyňa
Junásová Kristína – vrátnica
Jurinová Anna – kuchyňa
Kočiová Mária – kuchyňa, upratovanie
Kolečányová Terézia – kuchyňa, upratovanie
Kotesová Jana - administratíva
Krištofičová Štefánia - vrátnica
Kročková Rozália
Kumeryová – Tornóczyová Irena – kuchyňa
Kunovská Eva Ing. – sekretárka
Kúsková Renáta – sekretárka
Liška Štefan – upratovanie
Lišková Gabriela – upratovanie
Lišková Magdaléna – upratovnie
Maková Daniela – upratovanie
Malovcová Oľga – kuchňa
Melicherová-Danišová Lidvina – vychov. pre kult. činnosť
Mieč Igor Mgr. Vychovávateľ, MOV, učiteľ, ZRMV, ZROV
Murín Jaroslav – MOV
Novosad Karol Ing. – ext. Učiteľ
Ondrušková Jozefína – vychovávateľka
Orná Darina – kuchňa
Páleník Jozef – MOV, HMOV
Páleníková Jana – administratíva
Palider Rudolf – MOV, HMOV
Peričová-Medzihradská Jolana – administratíva
Podhajská Helena Ing. – učiteľka
Pokorný Peter – domovník
Rajtíková Zdena – sekretárka
Rajtová Alžbeta – kuchyňa, vrátnica
Rajtová Mária – kuchyňa
Rybanská Viera – vrátnica
Satko Ľubomír – MOV
Sekerka Cyril – MOV, technológ
Sokolová Jana Ing. – učiteľka

V súčasnosti, v roku 2005, prebehli rokovania medzi predsedom VÚC p. Ľubom Romanom, starostom MČ Rača p. Pavlom Bielikom a niektorými poslancami za MČ Rača – Rendez (Východné), ktorí zásadne požadovali, aby sa objekt využil na sociálne účely ako Penzión, Dom dôchodcov pre potreby starostlivosti o starších občanov. Rokovania prebehli úspešne a odhlasovaním poslancov za VÚC sa objekt určil výhradne len na využitie Penziónu neziskovou organizáciou Centrum zdravia Rendez. Realizácia tohto projektu má byť ukončená uvedením do prevádzky v roku 2007.


DIVADELNÝ KRÚŽOK M. R. ŠTEFÁNIKA
(1938-45)

Divadelný kultúrny život na Rendezi sa stal súčasťou žitia každej mladej generácie, kde ich výrazné osobnosti, tzv. ťahúni, dokázali pritiahnuť príťažlivou myšlienkou hrať divadlo, kde čaro príbehov, lásky, nenávisti, priateľstva, z nich vytvorili nadšených ochotníkov par excelens.

Anna Baťová (Machajová) v roku 1938 mladá slečna, bývajúca na Šúrskej ulici s rodičmi v rodinnom dome, vo svojich voľných chvíľach s pôžitkom počúvala rozhlasové hry, ktoré v nej prebudili túžbu rovnako rozdávať vzrušenie a radosť z príbehov života v jeho kráse, smútku, nádeji, aby aj deti, dospelí na Rendezi mohli poznať, ako sa hrajú a rozprávajú príbehy ľudstva. Divadelný krúžok, kde začínali nádejní adepti herectva ako Anna Baťová, Janko Slušný, Rudolf Medvedík, Ján Víťazka, Adolf Wenzl, Božena Fojtíková, Baran, Gejza Mate, sestry Jurkovičové, začali svoje pôsobenie v prvej kasárni pri cestnej komunikácii, kde boli skromné priestory školiaceho strediska pre rušňovodičov, ktoré im vybavil prednosta stanice. Riaditeľ školy, pán Pokorný bol zasa tou veľkodušnou osobou, ktorá poskytla priestory dlhej chodby Základnej školy, kde sa dali cvičiť pohybové nácviky divadelných hier a napokon vždy ochotná a ľudská pani Fraňová, ktorá ako správkyňa kinosály – divadelného javiska im vytvorila čo najlepšie podmienky na skúšanie hier vo finálnej časti ich nácviku. Pán Ježik, fachman elektrikár bol ďalšou vzácnou dušou, ktorá neváhala svoju odbornosť predviesť v elektroinštalácii celého javiska, ktoré bolo nevyhnutnou súčasťou pri osvetľovaní celého divadelného pódia pri skúškach či divadelných predstaveniach.

Vrcholom Divadelného krúžku, jeho umeleckého vývoja bolo režírovanie vzácnej osobnosti, profesionálneho herca v rokoch 1940-45 pána HAVAŠA z Novej scény(bývajúci v podnájme v 1. starom činžiaku), ktorý citlivo a vhodne usmernil ich divadelné hranie do polohy skutočného pôsobivého, kvalitného herectva, ktoré vedelo očariť, zaujať dušu diváka. „“Anička“, prihovárali sa deti prosebne, priateľsky, vtedy mladej dáme Anne Baťovej – Machajovej „budete v nedeľu hrať?“ „Áno budeme“: odvetila im vnútorne hrdá a šťastná, že sa im podarilo z počiatočného nadšenia divadelného krúžku vytvoriť postupne s partiou Rendezákov v približnom veku herectvo, ktoré sa stalo žiadaným a obdivovaným od detí až po dospelých nielen na Rendezi, ale aj vo Vajnoroch či v Rači. Pamätným divadelným predstavením, ktoré malo veľký divácky ohlas bola hra „Tá naša stanica malá“. Výhodou Spoločenskej veľkej sály (neskôr Kinosály) boli prenosné lavice, ktoré sa po divadelnom predstavení preniesli do skladu a Vajnorská kapela, ktorá hrala pri divadelnom predstavení pokračovala v tanečnom tóne do výbornej nálady plnej smiechu, priateľských rozhovorov, lahodného spoločenského tanca. Tieto podujatia vítal najmä pán Foltín, prevádzkovateľ Spoločenskej sály, hostinca, knižnice, lebo ľudia Rendezskí, Vajnorskí či Račianski s obľubou vítali spojenie divadelnej kultúry a spoločenskej zábavy za sprievodu živej hudby Vajnorskej kapely, kde konečný obchodný výsledok bol viac ako uspokojivý.

Divadelný krúžok M.R.Štefánika písal svoje časové divadelné dejiny od roku 1938 – 45, kedy vzletný vek od 18 do 25 už končil a k mnohým hercom sa prihlasovali povinnosti pracovné, manželské, ktoré už neumožňovali tráviť voľný čas tak umeleckým spôsobom života. Rendez bol tak vzácne obdarený o osobnú výpoveď jednej generácie, ktorá formou divadla obohacovala kultúrny život v malej železničiarskej časti Bratislavy, kde ľudia kultúru a najmä divadlo milovali. Mladučkí herci z konca 30-tych rokov a polovice 40-tych rokov, ktorí rozdávali toľko radosti a kultúrneho zážitku prežili odvtedy neuveriteľných 60 rokov, kde po závane tak nádhernej mladosti zostali postupne len usmievavé vrásky, vlasy plné strieborných prameňov. Rendezská divadelná história si s vďakou a s úctou zapíše do svojej pamäti ľudí, ktorí svojim talentom, nadaním, nadšením vytvárali v Spoločenskej sále atmosféru jednej veľkej rodiny Rendezskej, v ktorej srdciach s láskou navždy zostali.


OCHOTNÍCKE DIVADLO NA RENDEZI
1945-1955

Éra ochotníckeho divadla po odchode silnej generačnej skupiny mladých ľudí združených v Divadelnom krúžku M.R. Štefánika pokračovala priam neprerušeným spôsobom ďalej, ďalšou nadanou mladou generáciou ľudí. Rok 1945 bol aj dôležitým historickým medzníkom, kedy skončila neľudská II. svetová vojna a mladí ľudia plní túžob a nádejí priam iskrili nápadmi, projektmi, ktoré chceli aj uviesť do praktického života. Spoločenská sála svojimi priestorovými možnosťami patrila k najväčšej v Bratislave čo vytváralo skvelé možnosti pritiahnuť ľudí z celej Bratislavy (neskôr toto prvenstvo najväčšej sály prebrala známa TATRA REVUE). Vhodné skĺbenie kultúry divadla a spoločenského vyžitia tanečnej zábavy pri živej hudbe to bol na Rendezi už dlhoročne úspešne osvedčený scenár, ktorý teraz podnikateľsky rozvíjal vedúci spoločenskej sály, hostinca pán Rudolf Máder.

Ochotnícky divadelný život na Rendezi očaril novú, mladú generáciu, kde žiarili komici, konferansieri, herci Štefan Dávid, Janko Hubač, ale aj ďalší skvelí herci Štefan Horný, Jozef Bliska, Kristína Hubačová, Jaro Hubač, Vlasta Horná, Jozef Kočí, Milan Vajda, Julo Strieborný, Viera Hladká, Lajo Čech, Anna Gocká, Milan Ondruška. Veľkými divadelnými hitmi sa stali hry slovenských dramatikov J. Holého – KUBO, Palárikovo – „Dobrodružstvo pri obžinkoch“, „Inkognito“, „Kamenný chodníček“.

Brilantným hereckým výkonom pri postave KUBA (od Holého) sa vtedy svojim divadelným kumštom prezentoval pán Jozef BLISKA, ktorý svojim talentom významne prispieval k divadelnému životu na Rendezi.

Múzou divadla štedro obdarený zažiaril Jozef KOČÍ, ktorého si v pred predstaveniach všimli aj profesionálni herci, ktorí tu často vystupovali, pred ich hlavným predstavením večera. Povzbudili mladého herca aby išiel študovať na Vysokú školu múzických umení, dali mu nesmierne množstvo odborných rád a usmernení, ktoré rozhodli, že Rendez mal v Jozefovi Kočím skvelého reprezentanta v kultúre. Všetky vedomosti, znalosti zo štúdia na VŠMU Jozef Kočí obetavo a ochotne rozdával svojim bývalým kolegom hercom a mnohé ďalšie divadelné hry sám s nimi režíroval a dával tak latku úrovne poznania divadelných tajomstiev obdivuhodne vysoko.

Rendezske obecenstvo a kultúrny život ľudí na Rendezi zažíval v rokoch 1945-55 stále vzácne obdobie plynulého pokračovania divadelnej histórie, kde každá mladá generácia v spolupráci so staršími ťahúňmi, ktorí riadili a usmerňovali chod divadla udržiavali tradíciu spoločenského života, kde sa stretávali ľudia vyznávajúci vôňu divadla a životných príbehov. Čas života neúprosný a rýchlo utekajúci zavial tento nádherný svet rokov 1945-55, kde mnohé vtedy mladučké tváre hercov sú dnes už nespravodlivo na nebeských obláčikoch a len tieto riadky večnej pamäti dejín Rendezu si ich zaznamenali pre poznanie generácií budúcich, ľudí, ktorí budú žiť v zemi Rendezskej.


DIVADELNÝ SÚBOR „LASTOVIČKA“
(1956-1965)

Divadelná púť históriou Rendezu zamávala vďačné zbohom nadanej generácii rokov 1945-56 a na divadelné dosky sa hlásila ďalšia mladá generácia roku 1957. Pani Fraňová, ťahúň kultúry na Rendezi, spolu s mladou talentovanou herečkou a už aj režisérkou Hanou Snopčokovou zakladajú skvelý divadelný súbor „LASTOVIČKA“.

Druhá polovica 50-tych rokov a celé 60-te roky boli úžasným vzplanutím myšlienok, nápadov, realizácií v divadelníctve, malých javiskových formách, filmoch novej vlny, fotografii, sochárstve, maliarstve, proste všade tam, kde to dýchalo umením, tvorivosťou ducha. Divadelný súbor „LASTOVIČKA“ bol ten svieži dar do pokladnice kultúry Bratislavy, Slovenska, ktoré ponúkalo divadelné scénky, poéziu, tanec, spev, pantonímu po vrchol umeleckej tvorby – divadelných hier. Rendez očarili svojim hereckým umením mená ako Hela Kročková, Anka Honekova, Betka Husarovičová, Marta Kováčikova, Jana Kucharová, Laco Lipka, Fero Matušek, Jozef Ondruška, Janko Roháčik, Ján Ešmír, mladšie talenty Zdena Beňovičová, Helena Sekerková, Marta Ondrušková, Marika Štanglovičová, Terka Vlasičová, Jana Šafárikova, Dušan Finka, Jano Urbanec, Jano Cipro. Súčasťou divadielka Lastovička boli aj ľudsky, odborne nenahraditeľný produkčný Štefan Tankovič, zabezpečujúci divadelné kulisy a kráľ svetla a tieňov – osvetľovač Ján Čech. Divadelný súbor Lastovička pohladil duše nielen na Rendezi v kinosále Pionier, ale svoje „pohladenia“ rozdával aj v Bratislave, a dotyk ich divadelného umenia pocítilo neskôr celé Slovensko. Pani Fraňová v tandeme s Hanou Snopčokovou dokázali vytvoriť v „Lastovičke“ medzi hercami takmer rodinné putá, kde síce vládla prirodzená disciplína, ale všade navôkol bolo cítiť láskavú, pohodovú atmosféru, kde každý chcel prispieť svojou danosťou talentu aby ako kolektív mohli rozdávať radosť a kultúrny zážitok. Hana Snopčokova bola výraznou mladou osobnosťou 50-tych a 60-tych rokov, ktorá od talentu recitácie, spevu, tanca, divadelného hrania bola navyše obdarená tvorivými, organizačnými danosťami so schopnosťou strhnúť k nadšeniu hrať divadlo mnohých svojich rovesníkov až po ročníky to skutočne mladučké. Boli to nádherné začínajúce roky 60-te, keď som okúzlene sedel v kinosále Pionier, kde sa hrávalo aj divadlo, a so zatajeným dychom držal palce mladému čertovi Belinkovi pri jeho životných skúškach do stavu majstrovského. Príbeh to jednoduchý, rozprávkový ako vždy o hodnotách „Dobra a zla“ ale zážitok zo živého divadla, nás deciek Rendezských, ktoré si skoro utlieskali dlane v mnohých nás zapálil plamienok lásky k divadlu nielen ako diváka, ale ako herca, ktorý vdychuje život rôznym postavám v príbehoch to večných a nezabudnuteľných. Divadelný súbor „Lastovička“, bol poslednou „labuťou piesňou“ v histórii divadelníctva na Rendezi, kde sa podarilo pritiahnuť silnú generáciu osobností, ochotných vydávať zo seba pod vedením prirodzených autorít pani Fraňovej, Hany Snopčokovej všetko svoje srdce plné lásky k divadlu.

Divadlá sa nepravidelne ešte stále hrali na báze iniciatívy pani Fraňovej už bez Hanky Snopčokovej, ktorá si založila rodinu a odišla z Bratislavy, ale ten žiarivý čas pravidelných divadelných predstavení v kinosále Pionier pomaly zhasínal, aby napokon násilne skončil pod zbúranými múrmi budovy, ktorá zažila toľko úcty k divadlu v podobe smiechu, plaču, nadšenia, vďačného divadelného potlesku. Srdce Rendezu - kinosála Pionier, by sa iste ešte opäť dočkali novej generácie rokov 70,80,90-tych 20. stor., lebo chuť prežívať príbehy na doskách, ktoré znamenajú svet sa talenty postupne skutočne opäť vynorili a trpko, so smútkom konštatovali, že srdce Rendezu pre Rendezákov už nikdy biť nebude. Divadlo je však miesto zázrakov a vecí nevídaných, preto duša Rendezska vždy dúfaj a ver, že svetielko divadla Rendezskeho dokáže zapáliť srdcia mladej generácie v dobe to nečakane blízkej.


HUDOBNÁ SKUPINA
BLACK BOYS – ČIERNI CHLAPCI

Tie „Zlaté roky 60-te“. Keď letá boli tak žiariaco horúce a zimy tak dravo plnokrvné, voňajúce zimomriavkami hudby BEATLES, SHADOWS, ROLLING-STONES, Elvisom Preslym, Clifom Richardsom či Petulou Clarkovou. Časy, keď pod hviezdnym nebom sa požičala tá najlacnejšia gitara, aby sa z nej podarilo vyčariť čo najskôr tóny a zvuky melódií pesničiek, ktoré dobýjali svet hitparád. Rendezské HVIEZDNE NEBO 60-TYCH rokov zažívalo práve tie najsilnejšie záchvevy hudby, dýchajúce melodickosťou, nádhernými vokálmi, hlasmi spevákov, ktoré vyvolávali v ľuďoch to povestné sladké chvenie srdca. Rendezské talenty boli zasiahnuté ako všetci mladí ľudia tej skvelej doby, kde pospevovanie piesní Yesterday, Michel ich spájalo do prirodzenej túžby spievať ako partia chlapcov, ako hudobná skupina. Jožko Chromiak bol tou nosnou osobnosťou, ktorý začal písať historický zrod hudobnej skupiny roku pána 1964. Svoje pôsobisko na skúšanie a nácvik hudobných skladieb našli BLACK-BOYS v novo založenom Klube mladých (hudobný klub) v bočných priestoroch kinosály Pionier, ktoré univerzálne slúžilo podľa potreby ako šatňa pre rôzne divadelné súbory a neskôr sa preslávili ako miesto znamenitej knižnice pani Fraňovej. Ako fanúšikovia hudby sme ako generácia zbožňujúca ten strhujúci víchor melodickej hudby s úžasom a nesmiernym obdivom sledovali a počúvali prilepení na sklo okien ako naši božskí chlapci z Rendezu dokážu tak nádherne hrať a spievať hity, ktoré sme tak túžobne nalaďovali na rádiu Luxemburk či našej „Modrej vlne“. Kto boli tí talentovaní chlapci Rendezskí, postihnutí horúčkou zvanou ROCK?

Marián Mrva – 13-ročný, bohmi hudobnej múzy to obdarený chlapec, ktorý dostal od nich do vienka nádherný hlas, hudobný sluch, schopnosť ovládať hranie na gitare a to, čo tak prirodzene priťahuje fanynky POP MUSIC – príťažlivý vzhľad v podobe modrých očí, pravých blonďavých vlasov.

Jožko Chromiak – 17-ročný, líder skupiny, ťahúňsky organizačný talent, ktorý založil skupinu, vedel s citom rozdeliť pozície a miesta v skupine, aby tvorila zohratý tím, muzikantsky hral prím hraním na basu.

Luboš Bugár – 16-ročný, vzácny parťácky typ bez problémov ovládajúci hranie na gitare, disponujúci dobrým hlasom nielen v sólach ale aj vo vokáloch.

Fero Brečan – 16-ročný, kráľ bubnov a bubnovacích paličiek, ktorými kúzlil tú správnu rytmiku, vždy obdivuhodne ľahko a na pohľad akoby bez námahy.

Prvé koncertné vystúpenia Rendezskej hudobnej skupiny BLACK BOYS (Čierni chlapci) sa prezentovali najmä v Trnavskom kraji, kde to organizačne zariadil a vybavil vedúci skupiny Jožko Chromiak s odozvou nadšeného miestneho publika, ktoré oceňovalo skvelé hlasy spevákov, solídne muzikantské výkony a najmä výber rytmu hudobných skladieb v štýle BEATLES. Rendezské domáce publikum si vychutnalo ich hudobné výkony v pamätnom „Drevenom baraku“, ktorý spontánne rozhýbali a dostali do správnej nálady, na ktorú pamätníci 60-tych rokov spomínajú ako na niečo sviatočné a nezabudnuteľné. Ďalšie bratislavské vystúpenia od Krasňanského, už vtedy noblesného podniku „Družba“, Vajnor a v ďalších mestských častiach len potvrdili, že v zemi Rendezskej sa zjavili ako hviezdne kométy chlapci, obdarení talentom hlasov a hudobného muzikantského prejavu, ktorí šírili dobré meno úrovne Rendezu ako miesta Bratislavy, kde kultúra a nadanie ľudí je na vysokej úrovni.

Život rokov 60-tych však písal aj neúprosné dejiny vtedy povinnej vojenskej služby, ktorú museli nastúpiť po ukončení školy v 18-tich rokoch Luboš Bugár, Ferko Brečan a Jožko Chromiak a nádejný let hviezdnej kométy hudobnej skupiny BLACK BOYS nedobrovoľne zhasol vo vesmírnych diaľavách obrany rodnej vlasti ČSR. Hudobná skupina BLACK BOYS (Čierni chlapci) si píše svoje dejiny od r. 1964 do r. 1966, aby dokázala ako nádherne a pôsobivo zneli melódie 60-tych rokov tak magického hudobného štýlu BEATLES, ktorý dokázal strhnúť chlapcov na celom svete, aby hrali a spievali o láske, priateľstve a ľudskosti, aby sa právom hovorilo boli to „Zlaté 60-te roky“.

Posledný a večný potlesk chlapcom z BLACK BOYS Jožkovi Chromiakovi, Mariánovi Mrvovi, Lubošovi Bugárovi, Ferkovi Brečanovi venoval ich rodný Rendez, ktorý si pozemský let hudobnou scénou navždy zapísal do svojej historickej pamäte .


DREVENÝ BARAK

Drevený barak patrí do histórie Rendezu, lebo priniesol generáciám

50-60-70-tych rokov množstvo kultúrneho vyžitia, stretávania sa, klubového života. Drevený barak bol postavený pravdepodobne v roku 1949 pre potreby železničných zamestnancov STANICA – Východné, ktorým slúžil ako sociálne vybavenie od prezliekarní, hygienických zariadení, spoločenskej sály, a v poslednom období koncom 60-tych, začiatkom 70-tych rokov aj ako „Klub mládeže Rendezu“.

Drevený barak bola nízko podlažná, obdĺžniková budova, kde jediným stavebným materiálom bolo len drevo, ktorým bola riešená aj podlaha celého objektu. Samotná stavba sa nachádzala v tesnej blízkosti bývalého Detského parku oproti ešte i dnes existujúcej žltej budove Civilnej obrany. Drevený barak, tak nesmierne skromne pôsobiaci mal však nekonečne láskavú dušu, ktorá poskytovala nespočetné možnosti tanečných zábav, či už železničiarskych alebo miestnych spolkov, združení, najčastejšie Záhradkárov, Červeného kríža, ba i súkromných osláv, výročných životných jubileí atď. Hudbu produkovali skupiny od poloprofesionálov až po nadšencov, kde to občas aj zaškrípalo, ale tolerancia ľudí Rendezskych bola priam nevyčerpateľná. Tanečný parket bol napustený petrolejom a ktorého typickú vôňu cítim až dodnes, tu zažil kráľov tanečného parketu, ktorí tam vytancovali dámy až do neskorého rána.

Najcennejšou hodnotou týchto podujatí bolo však stretávanie sa ľudí, skvelá nálada plná smiechu, pohody, rodinnej atmosféry. Drevený barak umožnil Rendezákom to vzácne a prepotrebné miesto zážitkov a spomienok, kde pri hudbe, tanci, dobrom vínku si oddýchli od svojej ťažkej železničiarskej práce, vyliali si srdcia zo svojich rodinných problémov a ťažkostí. Mnohí z nás, pamätníkov tej nádhernej doby veľkej rodiny Rendezu, zažil tú rokmi a skúsenosťami overenú pravdu, že o počte zážitkov a dobrej atmosféry nerozhoduje prostredie plné prepychu a lesku, ale že dušu a srdiečko pohladia vždy úprimní, srdeční, dobrí ľudia aj v tom najskromnejšom priestore, akým bol práve Drevený barak.

Že to tak bolo, vás presvedčia nielen vtedy starší, ale aj mladí tej generácie, kde Teoš Kotes, Marián Mrva ako ťahúni života mladých na Rendezi tu zriadili Klub mládeže. Malá, skutočne skromná miestnosť však vyčarila neuveriteľnú, neopakovateľne dobrú atmosféru, kde televízor, prepych tých čias poskytoval zážitky futbalových, hokejových zápasov, ktoré sa inak prežívajú v kolektíve, ako samému doma pred televízorom. Kofolka sladká a neuveriteľne lacná, popíjajúca sa v drvivej zime vonku, ale aj v letných neskorých večeroch, to boli tie pocity šťastia, ktoré si uvedomujete až po rokoch, keď začnete hodnotiť, porovnávať už zažité.

Život Dreveného baraku skončil v roku 1983 ako súčasť takzvane „Veľkej myšlienky“ zbúrať všetko, bez ohľadu, čo je umiestnené v Srdci Rendezu a že stavať – pri zohľadnení týchto skutočností, sa dalo technicky, priestorovo v úplne iných častiach Rendezu. Drevený barak hoci žil tak historicky krátko zostane žiť v nás všetkých čo sme boli svedkami tej nádhernej doby a ktorým neváhal dať všetko čo v sebe mal, aby sme mu za to občas venovali aspoň malú spomienku, a do histórie ho zapísali ako dôležité miesto kultúrneho života rokov minulých na Rendezi.


DETSKÝ „KRÁĽOVSKÝ" PARK

Detský park, zvaný našou generáciou 60-tych rokov 20. stor. aj „Detský kráľovský park“ si toto vznešené pomenovanie vydobyl kvôli nebývalej veľkosti takýchto priestorov tej doby a lákavých možností detských hier a zábav. Detský park si píše svoj historický zrod pravdepodobne v roku 1955-1956, aby sa rokmi postupne zdokonaľoval a ponukou svojho vybavenia vábil deti od najmenších až po starší dorast. Bol tu nedostižný detský bazén so sprchami a chladnou vodou, do ktorej sme napriek tomu skákali hlavičky, hrali nezabudnuteľné naháňačky, veľké a malé hojdačky, kde prebiehali prvé skúšky smelosti a odvahy kto najvyššie vyletí s hojdačkou, pieskovisko veľké a priestranné bolo veľkodušným priestorom pre nekonečnú fantáziu staviteľských nápadov zámkov, hradov, vojenských pevností či chutných koláčikov, zákuskov. Malý tenisový kurt vedľa hojdačiek bol svedkom veľkých víťazstiev a bolestivých prehier, kde raketami boli spočiatku len tzv. „drevené lapačky“, ale najväčšou doménou bola veľká trávnatá plocha obklopená stromami topoľov s večne vlniacimi, šuštiacimi listami, kde bolo to bezstarostné kráľovstvo šantenia pohybových hier. Futbal, volejbal, hádzaná, vybíjaná, tam bol ten povestný výskot radosti, smiechu, ktorý znel od skorého rána až do neskorého večera. Pán Fiedler ako mužský zástupca udržiavateľa poriadku vždy napolo prísny a usmiaty, správkyne parku a dámy zasluhujúce si toto ohodnotenie za svoj ľudský prejav k deťom p. Wenzlová Betka,Durná, Timová, Prokopová –boli vždy láskavé, pozorné ako druhé mamy, vytvárali rodinné prostredie vďaka ktorému sme generácie 50.60.70-tych rokov mohli zažiť tak nezabudnuteľné detstvo. Pri výstavbe reštaurácie Rubikon (1984), ktorá opäť priestorovo absolútne nemusela byť situovaná do tohto miesta, kde sa navyše zbúrala aj Požiarna zbrojnica, bolo priam brutálne zasiahnuté do Detského parku z ktorého nechali len torzo, aby nám pamätníkom pripomenuli zničenie tak nádherného „Detského kráľovského parku“, ktorý nám daroval tú vzácnu možnosť prežiť detstvo v spomienkach, ktoré sa stali pre mnohých tým najkrajším obdobím ich života.


ŠKVARKA

Škvarka bola vybudovaná v roku 1951 ako súčasť oddychovej športovo parkovej zóny pre rodiny železničných zamestnancov Rendezu a zároveň pre zamestnancov železnice, aby sa mohli po práci vo svojom voľnom čase športovo realizovať. Škvarku ako prvá používala silná generácia mladých ľudí ako boli Vajda, Machaj, Sýkora, Martiš, Barát, Čech, Kiška, Hauskrecht, Cipro, Libay, Kanás, Buzgovič a mnohí ďalší. Hrával sa tam najmä volejbal, tenis, bol tam zabudovaný aj veľmi využívaný basketbalový kôš s kovovou konštrukciou, v zime sa tam vytvorila veľká ľadová plocha, kde sa hrávali veľké hokejové zápasy aj s budúcou nezabudnuteľnou veľkou hokejovou hviezdou Ferom Zelenickým, ktorý to doitahol až do slávneho prvoligového hokejového Slovana Bratislava. Vďaka natiahnutému elektrickému vedeniu a veľkým žiarovkám sa dievčatá korčuľovali aj večer, navyše atmosféra bola obohatená o hudobnú produkciu dvoch reproduktorov, ktoré poskytol vždy ochotný a šikovný Janko Čech z okna svojho rodičovského bytu. Slávne obdobie si Škvarka píše na začiatku 60-tych rokov, kedy tu hrala I. ligu v pozemnom hokeji Lokomotíva Bratislava. Rendez tu mal vynikajúceho zástupcu v bráne Lokomotívy Bratislava – Vlada Kováčika, ktorého nožné rozštepy, skvelý reflex, pozičné vykrývanie bránkoviska boli povestné a patrili k vysokému kreditu jeho brankárskeho umenia. Škvarka bola vybavená na šírku ihriska basketbalovými košmi, v strede ihriska sa dali zabudovať oporné tyče na volejbalovú sieť, ale hlavné využitie plochy slúžilo na minifutbal. Škvarka 60-tych rokov to bola generácia takých športovcov ako nezabudnuteľný, už zosnulý Janko Roháčik, Vlado Buzgovič, Dušan Koza (zosnulý), Fero Majtán, bratia Kotesovci Maťo, Teoš, Laco, Vlado Kováč, Peter Kuchar st., 70-te roky Dano Michalovič, Palo Šnirc st. (zosnulý), Marián Mrva, Vlado Michalovič, Peter Šnirc, Milan Uhliar, Milan Múčka, Jozef Schmidt, Ľuboš Kadlečík, Vlado a Cyril Sekerkovci, Števo Mizerák, Julo Bartovič, Vlado Skočdopole, Juro Roščák, Gabo Wenzl, Janko Matúš, Zdeno Máder a mnohí ďalší matadori športu na Rendezi. Škvarka bola dejiskom množstva minifutbalových turnajov, či už obyvateľov Rendezu alebo železničiarskych niekedy z celej ČSR, ktoré prebiehali často od skorého rána až do neskorého večera. Nezabudnuteľné futbalové drámy mali vždy divácku kulisu na „státie“, kde fandiaca atmosféra strhla k vrcholným výkonom reprezentantov Rendezu aby získavali túžobné víťazné poháre do športovej siene slávy Rendezu. Všetky májové, letné, jesenné dni bola Škvarka tou ochotnou arénou, kde sme trávili všetok voľný čas, prežívali prázdniny, naháňali loptu, keď už jeseň skrátila dni a my sme loptu naháňali už len takzvane poslepiačky. Už dávno uschli slzy nešťastných futbalových prehier, kde vraj išlo takmer o život, preboleli nepremenené vrcholové šance, stíchli chorály víťazných pokrikov, nadšenia a nasledujúcich debát pri kofole v Závodnej kuchyni u láskavej pani Jurinovej. Zostali už len vzácne drahé spomienky cez nemé čierno – biele fotografie a krutá skutočnosť, že tu niečo žilo, dýchalo a bolo buldozérom zničené. Škvarka ako všetko čo tvorilo ten povestný stred žitia Rendezu bola zrovnaná v roku 1983 a zanechala za 30 rokov svojej existencie pestrú a bohatú históriu nielen športových osobností, ale všetkých detských, mladíckych, dospeláckych športovcov, ktorí tu zažívali svoj bežný ľudský život, plný priateľstiev a nezabudnuteľných spomienok.


KAVIČ

Kavič – zľudovelý názov veľkého priestoru bažín plných vody, stromov, rastlinstva rôzneho druhu, vtáctva, zvierat sa nachádzal na území terajšieho Spádoviska, Nového depa, jazera Kalná až k hlavnej komunikácii Senecká cesta – Zlaté piesky. Kavič vznikol ako dôsledok terénnych úprav v rokoch 1883 – 85, ktoré sa realizovali pri železničnom prepojení Rača – Rendez Zriaďovacia stanica – Vajnory a ako súčasť obrovského násypu spádoviska z ktorého sa spúšťali nákladné vagóny a zaraďovali sa do vlakových súprav. Výška násypu spádoviska mala svoj výškový vrchol smerom do Vajnor a jeho postupné znižovanie smerovalo k Račianskej strane, kde bolo vybudované množstvo koľají Zriaďovacej stanice. Kavič bol neoficiálnou BOTANICKOU ZÁHRADOU Rendezu, kde ste mohli vidieť pestrý svet rastlinstva vďaka vynikajúcej súhre prírody t.j. zeminy, vody, slnka, ktoré vytvorili podmienky pre vodné vtáctvo, kde kraľovali divé husi, kačice, labute, bažanty, ba vodu tu labužnícky brázdili aj vydry, rôzne druhy rýb, vodných hadov. Po roku 1945, kedy sa z násypu spádoviska prevrátili vagóny vojenského transportu (nemecký transport) železničnej munície, materiálno technického zabezpečenia atď. sa stal Kavič aj nebezpečným tajomným miestom, ktoré priam lákalo, priťahovalo aby ste v ňom prežili detské, mladícke dobrodružstvá. Tragickú daň si pozostatok vojny vo forme ostrej funkčnej munície vybrala explózia granátu, kde boli síce ušetrené životy mladých ľudí, ale s doživotnými zdravotnými následkami amputáciou končatín. Svet týchto hier, kedy bolo bežné si z Kaviča priniesť vojnové pláštenky, plynové masky, helmy, ale aj vzácne možnosti prechádzok, kde kvitla láska v každom veku zahalená vďačnými divokými porastmi skončila pri výstavbe Nového depa (1967-72), jeho opravárenských hál, koľajiska, zároveň výstavbe nového spádoviska orientovaného logickejšie v smere väčšiny častých vetrov do Vajnor. Obrovské množstvá zeminy, skalnej drte, nesmierne ťažkej práce buldozérov pochovalo Kavič do histórie dejín Rendezu, ktoré však jeho bohatý prírodný život, ľudské zážitky, spomienky zaznamenali navždy do pamäte budúcich generácií obyvateľov Rendezu.


KALNÁ

Jazero KALNÁ vzniklo približne v roku 1967 pri výstavbe Nového depa, kde boli potrebné rozsiahle terénne úpravy a odvádzanie spodnej vody, ktorá mala vysokú hladinu a spôsobovala prepadávanie pôdy, ktoré zabraňovalo potrebným stavebným prácam.

Bratislavské jazerá, či už Zlaté piesky, Vajnorské bágrové jazerá majú štrkové spodné vrstvy, ktorými disponuje aj jazero Kalná čoho dôsledkom je čistá priezračná voda (najmä vďaka kameňom Kremeňa) a preto je paradoxom, že svoj názov Kalná dostala od kalnej vody, cez ktorú nie je vidieť to povestné jazerné dno a nemožno pozorovať ten tajomný život vodnej ríše. Tento dôsledok kalnej vody bol spôsobený najmä prítomnosťou pôdy z rolí, záhradok, ktorá sa pri dažďoch prirodzeným spôsobom dostávali do jazera, ako aj nečistotám, ktoré sa neekologicky dostávali zo železnice ako odpad do tejto veľkej prírodnej vodnej nádrže. Jazero Kalná sa na začiatku 70-tych rokov 20. stor. neustále zväčšovalo, prebágrovávalo, aby sa napokon stalo objektom, ktorý spravoval Bratislavský rybársky zväz, ktorý toto jazero zarybnil a vdýchol živého ducha prírody do tohto malebného vodného živlu, ktorý obmýval takmer hranice Nového depa a hlavný železničný ťah koľajníc smerom Galanta, Nové Zámky, Komárno. Jazero

Kalná už len spomína na slávu 70,80-tych rokov, kedy tu prebiehali vzrušujúce rybárske denno-denné súťaženia v rybárskej sezóne, kde obyvatelia Rendezu vyťahovali šťuky, kaprov, ostrieže, zubáče ako na bežiacom páse, ako keby jazero Kalná malo nevyčerpateľné zásoby rýb. Množstvo kúpajúcich sa z Rendezu, ktorí to mali 20 minút z domova, Račania, Krasňančania tu viac ako 20 rokov mali priestory slnečných a vodných aktivít, ktoré labužnícky využívali až do 80-tych rokov 20. stor., kedy prichádza k postupnému zanedbaniu jazera Kalná, ktoré sa v súčasnosti využíva ešte ako rybárske teritórium. Jazero Kalná patrí do histórie Rendezu, lebo vzniklo na území bývalého „Botanického“ Kaviča a umožnilo obyvateľom Rendezu precítiť silu prírody cez vodu, vodnú ríšu rýb, hladiaceho slnka.


KLUBY MLÁDEŽE

Kluby mládeže v histórii Rendezu sú nepriamymi pokračovateľmi mládežníckych športových spolkov, akými boli SOKOL, ROBOTNÍCKA JEDNOTA, HASIČI, kde mládež ako členovia týchto spolkov sa pravidelne stretávala aspoň raz za týždeň v priestoroch základnej školy, hasičskej zbrojnice atď. Ekonomické – sociálne podmienky na začiatku 20. stor. boli však na železnici, ale aj v celej spoločnosti ČSR nesmierne ťažké a zložité, a možnosti využívania voľného času mladých ľudí bolo viac ako poskromne. Preto skutočne prvý KLUB MLADÝCH vznikol v roku 1963 v budove Závodnej kuchyne – kinosály, ktorý disponoval veľkou a malou miestnosťou. Vedúcim Klubu mladých bol ŠTEFAN TANKOVIČ, ktorý spolu s rovesníkmi, jeho členmi orientovali činnosť Klubu mladých na divadlo, kde už existujúci estrádny divadelný súbor LASTOVIČKA dostal posilu od mladých klubovníkov, ktorí si zvolili svoj nový divadelný repertoár. Počúvanie hudby „Zlatých“ 60-tych rokov cez skladby BEATLES, HOLLIES, BYRDS, OLYMPIC, GOTTA, PILAROVÚ, HAMELA atď. bolo v časoch vývoja techniky, keď sa len vynašiel magnetofón, jestvovali gramofónové platne, ktoré vlastnili prešťastní hudobní nadšenci závideniahodným výdobytkom o ktorom mohli mnohí iba snívať. Mladí ľudia každej generácie potrebujú svoje súkromie, kde sa dá rozprávať nielen nahlas, ale aj pošepky o veciach dôverných a tajomných, tak nenahraditeľných v období mladosti. Ďalším Klubom mladých bola nesmierne malá miestnosť na začiatku DREVENÉHO BARAKU. Vedúcu taktovku na sklonku 60-tych a začiatku 70-tych rokov prebral TEOŠ KOTES, MARIAN MRVA, VLADO PAŽÍTKA, ktorí dokázali na tie skromné ekonomické možnosti vybaviť klub televízorom, ktorý mal úplne inú hodnotu ako v súčasnosti v 21. stor. a ten sa stal prostriedkom, ktorý združoval mladých ľudí pri pozeraní futbalových, hokejových, športových zápasov, ale aj iných druhov športov. Kofolka, šach, karty, letné večerné posedenia pred Dreveným barakom boli úžasné chvíle, ktoré sa vtedy denno denne zažívali. Potom prišlo obdobie akcií „Z“, čo znamenalo aktivitu miestnych občanov stavať si kultúrne, sociálne, zdravotné zariadenia sami samozrejme s odborným dohľadom profesionálov – stavbárov. Neuveriteľné nadšenie mladých ľudí pre projekt kultúrneho strediska s názvom IMPULZ v tých rokoch dokázalo, že za tri roky t.j. v roku 1973 bol jediný kultúrny stánok na Rendezi postavený. Bolo to obdobie, kedy sa pozývali herci, speváci, športovci na rozhovory o ich zaujímavej činnosti, veľkým ťahákom boli hudobné diskotéky s tancom mladých ľudí, stolný tenis, šach, premietanie filmov keď sa zbúrala budova Kina Pionier. V prelomovom období spoločenskej zmeny zriadenia roku 1989 KS IMPULZ prijalo aj funkciu priestoru vykonávania BOHOSLUŽIEB najmä pre starších občanov, aby nemuseli cestovať do Rače či Vajnor. Kultúrny spoločenský, športový život si stále ako tak držal úroveň no presun financií z MÚ Rača bol čoraz viac obmedzovaný a v roku 2005 prišlo k takzvanej transformácii kultúry, kde KS Impulz bude riadené súkromnou kultúrnou spoločnosťou napriek nesúhlasu a protestu štyroch z piatich miestnych poslancov a zároveň aj občanov Rendezu formou písomnej petície. Generácia ľudí, ktorá poctivo s drinou postavila jediné kultúrne stredisko a zároveň aj ostatní mladí aj starší obyvatelia Rendezu si príliš vážia hodnotu tejto symbolickej budovy, ktorá má ľudí spájať, skultúrňovať, vytvárať domovský vzťah k miestu kde žijú – Rendezu.

V roku 1983 vznikla TJ REAL RENDEZ – veľká skupina rodených Rendezákov, ktorá si pamätala starý Rendez s jeho architektúrou a tradíciami. Stretávali sa v klube mládeže IMPULZ a svoje aktivity orientovali najmä na sálový futbal v ktorom hrali aj I. ligu a reprezentovali tak Rendez súťažne takmer 17 rokov, ktorý sa registrovane hrá na celom Slovensku a samotná Bratislava má svoje 3 ligy. Ďalšou aktivitou bola kulturistika, ktorá sa prevádzala v Dopravnom učilišti a priebežne sa hrala domáca liga v stolnom tenise., šachu. Táto generácia chlapcov Realu Rendez si však predsavzala vrátiť rodinnú atmosféru do vzťahov aj s novo prisťahovanými obyvateľmi zo 100- bytovky, 120-bytovky a zapojením aj týchto novousadlíkov do aktivít v životnom prostredí začali odstraňovať stavebné jazvy najmä práve za týmito bytovkami. Vedúcimi ťahúňmi Klubu Real Rendez boli Miroslav Jarábek, Cyril Sekerka s členmi Mirom Schubertom, Vladom Michalovičom, Marošom Polakovičom, Tonom Vančekom, Milanom a Edom Svitekovcami, Jožom Kollárom, Romanom a Jožom Jurinovcami, Peťom Kucharom, Jarom Klimom, Luboškom Janegom a mnohými ďalšími. Zveľaďovaním životného prostredia, odstránením buriny, navozením zeminy – 113 veľkých Tatroviek za 120-bytovkou, 109 veľkých Tatroviek zeminy za 100-bytovku a následnou úpravou buldozérom, výsadbou stromov čiernych borovíc, briez, líp, javorov, gaštanov od klubu Impulz až po staré Kasárne, živé ploty, ktoré tu majú tradíciu boli vysadené pred 100-bytovkou, 120-bytovkou, B2 bytovkou č. 37,39,41, doplnenie pred bytovkami kde boli poškodené, zabudovanie lavičiek opäť od klubu Impulz až pred všetky bytovky starého Rendezu, smetné koše, úprava jám navozením zeminy – pred 36-bytovkou po bývalej vodárni, vytvorenie malého parčíku medzi 24 a 36-bytovkami – parčík Luboška Janegu.

Založili sa nové tradície PLES občanov Rendezu od roku 1992 stále realizovaný, ROZLÚČKOVÝ BEH RENDEZOM na konci roka 4,2 km cez celý Rendez, futbalové TURNAJE 12-13 za rok v areáli Sklabinská, Stret-basketbalový turnaj, množstvo brigád v areáli Sklabinská, stretnutia Starých rodených Rendezákov teraz už každý druhý rok. Založila sa tradícia z podnetu a kompletného nápadu Realu Rendez – Račianske športové srdce – ocenenie športovcov na Rendezi, Račianske srdce – ocenenie za spoločenské, kultúrne, ľudské aktivity na Rendezi. Prehodnotením v Reale Rendez sa chystá zmena názvu na RENDEZSKE SRDCE, RENDEZSKE ŠPORTOVÉ SRDCE aby to lepšie konkrétne vyjadrovalo, kde ocenený konal svoju činnosť, aktivitu.

V roku 1986-87 bola kompletne zrekonštruovaná bývalá prízemná budova železničiarskeho komanda a v spolupráci so Stanicou – Východné, ktorá budovu poskytla sme ju úplne stavbársky, kabelážne, nábytkovo upravili ako spoločenský – športový klub Realu Rendez – Železničiar. Tu sa realizovala aj ďalšia športová osobnosť Rendezu Miloš Kuchar, ktorý sa od 15-ročného útleho mládenca postupne vypracoval na vyšportovaného kulturistu, ktorý nielen cvičil a bol mnohým ďalším vzorom, ale bol pri realizácii najmenej desiatich miestností, ktoré slúžili ako Posilňovne na Rendezi. Miloš Kuchar ich stavebne upravoval, čistil od neporiadku, svojou skúsenosťou a schopnosťou zhotoviť stroj na cvičenie, ich aj kompletne vybavoval náradím. Bolo to nešťastné obdobie, keď tieto miestnosti na cvičenie boli v obytných domoch, kde stačil niekedy hlas jedného nájomníka bytu a bolo po sľuboch, že tam Posilňovňa môže existovať. Klub Real Rendez – Železničiar a Miloš Kuchar kompletne vybavili posilňovňu posilňovacími strojmi, a Real Rendez navyše zakúpil množstvo činiek, kruhov a cvičiaceho náradia, čo slúžilo mnohým mladým športovcom na Rendezi. Miestnosť slúžila zároveň aj na stretávanie sa členov Realu, ktorí tu hrávali spoločenské hry, stolný futbal, počúvali hudbu a pod. Klub ukončil svoju činnosť v roku 2003, oficiálne vraj z dôvodu budúcej výstavby, čo znamenalo zbúranie budovy klubu, ktorá tam ale rozhodne stále stojí aj v roku 2005.


HISTÓRIA CVIČENIA KULTURISTIKY NA RENDEZI

V ranných začiatkoch 60-tych rokov 20. storočia, keď vytryskla fontána ducha v umení, filme, divadle, maliarstve, sochárstve, fotografii zažiarila aj antická Grécka kultúra tela v jeho kráse, svalovej vyrysovanosti, športovej štíhlosti postavy.

Bratislava zareagovala veľmi rýchlo na nové božské vzory vytvarovaných svalovcov z historického filmu Romulus a Remus – Steva Reevesa, Gordona Scota a od centra mesta až po jeho okrajové časti sa z noci na deň vybudovali posilňovne rôznej kvality a úrovne.

Rendez nemohol zostať len tak bokom na takúto lákavú výzvu najmä pre mladých chlapcov, kde zrazu mohli na prahu dospelosti predviesť silu svojej osobnosti cez svoju vytrvalosť, húževnatosť v športovom umení kulturistickom. Zrod prvej posilňovne na Rendezi, ktorá začala písať bohatú históriu kulturistiky chlapcov Rendezkých bol priestor železnice „Guľovačky“. Guľovačka sa nachádzala v úplnej blízkosti železničného koľajiska, určeného na spúšťanie vagónov, aby sa triedili podľa miesta určenia, kde sa nachádzal úzky pás línie železničných rodinných domčekov. Železničné rodiny, ktoré v nich bývali mali driečnych synov práve vo veku, keď sa chceli telesne svalovo prezentovať ako ich rovesníci v Bratislave, vo svete. Železničný domček, kde bývali Valachovci obsahoval aj malú kôlňu, kde sa priam historicky ako prví na Rendezi rozhodli založiť si činkáreň mladí chlapci Dano Valach, bratia Kotesovci – Maťo, Teoš, Laco. Boli správne povahovo vybavení cieľavedomosťou, vytrvalosťou, húževnatosťou, kde dokázali svoju posilňovňu zakrátko zariadiť posilňovacím náradím, najmä činkami s rôznou kruhovou záťažou. Guľovačka sa stala aj prvou prírodnou telocvičňou, kde vonku na dvore pred železničnými domkami si títo svaloví bohatieri skúšali silu kto zdvihne nad hlavu ťažšiu činku, kto to rovnako dokáže vzoprieť aj na šikmej lavičke, kto sa viac zdvihne na hrazde či bradlách. Na prelome rokov 1962 – 63, keď sa aktivity na Guľovačke utlmili z dôvodov sťahovania sa Valachovcov do Krasnian, Maťo Kotes s Pipom (Štefanom) Martišom patrili už od začiatku k výrazným osobnostiam kulturistiky na Rendezi sa rozhodli zriadiť novú posilňovňu v Drevenom Baraku vedľa detského parku, ktorá patrila ako sociálno-spoločenská budova do majetku Stanice. Chlapci Rendezkí, vidiac evidentné napredovanie vypracovanosti svalov celej postavy u Maťa Kotesa, Pipa Martiša spontánne očarení začali oduševnene cvičiť v Drevenom Baraku aby dosiahli približné, vábivo vytrénované svaly svojich nových vzorov. Dušan Finka, Jano Urbanec, Jano Cipro, Luboš Gáfrik, Dušan Matúšek, Tóno Honek, Dano Michalovič, Luboš Hauskrecht, Jozef Stráňovský, Rudo chromiak, Števo Selecký, Fero Malík, Palo Šnirc, to bola plejáda nových mladých chlapcov, nádejných kulturistov, ktorí v pote a drine pri cvičení s činkami

a posilňovacím náradím tvrdo, poctivo dreli na každodennom tréningu. Rok 1963 bol však nevyspytateľný a z rôznych prevádzkových dôvodov sa Rendezskí kulturisti boli nútení presťahovať do priestorov Kinosály, kde sa v jeho bočných priestoroch nachádzali malé miestnosti, ktoré si v rámci možností upravili na činkáreň –posilňovňu. V týchto priestoroch fungovala posilňovňa až do roku 1964, kde si splnila svoju úlohu najmä umožnením stále plynule trénovať chlapcom kulturistom vo svojom tréningovom cvičení a veľmi vhodnou polohou v strede Rendezu, kde sa nachádzal všetok obchodný, spoločenský, kultúrny, športový život v zemi Rendezskej. V roku 1964 sa opäť z prevádzkových dôvodov kulturisti presťahovali do železničiarskej Kasárne nachádzajúcej sa pri hlavnej ceste. Priestory posilňovne sa nachádzali v dolných častiach budovy Kasárne, ktoré si kulturisti postupne vybavili posilňovacími strojmi, činkami, hrazdami, bradlami, aby napokon dosiahla svojou úrovňou vybavenia kulturistického náradia veľmi dobrú úroveň. Maťo Kotes, Pipo Martiš stále tvorili základ vedúcich ťahúňov kulturistov aj v činkárni – Kasárňach, kde pokračovalo veľa trénujúcich kulturistov z Dreveného Baraku či Kinosály z ktorých mnohí dosiahli veľmi dobré výsledky v podobe vyrysovaných svalov, vytrénovanej celej postavy. Maťo Kotes s Pipom Martišom sa navždy zapísali do kulturistickej siene slávy na Rendezi nielen výsledkami v kulturistickej činnosti, ale najmä ako športové, ľudské osobnosti, ktoré priťahovali k tomuto kráľovskému športu kulturistike mnoho mladých chlapcov z Rendezu, ktorí tak tvorili zlaté kulturistické roky 60-te.

Nadšeným obdivovateľom tejto éry a určite už dlhoročnou legendou kulturistiky na Rendezi je Miloš KUCHAR. Keď v 70-tych rokoch táto silná generácia cvičencov kulturistiky si založila rodiny a zväzovali ich zákonite mnohé iné aktivity, kulturistický život v železničiarskych Kasárňach pomaly skončil. Nevyužitý potenciál kulturistického náčinia od činiek, lavičiek, kruhov osirel, čo Miloša Kuchára s Cyrilom Sekerkom – jeho vekovým rovesníkom, priam nadchlo k myšlienke založiť novú posilňovňu v priestoroch nevyužitej práčovne v bytovke na Dopravnej č. 27. Písal sa pamätný rok 1970 a vďaka ochote drieť a udržať tradíciu aktívnej kulturistiky na Rendezi Miloš Kuchar, Julo Bartovič, Cyril Sekerka, Marian Mader, Dušan Pažitka, Štefan Mizerák boli novou generáciou na Rendezi, ktorá podľahla čaru kulturistiky na celý život. Veľkou pomocou a motiváciou im pri prenikaní do tajov techniky cvičenia kulturistiky bol Pipo Martiš, ktorý im najmä v prvých troch rokoch bol nenahraditeľným učiteľom pri výbere cvikov, zostáv, jedálneho lístka, odborných rád ako sa cviky správne cvičia aby dosahovali ten žiadaný výsledný efekt. Zo všetkých cvičencov tej generácie ako kométa vyletel s viditeľnými výsledkami nádherne vypracovaných svalov Miloš Kuchar. Mnohí z nás, aj keď nedosiahli jeho svalovú vypracovanosť disponovali tiež veľmi slušnými výsledkami vyšportovaných svalov a najmä skvelej fyzickej kondície, ktorou sme výrazne predbehli rovesníkov, ktorí kulturistiku necvičili. Miloš Kuchar si zamiloval kulturistiku priam osudovo na celý život a do roku 2005 vybudoval z donútenia (menenie priestorov) 9 posilňovní, kde najmä posilňovňa pri Stanici v budove bývalého železničného komanda zniesla tie najvyššie kritériá, kde sa radí aj posilňovňa v bývalej práčovni obytného domu na Dopravnej č. 11. Hrou osudu, po šikanovaní a zrušení posilňovne po 17-tich rokoch (Komando pri železnici) a krátkom dvojročnom pôsobení v Kasárňach, kde prišlo rovnako k výpovedi z priestorov, založil Miloš Kuchar opäť spolu s Cyrom Sekerkom posilňovňu tam, kde osudovo v 1970 začínali v práčovni a teraz aj vypratanej sušiarni v bytovke na Dopravnej č. 27. Úplné vyprázdnenie oboch priestorov od nepoužívaného zariadenia a zabudovania posilňovacích strojov starších ale aj úplne nových s novými činkami bolo v lete roku 2004. V súčasnosti tu cvičí takmer 17 cvičencov : Schubert Filip, Keklák Andrej, Majerník Andrej, Sopoci Michal, Makový Peter, Mičian Adam, Novotný Palo, Bihári Štefan atď. od 15 do 50 rokov – ktoré patria práve legende kulturistiky Milošovi Kucharovi. Posilňovňa má všetky predpoklady, aby slúžila svojmu účelu dovtedy, pokiaľ budú mať generácie chlapcov o tento nádherný šport zušľachťovania dela a ducha záujem a pokiaľ bude Miloš Kuchar ochotný aj vo svojich starších rokoch udržiavať kulturistický život na Rendezi.


POD RENDEZSKÝM HVIEZDNYM NEBOM

Hviezdy, nebeské a večné, žiariace veky vekov sa dívali na ten zrod malého kúska zeme, ktorý sa nazval Rendezö – Rendez. Kráľovstvo koľajníc a parných rušňov roku pána 1883 stvorilo železničiarsku osadu, kde vládli ešte zákony monarchie Rakúsko-Uhorska s jazykom ľudí to pestrým - nemecko – maďarsko – slovenským. Rachot pary a sadzí z komínov rušňov, nárazy vagónov, pískanie lokomotív, to boli symfónie, ktoré sa hrali dňom i nocou a stali sa súčasťou vône a zvukov Rendezu. Postavili sa tu skromné železničiarske, nízko podlažné domčeky s tehlovým zvýraznením oblokov, dverí, povál s blikajúcimi svetlami v kuchyniach a izbách, kde sa začali odohrávať nenapodobiteľné príbehy ľudí, rodín. A hviezdy videli, smiali sa, posmutnievali nad prvými láskami, trpkými rozchodmi, či obyčajnými chvíľkami šťastia, smútku, dennej všednej práce. Postavy, postavičky Rendezské tu naveky zanechali svoje stopy času a histórie, kde energia ich duše navždy povieva po zemi ich detstva, mladosti, starnúcich dní, pomaly odchádzajúcich do ticha spomienok a noci.

Poprechádzajme sa preto Rendezom cez históriu jeho príbehov, priamo pôvabnými uličkami medzi Nemocenskými domkami, prebehnime vedľa Detského parku, Škvarky, Dreveného baraku, dotknime sa pohľadom Hasičského domu, Konzumu, postojme chvejúco vedľa srdca Rendezu - kinosály Pionier, divadla, knižnice, závodnej kuchyne, s nostalgiou pomaly a letmo znovu kráčajme vedľa malej budovy mäsiarstva gaštanovou alejou, kde tônia tri staručké domy, pošmýkajme sa na kopci u Pekára v pomyselnej kúzelnej zime s kopou snehu, ponorme sa do ticha a života ulíc Paseky a Šúrskej, so srdcom to tlčúcim pohlaďme Starú školu, za ňou domy pamätne siahajúce až do rolí, ľahko a vzletne prekráčajme vedľa budovy Škôlky, Zdravotného strediska, jej oddychovej záhrady. Zatvorme oči a kráčajme vedľa línií záhradok oproti piatim činžiakom, pohľadom zaleťme do širokých polí a lúk, s obdivom zastaňme vedľa dvoch hrdých Kasární, s úctou a rešpektom kráčajme priestormi Starého depa, Stanice, Guľovačky až naposledy zastaňme pred mystickým, tajomným Kavičom, aby sme pocítili to vzácne chvenie energie čo dokáže vydávať ten malý kúsok zeme zvanej RENDEZ od pamätného to roku 1883.


OPIČÍ OSTROV
(ZLOMYSEĽNOSŤ A SKUTOČNOSŤ)

Rendez musel vo svojej histórii existencie, ako malá časť územia Bratislavy často obhajovať svoje dobré meno značky železničnej osady.

Jedným zo zlomyseľných hanlivých označení bolo pomenovanie Rendezu ako „Opičí ostrov“.

Mnohí mladí ľudia od 60-tych rokov 20. stor. až po dnes, keď sa píše rok 2006 si mylne vysvetľovali toto hanlivé označenie „Opičí ostrov“ ako vyjadrenie názoru, že Rendez je zaostalá mestská časť Bratislavy, kde sa zákonite združujú ľudia na úrovni opíc, ktorí patria spoločensky na dno inteligencie ich myslenia, konania, správania. Len vďaka obyvateľom Rendezu, ktorí dnes majú približne okolo 80 rokov a bývajú tu od narodenia sme sa dozvedeli pravý dôvod označenia Rendzu „Opičím ostrovom“.

Dvadsiate roky 20. stor. boli obdobím, kedy tzv. spoločenské „Kastovníctvo“ bolo výrazne závislé od spoločenského postavenia, zamestnania vo vtedajšom období najmä mužov ako živiteľov rodín. Zamestnanie rušňovodič patrilo k vyšším stredným triedam, kde si rodina mohla dovoliť vyšší životný štandard, kam patrili aj výstrelky snobskej spoločnosti. Bratislavská smotánka vyvolených rodín vtedy zaviedla módu dovážaných malých živých opičiek, ktoré vytvárali exkluzivitu dám, ktoré ich hrdo nosili na rukách pri prechádzkach v bratislavských uliciach, alebo boli živým šperkom domácností pri večierkoch, posedeniach honosnej spoločnosti. Rendez ako Zriaďovacia stanica nákladnej dopravy Bratislavy disponoval veľkým počtom pánov rušňovodičov, a najmä bezdetné rodiny, kde trónila samotná dáma rušňovodičova si pozdvihovali svoje spoločenské sebavedomie kúpou opičky, s ktorou sa aj patrične spoločensky prezentovali, kde to bolo čo len minimálne možné. Prestížny boj dám rušňovodičských spôsobil pomerne enormný nárast nešťastných opičiek v zemi Rendezskej, až napokon ľudia zo susednej časti Rača začali Rendez ironicky volať „Opičí ostrov“.

Neznalosť svojej vlastnej histórie teda opäť dokázala, ako sa môže paradoxne zmanipulovať, pkrekrútiť pravda o honose, výsade bohatých dám ako o spoločenskej móde 20-30-tych rokov 20. stor. na dehonestujúce označenie Rendezu s názvom „Opičieho ostrova“ ako miesta ľudí s úrovňou na výške inteligencie opíc. Úsmev a nadhľad nad tvrdením niektorých takzvaných priateľov z Rače, ktorí ťažko niesli, že v tak malej časti Bratislavy ako je Rendez sa týždeň čo týždeň hralo divadlo spojené s tanečnou zábavou, poriadali sa maškarné zábavy, plesy, majálesy, juniálesy, hrali futbalové turnaje, volejbal, hádzaná, basketbal atď. Rendez mal v sebe to osudové šťastie zrodu, že tu žilo spolu veľa národností od Slovákov, Rakúšanov, Maďarov, Čechov a Moravákov, Bosniakov, kde po roku 1918 najmä Česi a Moraváci priniesli vzácnu kultúru divadla, tanečných zábav, hudobných kapiel, knižníc, rôznorodých typov športov. Rača, ktorá disponuje bohatou tradíciou vinohradníctva bola skôr uzavretou komunitou, kde bola prítomná enkláva Nemcov, ktorá u nich prednostne preferovali svoj tradičný vzťah k disciplíne, tvrdej práci od rána do neskorého večera, čo práca vo vinohradoch nevyhnutne vyžadovala. Čas na zábavu a oddych nebol tak často možný ako by si mnohí Račania určite želali pre svoj spôsob života, ale každá komunita ľudí si vytvára svoj životný štýl podľa vlastných hodnotových kritérií.

Rendezska história teda noblesne zotrela prach nevedomosti o hanlivom označení Rendezu Opičím ostrovom, kde pravda o majetnosti rušňovodičských dám s vlastnením živích opičiek je už len úsmevným príbehom ako sa žilo na Rendezi v rokoch 20-30-tych 20 stor. Pre pamäť o pravde histórii Rendezu tieto fakty poskytli skutočne dlhoroční Rendezáci Anna Machajová, Eduard a Ján Wenzlovci.


VEĽKÉ FUTBALOVÉ ZÁPASY NA LÚKE ŠAJBY

Rendez mal vo svojej športovej histórii aj vzácne obdobie, keď jeho rekreační futbalisti hrali veľké futbalové zápasy na lúke Šajby, kde dnes sídlia sklady rôzneho tovaru. Boli to 50-60- te roky 20. storočia keď mimoriadne nadaná generácia mladých a už starších ženáčov Rendezu predvádzala nádherný futbal vo všetkých svojich kúzlach kľučiek, zasekávačiek, kombinácií na jeden dotyk obyčajne zakončených tvrdo kopnutou strelou, ktorá znamenala slastný futbalový úspech. Mladíci ako boli Vlado Záturecký, Lajo Čech, Ero Martiš, Milan Sýkora, Milan Vajda, Imro Federič sa často radi v športovo prestížnom derby futbalovom zápase stretli so staršími skvelými futbalistami ako boli Halás, Zelenický, Sekerka, Michalovič, Majtán, Kraus. Hoci som bol vtedy len malý chlapec ešte aj dnes si pamätám koľko brazílskych dreblingov ovládali všetci títo „páni futbalisti“, koľko futbalových tvorivých nápadov dokázali predviesť od pustenia prihrávky medzi nohy druhému spoluhráčovi, efektných pätičiek, ktoré však takmer vždy boli prekvapivé a futbalovo úspešné. Branky boli postavené len z tričiek, teplákov, ale hádky o tom či bol alebo nebol gól absolutne džentlmensky neexistovali, všade vládol akýsi prirodzený duch úcty k svojmu spoluhráčovi, priateľovi bývajúcemu na rodnom Rendezi. Zažil som tam zápasy čakajúc na svojho otca Cyrila Sekerku až do úplnej letnej tmy aby napokon niekto zázrakom predsa len strelil ten vytúžený gól. Videl som tam príhodu keď Vlado Záturecký vidiac ako veľmi záleží ženáčom aby vyhrali futbalový zápas pred svojim mladými manželkami taktne a citlivo naznačil svojim mladým spoluhráčom aby dnes nebehali až do úplného fyzického vyčerpania a občas neatakovali tak neúprosne protihráča aby ten mohol futbalovo vyniknúť. Bolo že to futbalovej slávy v ten pamätný letný deň, keď slniečko lahodne hrialo a ženáči prijímali ďalšie slnečné lúče gratulácií od svojich pôvabných mladých manželiek, že dokázali svojim futbalovým umením poraziť tak silné futbalové mužstvo mladíkov z Rendezu. Ako vždy, ten pohodový deň sa skončil pred hostincom Roler, kde sa družne pripíjalo pivkom, vínkom, malinovkou, zápalisto sa rozoberali každé futbalové maličkosti od vydarenej kľučky, dobrého brankárskeho zákroku či prefíkanej falšovanej strely ktorá znamenala dôležitý futbalový gól. Večer plný hviezd bol svedkom rituálneho sprievodu mladíkov a starších s manželkami, kde až po ich úpenlivých naliehaniach sa veľkí súperi napokon rozlúčili, sľúbiac si ďalší super futbalový zápas na lúke na Šajbách za kasárňami.

Celé obdobie týchto nezabudnuteľných veľkých zápasov na lúke Šajby trvalo približne od roku 1957 až do druhej polovice 60-tych rokov 20. storočia, kde sa bohužiaľ opäť nevhodne a necitlivo postavili sklady, ktoré mohli sídliť prakticky kdekoľvek vo voľnom priestore v Rači. Stíchli, zmĺkli lúky šajbárske, futbal sa preniesol buď na letisko Vajnory alebo na uznávanú Rendezsku Maracanu našu Škvarku pri nemocenských domkoch.. Éra futbalov na voľných lúkach pred činžiakmi od roku 1948 -54 a od roku 1954 až 1957 pred starými kasárňami a lúke na Šajbách do druhej polovice 60-tych rokov 20. storočia navždy odišla do pestrej futbalovej histórie generácií, ktoré tu prežili nádherné roky svojho detstva, mladosti v športe, ktorý tak obdivuhodne priťahuje ľudí na celom svete svojou športovou krásou a neopakovateľným vzrušením a napätím až do konca rozhodcovského hvizdu. Už len večná energia hlasov, nadšených výkrikov či sklamaní povieva vo večnosti času a priestoru, kde kedysi behali deti a mladí ľudia, lebo čaro, vôňa Rendezskych lúk navždy zostane v histórii a pamäti ľudí Rendezskych, ktorí si s úctou spomenú na túto obdivuhodnú generáciu veľkých športovcov.


OSOBNOSTI NA RENDEZI

V Bratislavskej časti Rendez žilo a žije veľa pozoruhodných osobností, ktoré svojimi činmi, aktivitami, schopnosťami dokázali dostať do spoločenského povedomia tento malý kúsok zeme, ktorí si svojou bohatou železničiarskou históriou túto poctu plne zaslúži. Kultúra, šport, odborné činnosti v tomto širokom spoločenskom zábere sa prezentujú osobnosti, ktoré zostali navždy v pamätiach starých rodených Rendezákov, teraz už aj súčasne žijúcich a uvedením aj nových mien reprezentujúcich éru súčasnosti .

Prehľad ke zoradený podľa časového historického vývoja Rendezu.

1) V dome vojenských dôstojníkov bývala prvá slovenská letkyňa ŠAPOŠNIKOVÁ, prvý generál československého letectva vo výslužbe u zaťa menom POLEDNE –major letectva

2) sestry ŠÍMANOVÉ

RENATA – speváčka, herečka, manželka herca Figuru
HERTA – klaviristka, členka filharmónie (vydatá MAĎAROVÁ)

3) pán BENČIČ – riaditeľ Poisťovne – Slávia?

4) pán BALCÁREK – umelecký knihviazač –viazanie kníh v koži + zlatotlač

5) za Slovenského štátu 1939-1944 tu býval veliteľ slov. letectva ppl. SMUTNÝ

6) letec, majster sveta v leteckej akrobacii – p. NOVÁK

7) tu začínal svoju obchodnú činnosť aj neskôr slávny veľkomäsiar p.RAČEK

8) Vynikajúci odborník na parné rušne Ing. HOLEČEK, po ňom ďalší odborník a patentár na parné rušne Ing. KUSENDA – komisár pre skúšanie parných kotlov

9) vlakvedúci DOLEŽAL, ktorý vozil vlaky s vládnymi činiteľmi, prezidentom a zahraničné štátne delegácie

10) bratia BORŠOVCI – odborníci na manometre, napájače, tlakomery parných rušňov

11) pani IDA BORŠOVÁ - ČERNECKÁ – ktorá vyškolila nášho najslávnejšieho operného speváka Dvorského a mnoho ďalších spevákov

12) ŠTEFAN DÁVID – vedúci odbojovej skupiny proti fašizmu, veznený v Ilave

13) BÁRTA – zakladateľ chovu stopárskych a strážnych psov pre železničnú políciu OSOŽ – vynikajúci kynológ

14) KAROL ŠAFÁRIK – tenisový majster Slovenska aj Československa

15) JÁN ROHÁČIK, JOZEF SNOPČOK, JINDRICH SKOČDOPOLE – skutoční odborníci svojho remesla, rušňovodiči, ťažkotonážnici, zlepšovatelia, učitelia mladých rušňovodičov

16) EDUARD WENZL – pochádzajúci z 11 člennej rodiny, jeho otec patril k najstaršie známym obyvateľom a železničiarskym zamestnancom, mnohí súrodenci pracovali ako zamestnanci železnice. Pán Eduard Wenzl sa vypracoval od základného železničiarskeho remesla postupne na výpravcu až Dozorcu dopravy Stanice Východ, kde preukazoval vysoké odborné schopnosti riadiť a usmerňovať chod železničnej dopravy. Svojimi aktivitami v životnom prostredí, výsadbou stromov, kríkov, ich pravidelným ošetrovaním sa stal legendou ochrancu prírody.

17) ŠTEFAN MRVA – dopravák, ktorý svojim železničiarskym rozumom a schopnosťami vedel vykonávať všetky funkcie, ktoré stanica a doprava potrebovala

18) EDMUND KLEIN – traťmajster, ktorý svojimi organizačnými schopnosťami a otcovským prístupom, vzorom dokázal za veľmi krátku dobu zrenovovať budovy a koľajisko v stanici Bratislava – zriaďovacie nádražie po rozbombardovaní našej železničnej osady do pôvodného stavu.

19) pán DYÜSZI LAJOS– bol železničným záhradníkom, ktorý celú osadu a železničnú stanicu po obvode vysadil topoľmi (štíhlymi) vytvoril krásnu aleju zo zelených brestov medzi jednotlivými uličkami domov agátmi, morušami, jasanmi a medzi staničnou budovou a koľajiskom radom pagaštanov. Lesík s rôznymi drevinami

20) pani JÚLIA PÔLLNEROVÁ rod. ČECHOVÁ- pôrodná asistentka (babica), žena ktorá viac ako 30 rokov pomáhala pri pôrodoch a priviedla na svet celé pokolenia našej osady

21) pani ANTÓNIA WENZLOVÁ – vdova, matka 11 detí odoberala od lekára (3x týždenne bol v našej osade lekár) všetky recepty na lieky a dala lieky pripraviť u lekárnika, lieky potom pomocou detí rozniesli chorým pacientom (za odmenu 300,- Kčs od lekárnika)

22) VÍT BLAHO – kováčsky majster na železnici, na Rendezi už od roku 1923, ďalšia legenda v starostlivosti o životné prostredie na Rendezi, či už výsadbou stromov, kosením, pravidelným čistením zelených plôch a chodníkov.

23) JOZEF- DODO ŠIMKOVIČ – profesionálny hudobník gitarista v 60-tych rokoch, člen skupiny Braňa Hronca

24) MARIAN MRVA – pokračovateľ dynastie železničiarskeho rodu Mrvovcov, začínajúci ako rušňovodič, námestník, náčelník Starého depa. Pri 150. výročí železníc SR so svojim kolektívom spolupracovníkov riadili a viedli rekonštrukčné práce, čistenie Starého depa od skládok železného šrotu, starých mazív, zabezpečovali chod rekonštrukcie historických budov. Staré depo odvtedy spĺňa parametre na uskutočnenie akcie Zrazu železničiarskych historických vozidiel. Člen prvej hudobnej skupiny na Rendezi – gitarista, sólový spevák, organizátor mnohých kultúrnych akcií a spoločenského života na Rendezi v 70-tych rokoch.

25) TEOŠ KOTES – pochádzajúci zo železničiarskej rodiny, rušňovodič, výrazný organizátor a ťahúň generácie 70-tych rokov, postavenie KLUBU MLÁDEŽE v akcii Z, tvorca a realizátor kultúrneho a športového života na Rendezi v 70-tych rokoch.

26) MÁRIA FRAŇOVÁ – dlhoročná predsedkyňa Červeného kríža, vedúca organizátorka amatérskeho divadla na Rendezi, zakladateľka knižnice, ktorej úroveň sa radila k najlepším v Bratislave.

27) FRANTIŠEK ZELENICKÝ – hráč – obranca I. ligového hokejového mužstva SLOVAN Bratislava, neskôr Gottvaldova (Zlína).

28) EMIL ZÁHORSKÝ – dlhoročný riaditeľ Základnej školy na Rendezi (60-te – 70-te roky), skvelý pedagóg a organizátor mimoškolskej činnosti.

29) DANA FARKAŠOVÁ – významná odborníčka a zakladateľka zdravotného inštitútu pre vzdelávanie zdravotníckeho personálu – lekárov, sestier a pod. Súčasne pracuje ako zástupkyňa riaditeľa Zdravotníckej univerzity.

30) JÁN NAGY – dlhoročný zamestnanec železnice, ktorý prešiel od profesie výpravcu, staničného dispečera, dozorcu prevádzky až po funkciu Dopravného námestníka, kde prejavoval vysoké odborné a riadiace schopnosti ako vedúci pracovník Železničnej stanice Východ. Jeho rodina – deti pracujú stále všetky na železnici v rôznych profesiách.

31) RICHARD ŠAFÁRIK – pochádza zo železničiarskej rodiny, postupne prešiel funkciami – výpravca staničného dispečera, dozorcu prevádzky, Dopravného námestníka. Jeho výraznými odbornými prednosťami je riešenie zložitých dopravných situácií a profesionálne kvalitné riadenie chodu stanice aj pri nadmernom zaťažení objemu práce.

32) Plukovník GENDIAR – vojenský pilot

33) ŠTEFAN TANKOVIČ – dlhoročný pracovník na železnici, rušňovodič na parnej trakcii, diesel – elektrickej trakcii, známy odbornosťou, precíznosťou v práci. Vo funkcii Inžiniera železničnej dopravy sa vypracoval na uznávaného odborníka a profesionála vo svojej pracovnej profesii. V 60-tych rokoch 20. storočia na Rendezi organizoval život mladých ľudí vo voľnom čase v tzv. „Klube mládeže“, ktorý sa nachádzal v budove kina Pionier. S Hanou Snopčokovou, pani Fraňovou pripravili a realizovali s miestnymi členmi Klubu mladých rad divadelných predstavení (v kinosále Pionier, v Bratislave)

34) HANA SNOPČOKOVÁ – organizátorka, režisérka amatérska herečka, vodcovská osobnosť v kultúrnom dianí na Rendezi, ktorá významnou mierou prispela k úspešnej prezentácii železničiarskeho Rendezu ako časti Bratislavy, kde sa podarilo založiť Divadlo mladých.

35) ARIKA ŠIMKOVIČOVÁ – členka súboru SĽUK, ktorá s ním reprezentovala v 60, 70-tych rokoch po celej Európe, USA.

36) PETER GREGUŠ – novinár, historik, výrazne sa angažoval v obrodnom procese 1968, Docent na Filozofickej fakulte v Bratislave.

37) JOZEF CHROMIAK – zakladateľ a vedúci hudobnej skupiny BLACK-BOYS (Čierni chlapci) na Rendezi v roku 1965. Členmi skupiny ešte boli Marián Mrva – gitara, spev, Fero Brečan – bicie, Jozef Chromiak – gitara, Luboš Bugar – gitara.

38) MUDr. SLEZÁK – prvý lekár na Rendezi, pôsobiaci tam, kde aj v súčasnosti sídli železničiarska ambulancia praktického lekára. Neskôr ako praktický lekár v závode Dynamit. Nobel závod Juraja Dimitrova. Na sklonku 60-tych rokov 20. stor. emigroval do Izraela.

39) MUDr. DUŠAN KUPKA – dlhoročný lekár pre zamestnancov železnice aj ich rodinných príslušníkov. Bol považovaný priam za rodinného lekára z dôvodov dlhého pôsobenia na Rendezi až do dôchodku. Ľudia, pacienti oceňovali jeho odborný cit pre určenie správnej diagnózy a ľudský, priateľský prístup ku každému z nich.

40) JOZEF KOČÍ –Absolvent Vysokej školy múzických umení – DRAMATURGIA v Bratislave. Dramtaturg – scenárista vo filmovej tvorbe na Kolibe, Barandove, v Československom, Slovenskom filme. Zúčastňoval sa na tvorbe stoviek známych filmov, inscenácií, seriálov a dramatizácií – červené víno, Loius Pateur, Život bez konca, Sudca a jeho kat, Eva Burdová, Žoržík, Kronika, Kanarisova krvavá hviezda, Štúrovci, Kubo, Hájnikova žena. Bol šéfredaktor Dramatickej tvorby v Slovenskej televízii slávnych televíznych pondelkov v rokov 1967-1974. V Slovenskej televízii pracoval v rokoch 1961-1988. Ochotnícky herec na Rendezi, kde býval v 50-tych, začiatkom 60-tych rokov 20. stor. (J. Palárik – Dobrodružstvo pri obžinkoch, Hollý – Kubo atď.) Ako absolvent VŠMU dramaturgicky pomohol pri výbere repertoáru, spolu režíroval (Husári, Inkognito atď.).

41) JÁN ČECH - Zakladateľ a organizátor Dobrovoľníckeho požiarneho zboru na Rendezi s ktorým dosahovali, v spolupráci s p. Štefanom Mihalovičom, p. Janečkom popredné ocenenia v požiarnych a hasičských súťažiach v 50-60-70-tych rokoch 20. stor. Člen organizačného divadelného tímu LASTOVIČKA (osvetľovač, technik), zakladateľ FANS KLUBU SLOVAN BRATISLAVA na Rendezi 50-60-70-tych rokov 20. stor. (priamy divácky účastník finále PVP 1969 Slovan - Barcelona v Bazileji)

42) MUDr. VLADIMÍR ZÁTURECKÝ - Absolvent Lekárskej fakulty, významný a uznávaný odborník v revíznom, posudkovom, diagnostickom posudzovaní zdravotného stavu pacientov.

43) MUDr. PETER BRVENÍK - Absolvent Lekárskej fakulty, významný a uznávaný odborník v revíznom, posudkovom, diagnostickom posudzovaní zdravotného stavu pacientov.

44) MUDr. ELENA ŠŤUKOVSKÁ – ČERNÁKOVÁ - Absolvent Lekárskej fakulty, uznávaná odborníčka v odbore interná medicína, pôsobiaca dlhoročne vo Fakultnej nemocnici v Bratislave

45) LUBICA JARIABKOVÁ – umelecká kostýmerka dlhoročne pôsobiaca v divadle, Slovenskej televízii

46) ALEXANDER KUCHAR - Zakladateľ a vedúci organizátor „ZVAZARMU“ na konci 50-tych a v 60-tych rokoch, kde boli zastúpené mládežnícke aktivity (záujmové krúžky) najmä športová strelba, parašutizmus, modelárstvo, kulturistika

47) IGOR PARTL, ŠTEFAN PIPO MARTIŠ, MATÚŠ KOTES, MILOŠ KUCHAR - Zakladatelia kulturistiky na konci 50-tych a v 60-tych rokoch, 70-te až 2003 (Miloš Kuchar) ktorý aktívnou kulturistikou vybudovali posilňovne, založili tradíciu cvičenia kulturistiky na Rendezi, ktorej aktivity sa udržujú aj v súčasnom období roku 2006

48) JOZEF CHROMIAK, MARIAN MRVA, FERO BREČAN, ĽUBOŠ BUGÁR – členovia legendárnej hudobnej skupiny „BLACK BOYS“ pôsobiaci na Rendezi v rokoch 1964-66, dokázali hudobne koncertovať v Bratislavskom a Trnavskom kraji. Zánik svojej existencie ako hudobnej skupiny spôsobil nástup jej členov na povinnú základnú vojenskú službu.

49) Pán JÁN MACKOVČIN – Priamy účastník Slovenského národného povstania. Ako vojnový zajatec nemeckej armády prešiel 4 zajateckými a 1 koncentračným táborom v rokoch 1944-45.

50) JOZEF BLISKA – divadelná, ochotnícka legenda na Rendezi najmä v 50-tych a začiatkom 60-tych rokov. Na Rendezi v 60-70-80 rokoch 20. stor. organizátor spoločenského a kultúrneho života.

51) ŠTEFAN MIHALOVIČ – vedúci organizátor Dobrovoľného hasičského zboru na Rendezi v 60-70-tych rokoch 20. stor. Aktívne sa venoval s jeho nástupcom Janom Čechom cvičeniu mladých hasičov, ktorí pod ich vedením dosiahli významné úspechy na hasičských súťažiach v Bratislave, na Slovensku, kde úspešne reprezentovali Rendez.

52) JIRKO KUBÁČEK – vedúci Výskumného a vývojového ústavu Železníc – Múzejno dokumentačného centra. Popredný odborník v oblasti železničnej histórie Slovenska – Česka. Autor myšlienky aby sa areál Starého depa stal Slovenským národným železničným parkom. Hlavný organizátor v spolupráci s Klubom priateľov histórie železničnej dopravy každoročnej akcie Celoslovenského zrazu historických železničných vozidiel na Rendezi v areáli Starého rušňového depa s medzinárodnou účasťou divákov. Ing. Jirko Kubáček so spolupracovníkmi úspešne reprezentuje Rendez ako významnú Bratislavskú časť železničnej histórie Slovenska (Československa).

53) MILAN VAJDA mladší – dlhoročný hovorca primátora hl. m. Bratislavy, odborník na masmédiá a cestovný ruch

54) ŠTEFAN BARTÁK – primátor hl. m. Bratislavy v rokoch 1987 – 1990

55) ĽUDOVÍT MALÝ – absolvent Teologickej fakulty v Bratislave, vysvätený v roku 1997

56) MARTIN JARÁBEK – absolvent Teologickej fakulty v Ríme, vysvätený v roku 2002


SPOVEĎ NAJSTARŠEJ ŽELEZNIČIARSKEJ RODINY NA RENDEZI
(rodiny Karola a Antónie Wenzlových)

Rendez – Zriaďovacia stanica, ktorý zažil svoje pamätné historické hodiny zrodu v roku 1883 vznikol ako dôležitý železničný uzol pre potreby nákladnej dopravy Bratislavy. Železničiarske rodiny tvorili od vzniku Rendezu základnú časť jeho obyvateľstva vzhľadom k pracovným možnostiam železničiarskych profesií od traťových robotníkov, mechanikov, opravárov rušňov, sprievodcov, rušňovodičov, výpravcov atď.

Zrodila sa hrdá tradícia rodového dedenia železničiarskych profesií celej rodiny z generácie na generáciu, ktorí priam obetavo milovali svoju prácu, boli ochotní drieť dni a noci, aby česť a značka ich železničiarskeho erbu mala patričnú spoločenskú úctu a vážnosť. Vzácnym svedectvom o železničiarskych rodoch a ich vernosti práci na železnici je história rodiny Karola a Antónie Wenzlových. Bolo nám vzácne dovolené poznať súkromie tejto železničiarskej rodiny ako ho písal samotný život od jeho úplného zrodu.

V mene rodiny Wenzlových spoveď vyrozprával pán Eduard Wenzl, žijúci stále na Rendezi.

„Otec Karol Wenzl sa narodil 6.12.1882 v Račišdorfe ako štvrtý syn jedenásť detnej rodiny vinohradníka. Po skončení základnej školy odišiel do Budapešti za prácou. Tam sa zoznámil s mojou matkou Antóniou, narodenou 25.2.1885 v obci Svätá Mara (pri mestečku Kláštor pod Znievom) ako tretie dieťa v rodine železničiara – traťového robotníka. V roku 1903 sa zosobášili. V roku 1906 sa presťahovali do Račišdorfu, lebo otec začal pracovať u železnice ako traťový robotník, neskôr pracoval ako sprievodca nákladných vlakov, potom ako vlakvedúci až do roku 1919. Za Prvej ČSR bol v hodnosti vlakmajster oficiál. 26.10.1929 po ťažkej chorobe a operácii zomrel. Zanechal manželku, sedem synov a jednu dcéru. Manželka sa už viac nevydala a sama deti vychovala v železničiarskej tradícii. Zomrela 18. 4.1954 keď už všetky deti vyrástli, osamostatnili sa a založili si svoje rodiny.

Najstarší syn RUDOLF bol následkom anglickej choroby práce neschopný.

Dcéra Margita sa vydala za sprievodcu nákladných vlakov, neskôr bol sprievodcom osobných vlakov a rýchlikov. Ich syn Ľudovít bol Ing. staviteľ u Železničného staviteľstva.

Syn KAROL začal pracovať ako traťový robotník, neskôr kurič na parných rušňoch a prácu na železnici ukončil ako skladník v opravovni nákladných vozňov. Jeho syn Karol sa u ČSD vyučil ako automechanik, neskôr si urobil strednú priemyselnú školu s maturitou odbor auto + letecký opravár. Potom u ČSAD robil technika a garážmajstra.

Syn JÁN sa vyučil strojným zámočníkom. Od roku 1937 pracoval u ČSD ako zámočník, neskôr rušňovodič. Počas vojny vozil nákladné vlaky a transporty až do Budapešti. V rokoch 1945 až 1949 ako externý študent vyštudoval priemyslovku s maturitou. Potom pracoval ako vodohospodár na riaditeľstve Železníc. Jeho syn Ivan pracoval ako zubný lekár na riaditeľstve Železníc.

Syn LADISLAV pracoval ako predavač – pokladník v železničiarskom konzume (Potraviny), neskôr ako účtovník v Rušňovom depe Bratislava – Zriaďovacia stanica.

Syn ADOLF pracoval na železnici v doplatkovej kancelárii v ŽST Bratislava – hlavné nádražie, neskôr ako vlečkár v závode Dynami Nobe (Dynamitka).

Syn OTTO pracoval v kancelárii traťmajstra na Rendezi, neskôr ako kováč opravárenskej výhybkárskej čaty. Jeho dcéra je vydatá za dozorného prevádzky v Bratislava Východná stanica.

Syn EDUARD od 15. rokov chodil cez prázdniny na brigádu (vytrhávanie trávy v koľajisku) k traťmajstrovi Bratislava – Východné. Od 25.1.1945 nastúpil na trvalo u traťmajstra Kleina. Od mája 1945 bol sprievodcom nákladných vlakov. Od decembra 1945 pracoval na osobnom oddelení riaditeľstva Železníc v Bratislave do roku 1948, keď nastúpil vojenskú službu. Po jej ukončení nastúpil na dopravnom oddelení riaditeľstva železníc. V septembri 1951 absolvoval dopravný kurz výpravcov. Po skončení kurzu v júni 1952 v železničnej stanici Bratislava Rača autorizoval a stal sa výpravcom. 31.3.1953 bol preložený do železničnej stanice Východné, kde pracoval ako výpravca, dispečer a dozorný prevádzky do 6.9.1987, kedy odišiel do dôchodku. Jeho starší syn Tóno (automechanik) pracuje na Železnici - ŽST Bratislava východ ako šofér. Mladší syn Gabo pracoval na Železničnom staviteľstve Bratislava ako auto-elektro mechanik. Odtiaľ prešiel pracovať do ČSAD Chomutov. Aj otec jeho manželky pracoval na železnici ako traťový robotník 35 rokov a jej brat pracoval ako sprievodca nákladných a neskôr osobných vlakov a rýchlikov.

V časti Bratislava Rendez býva naša rodina od roku 1919. Synovia Otto (nar. 30.3.1921) a Eduard (nar. 7.9.1927) sú rodení Rendezáci a v súčasnosti najstarší domorodci a pamätníci Rendezu.“

Do dejín Rendezu vstupovali potomkovia rodiny Wenzlovej pravidelnými rôznorodými aktivitami či už v spoločenskej, kultúrnej, športovej oblasti, ktoré významne zlepšovali kvalitu života na Rendezi. Karol Wenzl s bratom Jánom boli zakladajúci členovia Robotníckej telovýchovnej jednoty „RTJ“, ktorá dokázala obdivuhodne združiť vtedajšiu robotnícku mládež na Rendezi, ktorá v gymnastike úspešne reprezentovala aj v Prahe na celoštátnej súťaži. Janko Wenzl bol uznávaný tréner – cvičiteľ v gymnastických cvikoch na hrazde, bradlách, kruhoch, skokoch cez tzv. kozu, ktoré trénoval na dlhej chodbe Základnej školy, kde bolo možné niektoré cvičiace zariadenia upevniť cez príslušné ukotvenie v podlahe chodby. Karol Wenzl, vzácny univerzálny športovec vynikal od gymnastiky až po atletické súťaže, kde rovnako patril k skvelým pretekárom s dobrými športovými výsledkami.

Bratia Edo a Rudo spolu s ich matkou pani Antóniou Wenzlovou boli priamymi účastníkmi najtragickejšieho čierneho dňa Rendezu, bombardovania anglo-americkým letectvom, ktoré chcelo zničiť ustupujúce vlakové nemecké muničné transporty, čo však stálo obyvateľov Rendezu 10 nevinných ľudských životov (24.3.1945)

Pán Adolf Wenzl obohatil dejiny divadla na Rendezi svojimi hereckými úlohami, kde napríklad postava „Dudáka Švandu“ dlho priťahovala divákov do Spoločenskej sály, ktorí tam s uznaním vytlieskavali umenie hercov za ich pohladenie po duši.

Páni Otto, Adolf, Karol, Edo Wenzlovci najmä v 40-50-60-tych rokoch 20. stor. nezištne a obetavo vždy pomáhali v Spoločenskej sále aby prevádzkovo fungoval chod divadla, zabezpečením remeselníckych prác počnúc stolárčinou, alebo priamo fyzickou prácou, prenášaním divadelných rekvizít až po nosenie drevených lavíc pre divákov. Organizačne pomáhali títo vtedy mladí muži pri mnohých spoločenských akciách od Majálesov, Juniálesov, divadla, železničiarskych kultúrnych podujatí, proste všade tam, kde to dýchalo kultúrou, spoločenskou zábavou aby sa ľudia Rendezskí mohli stretnúť, oddýchnuť si po ťažkej železničiarskej práci.

Pán Edo Wenzl je legendou zveľaďovania životného prostredia na Rendezi, kde mnohé vysadené topole, brezy, lipy majú už desiatky rokov svojej existencie a svojim príkladom a vzorom motivoval mnohých mladých ľudí, aby si vážili a ochraňovali prírodu v zemi Rendezskej. Tento vzácny rys povahy, vážiť si svoj domov kde žijeme sústavnou starostlivosťou v udržiavaní jeho čistoty, poriadku vysádzaním kvetov, stromov bol a je typický pre všetkých Wenzlovcov. Otto, Karol, Edo Wenzlovci, ako som ich registroval ja, sa stali pre mňa ľudskými vzormi ako má vyzerať reálna láska k domovu – Rendezu, ktorý to vždy tak veľmi potreboval.

Otec Karol, ktorému osud nedoprial dlhú životnú púť, bol známy ako pedant a pracant, milujúci svoju rodinu aj železničiarsku prácu, matka Antónia, ktorej po smrti manžela zostalo starať sa o životy svojich ôsmich detí obdivuhodne zvládla úlohu jedného živiteľa rodiny a so všetkou poctivosťou a dôstojnosťou čo mohla dať vychovala slušné, pracovité, vzdelané deti. História Rendezu si pamätala jej nezištnú, priam symbolicky platenú prácu, keď z Rače z lekárne roznášala lieky priamo do domu chorých pacientov, ktorí jej boli neskonale vďační, že mali takto zabezpečenú úplnú zdravotnú starostlivosť. Jej schopnosť zavárať, urobiť lekvár zo všetkých druhov ovocia bola povestne známa a deťom Wenzlovým táto schopnosť zostala dodnes, keď sa už píše rok 2005. Pani Antónii Wenzlovej sudičky života dovolili, aby úplne zaopatrila všetky deti, dala im možnosť vzdelania, aby si po jeho ukončení mohli založiť vlastné rodiny. Odkaz rodičov Karola a Antónie Wenzlových, aby deti vždy držali spolu a pomáhali si navzájom, aj keď už budú dospelí, dodržiavajú ich deti verne a poctivo dodnes, hoci tí čo ešte stále žijú už majú úctyhodný vek.

Rendez práve kvôli takýmto rodinám, kde život železničiarsky bol neúprosne tvrdý, ťažký, bol zároveň nesmierne ľudský, spoločensky bohatý, lebo práve takíto ľudia, čo vlastnili najmenej materiálneho vydávali zo seba všetko to dobré, aby tí druhí boli z toho šťastní. A rodine Wenzlových sa to v zemi Rendezskej darí obdivuhodne celý ich život.

Vďaka Vám.


ROZPRÁVKOVÁ ŠKOLA NA RENDEZI

Základná škola na Rendezi vyzerala ako malý tajomný kaštieľ, stavaná ako nízko podlažná pôvabná budova s klasickými veľkými oknami, zvýraznenými okrasnými poloblúkmi nad nimi s vonkajšími dverami do budovy lemovanými ozdobnými tehlami po ich obvode. Svoju históriu vzniku si škola píše začiatkom realizácie stavby t.j. v roku 1893, postavením budovy a začiatkom vyučovania t.j. v roku 1895.

Ja sa vrátim do tých drahých vzácnych čias, roku pána 1961, keď som ako začínajúci žiak – šesťročný chalan vstupoval s búšiacim srdcom do priestorov staručkej, no útulnej školy, a hneď vedľa miestnosti riaditeľne sa ocitol v triede, kde dominovala veľká čierna dvojkrídlová tabuľa, lavice na sedenie boli riešené spoločne pre dvoch žiakov, vybavené nádobkou na atrament pre napĺňanie pier, dve veľké skrine vzadu v miestnosti slúžili na zásobu zošitov a kníh pre žiakov a v strede po obvode steny bol malý výklenok, kde bola železná piecka na vykurovanie miestnosti uhlím v zimných mesiacoch. Katedra kde sídlili, sedeli učitelia bola vyvýšená podstavcom, aby ctení pedagógovia videli svojich žiakov ako z rozhľadne.

1.septembra 1961, keď som spolu s rovesníkmi bol slávnostne prijatý do cechu „školského“ nás príhovorom vítal riaditeľ základnej školy na Rendezi pán Emil Záhorský. Hlboký, zvučný hlas, oči výrazné a živé, hnedé vlasy, neposlušne kučeravé, v strede hlavy už ustupujúce, to bol človek, pedagóg, ktorý nám nevídaným, úžasným spôsobom vstúpil do našich detských životov. Mal vzácny dar motivovať, povzbudzovať ľudí, dodávať im sebadôveru, keď ich okolie práve nechápalo, podceňovalo. Cyrko, Juraj, Robo, Jano, Renatka, Majka, Janka, Alenka, deťúrence, vy to dokážete, vy viete zaťať zuby keď je to najhoršie, motivoval nás keď sme súťažili ako škola v zbere papiera. Ponamáhajte vaše múdre hlavičky a hľadajte papier tam, kde sa chodíte hrávať a hľadajte ho tam, kde vás ešte nenapadlo, usmerňoval nás hlasom plným nádeje a dôvery v nás. Chýbajúcich 500 kg sme neuveriteľne našli skutočne tam, kde sme sa hrávali, ale ako decká sme tomu nevenovali žiadnu pozornosť, pri železničnom Komande, Stanici v Starom depe. Nepotrebný papier, už pripravený na vyhodenie sme vďačne odviezli na kárach do školy, do priestorov starého vagóna. Deťúrence, žiaril pán riaditeľ Záhorský, za takýto výkon si zaslúžite aj odmenu. Pôjde sa na celodenný autobusový výlet na Červený kameň. Kričali sme šťastím, tlieskali, lebo podvedome sme cítili, že tento človek vie oceniť detskú dušu, nepodceňuje ju, nezahŕňa len príkazmi, rozkazmi, ale vie sa vcítiť, vrátiť do rokov detstva, keď detská duša je tak hravá a zraniteľná. Svoj úžasný ľudský a pedagogický cit vždy dokazoval, keď vedel vhodne a časovo primerane predĺžiť veľkú prestávku keď začínali jarné dni a my decká sme priam hltavými dúškami vdychovali jarný vzduch, ktorý voňal kvetmi orgovánu až po košaté kvety stromov čerešní. Hra v guľky na jamku bola priam hitom jarnej sezóny a odísť z hry, keď bola v tom najlepšom sa rovnalo priam čínskym krutým mukám. Pán riaditeľ Záhorský obišiel všetky hráčske jamky, pochválil víťazov, upokojil porazených, že je to vždy len hra a že nabudúce to môžu vyhrať práve oni. Potom vhodne a energicky ukončil super veľkú prestávku a my, vďační za jeho pochopenie našich detských hodnôt sme sa mu snažili odvďačiť tým, že sme príkladne poslúchali a učili sa na radosť našich učiteľov. Pamätám si ako ma raz zavolal do riaditeľne a už medzi dverami som schytal tvrdosť jeho otvorenej dlane. „Cyril a ty sa nehanbíš zosmiešňovať niekoho, z ktorej si aj tak robí srandu celá škola? Myslíš, že ty by si bol iný, keby si žil v takej rodine?“ Dnes, po mnohých rokoch môžem hádam povedať, že to bola Helena Mačicová, kde povesť celej rodiny bola odvodená od „postavičky Rendezu“ – jej mamy, pani Mačicovej. „Pamätaj si, od teba čakám, že budeš pomáhať takýmto ľuďom, lebo podľa teba sa tak budú správať aj ostatní.“ Vykoktal som aké také ospravedlnenie, hanbil a hneval som sa na seba, ale odvtedy som sa snažil čo najpoctivejšie brániť slabých, pomáhať im v rámci svojich schopností a možností. To bolo to, prečo sme ho tak milovali, lebo vedel všetko povedať v správny čas, v správnu chvíľu a najmä tam, kde to bolo najviac potrebné. Jeho prirodzená autorita prečo ste ho uznávali, verili, dôverovali mu bol jeho denno-denný život, kde ste ho mohli hodnotiť podľa jeho skutkov a činov. Bol to ťahúň, ktorý motivoval ľudí svojimi podnetmi, impulzmi, nápadmi, ktoré dokázal v drvivej väčšine preniesť do reálneho života. Pravidelné turisticko – poznávacie zájazdy po hradoch, zámkoch, kaštieľoch, mestách, školské karnevaly, triedne zábavy, filmové predstavenia buď v spolupráci s pani maminkou Porubskou, alebo dokonca v strednej triede, návštevy divadelných a bábkových predstavení, vlastné kultúrne programy, športové dni na školskom dvore, v staručkej škole sa diali veci skvostné a neuveriteľné na finančné možnosti, ktoré mal k dispozícii pán riaditeľ Záhorský. V rokoch 60-tych bola aj úroveň mnohých z nás, čo sa týkalo spoločenskej úrovne, no trošku mierne povedané neohrabaná. Viem, dnes je to len na pobavený úsmev, keď si predstavíte, ako pán riaditeľ predvádza jedenie rezňa so zemiakmi, ale búchanie vidličiek a nožov o taniere dávalo známku kvality pre nás od 4 do 5. Čas, ktorý nám však venoval náš pomyselný druhý otec pán Záhorský však spravil z mnohých z nás noblesných hosťov, ktorí mohli so cťou a úrovňou najesť sa v ktoromkoľvek, vtedy špičkovom hoteli, alebo reštaurácii. Chápal a vedel, že nie všetci pochádzame z dobre situovaných rodín, a že mnohí prišli bývať na železničiarsky Rendez za prácou z tých najskromnejších pomerov, kde na spoločenské hodnoty nebol proste čas, lebo sa seno zvážalo od skorého rána a koniec roboty bol neskoro v noci. Človek z týchto pomerov bol rád, že sa vôbec stihol najesť rukami, lyžicou, zapil z fľašky vodu či ostré a poďme ho pracovať do noci to neskorej. Hovorím logicky o našich rodičoch, ktorí však mnohí nemali odkiaľ brať zákony spoločenskej etiky a preto ich nemohli prenášať ani na svoje deti, ktoré pokračovali v takých zvyklostiach spoločenského života, ako sa im dostávalo od rodičov.

Pán riaditeľ Emil Záhorský to ohľaduplne, bez toho aby sa niekto cítil ľudsky

ponižovaný prenášal do hry na cestovanie po hoteloch a reštauráciách našich miest, kde každého z nás nebadane vtiahol do praktickej skúšky spoločenskej etiky a my očarení jeho ďalším nápadom sme sa ochotne stali dámami a džentlmenmi par-exelanc. Poznávacie turistické zájazdy, väčšinou jednodňové po hradoch, zámkoch a mestách to bol jeden z jeho ťahúnských nápadov, kde mnohí z nás opustili Rendez a Bratislavu vôbec. „Ukážte teraz akí ste kamaráti, ako si viete navzájom pomáhať, ako viete nielen brať, ale aj dávať“ hovoril našim oduševneným tváričkám, ktoré ho milovali za tú všetku dobrotu a lásku, ktorú od neho dostávali a ktoré sa priam predbiehali v uskutočňovaní dobra a lásky k blížnemu až to vháňalo úsmev, ale i slzy do tváre. „Deťúrence poďte, vyzbierame toto oddychové miesto, lebo tu boli asi prasiatka, ktoré nevedia, že slušní ľudia si každý po sebe musia spraviť taký poriadok, ktorý ho reprezentuje.“ Bol to on, ktorý nás naučil nehanbiť sa, ale byť naopak hrdí na železničiarsky Rendez, ktorý bol často zanesený od sadzí z dymu parných mašín, ufúľaný od oleja, petroleja a ktorý si vyslúžil názov „opičí ostrov“ od susedov z Rače. „Berte to decká s humorom“, hovoril nám „oni vedia, že sme malí územím, ale o to šikovnejší v zručnosti, kultúre, športe cez našich ľudí a preto, ako každý zakomplexovaný sa vás snaží ponížiť a nahnevať“. Hnevalo nás to, ale opäť aj zmotivovalo, aby sme Račanom ukázali, že tento malý kúsok zeme je duševne vždy o krok vpredu pred nimi. Sviatky detí, to boli súťaže, kde víťazí každý so sladkou odmenou cukríkov, malých čokolád, tureckých medov, žltých a červených malinoviek, kofolí. Skákali sme do výšky, do pieskoviska na školskom dvore, behali, hrali vybíjanú, malý futbal, stolný tenis na chodbe školy, šachové turnaje o majstra detí, no proste bol to sladký ošiaľ detskej radosti a šťastia, ktorý nás priam vynášal do výšok nebeských.

Za tým skvelým školským detstvom, plným spomienok a zážitkov, stál nádherný ľudský človek, ktorý postavenie riaditeľa vnímal nie ako vládnuť, ale ako usmerňovať detskú dušu aby bola vedomosťami, poznaním bohatá a vnútorne vyrovnaná, pohodová, tešiac sa, že môže chodiť do „Rozprávkovej školy“. Pán riaditeľ EMIL ZÁHORSKÝ, aj keď ste už na nebeskom obláčiku a usmievate sa na mnohých z nás, už dávno nie bohužiaľ deťúrencami, dovoľte za všetky decká tej vašej veľkej školskej rodiny na Rendezi, aby sme mohli povedať to jednoduché, ale veľmi úprimné „Ďakujeme že ste jestvovali, že ste boli, že ste život zasvätili výchove a láske k deťom“. Tie Rendezské, ktoré Vás zažili na Vás nikdy nezabudnú a budú Vás vždy s úctou nosiť vo svojich srdciach. ĎAKUJEME.


KEĎ NA RENDEZI V KINE PIONIER KRAĽOVAL FILM

Keď na Rendezi kraľoval film boli to opäť tie kúzelné 60-te roky, keď technika začala prinášať do rodín televízory, na ktorých sa dalo naladiť len pár televíznych staníc, rozhlas bol ešte stále noblesným princom publicistiky, hier, piesní, ale film to bolo vtedy niečo úžasné, zázračné, ktoré priam magicky priťahovalo divákov cez vzrušujúce príbehy pred biele plátna kín. Kino Pionier na Rendezi žilo a dýchalo svoj zaujímavý filmový svet v skromnej no útulnej budove, kde vládla obdivuhodná pohodová rodinná atmosféra. Každý mal svoju obľúbenú radu, číslo sedadla, kde sa labužnícky, domácky usadil a nechal priechod svojim citom, emóciám cez slzy a smiech či rozbúrenému dychu, ktorý rozbúchalo niekedy srdiečko až do závratných výšok.

Pani Porubská mamina Rendezskeho filmu v kine Pionier milovala film vrúcne a obetavo, ochotná mu priniesť akékoľvek potrebné obete aby sa drahocenné celuloidové kotúče filmu mohli začať točiť v premietačkách a odtiaľ šírením obrazu na to strieborné plátno. „Pani Porubská“ zopínal som vždy prosebne ruky, keď som tak veľmi chcel spolu s kamarátmi vidieť film nášho srdca, či už Pyšnú princeznú, Princeznú so zlatou hviezdou na čele, Smrť v sedle, Fanfán tulipán, Sedem statočných. Pani Porubská vyčarila zo seba ten maminkovský úsmev plný dobroty a pochopenia a naoko prísne povedala: „ale musíte byť aspoň piati“. Nasledovali naše šťastné výkriky spokojnosti a vďaky a mohol začať 1 a pol hodinový príbeh o večnom boji dobra proti zlu, o láske a nenávisti až po záverečné poučné výhry hodnôt akými sú statočnosť, hrdinskosť, dobrota človeka.

Pani Tomanovičová, vždy elegantná dáma s neodmysliteľnou kabelkou, vždy kľudná a pokojná nám predala lístky za štyri koruny a ostalo už len prejsť cez povestné vstupné dvere do kinosály, kde nás už čakala „generál“ pani Junásová. Mala všetky potrebné vlastnosti úspešnej uvádzačky v kine, ktorá mala na starosti usadiť divákov podľa zakúpených lístkov a najmä zachovať žiaduce ticho a nerušenú atmosféru, aby sa dal labužnícky vychutnať filmový zážitok. „Cyrko, nepomôže ti ani plakať, film je od 15 rokov“ zaznel jej ortieľ, keď dávali šteklivý film o veciach lásky. A veru nepomohlo, hoci do 15 rokov mi chýbali skutočne len 2 mesiace. Skúsil som všetky citové triky od smutného sedenia v malej čakárni po pomáhanie pri nosení uhlia, keď sa ešte v kine kúrilo v kachliach. Slzy trpkosti a straty možnosti vidieť v 60-tych rokoch aspoň kúsok poznania vo veciach lásky medzi mužom a ženou ako niečo čo už neuvidím práve teraz, lebo „potom“ je časovo už len a len potom, ako niečo čo už nemá tú žiaducu hodnotu dychtivo dospievajúcej mládeže. Éra Winetoviek bola pre našu generáciu ako blesk z jasného neba. Winetou a Old Shaterhand, ako vždy hrdinskí, odvážni bojovníci za česť a spravodlivosť proti zberbe banditov, ktorým vždy išlo len o zlato a nekalo získané bohatstvo. Sila ich príkladu ako verných priateľov, kde sa vždy jeden na druhého môžu spoľahnúť aj v tých najťažších životných situáciách formovala aj naše myslenie, ako má aj v reálnom živote vyzerať a fungovať skutočné priateľstvo. Stále a stále som klopal na dvere premietacej kabínky pani Porubskej vždy s tou úpenlivou prosbou: „Pani Porubská zohnal som 12 chlapcov, premietnite nám prosím Vás Poklad na striebornom jazere“. Dnes to znie priam neuveriteľne, ale maminka Porubská sa namiesto zamračenia z môjho večného otravovania chápavo, ba uznanlivo usmiala a sprisahanecky šepla „o 14,00 začneme“. Keď dávali 3. diel Winetou – záverečnú časť, kde červený gentleman zomrel guľkou zákerného vraha, v kine Pionier sme bez chlapčenskej hanby plakali všetci ako prejav úcty k človeku, ktorý celý svoj život šíril dobro a spravodlivosť. Každý rozhľadenejší človek vedel čo je v tomto príbehu nadnesené, prehnané, ale zároveň si vedel vybrať tak nádherne ponúkané hodnoty úprimného priateľstva a zmyslu pre spravodlivosť a solidaritu s ľuďmi, nech sú akejkoľvek pleti a spoločenského postavenia.

Na Rendezi nechýbali praví fanúšikovia filmu, ktorí priam hltali správy, kedy dorazí na Rendez nejaký mimoriadne sviatočný film - Maroš Michalčík, Miloš Kuchar, Dano Michalovič – uličkári, ja s bratom Vladom Sekerkom, Lubo Kadlečík, Zdena a Majo Máderovci, Luboš Hauskerecht. Miloš Kuchar vedel priam neuveriteľne reprodukovať videný film s detailmi, ktoré mnohým utiekli, ktoré však často boli šperkom daného filmu. Film „Na pravé poludnie“ bol prvou kovbojkou, kde Gary Coper, ako šerif mestečka čelí štvorici banditov, kde dvaja sú prepustení z vezenia kam ich dostal práve on, vždy právo obhajujúci šerif. Príbeh filmu brilantne vykreslil charaktery ľudí mestečka, ktorí keď majú prejaviť pevnosť, priateľstvo s človekom ktorý ich zbavil zločincov a nastolil poriadok ho zbabelo opúšťajú a zrádzajú, vydajúc ho napospas štyrom banditom. Záver filmu, ako vždy poučný, šerif porazí štyroch banditov a neférovosť občanov mestečka je potrestaná odchodom šerifa aj s manželkou preč do iného mestečka. Tento klasický príbeh kovbojky vedel Miloš Kuchar vychutnať od každého gesta hrdinu či banditu, všímajúc si slová, ktoré boli netradičné, ale originálne a takmer dokonale popísal bojové scény od nabíjania koltu až po smrteľne schytané guľky, ktoré vyhasili život banditu. Niekedy sme prešli vzdialenosť zo školy - čo bolo 250 m za 3 hodiny, kde stále padali tašky na zem, aby sme napodobnili tie fascinujúce scény filmu Na pravé poludnie, ktoré Miloš Kuchar ovláda dokonale aj teraz po 40-tich rokoch od uvedenia filmu v kine Pionier.

Kino Pionier pritúlilo aj starších opustených ľudí, ktorí tu vymenili chvíle svojej samoty za spoločnosť s ľuďmi v kine a na plátne, kde aspoň na chvíľu boli šťastní, že nie sú konečne stále sami.

Kino Pionier sa cez poskytovanie filmových príbehov stalo pre našu generáciu vzácnym priateľom, poučným rozprávačom, kompasom poznania nového a nepoznaného, ktoré nás tak neuveriteľne priťahovalo. Za to, že sme mali to šťastie žiť v tej nádhernej dobe, keď na Rendezi v kine Pionier kraľoval film je naša generácia vyznávačov filmu navždy povďačná.


KNIŽNICA PLNÁ SPOMIENOK

Ak sa opýtate starých Rendezákov, „Spomínate si na knižnicu manželov FRAŇOVÝCH?“, v drvivej väčšine im očami, tvárou prebehne nežne vďačný úsmev spomienky na dvoch nádherných ľudí, ktorí sa navždy zapísali do pamätí a histórie ľudí Rendezských.

Písal sa dramatický rok 1969, keď po nezabudnuteľne ľudskom období roku 1968 od januára po tragický mesiac a deň 21. august ubehol len rok a sovietske okupačné vojská zmrazili náladu a chuť do života všetkým ľuďom vo vtedajšom Československu. Pani Fraňová bola už vtedy dlhoročnou osobnosťou kultúry na Rendezi počnúc organizovaním, režírovaním divadelných predstavení, organizovaním nezabudnuteľných a originálnych maškarných bálov, vedením Červeného kríža, ktorý patril aktivitami k najlepším v Bratislave a práve vtedy, v najťažších, najzložitejších chvíľach sa prejavila ako skutočná osobnosť, ktorá pochopila, že musí Rendezu vdýchnuť ďalšiu aktivitu, ktorá bude ľudí spájať, umožní im spoločne tráviť čas v priestore, kde bude vládnuť čarovný svet kníh, myšlienok, fantázie. Priestory Klubu mladých v časti kina Pionier vtedy osireli po zaniknutí ich organizácie a pani Fraňová s manželom Miškom, ako ho spontánne oslovovali blízki známi, pochopili, že tu je to vhodné miesto srdca Rendezu kam si postupne zamilujú ľudia chodiť. Tvrdou odpracovanou drinou, doťahujúc každý detail v nie práve najväčších priestoroch novo sa budujúcej Knižnice vznikol priestor príjemne útulný, s vhodne rozmiestnenými regálmi na knihy, ktoré absolútne nepôsobili v miestnosti preplňujúco, stiesňujúco, ale práve vzácne pohodovo, ukľudňujúco.

Brilantným ťahom pani Fraňovej bol čitateľský kútik, ktorý neuveriteľne vykúzlila pri oknách, kde ste mohli čítať nielen knihy, ale aj časopisy so širokým záberom od náučnej Pyramídy až po Slovenku, Život, Expres atď. Kolaudačný deň, keď zažiarila novučičká Knižnica Fraňových na Rendezi bol september roku pána 1969. Rendezákom s príjemne vyrazeným dychom konečne preblesol úsmev optimizmu, že tu vzniklo niečo, kde sa ľudia budú môcť stretávať, rozprávať sa spolu, budú zasa veľkou Rendezskou rodinou. Knižnica Fraňových dýchala však nielen pohodovou atmosférou, vždy čistučko udržiavaná ale míľovými krokmi stúpala jej knižná kvalita, kde ste nadšene zisťovali, že bestcelery nie sú len vo veľkých knižniciach Bratislavy, ale úplne rovnocenne sídlili na poličkách, regáloch knižnice Rendezskej. Mário Puzo – Krstný otec, Szienkievic – Quo vadis, Cronin – Citadela, Hailey – Letisko, Spomienky na budúcnosť, Däniken a nespočetne mnoho ďalších kníh, plné príbehov z histórie, medziľudských vzťahov, dobrodružnej, detektívnej literatúry, proste všeho chuť pre každého, podľa jeho osobného vkusu a vnútorného citu na typ literatúry. Čitateľský kútik v knižnici hladím v spomienkach dodnes za tie vzácne chvíle, keď nás pritúlil pred jesenným chladným dažďom, alebo dlhou zimou od decembra až po apríl, keď sneh a mráz lomcoval spolu so studeným západným vetrom celým Rendezom. Čitateľský kútik so svojim hrejivým teplom, kde Rendezák mohol stretnúť Rendezáka a nemusel zostať zatvorený medzi múrmi bytu, izolovaný od miestnej ľudskej spoločnosti. Pani Fraňová, hoci jej osud nedoprial mať vlastné deti disponovala schopnosťami vedieť osloviť každého zvlášť, dodať mu pocit vnútorného pokoja, uvoľnenej atmosféry s pochopením vypočuť, čo trápi jeho vnútro a myseľ. Sviatočná kávička, čaj boli niekedy bonusom pri stretnutí ľudí dobrej vôle, kde chutili nielen tieto nápoje, ale obrazne povedané aj rozhovory či už o nových prečítaných knihách, problémoch, ktoré trápili ich osobné životy, alebo s obľubou sa vracali do spomienok a zážitkov prežitých v komunite Rendezskej.

Tu, práve tu, začali mnohé nevinné platonické vzťahy medzi dievčatami a chlapcami na prahu dospelosti, s diskrétnym pracovným zaneprázdnením pani Fraňovej, ktorá takýmto spôsobom diplomaticky vytvárala súkromie pre rozhovory nežné a dôverné. Čitateľský kútik však privinul aj ľudí nespravodlivo osamelých, zostarnutých, ktorí často aj dve hodiny pred otvorením knižnice už obchádzali jej priestory, nevediac sa dočkať blízkej prítomnosti ľudí, ktorá zaháňala ich najväčšiu bolesť – samotu. Pani Fraňová, ako skvelý znalec ľudskej psychiky vedela vhodne vyberať témy týmto osamelým ľuďom, dodávať im vnútornú silu a ľudskú dôstojnosť. Z Knižnice Fraňových sa odchádzalo s úsmevom, dorozprávajúc všetky témy až po bránu Dopravnej 39, kde na druhom poschodí manželia Fraňovci bývali. Nesmierna obetavosť týchto vzácnych ľudí vytvorila z ich knižnice miesto skutočného „Pohladenia duše a srdca“ na Rendezi, za ktorými sa však skrývala ochota Fraňovcov cestovať v ich voľnom čase autobusom, električkou do centra Bratislavy. Časom to boli tony kníh, časopisov, ktoré nosili vyťažene v oboch rukách, spotení a utrmácaní, keď niekedy viac ako hodinu cestovali preslávenou MHD. Raz som mal to šťastie a stretol som samotnú pani Fraňovú v meste, práve keď prinášala nový výber kníh. Trénoval som rekreačne kulturistiku, takže moje telo bolo zvyknuté na záťaž, ale ten pocit údesu, keď som sa džentlmensky ponúkol odniesť dve plné tašky kníh cítim aj dnes. Hlboký pohľad obdivu a úcty som venoval tej „Prvej dáme Rendezu v kultúre“, koľko obetavosti bola ochotná zo seba vydať, len aby tá ich Knižnica držala latku vysokej úrovne, ktorú si vždy bolo ťažké získať, ale o to ťažšie si ju bolo udržať. Študenti Rendezskí tej doby pri rozhovoroch o krásnych spomienkach na Knižnicu Fraňových s nesmiernou vďakou a láskou spomínajú koľko nezohnateľnej literatúry zohnala pani Fraňová, pre ktorú bolo najväčším ocenením ak dotyčnému študentovi pomohla ku kvalitnému študijnému výsledku.

Bože, ako často spomínam na tie chvíle prchavého šťastia, že v našom malom kúsku zeme Rendez žiarilo svetielko ľudskosti, kde sme mohli spoločne prežívať, snívať detstvo, mladosť, dostávať slovo povzbudenia, ochoty byť vypočutí, vdychovať do seba svet kníh, ich čaro a múdrosť vekov. Keď padali múry časti kinosály a priestorov knižnice bol som tam vtedy denno-denne cítiac sa zradený tými najstaršími, ktorí rozhodovali o týchto veciach a ich bytí a nebytí. Cítil som vtedy bezmocný hnev, smútok, že v tých osudných chvíľach nenahraditeľne navždy strácame, všetci starí Rendezáci, tie najdrahšie miesta nášho detstva, mladosti, dospelosti.

Fraňovci, hoci ste už obaja na nebeskom obláčiku, všetkým, ktorým ste „Pohladili“ dušu, srdce knižnicou, divadlom, spoločenským životom, budeme úctu voči Vám v sebe nosiť, až pokiaľ budú biť srdcia nás, starých Rendezákov.


VIANOCE RENDEZSKÉ

Vianoce môjho detstva, tých skromných, ale o to nádhernejších 60-tych rokov 20. stor. mi dodnes pripadajú ako vzácny dar, keď snežilo už od konca novembra a bielymi snehovými vločkami sme boli starostlivo prikrytí až do začiatku apríla.

Čaro Mikuláša, ale najmä sviatkov najvzrušujúcejších, najsviatočnejších boli tak milované Vianoce. Doma sme všetci súrodenci netrpezlivo škrtali decembrové dni, ktoré akoby napriek zbožným želaniam našich dušičiek spomaľovali a spomaľovali beh svojho času, až napokon sa nám deťom zdalo, že čísla, dni v kalendári zastali úplne.

Decembrové dni predvianočné začínali však byť príťažlivé vo svojich ponukách, pečúcich sa orechovníkov, makovníkov, tvarohovníkov, koláčov či zákuskov, ktoré priam neodolateľne priťahovali nošteky, brušká od detí až po starých rodičov. Čas vianočný, čas sviatkov, to boli vzácne, spoločné pečenia priateliek mojej maminky Helenky Sekerkovej, ktoré si takto spoločne, nezištne pomáhali. Prirodzenou ťahúňkou a organizátorkou bola prvá dáma Rendezu tej doby pani Fraňová, kde jej vynikajúco asistovali priateľky Junásová, Križková, Beňovičová, Kročková, Matušková, Jarjabková, Sekerková, Štanglovičová a nech mi je odpustené, ak som niektorú dámu Rendezu vynechal. Pieklo sa od rána do večera, vždy u niektorej z menovaných dám a keď prišiel čas pečenia u nás, bol som vždy od šťastia v siedmom nebi. Mohol som pomáhať miešaním sladkých polev, ktoré som slastne vylizoval a zároveň som s pôžitkom počúval zohraté hlasy žien pri spievaní ľudoviek, smial sa, až mi slzy tiekli pri rozprávaní vtipov, zadržiaval dych, keď sa hovorili príbehy zo života, ktoré dokáže zahrať len samotný tvrdý, neúprosný život. Klipkali mi oči, keď ženičky usilovne piekli aj keď bila už 23. hodina, ale nechať si ujsť šancu zamaškrtiť si na medvedích labkách, vanilkových rožkoch, BB guľkách s čerešňami s rumovou náplňou, no proste boli to lákadlá, kde bruško bolo vašim pánom ako značne veľká únava neskorej noci.

Vianočný štedrý večer to bola posvätná chvíľa, deťmi dlho očakávaná, kde aspoň u nás, všetky rituály prevádzal najstarší, legenda Rendezu, náš dedko Vít Blaho. Cesnak - jeho ochutnanie malo pripomínať, podľa dedka Blaha skutočnosť, že vždy keď zablúdite máte si spomenúť na chuť a čas kde ste ho jedli na Štedrý večer a potom vždy nájdete cestu domov. Orechy – boli symbolom zdravia, choroby. Ich kvalita po otvorení škrupiny hovorila čo nás čaká v zdraví, chorobe na budúci rok. Jablko – jeho rozpolenie, zdravosť či hniloba vo vnútri hovorili o vašom dobrom osude života či smrti. Med s oplátkami a potom hlavné chody večera kapustnica, ktorú nám nakladal dedko Blaho vyvrcholila druhým chodom - vysmážaným kaprom so zemiakmi, upravenými podľa chuti konzumenta či už zemiakové pyré, zemiakový šalát, varené zemiaky a pod. Prípitok s vínom pre dospelých, malinovka či minerálka pre nás, vtedy deti a potom už len šťastné výkriky pri vyzdobených boroviciach, smrekoch, jedličkách či umelých stromčekoch. Večer plný snov a túžob sa premenil na vzájomné návštevy detí, kde sa nedalo vydržať do druhého dňa, ale už v ten večer sme si ukazovali „Ježiškove darčeky“ ako budúcich vzácnych priateľov s ktorými budeme tráviť možno dlhé roky rokúce.

Rituálom Vianočných dní boli aj filmy v televízii, ktorá si vtedy v 60-tych rokoch 20. stor. písala ešte len prvé roky svojho života a preto pozeranie programov v televízii bolo vždy sviatkom, ktoré sa pozerali často so susedmi ako v kine. Kultovými filmami v deň Štedrého večera boli „Princezná so zlatou hviezdou na čele“ a „Pyšná princezná“, priam magicky pritiahli každý rok obrovské množstvo vďačných divákov, ktorí uvedenie týchto klenotov filmu už pokladali za pevnú súčasť atmosféry Vianoc.

Rendez, hoci disponoval len malými kopčekmi, kde sa dalo prevádzkovať sánkovanie a iné zimné radovánky bol plný snehu a ľadu, kde sa dalo korčuľovať zamrznutými poliami od Vajnor až po Dynamitku, kde dni vianočné tak nádherne plynuli. Rendezké Vianoce, to boli Vianoce, kde sa túlili k sebe nemocenské domky bafkajúce dym zo svojich komínov, Kráľovský park, Škvarka plné snehu, Kino Pionier nabité do posledného miestečka, lebo sa premietali filmy tie najlepšie z najlepších, Kopec u pekára preplnený sánkujúcimi sa deckami Rendezskými, klziská pred činžiakmi od starých až po nové, plné hokejistov a krasokorčuliarok, večery plné návštev u susedov, priateľov, kde sa vychutnávali a hodnotili kuchárske skvosty našich maminiek, to je spomienka pre mňa drahá a svieža vzácnosťou, že som mal to šťastie prežívať detstvo Vianoc, keď Rendez bol ešte starým, útulným Rendezom, žijúcim ako jedna veľká rodina.


TAJOMNÝ PRÍBEH SOCHY PANNY MÁRIE NA RENDEZI

Rendez vo svojich pohnutých historických obdobiach najmä v čase II. svetovej vojny zažíval osudové udalosti, kde aj tajomný príbeh o soche PANNY MÁRIE patrí do poznania a pamätí obyvateľov Rendezu.

Celý príbeh začína počas II. svetovej vojny (1944-1945) v priestoroch vtedajšej základnej školy, kde boli umiestnení zajatí talianski vojaci, ktorí sa vzbúrili proti vojenskému spojenectvu s nemeckou armádou. Povestná talianska katolícka zbožnosť si vydobyla ich základnú duchovnú kresťanskú potrebu zúčastňovať sa obradu svätej omše celebrovanú pánom farárom. Priestory bývalej kaplnky (slúžiaca aj ako vyučovacia trieda) v úplne zadnej časti budovy základnej školy boli operatívne jednoducho vybavené kresťanskými symbolmi, krížom, pár obrazmi s biblickými výjavmi a onou pôsobivou sochou Panny Márie, ku ktorej sa iste vrúcne modlili talianski vojaci aby ochránila ich životy a oni sa mohli živí a zdraví vrátiť k svojim najdrahším rodinám. Vojnové udalosti približne v roku 1945 mali za následok taktické presunutie pobožných talianskych vojnových zajatcov a tým aj náhle ukončenie činnosti obradov svätých omší, kde socha Panny Márie sa ocitla v nedôstojnej tmavej miestnosti školského kabinetu.

Priebeh ďalších udalostí zásadne a osudovo ovplyvnila postava pána Borovského z Rače, ktorý vtedy ako maliar, vlastník obchodu Farby – Laky prichádza pracovne rekonštruovať najmä vnútorné priestory budovy základnej školy. Hrou náhody a životného šťastia sa dostáva pán Pavol Borovský pri natieračských prácach v školskom kabinete k zabudnutej, zaprášenej, ale nádhernej soche Panny Márie. Pán Borovský, kresťansky zmýšľajúci človek si okamžite uvedomil, že ak chce ochrániť existenciu sochy Panny Márie nemôže ju ponechať na svojom mieste a vystaviť riziku kedykoľvek príducemu vojnovému chaosu, kedy sa na duchovné hodnoty neprihliada žiaden ohľaduplný význam. Sochu Panny Márie sa za dramatických okolností, kedy Nemecké kontrolné hliadky pravidelne kontrolovali obyvateľov pri ich pohybe z Rendezu do Rače, podarilo dostať do jeho rodinného domu, nachádzajúceho sa blízko priestorov sochy Svätého Floriána v dolnej časti Rače.

Koniec II. svetovej vojny v roku 1945 po krátkom čase vystriedalo obdobie roku 1948, kedy prišlo k zmene politického režimu jedinej štátotvornej strany, ktorá najmä v rokoch politických procesov v 50-tych rokoch 20. storočia začala zatvárať kláštory a prenasledovať cirkev ako protištátneho politického nepriateľa. Socha Panny Márie bola v týchto ťažkých, nepriaznivých časoch starostlivo a dômyselne ukrytá v priestoroch domu, nielen preto aby neprišlo k prezradeniu jej úkrytu, ale aj aby sa zamedzilo jej poškodeniu, znehodnoteniu za čo Panna Mária pomyselne z Vďaky držala ochrannú ruku prozreteľnosti nad široko rozvetvenou rodinou Borovských aby vydržala všetky trápenia a strasti v spoločnej rodinnej súdržnosti. Rok 1974 priniesol ďalší významný medzník v histórii púte sochy Panny Márie, keď pod vplyvom výstavby Bratislavy - Rače sa musela rozšíriť hlavná cesta, kde prišlo k likvidácii časti cintorína, zbúraniu historicky vzácnej kaplnky a zároveň k postaveniu novej kaplnky, osudovo polohovo postavenej na rozhraní betónového plotu rodiny Klačanskej, kde pani Veronika Klačanská je dcérou pána Pavla Borovského. Rok 1974 je hviezdnou chvíľou sochy Panny Márie, ktorá sa stáva súčasťou vnútornej časti kaplnky a svojou pôsobivou umeleckou krásou, duchovnou hodnotou sa stáva vyhľadávanou a obľúbenou kresťanskou postavou do ktorej mnohí ľudia vkladajú svoje prosby a modlitby, veriac v silu jej pravdivosti.

Toľko príbeh krehký, plný ľudskej statočnosti a obetavosti ľudí z rodiny Borovských, ktorý odkryl nepoznanú históriu sochy Panny Márie, ktorá zo svojho rodného pôsobiska na Rendezi vďaka Talianskym vojnovým zajatcom sa ocitla v ochranných rukách rodiny Borovskej, aby napokon právom a zaslúžene trónila v kaplnke na cintoríne v Rači.

Za vzácne svedectvo o histórii a osude sochy Panny Márie zo školy na Rendezi až do Kaplnky v Rači úprimne ďakujú vďační Rendezáci.


PLESY, MAŠKARNÉ BÁLY, MAJÁLESY, JUNIÁLESY, ZÁBAVY

Spoločenský život na Rendezi už od jeho vzniku v roku 1993 bol vzácne ovplyvnený historickou skutočnosťou, že sa tu zišli národnosti od Slovákov, Čechov a Moravákov, Rakúšanov, Maďarov, ktorí tu štedro zo seba vydávali svoju neopakovateľnú mentalitu aby ňou obohatili cez svoju kultúru, tradície, zvyky, organizovanie Plesov, Maškarných bálov, Majálesov, Juniálesov kultúrny život na Rendezi. Rendez disponoval na to historické obdobie priam veľkodušnými priestormi veľkej Spoločenskej sály, ktorá tvorila väčšiu polovicu komplexu budovy, kde sa nachádzala ešte vývarovňa, jedáleň, pohostinstvo, knižnica. Pán Kekula, neskôr pán Foltín boli vtedy tými vlastníkmi a organizačnými ťahúnskymi persónami, ktorí vdýchli do Spoločenskej sály týždeň čo týždeň priehrštie hudby, tanca, spoločenskej zábavy, divadla, estrády. Spoločenská sála sa hrdila navyše skutočnosťou, že v Bratislave po TATRE bola druhou najväčšou sálou, ktorá poskytovala takéto jedinečné možnosti pre spoločenské, kultúrne akcie.

Plesová sezóna to bola uznávaná spoločenská udalosť číslo jedna, kde si dámy Rednezské jemne zasúťažili, ktoré šaty budú vzbudzovať úprimnú či neúprimnú závisť a nadstavovali štýl plesovej módy do budúcnosti. Páni to mali v móde vždy ľahšie, dodržiavajúc len bontón spoločenských oblekov a vyleštených čiernych topánok. Páni Kekula, Foltín ako Impresáriovia – organizátori si potrpeli na originálnej výzdobe spoločenskej sály, kde to farebne spolu vždy ladilo so spoločnou veľkou tanečnou sálou vhodne splývajúcou s oddychovou časťou vybavenou stolmi a stoličkami, kde nad všetkým kraľoval bufet s občerstvením, odkiaľ priam obdivuhodne poletovali obsluhujúci čašníci, alebo ho obklopili páni plesajúci, akože berúci občerstvenie pre svoje dámy.

Farba látok v 20-tych rokoch 20. stor. bola konzervatívna, verná dôstojnosti väčšinovej čiernej, bielej, bordovej, sivej s kombináciou prvkov látok, ktoré zvýrazňovali, dolaďovali večerné šaty. Strihy šiat ľahko obopínali postavu a boli pravidelne riešené výraznou elegantnou fazónkou podľa telesných dispozícií konkrétnej dámy.

Maškarné plesy to bola súťaž v originalite, fantázii a nápadov, kedy Rendezáci sršali priam rozprávkovou predstavivosťou, kde od lietajúceho železničiara, baby z pekelného kráľovstva to boli aj noblesné kráľovné, králi, rytieri či nádherné cigánky a la Carmen. Decká na Rendezi boli vtedy priam v horúčkovom ošiali úžasu, keď videli pred Spoločenskú sálu prichádzať kostýmy, masky, ktorých sa mohli zrazu dotknúť, precítiť ich krásu v strihu či farbe. Originálnym nápadom pre vonkajšie obecenstvo, obdivujúce noblesné dámy, šviháckych pánov, bolo atraktívne „železničné návestidlo“, ktoré v znamení stoj či voľná cesta vpúšťalo miestnu smotánku do veľkej Spoločenskej sály. V tanečnej sále maškarné plesy dokázali rozprúdiť zábavu, kde smiech striedal ešte väčší smiech, vtipné scénky postáv masiek zabávali svojimi výstupmi až do skorého rána bieleho. Maškarný ples mal svoju hviezdnu chvíľu presne o polnoci, kedy slávnostne vyhlasovali víťaza za NAJ – masku, kostým, ktorých dekorovali slávnostnou šerpou aby kraľoval celému plesu až do jeho ukončenia. Dnešní 50-tnici, 60-tnici (ročníky 1945-55) vtedy tie užasnuté, očarené deti svetom masiek a kostýmov si dodnes chránia tie nádherné spomienky keď Rendezsky um a fortieľ dokázali vykúzliť priam umelecké maškarné výtvory.

Majálesy, Juniálesy, to bola prehliadka tanečných párov, ktoré v skvelej nálade vedeli pretancovať sviatky prírody až do raňajšieho zodratia topánok. Tradíciou týchto zábav bolo sedenie partií za jednotlivými stolmi, kde potom vládla neobmedzene dobrá zábava popretkávaná rozprávaním historiek, klebiet či šťavnatých vtipov. Spoločenské oblečenie spĺňalo štandard, dámy večerné šaty, páni oblek, ale už to nebolo v polohe tej ex prestíže, kto prekvapí nejakým módnym hitom. Neodmysliteľnou súčasťou Majálesov, Juniálesov boli tomboly, kde si návštevník zábavy zakúpil tombolové lístky a pri losovaní očakával, či vylosované živé prasiatko poputuje práve jemu. Sprievodné konferansierske slovo mali väčšinou ochotnícke divadelné talenty, akými boli napríklad Štefan Dávid s Jankom Hubačom, Jožkom Bliskom, ktorí vedeli spestriť Plesy, Maškarné plesy, Majálesy, Juniálesy, Zábavy humornými scénkami, vtipmi, slovnými skečmi, kde vhodne menili rytmus zábavy medzi tancom, hudbou, hovoreným slovom. Majálesy, Juniálesy sa organizovali vo vonkajších priestoroch pred budovou Spoločenskej sály, kde bol vybudovaný veľký betónový tanečný kruh obopínaný po obvode stromami, medzi ktorými v tôni listov boli umiestnené stoly, stoličky, aby si účastníci akcie oddýchli, občerstvili vínkom, zákuskom a potom v nekonečnom víre tanca to roztancovali až do východu prvých slnečných lúčov. Spomienka generácie mladých ľudí po vojne 1945, keď zo Spoločenskej sály zmizli stoly, stoličky, poháre bola to vzácna reakcia Rendezskej mentality, keď každý okamžite prispel svojou profesiou či už ako stolár, elektrikár, zámočník, maliar atď. aby sa mohol opäť rozžiariť spoločenský život vo forme Plesu, zábavy, divadla. Materiál v podobe dosiek krvopotne na pleciach ponosili od mládencov až po pánov v seniorskom veku mnohí Rendezáci, aby ich remeselnou zručnosťou premenili na stoly, stoličky, divadelné kulisy, aby boli funkčne zdokonalené, obtiahnuté baliacim papierom aby triesky z dreva nezostali v častiach ľudského tela, kde by to nebolo pre každého dvakrát príjemné. Malým dobrodružstvom pre mladých chlapcov bolo objavenie hlinených krígľov na pivo v pivničných priestoroch budovy Zelovocu, ktoré nahradili vtedy tak nie príliš obľúbené papierové poháre.

Zábavy – to bola takzvaná ľudová kategória, ktorá bola vyjadrená už v obsahu a význame jeho samotného slova – zabávať sa. Spoločenský bontón tu bol nastavený úplne nenáročne, kde si dámy mohli obliecť spoločenské šaty pamätajúce si mnoho ročníkov tohto druhu zábavy, páni v spoločenských oblekoch, ktoré častejšie používali pri spoločenských akciách typu divadlo či slávnostnejšie okrúhle výročia, udalosti. Atmosféra zábav dávala priestor nielen pre labužníkov tanca, ale aj pre skvelé možnosti zaspievať si s hudobnou kapelou od ľudoviek, tanečných piesní, šlágrov, ktoré boli vtedy hitom tej doby. Mnoho organizátorov zábav niekedy podcenili smäd a danosti fajnšmekrov vínneho moku, ktorí boli schopní vypiť obsahovo takzvane aj malé more a tak boli prinútení pobudiť známych miestnych vinárov a kúpiť zásoby vín, ktoré by snáď vystačili do konca zábavy. Pamätníci organizátorov zábav zo 60-tych rokov 20. stor. s úsmevom spomínajú, že keď obišli to známe kolečko od kvalitných vinárov až postupne po tých diplomaticky takzvaných, ktorí robili víno v pivnici so značkou „Dunihlav I, II. III“, boli prinútení kúpiť aj Dunihlavové víno, lebo vysmädnutí návštevníci zábav ich viac ako netrpezlivo očakávali. Obavy organizátorov zábav či niekto nebude protestovať proti kvalite vína či následné starosti po konzumácii Dunihlavu boli vždy zamietnuté výslednou realitou, že po Dunihlave nezostala ani len kvapka a pamätníci sa s nadsázkou zaprisahávajú, že keby ponúkli aj Pitralón (voda po holení) nezostala by po ňom ani jeho typická vôňa. Zábavy mali u Rendezákov vždy obrovský úspech a neuspokojujúci záujem lebo organizátori akcií od Železničnej stanice, Depa, Záhradkárov, Červeného kríža, Výboru žien, Zväzarmu a ďalších a ďalších niesli v sebe tú vzácnu, úžasne rodinnú atmosféru kde padali z ľudí ťažkosti a bolesti bežného tvrdého života. Susedia sa tu týždeň čo týždeň mohli stretnúť so známymi pri hudbe, tanci, dobrom rozhovore, ktoré znamenali v hodnotách života vždy viac ako studený prepych majetku vlastníkov.

Hudba to bola záležitosť najmä dychovky z Rače, Vajnor ba niekedy aj z Ivánky, ale vďaka historickým križovatkám a cestovaniu národov to boli miestny Česi a Moraváci, ktorí boli verní porekadlu „Čo Čech a Moravák to muzikant“. Husle, harmonika to od začiatku 20. stor. bolo možné cez májové letné obdobie počuť v brestovom háji rozprestierajúcom sa približne v priestoroch bývalého Detského ihriska, Škvarky. Výhodou týchto Rendezsko-Česko-Moravských muzikantov bola skutočnosť, že ako honorár za hranie hudby na zábavách od večera do rána si vypýtali len niečo skromne zjesť a priebežne vypiť aby sily muzikantov vydržali až do rána. Stačil im pocit, že výrazne prispievajú svojou muzikou k úsmevu človeka, pocitu jeho pohody a šťastia a vedomie, že ľudia ich prijali medzi seba ako členov jednej veľkej rodiny.

Organizátor Plesov, Maškarných Plesov, Majálesov, Juniálesov, zábav boli na Rendezi miestne spolky, združenia, zväzy, športové jednoty ako napríklad Zväz rušňovodičov, Robotníck a telovýchovná jednota RTJ, Športový telocvičňový spolok SOKOL, Hasičský spolok, Strana sociálnej demokracie, Federácia strojvodcov, Červený kríž, Výbor žien, Zväz záhradkárov ba exkluzívne najmä od začiatku 20. storočia až po roky 40-te 20. stor. páni Letci, ktorí patrili k absolútnej špičke vtedajšej smotánky. Páni Impresiáre – šéfovia Spoločenskej veľkej sály na Rendezi boli páni Kekula, Foltín, Máder, ktorí boli obdarení danosťami organizačného talentu, správnou dávkou obdivuhodných schopností a najmä ľudským prístupom k ľuďom, ktorých vedeli motivovať, nadchnúť aby vedeli často spraviť pre úspešnosť akcie priam nemožné. Vybaviť tú pravú kvalitu vína, piva, pochutín aby boli cenovo dostupné a obchodnícky bol z toho primeraný obrat, zisk, to bol ten fortieľ, to kúzlo, ktoré toľké roky držalo vysoký kredit všetkých spoločenských, kultúrnych akcií na Rendezi, na ktoré chodili často ľudia z celej Bratislavy.

História Rendezu v Spoločenskom života ich zaslúžene uviedla do pomyselnej siene Slávy a úcty Rendezu za všetko čo spravili pre ich obyvateľov ba ľudí z celej Bratislavy, aby cez prirodzenú vlastnosť zabávať sa, smiať sa, stretávať sa, upevňovali medziľudské vzťahy, kde to história právom ohodnotila ako neopakovateľnú ľudskú, rodinnú atmosféru.


BOLA RAZ JEDNA BRÁNA

Starý Rendez mal v sebe pozoruhodnú rozprávkovo vzácnu vlastnosť, ktorá sídlila, povievala v činžiakoch, domoch, bránach, že vo vnútri týchto domov žili ľudia, ktorí tam dokázali často vytvoriť tie najvzácnejšie priateľské vzťahy, na ktoré mnohí nevedia dodnes zabudnúť.

Brána s číslom 19 – 24 bytového domu, postaveného roku pána 1920 mi tieto nádherné chvíle v rokoch 1955-1962 štedro poskytla. Susedov, ako bývali jednotlivo po poschodiach som si navždy, natrvalo zachoval vo svojej pamäti a v srdci.

Rodina Majtánovcov, kde Poldo Majtán – patriarcha, mal s pani Majtánovou štyroch driečnych synov. Najstarší bol Ferko - neskonale skvelý, dobrácky chlapec, druhý Mirko – trocha uzavretý, ale ochotný vždy pomôcť ak ste to potrebovali, tretí Milan – od prírody kamarátsky typ, pomáhajúci všade tam, kde ste potrebovali, štvrtý Laco – huncút, ale kamarát, na ktorého bolo vždy spoľahnutie.

Rodina Vančeková mala troch potomkov. Dcéra Evička – tiché, milé, láskavé dievča, syn Pepo – parťácky typ so suchým anglickým humorom, Tóno – synátor narodený do neskoršej doby konca rokov 60-tych.

Novotný – rodina obdarená krásnou dcérou Ankou – huncútkou s nesmierne krásnymi očami, syn Vilo – ktorého záujmy boli navždy zviazané so svetom motorov a motoriek.

Prvé poschodie bolo doménou rodiny Kováčovcov s trojicou synov, ktorí boli vždy tými správnymi ťahúňmi a priateľmi, počínajúc od najstaršieho syna Vlada – jedného z najväčších švihákov na Rendezi, Jaro – chlapec, ktorý vždy všetko riešil úsmevom s danosťou svojho zvučného zvonivého hlasu, ktorý bol poznávacím znakom jeho osobnosti, Tóno – vždy pokojný a usmievavý, šetriaci slovom, no v správnu chvíľu a čas vľúdne slovne reagujúci.

Šimovci – rodina so synom Ivanom, pre mňa vždy s trochu vážnym, hĺbavým pohľadom, dcérou Valikou – kde naopak úsmev a humor bol jej typickým prejavom.

Kuchynkovci s dcérou Maruškou.

Tretie poschodie, tam sme kraľovali my – rodina Sekerková s dcérou Elenou – už vtedy poetka a romantička, dcérou Evičkou – nepočujúcim, neskonale krásnym dievčaťom s čiernymi vlasmi, láskavým srdiečkom, bratom Vladom – rovnako nepočujúcim no o to viac bohom obdareným talentom takmer na všetko na čo siahol, s túžbou byť priateľom s každým, Cyrilom – najmladším potomkom, ktorý by sa túlal po vonku, hral sa pri záhradkách a po celom Rendezi najradšej od rána do večera.

Rodina Benková so synom Vladom, ktorého túžba po vzdelaní a vedení určovala aj jeho spôsob života s tragickou neskoršou udalosťou, keď mu v Kaviči osudná chvíľa zobrala obidve ruky. Vlado od narodenia obrazne zamilovaný do sveta áut, ich opráv a ich znovuzrodenia.

Rodina Baďurikových so synom Jurkom, inak dobráckych starých rodičov, kde vnuk Jurko nešťastne chorľavý predčasne zomrel v detskom veku 9 rokov.

Na takzvanom štvrtom poschodí bol jeden byt rodiny Orných. Egon – vysoký snáď od narodenia, vždy hĺbavý a filozofujúci o živote, o svete. Jozef – zvaný aj KYJAK, ktorý tiež mal snáď od kolísky viac ako dva metre. Vysoký chlapec s nesmiernou silou a zároveň s nesmierne dobrotivým srdcom.

Vnútornou duchovnou silou tejto brány bolo vedomie všetkých jej obyvateľov, že môžu v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu zazvoniť pri dverách a tam vám nezištne pomohli, keď vám náhodou chýbal acylpyrín proti horúčke nás deciek, alebo ste nevedeli ako máte zrazu zareagovať pri detskom mumse, osýpkach, poprípade vám cez deň chýbali k vareniu vajíčka, soľ, múka a naši rodičia nás, malé deti, nemohli nechať samé a utekať nakupovať do obchodu s potravinami. Vznikali pravidlá susedských vzťahov, kde jedna časť varila, druhá varovala a hrala sa s deťmi, tretia nakupovala od A po Z všetko, čo ktorá rodina potrebovala, aby večer bolo finále dňa vždy u niekoho na pravidelnú striedačku, kde sa smialo, zhodnotil sa deň, ale často sa podelili úlohy na dni ďalšie, budúce. Čaro detských hier som obdivoval od Majtánových, Vančekových, Kováčových až po Orných, kde každá rodina mala svoje rituály hier, rozprávky mali niekedy úplne iné začiatky a konce, detské hračky nádherne voňajúce drevom boli u každého iné, ale u každého ste mali tú vzácnu istotu, že vám ponúknu voňavý rascový chlieb s ešte voňajúcejšou bravčovou masťou a k tomu pochúťky od nakladanej čalamády, uhoriek, sezónnych paradajok, papriky, cibule, cesnaku a úplnou samozrejmosťou bolo, že si môžete zajesť čo bolo navarené ako hlavné jedlo na obed, od základnej polievky po zemiaky s mäsom. Partie dorastajúcej mládeže tvorili v tejto bráne najmä rodiny s viacerými deťmi, kde patrili Majtánovci so štyrmi deťmi – samými chlapcami, Vančekovci s tromi deťmi – dvaja chlapci, jedno dievča, Kováčovci – traja chlapci, Sekerkovci – štyri deti - dve dievčatá, dvaja chlapci, kde podstatnú úlohu hral aj približný vek týchto detí, kde už starší, dospelejší ako Ivan Šimo, Maruška Kuchynková, Vlado a Dušan Benkovci mali iných, starších priateľov a tým aj iné záujmy a trávenie voľného času v iných priestoroch Rendezu.

Nádhernou spomienkou bolo robenie klziska, priamo pred našou bránou až k záhradkám, kde sme medzi prvými prišli s myšlienkou prírodného klziska pre potreby hokeja, alebo korčuľovania sa. Mantinely sa robili zo škváry spáleného uhlia, ktorú sme brali väčšinou z priestorov Starého depa, kde nám požičiavali aj fúrik a lopaty. Vodu ako hlavný potrebný produkt sme mali z pivničnej práčovne, kde bola aj dostatočne dlhá hadica, a potom už nasledovali len poctivo oddreté polievačky v mrazoch, ktoré vtedy boli 15 – 18 ° C pod nulou. Po 2-3 dňoch trpezlivej práce sa naskytol pohľad, ktorý rozbúšil naše mladé srdiečka do nespútanej radosti, lebo plocha ľadu bola vzácne rovná a rovnomerne rozložená po celej ploche klziska. Večerný hokej pri natiahnutom osvetlení 2-200 W žiaroviek, 4+1 na oboch stranách, kde som mal tú česť chytať, vybavený chráničmi z tvrdého papiera, ale navyše disponujúci ozajstnou brankárskou hokejkou, sa hralo ako o život. Čo výskotu, nadšenia, hnevu, opäť výbuchov radosti, keď niekto dosiahol gól, to my znie v mojich spomienkach dodnes. Dievčatá na druhý deň skrášlili ľad svojimi figúrami piruet, otočiek, pokusmi o jednoduché skoky s potleskom a la z Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní. „Postavička“ našej brány, pán Benko, zlostný to človek evanjelický, nám to raz posypal popolom z domácich kachieľ spolu s krikom, že sme všetci neposlušní pankharti. Tá veta bola od neho nedomyslená, lebo naši otcovia, priami aktéri pri prácach na ľadovej ploche, boli trafení priamo do srdca svojho otcovstva a milého pána Benku mierne povedané otrepali o mohutné bordové dvere našej preslávenej brány. Pán Benko bol vôbec zvláštna persóna, ktorý sa snáď hneval od rána do večera, na všetkých a na všetko, čo sa pohybovalo v jeho osobnej blízkosti. Pomsty to sladké pánu Benkovi boli na dennom poriadku, najmä zo skvelej dielne nápadov starších chlapcov, či už Kováčovcov alebo Majtánovcov. Raz ma obliekli do starého obleku primeraného mojej výške, namaľovali ho v tvare smrtky, dali mi širák, do rúk kosu a poslali ma za pánom Bnkom, ktorý niečo majstroval vo svojej pivničnej dielni. „Dobrý večer“, pozdravil som slušne pána Benku, ktorý len pozvoľna presúval pohľad na nehodného neznámeho človiečika, ale na ten výkrik zdesenia a smrteľného strachu a úteku ozlomkrky nezabudnem nikdy. Zostal za ním len zvírený prach a výkriky „bože pomáhaj, pomoc, pomoc!!“ Všetci starostlivo poukrývaní - nezbedníci Majtánovci, Kováčovci, Pepo Vanček sa priam váľali od smiechu, lebo ten kto prestieral bohorovnosť a sebavedomie sa ukázal v pravom svetle, ľudovo povedané s plnými gaťami.

Skvelé boli aj bohato zasnežené časy Mikuláša, Vianoc, kde čert a anjel ma dokonale vystrašili ako pána Benku, ale anjel to vždy napravil cukríkmi, sladkosťami. Vianoce, to boli vždy priam sviatočné dni, kedy sme sa hrali s darčekmi v podobe hračiek striedavo u každého priateľa, navyše vyšperkované s nezabudnuteľnými večermi, keď každý priniesol napečené dobroty, koláče, zákusky, vajcový koňak, starší smeli aj trošku vareného vínka. Rozprávali sa pri tom strašidelné príbehy alebo zaručené príhody s hrôzostrašnou kriminálnou zápletkou. Rodičia nás nechali v tých časoch vianočných prázdnin dlhšie vonku, ale aj napriek tomu nás museli naháňať domov, lebo atmosféra debát, súkromia, kde sme boli len my decká mladšie, staršie bola pre nás vzácna a priťahujúca.

Letá sme trávili v záhradkách pred našim domom, alebo v záhradách za nimi, kde pred poľom bol veľký kus priestoru stromov, kríkov, trávy. Stavali sme si tam podzemné bunkre, ktoré boli vybavené ohniskom s komínom, kde sa varila tradičná polievka, praženica, opekali sa chytené malé ryby – kapríky, belice, ostrieže z Vajnorského bagra alebo Zlatých pieskov. Večerné pravidelné ohne pri záhradkách, tam už boli aj dospelí, ktorí priniesli na opekanie slaninku, špekáčky alebo zemiaky na upečenie do pahreby. Tam sa zjavila už aj harmonika, gitara a spievalo sa za hviezdnych nocí do neskorého večera.

Na bránu Dopravná 19 sa chodím pozrieť z nostalgie a drahých spomienok aj teraz, hoci odvtedy uplynulo neuveriteľných 40 rokov. Z pôvodnej slávnej zostavy jej vtedajších obyvateľov tam neuveriteľne bývajú ešte manželia Vančekovci. Sú pre mňa legendami za tú neuveriteľnú vernosť bráne, kde sme zažili na konci 50-tych a začiatku 60-tych rokov tie najkrajšie chvíle detstva a svojho života vôbec. Smutno, presmutno mi je na duši, keď si uvedomím krutú skutočnosť života, že už nie sú medzi nami najmä tí, ktorí boli vtedy chlapčiskami a ktorí boli súčasťou mojich detských hier a dobrodružstiev. Jarko Kováč – obeť tragickej nehody zahynul spolu s manželkou ďaleko na východnom Slovensku. Mirko Majtán, aj keď nie je dúfam na nebeskom obláčiku, je dlhodobo nekontaktovateľný, nevie o ňom nik, ani jeho najbližší bratia. Naši rodičia, ktorí nám vytvárali zo všetkých síl skromné, ale šťastné to detstvo, sa už mnohí len tiež pozerajú z večnosti, kde ich vek či choroba povolala na večný odpočinok. Majtánovci, Kováčovci, Sekerkovci, Novotní, Benkovci, Orní, Badurikovci to sú dnes už len mená z minulosti, ale ich kroky, hlasy, smiech sú navždy vryté do stien, chodieb, múrov bytov, brány kde prežili kus krásneho života ako mladé začínajúce rodiny. Manželia Vančekovci sú tými poslednými súputníkmi, svedkami, že sa tu zišli ľudia, ktorí vytvorili veľkú, nezabudnuteľnú rodinu, s ktorou bol ten svet taký ľudský, taký nádherný.

Brána – Dopravná 19, za všetkých ktorí boli a ktorí ešte sme, ti za to obdobie života úprimne a s úctou ĎAKUJEM.


KEĎ U MIZERÁKOVÝCH VOŇALI KOLÁČE A DOBRÁ POHODA

Rodinné vzťahy na malom kúsku zeme Bratislavy zvanom železničiarsky RENDEZ boli vždy tou najväčšou hodnotou, ktorú obdivovali a niekedy v dobrom či v zlom závideli mnohí Bratislavčania. Moje srdce sa však vždy rozohreje pri jednej z najvzácnejších spomienok z môjho detstva – na atmosféru v rodine Mizerákových, ktorá voňala nielen fantastickými koláčmi, osúchmi, ale predovšetkým pohodou, pokojom, ľudskou dobrotou. Dodnes obdivujem paniu domácnosti na Dopravnej 29 Štefku Mizerákovú, jej manžela, pána Otka Mizeráka, aké mali železné nervy, keď sa dvere bytu neustále otvárali a zatvárali, bytový zvonček vytrvalo zvonil takmer neustále, bez prestávky. Dievčatá ako lusk - Marienka, Anka, šviháci chlapci Števo, Janko potomkovia manželov Mizerákových mali totiž nespočetné množstvo priateliek, priateľov, kde ich prirodzene bolo treba v rodine akceptovať. Pani domu Štefka, s nekonečne veľkým, dobrotivým srdcom, prijímala všetkých ako svoju veľkú rodinu. Sadnúť si za stôl u Mizerákových, kde voňali povestné, legendárne koláče, osúchy plné ovocia, to bol rituál, kde naše jazyky, brušká prežívali okamihy hodné pokrmov rímskych bohov. Pán Mizerák – nevyčerpateľná studnica vtipov, komických postrehov zo života bol nepostrádateľnou osobou, ktorá dokázala vždy rozveseliť, uvoľniť atmosféru, aby aj tie najmenšie mráčiky zlej nálady sa rozplynuli, premenili sa v bezprostredný smiech pre náladu celého dňa. Pani Štefka to vhodne dopĺňala, ako dobrá kamarátka, u ktorej sa človek mohol vyžalovať, vyrozprávať z bôľov a starostí života, dostanúc rady a skúsenosti z jej života, ktoré nikdy neponaučovali, ale snažili sa dodať vieru a silu v samého seba, blízkej rodiny. A potom tá božská hudba 60-tych rokov, ktorá znela z balkóna až k lavičkám v záhradkách, ktorej melódie, hlas spevákov Gotta, Matušku, Vondráčkovej, Neckářa mi lahodne znejú až dodnes. „Oči máš snehem zaváte“ od Gotta, „Bíla rúže z Texasu“ od Matušku, „Červená řeka“ od Vondráčkovej, „Lékořice“ od Neckářa a mnohé rytmické, pôsobivo spievajúce hity 60-tych rokov priam kúzelne uvoľňovali tváre do úsmevu všetkých, ktorí nachvíľu postáli počúvať, alebo podľahli čaru piesne a labužnícky si sadli na niektorú lavičku, či ľubovoľne všade tam, kde to bolo možné. Legenda úsmevu a vždy dobrej nálady, nespravodlivo už zosnulý Dušanko Matúšek sa u Mizerákových zjavoval denno denne, nielen kvôli spomínaným koláčom pani Štefky, ale aj z potreby dostať zo seba to množstvo energie, pocitov, nálad, samozrejme smiechu, ktorý ním stále lomcoval. Neviem, či som v živote už videl tak nekonečne šťastného človeka, akým bol vtedy Dušanko Matúšek, sediaci len tak na parapete otvoreného balkóna s jednou nohou ležérne visiacou dolu z balkóna, druhou na parapete popíjajúc si mlieko a zajedajúc to skvostnými koláčmi pani Štefky. Z rádia, gramofónu mu zneli piesne lahodiace jeho vnútru a on zasnene, božsky spokojný si vychutnával okamžiky šťastia, určite netušiac, aké vzácne sú tie chvíle, ktoré práve prežíval.

Šťastné detstvo Rendezské nám mnohým deckám priniesli práve aj tieto prežité chvíle plné pohody, smiechu, hviezdnej hudby, umocnené rodinným prostredím v útulnom byte rodiny Mizerákových, kde ten koláč voňal nielen dobrotou kuchárskou, ale najmä tou ľudskou. Hry osudu života nám dopriali, aby sme v detstve mali to povestné šťastie a stretli vzácne dobrých manželov Štefku a Otka MIZERÁKOVÝCH, pre ktorých rozžiarené oči detí, ich úprimná radosť v tvári bolo ocenením, ktoré napĺňalo ich zmysel života. Večery plné hviezd, poobedia nádhernej azúrovej oblohy plné nespútaného smiechu, labužnícke počúvanie hudby, rozprávanie príbehov, zážitkov tíško, pomaly, nebadane zhasínali, aby keď väčšina z nás dospela a rozpŕchla sa do všetkých kútov Bratislavy založiac si vlastné rodiny sme s nesmiernym smútkom zistili, že sme navždy stratili to kúzelné miesto pohody a šťastia čo nám tak obetavo a s láskou poskytovali v 60-tych rokoch Štefka a Otko Mizerákovci.

Spomienky na tie nádherné chvíle v mnohých z nás, ktorí sme zažívali to krásne obdobie je často darom, ktorý zaženie niektoré chvíle smútku a strastí dnešného života. Keď pôjdete okolo legendárneho balkóna na prvom poschodí Dopravnej č. 29 budete mať možno šťastie, Štefka a Otko Mizerákovci si svoj rituál doobedňajšie a poobedňajšieho odpočinku na vzduchu starostlivo udržiavajú. Vždy, keď sa ocitnem pod ich balkónom úprimne sa zdraviac, pri krátkom či dlhšom rozhovore sa ešte vždy obrátim smerom k nim a tíško poviem „Vďaka a večné zdravie Vám Mizerákovci“.


KEĎ BOMBOVÉ JAMY NA RENDEZI BOLI MIESTOM DETSKÝCH HIER

Každá generácia na Rendezi prežívala svoje nádherné a neopakovateľné roky detských a mladých hier na miestach Rendezu, ktoré sa im natrvalo dostali do ich sŕdc a pamätí a na ktoré budú stále s láskou spomínať.

Moje vône detstva a mladosti sa začali na konci 50-tych rokov ľahko prekĺznuc do rokov 60-tych a 70-tych. Rendezskou raritou v Bratislave v 50-tych – 60-tych rokoch boli obrovské jamy vyhĺbené po bombardovaní, ktoré sa nachádzali na pasienkoch, lúkach, ale boli aj súčasťou obytnej časti postupne zarastajúc trávou, kríkmi. Detská predstavivosť priam burácala vo fantázii, nápaditosti hier, kde od schovávačiek, horolezectva, bojových prestreliek, budovania skrýš, boli tieto tajuplné veľké jamy vyťažené našou prítomnosťou od rána do večera. Bol to paradox osudu Rendezu, kde na jednej strane 26. 3 . 1945 pri bombardovaní Rendezu Anglo –americkým letectvom sa rozsievala smrť, slzy za nevinnými obeťami ľudí, na druhej strane deti, ktoré sa narodili po II. svetovej vojne, žijúce už v dobe, keď tragický odkaz bojových jám prinášal už len radosť, úsmev, veselosť. Detská duša Rendezská bola nevedomo dokonca hrdá, že máme na našom území vzácne zemné útvary, kde sa dalo hrať toľko rozmanitých hier navyše s prednosťou tou najdôležitejšou, že sme boli dokonale ukrytí pred strážiacimi očami rodičov. Detské hry vábili chlapcov a dievčatá do spoločných huncútstiev, kde ešte aj dnes vidím rozžiarené oči neskonale krásnych kamarátok Majok – Benovičovej, Kročkovej, Mimy, Ľuby Záhorskej hýriacich vzletnými nápadmi hier, kde vládlo dobrodružstvo, napätie, ale predovšetkým veľa, veľa smiechu. Vernými ochrancami odvážnych indiánskych dievčat sme boli my indiánski bojovníci Robino Nagy, Cyro Sekerka, Vlado Skočdopole, Ľubo Húska (prázdninujúci to chlapec z rodného Popradu), Buzgo, Marošík Mrva (Ťavák). Hlavný stan nášho odvážneho kmeňa Apačov bol pre nás tak vzácny drevený krytý nákladný vagón, ktorý nám dal všetko čoho len bol schopný, od možnosti skryť sa pred dažďom, či súkromie keď sme rozohrali ďalší plán nášho indiánskeho spôsobu života. Kto by mohol zabudnúť na plavenie sa malým kanálom na kmeni spíleného topola od hlavnej cesty tiahnuceho sa vedľa zahrádok až k samotnej starej škole, kde sme toľkokrát úspešne spadli do vody, sánkovačky na kopci starej ľadovne vedľa vtedajších Potravín – Konzumu, opekanie slaninky, chleba, kukurice, zemiakov nad založeným ohníkom za záhradkami pri poli, prestrelky na oranisku pri starom betónovom bunkri, skákanie na slamených stohoch a úteky pred strážiacimi poľovníkmi, najmä pamätného pána Buchtu. Zatváram oči a spomienky sa mi znovu osviežujú večerným kúpaním na Vajnorskom Bagri, Zlatých pieskoch, Kalnej či nekonečné večerné rozprávania strašidelných príbehov na lavičkách pri záhradkach, aby sa nám lepšie spalo, nádherné dni v Kráľovskom detskom parku, kde od malej, veľkej bazénky, hojdačiek bola ešte skvostná oddychová zóna s lavičkami kde sme zakončievali letné hviezdne prázdninové noci. Dievčatá a chlapci tej doby mierne zostarli do 50-60 rokov ale tá nekonečná priehršť len niektorých miest hier a zábav tej generácie zo sŕdc a pamätí už nikto nezoberie najmä ak vhodne zanecháme o tej dobe písomný záznam, ktorý sviežo ukáže, prečo sme tak milovali a boli hrdí na náš rodný Rendez.


ZÁHRADKÁRSKE DNI A NOCI RENDEZSKÉ

Rendez, to bola nielen železničná časť Bratislavy, kde fascinujúco zneli záchvevy syčiacej pary z komínov rušňov, zvuky výstražných píšťal, ale aj dychtivo voňali zelené pestrofarebné záhradky. Stali sa tam oázou kľudu a oddychu pre ľudí tvrdo pracujúcich na železnici, ktorí sa pri práci so zemou duševne zrelaxovali a v podobe výsledkov prírody, rozkvitnutých kvetín, zeleniny, ovocia, dokázali na chvíľu zabudnúť na všetky starosti a problémy vtedajšieho sveta. Májové, letné, jesenné večery, plné večných hviezd boli tie najvzácnejšie chvíle, kedy sa spoločne stretávali susedia, priatelia, známi, proste všetci, čo sa chceli vyrozprávať zo svojich starostí a radostí.

Klasický železničný dvor troch jednopodlažných domov, postavených ešte v úctyhodnej dobe roku pána 1918, ktorý končil záhradkami až po rigol pri hlavnej ceste. Ešte dnes vo mne znejú ťahavé tóny harmoniky pána Štangloviča, spev žien a mužov „Horenka hora, zelená hora“, kde ako návštevník z iného dvora Rendezu som obdivoval ich družnú rodinnú atmosféru, kde nechýbali napečené koláče, pagáčiky, slastne vychutnávané vínko. Štanglovičovci, Masarovičovci, Mackovčinovci. Kolárovci, Maderovci, Szaboví ..., to bola tá šťastná, veľká pomyselná rodina, kde v rokoch 50-tych a 60-tych zneli piesne, smiech a nekonečné more rozprávania ľudí, ktorí žili v tých najskromnejších podmienkach, ale zároveň v tej najľudskejšej atmosfére na ktorú mnohí, stále žijúci, nikdy nezabudnú.

Dve staré bytovky od Kasární mali zahrádky až po takzvané predpolie poľa, pasienkov, podľa potreby využitia vtedajšieho Roľníckeho družstva. Ľudia z týchto dvoch starých bytoviek rovnako, vždy v podvečer, podľahli čaru vône a pokoja záhrad a po drobnej práci na hriadkach záhrad si posadali na lavičky, ktoré boli väčšinou určené podľa toho, aký typ komunity, ľudí si tam môže nárokovať na večerné rozhovory o všetkom, čo priniesol život. Vzácne tu zaznela aj gitara, keď Jožko – Dodo Šimkovič, neskôr člen slávnej kapely Braňa Hronca vykúzľoval pesničky Beatlesu až po trampské evergríny. Ešmírovci, Kuchárovci, Malíkovci, Stráňavský, Antalíkovi, Sýkorovy, Janotovy, Zlatinskí, Šimkovičovci – starý dom 24-bytovky, to boli neuveriteľné dve brány zaujímavých ľudí, kde v jednej z nich som mal to šťastie bývať. Kováčovci, Majtánovci, Vančekovci, Novotní, Sekerkovci, Benkoví, Orní, Bugárovci, Oravcoví, Uhlíkoví, to boli večerné partie ľudí, ktorí pri gitare, ohníku, trblietavých hviezdach prežívali chvíle strastí, slastí života ako skutočná, po kope držiaca rodina.

Prvá nová bytovka od starého činžiaka sa stala paradoxne neskôr mojím druhým domovom, kde som už nepociťoval tú nádherne známu stmosféru akoby jedného rodu. Záblesky krásnych okamžikov sme však zažili aj v týchto záhradkách, najmä ak sa na začiatku 60-tych rokov prisťahovala rodina Vyskočilova. Vyskočilovci - starí rodičia svieži duchom, mladomanželia Gita a Ivan s prvorodeným synom Ivanom dodali vzťahom akúsi zvláštnu pozitívnu energiu, ešte viac sa s druhým podeliť, ešte viac sa snažiť toho druhého pochopiť, pomôcť mu. Križkovci, Skočdopolovci, Martišovci, Brveníkovci, Lipkovci, Hauskrechtovci, Sekerkovci, Vajdovi – Kadlečíkovi, Vyskočilovci, Honekovci, Mizerákovci, Procházkoví, Malíkovci, Luknárovci, to sú tie rodiny čo sa postupne ľudsky zbližovali, kde niektorým bolo dopriate skutočné priateľstvo na celý život. Druhý nový činžiak mal to osudové šťastie, že tam bývala vzácne ľudská osobnosť pani Fraňová, ktorá prirodzeným, úprimným spôsobom pritiahla k sebe ľudí svojou láskavosťou, obetavosťou, duchaplnosťou, kde sa spoločne v záhradkách nielen debatovalo, ale sa aj vymieňali recepty na koláče, lekváre, nosili sa upečené dobroty, štrngalo sa vínkom rýdzo to labužníckym. Fraňoví, Wenzloví (Edo), Wenzlovi (Karol), Lebedoví, Kupkoví, Roščákovi, Ondruškovi, Fašungovi, Jarábkovi, Marenčinovi, Múčkovi, Klenovi, Zacharoví, to bola tá najzákladnejšia zostava rodín, ktorá si naplno vychutnávala romantické večery, kde mesiac, hviezdy svietili a ohník bol maják, kam chodili ľudia z novej bytovky č. 2. Tretí činžiak to bolo stretnutie šťasteny ľudí v pravom čase a na pravom mieste, t.j. tretí činžiak a zahrádky pred ním. Ľudia tu boli rovnako obdarení krvnou skupinou, kde bol skoro každý skvelým rozprávačom príbehov, a bolo často problémom dokončiť jeden príbeh, aby mohol druhý dostať časový priestor pre ešte vzrušujúcejší obsah, kde to voňalo človečenstvom. Harmonika, spev, ohník, prinesené pochúťky, vínko červené, biele a k tomu vôľa ľudí, byť niekde v sobotu v lete až do neskorého rána bieleho. Wenzl (Otto), Beňovičovci, Kročkovi, Gocki, Ledvoňoví, Mrvoví, Nagyoví, Kotesoví, Buzgovičovci I., II., Snopčokoví, Roháčikovi, Čechoví to boli priam legendárni Rendezáci, ktorí vedeli poctivo drieť v práci na železnici a s rovnakou bravúrou sa zabávať, veseliť, pomáhať si navzájom.

Nemocenské domky, srdce zelene na Rendezi boli vybudované spôsobom, kde každá časť domku disponovala záhradou akoby spustenou z vrchu domčeka až ku plotu, ktorý ju priestorovo vymedzoval. Veranda pred domčekom obrastená väčšinou obraznou sieťou hrozna posplietaná dômyselne tak, aby chránila pred nárazom vetra a dažďa a zároveň vytvárala súkromie pred cudzími ľuďmi. Po večeroch sa tu schádzali na dlhých lavičkách blízki susedia zo spoločného domku aby priestor verandy prijal každého dobrého priateľa, príbuzného, známeho, kde sa potom uvoľnene, domácky preberali témy, lahodne sa pri tom popíjalo vínko, slivovička, vodka, zajedajúc to klasickými osúchmi a koláčmi. Harmonika si aj tu občas pospevovala svoje tóny, často súperila s mohutným piskotom a nárazmi vagónov, lokomotív, ako prirodzenej súčasti spoločného orchestra. Kucharovi, Prokopovi, Kucejovi, Danekovi, Timovi, Libaiovi, Švancarovi, Krausovi, Horvátovi, Lencovi, Žakovi, Fiedlerovi, Paškovi, Legendyovi, Kišovi to boli ľudia zahrádok v Nemocenských domkoch, ktorým bolo dopriate priam rozprávkovo čarovné prostredie vlastného súkromia plného zelene, ale aj tvrdej skromnosti.

Šúrska, Paseky to bola zvláštna kapitola zahrádok Rendezských, lebo ako súčasť súkromných rodinných domov mali k dispozícii veľké záhrady, kde však rovnako vládli vzťahy pôvabných, večerných, susedských sedení. Šúrska ulica podľa rozprávania pani Anny Machajovej – Baťovej práve v rokoch 1928-38 zažila tie najľudskejšie roky spolunažívania, kde Moravská enkláva žila v nádhernej harmónii porozumenia so Slovenskou až do nespravodlivého obdobia II. svetovej vojny a násilného odsunu Moravákov späť na Moravu.

Záhradky plné vôňe kvetov, hrozna, ovocných stromkov prichýlili, zblížili ľudí na Rendezi spôsobom to najprirodzenejším, keď pozvánkou bola matka príroda a hviezdy na oblohe. Ľudia sa tu vyrozprávali z bolestí, trápení, ťažkého spôsobu života železničiarskeho, ale zažiarili tu aj slneční ľudia, ktorí rozdávali zo seba len radosť, úsmev, optimistickú nádej. Záhradky tíško, stonavo, odišli pod pásmi buldozérov nepochopiac, že ich štedré srdce, ktoré toľko rozdávalo nie je nikdy tak nemilosrdné, ako ľudské, ktoré ich vymenilo za kusy betónu a tehál v mene „vyšších cieľov“ . Úctu a vďaku, že ste jestvovali Vám odkazuje aspoň história pamätí Rendezu.


POSLEDNÝ POZDRAV STARUČKEJ ŠKOLE OD „5.A“

Školské dni v Staručkej škole na Rendezi v rokoch 1961 – 1965 sa zapísali do môjho detského života ako obdobie poznávania, žasnutia, kamarátstiev, spomienok, do ktorých sa tak rád s láskou a nehou vraciam ako k niečomu, pre mňa drahému a najvzácnejšiemu.
Ako len nádherne vtedy plynuli časy učenia, hier, rozhovorov, zážitkov v Staručkej škole bez toho, aby sme si uvedomili, že po skončení 5. triedy budeme musieť prejsť do 6. ročníka ZŠ do Rače, pre nás vtedy úplne cudzieho, chladného prostredia. Posledné týždne, dni v škole boli pre nás plné nostalgie, smútku, krutého poznávania, že časy až rodinnej atmosféry v Staručkej škole budú pre nás už len nenávratnou spomienkou. Pamätám si úplne presne kedy sa vo mne zažal záblesk myšlienky, aby sme sa s vďakou a úctou rozlúčili s týmto pre nás v 5. A. druhým domovom. Sedeli sme v laviciach našej triedy umiestnenej na konci chodby, preberajúc nekonečný archív našich huncútstiev od 1. až po 5. triedu a ja som vtedy pokusne navrhol spolužiakom: „Spravme rozlúčkový školský kabaret 5.A. v Drevenom Baraku“. Chvíľkové ticho trvalo skutočne len niekoľko sekúnd, lebo vzápätí nastala plejáda, ohňostroj nápadov, myšlienok od mojich spolužiakov, ktorí vytvorili priam hovorovú trhovú atmosféru. Rozhodujúci záver vzletných myšlienok od 5.A. znel jasne a príťažlivo. Sekerka Cyro s Ďurom Trnovcom vytvoria scenár kabaretu a zároveň s priateľskou režisérskou taktovkou to spolu dotiahneme do atmosféry dobrej zábavy, ktorou si vlastne pohladíme aj Staručkú školu za tie nádherné chvíle a dni bezstarostného detstva. Hlavný stan našej tvorivej dielne s Ďurym bol najmä v rodinnom dome Trnovcových na Pasekách, kde sme hneď na druhý deň neuveriteľne zodpovedne, od poverenia spolužiakov vytvorili kostru scenára, v ktorom sme typovo určili, aký druh scénky bude niekto individuálne alebo skupinovo hrať. Tanec, spev, recitácia, hovorené slovo, kúzelníctvo, hudobný nástroj to boli tie štedré ponuky od našich detských sŕdc, cez ktoré sme pozvali našich rodičov, priateľov a samozrejme našich najdrahších učiteľov, druhých rodičov, pána riaditeľa Záhorského a pani učiteľku Halásovú. Šťastena pri našom tvorivom snažení nám pozoruhodne priala, pretože sa nám podarilo dostať k časopisom, kde to priam hýrilo humornými scénkami, vtipmi, podnetmi, ktoré sa dali skvele použiť na ucelený kabaretný program. Ručná naťahovacia harmonika, jej produkciu nám láskavo zabezpečil pán Štanglovič, množstvo nenáročných kostýmov, potrebných predmetov sme si zabezpečili sami svojim neutíchajúcim nadšením a obetavosťou. Večer hviezdnych spomienok na čas pamätnej chvíle našich detských životov roku pána 16. júna 1965 o 18,00 sa vo sviatočnej atmosfére začal najskôr placho, nesmelo aby sme povzbudení spontánnymi reakciami smiechu, potleskom rodičov a ostatných divákov to roztáčali svojimi nadšenými hereckými výkonmi až na dno našich možností. Humorné scénky vykresľujúc typy našich pováh, alebo hlúposť, chamtivosť, závisť, tanečné variácie od valčíku po rock and roll, hranie na gitare od Dedinky v údolí, ktorú spievala celá sála po absolútny hit Beatles: Yesterday, kúzelnícke zmiznutie vreckoviek, cigariet, vykladania kariet so správnymi číslami, recitácie Kostru, Smreka, speváckeho dua vtedajších hitov, vtipy Ďuryho Trnovca kontra Cyra Sekerku, ktoré zažili nevídaný úspech s utieraním sĺz a chytaním sa za brucho. Ctené tanečné kolá s rodičmi, učiteľmi, spolužiačkami až po voľnú tanečnú zábavu rodičov a žiakov 5. A.

Aj dnes vidím tie úprimné slzy pani učiteľky Halásovej a počujem jej slová: „Bola to jedinečná trieda, ktorá sa vydarí vždy raz za desiatky rokov, čo všetko sme spolu ešte mohli dosiahnuť, keby tieto naše deti, žiaci, tu mohli chodiť až do 9. triedy ako tie druhé v minulosti.“ Rozbili sa tu citové putá dobrého kolektívu, ktorý si vždy vedel pomáhať, zrušili sa osvedčení ťahúňi a vodcovia triedy, ktorí dodávali potrebné sebavedomie a víziu, kde majú ostatní kráčať a nasledovať ich, zničili našu identitu a pocit domova kam sme všetci od narodenia patrili, k nášmu rodnému Rendezu. Zostal v nás pocit nespravodlivosti, trpkosti, smútku, ale na ten nádherný pamätný hviezdny večer rozlúčkového kabaretu v Drevenom baraku 5. A. nezabudneme nikdy.

Na nevinné, bezstarostné tváričky spolužiakov hľadím už len cez fotografie, uvedomujúc si bolestne, že niektorí sú už nespravodlivo na nebeskom obláčiku (Vierka Kelnerová, Ďury Trnovec), bez možnosti vidieť aspoň Drevený barak, ktorý bezcitne, bez logiky padol za obeť pri budovaní 120-bytovky. Čas zavial tie neopakovateľné chvíle, ale vždy keď zotriem prach spomienok na ten skvelý kolektív spolužiakov, uvedomím si, prečo tak veľmi milujem tento malý kúsok zeme zvaný Rendez.


ROLLER – DNI A NOCI HISTÓRIE RENDEZSKEJ

ROLLER – nositeľ názvu šenku, pohostinstva, krčmy, miesto prirodzeného stretávania sa ľudí od rána bieleho až do neskorých hviezdnych nocí, kde to tak priťahovalo nekonečnou vravou, smiechom, spevom.

Roller bola časť rodinného domu s vnútorným dvorom, kde zrod tohto pamätného miesta štamgastov bol daný myšlienkou, realizáciou pána Ruda Černého v roku 1927-28, kde aj prvotný názov šenku znel „U RUDU“. Drvivé čierne mraky II. svetovej vojny v roku 1938 priniesol bolestný rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov, kde neuveriteľne navždy opúšťa svoj domov aj majiteľ, prevádzkovateľ „Šenku“ pán Rudo Černý späť do svojich rodných Čiech. Riadením hodín osudu v pravý čas a na správnom mieste plynulo prevzal štafetový kolík cechu šenkárskeho rod Rollerových. Atmosféra naťahovacej harmoniky, husličiek, prenikavých hlasov labužníkov piva, tvrdého a vínka zostali nezmenené, biliardový stôl stále pozýval neoficiálnych profesionálov tejto hry k dramatickým súbojom, ale po novom nazvaný šenk „U Rollera“ bolo cítiť ešte dlho trpkým smútkom za mnohými Moravákmi, Čechmi, ktorí tu dodávali tú pravú atmosféru pohody a zábavy. Roller sa postupne stal pútnickým miestom večne smädných štamgastov, ktorí mnohí už od prvého svitu si vytvárali deň plný bezstarostnosti s pivkom zosilneným borovičkou alebo vodkou, poobede v tieni stromov tu prehrali s kartami, občas popili vínko a večer do neskorej noci plnej hviezd spievali a pili už všetko od piva, vodky, vína, niekedy dokonca aj tajnej pálenice. Nádherné chorály sa niesli nočným Rendezom často popretkávané nadávkami manželiek, kde názvy domácich vtedy aj družstevných zvierat lietali vzduchom hlava, nehlava.

Šenk Roller zažil aj prvé kovbojské bitky, kde hrdinsky spravodlivý šerif vyhadzoval bandu nespratníkov, ktorí nemiestne rušili kartový mariáš štvorice domácich Rendezákov. Kyjak, pamätné to meno Rendezáka, takmer dvojmetrového, ktorý bol obdarený od narodenia bohatierskou silou hral so svojimi štyrmi parťákmi rituálne takzvane spravodlivé posledné kolo hier, keď miera únosnosti správania sa podgurážených návštevníkov Rollera pretiekla cez pohár trpezlivosti Kyjaka, pre ktorého poslednou kvapkou boli slová smutného hrdinu od susedného stola: „máš nejaké problémy ty debil vysoký?“. Pamätníci tohto legendárneho večera spomínajú ako sa jeden pár dlhých mocných rúk zasekol do letnej košele nepochopiteľne odvážneho borca a vzápätí jeho let na druhý koniec miestnosti. Štvorica „Mariášistov“ Rendezákov začala vykonávať svojimi rukami odpaľovacie rampy pre kozmonautov, ktorí neodhadnúc svoje fyzické možnosti lietali aj so stoličkami a stolmi najskôr k pivnému pultu k nešťastnej babke Rollerovej a vzápätí von cez uličku k budove zelovocu. Bojový krik, občas šťavnaté slovo, sem tam ozvena faciek trvala hádam bleskových strhujúcich päť minút. Roller duchovne a fyzicky vyčistený bol obohatený len o priateľov Rendezskej štvorice, ktorí sa potľapkávajúc dali do decentného upratovania stoličiek a stolov, ktoré zostali ešte prevádzkovateľné čo zavŕšili rozlúčkovou kapurkovou a zhodnotením že cezpoľným treba občas ukázať, kto tu na Rendezi má výsadné domáce práva.

Perličkou tu bola aj scénka a la Limonádový Joe. Keď do výčapu vstúpil mlaďoch z Rendezu okolo opasku vyzbrojený príborovými nožíkmi a výhražne opakoval: „Dnes si to tu niekto odnesie!“. „Choď domov a utri si mlieko z brady“ znela upozorňujúco vyslovená veta opäť zhodou okolností od Kyjaka, ktorý v dobrej nálade popíjal so svojou partiou a rešpektoval skutočnosť, že je to syn Rendezáka, ktorý tu požíval svoju patričnú vážnosť a úctu. Neskorá puberta dvadsaťročného príborového hrdinu však nepoznala cit a mieru ani zdravý rozum, lebo jeho slovná reakcia znela: „Teba, ty veľký šašo sa tak budem zrovna báť“. Limonádový Rendezsky Joe vyletel od Rollera do neblahého prachu a špiny rýchlosťou svetla. Kyjak ohľaduplne pozrel či je chlapčisko Rendezske príborové ako tak celé a keď videl, že po chvíli krívajúco ale s najväčšou dôstojnosťou so všetkými príborovými nožíkmi odchádza domov spokojne odišiel dorozprávať načatú tému v jeho partii.

Známou postavou vo svojich najlepších rokoch bol aj pán Zemko, vysoký, ramenatý chlap, vypracovaný každodennou robotou ako traťový robotník. Jeho obľúbenou úlohou boli takzvané „férovky“ t.j. jeden proti jednému, kde nechýbali všetky dramatické okamihy pästného súboja so zničujúcim dlhým pohľadom do očí protivníka, slovné hecovačky ako “už si s tými rukami dojedol“, „Má ťa kto odniesť domov“, „Koľko chceš byť práceneschopný“. Pán Zemko obdivuhodne zvládol množstvo súbojov, kde mnohí nebojácni odvážlivci rýchlo zistili, že je lepšie byť takzvane odpočítavaní hneď po prvých úderoch ako znášať švihy rúk pána Zemka a liečiť si očné zafarbenie a pomliaždené nosy.

Roller však vôbec nebol len večne bojovou arénou, kde sa návštevník musel obávať nepriateľskej atmosféry, nezvládnuteľných agresívnych typov, ale ako každý šenk 40-50-60-70-tych rokov 20. stor. zažíval aj mimoriadne situácie, kedy ovzdušie bolo plné dynamitu. Roller, ako domácky šenk však bol mimoriadne ľudským, útulným prostredím, kde sa stretávali partie priateľov, rovesníkov, spolupracovníkov zo železnice od posunovačov, traťovákov, výpravcov, rušňovodičov až po náčelníka Depa, Stanice, kde si boli spoločensky všetci rovní, rovnako pociťujúci vyrozprávať sa zo všetkých rodinných, súkromných, pracovných problémov. Koľko osláv narodenín, menín, osláv narodenia detí, ale aj bolestného smútku keď zomrel niekto najbližší z rodiny, práce, priateľov zažil Roller, ktorý ich pritúlil do svojich skromných malých priestorov, nechal nech sa tam vyplačú, vyžalujú z drviacej bolesti, alebo vysmejú, vyraďujú z prchavého šťastia s ktorým sa tak veľmi chceli podeliť s blízkymi, známymi. Noci plné hviezd často počúvali hlas harmoniky, clivý spev verných štamgastov, ktorým sa tak nechcelo opúšťať priateľov, vôňu májového orgovánu, letného príjemného vánku a samozrejme posledných zásob pivka či vodky. Roller, to bola vďačná aréna slovných prekáračiek fanúšikov Slovana či Trnavy slávnych 60-tych a 70-tych rokov 20. storočia, kde mnohí zamestnanci železnice pochádzali z blízkeho okolia Trnavy a do práce na Rendez len dochádzali. Keď Slovan získal navždy vzácny legendárny pohár PVP v roku 1969 mal vtedy na štadióne Svätého Jakuba v Bazileji aj priamych aktérov, fanúšikov z Rendezu pánov Janka Čecha, Eduarda Wenzla, Paľa Čelesa, ktorí museli u Rollera nespočetne krát rozprávať ako to bolo v tú božskú noc, keď futbalový Slovan vstúpil navždy do Historickej Siene Slávy Európskeho futbalu.

Roller bol často druhým domovom, prístavom, istotou, že nebudete sami medzi múrmi bytoviek, ale že vždy tu stretnete niekoho z Rendezu a pre mnohých opustených ľudí alebo bez rodiny to bola jediná možnosť aby mohli zahnať prízraky samoty. Hviezdy žiariace na nádherné chvíle, zážitky, skvelých jedinečných ľudí žiarili smutne aj keď zhasol hviezdy čas Rollera, navždy a nenávratne odíduc do Rendezskej histórie pamätí času a spomienok.


KŇAŽKA LÁSKY

Lásky hry vábivé a sladko mámivé v rokoch pučiacej mladosti sa odohrávali v nespútaných lesných bažinách tichých ostrovčekov uprostred romantickej prírody v Rendezskom Kaviči. Povesti pravdivé i nadnesené sa odohrávali najmä 50-60-tych rokoch 20. storočia, kde mladíci, túžiaci poznať tajomstvá lásky sa dozvedeli o ženskej bytosti, ktorá je plná ženských vnadov a príchutí a je ochotná odovzdať zo seba všetko, čo prenesie mládenca do stavu poznania skúseného dospelého muža vo veciach milovania a lásky.

Mládenci, dnes už svieži sedemdesiatnici, sa pri rozhovoroch o tejto nekonečne vzrušujúcej téme mladosti len potmehútsky usmievali a diplomaticky mi povedali, že aj dnes, po rokoch, ctia kredit a meno tejto dámy, ktorá niektorých zasvätila do čarovného poznávania ženského tela a splnila sny, ktoré zapĺňali ich mladícke nepokojné noci. Kňažka lásky mala svoje skryté miesta v Kaviči, obostreté konármi stromov, kríkmi, kde uprostred prekvapujúco rástol zelený trávnik, ktorý priam volal, pozýval na tajuplné stretnutia medzi mužom a ženou. Povesti vravia, že kňažka lásky bola taktná, ohľaduplná k neskúsenosti mladíkov, nesmierne štedrá v nežnosti a láskavosti, že aj ten najplachší adept na prvé poznanie lásky dostával pocit zdravého sebavedomého mladého muža, hodného ženského obdivu.

Dnes už len spomienky, zážitky povievajú nad priestormi Kalnej, opravárenských hál na lokomotívy, kde kedysi kraľoval nádherne divoký svet Kaviča. Kňažka lásky však svojou ženskou prítomnosťou patrí do histórie jednej generácie Rendezákov minulého 20. storočia, lebo sa dokázala stať vytúženou povesťou o ktorej sa rozprávalo šeptom alebo sebavedomo nahlas v mladíckych partiách, keď boli mimo dosah svojich rodičov.

Kam zavial čas Kňažku lásky, či vôbec ešte kráča svoju životnú púť vedia iba jej sudičky. Spomienka, že žila, bola, že Rendez zažíval pestrofarebný život až po hry večnej lásky navždy zostane pre pamäť ďalších generácii Rendezákov.


ŠKVARKA RENDEZSKÁ FUTBALOVÁ MARACANÁ

Futbal na konci 50-60-70-tych rokov mal v srdci Rendezu vedľa Detského parku svoju božskú futbalovú arénu zvanú „Škvarka“. Brazília, vlasť futbalových kráľov, mala svoju Maracanu (len 200000 divákov), Rendezáci mali svoju milovanú, útulnú Škvarku, kde sa zmestilo toľko športových ušľachtilých sŕdc ako hviezd na nočnej oblohe.

Škvarka dostala svoje rodné meno od povrchu, zloženého zo spáleného uhlia z tepelných kotolní. Disponovala rozmermi 35 m dĺžky a šírkou 30 m, na oboch koncoch ihriska bola vybavená ochranným pletivom a navyše smerom od koľajiska železnice neplánovane chránená nízkou tehlovou dlhou obdĺžnikovou budovou slúžiacou na prezliekanie zamestnancov železnice. Škvarka bola vybudovaná na prelome rokov 1957 -58, kde sa potenciálne uvažovalo o možnosti pravidelného hrania I. ligy pozemného hokeja a zároveň aby slúžila na športovanie najmä obyvateľom Rendezu, ktorí museli využívať plochy pozemkov s neskutočne nerovným terénom, kde o zvrtnutie členkov nebola žiadna núdza u mladých či starších bez rozdielu.

Škvarka skutočne na začiatku rokov 1961 – 65 zažila niekoľko slávnych zápasov v pozemnom hokeji, kde Rendez nezabudnuteľne skvele reprezentoval svojim brankárskym umením Vladko Kováčik. Plánovaný zámer, aby sa Škvarka stala stánkom pozemného hokeja sa však nerealizoval, ale futbalový sen o minifutbalových zápasoch na malé a veľké brány od rána do neskorého večera sa splnil do poslednej neopakovateľnej bodky. Škvarka sa stala na Rendezi osudovou futbalovou arénou, kde sa odohrávali obrazne povedané zápasy na život a na smrť, kde sa behalo až do úplného vyčerpania, len aby sa pri kofole či pivku mohlo slastne športovo tvrdiť, že ja – my, sme dnes boli tí víťazi, ktorí otočili slnkom ba celým vesmírom, ako sa nám len zachcelo.

Dovolím si spomenúť len jeden futbalový zápas, ktorý sme odohrali roku pána 1968 v máji, keď vládla tak neopakovateľná atmosféra Dubčekovských dní a jar bola vtedy skutočne ročným obdobím plným vône orgovánu a láskavého hrejivého slnka. Rituál zápasu sa vždy s napätím začal spôsobom, že dvaja hráči si vyberali spoluhráčov do dohodnutého počtu na obidvoch stranách tímov. Dano Mihalovič, brilantný futbalový technik si postupne vybral Luboša Hauskrechta, Milana Uhliara, Paľa Šnirca, Zdena Mádera, Miloša Kuchara, moja maličkosť Cyrko Sekerka si ako vždy hrdinsky a neochvejne vybral Vlada Drusa, Ľuba Kadlečíka, Jura Trnovca, Jožka Schmidta, brata Vlada Sekerku. Hralo sa na veľké brány, kde sa za brankárov povinne obetovali vždy tí najobetavejší, na našej strane Juro Trnovec a na druhej strane Luboš Hauskrecht. Dano Mihalovič s Paľom Šnircom boli vtedy výkladnou skriňou perfektných futbalistov Rendezu, obidvaja nesmierne pohybovo a technicky vybavení, kde sa im rovnocenne kvalitou vyrovnali aj Milan Uhliar, Zdeno Máder, Miloš Kuchar. Môj tím mi ako vždy vyčítal, že tvrdohlavo si vyberám priemerných futbalistov, kde netrvám na tom aby takzvané hviezdy tvorili aj môj tím. Moja ješitnosť túžila dokázať tým futbalovo jasne lepším, že kolektívny typ futbalu sa často dokáže vyrovnať aj výrazným individualitám, ale musia si zdravo veriť a nezlomne bojovať až do víťazného konca zápasu. Bože, čo nádherných fínt, kľučiek, prihrávok na jeden dotyk v ten májový podvečer zažila Škvarka, čo vzrušených udýchaných hlasov, povzbudivých pokrikov povievalo v ten zápas zápasov, kde vrcholne futbalová technika súperila s bojovnosťou a neúnavným nasadením. Vladko Drús, už vtedy s väčším bruškom behal od postu útočníka až na miesto obrancu, aby si kusnúc do spoly vystrčeného jazyka to znovu finišujúc absolvoval späť pred súperovu bránu. Dano Mihalovič s Paľom Šnircom to roztáčali na plné obrátky, Zdeno Máder s Milošom Kucharom to pálili z každej pozície z obrany a zo zálohy ich dopĺňal Milan Uhliar využijúc každú príležitosť na streľbu na našu bránu, kde neuveriteľne čaroval náš netypický brankár Juro Trnovec. Lubo Kadlečík s mojim bratom Vladom Sekerkom však bojovali ako levy, mladý Jožin Schmidt sa prekonával v kľučkách a ja som už vtedy napodobňoval vychádzajúcu skutočnú hviezdu Johana Cruyfa v zrýchľovaní a spomaľovaní vedenia lopty snažiac sa všetko nahrávať nášmu Vladovi Drusovi. Priestor za hracou plochou Škvarky smerom od Detského parku takzvaná divácka časť sa zaplnila Rendezákmi a tí vidiac technicky, bojovný futbal povzbudzovali jednu aj druhú stranu tímov. Tma, úhlavný nepriateľ božskej Škvarky sa neúprosne zakrádal a ukrajoval čoraz viac z viditeľnosti až persóna Dano Mihalovič povedal osudné rozhodnutie „Hrá sa o posledný“. Ako ekrazit pôsobil vždy tento verdikt, ktorý vháňal všetky zvyšky síl do našich nôh, tela, mozgu, aby niektorí z nás vytvoril niečo futbalovo prekvapivé v podobe finálnej prihrávky spoluhráčovi na gól či prefíkaného kopu, kde to brankár zaregistruje až v bráne za brankárskou čiarou. Divácke provokatívne hlasy, vtipné naťahovanie ako napríklad: „Vymeňte mu obidve nohy, aj tak ich má drevené“, „Ty nedáš gól ani z brankárskej čiary“, „Čo si pil borovičku, veď nevidíš ani na bránu“, „Dreváky, dreváky“, ale aj skutočné povzbudzovanie nás vhodne motivovalo a dodnes vidím tú rozhodujúcu futbalovú akciu. Paľo Šnirc brilantne spravil slalom z nohy na nohu, nahral Danovi Mihalovičovi, ten prudko a efektívne zasekol zo strany na stranu a vypálil, nám stuhla krv, srdce takmer nebilo, ale Juro Trnovec priam s ľadovým pokojom to rozštepom vyrazil tesne vedľa mňa a ja som to reflexívne obranne vykopol cez voľný stred našej obrany. Lopta preletela, preplachtila k Vladovi Drusovi a ten predviedol svoju životnú futbalovú akciu s krátkou zasekávačkou, prudkým zrýchlením do pravej strany a z uhla švihol svojou pravačkou nechytateľnú loptu do ľavej časti brány. To chvíľkové, sekundové mrazivé ticho vystriedalo ohlušivé „gól, gól, gól“ s veľkou kopou hráčov na sebe, kde na spodu trónil geniálny kanoniér Vlado Drus. Mihnutím pohľadu som videl čupiacich, neveriacich súperov Dana Mihaloviča, Paľa Šnirca, Milana Uhliara, Miloša Kuchara aj brankára Luboša Hauskrechta. Víťazný chorál našej legendárnej zostavy Ľuba Kadlečíka, Jura Trnovca, Vlada Drusa. Joža Schmidta, Vladka a Cyrka Sekerkových sa tiahol za potľapkávania divákov Rendezákov až do Závodnej kuchyne a neskôr kráľovsky oslavujúc až ku Rolerovi, kde nám však objednávku kofoly a piva zabezpečil dospelák Janko Ešmír. Celý večer bol tak sladko nádherný, ako len môže chutiť víťazstvo nad súperom, ktorý mal znamenitú hráčsku zostavu. Slovné prekáračky, skákanie si do reči, šťastné pripíjanie si s krígľami pravej kofoly bolo v ten večer tým najväčším športovým ľudským ocenením, ktoré si naše mladícke duše možno mnohí zapamätajú ako jeden z najkrajších okamihov svojho života.

Stíchli chlapčenské hlasy toho hviezdneho futbalového dňa, Paľo Šnirc, Juro Trnovec, Vladko Drus, Ľuboš Hauskrecht sú neuveriteľne na nebeskom obláčiku, aktéri futbalového zápasu majú dnes od 50 do 60 rokov. Milovaná, ctená futbalová aréna Škvarka odišla navždy zo svojho života v roku pána 1981 vinou necitlivého zbúrania Srdca Rendezu, aby už len spomienkami pripomenula aké šťastné detstvo, mladosť aj vďaka nej sme mohli prežívať na našom drahom Rendezi.


RENDEZSKO – BAZILEJSKÝ FUTBALOVÝ SEN V PVP – 21.5.1969

Rendezáci ako praví Bratislavčania milovali a fanúšikovali jedinému klubu, najprv ako ŠK neskôr SLOVANu Bratislava, kde Inter, ČH Bratislava či Petržalka boli pre nich iba nehodnými futbalovými tieňmi, nezasluhujúcimi si ich srdce a vernosť. Slovanistický štadión na Tehelnom poli mal vo svojich útrobách posvätné miesta, kde sa schádzala veľká rodina Rendezskych fanúšikov (klasici p. Uhlík, Fraňo, Mihalovič, Majtán, Sekerka, Kováčik, Ján Čech, Svitek, Čelés Palo, Kupka, Švanciar, Wenzl Edo + ich deti a mnohí ďalší) najmä pod starými hodinami, Proletárskou tribúnou, v neskoršom období pri tzv. nových hodinách.

Bratislavský štadión Slovana mal vo svojej histórii tú česť hostiť také slávne mužstvá ako Botafogo Rangers Glasgow, Derby Country, AC Miláno atď., ale keď prišiel legendárny rok 1969 a Slovan reprezentujúci vtedajšie Československo v druhej najvýznamnejšej futbalovej súťaži „Pohára víťaza pohárov – PVP“ porážal európske kluby a stál na prahu finále v Bazileji proti FC Barcelona, to už aj futbalová Európa zatajila obdivne dych.

Veľké Rendezske fanúšikovské srdcia si uvedomili, že v histórii klubu Slovana Bratislava ide možno o jedinú príležitosť, aby navždy zažiaril a zapísal sa do dejín futbalovej slávy, kde môže na veky vekov byť uznávaný ako futbalové mužstvo, ktorému bolo dopriate ocitnúť sa v elitnom európskom svetovom klube Víťazov pohárov.

Janko Čech, fanúšikovská legenda, ktorá obdivuhodne ovládala aj výsledky priateľských zápasov, hracie zostavy Slovana v ktoromkoľvek roku si iné ani nevedel predstaviť, že by jeho hlasivky neburcovali futbalových chlapcov, bez váhania spojil nadšenie ďalších Rendezskych fanúšikov, kde nechýbali také osobnosti ako pán Eduard Wenzl, Milan Svitek, Paľo Čeles. Jedinú výnimku tvoril starší, vždy noblesný pán Michal Cigláň z Vajnor, kolega železničiar uvedených pánov, ktorý popri futbalovom zážitku chcel navštíviť svoju dcéru žijúcu vo Švajčiarsku.

Cesta za vrcholným futbalovým snom v podobe víťazného pohára PVP do zeme Helvetského kríža sa začala toho pamätného dňa roku pána 1969 20. mája, kde desať železničných vagónov fanúšikovsko pomaľovaných ťahal parný rušeň, kde symbolicky pánom majstrom rušňovodičom bol Rendezák Jindro Skočdopole. Ráno 10,50 21. mája 1969 spočinuli nohy Rendezskych fanúšikov v zemi Švajčiarskej a po docestovaní do mesta miest v Bazileji, kde okamžite začali vdychovať do seba vône a krásy historických uličiek plné zaujímavostí a stavebnej starobylej nádhery.

Večer plný očakávania medzi Slovanom a Barcelonou vypukol o 19,00 na štadióne Svätého Jakuba pod žiarou neónových reflektorov, kde zazneli aj hlasy plné povzbudzovania z hrdiel Rendezákov, ktorým tĺkli srdcia výškami to úplne nevídanými. Gól, 1 : 0 slalom Hrivnáka, radosť ešte nestrávená a mladučký Janko Čaplovič 2 : 0, bože, len to vydržte chlapci zlatí, 2 : 1 to sa dalo čakať veď Barceloňáci majú samé hviezdy, ale Lajko Cvetler, niekedy zahadzovač tutových šancí dáva na 3 : 1 svoj životný gól, potom nastalo futbalové peklo, center za centrom sa valil na bránu Slovana, bože Šaňo Vencel to nie, to nie z rohu dostaneš gól od Rechaka že ta oslepili neóny reflektorov, nevadí Šaňo vydrž aj tak ťa máme radi. Chlapci 20 minút šmýkačka zprava, zľava, 10 minút rovnocenné behanie chlapcov Slovanistických s hviezdami z Barcelony, 5 minút Slovanistickí chlapci skutočne do posledného dychu, do poslednej kvapky potu 3,2,1 odpísakané ! Spontánne sa vbehlo na hraciu trávnatú plochu, objímalo sa s futbalovými hrdinami z Bratislavského Slovana, aby sa napokon splnil sen o noci Bazilejskej a kapitán Šaňi Horváth zdvihol víťazný pohár PVP roku pána 21. mája 1969 nad svoju hlavu v blízkosti svojich prešťastných spoluhráčov. Noc plná historickej futbalovej radosti, emócií, spomienok na celý život, to všetko dostali do daru Rendezski fanúšikovia, že mohli byť priamo pri tom, vidieť to, preciťovať to, rozprávať sa o tom s priateľmi donekonečna. Hlboká neskorá noc ich odprevádzala domov znovu v železničných vagónoch, kde popri nápaditých fanúšikovských heslách žiaril už víťazný výsledok 3 : 2 s kresbou makety pohára PVP. Švajčiarsko vtedy navždy poctilo svojou prítomnosťou 300 Slovákov a paradoxne sa približne rovnaký počet t.j. 300 vracal späť do svojho rodného domova Slovenska. 22. mája 1969 o 10,30 Rendezskí fanúšikovia pohladili zem Bratislavskú a spoločne s ostatnými fanúšikmi Slovana začali skandovať na slávu a večnosť Slovana až po Manderlák, kde pokračovala fanúšikovská oslava potleskom a skandovaním. Rendezskí fanúšikovia priťahovaní rodným Rendezom sa vybrali domov, aby mohli porozprávať množstvu priateľov perličky, zaujímavosti, postrehy, zážitky ako to bolo v čarovnom meste Bazilejskom.

Rendezske fanúšikovské legendy ako Janko Čech aj dnes ako kráľovský poklad opatrujú lístky (cesta stála 750 korún) ako železničné tak futbalové, dobovú tlač, Edko Wenzl – pedant aj dnes disponuje množstvom dokumentujúcich fotografií, je plný spomienok a zážitkov, Palo Čeles tie okamžiky považuje za najkrajšie športové zážitky v živote, Milan Svitek rovnaká studnica pamätí, spomienok všetkých úspechov Slovana dnes často smutne pokrúti hlavou nad skutočnosťou, že na Slovan chodilo kedysi aj 20 – 30000 divákov, v súčasnosti je úspech keď príde do 8 tisíc. Miško Cigláň je už na nebeskom obláčiku, kde sa mu tiež určite splnili všetky fanúšikovské a rodinné sny toho pamätného dňa 21. mája 1969 od ktorých ubehlo neuveriteľných 38 rokov. Rendezske srdcia, oči, pamäť vďaka týmto pánom boli však pri tom a svojimi spomienkami zapísali slávnu históriu Bratislavaského Slovana.


ŠPORTOVÉ ZÁŽITKY EDA WENZLA – FUTBAL V BAZILEJI

Aj láska k športu prináša radosť, šťastie a pýchu. Od detstva som ako každý chlapec hrával futbal, volejbal, v zime hokej alebo stolný tenis. Neskôr, keď som mal 14 rokov, hrával som futbal za dorast železničiarov v Bratislave. Ako 15-ročný som už chytal za mužstvo dospelých. Rodičia v tom čase museli dať na túto činnosť súhlas. Mal som len matku a tá súhlas nedala. Preto som hrával aj naďalej ako dorastenec. Počas vojenskej služby som v Banskej Bystrici založil futbalovú jedenástku „Vojsko Urpín Banská Bystrica“. Zaradili nás medzi mužstvá: „Badín, Vojsko Hajníky, B-mužstvo Zvolen, Detva, Dolné Hámre, Svätý Kríž N/Hronom, Nová Baňa, Žarnovica, Hronský Beňadik“. Robil som v mužstve kapitána, vedúceho, pripravoval som dresy a kopačky na každý ďalší zápas. Vždy v nedeľu sme hrávali v inom zložení (podľa toho kto mal voľno, lebo nikto nebol na zápasy uvoľňovaný). Po mojom odchode do civilu mužstvo URPÍN pomaly zanikalo.

Po príchode do civilu som pracoval ako výpravca vlakov a nemohol som sa pravidelne športu venovať. Využil som ale každú príležitosť ísť si s chlapcami zahrať futbal alebo volejbal. Na futbalové alebo hokejové zápasy som chodieval na státie s fanúšikmi z Rendezu.

Po roku 1948 sa nedalo chodiť do zahraničia na športové podujatia ale využil som každú príležitosť, keď naše mužstvá hrávali futbal v zahraničí a cestovné kancelárie mohli na tieto zápasy robiť zájazdy. S Čedokom som bol v Rumunsku, Nemecku, Belgicku, Anglicku a na zápase SLOVAN – BARCELONA v Bazileji. Slovan vtedy vyhral 3 : 2, bola to pre nás Slovanistov veľká radosť. Na tento zápas nikdy nezabudnem. Boli sme tam piati chlapci z Rendezu. Cestovali sme tam a späť mimoriadnym vlakom. Tú radosť z víťazstva sme oslavovali celou cestou späť do Bratislavy. Po príchode do stanice Bratislava – hlavné nás čakali futbalisti Slovana a na námestí SNP nám urobili slávnostné privítanie a poďakovali nám za podporu k ich víťazstvu.

Dodnes nezabúdam pozerať športové podujatia a mám krásny pocit z každého víťazstva nášho mužstva, alebo jednotlivca zo Slovenska. Je to krásny pocit vidieť našu vlajku stúpať na stožiar a počuť našu hymnu. Aj keď sme malý národ, ale v športe nás musia uznávať aj veľké štáty a musia nás hľadať na mape sveta.

Prežívajte tento pocit a radosť všetci so mnou.


LEGENDÁRNI CHLAPCI Z REALU RENDEZ

Trpké, bezmocné a ničiace boli roky 1979 – 1983, kedy necitlivo k budovám, športovým, oddychovým priestorom, ktoré tvorili tlčúce srdce Rendezu prišlo osudové demolačné rozhodnutie zbúrať ich a na ich miesta postaviť 100-bytovku, 120-bytovku a neútulnú reštauráciu Rubikon. Deti, mládež, ale aj dospelí stratili navždy vzácne miesta stretávania sa Rendezákov od kultového Kina pani Porubskej – Pionier, kultúrno spoločenskej Knižnice pani Fraňovej, domáckej Závodnej kuchyne denno - denne otvorenej, pri vždy ochotnej a usmiatej pani Jurinovej, vývarovne a jej voňavých jedál. V troskách skončil jediný Drevený barak miesto tanečných zábav, osláv narodenín, jubileí až po malé svadby novomanželov Rendezských. Kráľovský Detský park, ktorý nám závidela Bratislava 60-70 – tych rokov pre harmonické prelínanie detského sektoru – veľkých, malých hojdačiek, detského bazénika, pieskoviska a parkovej oddychovej časti so vždy ručne pokosenou trávou, lavičkami, tenisovou, volejbalovou, nohejbalovou asfaltovou plochou. Park, ktorý štedro poskytoval v máji aj v lete svoje priestory na majálesy, juniálesy, tanečné zábavy, vatrovú spomienku na SNP spojenú so zábavou čo bolo sprevádzané živou hudbou, tanečnými kreáciami Rendezákov, neskoro večer, len za svietenia hviezd spevom ľudoviek, trampských piesní. Škvarka symbol športu na Rendezi, kde sa od futbalu až po hasičské cvičenia odohrávali všetky životné športové zápasy, nezabudnuteľne sa vryjúce do spomienok a pamätí Rendezákov, odišli pod železnou radlicou buldozéra do večnej minulosti. Partia chlapcov, ktorá zažívala denne (niekedy aj nočne) rodinný spôsob spoločného trávenia času v srdci Rendezu bola bezcitne vyhnaná von z raja, aby si hľadali plochy na futbal, miesta kde by si popili kofolku, prebrali odohraný zápas, partičku debaty o všetkom čo pociťovali ich mladé srdcia a duše. Neexistovalo snáď parkovisko počínajúc od Vojenských stavieb, Policajnej akadémie, Rubikonu, kde by chlapčiská Rendezské neodohrali zápasy na malé bránky, kde však museli neustále prerušovať hranie futbalu kvôli logickému pohybu áut, ktoré stále prichádzali a odchádzali z parkovacích miest.

Písal sa rok 1982, keď sa sformovala partia chalanov, rodených Rendezákov, ktorí si uvedomili, že sú snáď poslednou nádejou, aby ich generácia, ktorá si pamätala nádherné rodinné kamarátske vzťahy, boli nimi znovu oživené do spoločných aktivít, záujmov, tradícií. REAL RENDEZ tak sa nazvala ťahúňska partia chlapcov, ktorí si uvedomili, že cez príťažlivé aktivity pritiahnu väčšinu rovesníkov, ale aj iné, mladšie či staršie ročníky, ktoré potrebovali osobnosti, aby ich vtiahli do projektov na ktoré si oni netrúfli.

Real Rendez bol sálovým, minifutbalovým klubom organizačne začleneným do Bratislavskej ligy sálového futbalu, kde si to od náročného postupu do III. Ligy poctivo, odvážne sľúbili, že skončia ako reprezentanti Rendezu v I. lige.

Životné prostredie bolo druhou témou, úlohou ktorá každého Rendezáka priam deprimovala pre obrovské náročnosti splnenia množstva aktivít, ktoré sa zdali priam nerealizovateľné. Bezohľadná výstavba 100-bytovky, 120-bytovky, Rubikonu, 36-bytovky a 24-bytovky to boli záplavy buriny, obrovské množstvo stavebného materiálu buď zakopaného, alebo nechaného na večné veky pre obyvateľov, terénne nerovnosti v podobe malých či veľkých jám. Pred KS Impulz si stavebná firma urobila stavebný dvor, kde nechali také pozoruhodnosti ako veľký kopec zeminy, množstvo zbytkov stavebného materiálu bez dotiahnutého sľubu, že po budovu Pekára urobia terénne úpravy. Priestor, kde mal Rendez vždy parčík, ba dokonca veľký kruhový betónový tanečný priestor na zábavy majálesy, juniálesy bol terénne úplne zlikvidovaný na úroveň divokej veľkej skládky. Večer správnych rozhodnutí partie chlapcov z Realu Rendez prišiel v roku 1986, keď od malých terénnych brigád, ktoré len čiastočne odstraňovali zaburinené zelené trávnaté plochy pred bytovkami sa rozhodli, že spravia na Rendezi systémový generálny poriadok.

Partia chlapcov Realu Rendez v zostave Vlada Michaloviča, Cyrila Sekerku, Mira Schuberta, Karola Szaba,Mira Jarábka, Milana a Eda Svitekových, Tona Vančeka, Mariana Polakoviča, Ivana Mysloviča, Joža Pethö, Ivana Depeša, Petra a Pala Kucharových, Mira Rybára, Jozefa Páleníka, Jozefa Kollára, Rasťa Schuberta, Romana Jurinu, Ľuboška Janegu, Janka Hoosa, Juraja Masaroviča si zadovážili klasické kosy a začali viac menej sekať ako kosiť dvojmetrovú burinu za 100-bytovkou, 120-bytovkou. Úsmevy z okien obyvateľov postupne mizli keď videli, že partia chlapcov z Realu Rendez so zaťatými zubami to denno - denne celých 8 dní dokosila do poslednej buriny. Chlapci prvý krát zacítili, čo je to dostať teplý čaj, koláč, keksy, chrumky od ľudí, ktorých mnohých, ako prisťahovalcov ani nepoznali. „Ďakujeme chlapci, hneď to tu vyzerá civilizovanejšie, krajšie“ počuli prejavy ľudí, ktorí neveriacky hľadeli na zrazu odkliatu plochu, kde sa zelenala tráva.

Výrazný prelom v kvalite vždy zadarmo prevedených brigád chlapcov Realu Rendez bolo nadviazanie spolupráce s ObvNV BA III priamo s jej predsedom p. Chudovským, Galom, Vajcíkom, Borkom, Vágnerovou a šéfkou životného prostredia p. Jánošovou. Predstavenstvo Národného výboru III, vidiac, že v Bratislave je niekto ochotní zadarmo si denno - denne zveľaďovať svoje životné prostredie začalo dodávať nielen stromky od líp, gaštanov, javorov, briez, čiernych borovíc, ale čo bolo najhlavnejšie zaplatili nám na 2 týždne buldozér z Priemstavu. Buldozerista p. Jantko, skutočný odborník svojho remesla, sa stravoval u Sekerkovcov, kde si Cyril zobral dva týždne dovolenky aby mohol usmerňovať terénne práce na kvalitu, ktorú si všetci z Realu Rendez predstavovali. Kto vidí priestory za 100-bytovkou, 120-bytovkou dnes, nikdy by neuveril, že tu kraľovala hustá dvojmetrová burina s terénnymi nerovnosťami a odpadom stavebného materiálu. Národný výbor III. splnil priam neuveriteľnú žiadosť chlapcov z Realu Rendez, aby na plochy za 100 a 120-bytovku bola dovezená zemina a raz a navždy boli vyriešené tieto veľkodušné plochy na malé zelené parky plné trávy a stromov. Neuveriteľných 114 fúr Tatroviek zeminy bolo zložených za 100-bytovku a 117 fúr Tatroviek zeminy bolo zložené na plochu za 120-bytovku z vtedajších orníc v Devínskej Novej Vsi, kde sa stavalo sídlisko v Bratislave. Buldozérová rapsódia, inak sa nedá nazvať precízna, poctivá práca buldozéristu p. Jantka, ktorý sa stal okamžite parťákom partie, vidiac s akým nadšením a odhodlaním bez nároku na odmenu sa pustili do tak náročných zveľaďovacích prác. Výsledok bol ohromujúci, plochy ako po bombardovaní, divokých skládkach boli zrazu pohladené do súvislej rovnej plochy, ktorá zmenila priestory na nepoznanie. Postupné vysádzanie stromov do takzvaných zelených bariér sa vydarilo najmä za 100-bytovkou, za 120-bytovkou, kde zostal dnes len malý počet briez, ale sústavne kosený súvislý trávnik na oboch plochách čo je tou vytúženou prírodnou bodkou, ktorá výrazne skvalitnila úroveň bývania za obidvomi bytovkami, ale aj celkového vzhľadu životného prostredia na Rendezi. Veľký kopec zeminy pred KS Impulz, veľké jamy na celej ploche priestoru až po bývalého zbúraného domu Pekára odišla navždy do minulosti vďaka konečným prácam buldozéristu p. Jantka, ktorý tu často riskoval prevrátenie buldozéru, len aby povestné prepadliská jám boli zacelené, terénne vyrovnané. Dnes pred KS Impulz je opäť parčík so 14 lavičkami, kde sa dá príjemne posedieť pri slniečku aj v tôni stromov, súčasťou priestoru sú dve oplotené asfaltové ihriská, je tu vybudovaná nosná 1,5 metrová betónová jama na stavanie Mája, pred KS Impulz je vybudované pódium z betónu a zámkovej dlažby, samotný KS Impulz chvalabohu čaká generálna stavebná oprava (3 mil. SK).

Aký význam a ohlas mali tieto dve veľké aktivity, ktoré zásadne zmenili kvalitu života bývania cez úroveň životného prostredia za 100 a 120-bytovkou bola reakcia bohužiaľ už zosnulého pána Fülopa, ktorý nám v dobrom prorokoval, že sa nám nepodarí zmeniť, znechucujúci bordel za bytovkami, ale keď prišlo k úspešnej realizácii zveľadenia plôch, prišiel osobne k nám domov kde nám poďakoval, všetkým z Realu Rendez, že môže žiť v prostredí, ktoré si teraz konečne zaslúži volať svojim domovom. Rovnaké pozostatky po výstavbe Železničného staviteľstva 36 a 24-bytovky na Dopravnej ulici zostali v podobe stavebného odpadu zakopaného priamo pred bytovkami, prepadlisko jám plných buriny boli vygradované zbúraním malej betónovej vodárne, kde mnohí „dobráci“ zahodili všetko čo nepotrebovali doma a brali to ako odpad. Vybavilo sa donútené zbúranie vodárne, odvoz betónu, ale veľké prepadlisko jám s množstvom neporiadku nechali na partiu Real Rendez a niektorých stabilných brigádnikov z bytoviek. V priebehu dvoch týždňov zmizli obrovské jamy, stavebný materiál, vznikli precízne upravené oddychové zóny s lavičkami pod čerešňou v strede bytoviek a to všetko prírodne vyšperkované výsadbou stromov, briez, čiernych borovíc, líp, javorov, kríkov aby to všetko bolo očarujúco vyzdobené malým parčíkom medzi 24 a 36-bytovkou, kde z večných dažďových kaluží vznikol navozením 10 fúr zeminy svieži priestor 8 lavičiek s dvomi malými stolmi a to všetko vhodne dotvorené uprostred plochy vybudovaného pieskoviska pre malé deti. Obvod parčíku pri lavičkách bol ochránený výsadbou čiernych borovíc, briez, líp, aby v žiari slnka sa ľudia mohli skryť pod záplavou šumiacich listov stromov. V súčasnosti tam kraľuje vysoko rozvetvená breza s čiernymi borovicami, ktoré nás vždy ochotne pritúlia a ukryjú, keď letné slnko nemilosrdne páli najmä v popoludňajších hodinách. Výsadba živých plotov pri hlavnej ceste pred 100 a 120-bytovkami v celej ich dĺžke bola naviazaním tradície na už existujúce živé ploty pred starými bytovkami na Dopravnej ulici, kde sme ich doplnili len pred bytovkami č. 37,39,41, kde z dôvodov kedysi existujúcej kotolne a jej prevádzky tento dôležitý prvok tradície Rendezu chýbal. Výsadba stromov – čiernych borovíc, líp, javorov, gaštanov po celom starom Rendezi, ale aj na Sklabinskej, v sídlisku Šajby, najmä pred Materskou školou, Na Pasekách, naštartovali aktivity mnohých občanov, ktorých motivovala naša nezlomná výdrž cieľavedome, postupne zveľaďovať životné prostredie Rendezu a mnohí sa dodnes vzácne starajú o priestory svojich predzáhradiek pri bytovkách. Veľkým ľudským prínosom bolo zabudovanie 42 lavičiek v oddychových zónach Rendezu, kde sa opäť podarilo vytiahnuť ľudí z bytoviek, kde sa mnohí ľudia spoznali, začali sa pravidelne stretávať, rozvíjať medzi sebou dobré medziľudské vzťahy, ktoré boli vždy tou najvzácnejšou hodnotou v živote Rendezákov. Partia chlapcov z Realu Rendez sa v roku 1987 zapojila do mládežníckej súťaže „Mojej obci - môjmu mestu v zveľaďovaní životného prostredia“ kde dokázali v rámci Slovenska získať prvé miesto a ocenenie v podobe sumy 50.000,- Sk. Brigády parťakov Realu Rendez boli vždy plné dobrej nálady, kde vtipy, slovné prestrelky, uťahovanie si v dobrom boli súčasťou atmosféry na ktorú sa každý tešil, chcel byť pri tom, kde sa Rednez zo škaredého káčatka zmenil na pôvabnú labuť.

Partia Realu Rendez však nezmenila len vzhľad životného prostredia na zveľadené upravené oddychové zóny plné stromov, lavičiek, pokosených trávnatých plôch, ale začala tvoriť, obnovovať tradície v kultúre, športe, spoločenskom živote.

V roku 1992 sa uskutočnil prvý ročník „Plesu obyvateľov Rendezu“, najskôr v priestoroch Železničného učilišťa – jeho jedálne, neskôr z donútenia, ale napokon prevádzkovo znamenite v priestoroch Vojenských stavieb, taktiež v jedálni. Priestory jedálne vo Vojenských stavbách sú riešené oveľa veľkodušnejšie, naviac obohatené o skvelý bufet Helenky Bačovej, Rendezáčky a profesionálky par-excelans.

Založili sa tradície minifutbalových turnajov za účasti mužstiev z celej Bratislavy, ktorých bolo ročne 12 – 13, zahrali si starí – mladí o súdok piva, posedenia s hraním na gitaru v podaní Maroša Mrvu, vznikli veľké syrové akcie s vareným vínkom, hudbou, spoločenským posedením, rozprávaním, celkovým relaxom. Májové, letné večery znovu rozžiarili ohníky vo voľnej prírode, ale aj medzi bytovkami, kde sa zišli jeho obyvatelia a pri vôni ohňa sa opekalo od špekáčiek, slaninky, mäska po labužnícke popíjanie vínka či niečoho tuhšieho. Založila sa tradícia „Silvestrovského behu Rendezom“ – 4,2 km všetkých kategórií od štvorročných detí až po 70-ročných seniorov s odovzdávaním cien v KS Impulz, zahriatím sa vareným vínkom, čajom pri harmonike chlapcov z Dolných Orešian. Real Rendez sa prebojoval z III. Ligy Bratislavského sálového futbalu do jeho I. ligy a 20 rokov reprezentoval Rendez v jeho registrovanej súťaži a v súčasnosti organizuje cca 9 – 11 minifutbalových turnajov do roka, založila sa tradícia pravidelného sústredenia s týždňovým pobytom vo Vysokých Tatrách – Tatranskej Lomnici, kde s miestnymi futbalistami a obyvateľmi hráme priateľské zápasy, udržujú sa priam rodinné, priateľské vzťahy.

Budova starého Železničného komanda sa brigádnicky opravila a vybudoval sa tu Klub Realu Rendez, kde z dezolátnych priestorov sa cez nové omietky, rozvody elektriny, podlahy podarilo vytvoriť miesto stretávania sa partie chlapcov z Realu Rendez, kde súčasne bola vybudovaná aj posilňovňa využívaná toež obyvateľmi Rendezu. V rámci rôznych športových aktivít sa približne raz za mesiac hrával stolnotenisový turnaj, hokejbalový, nohejbalový, dva krát za rok šachový turnaj „Rendezska veža“. Ukážkovým rodinným spôsobom sa chodilo nielen do kina Hviezda, Tatra, Dukla, Mladosť ale stihli sme ešte aj slávnu éru Lasicu – Satinského v Štúdiu S, kde sme mnohí boli pravidelní návštevníci. Večerné futbalové zápasy na námestíčku Jožka Orného t.j. kde je dnes vianočný stromček bolo ukážkou, ako sme sa navzájom ako partia chlapcov potrebovali a ako vzácne medzi nás zapadli aj partnerky na celý život, naše manželky, ktoré obdivuhodne tolerovali naše rôznorodé aktivity. Labužníckym prejavom partie boli letné nedeľné obedy v parčíku Realu Rendez – Luboška Janegu t.j. medzi 24 a 36-bytovkami, kde sme si každý priniesli svoj kompletný nedeľný obed od polievky počínajúc, končiac hlavným jedlom, zákuskom, ovocím, vínkom, pivkom či malinovkou. Ľudia z balkónov sa dobrosrdečne usmievali a páčilo sa nám, keď nám raz zborovo zatlieskali na znak ocenenia nášho dobrého nápadu.

Perličky príbehov partie Realu Rendez aspoň v troch spomienkach, aby sa dalo vcítiť do atmosféry Rendezskej duše tých pamätných rokov.


Šugyno - potomok, francúzska večera.

Šugyno, bola prezývka nášho slniečka partie Mira Schuberta, ktorý v mladom to veku sa stihol nielen oženiť za pôvabnú devu Janku, ale večer, keď nás pozval na slávnostnú kolaudáciu zrenovovaného bytu v starých činžiakoch, každú chvíľku očakával narodenie potomka do rodu Schubertových. Byt na prízemí Dopravnej ulice 19 bol postavený ako dom pre železničné rodiny roku pána 1918-20 a majiteľ bytu pred Šugym snáď neupratoval v jeho priestoroch od tých pamätných rokov. Partia chlapcov Realu sa zahryzla do prác na byte od prvého dňa keď bol pridelený Šugymu a za mesiac a pol bol výstavnou sieňou, kde príjemne šokovaní návštevníci, ktorí videli byt pred tým, žasli nad sviežou čistotou a vybavenosťou bytu. Večer francúzskeho stolovania bol len v názve, lebo Cyko Sekerka vznešene oznámil parťákom: „Páni dnes bude noblesa v štýle francúzskeho jedenia, žiadne rýchle hltanie, ale len pár kúskov zemiakov a vyprážaného syra do úst, labužnícke vychutnanie pokrmu, sem tam vychutnanie vínka v pár dúškoch“. Tony Vanček, Karči Szabo, Edo Svitek, Peťo Kuchar, Šugyno nervózne hľadeli na rozvoniavajúce kúsky zemiakov, syra, kde pár kúskov v ich ústach mali bleskovo v žalúdku. Cykino však aristokratickým pohybom naznačil odloženie príborov, ľahkým štrngnutím vínkom skončil jedno dejstvo jedenia a dal sa do rozprávania aký perfektný bytík sa podarilo zmajstrovať spoločným kolektívnym dielom Realu pre Šugyna. Karči Szabo nenápadne uchmatol zemiak a pomalými utajovanými pohybmi ho spracoval v ústach. Karči, čo myslíš, spýtal sa ho neľútostne Cyko, čo sa narodí Šugynovi chlapec či dievča? Karči bez váhania zhltol kúsky zemiakov, čo však spustilo jeho nekontrolovateľné dusenie, náhle prudké sčervenanie ktorý aj napriek obmedzenému prísunu vzduchu na mňa kričal: “To sú tie tvoje francúzske móresy, len pomaly chlapci, pustíme príbor, chvíľku nejeme, len hlt vína“. Zborové hlasovanie pánov z Realu Rendez bolo rezolútne, je a pije sa po Rendezsky, bez francúzskych nezmyslov. Vyprážaný syr so zemiakmi zmizol z tanierov za pár sekúnd, vínko tieklo hrdlom ako voda z horskej studničky. Smutný rozladený Cyko hľadel bezútešne pred seba a počúval chlácholivé slová parťákov: „Cykino nabudúce, dobre, dnes sme boli akísi hladní, smädní“. Večer prebiehal v typickej Realáckej debate, čo znamenalo skákanie si do reči so spŕškou smiechu a decibelmi zvuku, kde aj hluchý musel čiastočne počuť čo sa preberá v pánskom klube Realu Rendez. Varené vínko vydržalo až do 4. hodiny rannej, kde rečnícke témy boli ako vždy u nás nevyčerpateľné, navyše s nádhernou správou že rod Schubertových poctil svojim narodením chlapčisko Filip. Šugy pri búrlivom si pripíjaní, prijímaní gratulácií náhle zvážnel a vzápätí nám oznámil. Chalani, bude hrať v útoku, potrebujeme strelca gólov. Šugyno to dostal slovne potvrdené a my sme skonštatovali, že je vlastne sobota ráno a je nezmysel, aby sme sa rozišli po domoch. Hlasovanie o tomto bode bolo prekvapivo jednohlasné. Sobotňajší deň strávime spolu. Tie dni plynuli tak nádherne a zdanlivo navždy sa nemeniaco, že sme boli presvedčení o spoločnom zostarnutí až do truhly konečnej. 23 rokov je však čas, ktorý tiež nie je na zahodenie, najmä keď sa dokážeme stále stretnúť v atmosfére spoločnosti, keď brat sa niekedy nemá čas stretnúť s bratom. Rendezska večera teda zrušila francúzske stolovanie, navždy zostal útulný, novučičko rekonštruovaný byt v starom dome a narodenie dnes už dospelého Filipa sú spomienkami, ktoré mi v Reale spoločne voláme „Ohrievačik na duši pre dni smutné a neveselé“.


Perličkový príbeh číslo dva je „Futbalové slovné kľučky“

Sústredenie v Tatranskej Lomnici sa stalo pravidelným každoročným rituálom, kedy väčšinou na prelome apríla – mája sme celý týždeň do seba vdychovali atmosféru zasnežených štítov Tatier, božského ticha, pokoja, kľudu, pohody. Chlapci z Tatranskej Lomnice sa za chvíľu stali priateľmi na život a na smrť a skutočne úprimne sa vždy tešili na obdobie, ktoré u nich strávime. Doobeda sme však mali čas vyhradený len pre seba na hecovací tréning čo znamenalo futbalový zápas na malé brány, partia proti partii. Vlado Michalovič, brilantný technik, ktorého lopta priam magicky poslúchala v jeho nenapodobiteľných zasekávačkách, často protihráčovi hovorieval: „Nebehaj z ihriska, daj si zásteru, točí sa ti hlava“. Cykovi išli ústa ako verklík a spoluhráči boli niekedy z toho tak naštvaní a dezorientovaní, že vzývali pána Boha aby mu ich zavrel. Šugyno to bola obranná bašta, ktorý ničil protihráčov tvrďákmi ako: „Toto neskúšaj na mňa škôlkár, no poď nech vidím kam chceš ísť, bože jedna a tá istá kľučka“. Tony Vanček mal zase svoje citáty: „ Takých tu už bolo, nechci byť viacej ako ja“, čo často ešte doprevádzal kvílivými zvukmi ak sa mu podarilo realizovať nejakú vtipnú akciu. Karči Szabo mal zásobu preťahovaných viet ako: „Chytaj, keď už lopta bola dávno v sieti, čo je s tebou hovoril obrancovi keď ho hravo obišiel, trénuj, trénuj“, znechucoval protihráča, keď mu nedokázal odobrať loptu. Jožko Páleníček, obranca par-excelaenc stále ponaučoval: „Len kľudnúčko, neponáhľaj sa, pozri chyť si hráča, buď pri ňom, rozumíš čo scem“. Milan Svitek bol neopakovateľný svojimi bonmotmi: “Nebol gól, stál som presne vo výške malej bránky, Kurník čo tomu chýbalo, Ježiš Cyko zmlkni už“. Marian Polakovič útočná hviezda Realu mal náhle zvýšenia hlasu v dramatických futbalových zápletkách: “Kajo,čo si slepý, som od teba meter, Sledoval si chlapče, keď technicky obkľučkoval obranu a nekompromisne zavesil do vinkla brány“. Ivan Myslovič bol vzácne tichý, len občas prehodil: „Chlapče a tebe nešibe čo? To bola trefa, keď to kopol 5m nad bránu, Len sa nezblázni“, keď sa niekto prehnane snažil behať tam a späť. Jožko Kollár náš gólman troška silnejší na váhe rezolútne rád vyhlasoval: „Ale šuchol som, keď lopta skončila za jeho chrbtom, Kajo, Tono, Jožo, Cyko reval na nás keď náhodou útočili – súper v našej obrane, hoci nebezpečenstvo vôbec nehrozilo, Kúsok sem, nie tam, alebo sem“ kričal ako divý keď staval múr. Janko Hoos bola persóna, ktorý všetko dopredu hlásil: „ mám, nechaj, kričal spoluhráčovi“, lopta však napriek tomu skončila v bráne, alebo odkopni, nie nechaj menil rozhodnutia. Peťo Kuchar bol výrazný kluďas, ktorý to vzácne riešil úsmevom, ale keď zreval aj hrušky padali „Nech ti nešibe“, keď videl že niekto sa hrá zbytočne s loptou a odkopol ju do nebies, „To sú veci náčelník, čo?“ usmieval sa, keď spravil technickú bravúru. Hotel Morava v Tatranskej Lomnici, jeho návštevníci väčšinou dôchodcovia s nadšením sledovali technický zápas plný fínt, kľučiek, striel, divokých hádok, keď to vyzeralo pre cudzích ľudí že už - už sa tí chlapci medzi sebou určite pobijú. Keď sme prichádzali do hotela Morava po zápase, vyľakaní ale nadšení dôchodcovia sa nás pýtali: „Ale nebudete sa biť, že nie?“ My? čudovali sme sa, A prečo? My máme vždy takéto hecovačky medzi sebou, aby to malo šmrnc, napätie, vysvetľovali sme im. Odvtedy vždy doobeda o 10,00 hodine sme mali divácku kulisu dôchodcov z hotela Morava, ktorí uzatvárali stávky medzi sebou, ako to zajtra dopadne medzi Realom A a B. Jankova lúka pod hotelom Morava bola 22 rokov futbalovou arénou, kde budú na večné veky zanechané stopy nôh chlapcov z Realu, navždy budú znieť hlasy, smiech, výkriky keď skončili úspešnú futbalovú akciu. Vždy, keď sa ocitneme v Tatranskej Lomnici naše prvé kroky smerujú k Jankovej lúke, rituálne pohladiac trávu, tíško povieme: „Ďakujeme a nikdy nezabudneme“.


Perličkový príbeh číslo tri: REAL A ĽUBOŠKO NAVŽDY

Real Rendez ako partia bol nerozlučne spätý s hraním futbalu, ktorým vzorne reprezentoval Rendez 22 rokov v Bratislavskej lige sálového futbalu. Množstvo minifutbalových turnajov od jari do neskorej jesene boli šperkom na Rendezi, nielen futbalovým ale aj spoločenským, kde sa vždy zišli známy, priatelia, starí Rendezáci a vytvorili vždy skvelú atmosféru plnú debát, smiechu, spomínania na zážitky zo života Rendezákov. Real Rendez na domácej pôde veľmi dlho kraľoval ľúbivým, technickým futbalom, plných pekných kombinácií na jeden dotyk s množstvom streleckých pokusov, brilantných individuálnych výkonov, kde najmä naši brankári brali pravidelné ocenenia „Najlepší brankár turnaja“. Osud hviezdami daný napísal nesmierne kruté ortiele nad životmi našich troch gólmanov. Vladko Antoš vo veku 19 rokov tragickou autonehodou, priamo na Rendezi prišiel o svoj mladučký život, ktorý ukončila jedna tragická chvíľa nepozornosti v skoré ráno po nočnej brigáde. Janko Hoos svoju hviezdu zhasol vo veku 42 rokov, keď dva roky s partiou Realu bojoval o svoj život, ale rakovina pľúc nám ho zobrala nemilosrdne a navždy tesne po sústredení v Tatranskej Lomnici. Ľuboško Janega, chlapec s večným úsmevom a nesmierne ľudským srdiečkom nám bojoval o život rovnako 2 roky, kedy sme už mnohí verili, že sa jeho vyšportovaný organizmus z toho predsa len dostane. Vo veku 24 rokov, roku pána 1992 nám navždy odišiel na večný nebeský obláčik. Pamätám si navždy našu poslednú návštevu partie Realu na onkológii na Kramároch, keď nám rodičia Janegovi zdrvene oznámili, že Ľuboško má už len pár dní života pred sebou. Pred dverami Ľuboškovej izby sme stáli všetci rozstrasení, s plačom zadržiavaným v hrdle, neschopní otvoriť dvere a ocitnúť sa pred Ľuboškom s úsmevom na tvári. Prvý som predsa len odvahu našiel ja a s pokusom o striedmy tón som na uvítanie povedal: „Ľuboško, Real Rendez v plnej zostave sa ti hlási“. Ľuboškovi sa rozžiarili tie unavené prepadnuté oči, bolo vidieť akú veľkú radosť sme mu urobili svojou návštevou. „Chalani vy ste nezabudli, tomu hovorím partia“ hovoril dojatý. „Ľuboško“ hovoril som povzbudzujúco: „Nové brankárske dresy, šuštiaky, tepláky sú nedotknuté, pripravené len pre teba“. Jasne, jasne pridávali sa konečne ostatní chalani z Realu, to vieš bez teba, tvojho dirigovania obrany, tvojho pokoja, to nie je ono. Ale, vy lichotníci, usmieval sa zrazu úprimne šťastný, určite veriaci, že zázraky sa vždy dejú. Nikdy nezabudnem, ako sa v tých chvíľach úplne uvoľnila atmosféra, ako vždy sme sa predbiehali v ironických uťahovaniach si jeden z druhého. Odchádzali sme od Ľuboška, keď už musel dostať náročné infúzie a naša prítomnosť bránila v liečebnej procedúre. Chalani mu rad radom stískali vychudnutú ruku, hecovačne mu dokonca hovorili: „A už sa tu konečne prestaň vyvaľovať, lebo nás čaká turnaj Rendez Cup a bez teba odmietneme nastúpiť“. „To si píšte, kontroval nadšene, už začnem na izbe ľahko trénovať“. Už, už sme odchádzali, keď takmer skríkol: „Cykinko prosím ťa príď ma vymasírovať, to je poľahoba číslo jedna“. Ľuboško, píšem si do kalendára ako úlohu prvoradú. Ešte naposledy jeho rozžiarené oči, parťácky stisk ruky a nášho nenahraditeľného Ľuboška sme už živého nikdy nevideli. Len neuveriteľné dva dni mu boli dožičené vidieť tento nespravodlivý svet aby do našich duší, sŕdc prišlo kruté oznámenie, že nám odišiel parťák, ktorý tvoril základ Realu, pre ktorý žil, dýchal, bol ochotný obetovať mnohé. Každý rok v rovnakom čase na sklonku augusta organizujeme „Spomienkový pohár Ľuboška Janegu“ s jeho rodičmi, sestrou Zuzkou, bratom Petrom za účasti štyroch mužstiev. Rituál položenia kvetov pri jeho hrobe, futbalové zápasy, odovzdanie pohárov po turnaji, rodinné posedenie všetkých účastníkov turnaja, to je obrazné stisnutie ruky Ľuboškovi chlapcami Realu, ktoré na konci tohto dňa vždy povedia: „Ľuboško budeš žiť s nami dovtedy, pokiaľ bude posledný z nás chodiť živí po tejto matičke zemi. Dovidenia na nebeskom obláčiku Ľuboško“.

Záverom o partii rodených Rendezákov, ktorí všade s hrdosťou reprezentovali a reprezentujú ako športovci Real Rendez ktorí dokázali v poslednú chvíľu zatiahnuť záchrannú brzdu a vrátili výstavbou rozbitému Rendezu znovu zveľadené plochy plné stromov, zelene, lavičiek, dokázali opäť vdýchnuť život tradíciám od športových turnajov, pravidelným hraním Rendezských futbalových turnajov, večerných vatier s opekaním pri gitare, magneťáku, vianočného zdobenia stromčeka vonku, Mikulášov, kde deti kričali strachom a vzápätí radosťou. Silvester, kde sa nielen pripíjalo, ale najmä debatovalo, tešilo sa že sme spolu, Plesu kde sme založili tradíciu, že sa bojuje o lístky aby sa na neho mohli dostať plesajúci, Silvestrovský beh Rendezom s vareným vínkom povzbudzovaný Rendezákmi v oknách bytoviek, Syrových akcií, vareného vínka, schopnosti sa stretávať, zabaviť, vymaniť sa z pracovného kolotoča, Stavaním Máje pred KS Impulz, kde nápad prišiel od Vladka Kováča, ktorému tak nádherne potichu stekajú slzy, že Rendez sa vrátil do života tradícií, zvykov, rodinných vzťahov medzi súčasných Rendezákov.

Dovolím si povedať: „Ďakujem chlapci z Realu Rendez, boli ste skutoční Rendezáci, ktorí len nerozprávali ako by sa mohlo, dalo, alebo nedalo, ale konkrétnymi aktivitami, skutkami ste nedopustili, aby sa z Rendezu stala železničná skládka odpadu“. Už len fotografie sú svedkom, v akom zúfalom stave bol Rendez po výstavbe 100, 120, 24, 36 – bytoviek, Rubikonu v roku 1982 a ako to vyzerá v súčasnosti, keď mnohé stromy lipy, brezy, borovice majú úctyhodných 25 rokov. Vďaka parťáci z Realu Rendez a verím, že sľub partie Realu Rendez „Navždy Spolu“, bude mať ešte dlhý život.


POSLEDNÉ HASIČSKÉ ZBOHOM OD JUNIOROV RENDEZU

Dostal som čierno bielu fotografiu z ktorej na mňa hľadia detské rozrušené, usmiate tváre, všetci sú oblečení v parádnych mladíckych hasičských uniformách, v očiach im žiari ten povestný lesk prchavého nádherného zážitku.

Fotografia pochádza zo vzácneho hasičského juniorskeho obdobia druhej polovice 70-tych a prvej polovice 80-tych rokov 20. storočia, keď na Rendezi žiarili také budúce hasičské nádeje ako boli Miro Schubert, Karol Szabo, Ivan Myslovič, Tóno Vanček, Ľuboš Geťko, Juraj Masarovič, Roman a Jozef Jurinovci, Miro a Jozef Barátovci, Dušan Szombatky, Lajo Danek, Fero Tima. Perónami, osobnosťami, ktoré viedli, organizovali Rendezsky požiarny zbor boli priam hasičské legendy pán Štefan Mihalovič, Janko Čech, Schrek s kolegami Kočím, Pongrácom, Olšom a ďalšími obetavými nadšencami, kde už vtedy výrazne dominoval mladý dospelák Miro Jarábek. Bolo dané osudom Rendezskych hviezd, že práve Miro Jarábek sa stal vedúcim dvoch juniorskych hasičských družstiev, rozdelených podľa veku a ktorí už od prvých dní oduševnene, poctivo trénovali hasičské techniky, zoznamovali sa s vedomosťami, čo sú to hasičské hadice, prúdnice, ako sa hasia elektrické zariadenia, sklady s horľavinami, ako sa poskytuje prvá pomoc pri zásahu elektrickým prúdom, infarkte atď. Partia mladých hasičov postupne vytvorila skvelý kamarátsky tím, kde si hasičské umenie priam zamilovali, boli ochotní preň denno denne cvičiť, len aby sa čím skôr vyrovnali v zručnosti, profesionalite, hasičských schopnostiach ich dospelých Rendezskych vzorov. Domovským prístavom hasičov na Rendezi bola prízemná obdĺžnikova budova „Hasičský dom“, kde dnes bohužiaľ stojí reštaurácia Rubikon. Hasičský dom bol vnútorne vybavený všetkým, čo vyžadovala prevádzka požiarneho zboru t.j. od veľkého kanálu, kde sa dalo automechanicky opravovať hasičské auto, veľkou miestnosťou, kde boli predpísané vzorovo namotané hadice, prúdnice, hasičská technika, hasičské pracovné oblečenie, uniformy, prilby, rukavice, ochranná obuv atď. Boli tu k dispozícii aj menšie miestnosti, kde najmä mladí adepti hasičského umenia si cvičili svoje vedomosti v informáciách týkajúcich sa typov horľavín, ktoré sa dajú hasiť len penovým spôsobom, iné vodou až po dianie vo vývoji a výrobe novej požiarnej techniky. Zároveň sa tieto útulné miestnosti hasičského domu na Rendezi stali aj vzácnym súkromím mladých ľudí, kde sa v debatách preberalo všetko čo zasahovalo, hýbalo ich srdciami, čo potrebovali zo seba vyrozprávať, lebo doma okolo týchto tém panovalo absolútne ticho. Hasičské zručnosti, grify, techniky sa pravidelne precvičovali na Rendezi v priestoroch školského dvora základnej školy, vo veľkom parčíku pri KS Impulz, na futbalovom ihrisku Škavarka alebo v tôni stromov Detského veľkého parku. Hasičské súťaže to bol veľkolepý životný okamih, kedy sa mladí hasiči ocitli vo svojich šviháckych požiarnych uniformách, viezli sa v noblesne vyblýskanom hasičskom aute, ktoré ich napríklad viezlo, vtedy pre nich až do ďalekej Petržalky. Prežívali skutočnosti o ktorých tak tajne snívali a ktoré sa zrazu stali keď kývali z hasičského auta rovesníkom, dievčatám, dospelým a išli reprezentovať Rendez v Bratislavskej súťaži mladých hasičských družstiev, kde sa preverovali ich schopnosti a vedomosti.

Jedným z mladých hasičov, ktorému vždy nadšene pre všetko tĺklo srdce a bol schopný obetovať zo seba to najlepšie bol vtedy aj mladučký Miro Schubert, ktorý na obdobie súťaží spomína nasledovne:

Boli to nádherné časy detstva, keď sme vstávali aj zaspávali s myšlienkou na hasičský spôsob života. Vďaka súťažiam som sa po prvý krát dostal z Rendezu do celej Bratislavy od Petržalky, Čuňova, Vajnor až po všetky veľké školské dvory základných škôl v Bratislave. Vrcholom nezabudnuteľného podujatia bola celorepubliková súťaž družstiev v Brne, kde sme videli úžasnú požiarnu techniku, veľké hasičské autá, modelové situácie hasenia skutočných požiarov až po zásahy hasenia a záchrany ľudských životov prostredníctvom vrtuľníka. Súťaže, ktorých som sa zúčastnil mali vždy dobrú organizačnú úroveň, kde to prebiehalo formou bodovania nasledovných disciplín a samozrejme pri niektorých aj meraním času súťažiacich:

1) Hod hadicou na cieľ – kolky (rozmotávanie)
2) Beh s hadicou a prúdnicou cez prekážky
3) Hod granátom na cieľ
4) Topografické značky
5) Určenie miesta podľa mapy
6) Narábanie s buzolou
7) Preskúšanie z požiarnej techniky
8) Prvá pomoc pri popáleninách
9) Všeobecná prvá pomoc

Hodnotil sa aj člen družstva v akej konkrétnej disciplíne získal najviac bodov, najlepší meraný čas a tým aj celkové umiestnenie v súťaži. Družstvo bolo hodnotené rovnakým spôsobom, teda koľko získalo bodov, aké malo merané časy a podľa toho skončilo na stupienku víťazov alebo prehry.

Hodnotilo sa napríklad aj správne zmotávanie hadíc, čo znamenalo že vrchný spoj hadice musel byť vyššie umiestnený ako spodná guľa. Členovia komisie kontrolovali kvalitu spojov hadíc spôsobom, že zdvihli spoj a nechalo ho voľne spadnúť na zem, kde sa vždy ukázalo, či spoj bol kvalitne zapojený Hadice sa rozmotávali a zmotávali hadice na meraný čas. Finále súťaže bolo vždy prevedenie útoku na konkrétny cieľ. Útok vždy zahajoval veliteľ družstva (Miro Jarábek) povelom – Prvý prúd 4 C – Druhý prúd 4 C – Útokom vpred! Začal sa útok na daný cieľ s meraným časom. Súťažili dve družstvá, kde prvé rozhodilo hadice, druhé družstvo rozhodilo hadice a behu zapojilo prúdnice, roztiahlo ich a čakali na povel veliteľa. Strojník – zapojil hadice o hydrantu a čakali na povel od veliteľa pustiť vodu. Zástupca veliteľa pozapájal hadice a zdvihnutím ruky dali povel strojníkom pustiť vodu.

Z množstva krásnych spomienok na tie nádherné časy spomeniem aspoň dve.

Boli sme na prvých súťažiach, kde sa na nás ešte zo začiatku zhovievavo pozerali, keď sme premiérovo dostali úlohu – útok na ostro na skutočne horiaci objekt. Zabrali sme na plné obrátky bez strachu a rešpektu a výsledný čas znel neuveriteľne 0,36 sekundy. Organizátori neveriacky hľadeli na svoje stopky a donekonečna sa nás pýtali či sme skutočne previedli takýto typ útoku prvý krát. Názov Rendez si odvtedy viac ako dobre pamätali a vedeli kde sa v Bratislave nachádza.

Druhá príhoda pre mňa úsmevná sa rovnako odohrala na súťaži, kde sme mali všetky predpoklady vyhrať v silnej konkurencii v Bratislave. V jednej z dôležitých požiarnych disciplín nám akosi zaspal kolega Dušanko Szombathy nepustiac ventily v hydrante na čo ako víchor priletel persóna persón hasičstva na Rendezi pán Mihalovič a motivačne nás nakopal do zadnej časti tela. Bol to asi zázračný elixír kopancov, lebo časovú stratu sme nielen dohnali ale našimi behmi hadicou, bleskovými zapojeniami spojov sme vo finále útoku mali meraný čas, ktorý nás vyniesol na túžobnú prvú priečku. Nechali sme tam vtedy všetko od srdca, duše, tela, no proste čo dokáže len Rendezák keď bojuje za obrazne povedané za jeho česť a slávu.

Záverom chcem predsa len ešte spomenúť pre mňa nezabudnuteľné mladícke požiarne uniformy. Začnem od čiernych ochranných topánok, ďalej modrých pracovných nohavíc s trakmi, košeľa bola špičkovo modrá s výrazným pláteným odznakom vo vnútri modrým, s dvomi plameňmi vedľa seba, ktoré boli červenej farby, okolo krku sme mali modrú šatku a na hlave čiernu baretku, ktorá bola skutočne fešácka. Toľko z výpovede mladého hasiča z rokov 70 a 80-tych 20. storočia, ktorí s kamarátmi netušili, že ten nádherný čas detstva, hasičských cvičení, súťaží kruto neľútostne skončí zbúraním Hasičského domu na Rendezi, a ako výsmech ľudskosti, tradície, sa tam postaví budova, ľudovo povedané krčma, inak vraj reštaurácia Rubikon .

Zbohom nádherne prežité detstvo, keď Hasičský dom bol pre nás druhým domovom, hasičské cvičenia na Rendezi najlepším využívaním nášho voľného času, netušiac, že tak niekto bezohľadne, bez citu zbúra a zničí domovské korene k nášmu Rendezu. Nikdy na Teba nezabudnú, v srdci a pamäti ťa vždy mať budú poslední hasičskí juniori z rodného Rende


POSTAVY, POSTAVIČKY NA RENDEZI

Rendez, železnicou to voňajúca zem v mape Bratislavy, bol obdarený postavami, postavičkami, ktoré dokázali rozdávať smiech, humor hladiaci po duši, boli vždy originálny vo svojich prejavoch životného štýlu, neopakovateľný zvláštnosťami typickými len pre nich, ktoré ste si nezabudnuteľne zapamätali na celý svoj život. Boli dušou, vzácnosťou tej doby v ktorej žili, lebo mali v sebe schopnosť zmeniť smútok na radosť, pesimizmus za nádej, oživiť náladu spoločnosti ľudí v ktorej sa nachádzali. Zacestujme teda na chvíľu časom histórie, očami zázraku sa pozrime do rokov minulých a vzdajme HOLD A ÚCTU týmto ľuďom príbehmi, kde dokázali byť vždy hlavnými postavami.

ŠAPOŠNIK – v rokoch 1920-30 býval na Rendezi v tzv. dôstojníckom dome na Pasekách známy letec – mechanik – cvičný pilot – konštruktér pán Šapošnik. Svojimi konštruktérskymi schopnosťami dokázal vymyslieť a zostrojiť malé motorové športové lietadlo na ktorom začala lietať jeho manželka, pani Šapošniková. História letectva vtedy vzácne zaznamenala fakt, že pani Šapošniková je „Prvou slovenskou letkyňou“, ktorej schopnosti a odvaha pomáhali vytvárať presvedčenie, že ženy sú rovnocennými partnermi aj v tejto oblasti, náročnej činnosti letectva. Pani Šapošniková lietala s motorovým športovým lietadlom v priestoroch bývalých trávnatých pasienkov, ktoré siahali medzi Račou a Rendezom. Pán Šapošnik svojimi schopnosťami v odbore konštruktérstva lietadiel a zapálenosťou pre lietanie dostal Rendez do centra pozornosti nielen ako dôležitej železničnej zriaďovacej stanice, ale aj ako miesta v Bratislave, kde sa tvorili dejiny Slovenského letectva.

GROF – ďalšou výnimočnou osobnosťou v oblasti letectva bol cvičný pilot por. Grof. Svoju originalitu a nezabudnuteľný skutok predviedol preletom popod Bratislavský most, ktorým vyrazil dych Bratislavskej verejnosti za obdivuhodné letecké majstrovstvo a železne pevnú psychiku pri zvládnutí tohto super zložitého leteckého manévru. Pán Grof s aristokratickou dôstojnosťou prijal za tento riskantný čin okamžité vylúčenie zo zväzu letectva a svojej vášni – lietaniu sa venoval formou založenia „Školy mladých letcov“, kde svoje odborné vedomosti z lietania a neskonalý kumšt v technických finesoch ovládania lietadla odovzdal budúcim, nádejným adeptom v športovom a vojenskom lietaní.

DYÜSZI LAJOŠ – slávna a nezabudnuteľná postava Rendezu, ktorú možno bez okolkov rovnocenne porovnať s Bratislavským „Schöne Nácim“. Sudičky osudu neboli k nemu práve spravodlivé, lebo ako malého chlapca ho nešťastne zavalila veľká kopa zeminy, následkom čoho mu zostalo celoživotné krívanie na jednu nohu, jeho i tak znevýhodnenej krehkej fyzickej konštrukcie tela. Sudičky života mu však štedro darovali schopnosť zabávať, rozveseliť ľudí hraním na ústnej harmonike a base s jeho neskonalým šarmom a zanietenosťou, ktorá z neho priam vyžarovala. Jeho večným snom bolo vlastniť basu ako hudobný nástroj s ktorou túžil hrať ako stabilný člen niektorej hudobnej kapely. Prianie jeho srdca sa mu splnilo len čiastočne, keď hudobné kapely, ktoré hrali na Rendezi pri tanečných zábavách, plesoch, maškarných báloch ho poznali a často mu veľkoryso umožnili aby s nimi hral v kapele na jeho milovanú basu. DYÜSZI žil na Rendezi u svojej sestry a napriek tomu, že bol závažne zdravotne postihnutý nedostával žiaden finančný príjem, ale rovnako ako jeho súputník známa postava Schöne Náci v centre Bratislavy, tak aj Dyüszi bol u ľudí prirodzene ctení, vážený a obdarovaný ponukami na raňajky, obedy či večere, alebo potravinami, ktoré lahodili jeho chuti. A on sa všetkým darcom snažil odvďačiť vykonávaním posluhovacích prác, ktoré si oni určili podľa potreby. Ženské klebietky vtedy rozširovali, že si ho objednávali najmä slobodné ženy, vdovy, ktoré sa „zaručene“ dozvedeli že Dyüszi, napriek chatrnej fyzickej konštrukcii bol obdarený veľkým prirodzením, navyše obdivuhodne výkonným. DYÜSZI LAJOŠ bol nádherne ľudskou postavou, ktorá otvárala srdcia obyvateľov Rendezu a ukázala ich nekonečnú spolupatričnosť a dobrotu pomáhať človeku, keď to potrebuje najviac. Dyüsziho záverečná životná púť bola však nespravodlivo sprevádzaná jeho samotou, opustenosťou, ktorá tak často sprevádza starých ľudí, ktorí nemajú žiadnych príbuzných. DYÜSZI tíško zhasol svoju sviečku života v roku 1953, aby však nikdy nezomrel v spomienkach starých Rendezákov a v pamätiach knihy o histórii Rendezskej.

RUDKO WENZL – ročník 1902 bol ďalšou zaujímavou svojráznou postavou Rendezu, ktorá voňala človečinou a nezištnou túžbou byť užitočný a prospešný ľuďom. Rudko Wenzl bol od narodenia postihnutý „Anglickou chorobou“, ktorá ho navždy vyradila z klasickej pracovnej činnosti, no nezabránila mu vykonávať množstvo rôznorodých prác. Bolo obdivuhodné, ako vedel napriek svojej chorobe, dobre myslieť v mnohých aktivitách, ktoré vyžadovali schopnosť veci správne usporiadať, aby ich výsledok bol úspešný. Jeho obľúbeným miestom, kde sa rád zdržiaval boli priestory stanice medzi železničiarmi, ktorých presne poznal podľa mena, profesijnej funkcie a dokonca z ktorej dediny pochádzajú. Hostinec Roller bol jeho ďalším pôsobiskom, kde sa cítil šťastný a užitočný, keď nahrádzal absenciu čašníka a veľmi rád obsluhoval hostí. Železničiarom, ktorí končili zmenu pohotovo vždy pripravil obľúbené pivo, aby nemuseli čakať v rade a mohli tak včas chytiť odchody vlakov, ktoré ich rozvážali domov. Za tieto prejavy ochoty a obetavosti dostával od pravidelných železničiarskych štamgastov u Rollera drobné peniaze, za ktoré si kupoval pivko a cigarety. Povestné boli situácie, kedy pán hostinský to alkoholicky neodhadol a zaspal spánkom spravodlivých v hostinci, zabudnúc si splniť svoje základné povinnosti, aj ho riadne uzavrieť. Rudko vtedy prebral všetky funkcie hostinského, výčap dal do poriadku a hostinec bezpečne zavrel. Ráno, ako sa patrí na profesionálneho hostinského už pripravil pivo smädným posunovačom, traťovákom, rušňovodičom, ktorí si poctivo odpracovali nočnú zmenu a labužnícky sa tešili na chuť chmelového nápoja. Hostinský, vedomí si jeho neoceniteľných služieb, sa mu vždy štedro odmenil a vďačnosť ochotne prejavili aj štamgasti železničiari a v zimných mesiacoch mu nosili výslužku z domácich zabíjačiek. V čase predvianočnom ho ľudia pravidelne volávali, aby im zabil kapra, vyčistil ho a podľa ich priania rozporcoval na kúsky, ktoré im vyhovovali. Rovnako žiadaná služba, kde ho ľudia prosili o jeho zručnosť bolo nielen zabíjať zajace, ale najmä ich odborné stiahnuť z kožiek, ktoré ovládal takmer dokonale. Jeho veľkou záľubou bolo pozorovanie lietadiel a keby mu osud doprial byť zdravým, určite by sa chcel stať letcom. Denne sledoval letový poriadok civilných i dopravných lietadiel a s hodinkami v ruke sledoval ich prílety a odlety, ba dokázal určiť, či je to letecká linka z Prahy alebo z Holandska, kontrolujúc ako dodržali letový časový poriadok. Rudko Wenzl, tak túžiaci celý život rozdávať lásku ľuďom zomrel ako 76 ročný v Dome dôchodcov, kde do svojho posledného dychu pomáhal zastupovať vrátnikov, keď nemohli nastúpiť do práce. Čas Rudka Wenzla pod Rendezským hviezdnym nebom pominul, ale jeho kroky v histórii času zostali pre pamäť Rendezskych obyvateľov zaznamenané navždy.

JAROSLAV – JARDA HINTERNAUS – neodmysliteľná postava Rendezu s nezabudnuteľnou cigarou v ústach. Jardo – tak znel jeho rodný list Rendezský, ktorým ľudia vyjadrovali srdečný vzťah k tomuto rodenému dobrákovi. Jardo bol mäsiar – tovariš, ktorý si svoje majstrovské roky poctivo odpracoval u známeho mäsiara, podnikateľa pána Foltýna. Rendezske zabíjačky prasiatok, to bolo bez Jarda priam nemysliteľné, lebo každý chcel mať odborne rozrezané a rozporcované mäso z prasiatka, precízne, lahôdkovo spravené jaternice, klobásy a prvotriedne spracované mäso pred údením. V povojnových rokoch zriadil prvú závodnú kuchyňu na železnici, kde využil svoje schopnosti v majstrovstve kuchárskom a varil jedlá, ktoré išli doslova „na dračku“ pre skvelú chuť a poctivé, veľké porcie. Tranzit železničná stanica Východné bola jeho ďalšia životná zastávka, kde ďalej rozdával dobré povzbudivé slovo, optimistickú náladu. Zvláštnosťou Jarda bol fakt, že hoci sa pohyboval v oblasti kuchárčenia, zabíjačiek, závodnej kuchyne nepil vôbec žiadne alkoholické nápoje, ale holdoval svojej riadnej porcii čiernej kávy a milovaným cigarám, ktoré ho verne sprevádzali celý život. Jardo Hinternaus zomrel roku pána 1972, aby zanechal v starých Rendezákoch večnú spomienku na muža, ktorý tak miloval ľudí a svoje sladko voňajúce cigary.

ANTALÍK – pán s Fajkou v ústach, ktorá neodmysliteľne patrila k jeho vznešenej osobnosti – to bol ctený pán Antalík, ktorého dokonca začali familiárne volať FAJKOŠ. Pán Antalík bol členom neoficiálneho žolíkového kartárskeho klubu, kde patrili také známe postavy Rendezu ako páni Horváth, Chamila, Hinternauser, Kovalík a niekedy tam svojou prítomnosťou zavítali aj páni Kiška a Junás. „Partia snov“ žolíkového kartového umenia vydržala v tejto zostave hrať karty celé popoludnia a večery. Obdivuhodné bolo, že títo páni hrali len halierového písaného žolíka, kde nakoniec po spočítaní si výhry férovo posplácali. Pána Antalíka sprevádzala aj úsmevná klebietka, že keď mu nešla karta a nedarilo sa mu vo vypätej situácii prehryzol aj svoju milovanú fajku, ale okamžite ju vymenil za novú, náhradnú, aby mohol nerušene hrať ďalej bez zásahu do jeho posvätného spôsobu života. Pán Antalík bola jedinečná, neopakovateľná postava Rendezu, a jeho fajka mu vytvorila legendu, ktorou ste ho poznali, obrazne povedané na kilometre ďaleko. Prázdno a nenávratno pocítili všetci Rendezáci, keď pán Antalík 21.1.1977 odišiel navždy na nebeský obláčik, kde určite poťahuje zo svojej drahej fajky, pozerajúc sa na svoj Rendez, ktorý tak pôvabne obohatil o svoju osobnosť.

JOZEF KOČÍ - Písal sa december roku 1948 a v nekonečnej hre životných osudov, náhod a znamení prichádza z Pustých Úľan na Rendez rodina Kočiovcov. Rodičia s dcérou Marienkou, synmi Jozefom a Rudolfom sa ocitajú vo veľkej rodine železničiarskeho Rendezu, ktorý sa stáva pre nich postupne skutočným domovom. Jožko Kočí tu začína ako žiak 5-triednej školy na Rendezi a prezentuje sa obdivuhodným divadelným nadaním, kde ho múza umenia pohladila štedrou nádielkou talentu. Skvelá pani Sláviková, učiteľka a zároveň vedúca malého divadelného školského súboru ako prvá objavuje v Jožkovi nevšedný talent, schopnosť vciťovať sa do emócií, pocitov, pováh iných ľudí, ktorá je vzácne daná len tým pár osudovo vyvolených. Detským snom každého mladého herca v tom časovom období bola úloha vrabčiaka ČIN-ČIN, nesmierne vtipne hravá hra o jeho iskrivých dobrodružstvách. Jožko v tejto kreácii nezabudnuteľne zažiaril ako aj v mnohých iných, ďalších úlohách a začína sa v ňom rozvíjať vzťah na celý život, ktorý sa volá Divadlo.

Rendezska éra divadelníctva 50-tych a polovice 60-tych rokov žiarila aj vďaka talentu a nadšeniu herectva Jožka Kočího. Dospievajúci mládenec strhol svojich súputníkov k skvelým hereckým výkonom, kde Hollého KUBO, Palárikovo INKOGNITO sa stali priam legendárnymi divadelnými hitmi na Rendezi. Bola to generácia mien ako bol Jožko Bliska, Štefan Horný, bratia Jaro a Ján Hubačovi, Štefan David, dievčatá Kristína Hubačova, Vlasta Horná a ďalší, ktorých sledovali dokonca pozorné oči takých nestorov herectva ako boli pán Jozef Kroner, František Dibarbora. Jožko Kočí dostal to ocenenie od týchto pánov hercov, že ho neustále presviedčali aby sa dal na štúdium herectva na VŠMU. Sudičky osudu však čiastočne zradili jeho umelecký vývoj a nechali ho zasiahnuť dlhotrvajúcou chorobou hlasiviek, ale zároveň rozhodli, že Jožko Kočí sa upísal rovnako pôsobivému odboru Dramaturgii. Po absolvovaní VŠMU mu riadenie osudu určilo ako umelecký priestor Slovenskú televíziu (1961) a dramaturgia sa stáva pre neho náplňou a zmyslom jeho života. Slovenská televízia zavedením cyklu „Bratislavských pondelkov“ dvihla vysoko latku úrovne kvality a ocitá sa ako rovnocenný partner dovtedy priam nedostižnou kvalitou Českej umeleckej tvorby. Jožko Kočí sa tu zaskvel ako dramaturgický talent so schopnosťou vybrať tie správne typy literárnych klasikov, tie ich správne diela aby napokon očarujúco zazneli v televízii ako pôsobivé divadelné hry či televízne filmy. Meno Jozef Kočí sa v Slovenskej, televízii stalo pojmom z ktorého sa dodnes čerpá ako z bohatej pokladnice archívu svetovej i domácej tvorby, ktorá tak magicky pondelok čo pondelok každý týždeň usádzala televíznych divákov do kresiel aby vzhliadli rozprávania a osudy ľudí v tom nekonečnom príbehu zvanom život.

Rendezske divadelne talentované školské dieťa, mládenecký divadelný Pierot, dospelý Dramaturg v Slovenskej televízii to bol Jožko Kočí, vďaka ktorému sa mnohí dozvedeli kde sa nachádza miesto jeho bývalého domova, časť Bratislavy - železničiarsky Rendez. Sudičky jeho života mu tíško zatvorili oči v roku 2005, keď ešte tak veľmi túžil obrodiť divadelných klasikov na obrazovkách Slovenskej televízie. Rendez si jeho divadelný život v rokoch 50-tych a 60-tych a všetko čo dosiahol pre umelecký zážitok televízneho Slovenského diváka s vďakou a úctou bude pripomínať na veky to večné.

JÁN MACKOVČIN - narodený v roku 1923 v Bolerázi je človek, ktorému sudičky pri kolíske určite darovali 10 životov navyše, inak by nemohol prežiť to peklo štyroch zajateckých táborov, jedného koncentračného tábora (zajatecké tábory: Kaiserstunbruk, Donerzkirchen, Pupping, Linz , koncentračný tábor: Mauthausen) a vrátiť sa k matke a svojej rodine živý.

Písal sa zlomový historický dátum II. svetovej vojny na Slovensku 29. august 1944 a v Banskej Bystrici Slobodný vysielač hlásil do sveta správu, že bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie. Ján Mackovčin, vtedy mladý muž, sa vírom osudu ocitol ako narukovaný vojak Slovenskej armády v Martine a vývojom postupných známych udalostí, keď sa Nemci rozhodli potlačiť Povstanie s materiálnou a početnou vojenskou presilou, mnohí slovenskí vojaci volili jednu s možností a pridali sa k organizovaným partizánskym skupinám v horách. Nemecké elitné jednotky disponujúce tankami tvrdo potlačili vojenský odpor povstalcov, zatlačili ich hlboko do hôr, kde aj Ján Mackovčin spoznal, čo sú to dlhotrvajúce pochody cez doliny a horské chrbáty, vystavujúc často svoj mladý život v krátkych neúprosných bojoch s Nemcami v priestoroch Brezna, ale najmä v oblasti Dolných, Horných Hámrov v okolí Popradu. Život každého vojaka, jeho prežitie záleží od neuveriteľného osudového šťastia keď Váš vnútorný hlas vám zrazu povie aby ste išli práve tam a práve v tú danú chvíľu, postihujú vás choroby a zranenia, ktoré Vás vydávajú na milosť a nemilosť nepriateľských vojakov. Ján Mackovčin si svoj diel osudovej nepriazne vybral pri neustálom presúvaní a pochodoch vo vrchoch hôr kde dostal od zlej obuvi hlboké vnútorné rany, ktoré sa neúprosne zmenili v ťažký zápal až ku kosti nohy. Zákon vojny bol vtedy neúprosný, každý zranený vojak neschopný chôdze, pochodu nemohol zdržiavať presun spolubojovníkov a bez ohľaduplnosti sa musel postarať o seba už len sám, so zranením, ktoré mu dávalo malé vyhliadky na prežitie. Noha Jána Mackovčina nemilosrdne začala naznačovať možnosť gangrény, kde zákonite hrozí amputácia. Miestni ľudia, napriek hrozbe blízkej prítomnosti Nemeckých vojakov, prostredníctvom jedného obetavého gazdu mu nohu začali liečiť čajovým odvarom z repíka. Zápal nohy, plný hnisu bol však tak rozsiahli, že bol potrebný odborný zásah lekára. Gazda neváhal, zašiel do Popradu a nezištne priviedol doktora, ktorý sa mal pokúsiť zachrániť nohu mladému vojakovi. Ján Mackovčin takmer zmeravel, keď zistil, že doktor je Nemec, ktorý sa ako tak nechal presvedčiť, že nie je partizán, ale slovenský vojak. Rozhodnutie nemeckého lekára bolo razantné a rozhodujúce. Skalpelom, zapáleným knôtom vyrezal, vyčistil zápal na nohe, ktorá od toho zákroku a dňa sa začala zázračne uzdravovať. Ján Mackovčin s dokladom od nemeckého doktora sa mal prihlásiť v Poprade na nemeckej komandatúre, ale jeho kroky smerovali srdcom, rozumom k domovu. Osudové dni kedy sa začal odpočítavať čas medzi životom a smrťou Jána Mackovčina bol 30. október 1944 v Gaderskej doline. Zajala ich nemecká hliadka, odviedla na krátke vypočutia a so statusom rozhodnutia nemeckých oficierov že sú uznaní ako slovenskí vojnoví zajatci a podľa toho by sa s nimi malo aj tak zaobchádzať.Boli eskortovaní do dobytčích železničných vagónov a odvážaní smerom do Bratislavy. Noc a deň strávený vo vagónoch v Bratislave, to boli prosby zajatcov slúžiacim železničiarom aby im za skryté peniaze doniesli od mrkvy po chlieb všetko, čo je len možné. Ján Mackovčin spomína ako sa predral k malej medzere dverí vagóna, oslovil železničiara podajúc mu guču peňazí aby niečo priniesol hladujúcim zajatcom. Iróniou osudu bolo, že Ján Mackovčin po skončení vojny pracoval ako rušňovodič a často stál presne s parnou i elektrickou mašinou v miestach kde tak úpenlivo žiadal o prejav ľudskosti. Bratislava – Devínska Nová Ves to boli stanice, kde sa rozhodovalo čo bude ďalej s osudmi zajatcov, či pôjdu strážiť zbrojárske závody na Slovensku, alebo pôjdu na cestu smrti po zajateckých táboroch, kde budú budovať proti bombové kryty, rezať stromy ako podporný materiál pre tanky aby sa mohli dostať z veľkých bahnistých jám atď.

Osud rozhodol palcom smerom dolu a vlak s vagónmi plnými zajatcov zamieril do susedného Rakúska, kde prvým zajateckým táborom plného hladu a krutých životných podmienok sa stal „Kaiserstrunbruk“. Zajatecký tábor ich privítal už novembrovým, sychravým, studeným počasím, kde pracovný deň začal skoro ráno za tmy a končil sa rovnako neskoro večer zasa za tmy. Pracovným náradím boli krompáče, lopaty, sekere, kde väčšinou kopali už do zamrznutej zeme, alebo vyrubovali stromy, ich veľké konáre a zväzovali pevnými drôtmi do celkov. Vyziabnutí, uzimení, vysilení od práce zajatci v rokoch, keď fyzické telo si žiadalo väčší prísun jedla, denný stravovací režim bol nasledovný: ráno - 3 zemiaky 12 dkg chleba, obed – zupa – polievka, 12 dkg chleba, 1 lyžica marmelády, večer – 3 zemiaky. Mnohí zajatci spočiatku takzvaná polievku, kde plávali húsenice, slimáky, ktoré nepríjemne praskali pri prežúvaní neboli schpní vôbec zjesť. Donútilo ich to až k zvracaniu, lebo nedokázali prekonať odpor predstavy, že jedia pre Slovákov absolútne nezvyklé suroviny.

Druhým zajateckým táborom po vynútenom taktickom presune sa stal „Donerskirchen“. Začala už kraľovať surová zima znásobená vetrom a kto nemal už dávno predtým zohnané teplé oblečenie bol vydaný napospas ťažkej práci v zime, ktorá drtila až ku kostiam zajatcov. Strážcovia v prvom aj druhom zajateckom tábore boli nesmierne suroví členovia Hitlerjugend 14., 15.,16. – roční chlapci, ktorí s absolútnou fanatickou disciplínou plnili zverené rozkazy svojich veliteľov a sústavne pokrikovali znevažujúce slová na zajatcov. Ján Mackovčin opäť hrou osudu získal tesne pred zajatím teplé kožúšky, ktoré teraz mali cenu zlata, aj keď boli celé zavšivavené, plné ploštíc, ľudské telo sa dokázalo ako tak vysporiadať aj s týmito kožnými parazitmi, ale pod vplyvom treskúcej zimy umierali mnohí zajatci, neschopní už vzdorovať telesným vyčerpaniam.

„Puping“ - zajatecký tábor sa stal tretím miestom pobytu tragických dní zajatcov, kde ubytovacie priestory boli opäť priestory tvoriace hospodárske budovy pre statok. Zajatci po vzhliadnutí vnútorných častí maštale uvideli množstvo slamy, ktoré sľubovalo, že aspoň v noci si budú môcť v relatívnom teple pospať, oddýchnuť. Prvé dni strávili pri ťažkej otrockej práci, ktorú tvorilo vyrubovanie veľkých stromov presne označených v mieste výrubu, kde pri nedodržaní rozkazu mladí Hitlerjugend sa predháňali v tvrdých úderoch pažieb samopalov do slabín zajatcov. V noci po týždni pobytu však prišli všetci ku krutému poznaniu, že slama pod tlakom ich tiel sa dostala až k zemi, kde prišlo k jej úplnému premočeniu od vody.

Štvrtým dvojtýždňovým miestom pobytu sa stal hrôzou povestný koncentračný tábor „Mauthausen“. Povestné komíny smrti neustále valili kúdoly dymu a nebolo zajatcov, ktorí by pri spoločných rozhovoroch nepocítili priamy dotyk smrti. Práce tu vykonávali mimo koncentračného tábora väčšinou znovu proti bombové kryty, kde často kopali až do úmoru úplného vysilenia.

Piatym posledným osudovým dejstvom pobytu bol utečenecký tábor v Linzi. Tvorili ho civilné budovy s polo zničenými strechami, v čase dažďa boli slabou ochranou aby zajatci nepremokli až do poslednej nitky na tele. Strava bola presne rozdelená ako vo všetkých už absolvovaných zajateckých táboroch od raňajších troch zemiakov, obeda 12 dkg chleba a polievky, večere 3 zemiakov a 12 dkg chleba. Odvahu vydržať neuveriteľné zverské podmienky im dodávalo vedomie, že počuli čoraz bližšie výbuchy bômb, delostreleckých kanónov a hlavne že zo dňa na deň sa vytratili neľudský strážni členovia Hitlerjugend a nahradili ich tzv. Sudeťáci s hákovými krížmi na rukávoch uniforiem. Správanie strážnych - sudeťákov bolo neuveriteľne ľudskejšie, ktorí sami cítili a informovali zajatcov, že postup a príchod amerických vojakov možno čakať každý deň. Deň keď zajatci zbadali, že zmizli aj sudeťácke stráže a všade vládne zlovestné ticho v nich vyburcoval posledné zvyšky vnútorných síl a otvorili drevenú bránu, kde už nikde nebol zapnutý elektrický prúd. Dav zajatcov sa pohol smerom k údoliu, kde počuli ťažký rachot tankov. Pán Ján Mackovčin spomína, že keď zbadal tank s veľkou bielou hviezdou a v ňom naširoko usmiateho amerického vojaka – černocha vedel, že to najukrutnejšie životné obdobie v boji o svoj mladý život má vyhrané. Neúprosnú daň si v nasledujúcich dňoch vyberal paradox slobody, možnosť najesť sa do sýtosti čo mnohých zajatcov stálo ich krehký život, nezvyknutých dlhé mesiace jesť mäso, salámy, klobásy. Cesta domov k matke, súrodencom do Bolerázu trvala kvôli roztržke mocností Ameriky a Sovietskeho Zväzu o územné nároky na Rakúsko dlhšie, hoci cesta po Dunaji malou loďou vyzerala zo začiatku nádejne až kým víťaziaci Sovieti im loď neskonfiškovali, ako vojnovú korisť s vyhlásením, že oni zajatcov nepoznajú, poznajú len zradcov (Stalinovo krédo).

Peší pochod domov aj keď akokoľvek vyčerpávajúci bol hnaný myšlienkou slobody a rodného domova. Keď vstúpila noha Jána Mackovčina do rodného Bolerázu a zvítal sa v náručí s matkou a súrodencami, prehltol nielen blen fyzického utrpenia, ponižovania človeka až na dno ľudskej dôstojnosti. Zo spomienkami a vedomím, že mnohí priatelia, zajatci také šťastie ako on nemali, ale aj s uvedomením si, že ho čaká budúci ťažký, trpkosťou poznačený život kvôli násilnej tragickej smrti otca v Amerike, ktorý sa tam snažil pred vojnou pomôcť z ťažkej chudoby svojej rodine.

Pán Ján Mackovčin sa približne od roku 1946 usadil na Rendezi, v železničiarskej časti Bratislavy, kde si založil rodinu, zamestnaný ako rušňovodič najskôr na parnej mašine, neskôr na elektrickej. Život rušňovodiča na Rendezi to chcelo tvrdú náturu nielen pri zodpovednej namáhavej práce v noci, po sobotách, nedeliach, ale aj pre možnosti skromného bývania po vojne v Nemocenských domkoch bez hygienických zariadení, ktoré boli mimo obytných priestorov. Neskôr sa presťahovali do starých dvojposchodových domoch, kde WC už bolo aspoň spoločné na chodbe, aby tesne pred odchodom do dôchodku dostal dvojizbový byt s kompletným sociálnym vybavením.

Ľudský osud človeka, ktorý prežil 5 dejstiev svojho života v táboroch, kde to všetko záležalo od povestných sudičiek, aby chránili ten malý ľudský plamienok života, ktorý mohol kedykoľvek zhasnúť, keď si to zmyslela zlovôľa človeka, alebo by vypovedalo neúmerne namáhané zdravie od zimy a úplného fyzického vysilenia. Čítal som dnes opäť, krehký žltý list, ktorý im dovolili napísať zo zajateckého tábora, kde ústrednými slovami sú srdečné pozdravenia svojej rodiny, ale najmä prosba o kúsok chleba, ktorý by snáď zázrakom k nemu prišiel. Zvláštny pocit, čítať riadky z miesta smrti v čase skoro 70 rokov po vojne, v čase mieru, najmä keď som kedysi nevedel pochopiť pána Mackovčina, že ma raz, ako malého chlapca rázne hrešil keď som zahodil kus chleba, ktorý mi akosi nechutil.

Vzdávam úctu a uznanie pánu Jánovi Mackovčinovi, nielen za to obdivuhodné prežitie zajateckých táborov v čase II. Svetovej vojny, ale že svojimi aktivitami na Rendezi spolu s manželkou Máriou a svojimi dvomi deťmi výrazne prispeli, aby spoločenské, medziľudské, susedské vzťahy na Rendezi boli hodnotou, ktorú nám mnohé iné časti Bratislavy úprimne závidia. Rendez najmä vďaka takýmto osobnostiam, ktoré sa zúčastnili historického deja Slovenska môže byť vždy zdravo sebavedomé, že aj keď tvorí malý kúsok zeme tvoria ho ľudia s veľkým Rendezskym srdcom.

DUŠAN KUPKA -Písal sa rok 1957, Rendezáci smutne zaznamenali odchod povestného doktora Slezáka a s napätím očakávali kto príde za nového železničného okrskového lekára do úctyhodnej ordinácie, budovy takzvanej zdravotnej starostlivosti na Rendezi.

Pán Dušan Kupka, mladý začínajúci lekár bol tým budúcim požehnaním pre Rendezákov, vtedy drvivej väčšine zamestnancov železnice a neskôr aj ich rodinných príslušníkov, ktorí jeho príchodom časom získavali dôveru a istotu, že o ich zdravie sa stará nielen skvelý odborník, diagnostik, ale predovšetkým človek obdarený ľudskosťou. Ordinácia, kde prichádzali všetky železničné profesie od náčelníka, rušňovodiča, posunovača, traťového robotníka, kováča, stolárov atď. bola prehliadkou rôznych typov pováh, spoločenskej, sociálnej úrovne kde doktor Kupka liečil aj s vhodným slovom, úsmevom, vytváral atmosféru rovnocenného partnerstva, kde každý pacient pociťoval, že sa s ním jedná s úctou a na úrovni, bez rozdielu spoločenského postavenia. Rokmi, ako sa postupne prehlboval vzťah a poznanie ľudí s pánom doktorom Kupkom, sa ordinácia často premieňala do oázy pokoja a kľudu, kde mnohí pacienti dokázali zo seba vypovedať to bremeno psychických ťažkostí a problémov s absolútnou istotou, že budú vždy vypočutí, pochopení a ľudsky povzbudení.

Neodmysliteľnou a potrebnou súčasťou každej zdravotníckej praktickej ambulancie bola vždy spolupráca doktora a zdravotnej sestry. Pamätnou sestrou bola len pre blízkych „Iboja“, inak oficiálne pani Viola Klobušická. Pani Iboja bola atraktívna dáma s výraznými hnedými očami, štíhla, nesmierne energická a rozhodná. Po pracovnom predstavení s šéfom MUDr. Popelišom sa pani Iboja po rokoch priznala, že bola nešťastná, že práve ona má takú smolu že bude pracovať s takým na prvý pohľad „suchárom“. Dvadsaťpäť rokov trvala ich skvelá spolupráca, plná vzájomného rešpektu a úcty, popretkávaná stálym humorom, vtipmi, trefnými glosami pána doktora Kupku, kde sestra Iboja nestačila sústavne naširoko otvárať oči, odkiaľ sa berie toľko humoru v tom pánovi uhladených spôsobov.

Množstvo ľudí aj v súčasnosti s uznaním a vďakou spomína na obdobie, keď pán doktor Kupka prebral zdravotnú starostlivosť o obyvateľov Rendezu v popoludňajších hodinách. „Náš rodinný lekár“ spomínajú na neho Rendezáci, poznal náš zdravotný stav od A po Z len čo sme sa zjavili v jeho ordinácii. Pohladil slovom dušu, srdce, predpísal účinnú terapiu (brilantný diagnostik) a zdravíčko, cenené u ľudí vždy ako najvyššia hodnota, bolo odborne ošetrené s poistkou, že môžu kedykoľvek prísť za svojim doktorom, kde majú dvere ordinácie vždy otvorené. Moja osobná skúsenosť je z čias to mladíckych, kde sa z nevinného uštipnutia sršňom v oblasti blízko srdca vytvorila situácia najskôr s hučaním v ušiach, neznesiteľného svrbenia v oblasti slabín, opuchu celého tela atď. Zaklopal som s malou dušičkou na dvere či pán doktor bude ešte v ordinácii, lebo čas už bol dávno po ordinačných hodinách, ale zbadajúc jeho upokojujúcu tvár, hlas, som mu len rýchlo vyrozprával dôvod mojich ťažkostí, kde okamžite nasledovalo pichnutie injekcie, ktoré možno zachránilo môj mladučký život. Neskôr totiž vysvitlo, že som alergický na uštipnutie hmyzom, kde hrozí takzvaný šok spôsobujúci zástavu srdca a ohrozujúci ľudský život.

Pán doktor Kupka pôsobil v praxi na Rendezi s malou časovou prestávkou až do roku 1993 čo je viac ako obdivuhodných 36 rokov. Výhodou jeho lekárskej činnosti na Rendezi bola dôležitá skutočnosť, že býval na Rendezi (bytovka Nové činžiaky, neskôr rodinný dom na Pasekách) kde dokonale poznal mentalitu „domorodcov“ a veľmi rád sa zúčastňoval ich miestnych zábav, organizovaných železničiarmi či miestnymi spolkami Červeným krížom, Výborom žien atď. najmä v útulnom Drevenom baraku, kde ako dobrý tanečník a výborný spoločník sa s miestnymi ľuďmi v pohode zabával až do rána bieleho. Svoje vedomosti z medicíny odovzdával v osvetovej činnosti v spolupráci s pani Máriou Fraňovou, s miestnym spolkom Červeného kríža v prednáškach, rozhovoroch s ľuďmi o zdravotných témach, ktoré ich zaujímali najviac.

V záverečných rokoch lekárskej praxe pána doktora Kupku, keď zdravotná sestra pani Iboja (Viola Klobušická) išla do zaslúženého dôchodku ju nahradila ako zdravotná sestra pani Cisárová (bývajúca na Rendezi), ktorá to verne potiahla v tandeme s doktorom až do jeho odchodu do dôchodku roku pána 1993.

Lekár, spovedník, utešiteľ, spoločenský ťahúň, človek, ktorého si mnohí Rendezáci navždy uložili do svojej pamäte a sŕdc ako niekoho, kto sa pre nich navždy stal legendou histórie Rendezu.

MÁRIA FRAŇOVÁ -Dramatický rok 1946 keď II. svetová vojna spôsobila na Rendezi cestovanie národov, prichádzajú na výpomoc najmä ľudsky, personálne železničné profesie rušňovodičov, posunovačov, opravárov mašín, vedúcich pracovníkov aj so svojimi rodinami.

Manželia Fraňovci prišli do zeme Rendezskej až z Východného Slovenska, kde pán Michal Fraňo ako rušňovodič posilnil rady tejto kráľovskej profesie, pani Mária Fraňová sa stala tou budúcou žiariacou kométou, ktorá zažínala iskry nápadov, myšlienok v kultúre, aktivitách v Červenom Kríži, Výbore žien, v celom spektre spoločenského života na Rendezi. Levoča, slávne to historické mesto, bolo rodiskom pani Márie Fraňovej, ktorá od prvého momentu prijala Rendez za svoj druhý domov, rozhodnutá dať mu všetok svoj um a lásku. Poznávajúc ťažký život železničiarskych rodín, kde bola samozrejmosťou nepretržitá pracovná prevádzka, soboty, nedele, sviatky, pochopila, že spoločné aktivity občanov, kde si ľudia budú vzájomne pomáhať, stretávať sa, oddýchnu si takzvane na tele a na duši od neúprosného kolotoča práce a povinností sa stanú náplňou a zmyslom jej života. Jej prirodzená charizma dokázala vytvárať pohodovú atmosféru, ktorá povzbudzovala, dodávala vnútornú silu ľuďom, ktorí si nedôverovali, neverili vo svoje schopnosti, aby sa napokon v spoločnej aktivite presvedčili, koľko daností a tvorivosti v sebe nevedomky ukrývali. Svojim osobným príkladom nezlomnej vôle, byť vždy prvá v teréne kde sa riešili zložité problémy naučila mladých ľudí, aby nepodliehali hneď skepse, nepodceňovali sa a keď sú v práve doťahovali veci až do úspešného konca. Červený kríž – miestna organizácia, kde bola predsedníčkou, bol jej srdcovou záležitosťou, veď v tejto aktivite pôsobila už od roku 1936. Rendezské srdcia ľudí, členov Červeného kríža dokázala nadchnúť a zapáliť myšlienkami, že každá šľachetnosť, skutok, čin v podobe pomoci chorým, starým, darovaním krvi nezištne pomáhajú tej najdôležitejšej hodnote, záchrane ľudských životov. Červeno krížske zábavy, organizované v Spoločenskej sále kina Pionier, Drevenom baraku, patrili ku klenotom spoločenského života na Rendezi, kde sa pamätne tancovalo niektorými návštevníkmi ráno už len na boso až do zodratia kože. Výbor žien - to je ďalšie ľudské dielo do ktorého vložila pani Mária Fraňová celé svoje srdce a energiu. Rendezske ženy tu v sebe objavili nekonečné hviezdne priestory svojich talentov, realizovali aktivity, kde voňali torty, koláče, zákusky, rozžarovali detské tváre pri nácviku hier, záujmových činností, bábkových divadiel, turisticko poznávacích zájazdov, kde zážitky a spomienky dodnes hrejú srdiečka Rendezákov. Nacvičovanie divadelných hier, kde pani Fraňová prešla s hercami osvetľovačmi, kulisármi celé Slovensko a pomáhala reprezentovať v múzach to najvyšších Jožkovi Kočimu ako dramaturgovi Slovenskej televízie až po zábavy, maškarné bály, plesy, kde hrdosť a radosť ľudí, že dokážu spoločne vytvárať obdivuhodnú kvalitu spoločenského života na Rendezi sú tou najvzácnejšou hodnotou, ktorú si mnohí pamätníci navždy zachovajú v sebe. Knižnica v bočných priestoroch kina Pionier, kde bol priam zázrak vybudovať systém regálov pre knihy s malým duševným kútikom, kde sa v nedeľu čítali časopisy, knihy, popíjali káva, čaj. Obetavosť až na dno síl odovzdávala pani Fraňová s pánom Fraňom, keď vlastnoručne vláčili knihy z centra mesta do Rendezskej knižnice, ktorá sa postupne vypracovala s kvalitou knižných titulov na absolútnu špičku v Bratislave. Ben hur, Quo Wadis, Krstný otec a množstvo pedagogickej literatúry, ktorú potrebovali študenti, vďaka ktorej ich štúdium napredovalo bez ťažkostí a úspešne.

Vianočné obdobie sviatkov, keď sa striedavo piekli koláče u niektorej z členiek Výboru žien si ju pripomínam ako chlapec v nádherných 60-tych rokoch 20. stor. Zbožňoval som príbehy rozprávané pani Fraňovou a z kuchyne by ma vtedy nedostala ani parná mašina. Mala citlivý ľudský pohľad na každého človeka, kde tvrdila že v každom z nás je logicky to dobré aj zlé, ale je dôležité hľadať, nájsť v ľuďoch to dobré, aby uverili v hodnoty dobra a spravodlivosti. Kartová hra žolík a canasta boli priam rituálom, kde sa schádzali od Fraňovcov, Kročkovcov, Kupkovcov, Junásovcov, Beňovičových mnohí ďalší a na vlastné oči som sa presvedčil ako zapálene a s nasadením sa hralo o záverečné resumé víťazstva.

Pani Fraňová bola nekonečne štedrou žiariacou kométou, ktorá svojou žiarou a láskavým teplom dávala ľuďom Rendezskym pocit ľudskej dôstojnosti, možnosť vidieť v živote to nádherné a krásne a najmä vedieť si vážiť hodnotu medziľudských sťahov, ktoré sú vždy viac ako pominuteľné materiálne bohatstvo. Žiara očí hviezdnej kométy navždy zhasla 13.1.1987, do tmy sa zahalila éra divadla, knižnice, Výboru žien, zmĺkol hlas nadšenia a dôvery že Rendezáci dokážu aj nemožné, lebo ich už viac nemá kto ťahúňsky nadchýnať k malým a veľkým cieľom. História Rendezu si navždy zapíše vzácnu osobnosť „Prvej dámy na Rendezi“ s úctou a vďakou s vedomím, že niektorí ľudia sú v živote proste nenahraditeľní.

GAŠTAN (MARIÁN POLAKOVIČ) -V druhej polovici 60-tych rokov 20. stor. sa na Rendez prisťahovala z končín to Račianskych rodina pána Polakoviča, ktorý prijal ponuku železnice vykonávať remeslo kuriča v kotolni na výhrev teplej vody pre tri činžiaky. Kotolňa sídlila v takzvaných nových činžiakoch (strednom) a služobný byt tejto rodinky bol situovaný priamo nad ňou, aby to pán kotolník k vykurovacím kotlom pri hádzaní uhlia do nich mal čo najbližšie.

Rodina Polakovičových, to boli nielen manželia ale aj ich driečny potomkovia, starší syn Milan a do večnosti histórie Rendezu navždy zapísaný Marian, ktorého však každý inak ako „Gaštan“ ani nenazval. Chlapčisko to bolo vekovo na prahu mladíckej vyspelosti okolo 13 – 14 rokov, srdca to nesmierne dobrého a láskavého, len tie zložitosti života si občas vykladal spôsobmi viac ako netradičnými. V školstve po čase usúdili, že študent Gaštan vie toho vedomostne už dosť a že formou samoštúdia pri práci s otcom v kotolni sa môže vzdelávať bez povinnosti navštevovať už školské inštitúcie. Smutne, závistlivo sme hľadeli, my školáci, keď sme kráčali ráno do školy na bezstarostne si popiskujúceho Gaštana, hádzajúceho lopatou uhlie do zásobníka uhlia. Bez mihnutia oka nám prekladal plynulo z nemčiny do slovenčiny filmy z Rakúskej televízie, ľubovolne manipulujúc s obsahom príbehu, kde na konci filmu vrah bol úplne niekto iný ako tvrdil, alebo boxujúci Muhamad Ali vraj prehrávajúci, prekvapujúco zrazu zvíťazil. Slzy nám od potláčaného smiechu tiekli vždy prúdom za jeho pôvabné herecké výkony, kde predstieranie skutočného a vymysleného by lepšie nezahral ani ten najlepší profesionálny filmový komik a dodnes sú jednotkou medzi spomienkami a zážitkami z detstva. Kráľovstvom jeho pôsobenia boli však zábavy najmä v Drevenom baraku, kde hrajúce hudobné skupiny ho po krátkom poznaní brali okamžite do partie, zveriac mu jeho milovaný hudobný nástroj gitaru, s ktorou napodoboval svoje vzory z Beatles, Rolling Stones. Bol slávnym pokračovateľom rovnakého hudobného nadšenca z rokov 40 – 50-tych 20. stor. pána Gussiho, ktorý však zbožňoval ako hudobný nástroj basu, ale so spoločnými ľudskými vlastnosťami pomáhať blížnym svojim až do roztrhania svojho tela, aby niekedy priam s detsky rozžiarenými očami boli nekonečne šťastní, keď ich niekto dokázal oceniť slovne, bežnou maličkosťou za ich aktivity, skutky. Gaštan sa stal často takzvanou hviezdou zábavy kde zanietene brnkajúc do strún gitary, nepoznajúc síce akordy, ale s výrazom tváre prežívajúceho vrcholný zážitok s prekvapivo lahodnými tanečnými pohybmi predčil skutočných muzikantov, ktorí iba strnulo hľadeli do notových záznamov nepohnúc nohou ani doprava či doľava. Gaštanove hviezdne chvíle a pocit, že sa dotkol hudobného neba boli, keď rozdával nám deckám autogramy a počas prestávky v hraní sme ho uprosili, aby nám zabrnkal niečo z Yesterday, Michael, Medulienky. Gaštan s ľahkosťou Johna Lennona, Paľa Hamela prižmúril umelecky oči, ledabolo prebehol po strunách a s „pravou“ angličtinou nám zaspieval oslavované hity tých sladkých 60-tych rokov 20. storočia. Gaštan sa stal pre to naše nádherné obdobie detstva žijúcou legendou nielen pre mňa, mojich súputníkov, ale aj pre mnohých Rendezákov, ktorí spoznali v duši, srdci tohto človeka veľa úprimnej dobroty, ľudskosti, obetavosti pomáhať ľuďom bez toho, že by ho niekto o to žiadal, alebo očakával z toho nejaký prospech.

Gaštan (Marián Polakovič) vniesol v rokoch 60 – 70-tych 20. storočia do atmosféry Rendezu všetky vzácne vlastnosti Postáv, postavičiek, ktoré ozvláštňujú, obohacujú bežný život ľudí, tým že vedia prinášať úsmev, humor, radosť tam, kde by sa bez nich nikdy ani len chvíľkovo nemihla, nepohladila duša človeka. Gaštan sa spolu s rodičmi z Rendezu odsťahoval do rodnej Rače na začiatku 80-tych rokov, aby sa napokon úplne vytratil v útrobách centra Bratislavy a sem tam sa objavil, keď sa koná posledná rozlúčka s niektorým zo starých Rendezákov. Gaštan však zostane v pamäti histórie Rendezu ako Postava, ktorá vedela zo seba rozdávať to najlepšie, čo v nej je, za čo mu miesto v srdciach vtedy žijúcich Rendezákov patrí a navždy zostane.

„MUCO“ – RASŤO KUMERY - Rendezsku zem vďaka práci na železnici poctili svojou prítomnosťou aj Postavy, ktoré sa so svojou zaujímavou osobnosťou stali vlastne uznávanými Rendezákmi. „Muco“ Rasťo Kumery bol zručný to majster, opravár parných mašín, neskôr elektromechanický fachman od A po Z. Muco, rodený Bratislavčan pochádzajúci zo srdca mesta „Unitasu“ (Račianske Mýto) sa zrejme narodil so zmyslom pre humor, kde v jeho prítomnosti zaznieva nekonečný smiech vyvolaný jeho trefnými glosami života. Množstvo kúzelných príhod z obdobia jeho často aj neľahkého života, kde napríklad skúšajúcemu pri niektorej odbornej rekvalifikácii, ktorý sa ho snažil dostať k úspešnej odpovedi, odpovedal na jeho prirovnanie, že keď je 5 jabĺk a 4 hrušky a 3 slivky, že je to stopercentne kompót. Mucko je nevyčerpateľné more úsmevných nápadov, vtipov jedinečne hlasovo podaných, kde energia dobrej nálady z neho srší od rána do neskorej noci. Mucko je dieťa Zlatých 60-tych rokov, kde jeho fantastický prehľad v oblasti hudby počnúc od éry Elvisa Preslyho, Beatlesu, Crosby Still Nashu až po vážnu hudbu Bacha, Mozarta končiac obľúbeným džezom obdivuhodne vedomostne ovláda a vie bez problémov fundovane debatovať o histórii a úrovni tejto hudby s každým, ktorý rovnako vyznáva tieto príťažlivé hudobné štýly. Svet literatúry je ďalšou jeho doménou, kde ako vášnivý čitateľ je vlastníkom knižnice, kde sa skvejú knižné tituly nobeloviek spisovateľov, ktorí napísali to najlepšie čo si ľudstvo doposiaľ mohlo prečítať. Vie nadšene a zanietene rozprávať o týchto knižných príbehoch aby plynulo prešiel do šteklivých vtipov, humorných poznámok, kde sa okolo neho často vytvára partia vďačných poslucháčov. Muco sa stal legendárnou postavou Rendezu pre jeho vnútorný ostrovček pohody, smiechu, ktorý zo seba vyžaruje, kde ten často trpký smutný život dokáže ako málokto zahnať povzbudivým slovom, liekom zvaným humor. Pán doktor humoru žije a dýcha na Rendezi už 48 rokov, najskôr bývajúci v nemocenských domkoch, v súčasnosti v 100-bytovke. Dobrého zdravia ti Mucko prajú usmiaty Rendezáci.

KAROL ŠAFÁRIK - malý chlapec zo železničného Rendezu, takzvanej „Guľovačky“ (časť Rendezu), kde to od rána do noci dunelo nárazmi nákladných vagónov, znelo píšťalami a syčaním parných rušňov dostal od svojich sudičiek dar, aby sa stal tým vyvoleným tenisovým šampiónom, ktorý sa pomyselne dotkne športového hviezdneho neba. Prvou dôležitou tenisovou arénou kde chlapčisko Karolko Šafárik drevenou vypletenou raketou triafal do bielej tenisovej loptičky, bol vtedy nádherný tenisový areál železničných dvorcov nachádzajúci sa pod Hlavnou stanicou. Pán Šafárik – otec (legenda láskavosti autobusového šoférstva na Rendezi) tu vo voľnom čase pracoval ako správca tenisového areálu a jeho synátor Karol milujúci čoraz viac tento kráľovský šport magickej tenisovej loptičky, pomaly, trpezlivo odhaľoval tajomstvá technických grifov, tenisových úderov. Vo vtedajšom spoločnom štáte Československu vďaka historickej tradícii na prvých miestach tenisových rebríčkov kraľovali českí tenisti, kde ich súputníci slovenskí, považovali za úspech, keď sa im podarilo aspoň priblížiť k prvej desiatke. Tenisový talent, nadanie, húževnatá nezdolnosť, to boli danosti Karola Šafárika, ktoré spôsobili, že dokázal prelomiť dovtedy nezdolateľné vedúce majstrovské české pozície a stal sa prvým slovenským tenistom, ktorý držal nad hlavou víťazný pohár majstra Československej republiky v tenise. Slovenský tenis vďaka nemu získal zdravé sebavedomie, inšpirujúci vzor, že pri správne zvolenej tréningovej koncepcii, potrebnom talente, športovej morálke zákonite musia prísť úspešné výsledky, kde slovenský tenis môže byť dôstojným vyrovnaným súperom vyspelej českej tenisovej školy. Kočíšková, Vozárová, Kurhajec, Slafkovský, Stankovič, Vajda, Mečíř, Hrbatý, Hantuchová atď. sú symbolmi jeho dôležitého tenisového československého víťazstva od ktorého začali vyrastať budúci slovenskí tenisoví šampióni, reprezentujúci Slovensko doslova po celom svete. Karol Šafárik svojou obdivuhodnú tenisovú kariéru vyšperkoval mnohými víťazstvami, úspechmi, aby napokon svoje nesporné tenisové aj odborné kvality odovzdával v susednom Rakúsku, kde pôsobí aj v súčasnosti. Príbeh malého chlapca z Rendezu, ktorý s tenisovou raketou a osobným šarmom preslávil Slovensko patrí do histórie Rendezu a zoznamu osobností, ktorí svojimi schopnosťami a aktivitami reprezentujú náš vzácny malý kúsok zeme.


Príbeh z knihy
„CHLAPCI Z DUNAJSKEJ ULICE“
od Júliusa Satinského

Čoraz častejšie sa vydávali chlapci z Dunajskej ulice na bicykloch na prieskumné cesty do iných štvrtí. Už iba starí Bratislavčania vedia čo je to Feriba, Vrakuňa, Dornkapel, Rendez, Zuckermandel, Förév .. Keď si hovorím nahlas mená bratislavských štvrtí, prichádzam na to, že sú medzi nimi aj chytáky. Feribas a Förév je napríklad to isté. Maďari sa zaťali a volajú štvrť doteraz Förév, hoci pre ostatných je to Feriba. Dodatočne som sa dozvedel – až v mládeneckom veku! -, že podľa Jazykovedného ústavu Ľudevíta Štúra sa Feriba volá Prievoz. Bratislavskí Nemci zanovito trvajú na názve Dornkapeln pre nám dobre známu Trnávku!Pikantné je, že sami Dornkapelčania volajú svoju štvrť Mexiko. Tak si teraz vyberte, čo je čo! Ale okolo roku 1950 sa to na parlamentnú úroveň nedostalo. Čertvie, o čom vtedy rokovala Slovenská národná rada.

Názvy štvrtí a podnikov v Bratislave boli odjakživa variabilné, a zanovito pretrvávajú. Tí, čo sa narodili pod hradným kopcom, žili buď na Zuckermandli, na Vydrici alebo na Židovni. Tí, čo sa narodili medzi Vajnorami a Račou, žili v železničiarskej kolónii Rendez.

Keď sme boli malí, nebrali sme – my, centralisti zo Starého Mesta – odľahlé bratislavské štvrte vážne. Boli to ciele exotických výletov na bicykloch, boli to prvé vážne vzdialenosti od rodného Starého Mesta. Už Ziegelfeld (Tehelné pole) alebo Patrónka boli pre puberťákov hviezdne vzdialené osady! Ale potom sme prišli do veku, keď sme sa dokázali strmhlav zamilovať aj do dievčat v tých odľahlejších štvrtiach. Srdcu nerozkážeš! Na nejakom čaji o piatej som sa okolo roku 1955 strmhlav zamiloval do čučoriedky z Rendezu. Technicky to bolo veľmi nevýhodné. (Rendez je bývalá železničiarska kolónia medzi Račou a Vajnorami). Neviem, či si aj dnešní mladí bratislavskí kovboji zakladajú na slušnom zaobchádzaní s frajerkami, ale v našich časoch bolo celkom samozrejmé odprevadiť dievča po tancovačke až pred dom. Upozorňujem, že vtedy do Rendezu a z Rendezu nešlo neskoro večer nič! (Možno ani cez deň, kto by sa na to pamätal?) Cesta tam ubehla v ľúbostných približovaniach – ale cesta naspäť? Chvíľu som sa pred domom dievčaťa ohnivo lúčil, potom ona zamkla za sebou bránu a ja som šiel pešo z Rendezu na Dunajskú ulicu! Cesta pešo trvala od polnoci do takej pol tretej nadránom! Dá sa pochopiť, že po týchto nočných pochodoch z periférií mesta sme boli my, vtedajší bratislavskí sukničkári z Dunajskej dosť nevyspatí. Prospech sa zhoršoval. Bolo treba niečo podniknúť. Zracionalizovať úlety. Veď v Starom Meste bolo tiež plno zrelých čučoriedok. (Za všetky menujem Zuzanu Gromovú, Renatu Bulovú, Helenu Krajčovičovú...) Zrejme si mladý človek po technickej stránke nevie zorganizovať súkromie. Inak si neviem vysvetliť tie popolnočné túry v snehu a pľušti z Petržalky alebo Dúbravky. Ale spytovať sa pri pozvaní do tanca kočky, kde býva, to sa mi zdalo ekelhaft! Aj tak to nešlo občas bez icidentov. Keď som jednu po dvoch týždňoch spoločného chodenia poprosil, aby sme prestali spolu chodiť, lebo Rendez je ďaleko, viete čo urobila? Takú mi uvalila, že sa mi úplne rozpadol účes – do ruličky spevnený v tom čase ešte brilantínou. Ďakujem pekne za takú odmenu za úprimnosť! Odvtedy chodím výlučne s dievčatami z našej ulice.


RENDEZSKA KNIHA PRÍBEHOV
Spomienkové prechádzky Rendezom

Poďme sa spolu znovu poprechádzať spomienkami Rendezákov na kultové miesta svojich stretávok, kde sme zažívali svoje hviezdne chvíle detstva, mladosti. Každá generácia si vytvorila svoje nedotknuteľné vzácne miesto, kde trávili spoločné chvíle so svojimi kamarátmi, rovesníkmi, debatovali o svojich snoch, túžbach, nádejach, plánoch, ktoré sa dotýkali až nekonečného Rendezskeho neba.

EDUARD WENZL - ročník 1927

Tahúň spoločenského, kultúrneho, športového života, ochranca a zveladovateľ životného prostredia spomína na svoje generačné obdobie týmito príbehmi:


Nepríjemná udalosť v našej osade.

Narodil som sa 7.9. 1927 v Račištorfe, časť Rendez ako jedenáste dieťa v železničiarskej rodine. V tejto časti žili väčšinou ľudia, ktorí pracovali na železnici. V tom čase tu bývalo asi 720 obyvateľov. Dochádzalo sem za prácou približne 500 – 60 chlapov. Pracovali tu ako posunovači, u cestovnej služby, u traťovej údržby, rušňového hospodárstva a iných zložiek železničnej služby. Bola to jedna veľká železničiarska rodina. Obyvatelia sa nekastovali podľa služobného zadelenia, hodnosti či národnosti (žili tu Česi, Moraváci, Slováci, Maďari, Chorváti). Chod dopravy potreboval všetky zložky ku svojej činnosti a plynulému chodu práce.

Škola na Rendezi bola trojtriedna. Prvý a druhý ročník tvorili jednu triedu, tretí ročník druhú a štvrtý spolu s piatym tretiu triedu. Triedu tvorilo 40 žiakov. Veľká chodba bola využívaná hlavne v zime na prestávky a telocvik. Zborovňa a kabinet na pomôcky pre vyučovanie. Pred školou bol priestranný dvor, ďalej ovocná záhrada riaditeľa školy. Obyvateľom slúžili dva obchody s potravinami, hostinec s jedálňou a veľkou tanečnou a zároveň divadelnou sálou, knižnicou a čitárňou a kolkárňou. K obchodnej vybavenosti patril aj mäsiar, šuster, holič, trafika, stánok so zeleninou a ovocím, mliečnymi výrobkami a tiež pekáreň. Prežíval som tu krásne detstvo. Celá osada bola obkolesená topoľmi. Medzi domami boli vysadené agáty, bresty, jasany, maliny (moruše). Ďalej malý lesík s rôznorodými drevinami a gaštanmi. Keďže tu bolo veľa stromov a zelene bolo aj veľa rôzneho vtáctva (vrabce chocholúšiky, ďatle, žlny, sýkorky, straky, hrdličky ba aj sovy). Večer keď si vrabce posadali na gaštany (tam sa najčastejšie ukladali na nočný odpočinok) a začali čvirikať ich spevom prekričali aj ľudské hlasy. Pri staničnej budove bola krásna aleja dvoch radov zelených brestov, ktoré tvorili korunami oproti sebe rastúcich nádhernú klenbu ako v krytej hale. Tam sme väčšinu voľného času trávili rozličnými hrami, napríklad hrou na guličky, dievčatá škôlku, tenis pomocou špagátu uviazaného medzi dva stromy, na špačka, na chytačku, četníkov a zlodejov. Medzi dvojicami stromov v rade boli osadené lavice z hrubej dosky a stĺpikov zo železničných podvalov. Na každej lavici boli vyrezané hry (ovčinec a mlyn), ako figúrky nám slúžili kamienky. Večer lavičky slúžili na odpočinok, alebo na nich sedávali chlapi a hrali na rozličné hudobné nástroje ľuďom do tanca. Hovorilo sa „čo Čech to muzikant“. Priestor pod stromovou klenbou denne zametali zamestnanci od traťmajstra. V lete a na jeseň využívali tieto lavičky ženy z Rače, ktoré na nich predávali ovocie a na jeseň pečené husi, kačice, burčiak alebo víno. Štvrťka husi stála 5,- Kčs, burčiak alebo víno 3-4,- Kčs. Ženy využívali hlavne dni, keď chlapi dostávali výplatu, alebo po vyplácaní paušálu, vždy 12-teho v mesiaci.

V roku 1933 sa stala nepríjemná udalosť, ktorá na čas narušila túto rodinnú pohodu a dobrú povesť obyvateľov. Miestny mäsiar najčastejšie nakupoval prasatá, teľce, býkov alebo kravy od sedliakov z okolitých dedín a doma ich zabíjal. Jedného dňa prišiel k nemu sedliak z Mariatálu a doviedol na predaj kravu. O tomto obchode sa dojednali už v Pezinku na jarmoku. Dojednali sa, že mu za kravu zaplatí300,- Kčs. Na oldomáš ho pozval na dobrú držkovú polievku so slaným rožkom a k tomu pivo. Pri odchode mu mäsiar poprial šťastnú cestu cez horu, aby bol včas doma kým bude tma. Sedliak sa mu poďakoval slovami: „Domov prídem za svetla a ešte si aj trochu na rázcestí pri Kríži odpočiniem a pomodlím sa za dobrý obchod. Na tretí deň prišli k mäsiarovi žandári a spýtali sa ho, či kupoval kravu od sedliaka z Mariatálu, lebo domov sa už nevrátil. Rozpovedal im, ako celý obchod prebiehal a ako sa mu sedliak pri odchode poďakoval so slovami, že za svetla príde a ešte sa aj pri kríži na rázcestí pomodlí. Na štvrtý deň prišli žandári znovu so správou, že pošta doručila sedliakovi 300,- Kčs za kravu, ktoré on poslal. Bol podozrievaný, či sedliakovi niečo neurobil. Doručené peniaze dokázali, že on sedliakovi nemohol ublížiť. Po troch dňoch hľadania po ceste z Rendezu do Mariatálu našli v húštine neďaleko kríža zabitého sedliaka zakrytého haluzami. Po dlhšom vyšetrovaní sa zistilo, že mäsiar mal učňa, ktorý vypočul dojednaný predaj. Pri vypočúvaní sa učeň priznal, že sedliaka zabil, aby získal peniaze za predaj. Sedliakovi vo vreckách našiel iba 60 halierov. Táto udalosť v novinách vrhla zlé svetlo na Rendez, hoci učeň nebol tunajší obyvateľ. Trvalo dlho, kým sa na túto hroznú udalosť zabudlo.

Eduard Wenzl


Druhé sklamanie v mojom živote „Druhá svetová vojna“

Písal sa rok 1938, keď Francúzsko a Anglicko (bývalí spojenci Československa) pomohli Nemecku, aby im ČSR odovzdala časť Pohraničia tzv. Sudety. Hitler sa ale neuspokojil len so Sudetami a neskôr obsadil celé Čechy a Moravu. Anektoval Rakúsko a začal vojnu proti Poľsku. Tieto jeho rozhodnutia som ešte ako 11-ročný nechápal. Zatiaľ mi to nič nehovorilo až do doby, keď nastal Slovenský štát a z našej železničiarskej osady Zriaďovacej stanice sa museli vysťahovať obyvatelia českej národnosti. Neskôr som to porovnával ako po bombardovaní. Rozpadol sa štát ako domček z karát. Časť obyvateľstva sa musela vysťahovať do Čiech. Rozpadla sa veľká železničiarska rodina, nezostala tu ani polovica obyvateľov. Časť územia Slovenska a celú Podkarpatskú rus obsadili Maďari. Zo zvyšku územia vznikol Slovenský štát. Aj Maďari nariadili, aby obyvatelia maďarskej národnosti opustili Slovensko a odišli na nimi obsadené územie. Zvyšok obyvateľov slovenskej národnosti tu zostal žiť ako opustené siroty. Život sa na chvíľu zastavil. Nikto sa nás nespýtal, či s týmito rozhodnutiami súhlasíme a ako tým trpíme. My deti sme stratili kamarátov, spolužiakov, rovesníkov, starších kamarátov s ktorými sme sa stretávali, hrávali futbal, hokej, na schovávačku. Zomrel nám náš krásny detský svet, zostal nám len v očiach plač a v ústach otázky „Prečo?“ (čo bude ďalej?). Začali k nám prichádzať ľudia slovenskej národnosti z územia, ktoré obsadili Maďari. Začali sme pomaly žiť, poznávať nových obyvateľov, spolužiakov, kamarátov. Život sa ťažko rozbiehal, lebo začala vojna. Nastal diktát a neskôr aj diktát politický. Ťažko sme sa s tým zmierovali. Horšie to však mali Česi, ktorí sa museli od nás odsťahovať. Tlačila ich nemecká diktatúra a povinnosť ísť pracovať do nemeckých tovární zbrojárskeho priemyslu. Veľa ich zahynulo pri bombardovaní v týchto továrňach a vo väzniciach za odboj a nesúhlas s okupáciou. Ale ani to Hitlerovi nestačilo. Začalo prenasledovanie židovského obyvateľstva. Prekvapene som pozeral na deti a dospelých so žltou hviezdou na šatách. Neskôr som videl a počul, že ich odvážajú na nútené práce. Bola to pre mnohých posledná cesta životom. Vlaky smerovali do koncentračných a plynových komôr. Počas vojnových rokov sme museli veľa pretrpieť (nedostatok potravín, šatstva, obuvi, strach z leteckých náletov či poplachov vo dne aj v noci). 26. marca 1945 som s bratom, ležiac na holej zemi prežíval bombardovanie, cítiac hrozný tlak na uši a celé telo. Bola zbombardovaná bratislavská zriaďovacia stanica. Zahynulo 10 civilistov, 16 nemeckých vojakov a bolo veľa zranených ľudí. 4. apríla 1945 bola oslobodená Bratislava, aj naša osada a 8.5.1945 bol vyhlásený koniec vojny podpísaním mieru. Ľudia sa od radosti objímali, bozkávali, ale padli aj otázky, čo ak sa táto hrozná vojna začne znovu. Moji traja bratia, ktorí boli v tom čase vojaci sa šťastne vrátili po vojne domov. Posledný až v júni z Talianska.

Viem, že aj v Čechách ľudia čítajú na internete RAČAN BLOG. Touto cestou by som ich prosil, priatelia ak ešte niekto žije z bývalých obyvateľov Zriaďovacieho nádražia, prosím ohláste sa. Rád by som vás privítal, objal a zaspomínal na naše krásne detské roky.

Eduard Wenzl


Tretie povojnové prekvapenie

Po skončení vojnových rokov sa náš život skonsolidoval pracovne aj rodinne. Písal sa rok 1945, rok v ktorom skončila druhá svetová vojna. Skončili dni strachu z leteckých náletov, bombardovania, prechodu fronty cez mestá a dediny. Neskončil sa strach z pozostatkov vojenskej nevybuchnutej munície a nášľapných mín. Hlavne deti, ale aj niektorí dospelí ľudia boli zvedaví a brali nevybuchnutú muníciu do rúk. Deti sa hrali na vojakov a dospelí na hrdinov, ktorí sa chceli munícii pozrieť až do duše. Aj táto zvedavosť veľa ľudí pripravila o život, alebo po výbuchu zostalo veľa invalidov bez rúk, nôh či očí. Rok v ktorom nastal ďalší pohyb obyvateľov z našej osady. Ľudia, ktorých sme volali utečenci sa začali vracať do rodných dedín, do svojich domov (ak im zostali schopné na bývanie). Zajatci sa vracali domov do svojich štátov. Nemecké porazené vojská odvážali do zajatia. Vojská spojencov sa vracali po víťaznom ukončení vojny domov ku svojim rodinám. Nastal čas ťažkej práce s odpratávaním trosiek a zrúcaných domov, oprava ciest, domov, škôl, nemocníc, kín, divadiel a športovísk. Každý sa snažil, aby čím skôr boli zahladené stopy násilia spôsobené vojnou. Aj v našej časti osady po najväčšom a najintenzívnejšom bombardovaní stanice bolo treba obnoviť celé zničené koľajisko, budovy, cesty, odstrániť zničené vagóny, odpratať rumoviská domov a porezať viac ako 50 spadnutých a poškodených stromov. Každý obyvateľ priložil ruky k dielu, aby sa čím skôr vrátil život do podoby aký bol pred bombardovaním. Pri práci sme museli dávať veľký pozor na rôznu muníciu, ktorá po bombardovaní bola rozmetaná po celom okolí ba až do vzdialenosti 1 km. Na šťastie sa nič zlého nestalo. Do Silvestra 1945 sme postupne poopravovali v hostinci tanečnú sálu, javisko, všetko vymaľovali. Pracovali sme niekedy aj v noci. Našli sa dobrodinci, ktorí v sále zničili, alebo pokradli stoličky aj stoly. Z vagónov, ktoré neboli zničené sme našli narezané dosky. Z neohoblovaných dosák sme za pomoci odborníkov, remeselníkov urobili stoly a lavice a pokryli sme ich papierom. Pivo a víno sa čapovalo do papierových pohárov. Hudba bola dobrá. O polnoci sme si všetci zaželali veľa zdravia so slovami, aby sme už nikdy nezažili vojnu. Po radosti že je už po vojne prišla tretia smutná udalosť v mojom živote. Po šiestich rokoch odchodu ľudí českej národnosti a príchodu ľudí zo zabraného územia Maďarmi začala zasa ďalšia výmena časti nášho obyvateľstva. Väčšina sa vrátila do svojich rodných dedín odkiaľ boli vysťahovaní. Po piatich šiestich rokoch spolužitia našej novej železničiarskej rodiny nastal jej ďalší rozpad. Prichádzali noví ľudia zo stredného a východného Slovenska. Zo železničných staníc Žilina, Vrútky, Leopoldov prišlo veľa mladých rušňovodičov. Začala sa znova budovať železničiarska rodina, ktorá tu žije a rozrastá sa. Verím, že už nikdy nepríde k takejto násilnej výmene obyvateľstva Východného nádražia – Rendezu.

Eduard Wenzl


Nie je chudobný ten, kto je otrhaný a chodí žobrať.

Aj za prvej ČSR bolo veľa ľudí nezamestnaných, ktorí ťažko vedeli riešiť zlú situáciu ako prežiť. Mnoho ľudí odchádzalo za prácou do cudziny. Tí čo zostali doma sa živili ako sa dalo. Niekto dostával podporu v nezamestnanosti. Boli to lístky na nákup chleba alebo potravín v hodnote 20,- Kčs na týždeň. Hovorilo sa im žobračenky. Iní prijali akúkoľvek prácu, hoci pláca za ňu bola len almužna alebo dostali potraviny. Niektorí ľudia si siahli na život, alebo začali kradnúť. Ďalšia časť obyvateľstva, hlavne starší chodili po žobraní. Bolo omnoho viac bezdomovcov ako teraz. Mali však viac možností kam na noc hlavu skloniť. V tom čase ešte bolo v ľuďoch viac ľudskosti a možností ako týmto ľuďom pomôcť. Sedliaci mali kravičky, kone, kozy či ovce doma v maštaliach a tam nechávali bezdomovcov (tulákov), hlavne cez zimu prespávať a ráno im na cestu dali kúsok chleba. Veľa z nich pred zimou urobilo nejakú krádež, aby ich za to odsúdili na pár mesiacov do väzenia a tam zimu prežili v teple a nasýtení. Okolo nášho domu neprešiel žiaden žobrák bez toho, aby mu mama nedala za tanier polievky, či hrnček čiernej kávy a krajec chleba. Peniaze im žiadne nedala, lebo sama nemala. Otec nám zomrel v roku 1929, keď som mal dva roky. Mama sa sama starala o nás, 8 detí (sedem synov a jedna dcéra). Dostávala 400,- Kčs mesačne, penziu po manželovi železničiarovi. Bola to silná žena s veľkým srdcom. Keď sa u nás pristavil opustený, otrhaný žobrák, mama mu dala po starších synoch zaplátané, ale čisté nohavice a kázala mu, aby sa vonku pri studni umyl. Povedala mu: „Aj keď musíte žobrať, zostaňte človekom, aby pred vami ľudia nezatvárali príbytky a nestrašili deti, že ten otrhaný a špinavý ujo ich zoberie keď nebudú dobré.“ Niektorí pocestní súhlasili s jej radou a pomocou a poďakovali sa jej. Ktorí s ňou nesúhlasili radšej náš dom obchádzali. Keď som mal asi 6-7 rokov sa pri nás často zastavoval žobrák. Za sebou na malom rebrinovom vozíčku vozil svoju porazenú, nevládnu manželku. Vždy sa u nás zastavili a mama im dala najesť, umyť a odpočinúť na lavici v našom dvore. S mamou sa často rozprávali o svojom ťažkom živote. Že manželka musí vo vozíku na akýchsi handrách či dekách sedieť alebo ležať. On ju už pomaly nevládze utiahnuť. Radi by mali nejakú starú chalúpku, hoci len s jednou miestnosťou, kde by už spolu v pokoji dožili. Nepamätám sa odkiaľ boli ale chodili k nám dosť pravidelne. V jeden letný deň sme sa dopočuli smutnú správu. V Bratislave ich pred Manderlákom zrazilo auto mäsiara Ráčka. Žena zomrela a chlap bol zranený, ale najväčšie prekvapenie zažili policajti a okolo idúci ľudia. Z rozlámaného vozíka sa z hrnca na ktorom žena sedela vysypalo väčšie množstvo vyžobraných peňazí za ktoré chceli kúpiť chalúpku. Veľmi sme ich ľutovali. Celý život sa trápili, chodili po žobraní aby si na starosť mohli kúpiť chalúpku kde dožijú. Osud im nedoprial dosiahnuť vytúžené šťastie a pokoj po ktorom roky túžili.

Edurad Wenzl


LAJO ČECH – ročník 1936 – ťahúň športového a spoločenského života na konci 40-tych a v 50-tych rokoch

Nie je nič ľahšie a príjemnejšie, ako s rovesníkmi posedieť pri pohári vínka a spomínať na roky spoločne prežitej mladosti. Navzájom sa rozpamätať na príhody a udalosti, či už veselé dôležité, ale tiež i smutné. Dať svoje spomienky na papier na malom priestore a pritom neprikrášľovať dávno prežité deje (viac ako 60 rokov) je už náročnejšie. Pravdou však je, že som sa na Rendezi narodil (1936) a prežil tam so svojimi rovesníkmi celú mladosť.

Napriek rokom vojny, bombardovaniu, prechodom frontu a rokov povojnových, plných nástrah pre zvedavých chlapcov, spomínam na toto obdobie veľmi rád. Spomínam s úctou na všetkých, ktorí na Rendezi v tomto neľahkom období žili. Neviem či nás bolo tak málo, pravdou však je, že sme sa navzájom poznali, mládež i stárež sa zdravili a pri každej možnej príležitosti spoločne sa tešili, veselili alebo aj dosť často smútili.

Školskú dochádzku do ľudovej školy nám v poslednom roku vojny denno denne prerušovali letecké poplachy. Počas každého poplachu nás žiakov, ale aj rodičov odviezol vláčik do bezpečia. Bezpečie predstavoval dlhý železničný zárez za Račou a vinohrady v jeho okolí. Bol odtiaľ dobrý výhľad na letiace bombardéry ktorých bzukot roztriasol okenné sklá a kondenzáty motorov vymaľovali celú oblohu. Celoživotným zážitkom sa stal letecký súboj v priestore Rendez, Rača, Vajnory s mohutným odstreľovaním transportu v železničnej stanici Rendez dvomi americkými stíhačkami. Po skončení vojny bolo okolie Rendezu posiate desiatkami bombových jám, ktoré sa v zime menili na mini klziská, alebo aspoň šmykľavky. Boli však aj smutné príhody, ktoré poznačili mojich vrstovníkov na celý život. Pár dní pred oslobodením Bratislavy zbombardovaný Rendez zostal bez vody. Dvor pri našom dome za školou, na ktorom bola a dodnes je dobrá studňa sa v nasledujúce dni a mesiace zmenil na verejné kúpele. Denne stovky ľudí z transportov, ktorí hľadali vodu boli nasmerovaní k nám. Boli to vojaci a civilisti rôznych národností. Studňa doobeda plná vody bola každý večer na dne. Vodu odnášali so sebou do transportu, alebo sa priamo na dvore umývali.

V škole, ktorá bola krátko pred skončením vojny ubytovňou – väznicou talianskych vojakov – zajatcov, sme dostávali z potravinovej pomoci UNRA desiate. Pripravovali nám ich rodičia a bolo to kakao, mlieko, keksy alebo žemľa. Keď spomínam na ľudovú školu nemôžem opomenúť pána riaditeľa Okánika a pani učiteľku Annu Dvoreckú, ktorá nám vojnovým žiakom rendezskej ľudovky bola viac ako učiteľkou. Zo spolužiakov to boli najmä: Kiška, Sýkora, Federič, Wenzl, Dobrotka, Földeš, Zlatinský, Martiš, Kucej, Buzgovič,Lazík, Čech, R. Dobrotka, Jeluš, Švancar. Chodili s nami aj dievčatá. Z nich si najviac spomínam na mená: Hladká, Kuchynková, Jahnátková, Jelušová, Benčičová, Petrovičová, Prokopová, Selecká, Vajdová, Zlatinská.

Potom prišla „meštianka“ a každodenná cesta vlakom – motorkou do Rače. My, rendezáci sme razom získali mnoho nových spolužiakov z Rače a v prvých triedach aj z Vajnor. V dobrom počasí nahradili motoráčik najmä u chlapcov bicykle. Cesta bola priamo cez lúku popri betónovom protileteckom kryte a niekedy pomedzi stádo pasúcich sa kráv. Bicykle sa cez prázdniny stali jediným dopravným prostriedkom do Vajnor na „bager“. Tam sme v teplých dňoch trávili všetok voľný čas. Dnes je toto naše veľké jazero, z ktorého sa vtedy ťažil veľkým kolečkovým bagrom štrkopiesok, už len prívesok novým jazerám. Ďalším našim športoviskom bola celá lúka od Rendeza do Rače. Na nej sme postupne vystriedali najmenej tri hracie plochy na futbal. Posledná „za kasárňami“ bola na mieste skladov Prioru. Tu sa odohrávali rôzne zápasy. Dôležité boli najmä tie, ak sa medzi nás mládežníkov zamiešali „starí páni“. Chcem spomenúť niektorých, preto že sa športu venovali ako jeho organizátori, vedúci družstiev na súťažiach, tréneri a veľa krát aj ako sponzori. Boli to páni: Zelenický, Majtán, Jureňa, Sekerka, Skočdopole, Ešmír, Mihalovič, Wenzl, ale aj trochu mladší, Hájiček, Halas, Kraus a iní. Po týchto zápasoch sa končilo na malinovke v závodnej kuchyni, preberajúc jednotlivo akcie a premenené resp. nepremenené gólové šance. Tieto ihriská boli vlastne tréningové, preto že viacerí rendezáci sme spolu so zamestnancami depa a stanice tiež hrávali futbal za Lokomotívu Východné. Hrávala sa v tom čase sektorová súťaž dopravy. Súťažné zápasy v Leviciach, Kozárovciach, Štúrove či Nových Zámkoch proti miestnym „lokomotívam“ ostali nám účastníkom trvalou spomienkou na tie časy.

Tak ako futbalové, aj volejbalové ihriská, ktoré neboli vždy regulérnych rozmerov, boli na viacerých miestach. Boli medzi činžiakmi za stanicou, medzi činžiakmi pri kasárňach, na školskom dvore, na pôvodnom tenisovom dvorci a posledné na toľko spomínanej škvarke. Najmä na škvarke sme odohrali viaceré súťažné zápasy za Lokomotívu Východné. Na škvarke sa tiež odohral nie jeden prestížny zápas s našimi susedmi z Rače, Z Vajnor a Krasňan. Chodili sme tiež na ich ihriská do Vajnor pri Sokolovni a do Rače v areáli meštianskej školy.

Ako atletická a cyklistická dráha nám slúžila nová spevnená, ale ešte nie asfaltová cesta cez Rendz. Na nej sme mali vyznačené vzdialenosti od starej kasárne smerom do Vajnor. Na tejto „dráhe“ boli vytvorené viaceré rýchlostné rekordy. Jeden trochu kuriózny nie je pravdepodobne prekonaný dodnes. Úsek od kasárne po „Rolera“ prešiel totiž Ero Martiš na rukách.

Obdobie prázdnin bolo aj časom rôznych brigád. Individuálnych aj spoločných. Zabezpečenie si jednodňovej brigády (sám alebo vo dvojici) v lokomotívnom depe a vyložiť 20 ton uhlia z vagóna na skládku bol v tom čase finančne najlepší „džob“. Ruky však boleli aj týždeň. Spoločné brigády si pamätám dve. Boli to práce pri žatve. Jedna na majetkoch pri Seredi a druhá v Sládkovičove. Na týchto brigádach sa nás zúčastnilo cca 25 chlapcov a dievčat. Najmä tá Sládkovičovská bola vydarená. Ubytovaní sme boli v areáli cukrovaru. Nezabudnuteľné bolo večerné šantenie na miestnom kúpalisku, kde viacerí predvádzali svoje perfektné skoky do vody z veľkého mostíka. Z týchto brigád sme sa po troch týždňoch vracali domov opálení ako od Jadranu, s prvými láskami a s pár korunkami vo vrecku.

Zo zimných športových aktivít bolo hlavné korčuľovanie a stolný tenis v klubovni pri závodnej kuchyni. Ľadové plochy závislé od počasia boli niekedy cez celú lúku až po Raču. Plochy na hokej sme si tiež pripravovali už od neskorej jesene. V Kaviči pod násypom výťažnej koľaje sme vysekávali šachor a odrazili vodu z potoka, ktorý tiekol od traťmajstra poza koľajisko. Vrcholom úspechu bolo zhotovenie prírodnej ľadovej plochy pred prvým činžiakom za dreveným barákom. Za pomoci starších sa celé večery až do noci polievala plocha, robili mantinely resp. odhŕňal sneh. Hokejové zápasy pri slabom osvetlení na účet ČSD trvali do neskorých večerných hodín. Rád si spomínam, ako som na tomto ľade učil korčuľovať sa malého Ferka Zelenického, neskôr obrancu ligového Slovana Bratislava.

V zime nezaostával ani stolný tenis. Najmä počas voľných dní „uhľových školských prázdnin“ sa priamo v kinosále odohrávali dlhé stolnotenisové turnaje. Boli aj súťaže, či už mužov alebo žien. Hráči Rendeza sme sa zúčastnili celoslovenskej železničnej súťaže v Trenčianskej Teplej,. Tiež niektoré stretnutia so stolnými tenistami Rače v ich „Pekle“ alebo priateľský zápas s ligistom v Cíferi, zostali nezabudnuteľné.

Osobitnou kapitolou bol život kultúrno spoločenský. Neodmysliteľne spojený so závodnou kuchyňou – Kinom a priľahlými priestormi. Tu sa sústreďovala všetka kultúra, zábavy organizované spolkami: mládeže, žien, červeného kríža, depom, stanicou, hasičmi mali svoj celoročný harmonogram. Začínajúc silvestrovskou zábavou s kabaretom, fašiangovou s pochovávaním basy, majálesom a juniálesom väčšinou vonku, zábavou regrútskou alebo maškarným plesom, boli ako cestovný poriadok v živote rendezskych rodín. Zlatým klincom „sezóny“ bolo naskúšanie ochotníckeho divadelného predstavenia. I v tejto oblasti moja generácia uložila svoju tehličku do mozaiky divadelných predstavení na Rendezi. V rokoch 1950 – 1956 to boli predstavenia Kamenný chodníček a Dobrodružstvo pri obžinkách. Naskúšali sme ich v réžii pani Fraňovej a nášho vrstovníka Jožka Kočího. Boli asi úspešné, preto že okrem Rendeza sme s nimi vystúpili tiež vo Vajnoroch, Ivánke pri Dunaji a Rači. Z hercov ochotníkov to boli: Milan Vajda, Julo Strieborný, Viera Hladká, Lajo Čech, Anka Gocká, Milan Ondruška a ďalší.

Tak rýchlo však bežal čas, bolo už 10 rokov po vojne a dievčatá sa chystali pomaly zakladať rodiny a chlapci postupne nastupovali na základnú vojenskú službu. A čo je hlavné? Nenápadne sa vynárala – dorastala nová mládež. Postupne v iných podmienkach vrastala medzi nás a zaujímala uvoľnené mládežnícke miesta. Ako som mal možnosť toto sledovať, urobila to dobre, dôstojne a zodpovedne.

ERNEST MARTIŠ – ročník 1936 – ťahúň športového a spoločenského života na konci 40-tych a 50-tych rokov

Športová a iná aktivita v rokoch 1948 – 1960 a viac
  1. Volejbal: hral sa na škvarke na ktorej bol vybudovaný kôš na basketbal iba jeden.
  2. Stolný tenis: hrával sa na mládežníckej klubovni v závodnej kuchyni. Ešte ako malí chlapci koncom 50-tych rokov sme sa len cez okná pozerali ako starší od nás hrávali ping pong. Keď spomeniem mená: Milan Vajda, Lajo Čech, Ernest Martiš, Ondrej a Milan Kiška, Imrich Federič, Fero Foldes, Palo Kucej, Ivan Hauskrecht, Milan Sýkora, Miro Buzgovič, Miro Wenzl, Vlado a Jano Janečekovi, Karol Šurábik, Karol Rybár, Ičo Machaj, Juraj a Jano Zlatinský, Vlado Záturecký (Brveník). Keďže bol iba jeden stôl, často sme hrávali najmä cez prázdniny aj do neskorých nočných hodín, ba niekedy aj do rána. V závodnej kuchyni sme si v noci kúpili čiernu cigórku s chlebom a to nám stačilo, bolo to veľké nadšenie.
  3. Atletika: keď sa vybudovala betónová nádrž pri konzume a napustila sa voda, ktorá bola zásobárňou pre prípad požiarneho zákroku, toto obhospodarovali hasiči. Dalo sa tu aj kúpať. V tomto priestore sme brigádnicky upravili pieskové doskočisko na skok do diaľky a aj do výšky. Do výšky sa skákalo nožničkami, huraja a stadler. Súčasný štýl skokanov do výšky sme nepoznali. Úžasnou raritou bol skok o žrdi. Tu dominoval Lajko Čech, ktorý bol snáď aj najlepší výškar. Skok o žrdi sa začal na meštianskej škole v Rači, kde dominovali bratia Khandlovci s ktorými Lajko Čech chodil do triedy, tam sa to naučil. Do diaľky sme začali skákať na meštianke v Rači na dvore a potom už na Rendezi. V roku 1950 sa konali preteky v ľahkej atletike mešťanských škôl v Bratislave. Boli vytvorené kategórie žiakov podľa ročníkov. Chodili sme do mešťanky do Rače, na Rendezi bola iba ľudová škola do 5. ročníka. Mal som 13,5 roka a naša mešťanka v skoku do diaľky vyhrala. Môj spolužiak Stano Prokeš skočil 530 cm a ja 528 (bol to celkom slušný výkon). Závodná organizácia nám zakúpila guľu, boxérske rukavice, disk, lopty. Hádzalo sa na lúke pred činžiakmi.
  4. Behy: na futbalové ihrisko v Rači sme chodievali tiež športovať, najmä beh na 100 m. Na Rendezi sme si premerali trať 1000 m od Kasární po Rollera atakto sme behávali na ceste, ešte nie asfaltke. Keď môžem spomenúť výkony 1000 m za 3,20 tak to bol celkom slušný výkon. Spomeniem že Pavol Kucej bol najlepším pretekárom aj na dlhšie trate. Keď sme sa išli kúpať na báger do Vajnor ja som išiel na bicykli a Paľo bežal za mnou vedľa trate, tam bol chodníček pre peších. V CHZJD na štadióne boli cyklistické preteky a ľahká atletika. Volalo sa to „Športové hry“. Ja s Palom Kucejom sme sa tam prišli pozrieť na bicykloch. Chystal sa beh na 10 km. Paľo neváhal, ja som ho podporil a postavil na štart bez ohlásenia. Ubehlo niekoľko kôl a na čelo pretekov jasne dominoval maratónec p. Zvolenský, známy dlhotratiar (reprezentant Slovenska) keď zrazu za sebou zbadal bežať nejakého chlapca čo beží za ním. Ostatní pretekári zaostávali. Samozrejme Zvolenský zvíťazil, ale Palo Kucej bol druhý. Okamžite prišiel k nám a pýtal sa nás odkiaľ sme a my že z Rendeza, bolo to úžasné. Športových hier sa zúčastňoval aj Vladimír Ružička, samozrejme vyhral aj sadu galusiek. Keď spomínam cyklistiku, my starší (ja, Palo Kucej atď.)sme dali dohromady malých chlapcov a zorganizovali sme cyklistické preteky, samozrejme na obyčajných bicykloch. Trať od konzumu, okolo stanice, cez lesík, okolo školy a stále dookola na 10 kôl. Zúčastnili sa Dušan Matúška, Ondruška, Joky, Rudko Máder, Pipo, Viktor Hauskrecht a ďalší chlapci. Bolo veľké oduševnenie a radosť.
  5. Vodné športy : chodievalo sa do Vajnor na báger, ale aj do Senca. Lístok na vlak bol vtedy 0,20 Kčs (všetci sme mali režinky). Plávali sme cez báger aj na čas, z brehu sa skákali aj hlavičky. Nechcem sa chváliť, ale najlepší hlavičkári boli Martišovci. Ernest a jeho bratranec Kazimír Gróf, ktorý u nás býval, chodil na elektrotechnickú priemyslovku (volali nás Martišoví chlapci). Keď sme chodili na chemickú priemyslovku (Ernest Martiš, Ondrej Kriška, Jožko Jeluš, František Lebeda), Jožko Jeluš školu nedokončil. V plaveckom bazéne v CHZJD sa konali školské preteky v plávaní v 33 metrovom bazéne. V disciplíne na 100 m volným spôsobom sa víťazom stal Ondrej Kiška, ja som bol druhý. Celá škola nás nevolala inak ako opičáci (chlapci z opičieho ostrova). Keď sa stretneme ako maturanti to nám inak ani nepovedia ako opičáci. Keď mám ešte pamäť, tak čas na 100 m voľným spôsobom Ondrej Kiška zaplával 2,18 a ja 2,20 minút.
  6. Zimné športy: na Rendezi lyžovania bolo málo, lebo je to samá rovina, dalo sa lyžovať len v Kaviči z kopca Guľovačky. Na korčuľovanie však podmienky boli vynikajúce. Pokiaľ nebol vybudovaný odvodňovací kanál dalo sa v zime korčuľovať po zberných jarčekoch na lúke. Na Škvarke pri hasičskom depe sme si brigádnicky vytvorili ľad. Hasiči nám požičali hadice, dýzu a postupne sa striekala voda čím sa vytvárala ľadová vrstva. Pamätám, že v roku 1954 alebo 1953 bola taká zima že za jednu noc, to bolo cez vianočné sviatky, sme dokázali ľadovú plochu upraviť a tá vydržala až do konca marca. Z Vozovky sme si požičali ohrievací kôš, koks a v noci sme sa zohrievali. Boli sme celí mokrí, teplota -20 stupňov, aj sme silno prechladli.
  7. Futbal: futbal sa hrával na lúke pred novými činžiakmi asi r. 1948 -54. Od roku 1954 do roku 1957 sa hrávalo pred kasárňami a neskôr za kasárňou až do postavenia skladov. V tom čase to bol najmasovejší šport na Rendezi. V prázdninovom období rokov 1953-55 sa hrávala tzv. „Sektorová súťaž“ Lokomotíva Východné nádražie. Hráči z tohto týmu boli zamestnanci Depa doplení z chlapcov Rendezu. Trénerom a vedúcim mužstva bol p. Zelenický. Hra prebiehala nasledovne: brankári Ero Martiš, Milan Sýkora a niekedy aj Milan Vajda. Keď sme sa zišli na lúke brankári vylosovali (ja a Sýkora) svojich hráčov podľa toho, či bol obranca alebo útočník. Bránky sa robili z košelí, alebo z teplákov. Nikdy sme sa nehádali, že lopta bola vysoká a podobne, išlo vlastne iba o hru. Futbalová lopta bola so šnurovaním, keď povolili štichy, tak sa zašívalo šidlom. V neskoršom období sme sa zložili na Pakistanku. To malo inú, lepšiu úroveň. Medzi nás chlapcov chodili hrávať aj starší páni Halas, Zelnický, Michalovič, Majtán, Sekerka, Milan Kraus a iní. Niekedy sa hrávalo ženatí proti slobodným. Keď aj k nám prenikol z Ameriky americký futbal (Rugby) raz sme si to vyskúšali, ale to sme nemali. Boli sme celí dobitý a Imro Federič si vykĺbil rameno, potom nosil sádru. Od tejto hry sme upustili. Pri stretnutiach, keď sme hrali futbal sa aj cvičilo, boli to kliky a súťažilo sa kto viac spraví, tiež chodenie po rukách – stojky. Nechcem sa chváliť, ale prešiel som po rukách od elektrického stĺpu po druhý, ktoré viedli cez lúku, ba dokonca som prešiel 1 km od Kasární po Rollera.
  8. Rôzne spoločenské hry našej generácie: na jar, keď sa osušila zem spravila sa pätou jamka a hrali sa guličky, buď do jamky alebo vybíjané. Guličky sa dali do línie a z 2-3 m sa ďalšou guličkou triafali. Dnešná mládež ani nevie, čo sú to za hry s guličkami. Najčastejšou spoločenskou hrou chlapcov a dievčat bola „Slepá baba“, „Zlatá brána“, schovávačka, naháňačka, skákaná. Podobné hry sa hrajú aj dnes, ale v škôlkach, kde sú organizované učiteľkami. Nás neorganizoval nikto, bolo to spontánne. Veľa detí malo kolobežky, dokonca sa aj pretekalo, chlapci aj dievčatá. Veľmi zaujímavá hra bola naháňať kolesá. Boli to kolesá z bicykla, ale aj piestové tesniace krúžky lokomotívy, tie boli z liatiny v priemere 50-60 cm, aj s nimi sme pretekali. Hnali sme ich paličkou. Skoro všetci chlapci mali praky, triafali sa fľaše, alebo prázdne plechovky, niekedy aj vrabce. Niečo podobné bol schnaider, s tým sa dalo kameňom dohodiť aj 200 – 250 m. Rekordérom v tomto hádzaní bol Miro Wenzl. Samozrejme že aj naša generácia sa hrala na indiánov, čo už bolo spomínané v ďalšej mladšej generácii. Kavič to bolo naše. Dokonca sme vyrábali zápalné šípy. Koniec šípa z rákosia sa namočil v roztavenej síre, tá stuhla, keď bolo treba síra sa zapálila a bol to zápalný šíp. Luky sa vyrábali z šípkového kríka. Priestor lúky – pasienka bol vhodný aj na púšťanie šarkanov ak fúkal vhodný vietor. Keď sme bývali v nemocenských domkoch chlapci hrávali futbal handrovou loptou. Ešte jedna hra bola zaujímavá a to hra práčikom, zastrúhané drievko sa paličkou zo zeme vymrštilo a úderom sa vrhlo do vzduchu čo najďalej, napr. 3x a kto dohodil najďalej vyhral hru.


Rôzne zaujímavosti a postrehy z Rendezu

Môj otec jazdil na lokomotíve ako kurič od roku 1938, keď sme sa presťahovali z Nových Zámkov na Rendez a bývali sme pri depe v nemocenských domkoch. Rendez bol síce čierny od sadzí keď sa v kotloch mašinách spaľoval antracit a čierne uhlie, ale obsah SO2 bol minimálny a tak to prírode, ani obyvateľom neškodilo. Neskôr, najmä koncom 50-tych rokov sa antracit a čierne uhlie začalo spracovávať na koks, náhradným uhlím sa stalo mostecké uhlie s vyšším obsahom SO2. Najviac to pocítilo vtáctvo, príroda celkovo, ale aj obyvatelia Rendeza (keď fúkal južný vietor v činžiakoch sa nedalo dobre dýchať). Ešte začiatkom 50-tych rokov bolo na Rendezi veľké množstvo vtáctva. Potvrdím fakt, že od stanice po výhrevňu bola aleja stromov, kde sa sústreďovalo tisíce vrabcov. Keď k večeru dolietali nedalo sa ani rozprávať kvôli džavotu. Keď sa zotmelo utíchli. Ľudia na Rendezi v záhradách pestovali zeleninu, chovali hydinu, zajačikov, ale aj kozy, holubov, ošípané. Takými známymi holubármi boli pri stanici p. Černý (Fekete), p. Šimkovič – výpravca, ten choval holuby v činžiaku na povale. V tej istej bráne choval holuby aj Juraj Zlatinský, ale ten mal voliéry v záhradke pred činžiakom. Môj kamarát Palo Kucej býval v nemocenských domkoch pred vstupom lokomotív do depa. Choval poštových holubov a ja som mu pri tom asistoval. Poštové holuby sa aj cvičia. Paľov otec, ale aj môj cestovali na mašine. Do klietky zobrali holubov na mašinu a postupne ich vypúšťali, napr. prvého v Trnave, druhého v Trenčíne, tretieho v Žiline. Vždy sa vrátili domov. Bol dohodnutý termín vypustiť holubov z klietky napr. o 12,00 v Žiline a o 15,00 boli holuby doma na streche na Rendezi. To bola radosť!

Na Rendezi sa nechoval hovädzí dobytok, ale v Rači ešte v 50-tych rokoch bolo cca 800 kusov. Veľa domácností na Rendezi chovalo kozy, hovorilo sa im „Proletárske kravy“.

V roku 1955 už bola spomínaná, sa odohrala nešťastná udalosť v Kaviči, chlapci Benko, Achberger boli postihnutí výbuchom míny, keď ju rozoberali. V roku 1952 alebo 1953 bratia Kiškovci vyrobili tzv. natĺkač. Na drevenú pažbu sa pripevnila oceľová trubka, ktorá zo zadnej strany bola sklepnutá a z boku trubky vyvŕtaná dierka. Trubka sa naplnila pušným prachom a zpredu sa do trubky dala gulička. Zápalkou sa inicioval cez dieročku pušný prach a vyšla rana ako z dela. Ondrej držal vyrobenú zbraň a jeho brat Milan zapálil pušný prach. Lenže oceľová rúrka sa roztrhla a Ondrejovi odtrhlo ukazovák na pravej ruke. Ukazovák zostal visieť na kožke a chirurgovia mu to čiastočne zreparovali. Milanovi popálilo tvár bez väčších následkov.


Nedeľné poobedňajšie korzo na Rendezi

V nedeľu poobede, najmä v letných mesiacoch sa promenádovalo hlavnou Dopravnou ulicou od Kasární po Guľovačku. Mládež, chlapci, dievčatá pekne vyobliekaní, ale aj dospelí sa korzovali celou Dopravnou ulicou, bolo veselo, ale bola to aj prehliadka najmodernejšej módy, hlavne u dievčat.

Keď som spomínal, že na Rendezi veľa domácností chovalo kozy, popíšem jednu skutočnú udalosť. Babka Kišková na Guľovačke tiež chovala kozy. S mladou kozičkou, ktorá ešte nemala kozliatka išli do Rače lúkou na kopeček nad Kozmetikou Bohunským, ktorý mali capa. Kozičke sa nejako nechcelo, preto ju Miško Kiška, vnuk babky musel ťahať. Mne to nedalo, hrali sme na lúke futbal. Ondrej, Milanov brat mal poranenú ruku od výbuchu toho natĺkača. Išiel som Miškovi pomôcť dotiahnuť kozičku na ten kopeček do Rače. Keď sme ju konečne dotiahli pod ten kopeček, zrazu ako keby niečo zvetrila vo vánku ktorý fúkal z kopečka. To už nás ona kozička ťahala do toho kopca. Prišli sme na dvor Bohunským, cap to zaregistroval a postavil sa v košiari na zadné. Ostatné sa už ani nedá popísať. Kozička vrhla dve krásne kozliatka. Príroda potvrdila svoje, lebo na budúci rok ťahala ona babku a vnuka Milana za capom do Rače.


Letné večery.

Schádzali sme sa pri konzume, chlapci a dievčatá. Miško Wenzl hral na harmonike a veselo sa spievalo do neskorej noci. Keď štípali komáre horeli nám cigáre zo šachoria a tie odháňali komáre. Repelent sme vtedy nepoznali. Milan Šoka z vymývačky chodil na gymnázium do Bratislavy a pozval spolužiaka z Prešporka na Rendez, ktorý dobre hral na gitare. Ovládal Ježkove pesničky, ktoré v tom čase boli populárne, ešte dodnes som niektoré nezabudol.


Tanečné večery.

Prebiehali v klubovni v Závodnej kuchyni. Ludvik Barát dal dokopy gramofón so zosilovačom a prebiehala škola tanca, ktorej sa zúčastnili chlapci a dievčatá. Učiteľom tanca bol Ludvik Barát, ktorý nás učil tancovať valčík, polku, tango, foxtrot ale aj čardáš. Najlepším tanečníkom bol Milan Ondruška so svojim špeciálnym štýlom keď partnerku prinútil ruku držať zvisle pri tele. Tieto tance sa organizovali dosť často.


Letné brigády mládeže.

V rámci mládežníckeho hnutia boli organizované letné žatevné brigády. Prvá žatevná brigáda bola organizovaná v roku 1952 na ŠM Sládkovičovo. V tomto období prebiehala letná olympiáda v Helsinkách. Vedúcim tejto brigády bol Juraj Zlatinský. Pracovali sme na poliach pri mláťačkách, jednotenie repy,obracanie ďateliny, ale aj v konzervárni Sládkovičovského cukrovaru. My, ako chlapci sme boli ubytovaní v priestoroch mládežníckej organizácie pri cukrovare a dievčatá v slobodárkach tamojšieho cukrovaru. Brigády sa zúšastnili Juraj Zlatinský, Viera Zlatinská, Ján Zlatinský, Imrich Federič, Lajko Čech, Dušan Husarovič, Milan Ondruška, Štefan Ondruška, František Lebeda, František Achberger, Rudolf Achberger, Kamila Achbergerová, Ludvik Barát, Milan Vajda, Ernest Martiš, Vierka Hladká, Magda Jelušová, Jozef Jeluš, Pavol Kucej a ďalší.


Druhá žatevná brigáda.

Organizovaná bola v roku 1954 na ŠM Sereď. Ubytovaní sme boli priamo na Štátnom majetku v drevených barákoch spolu so sezónnymi pracovníkmi. Náplňou práce bola žatva (zber obilných snopov po kombajne na kríže, jednotenie repy, tabaku), dievčatá pracovali ako pomocníčky pri vešaní tabakových listov v sušiarňach. Na polia nám vozili aj stravu. Ráno plnotučné mlieko s domácim chlebom s maslom. Obedy a večere nám varili miestne kuchárky po domácky. Veľkou nevýhodou bolo, že v tomto letnom období bolo nesmierné množstvo múch až to bolo nepríjemné. Dievčatám to niekedy aj vadilo. Počas tejto brigády sme mali na ubytovni rádio a počúvali sme reportáž z OH. Hrdinom týchto OH v Helsinkách bol Emil Zátopek. Vedúcim tejto brigády bol Milan Vajda. Z dievčat sa zúčastnili Eva Buzgovičová, Helena Federičová, Jarka Jolišová, sestry Prokopové, Chmúrová. Z chlapcov tu boli Lajko Čech, Dušan Husarovič, Ondrej Kiška, Imrich Federič, Ernest Martiš, Milan Ondruška, Štefan Ondruška.

Tretia žatevná brigáda sa konala v roku 1955 v auguste pod Tatrami. Túto si nepamätám, nakoľko som sa jej nezúčastnil.


Ostatná brigádnická činnosť na Rendezi.

Začiatkom 50-tych rokov chlapci zhadzovali uhlie z vagónov do figúr na skládku v lokomotívnom depe. Šampiónom v zhadzovaní uhlia z vagónov bol jednoznačne Jožko Machaj. Väčšinou chlapci zhadzovali vo dvojiciach. Dano Antalík si dokonca zarobil na motorku Jawu 250 cm3. Hlavným uhlobarónom bol p. Fedor Cích. Brigádovali sme aj v JRD Vajnory. Boli to práce na búračkách a zemných prácach. Keď sa začali stavať Krasňany (Habeš). Murárom sme nosili pitnú vodu pri ich práci za symbolickú hodnotu.


Znovuzrodenie.

Keď p. Eduard Wenzl popísal jeho udalosť, ktorá mu zachránila život, keď vyskočil z vlaku, ktorý sa samovoľne pustil z Hlavného na Rendez a spôsobil veľké škody, ako chlapec si na to veľmi dobre pamätám .

Prípad môj:

V roku 1940 v letných mesiacoch som mal 4,5 roka. Otec ma zobral so sebou v nedeľu poobede do kolkárne. Kým on hral kolky ja som vyšiel na vŕšok kopky v areáli závodnej kuchyne, ktorá slúžila na uskladnenie piva pre výčap u Foltína. Na vrchole kopky bol nízky stĺpik na rozvod elektriny pre osvetlenie skladovacieho priestoru. Bolo teplo, zem bola suchá. Ja som sa snažil odmontovať porcelánovú šálku (izolátor) a v tom momente ma začala triasť elektrina, nechcelo ma to pustiť. Zbadal to p. Foltín, ktorý náhodou bol pozrieť do mäsiarne (výseku) odkiaľ bola vedená elektrina na vrch kopky. Duchaprítomne zareagoval a údajne skratoval drôty nejakou palicou a tým vyrazil poistky, mňa to pustilo. Nastalo veľké haló. Ihneď sa prestali hrať kolky. Spôsobilo mi to popáleniny 2. stupňa na ľavej ruke. Otec ma potom zobral Dr. Hlaváčovi, ten mi dal mastičku na popáleniny. Mama mi spomínala, že celú noc ma v posteli mykalo, trhalo. Rozprávali mi, že v tej pivnici bolo najmenej 100 čertov. Keď som pozeral reláciu pani Heribanovej „Anjel strážny“ bol hosťom Pavol Hamel. Spomínal, že keď bol koncertovať v Prahe vystupoval do rána a doobeda mal letieť späť do Bratislavy. Keďže bol unavený v čakárni na letisku zaspal a lietadlo zmeškal. Toto lietadlo vtedy pristálo na Zlatých pieskoch a Paľo Hamel sa narodil druhý krát. Keď pani Heribanová otvorila tú veľkú knihu ochrancov, anjelov, tak narodení k dátumu 7. decembra prislúcha anjel strážny menom „Hakariáš“. Tento termín narodenia prislúcha aj mne. Anjel strážny „Hakariáš“ ma zrejmä ochraňuje aj v súčasnosti.

Záver:

Koncom 50-tych rokov ročníky 1936 – 37 – 38 odišli na vojenskú základnú službu. Slúžil som v Martine 1956 -1958. Spolupracovníkom na rote bol aj známy Zdeno Sychra.

Naša generácia sa rozpŕchla. Ja som sa priženil v roku 1960 do záhradníctva v Rači. Stal som sa obyvateľom Rače. To je ale iná kapitola môjho života

Zdravím Rendez

Ernest Martiš


RUDO PETRÁŠ - ročník 1940, narodený už v srdci Rendezu v starých činžiakoch si spomína na kultové miesto stretávok jeho generácie nasledovne.

Rendezskym miestom našich stretávok boli vtedajšie kamenné schodíky pred hlavným vstupom vchodu dverí železničného zdravotného strediska. Naša partia to boli mená Janko Nadič, Vlado Buzgovič, Pišta Matyáš, Dušan Križka, Slavo Barát, Stano Charvát, Eva Vrablová, Magda Jahnátková, Palo Androvič, Palo Kanás, Karol Kraus. Debatovalo sa o všetkom možnom čo sme vtedy prežívali, uťahovali si jeden z druhého, ale aj si navzájom pomáhali radami ako riešiť problémy, ktoré nás vtedy trápili. Bolo tam veľa smiechu, humoru ale aj upokojujúceho ticha uvedomujúc si ako nám je dobre, že môžeme byť len tak bezstarostne spolu. Veľa času sme trávili aj v blízkom nákladnom drevenom vagóne (bez kolies), kde sme o sto šesť hrávali stolný tenis, ktorý sme tam vedeli hrať celučké dlhé hodiny.

BOŽENA ORAVCOVÁ – ročník 1941 na prechádzke spomienkami do mladosti si nasledovne spomína na roky 1956 1960.

Boli to nádherné a nesmierne tvorivé roky, kde najmä pani Buzgovičová a pani Fraňová založením „Zväzu žien“ (predtým živeny) zapájali do kultúrnych aktivít mladých ľudí cez vzniknutý „Divadelný spolok“. Pani Fraňová prejavila naplno svoje danosti v kultúre ako režisérka, organizátorka a naštudovala niekoľko hier slovenských tvorcov Kubo, Kamenný chodníček, Dobrodružstvo pri obžinkoch a ešte niektoré humorné skečové vystúpenia. Veľký úspech dosiahla hra „Dobrodružstvo pri obžinkoch s ktorou sme sa zúčastňovali na krajských súťažiach a obsadili sme s ňou druhé miesto v Michalovciach. V hlavných úlohách tejto hry hrali Janka Holišová, Edita Getková, Magda Jelušová, Joze Kočí, Eva Buzgovičová, Michal Ondruška, Milan Vajda atď. Výrazný talent bol Jozef Kočí, ktorý si túto oblasť kultúry (dramaturgiu v Slovenskej televízii) vybral za celoživotnú činnosť.

Aktivite a obetavosti za činnosť pani Márie Fraňovej by sme chceli vzdať hold všetci účinkujúci a tiež naši rodičia, pretože mládež bola vhodne zamestnaná nácvikmi a nepotĺkali sa zbytočne po krčmách a bezcieľne po uliciach. Uvedené zoskupenie a činnosť mladých ľudí vyvolala i nové športové aktivity na Rendezi. Iniciatívne sme si zorganizovali volejbalové ihrisko pred novými činžiakmi, ktoré sme si v zimnom období prerobili na zimné klzisko s osvetlením a bolo to veľmi chvályhodné, že nielen mládež, ale aj naši rodičia vytiahli korčule a zimné večery trávili s nami, vychutnávajúc čaro korčuľovania.

Zriadením kina v spoločenskej sále s perspektívnym plánom jeho fungovania prišli vtedajší riaditeľ základnej školy pán Modlitba a pán Štefan Buzgovič. Prvým premietačom bol Igor Modlitba a po ňom Peter Buzgovič. Pokladníkom bola pani Buzgovičová a uvádzačkou pani Tomašovičová. Trafiku vedľa železničnej stanice prevádzkoval vtedy určitý čas invalidný dôchodca Vladimír Buzgovič, neskôr legendárna rodina Chmurových, ktorá vdýchla do trafiky život a čaro miesta, ktoré každý ochotne navštevoval (rodina Fiedlerových bola ďalšou vzácnou ságou, ktorá udržiavala vysokú latku kvality predaja a láskavej rodinnej atmosféry).

RUDO KOČÍ – ročník 1941, spomína na obdobie mladosti na Rendezi touto priehršťou spomienok.

Bolo to obdobie na ktoré sa nikdy nedá zabudnúť nielen preto, že sme boli mladí, ale najmä z dôvodov, že na Rendezi sme mali veľmi skromné podmienky vďaka čomu sme zase vedeli vytvoriť miesta stretávok, síce viac ako improvizované, ale moja generácia sa tam cítila neskonale šťastne a spokojne. Kultové miesto stretávok vtedy boli vstupné kamenné schodíky do budovy železničného zdravotného strediska, kde sa nad nami mihalo len slabé svetielko, ktoré nám vytváralo pohodovú súkromnú atmosféru. Kultové miesto schodíkov malo svoje dodržiavané nepísané pravidlá, kde starší harcovníci mali svoje privilegované miesto na vrchole schodíkov, mladší, šťastní že môžu byť súčasťou partie mali vyhradené miesto na dolných miestach schodov. Čo tam odznelo mladíckych plánov, túžob čo z nás bude v budúcnosti, preberalo sa všetko čo ťažilo naše mladícke srdcia, ale aj kopec radosti, smiechu z príbehov, ktoré sa odohrali v našom útulnom malom Rendezi. Bolo tam aj veľa prejavov nezištného kamarátstva, keď niekto potreboval pomoc materiálnu, duchovnú, či pocit bezpečia, opory, že priatelia ho na sto percent nenechajú v štichu. Druhým obľúbeným miestom z môjho pohľadu bolo miesto klubovne v priestoroch kina Pionier. Hrali sme tam vtedy veľmi obľúbený stolný tenis, rôzne spoločenské hry a samozrejme rozprávali a rozprávali o všetkom čo nás prekvapivo zraňovalo, alebo nad čím sme žasli, lebo to bolo pre nás nové, nepoznané. Bolo to vďačné miesto najmä v čase tuhých zím, nevľúdnych daždivých jesení, keď čas svetla už poobede od 16,00 zhasol do tmy.

Partia tejto generácie to boli Edo Klein, Rudo a Milan Petrášovci, Stano Charvát, Janko Čech, Milan a Olino Kišovci, Ero Martiš, Jojo Jahnátek, Števo Machaj.

JANKO ČECH, ročník 1941 – osobnosť, ťahúň svojej generácie, zakladateľ a organizátor úspešného dobrovoľného požiarneho zboru na Rendezi, člen divadelného súboru ako osvetľovač, zakladateľ Fans futbalového klubu Slovana Bratislava spomína na obdobie detstva a svojej mladosti týmito postrehmi a spomienkami.

Rendez mojich mladých čias, to bolo nádherné malé miesto plné lúk, hájikov, lesíkov či tajomného, dobrodružného Kaviča obdareného krásnymi vodnými plochami a nepreniknuteľným množstvom stromov a rastlín. Žilo tu mnoho skvelých ľudí, ktorí tu vytvorili jednu veľkú železničiarsku rodinu, ochotnú si pomáhať, vždy keď to druhí najviac potrebovali, vedeli však zároveň vytvárať svojim nadaním a schopnosťou pestrý spoločenský, kultúrny, športový život, ktorého výsledky mohli často obdivovať ľudia nielen v celej Bratislave, ale aj na Slovensku a vo vtedajšom spoločnom štáte Československu.

Čas 50-60-70 rokov 20. storočia to boli roky, kedy sme vtedy, my mnohí mladí ľudia každý obdivovali svoje vzory v dobrovoľných požiarnych zboroch, parašutistoch, futbale, hokeji atď. Rendez mal vtedy svoju požiarnu zbrojnicu, na to obdobie solídne dobre vybavenú, ktorá polohovo stála na súčasnom mieste budovy Rubikonu, respektíve kancelárskych priestorov FAX a Copy. Za budovou požiarnej zbrojnice smerom ku koľajisku nasledoval dvor, ktorý susedil s budovou Dreveného baraku, na ktorom bola sušiareň na vodné hasičské hadice. Vo vnútri budovy Požiarnej zbrojnice sme mali namaľovaný veľkolepý hasičský znak, ktorý majstrovsky namaľoval pán Luknár, nad ktorým čnel nápis „Na boj s ohňom buď vždy pripravený!“ V samotnej garáži sa skvela ERENA MUSTEVŇÁK, v jej blízkosti sa nachádzala závesná striekačka PS – 12, samotné hasičské auto bolo vybavené striekačkou PS – 8. V budove Civilnej obrany, ktorá stojí aj v súčasnosti oproti budove reštaurácie Rubikon (žltá poschodová budova) bolo druhé hasičské auto ERENA MUSTEVŇÁK, kde vtedajším náčelníkom CO bol pán František Luknár, skladníkom bol Miško Herman z Jura pri Bratislave, neskôr Rendezák Peter Chromiak a poslednou bola Rendezáčka Anka Novotná (Göröková).

Dovoľte, aby som pre historickú pamäť, ale aj úcty k bývalým kolegom Dobrovoľného požiarneho zboru na Rendezi vymenoval týchto vzácnych ľudí, ktorí spravili veľmi veľa pre činnosť a dobrú reprezentáciu tejto malej časti Bratislavy. Členovia Dobrovoľného požiarneho zboru a Civilnej obrany na Rendezi boli:

Členovia veliteľského zboru DPZ: Ján Janeček, Štefan Mihalovič, Ján Čech
Predseda: Michal Jarábek, Fero Jurina
Členovia výboru: Ján Matúš, Ondrej Trnovec, Jozef Mareneič, Kamil Hanzel

Členovia DPZ a CO: Julo Horváth – šofér, Jeluš Ján, Jozef Ondruška, Jozef Janata, bratia Klamovci zo Šenkvíc, Ján Mackovčin, Michal Kováč, Janico Chobot zo Šenkvíc, Jozef Ledvoň, Kočí, Imro Čambal z Veľkých Úlan, Edo Klein, Paľo Čeles mladší, Ďulo Schrek zo Šenkvíc, Ján Ešmír st., Ján Ešmír ml., Ján Vagala zo Šenkvíc, Stano Charvát, Ján Olša.

Traja členovia DPZ sme mali nádherné nové modré požiarne uniformy, pred nimi sme mali staré vojenské + čiapky. Boli sme aj držiteľmi cenných požiarnych odznakov – Za príkladnú prácu – Ján Janeček, Štefan Mihalovič, Ján Čech. Na poslednej ceste na večnosť, som na znak úcty k dlhoročnej poctivej a záslužnej práci v DPZ na Rendezi zariadil zosnulým pánom Janečkovi, Mihalovičovi pohreb s čestnou strážou príslušníkov požiarnej mestskej organizácie „Glombo Lovas“ za účasti vtedajších šéfov mestského výboru požiarnej ochrany Bratislava sídliacich v Dome hasičov. Pre dobrú znalosť a pochopenie na akej dobrej kvalitatívnej úrovni pracoval vtedajší DPZ na Rendezi uvediem aspoň tento výpovedný stručný prehľad našich výsledkov:

Činnosti – mali sme dve družstvá žiakov. Jedni boli mladší žiaci, druhí starší žiaci, ktorí boli vybavení modrými uniformami, čiernymi košeľami, čiapkami a požiarnymi opaskami, ktoré nám dodal mestský výbor požiarnej ochrany v Bratislave. Mali sme aj napriek veľkej konkurencii majstra Bratislavy v súťaži jednotlivcov Jožka Schmidta, ktorý dokázal poraziť konkurentov z oveľa väčších a lepšie vybavených dobrovoľných požiarnych zborov čím výrazne prispel k skutočnosti, že našu dlhoročnú prácu s mládežou v požiarnictve uznávali a rešpektovali v celej Bratislave. Získali sme na nespočetných súťažiach v rámci Bratislavy, vtedajšieho Československa veľké množstvo víťazných plakiet, medailí, vlajočiek. DPZ zažiaril napríklad aj v Šenkviciach, kde získal „Keramický súdok s pohárikmi“, ba dokonca naše družstvo civilnej obrany získalo „Kryštálový pohár“ od vtedajšieho ministra dopravy ČSR. Nosím v sebe hnev aj žiaľ, nie kvôli sebe, ale práve za týchto skvelých reprezentantov Rendezu v DPZ vďaka ktorému mnohí ľudia na Slovensku a v Čechách spoznali a mali v úcte že existuje malá časť Bratislavy – Rednez, ktorá sa prezentuje svojou odvahou, šikovnosťou a ľudskosťou, že konkrétny človek bezcitne zobral všetky tieto ocenenia, ktoré tvorili pozoruhodnú časť histórie Rendezu. Verím, že sa napokon ozve svedomie tohto pána a vráti ocenenia tam, kam právom patria teda obyvateľom Rendezu, ktorí sa budú môcť hmatateľne presvedčiť, že majú byť na čo hrdí v trvaní a živote Rendezu.

Ako posledné perličky zo slávneho obdobia DPZ na Rendezi dodávam informácie, ktoré vám priblížia ducha atmosféry najmä 50-60-70 rokov 20. storočia. Posledný deň v apríli od rána až do 2. mája sme mali DPZ pohotovosť v našej požiarnej zbrojnici. V noci z 30.4. na 1.5. sme totiž stavali drevený stožiar MÁJU, ktorý vtedy majestátne sídlil na našom malom námestí, kde v súčasnosti rastie v ohrade vianočný strom. Drevený stožiar nám vtedy vždy obetavo a spoľahlivo dodal pán Julo Schrek zo železničnej prekládky na Rendezi. Ráno 1.5. sme vždy spoločne rituálne dostali vynikajúci hasičský guláš zo Závodnej kuchyne a na vtedy existujúcej drevenej budove stanice (oproti budove Rubikonu) vyhrávala slávnostne dychová hudba, ktorá nás všetkých odviezla na Hlavnú stanicu, odkiaľ sme išli do prvomájového sprievodu a neskôr po jeho skončení nás znovu všetkých odviezol späť do rodného Rendezu.

Členovia DPZ vykonávali aj pohotovostné asistencie pri voľbách ako zabezpečovatelia ochrany pred možným požiarom v budovách kde sa volilo napríklad pred budovou kina Pionier, Dreveného baraku a tú istú činnosť sme vykonávali aj pri zábavách miestnych spolkov na Rendezi (Červený kríž, záhradkári, Živena, Zväz žien atď.).ktorých vtedy do roka bolo našťastie priam nespočetné množstvo.

Musím spomenúť aj legendárnu vodnú nádrž Civilnej obrany, ktorá slúžila ako zásobáreň vody pre možné požiare nielen na obytných, obchodných budovách, ale najmä na železnici, kde sa denno denne nachádzali vagóny s nebezpečnými horľavými látkami. V lete sa Veľký bazén ako sme si ho na Rendezi volali slúžil pre obyvateľov Rendezu, kde deti, mládež hrali prím a kúpali sa, hrali a opaľovali sa takmer od rána do večera, kde sme my požiarnici vykonávali bezpečný dozor. Ja som osobne mal na starosti vypúšťanie, čistenie bazéna a vzápätí znovu napúšťanie vždy po 21,00 hodine, aby táto voda nechýbala činžiakom oproti tzv. novým. Odpad bol riešený kanalizáciou zo strany, kde dnes stojí budova bývalej jedálne učilišťa.

Ďalším kultovým miestom mojej mladosti bol športový areál, ktorý sme volali Škvarka, kde sa niekedy od rána do neskorého večera hral futbal, volejbal, basketbal, tenis. Úsmevnou spomienkou pre mňa zostalo, ale nám vtedy často zamrzol úsmev na tvári, keď draho kúpená lopta skončila v záhradke u Junásových a pán Junás nám ju vždy bez milosti zlikvidoval. Zostali len slzy, hnev, ale na druhý deň už bola druhá, ťažko kúpená lopta aj keď vždy bola adeptom, že skončí svoju športovú púť u nekompromisného spomínaného pána.

Rendez sa vo svojej obdivuhodnej športovej histórii môže zaslúžene prezentovať ako miesto, ktoré dodalo vynikajúcich preborníkov aj v nebezpečnom, odvážnom športe parašutizme. Nezabudnuteľné mená, ktoré skvele reprezentovali Rendez boli Milan Petráš, Ivan Tomašovič, Šaňo Kuchar, Jožko Orný. Títo chlapci disponovali nielen odvahou, ale boli aj všestranne špičkovo vytrénovaní a mali navyše v sebe úžasnú cieľavedomosť a nezlomnosť, ktorou dosahovali športové úspechy, ktoré robili také dobré meno nášmu Rendezu.

Naše zlaté časy mladosti to bola aj éra divadla na Rendezi, kde som mal tú vzácnu možnosť byť priamo pri tom ako osvetľovač, ako súčasť výbornej partie mladých ľudí do ktorej tak ľudsky, mamičkovsky zapadla aj vzácna osobnosť kultúry Rendezu pani Fraňová. Divadlo na Rendezi písalo svoju históriu aj vďaka ženským spolkom ako boli napr. Živena, neskôr v tom istom formáte s nezabudnuteľnou pani Fraňovou znovu založený „Výbor žien“, ktorý výrazne obohatil spoločenský a kultúrny život Rendezákov. Dodnes mám propagačný materiál z celoslovenskej ochotníckej prehliadky divadielok a súborov z Michalovic z júna 1957, kde pod režisérskou taktovkou pani Fraňovej, výboru žien z Východnej stanice – Rendezu hrali divadelne, herecky veľmi úspešné Palárikove „Dobrodružstvo pri obžinkoch“. Maskérom vtedy bol Jaroslav Hubač, výtvarníci Michal Fraňo, Mária Buzgovičová, svetlá – Ján Čech. Z plejády výborných divadelných hier, ktoré najviac priťahovali divákov na Rendezi, či celom Slovensku to boli: KUBO, HUSÁRI, KAMENNÝ CHODNÍČEK a už spomenuté DOBRODRUŽSTVO PRI OBŽINKOCH. Dvorným priestorom kde sa odohrával svet divadla na Rendezi boli vtedy veľkodušné priestory kinosály Pionier, ktoré v tej dobe patrili k najväčším v Bratislave a kde k nám chodili aj bratislavskí herci od Dibarboru, Pántika, Kronera a skúšali si svoje predpremiéry kde tvrdili, že sa im hrá prvotriedne, lebo je tu divácke publikum, ktoré dobre rozumie divadlu. Kino Pionier som miloval ako celá naša mladá generácia, preto spomeniem aj ľudí, ktorí si to zaslúžia za svoju obetavú humánnu prácu

Takmer zadarmo, aby si ľudia na Rendezi mohli vychutnávať svet filmu vo vtedajšom jeho kúzle napätia, smiechu a dobrodružstiev. Boli to premietači Jožko Magát, Igor Modlidba a legendárna pani Porubská. Staré klasické kino až do jeho rekonštrukcie v 70-tych rokoch 20. stor. malo nevyvýšené rady, kde cena lístka na film vyznieva dnes až neuveriteľne t.j. 1,- koruna. Ďalšou perličkou mojich spomienok patrí aj miestam, kde sa konali zábavy, majálesy, juniálesy atď. Kultovým miestom zábav bol skromnučký, ale o to útulnejší Drevený barak, hlavnou budovou priestorov pre spoločenský život na Rendezi bola však vždy budova kinosály Pionier, kde po vyprataní lavíc boli ideálne možnosti pre hudbu, tanec a zábavu. Priestory pre letné zábavy boli vytvorené priamo pred kinosálou Pionier vo forme veľkého betónového kruhu, kde sa ideálne hralo a tancovalo, spievalo často, ba vlastne vždy až do rána bieleho.

Druhou arénou, kde sa odohrávali zábavy pod hviezdami za svitu mesiaca boli priestory bývalého lesíka v blízkosti budovy KS Impulz, či malého parčíka s lavičkami, kde bol tiež vybudovaný veľký betónový tanečný kruh. Chcelo to pre usporiadateľov zábav len to šťastie od matky prírody aby nepršalo a o ostatné aby bola vždy dobrá nálada a atmosféra sa postarala veľká rodina obyvateľov Rendezu. Povestnými zábavami pri výročí SNP sa stali najprv posedenia pri veľkej povstaleckej vatre, kde si zaspomínali priami účastníci SNP ako boli Ján Mackovčin, Poldo Majtan, Pavlík, aby napokon pri rezkej muzike, dobrom vínku na betónovom tanečnom kruhu sa zabávalo až do posledných síl ctených návštevníkov.

Zo spomienok ku ktorým sa najradšej vraciam patrí aj obdobie, keď sme v priestoroch, kde sme potom vybudovali ako hasiči krásny detský park, každý rok robili klzisko s večerným osvetlením v rámci svojich vtedajších materiálnych a technických možností (Janeček, Ján Čech). Klzisko skutočne parametrami veľké malo svoje hokejové bránky, navyše vybavené mantinelmi z drevených dosiek z vagónov, ktoré nám nezištne vtedy poskytol pán Štefan Buzgovič. Vytvoriť hladkú súvislú ľadovú plochu, bez takzvaných hrbolcov bolo aj vtedy, na rozhraní 50 –tych a 60-tych rokov, keď boli zimy neskutočne mrazivé s bežnými mínu 10 stupňami v noci nesmierne ťažké. V noci, aby sme vydržali pri polievaní ľadu tie treskúce mrazy, sme mali k dispozícii zo železničnej vozovky na Rendezi požičané tzv. „Koksáky“, kde sme sa zahrievali, len aby sme dosiahli ten túžobný výsledok v podobe hladkého, lesklého ľadového povrchu.

Detský park – jeho vybudovanie to bolo ako som už spomínal veľká zásluha nás, vtedajších hasičov, najmä detského bazéna, kde sa mohli malé deti naučiť plávať a rodičia nemuseli mať starosti o životy svojich malých ratolestí. O deti sa vtedy v detskom parku starali manželia Fiedlerovci, ale aj mnohí ďalší Rendezáci, ktorí tam poskytli všetko potrebné, keď sa decká nešťastne poranili pri športovaní na rukách či nohách v podobe dezinfekčného zásypu, obväzu atď. Patrí im za to skutočná úcta a vďaka.

Z celej plejády mojich spomienok nemôžu chýbať ani tie na slávne to futbalové obdobie Slovana Bratislava najmä v 50-60-70-80-tych rokov 20. storočia, keď Slovanu vtedy fandilo v bývalom spoločnom štáte Československu celé Slovensko. Viacnásobný majstrovský Slovan korunoval svoje úspešné futbalové ťaženie celou Európou, ziskom druhej najvzácnejšie cenenej trofeje „Pohára víťazov pohárov“ v pamätnom historickom roku 1969, keď som mal to šťastie spolu s partiou Rendezákov byť priamo na finále v Švajčiarskom Bazileji proti CF Barcelona na štadióne Sv. Jakuba, keď kapitán Slovana Bratislava Šaňo Horváth víťazne dvíhal so spoluhráčmi pohár vysoko, hrdo nad svoju hlavu. V histórii futbalu sa až dodnes nikomu nepodarilo získať žiaden európsky pohár ani v Česku ani na Slovensku a ukazuje sa, že pri kvalite súčasných mužstiev sa to už ani nikdy nepodarí. Futbalová liga tých čias to bolo obdobie najmä súperenia hráčsky kvalitného Slovana s pražskými mužstvami Sparty, Slávie, Bohemiansu, Dukly, moravských Brna, Ostravy, slovenských Lokomotívy VSS Košice, Žiliny a samozrejme vtedy veľmi kvalitnej Trnavy, ktorých ligové derby boli v Bratislave navštevované 25000 – 30000 divákmi, ktorí dokázali spoločne vytvoriť atmosféru hodnú anglickej ligy. Deň ligového zápasu, ktoré boli väčšinou v sobotu, nedeľu, to bol pravidelný športový sviatok, kde novinári už týždeň pred zápasom správne zapaľovali zdravé emócie fanúšikov, z Rendezu vtedy pravidelne chodilo na futbal 50-60 fanúšikov na svoje tradičné, posvätné, rituálne miesto, ktoré sa nachádzalo pod „starými hodinami“. Fanúšikovské miesto Rendezákov bolo ohľaduplne rešpektované ostatnými fanúšikmi Slovana, ktorí mali tiež podľa štvrtí v Bratislave svoje takzvané pláciky. Rendez disponoval množstvom skutočne verných fanúšikov, ktorí poctivo chodili nielen na ligové zápasy, ale nevynechali často ani jeden prípravný zápas či ovládali absolútne bezchybne futbalové zostavy Slovana, výsledky dôležitých alebo aj bežných ligových zápasov. Pod „starými hodinami“ ma štadióne Slovana vládla vždy pravá vášnivo horúca futbalová atmosféra plná humorných poznámok, glosov na adresu rozhodcov či futbalistov, keď predvádzali výkony, ktoré špičkovali naše fanúšikovské nervy. Rendezski fandovia boli známy tým, že dokázali povzbudzovať aj vtedy, keď sa hráčom nedarilo a dokázali strhnúť aj srdcia všetkých fanúšikov na štadióne, aby napokon mohol ich milovaný Slovan zvíťaziť. Stretávka fanúšikov sa pravidelne konala v blízkosti štadióna Slovana pod viechou vo vinárni, kde sa slovne hecovalo, padali zaručené tipy výsledkov, aby napokon tie isté partie po zápase zapíjali radosť alebo smútok, podľa úspešnosti futbalového výsledku. Konečnou stanicou tejto vernej fanúšikovskej rodiny Rendezákov bol však vždy legendárny hostinec na Rendezi Roller, kde sa až do neskorej noci predebatovávalo akú hernú taktiku mal Slovan zvoliť, alebo ktorý hráč mal alebo nemal nastúpiť v jeho základnej zostave. Boli to nádherné futbalové časy, keď na štadión Slovana chodili mužstvá od brazílskeho Botafoga až anglický Derby Country či taliansky AC Milán. Prežité fanúšikovské chvíle s mnohými Rendezákmi pri veľkom množstve zápasov, to je jedno z mojich najkrajších období života a navždy budem prechovávať úctu a vďaku k týmto ľuďom, ktorí si zaslúžia aby zostali v pamäti a histórii Rendezu. Starí verní fanúšikovia z Rendezu pod „starými hodinami“ to boli páni: Kováčik, Matejovič, Bartovič, Vanček, Zelenický, Uhlík, Orný, Luknár, Kováč, Sekerka, Majtán, Vajda, Hergovič, Čech Ján, Strieborný, Švancar, Libay, Kraus, Brveník, Fraňo, Wenzl Edo, Androvič, Horný, Šafárik, Fašung, Snopčok, Roháčik, Jurena, Mihalovič, Chmúra, Bliska, Kupka, Svitek, Matúšek, Čeles Paľo, Ešmír atď.

Toľko z mojich postrehov a spomienok z čias kedy Rendez bol jedna veľká rodina, kedy som mal šťastie žiť s mnohými vzácnymi ľuďmi s ktorými som dúfam tiež pomáhal vytvoriť svojimi spoločnými aktivitami miesto, kde sme zažili skutočný pocit domova s množstvom nádherných spomienok a zážitkov. Na Rendezi som sa narodil a žijem v ňom až doteraz a vždy keď sa pozriem do archívu môjho života v podobe maličkostí, drobností, či už sú to lístky na veľké futbalové finále PVP v Bazileji medzi Slovanom a Barcelonou, kde Slovan historicky zvíťazil, či sa pozriem pre mňa stále nádhernú uniformu veliteľa DPZ na Rendezi, množstvo fotografií ktoré pripomínajú ľudí, udalosti, príbehy, som šťastný že mojim domovom bol, je a bude tento malý kúsok zeme v Bratislave, zvaný Rendez.

Jozef Kuchar – Šaňo ročník 1942 – Výrazný spoločenský ťahúň svojej generácie najmä v 50-tych rokov prvej polovice 60-tych rokov 20. stor. v zväzarmovskej činnosti jej športových aktivitách.

Generačná skupina ročníky 1935 až 1950, v ktorej podľa mojich znalostí boli nasledovní obyvatelia Rendezu:

Rudolf a Milan Petráš, Pavol Antalík, Šaňo, Ivan a Peter Kuchárovci, Dita, Jana a Dana Hergovičové, súrodenci Čelesovci - Pavol, Pišta, Eva, Ružena a Irena, Arika a Dodo Šimkovičovci, Mimo a Darina Jányovci, Marian Uhlík, Božena a Lyda Oravcové, Jano a Dežo Nadič, Anka Novotná, Majtanovci, Egon a Dodo Orný, Ivan a Marika Šimovci, Bugárovci – Vilma a Luboš, Laco a Ivan Lipkovci, Dušan a Dana Križkovci, Ivan, Viki a Luboš Hauskrechtovci, Joko Ondruška, Edo Klien, Anka Snopčoková, Julo a Dušan Finka, Jano Čech, Vlado Paška, Edita a Laco Geťkovci, Lyda, Jaro a Miloš Kuchar, Vilo a Jano Urbanec, Máderovci, Buzgovičovci, Jelušovci, Chorvátovci, Barátovci, Ivan a Eva Tomašovci, Pišta Matiaš, Kozárovci, Pajdlhauzerovci, Pušerajtrovci, Horný, Pulecovci, Kucejovci, Juhásovci, Saturiovci, Partlovci a ďalší.

Predškolské obdobie : Ako deti sme mali čo obdivovať pre blízkosť vtedy ešte civilného letiska vo Vajnoroch kde pristávali rôzne typy lietadiel aj vojenské. Často sme dlhé hodiny sledovali ich pristávanie alebo odlietavanie. Niektorí sme mali možnosť sa nepozorovane dostať do stráženej časti letiska v ktorej boli uložené vraky lietadiel a „vyskúšať „ lietať alebo pohrať sa s cíferníkmi a inými prístrojmi týchto vrakov. Bolo to nezabudnuteľné aj preto, že strážnik nás dobre popreháňal a nebyť diery pod plotom asi aj chytil. Nezabudnuteľné boli aj tajné návštevy vozového depa vagónov, ktoré sa tam opravovali a mi sme mali možnosť prvý raz vyskúšať mäkké sedadlá rýchlikovej jednotky, či pozrieť si ležadlový alebo jedálenský vagón.

Nedá mi v tejto časti nespomenúť aj spoločné potulky a detské zábavky v „bombových“ jamách, ktorých bolo okolo Rendezu niekoľko desiatok. Tu sme sa hrali na prírodovedcov a chytali sme motýle, chrobáky, žubrienky, žaby, mloky a rôzne iné živočíchy. Mnoho krát sme tu našli aj pozostatky granátov, črepiny z bômb a aj tyčinky pušného prachu. Takýchto pozostatkov z vojny sa dalo vyhrabať v okolí Rendezu hlavne na žel. stanici, v lesíku poblíž terajšieho Impulzu a v Kaviči. Podľa mnohých, celá časť železnice mala podklad nasypaný z pozostatkov vojenskej munície. Nájsť tyčinky pušného prachu bolo úplne jednoduché.

Našimi miestami zábavy boli neďaleké pozostatky bunkra, ktorý stal v terajšom priestore Vojenskej akadémie a stohy slamy, kde sme skúšali prvé zoskoky z výšky. Nedá mi nespomenúť aj naše hry v kanály, ktorý pôvodne odvádzal vodu z blízkych Karpát a neskoršie splaškové vody z neďalekých Krasňan tzv „plienkovej kolónie“. Tu sme mali zábavu s balónikmi, ktorých tu bolo dostatok a z dôvodu nedostatočnej vedomosti ich pôvodu, boli predmetom našej hry. Ale čoskoro nám rodičia z pochopiteľných dôvodov túto zábavu zakázali. Objektom hier bol aj priestor cesty, ktorú budovali cca 3 roky do blízkej Rače, kde sme stavali kameňové bunkre a vozili sa na prepravných vozíkoch tzv. „ponvágloch“. Tento priestor bol však známy častými úrazmi a preto nám ho striktne zakazovali. Doteraz neviem prečo nebol vôbec nikým zo strany investora strážený. V tejto časti spomeniem aj našu zábavu robiť „delové rany“ za pomoci karbitu a vody tak, že sme do akejkoľvek uzatvoriteľnej plechovky z malým otvorom nasypali karbit a tento zaliali vodou. Keď to bolo už dostatočne zaplynené tak sme škrtli poblíž dierky zápalkou a výbuch bol na svete. Hra bola nebezpečná no nás chalanov to veľmi bavilo až do času, keď sa karbit nedal zohnať. Používali ho železničiari do lámp na svietenie.

Škola: Väčšina mojich ročníkov vychodila 5 tried na Rendezi a 6 až 8 triedu v Rači. Moje ročníky – 1942 a 1943 sme ôsmy ročník absolvovali už opäť na Rendezi Z mojich spomienok na školu mi utkvelo v pamäti, že sme vyučovanie v prvých dvoch triedach začínali modlitbou a od tretej triedy sme už spievali hymnu a potom pieseň Práce. Často skôr pravidelne denne sme museli piť rybací olej, či rôzne lekvári. Tiež ako sme sa dostali do školského skladu URNY a pobrali domov rôzne konzervy a škatule s dobrotami ako cukríky, čokoládu, keksy, kávu, sardinky a pod. Celý Rendez si pochutnával na dobrotách, ktoré škola dostala, ale zrejme málo kto o tom vedel. V ôsmej triede sme mali vynikajúcich učiteľov ako boli matikárka Danišová, slovenčinárka a ruštinárka Stehlíková, fyzikár Mataščík a ďalší.

Aktivity: Časté podvečerné stretnutia za Kasárňami pod topoľmi, kde Dodo Šimkovič hral na harmonike pikole alebo gitare a ostatní sme spievali. Tam vznikali aj prvé lásky, či prvé priateľské vzťahy. Hrávali sme futbalové, hokejové či volejbalové turnaje, pričom tieto ihriská, klziská alebo kurty sme si sami vytvárali. Futbal sa hrával v škole, na lúke alebo pred barákmi. Hokej na vybudovaných klziskách pred barákmi alebo prírodných na močarinách v Kaviči, pri Rači, alebo na Šprindovom majeri.

V roku 1958 bola založená Zväzarmovská organizácia pri Rušňovom depe Bratislava -Východná stanica. Táto mala v roku 1959 približne 50 členov. Jej poslaním bolo podchytiť mládež pre športové aktivity, ktoré neboli až dosiaľ v tejto osade obvyklé. Takto vznikli krúžky a aktivity:

branno-turistický, strelecký, rádioamatérsky, modelársky a neskôr parašutistický.

Predsedom Základnej organizácie Zväzarmu bol Milan Juhaniak a jednotlivé krúžky mali svojich vedúcich:

strelecký – M. Juhaniak a M. Petráš
branno-turistický – F. Hergovič
rádioamatérsky – Šaňo Kuchar
modelársky – Peter Burgovič
parašutistický – M. Petráš a Šaňo Kuchar

Strelecký krúžok mal svojpomocne vybudovanú strelnicu v Kaviči, členovia krúžku sa zúčastňovali mestských streleckých súťaží, kde získali niektoré ocenenia a 1. a 2. výkonnostné triedy. Najaktívnejšími členmi boli Edo Klien, Milan Petráš, Šaňo Kuchar, Viki Hauskred, Fero Feldeš, Jožko Orný, Ján Čech a Pišťa Čeles. Priestory schôdzok mali v prvej kasárni.

Branno-turistický robil spoločné výlety do Malých Karpát a hlavne stanové tábory počas víkendov na Zochovej chate. Začiatkom jari sa každoročne uskutočňovali branno-športové Dukelské preteky, v ktorých účastníci mali možnosť pretekať v behu na čas a vzdialenosť, v streľbe na terč zo vzduchovky a v hode granátom . Zúčastnilo sa ich do 50 mladších občanov Rendeza, rozdelení do 3 vekových kategórií.

Rádioamatérsky robil svoju činnosť v zasadačke rušňového depa. Krúžok mal v začiatkoch činnosť asi 25 členov. Postupne sa naučili určité základy rádioelektroniky a zostrojili kryštálom ovládané a sfunkčnené rádio.

Modelársky mal pre svoju činnosť vytvorený priestor v drevenom baráku pri Rušňovom depe. Jeho členovia si skonštruovali viacero modelov lietadiel – aj motorových a zúčastňovali sa mestských súťaží.

Parašutistický krúžok založili M. Petráš a Šaňo Kuchar, ktorí tento druh športu začali vykonávať na letisku vo Vajnoroch. Absolvovali základný výcvik a po úspešnom zvládnutí teórie prišli na rad aj prvé zoskoky. Neskoršie už ako športový členovia zväzarmovskej parašutistickej skupiny vo Vajnoroch, získali pre tento šport viacerých Rendezákov . Zoskoky padákom uskutočnili aj nasledovný- Viki Hauskrecht, Jožko Orný, Milan Kliment, Marika Kováčiková, Milan Kucej, Ivan Tomašovič, Pipčo Martiš a ďalší. Mnohí z nich sa stali vojenskými výsadkármi. Najlepšie športové výsledky v tomto športe získali Ivan Tomašovič, ktorý bol aj členom československej reprezentácie a Šaňo Kuchar.

Okrem uvedených zväzarmovských aktivít sa mnohí z tejto generácie stali členmi hasičského zboru pri Železničnej stanici Bratislava – Východné a zúčastňovali sa rôznych hasičských súťaží v rámci Československa.

Členovia Zväzarmu a Hasičského zboru každoročne organizovali športovo-branné popoludnie, kde občanom Rendeza predviedli branné a športové ukážky, ako napr. výcvik psov, modelári predviedli svoje modely, parašutistický a hasičský výcvik a pod. Na týchto akciách predviedli svoje bojové umenie aj vojaci z vtedajších Hurbanových kasárni tzv. „modráci“, ktorý zabezpečovali chod vojenského letiska v Ivanke pri Dunaji.. Tieto akcie organizačne zabezpečoval Šaňo Kuchar .Základná organizácia Sväzarmu ukončila svoju činnosť v roku 1965.

Moja maličkosť sa v roku 1962 oženila a zobrala si za ženu pôvabnú rendezárku Juditku Hergovičovú s ktorou máme 4 deti . V roku 1965 sme sa odsťahovali do Stupavy a v roku 1972 sme dostali byt v Karlovej Vsi, kde doteraz žijeme. Ale na Rendezi sme často, mali sme tu rodičov a teraz skoro denne chodíme na našu záhradku a kŕmiť naše mačičky.

Jozef Kuchar (Šaňo).

MILOŠ LUKNÁR ročník 1942, ťahúň a organizátor kultúrneho a športového života, poet – písanie básní a literárnych žánrov

PO STOPÁCH DETSTVA
CMM alias Luky
10.10.1956

Pamäte vôni
Po stopách detstva
Zbieraš ich s láskou
Prilepíš páskou
Na štrikované svetríky
Našich mám.
***
Lopty a bicykle
Luky a praky
Koníky, ponvágle
Idú tak odvážne
Srdcia ti odviaže
Keď šarkan v povetrí
Tvoj domov nebeských brán
***
Hniezda v orechoch
Voňavé agáty
Belasí orgován
Dvere sú dokorán
A pani Rašmanová na deti kričí a kričí
***
Na stole v kuchyni
Konvalinky zostali
Pečať to nedelí
Otcovia kráčajú
Kvitnúce lipy už opojne voňajú
Kukurice na uhlí, na vode
Nie jeden zúbok vylomia bez vôle.
***
Na dvore kotliny obrovské
Slivkové lektváre
Na deti čakajú voňavé
***
Hojdačky z fošní
Bože naši už došli
Slnko za hory práve zapadá
Skáčeme dole
Ešte ti zavolám
Možno sa vymotám
Na chvíľu pod bránu k činžiaku
***
Lopúchy, komindel, repíče
Žihľava ostrá
Pichliače veliké
Husénce malinké
Ešte sa nechystajú spať ....
***
Husi aj sliepky
I kohúti v záhradkách
Podivne stíchli
Holuby z nebies
Zlietli na strechy
Večerné ticho prelomí Ivo (Var.), Ivo (Hausk)
Nežnými dúrmi...
***
Dievčenské (kaučukové) bábiky
Lupene ruží
Materi dúška
Lístočky z brezy
Zostali kdesi na schodoch z Rendezskeho detstva ....
***
Spomínam cez slzy (panny Márie)
Na zvončeky belasé
Ďatelinu lúčnu
Tisíce sedmokrások
Orloje radovánok
Už ich tu ale niet ....

Vo veršoch „Pečate Rendezu“ a „Po stopách detstva“, ktoré vznikli v rokoch 1953 – 1956 z mojich pocitov a zážitkov som niektoré sentencie vybral zo svojich denníkov a spomienok, ktoré si uchovávam podnes. Snažil som sa zachytiť atmosféru Rendeza, ako ju vnímali moje oči, ako som to zachytil v tej dobe. Starý Rendez mal svoju históriu, bol ozajstnou križovatkou nielen vlakov, ale aj osudov ľudí, ktorí sem prichádzali za prácou k železnici z rôznych kútov Slovenska, ale aj okolitých štátov.

Starý Rendez bol zvláštnou provinciou, kde vládol železničiarsky duch, zvláštny pokoj, ale aj intenzívny rozvoj po vojne v r. 1945. Boli tu postavené dva staré činžiaky, dve kasárne, železničné depo, nemocenské domky v zaujímavých sekciách, obchod, železničná stanica, železničný dom, škola, závodná kuchyňa, hostinec, zelovoc, pekáreň a nie veľa rodinných domov, malá trafika, neskôr holič, obchodík, drvený, malý so zmiešaným tovarom. Tri nové činžiaky začali stavať po r. 1945 a postupne ako ich dokončievali sa ľudia začali sťahovať do bytov. Domy sa dokončievali postupne, v tom stavebnom tempe sa rýchlo ukončovali chodníky, prípojky, kládla sa dlažba v predsieňach, balkóny sa zasmolovali, upevňovali sa rýmsy, montovali zámky a madlá na bránach. Keď sme sa dostahovali v r. 1946/47 zostali mi ako malému chlapcovi zaujímavé spomienky. Pred činžiakmi boli úzke koľajničky asi 1 m a na nich si robotníci posúvali v malých vagónkoch stavebný materiál piesok, štrk, dosky, smolu v sudoch a pod. Vagónky boli vyklápacie, niektoré s ručnými brzdami. Na otvorených ohniskách v plechových sudoch robotníci roztápali smolu a staveniskom sa niesol štipľavý dechtový dym, smola vrela a roznášala k činžiakom. Čuchové a sluchové vnemy i zrakové boli tak silné, že ešte podnes cítim vôňu tej smoly. Bolo tu veľa husí čo si ľudia prichádzajúci z dedín priniesli so sebou. Husi lietali medzi domami, gagotali, sipeli medzi vravou ľudí, duneli parné lokomotívy pískali, vagóny narážali na seba, ako ich posúvali na jednotlivé koľaje. Rendez mal neodmysliteľné vône, všade na okolí boli modré aj biele orgovány, agáty, orechy, lipy, maliny, moruše, topole, veľa harmančeka, žihľavy, lopúchov a rôznej buriny, pichliače malé aj veľké. Táto zmes vôní a zápachov, ktoré sa miešali zo železnice, kde často prevážali okrem uhlia, dreva, železnej rudy aj hydinu, statok, prasce, kravy, kone. Môžete si predstaviť tie detské zmysly ako preciťovali tie rôznorodé vnemy. Ľudia ako postupne osídľovali jednotlivé domy začali si robiť záhradky pred domami a v nich chovali sliepky, kohútov, morky, prasatá, zajace, holuby, husi. Nebolo záhradky aby v nej neboli kvety astra, macošky, georgíne, ruže, margaretky, tulipány, ovocné stromy slivky, ríbezle, čerešne, jablká, gutne, hrušky, marhule, orechy. Bolo tu veľa vtáctva, vrabce, sýkorky, stehlíky, pinkavky, holuby, vrany, sovy, kuviky, bociany, káne, myšiaky, bolo tu veľa myší, žiab skokonov, ropúch, hadov, jašteríc. Rendez samotný, ale aj jeho okolie bolo obklopené krásnou prírodou, hájmi, lesíkmi, pastvinami, lúkami, lúčinami. Treba spomenúť krásne čiernobiele lastovičky, škorce, žlny, ďatle, netopiere, poľné studne, potoky, potôčiky. Do potoka, ktorý tiekol z Krasnian (plienková kolónia, Habeš) cez okraj Rendezských lúk smerom východným a tam sa napájal na Blahutov a Vajnorský potok sa napájali tri menšie Račianske potoky. Za točňou tiekli dva potoky, jeden sa tiahol za koľajami, druhý pred koľajami. Pri točni bola vymývačka vagónov, kde sa vagóny umývali a sušili na odstavenom koľajisku. Medzi vymývačkou a koľajami, ktoré viedli cez výhybky na hlavnú stanicu sa v dvoch trojuholníkových plochách nachádzali stojaté vody, šachoriny, vrbiny, mohutné rozkonárené topole. Obďaleč, severne bola Šelichová továreň na renováciu gúm a tesne po vojne sa tam vyrábali bakelitovo kaučukové baterky, hnedé, ručné svietidlá so zväčšovacím skielkom vpredu na závit. Pred točňou boli odstavené rušne snehomety asi 3 ks a staré doslúžilé lokomotívy. Na lúkach hneď za potokom sa hrávali nožíky, karty, opekala sa kukurica na ohni, pri bunkri sa púšťali šarkany, modely lietadiel, kolieska, okolo činžiakov sa naháňalo, bicyklovalo, oceľové skruže sa poháňali rukami, púšťali sa papierové lietadlá, dievčatá sa hrali s bábikami pri popelni alebo na nej, pri kŕmnikoch, chlievoch, v záhradkách sa stavali udiarne, pivničky (hroble), zemiakové krypty. Cez pekné počasie sa sušilo prádlo na slnku v záhradkách. Z kôre topoľov sme strúhali malé lode. Z hliny (žltej a červenohnedej) sme si modelovali rôzne nádoby, figúrky. Na lúkach bolo po vojne veľa jám, kráterov po zhodených bombách hlbokých 3-5 m, širokých 5-10 m. Rendez bol strategickou križovatkou železníc, boli tu opravovne, depá, zásoby uhlia, dreva, rudy, pohonných hmôt, chemických látok, blízko malé vojenské letisko, vojenské kasárne, takže letectvo sa sústredilo na bombardovanie Rendezu ako celku. Neďaleko Dimitrovka – Nobelova továreň na výrobu dynamitu a iných chemických látok. Z Ivánskeho letiska často štartovali a pristávali lietadlá Dakoty, dvojmotorové, štvormotorové. Robili hlboký burácajúci hluk. Po vojne sa malé vojenské letisko vo Vajnoroch stalo športovým letiskom, kde sa robili športy parašutizmus, výcvik na bezmotorových klzákoch, vetroňoch, výcvik na malých motorových lietadlách Zlín, ruských dvojplošniakoch AN-24, modelárstvo atď. Letecké dni s medzinárodnou súťažou na ktorých sa zúčastňovali francúzski, americkí, nemeckí, českí, ruskí piloti. Na Vajnorskom letisku havaroval významný francúzsky pilot na jednoplošníkovi, ktorý si sám zhotovil. Pri premete 2-3 m nad zemou spadol a zabil sa, volal sa Bianconto. Trosky tohto lietadla boli za hangármi dlho uložené. Boli sme často ako chlapci na letisku, učili sme sa ako sa skladajú padáky, pomáhali sme zbierať malé padáčiky (čechory), ktoré vždy padli neďaleko od parašutistov.

Na letisku rástli dobré špičky, malé korenisté huby kuriatka a občas aj šampióny. Bola tam zvláštna tráva, veľmi hustá a kríky v nej rástli do kruhov 1,5 – 3 m. Pre dobrý chlieb sme často chodili robotníckym vlakom do Čeklísa (terajšie Bernolákovo), tam bola pekáreň a robili tam veľmi chutný guľatý chlieb. Jedným vlakom tam a druhým späť.

Vajnory sa prezývali Dvorníky. Račania prezývali Rendez aj Opičí ostrov. Račania boli Hádari, Vajnoráci šípkari. 2x do roka prechádzali cez Rendez z okolitých dedín južného Slovenska procesie, peši sa išlo od kostola ku kostolu do Rače a cez hory smer Marianka (Mariatál) a niektorí išli až do Šaštína. Boli to pútnici, ktorí svojou pešou púťou si išli uctiť pannu Máriu. Chodilo sa aj na púte k pustému kostolíku pred Svätým Jurom. Boli to celé rodiny, muži, ženy, deti. S trochou jedla a vody sa kráčalo asi 4 – 5 hodín tam a späť. V školách sa ráno začínalo vyučovanie pozdravom „pochválen pán Ježiš Kristus“ a krátkou modlitbou a hneď potom sa spievala pieseň Znej pieseň práce vznešená, alebo Internacionála. Niekedy sme si zaspievali aj hymnu. V Rači fungoval zväz Skautov, zväz vyslúžilých vojakov a hasičský zväz. Do Račianskych hôr sa chodilo na výlety, relaxovať alebo na hríby, čučoriedky, maliny, gaštany. V račianskej vinárni u Janka Vrbu sa tancovalo, hrala sa tam hudba – harmonika, gitara, mandolína, podávalo sa tam drobné občerstvenie. V zimných mesiacoch sa na Rendezi sánkovalo na guľovačke, pri Závodnej kuchyni, alebo zo závejov na lúkach, ktoré boli vysoké 5-7 m. Bombové jamy boli zafúkané snehom, spodná voda zamrznutá. Do týchto jám sme si vykopávali skrýše, niečo podobné ako severské iglu. V lete sme si stavali na stromoch orechov alebo líp veľké hniezda, do ktorých sme sa schovávali. Boli sme naslovovzatý špehúni. Od skorej jari až do jesene sme chodili bosí. Trampky, ako sa vtedy hovorilo teniskám sme nosili aj 2-3 roky.

V nemocenských domkoch býval p. Geťko, mali dve deti Editu a Vlada. Pán Geťko mal svoje nákladné auto Ford Canada, s ktorým roznášal čo ľudia potrebovali. Občas nábytok, občas uhlie, drevo a podobne. V prvom činžiaku bývali Buzgovičovci, dve rodiny Peter a Vlado. Peter mal pred záhradkou opravenú garáž – dielňu, kde sa opravovali motorky, bicykle, lietadlá čo si sami vyrábali. V starom činžiaku zase pán Jány mal pred záhradkou garáž a v nej malú stolársku dielňu. Rendezsky obyvatelia boli väčšinou katolíci, evanjelici, židia, grécko katolíci a baptisti. Nažívali spolu harmonicky v dobrej zhode. V základnej škole bol riaditeľom pán Hronec s manželkou, ktorá tiež učila, neskôr bol riaditeľom pán Modlidba s rodinou.

Veľký športový fandovia, ktorí sa vedeli zapáliť pre rôzne športové hry boli p. Sekerka, Hauskrecht, Majtán, Nadič, Jány, Hergovič, Várady, Križka, Martiš, Lipka, Ilavský, Porubská, Prochádzka, Wenzl, Zachar, Klein, Strrieborný, Hladký, Horváth, Ondruška, Durný, Skočdopole, Ešmír, Čeles, Oravec, Snopčok, Roháčik, Chmúra, Nagy, Androvič, Červenka, Benčič s manželkou, Máder, Husarovič, Luknár, Gocký, Danihel, Baráth, Jajcaj, Olajec, Orný, Horný, Bugár.

Na Renezi sa v lete plávalo, kúpalo na Bagri vo Vajnoroch. Hral sa volejbal, futbal, turistika, bicykle, karty, guľky, posilovalo sa, vyrábali sa činky z oceľových kolies malých ponráglov, beh, šprint, hod guľou, hod oštepom, lukostreľba, naháňačky po celom Rendezi, stanovanie, rozvíjal sa hasičský kolektív, ktorý mal dobré výsledky, streľba z prakov, vzduchoviek, streľba z kľúčov, streľba z krabíc naplnených karbidovým práškom s vodou, niečo ako delobuchy, stavali sa malé makety lodí, plachetníc, lietadiel, zbierali sa známky, nálepky zo zápaliek, pohľadnice, fotografovanie, vyrábali sa malé a veľké šarkany, bezmotorové lietadlá malé motorové modely, skoky do diaľky, skoky do výšky, šplhanie po stromoch, vyrábali sa výrobky z hliny, liali sa z olova a cínu rôzne odznaky, zbierali sme železo do zberu a z peňazí sa kúpili prvé televízory do školy a do depa (červený kútik). Sledovali sme športové podujatia, vyučovalo sa tu náboženstvo, hudobná výchova, hra na husle, gitaru, harmoniku, rozvíjal sa divadelný krúžok, hrávalo sa divadlo, vyrábali sa malé rádiá, kryštálky, v každom činžiaku sa v pivniciach vytvárali dielne, kde sa mládež zdokonaľovala v remeselnej zručnosti, zbierali sa liečivé rastliny, huby, lesné maliny, čučoriedky, orechy, gaštany, zbierala sa lipa, chodilo sa na brigády privyrábať nejaké peniaze vykladať vagóny – uhlie, drevo, chodili sme na žatvu, v zime to bol hokej, vytváranie malých klzísk v parku pred činžiakmi, prírodné plochy na lúkach, rybníkoch, báger, guľovačka, Kavič, Kalná, pod Šelichom boli tiež vodné plochy za račianskym družstvom, opravovali sme bicykle, motorky, staré autá, driapalo sa perie do perín, zbierali a chytali sa motýle, chrobáky, v zime sa odhadzoval sneh na chodníkoch, uhlie sme kupovali na železnici a zhadzovali si ho do pivníc, ženy plietli svetre, šili, vyšívali dečky, pomáhali sme pri zbere zemiakov, pomáhali sme susedom oberať kukuricu, šúpať klásky, na rolách sme zbierali klásky, hral sa stolný tenis, poetický krúžok bol činný, maľovanie prírody, chovali sa poštové holuby - pán Šimkovič, Stráňavský. Na rôzne sviatky účinkovala dychovka, Rendez mal svoje kino, biliard, gulečník, trafiku, holiča p. Šnurmachera, p. Hinternaus mal malý obchodík za holičom – zmiešaný tovar. V hokeji sa robili turnaje. Tam, kde je bývalý detský parčík sme urobili hokejový štadión, mal spevnené okraje z dosák a fošní, mal svoje osvetlenie, bránky. Vynikajúci borci Rendezskeho hokeja boli Vlado Buzgovič, Olino Kiška, Jozef Chmura, Milan Roháčik, Lajo Čech, Selecký, Dušan Kriška, Miloš Luknár, Ivan Domin, Faňo Ilavský, Edo Turčanský, Dodo Orný, Pipo Jahnátek aj jeho brat, Martiš Ero aj Pipo, Záturecký(Brveník) Vlado, Križka Braňo, Skočdopole Ivan, Ivan Várady, Ivan, Viktor a Luboš Hauskrecht, Bartovič Emil, Miloš Drgoň, Vlasiš Jaro, Porubský, Sýkorovci Palo a Peter, Antalík Palo, Petráš Rudo a Milan, Čelesovci Palo a Pišta, Luboš Ešmír, Luboš Gáfrik, Mimo Jány, Nadič Dežo, Majtánovci, Uhlík, Šimo, Vlado Paška, Pišta Matiáš, Lenc, Prokop Vilo, Rodný, Fiedler, Geťko, Suchoň, Jeluš, Masarovič, Ivan Štípala, Kročka, Pišta a Igor Tankovičovci, Svitekovci, Machaj Viktor a Janko, Jurina Jozef, Kozárovci Karol a Ivan, Horný, Valček Feri, Ivan Tomašovič, Kucej mladší, Karol Bína, Achberger Vlasto, Benkovci Dušan a Vlado, Libaj, Palo Junás, Androvič Palo a Peter, Tomanovič Tibor, Malíkovci, Buchora, Brunovský, Hut,Kleinert J., Honek Tono, Vavríček Tono, Votava, Nagy Imro, Červenka. Nebolo skoro chlapca čo by hokejku nedržal, alebo za loptou nebehal. V Závodnej kuchyni, potom neskôr v Drevenom baraku sa hral stolný tenis, Federič a spol. občas prišiel si zahrať aj Mĺkvy Jožko. Dva krát do roka sa robili zábavy, majálesy, juniálesy, maškarné plesy, tanečné zábavy rôznych spolkov ako boli červený kríž, záhradkári, hasičský spolok, športové atď. Mali sme dva futbalové štadióny, jeden bol na lúke pred činžiakmi, tam kde teraz stoja domy Ministerstva vnútra, druhý bol za kasárňou tam, kde je teraz skladové hospodárstvo (strešné krytiny a pod.)

Môj otec František Luknár robil na všetky zábavy, sviatky k 1. a 9. máju transparenty, maľoval výzdoby, maľoval osobnosti politického a kultúrneho života napr. Lenina, Stalina, VOSR, Masaryka, Husáka, Dubčeka, Svobodu, Štefánika, Komenského, Štúra, k vinobraniu, ku dňu železničiarov, na Mikuláša a podobne.

Na Rendezi bol dôstojnícky dom, pekáreň na kopci (blízko terajšej budovy stanice), hostinec Roller, ktorý prevádzkovala rodina Horná, zelovoc - p. Tankovič, prevádzka elektriky, kde pôsobili pán Janečka a pán Bača, boli tu dve staré Kasárne, ktoré boli zriadené ako ubytovne pre železničiarov počas služby. Obyvatelia Rendezu sa chodili do Kasární sprchovať, bola tu k dispozícii aj práčovňa a mangel.

PEČATE RENDEZA
CMM alias Luky
10.10.1956

Úžasná atmosféra z provinčného Rendeza sála
Kto ide po lúke pri bunkri dušu i srdce zovrie ti
Šarkany padajú v bezvetrí
Deti už chystajú sa spať
Milenci opačne hľadajú chvíľu
Pre svoje lásky predlžiť májový večer ....
***
Májové búrky, voňavé špičky na lúkach
Račianske kravičky ustaté z pastvín sa vracajú
Pastier Skala už bičom práska
Veď už len do Rače pomaly doskáče ...
***
Až Rendez podvečer
Obloha orangom skrášli
Júlia v záhrade kropí
A rozlieva lásku v záhonoch ruží ...
***
Zeleninové záhradky
Astre i macošky
Smädné rodu pijú
S obrovským krajcom chleba
Hladia v tú nádheru
V diaľavách stohy a prekrásne šíre lúky ...
***
Topole mohutné, vysoké
Kolom Rendeza stoja
Uhlie a sadze
Rušne a vogóny
Točňa a výhybky
Stovky to koľají
V detských snoch predsa len zostali naveky ...
***
Koľko tých lôpt a husí
Nabrali správny smer?
***
V závodnej kuchyni
Rum a pivo sa čapuje
Guláš a mariáš
Menia si stoly
Džbány a kanvice
Dvojice, trojice
Smäd celodenný zapíjajú
***
Pri stoloch vrava
Aká to karta padá ?
Adut alebo žaluď?
Och bože, Antalík kričí s čibukom v ruke
Hinternaus kontruje cigáru voňavú opľuje
Voňavý dym v Závodnej kuchyni
Ľahko sa vznáša ...
***
Urbancová s Horváthovou
Krígle len točia
Marice, Bystrice, Džunky, Detvy či Mentolky a Lipy z rúk do rúk frčia
Chlapi už končíme, desiata odbila
Krčma sa zatvára posledná partia
***
Mašina v stanici zapíska
Para si odfúkne
Matúška z kancľa s placačkou vykúkne
Hybaj už do depa
Mašina jedna
Rendez už pomaly do noci padá ...
Posledná čata Roháčik, Snopčok
Domov sa vracia
Štvorica pri bráne
Skočdopole, Várady, Hauskrecht, Orný
Susedia sú dvorní
Križka z Vrútok
***
Rozsiahle bariny
Myšacie diery
Bombové jamy
Vrany a vrany
Láskavé mamy
Strážili každý náš krok
***
Škovránky, motýle
Púpavy veliké
Rieka je potok
Človiečik otrok
Ide si životom po lávke sám ...
***
Lašťovky prekrásne
Letiace šípy
Okná a balkóny
Hniezda z hliny
Prišli nám oznámiť
Prekrásnu zvesť
Leto už začalo
Deti sa tešili
Na dlhé prázdniny
***
Keď lúkami občas prehnal sa vietor
Pichliače kolená leteli svetom
Pri Šprinclovom majeri
Palice, udice, gumáky
Skupiny chlapcov sedeli na tráve
Žaby a skokany prehnuté vrbiny
Zabudli na ryby keď orchester
Vzniesol sa sem
Kľukaté lúčne chodníky
Voňavé senníky
Diaľavy, páľavy
Tu Boh je zem
Okamih času
Dupotom koní vo večernom prachu
***
Vysoká modrá obloha
Lúky a role
Kamenná studňa a karásky v nej
Dozrieva žito
Mladosti obrázky
Nevädze poľné
Červené maky
Spomeň si spomeň
Na prežité roky
***
Žembera s koníkmi
Drevo a brikety Rendezom rozváža
Ženy a deti na pole vyšli
Pozbierať zrno a klásky
Zima im narobí nie jedny vrásky
***
Snehové fujavice prišli
Zaviate cesty
Autobus nechodí
Drezína – motorku zobudí na prvej koľaji
Uhľové prázdniny
Brigády na cestách
Tunely s snehu vysoké
Každý je potrebný
Čo lopatou vyhodí
Kavič je les na konci Rendeza
Preťatý koľajou
Vojnovou lopatou zakryté míny
Pancierové päste, pušný prach, granáty
V obidve strany tam vojaci naši padli
Voda ich zakryla na miestach bolesti
Topoľ aj mohyla vyrástli do krásy
Koľaje na vŕšku končiace stavidlom
Karbitka dohára
Lietadlá – vetrone videné radarom
Na ploche letišta eskadra pristáva
***
Naproti letiska
Kasárne malé
Koľaje z Čeklísa na Rendez idú
Vo vlaku kartári veselo pospevujú ...
Petrenka domkár na vŕšku stojí
Návestie otvára sám
V záhradke kravička, kozičky
Mlieko pre detičky
Lejú do konvičky ...
Výhybkár Achberger
Lampáše zažína
Výhybky olejom mastí
Koľaje dunia
Pod tonami uhlia

VILO URBANEC – ročník 1943 sa preniesol do svojej mladosti s týmto vyznaním. Naše kultové miesto stretávok partie boli staručké dobré železničné kasárne, tie prvé od hlavnej cesty v prízemných častiach budovy. V zime tam bolo útulne teplúčko, cez leto tam vládol chládok, no proste ideál pre nás mladých, kde sme mali vlastné súkromie bez dozoru rodičov, takže témy našich rozhovorov boli od bežných zážitkov dňa až po všetko tajomné, zakazované, ktoré vzrušovalo myseľ každého dospievajúceho a mladého človeka. Boli dni, kedy sme sa smiali v jednom kuse, rozoberajúc rôzne postavičky Rendezu, ich rôzne beťárske kúsky, ale vedeli sme si uťahovať aj sami zo seba bez toho, aby sme sa vedeli na to uraziť, ak niekto slovne pošteklil naše niektoré ješitné vlastnosti. Boli to nádherné, neopakovateľné chvíle, len sme si vtedy neuvedomovali že čas mladosti života vie tak neuveriteľne rýchlo plynúť. Kto boli tí parťáci – Pišta a Paľo Čelesovci, Vlado Paška, Hana Snopčoková, Božena Hinternausová, Ľuba Valachová, Lyda a Božka Oravcové, Lyda Kuchárová

HANA SNOPČOKOVÁ - ročník 1943, výrazná osobnosť kultúry na Rendezi na začiatku 60-tych rokov vytvorila divadelný súbor Lastovička zo základnej školy na Rendezi, v druhej spolupracovala s Jožkom Chmurom s divadlom malých foriem mládežníckej skupiny vtedajšieho ČSM. Obidve tieto divadlá, úplne odlišne typovo zamerané, režisérsky viedla, usmerňovala, značne pozitívne ovplyvnila myslenie a názory celej tejto talentovanej generácie.

Hana Snopčoková na svoje tvorivé obdobie s deťmi, mládežou v divadle spomína nasledovne.

Detský súbor Lastovička vznikol z jedného pionierskeho oddielu. Pán Záhorský, riaditeľ rendezskej základnej školy na začiatku 60-tych rokov ma poprosil, aby som si vzala tretiu triedu pretože nemal vedúcich. Súhlasil aj s tým, že moja činnosť bude zameraná na malé javiskové formy. Takto kolektív vznikol. Musím zároveň dodať, že ma to veľmi mrzí, ale s pani Fraňovou som nikdy nespolupracovala, nakoľko sme názorovo, generačne boli iná generácia, s inými názormi. Nepoužívala som kulisy, robili sme na prázdnej scéne, robili sme nové, ešte nezažité formy, ktoré staršia generácia neuznávala a okrem toho pani Fraňová nikdy nepracovala s deťmi.Toto bola detská skupina a pracovala som s nimi len tri roky a vytvorili sme tri programy. Vystupovali sme ale len v rámci Bratislavy. Bolo to štrnásť vystúpení.

Druhá skupina bola mládežnícka. Grupovala sa z miestnej ČSM (Československý zväz mládeže) a viedol ju Jojo Chmura. Pripravila som s nimi tri predstavenia poézie z diel Ludvíka Aškenázyho, Miroslava Valka a skupiny básnikov okolo časopisu Mladá tvorba. V tomto súbore boli okrem Joja Chmuru aj Hela Kročková, Elena Sekerková, Janko roháčik, Laco Lipka, Števo Mrva, ktorý mi aj jediný pomáhal pri deťoch, Rišo Šafárik, neviem či som si na všetkých spomenula. Boli to však dve skupiny, ktoré programovo aj vekom boli úplne samostatné. Celá táto činnosť trvala tri roky, takže žiadnou veľkou hviezdou sa preto ani necítim. Moja činnosť potom prešla do divadelného súboru MIKROSCÉNA na Záhradníckej ulici, neskôr som pôsobila v A-DIVADLE.

Chcela by som dodať závažnú informáciu o Červenom kríži. V roku 1958, keď prišiel na Rendez lekár Dušan Kupka začal sa angažovať v Červenom kríži. Vytvoril hliadku z piatich dievčat, ktoré sme chodili na 11-ročku do Krasnian. Bolo nás päť Ľuba Valčeková, Božka Hinternausová, Naďa Votavová, Lyda Kucharová a Hana Snopčoková. Pripravoval nás na súťaž hliadok a to veľmi dôkladne. Okrem pravidelných cvičení z teórie sme boli aj na dvojtýždňovej stáži v Štátnej nemocnici na úrazovke. Výsledok bol ten, že sme vyhrávali všetky súťaže končiac celoštátnou a boli sme aj v Prahe, kde nás prijal aj vtedajší prezident Novotný. Myslím, že to bol najväčší úspech Rendezárok.

Spomienka na Detský park, to sú pre mňa dve nezabudnuteľné zimy 1958 – 1959, keď chlapci urobili na celej ploche klzisko. Cez deň sa tam korčuľovali deti aj v rámci oddielových schôdzok a večer Janko Čech dal do okna dva reproduktory a my sme korčuľovali pri hudbe, pri umelom osvetlení. Bolo to proste úžasné.

Nedá sa nespomenúť si na vtedajší Zväzarm, ktorý mal na Rendezi veľkú tradíciu. Železničné rušňové depo dalo vtedy chlapcom priestory v prízemí starých kasární (blízko od hlavnej cesty). Chlapcov viedol Milan Petráš a Šaňo kuchár, ktorý s danou partiou si vymaľovali a zariadili klubovňu, chodievali strieľať zo vzduchovkami aj na súťaže a tu vznikla aj skupina, ktorá chodila na parašutizmus na letisko do Vajnor a keď išli na vojnu tak boli u výsadkárov. Ak si dobre pamätám, tak Milan Petráš mal vyše tisíc zoskokov a Šaňo Kuchár obdobne.

Vždy keď príde obdobie Vianoc, prídu mi na um naše Vianoce môjho detstva a mladosti na Dopravnej 45. Každý s rodinou sme večerali samostatne, ale potom to boli tie správne sviatky. Začali sme na treťom poschodí u Dreslových. Išli sme sa pozrieť na vianočný stromček a darčeky k Bolgačovým, potom všetci prešli k Snopčokovým, oproti Žiakovým, nižšie k Roháčikovým a obom Buzgovičovým a pred pol nocou sa skončilo u Seleckých. To, že sme videli všetky stromčeky, všetky darčeky, ale hlavne, že sme my deti behali po otvorených bytoch a mohli vyberať tie najlepšie zákusky, koláčiky. To boli najkrajšie Vianoce, ktoré trvali snáď dovtedy, kým sme nedorástli a nerozpŕchli sa z domu.

Moje spomienky patria aj chvíľam, ktoré dokumentujú aký bol ťažký a náročný život v rodinách rušňovodičov. Nedá mi však nespomenúť, pripomenúť štrajk, ktorý bol v čase, keď sa určitý čas muselo jazdiť nie na parných mašinách, ale na takzvaných mazutkách, ktoré boli poháňané mazutom. Bola som ešte doma a viem, že otec to veľmi ťažko prežíval. Jeho parná mašinka oblepená medailami a vyznamenaniami bola jeho všetkým. Keď prerobili staré mašiny, ktoré priviezli z Ruska (vojnová korisť od Nemcov) tvrdilo sa, že z Ruska na mazut, veľa posádok rušňov prišlo k úrazu, lebo kotle vybuchovali a my sme so strachom čakali či otec príde domov zdravý a živý. Vyšla vtedy iniciatíva u mladšej generácie ako bol otec, že budú štrajkovať a nenastúpia na nekvalitné mazutové mašiny. Pán Roháčik a Skočdopole sa dištancovali, ale mladí požiadali môjho otca, aby ako najstarší bol s nimi. Nič nevymohli a po troch dňoch všetko skončilo. Neviem ako pochodili ostatní, ale otca stiahli z mašiny. Pol roka robil popolvára a len rušňovodiči vedia aká to bola stavovská potupa a potom až do penzie jazdil posun. Môj otec bol nešťastný a cítil sa veľmi ukrivdený, pretože ho zrazu nikto nepoznal a v deň, keď zavŕšil šesťdesiatku odišiel do dôchodku. On, pre ktorého bolo zamestnanie rušňovodiča viac ako poslanie odišiel smutný a sklamaný.

Neviem či tieto moje spomienky Vám niečo dajú, ale ja som bola „Rendezárkou“ a nikdy som sa za to nehanbila. Bola som hrdá na svojho otca, na prácu železničiarov a nostalgia ma chytala vždy, keď sme prišli domov, za parnými mašinkami. Moje deti majú fotky so všetkými mašinkami, ktoré sú odstavené v depe, syn vedel čo znamenali čísla na mašine.

Hana SNOPČOKOVÁ sa vydala do srdca stredoslovenského kraja Žiliny, kde rovnako celoživotne pôsobila v oblasti kultúry.

JOZEF ORNÝ „ KYJAK“ – ročník 1946

Rendez mal vo svojej pestrej histórii množstvo chlapov to súcich, urastených, oplývajúcich veľkou fyzickou silou. Ja som mal to veľké šťastie v ére môjho nádherného detstva v 60-tych rokoch 20. stor., že v spoločnej bráne starého činžiaka, hneď nad nami býval to vtedy už bohatier nevídaný, mladík budiaci rešpekt a úctu za svoju priam nadprirodzenú silu.

Tým bohatierom skoro s dvojmetrovou výškou, rukami ako lopaty nebol nikto iný ako legendárny Jožko Orný, známy tiež pod bojovým menom „KYJAK“. Rodičia Orný, kde pán domu Orný bol noblesný muž s aristokratickými spôsobmi, pracujúci ako povestný elektrikár na železničnej stanici Bratislava Východ – Rendez, pani domu bola starostlivá domáca, neustále dohliadajúca, aby ich dvaja statní synovia, starší filozoficky založený Egon a mladší športovo zameraný Jožko mali vždy zabezpečené pohodlie a bohatú ponuku jedál na stole. Trávil som tam mnoho svojho detského času, lebo ma priťahujúco fascinovali rôzne elektrikárske súčiastky, rozobraté rádiá, ale najmä, že som sa mohol chlapčensky pochváliť, že som osobný priateľ urasteného chlapíka, ktorý dvíhal veľké váhy činiek nad svoju hlavu ako pierko, v zápasoch bez rozdielu veku porážal aj troch súperov naraz.

Jožko Orný, slovenský to „Valibuk“ mal však vo svojom veľkom svalnatom tele, nesmierne šľachetné srdiečko, ktoré úprimne bilo pre priateľstvo, férovosť, pohodovú atmosféru, ochotný vždy nezištne pomôcť slabším, alebo odstrániť osobné zlo, ktoré by malo ohroziť jeho blízkych, priateľov, známych. Je pravdou, pravdúcou, že Jožka Orného nebolo vhodné dlho provokovať zlomyseľnými poznámkami, alebo vyvolávaním prejavov grobianstva, lebo vtedy nastupovali jeho jasné signáli, že vzniknutú situáciu s nespratníkom bude riešiť tradične osvedčenou formou, osobným rýchlym letom vzduchom až na čerstvý vzduch.. Pamätám si pár neopakovateľných scénok, priam vystrihnutých ako z divokého západu, keď v hostinci u Rollera na Rendezi, niektorí zrazu alkoholom rozbujnení hostia neodhadli správne svoju pozíciu takzvaného neohrozeného bojovníka a po Jožkovom dôraznom prvom, ešte aj druhom upozornení pocítili jeho akciu, reakciu. Títo nešťastníci boli prví slovenskí kozmonauti, ktorí leteli vzduchom síce krátko, ale rýchlo, bohužiaľ na tvrdú nemilosrdnú Rendezsku zem. Najznámejšou príhodou, ktorá sa bude tradovať veky vekúce je historka, keď hostinec Roler navštívila úplne neznáma veľká tlupa vlasáčov, ktorá o sebe sebavedome vyhlasovala, že sú privilegovaná šľachta a vyhradili si tragikomicky tie stoly, kde práve sedela partia Jožka Orného v dobrej nálade. „Zmiznite, spodina z opičieho ostrova“ zahlásil hlasom neznášujúcim odpor najurastenejší z vlasáčov a odpľul si priamo pod nohy Jožka Orného. Nastalo len kratučké ticho, miestnosťou hostinca Roler prebehol žiarivý blesk a vzápätí sa rozpútali hromy v podobe expresne rýchlo rozdávaných faciek a kopancov, za ktorými nasledovali plachtiaci vzduchom vlasáči dopadajúci na vonkajší dvor tvrdej zemnej podlahy. V živote som už viac nevidel takú obratnosť a súhru partie chlapiskov Jožka Orného, ktorí vyčistili Roler do posledného zbedačeného cezpoľného šľachtica. S pocitom dobre vykonanej práce si znova sadli, ospravedlnili sa babke Rolerovej za krátku nepríjemnosť, objednali si pivko, pohárik tvrdého a v dobrej pohodovej atmosfére debatovali ďalej. Vlasáčov na Rendezi odvtedy už nikto nikdy nevidel., ale podobný osud stihol aj pár chlapíkov, železničných zamestnancov zo Žitného ostrova, ktorí zahlásili „Buta Slovák, tu sa bude oddnes hovoriť výlučne po maďarsky“, boli to ich posledné zle vybraté myšlienkové prejavy, lebo následne sa mihli kompletne všetci vzdušnou poštou na ulicu, kde ich privítala matersky Slovenská to zem. Rovnako dopadli aj trnavskí fanúšikovia, ktorí po najväčšom triumfe Slovana v PVP roku pána 1969, urážajúco vykrikovali, že šťastie padne aj na vola keď sa unaví. Tradičnou skratkou smerom von leteli smerom na Trnavu, aby boli doma čo najrýchlejšie. Podobne dopadli všetci, ktorí si nectili domáce Rendezske územie a nezhodnotili, že partia okolo bohatiera, valibuka Jožka Orného sú chlapi rastení ako buky a že ich dobrota a trpezlivosť má svoje presné medze. Občas sa stalo, že aj niektorí miestny „Old Shaterhandi“ potúžení alkoholom nezvládli správanie a scenár bol pôvabne vždy rovnaký. Otcovské napomenutie a vzápätí cesta letom - svetom von do prírody Rendezskej. Tak veľmi som im vtedy detsky závidel ich parťácke posedenia plné debát, humoru a smiechu, ochotu navzájom si obetavo pomôcť jeden druhému, tú radosť, potrebu byť spolu v dobrom aj v zlom.

Jožko bol verný tradícii v rodine a po otcovi bol železničiar, najskôr pomocník, neskôr samotný rušňovodič. Oženil sa, zobral si Rendezáčku Darinku Gockú, v dobrom manželstve mali dve deti a keď si mohol konečne vychutnávať slasti starého oca so svojimi vnúčatami prišla krutosť života. Najskôr ho nešťastne zrazilo auto pri prebiehaní z autobusu smerom na električku, neskôr s nemilosrdnými následkami, nádorom v hlave, ktorý bol neúprosne zhubný. Veril som, dúfal, že môj celoživotne obdivovaný bohatier prekoná aj tieto nesmierne ťažké prekážky, ale hry sudičiek Jožkových navždy kruto sfúkli jeho životnú púť. Stále aj dnes, keď sa prechádzam po Rendezi neskoro večer hľadím do okien starých činžiakov, kde Jožko Orný býval ako môj sused, počujem ten jeho hrmotný dobrácky smiech, pozeráme sa zasa spolu na nočnú Bratislavu plnú hviezd, hľadáme malé a veľké hviezdne vozy, smejeme sa na susedovi, zlostnom pánovi Benkovi.

Vilko Urbanec, jeden z jeho najlepších priateľov a nerozlučných verných parťákov povedal: „Bol to veľký dobráčisko telom aj dušou. Keď navždy odišiel, odišlo s ním aj kus môjho života. Takého priateľa máte, ak máte veľké šťastie len jedného za život.“

Jožko Orný sa na nás dnes pozerá už len z nebeského obláčika, ale v pamäti svojej generácie a histórii Rendezu zostane navždy ako jedinečný BOHATIER, VALIBUK s veľkým nekonečne dobrým srdcom. Na večnú to pamiatku mu partia chlapcov z Realu Rendez neoficiálne venovala trvalú spomienku, ktorá ho bude stále pripomínať v podobe pomenovania „Námestíčko Jožka Orného“ kde sídli trafika a živý vianočný stromček.

TEOŠ KOTES - ročník 1948, výrazný ťahúň a organizátor mládežníckeho života na konci 60-tych a celých 70-tych rokov 20. storočia spomína na rannú mladosť nasledovne.

Naše nádherné roky dospievania sú nerozlučne späté s „Guľovačkou“ mojim domovským miestom, akýmsi samostatným ostrovom na území Rendezu. Guľovačka sa nachádzala priamo v srdci koľajísk, kde od rána do večera posunovali mašiny, nákladné vagóny, spúšťali ich na roztriedenie podľa cieľa stanice, ale my decká, mladí ľudia sme to takmer ani nevnímali, považovali to za bežnú súčasť nášho života pri našich spoločných hrách či športových aktivitách. Dokázali sme si, na našom malom území Guľovačky vytvoriť malé plochy na futbal, hokej, kde sme s hrdosťou na náš ostrov slobody pozývali ostatné časti Rendezu na športové zápolenia, aby sme potvrdili, že chlapci z Guľovačky patria k špičke kvality celého Rendezu. Guľovačka sa zapísala do histórie Rendezu aj ako prvé miesto, kde sa vybudovala činkáreň v drevenej šope vďaka bratom Valachovcom, nám Kotesovcom bratovi Maťovi a Lacovi, časť práce som odviedol samozrejme aj ja. Športové vybavenie posilovacím náradím sme s poctivou drinou vyrobili v možnostiach prevádzky železnice od zváračov, kováčov až po vlastné tvorivé schopnosti. Zaviedli sme dni fyzickej zdatnosti, kde sme vonku na dvore pred domom súťažili, kto dvihne väčšiu váhu nad hlavu na šikmej lavičke, spraví viac kľukov, zdvihne sa viac na hrazde. Brat Maťo to najviac dotiahol v kulturistike aj s Pipom Martišom neskôr v priestoroch kina Pionier, Drevenom baraku a poslednom skvelom mieste v prízemných častiach železničných kasární, ktoré sú blízko hlavnej cesty. Guľovačka ako miesto, kde žili ľudia už dávno neexistuje kvôli prevádzkovým potrebám železníc, ktoré v druhej polovici 70-tych rokov 20. stor. všetky prízemné obytné domy zbúrali. Dnes už len pamätníci starého Rendezu si pamätajú obrazy Guľovačky, jeho domčekov so skromným spôsobom života, kde voda, drevené záchody boli vonku mimo domu a cez zimu pre návaly snehu sme boli odrezaní skoro od centra Rendezu. Napriek tomu zostane Guľovačka v mojich spomienkach ako krásne miesto môjho detstva, mladosti, kde kamarátstvo, vzájomná súdržnosť, ochota vždy pomôcť jeden druhému som už v takej miere nikdy nezažil.

DUŠAN FINKA - ročník 1950

Spomienky na „Veľký bazén“ a to čo po ňom nasledovalo.

Pre nás„Veľký bazén“ pre iných obyčajná hasičská nádrž. Už jeho poloha v centre Rendeza mu zabezpečovala veľkú popularitu. Pre decká v našom veku bol neodolateľný. V lete, či v zime, či bola voda napustená, alebo nie, vždy sme vedeli čo s ním. Pravda boli obdobia, keď sme mali doň zakázaný prístup. Funkciu jeho strážcu plnil p. Ledvoň a jeho krásny, cvičený nemecký ovčiak Ada. Vtedy sme aspoň spoza plota obdivovali výcvik psa a kúsky, ktoré nám s ním predvádzal jeho majiteľ.

V lepších časoch sme však bazén využívali naplno. Práve s ním sú spojené naše prvé plavecké pokusy a neskôr aj bežné kúpanie. Hrávali sme sa tam rôzne hry. Obľúbená bola najmä hra

„Na karasov a na šťuky“. Karasy mali za úlohu preplávať z jedného brehu bazéna na druhý breh po šírke. Šťuka samozrejme chytala karasov vo vode a ktorého chytila pridal sa k šťuke. A tak karasov ubúdalo a šťúk pribúdalo. Skôr či neskôr bol chytený aj posledný karas a začalo sa odznova. Tí, ktorí vedeli preplávať celú šírku pod vodou mali výhodu a bolo ich ťažké chytiť Preborníkom v plávaní pod vodou bol Ivan Tomašovič. Ten preplával pod vodou celý bazén aj po dĺžke. Najrýchlejší plavec bol medzi nami Ivan Durný a k najlepším skokanom do vody patril Tónko Vavríček.

Keď bola voda vypustená, hrávali sme v ňom futbal na malé bránky. Bola to taká malá Maracana. Tí, ktorí momentálne nehrali a ďalší diváci sedeli na okrajoch bazéna ako na tribúnach. Veľmi častými a urputnými súpermi boli dvojice Janko Roháčik s Marošom Mrvom na jednej strane proti Richynovi

Šafárikovi a mne na druhej strane. Vzhľadom na Jankove športové kvality sa nám podarilo vyhrať len zriedkavo, ale bojovali sme vždy všetci ako levy. Cez zimu sme tam hrávali hokej v ktorom vynikal, kto iný ako Janko Roháčik. Keď sa nedalo hrať v bazéne spravili sme si ihriská so škvárovými mantinelmi pred činžiakom a hrali sme tam. Neskôr nás všetkých veľmi zasiahla Jankova predčasná, tragická smrť. Na bazéne prebiehali aj iné aktivity. Často sme tam na dekách hrávali karty, čítavali sme povolenú aj zakázanú literatúru (neboli to samizdaty) Podvečer sme sa tam stretávali s našimi platonickými láskami. Skúšali sme tam aj hru na gitaru. Dosť nás to chytilo a začali sme spolu s Marošom Mrvom chodiť aj na hudobnú školu. Maroš bol neskôr spoluzakladateľom big – beatovej

skupiny“Black Boys“ na ktorú sme boli dosť hrdí. Ďalší členovia skupiny boli Jožko Chromiak, Ľuboš Bugár a Fero Brečan. Ja s kamarátmi sme sa venovali skôr trampským pesničkám. Naša záľuba v prírode vyustila do založenia trampskej osady, ktorú sme nazvali “Klondike“ Nebolo to preto, že by sme chceli byť zlatokopmi v nejakom zmysle slova, ale tento názov pre nás predstavoval krásnu, nespútanú prírodu, ktorú sme mali aj v našom osadovom znaku a máme ju radi doteraz. Členovia osady Janko Urbanec, Tónko Honek, Milan Chromiak, Teoš Kotes a Paľo Šnirc si ma zvolili za šerifa.

Bola to funkcia skôr čestná, ale mala svoj význam. Do hôr sme chodili prakticky každý víkend. Náš „flek“ sme si budovali v račianskych horách neďaleko od Kocmundu. Pobyt v horách mal svoje prísne pravidlá, ktorým sme sa bez výhrad podriaďovali. Boli to krásne a šťastné dni na ktoré doteraz všetci radi spomíname okrem Paľka Šnirca, ktorý nás predčasne a tragicky opustil. V dobrom na neho spomíname. Niekedy s nami chodili aj ďalší chalani z Rendeza. Vlado Štanglovič, Maroš Mrva, Pišta Selecký, Dušo Máder, Braňo Puliš a niektorí iní. Vždy bolo veselo. Pekné chvíle som zažil aj s Vladom Štanglovičom na Červenom kameni, kde sme sa v noci priplazili k cudzím trampom asi na dva – tri metre a tí nemali o nás ani tušenia. Jeden ho dokonca skoro očúral, pretože o ňom nevedel. Potom sme sa rovnako bez odhalenia aj odplazili. Nebol v tom žiaden zlý úmysel, len sme si dokazovali aký sme šikovní. Keby nás odhalili možno by sme boli dostali aj pár poza uši, ak by to nezobrali ako žart. Boli to úž totiž starší chalani. Vždy v nedeľu poobede sme sa vracali domov. Dlho sme sa však doma nezdržali. Okúpali sme sa. Nahodili do „gala“ a frčali sme do Rači do nemeckého kulturáku na čaj.

O piatej sme boli zase všetci spolu a rovnako bieli. Bolo to obdobie dederóniek a manžetových gombíkov. Aspoň, že tie sme mali každý iné. Tancovali a bavili sme sa až do desiatej. Niektorým z nás sa to stalo osudné. Janko Urbanec tam „zbalil“ vychýrenú račiansku krásavicu Helenku Polákovú a bola z toho svadba. Trochu neskôr sa to stalo osudné aj mne. Helenka ma zoznámila so svojou kamarátkou, tiež chýrnou krásavicou Elenkou Pilnou z Vajnor a bola z toho ďalšia svadba. Stali sme sa aj rodinnými priateľmi. Každý sme vychovali po dve deti. Finkovci chlapcov a Urbancovci dcéry. Žili by sme spokojne až doteraz, keby. To keby je to najbolestnejšie z môjho krátkeho spomínania. Helenka prehrala nedávno svoj nerovný boj s ťažkou a zákernou chorobou. Nedočkala sa ani svojej prvej vnučky, narodenej o pár dní. Život je už raz taký. Vie byť nádherný, ale aj krutý. Žiť sa však musí ďalej. Po každej búrke sa predsa znova objaví slniečko.

MILAN MAJTÁN – ročník 1950

Moje spomienky na detstvo, mladosť na Rendezi yú úzko zviazané s našim domom zvaným staré činiaky a samozrejme najmä s našou bránou. V 50-60-tych rokoch som mal to osudové šťastie, že v našej povestnej bráne bývali okrem našej početnej rodiny Majtánovcov (Fero, Miro, Milan, Laco) rodina Kováčová (Vlado, Jaro, Tono), Vančeková (Pepo, Eva), rodina Sekerková (Helena, Eva, Vlado, Cyríček), Benková (Vlado, Dušan), Šímovci (Valika, Marián). Žili sme tu ako jedna veľká rodina, kde bolo prirodzené, že sme ako deti, ale aj ako mladí ľudia sa striedavo najedli u každej tu bývajúcej rodiny, že sa o nás starali druhí rodičia, aby si naši rodičia mohli ísť niečo nakúpiť do mesta, prípadne si niečo administratívne úradne vybaviť. Spolu sme oslavovali narodeniny, meniny každého z nás, ale najväčším sviatkom boli Vianoce, kedy sme si nielen ukazovali darované darčeky, ale si ich aj navzájom požičiavali. Sladkosti, koláče, zákusky, každý doniesol na chodbu do pivnice a kamarátsky sa rozdelil s dobrotami aj s ostatnými deťmi, čo vždy trvalo až do skončenia starého roku a vítaním nového. Robili sme si ľadové klzisko presne pred našou bránou, kde sa vždy natiahli veľké žiarovky, aby sa večer dal hrať hokej, alebo dievčatá si mohli zakorčuľovať. Cez leto sme si robili, dole na briežku medzi záhradkami malé ohníky, kde sme si opekali zemiaky, chleba, kukuricu, špekáčky, slaninku, ba robili praženicu alebo opekali chytené malé ryby, ktoré boli skvelou pochúťkou. V pivniciach mali naši rodičia každý svoju dielničku, kde sme si vedeli zmajstrovať z dreva, ktoré sme si nosili zo stolárne z vozovky, či už samopaly, hokejky, meče, ale neskôr aj makety tietadiel, lodí, mašín.

Medzi starými a novými činžiakmi sme hrávali pozemný hokej, futbal, volejbal, kde každý dom si hájil športovú čsť a môžem si s hrdosťou pripomenúť, že náš dom, naša brána patrila k tým najúspešnejším. Mali sme veľké šťastie, že v našej bráne bývali veľkí organizátori mládežníckeho života na Rendezi v 50-60-tych rokoch 20. stor. môj otec Leopold Majtán a pán Cyril Sekerka, ktorí nám vytvorili všemožné športové aktivity od futbalu, stolného tenisu, hokeja až pre mňa nezabudnuteľné dva trampy do Vrútok, na ktoré doteraz veľmi rád spomínam. Zažili sme veľa večerov, kde sme si púšťali platne, niektorí z nás skúšali hranie na gitare, cez letné večery sme prerozprávali neuveriteľne veľa večerov a nocí, kde sme tromfovali strašidelnými príbehmi, zážitkami z Rendezu, zo školy alebo ako to dopadlo u rodičov pri podpisovaní zlých známok či poznámok v žiackej knižke. Keď sme sa rozpŕchli z našej milovanej brány, niektorí do iných častí mesta za novými bytmi či prácou, až vtedy sme zistili, že sme navždy stratili vzácne miesto kde sme mohli byťt stále spolu, miesto našich spoločných hier a chvíle keď bolo samozrejmé, že sa každý deň stretneme, navždy nenávratne odišli.

Nezabudnuteľný „Vrútocký tramp“ (1964 1965)

Rendezský spoločenský život mládeže v druhej polovici 50 – tych a 60 –tych rokov 20. storočia výrazne obohatili ťahúňske autority páni Cyril Sekerka st. a Leopold Majtán zvaného tiež Poldo. Dokázali vytvárať pestré športové aktivity od registrovaného hrania stolno tenisovej ligy, futbalu, ale stali sa najmä súčasťou každodenných aktivít mladých ľudí, ktorých vedeli podnetne motivovať aj pri budovaní zimných klzísk priamo pred činžiakmi, k modelárstvu v bývalom Červenom kútiku v budove starého depa, ba dokázali inšpirovať chlapcov k ručnému majstrovstvu pri výrobe vlastných hokejok, vtáčích búdok a pod. Nezabudnuteľne sa však títo vedúci partie chlapcov zapísali do histórie tejto generácie uskutočnením tzv. veľkého „Vrútockého trampu“.

Vzletná myšlienka výrazne ovplyvnená atmosférou čítania dobrodružných rodokapsov, filmových kovbojok, kde vládli neohrození kovboji v nádhernej scenérii prekrásnej prírody, plnej bezhraničnej voľnosti a trampského spôsobu života prišla od rodáka z Vrútok Cyrila Sekerku staršieho, ktorý vedel partii chlapcov tak príťažlivo rozprávať o malebnom kraji svojho detstva, mladosti, kde všade vládli hrdé končiare hôr, dolín a zurčiacich potokov. Poldo Majtán priamy účastník bojov v SNP, ostrieľaný harcovník, zvyknutý žiť v súzvuku s voľnou prírodou pripravil a vytvoril celú partiu mládežníkov materiálno technicky, kde každý mal zároveň určené svoje osobné úlohy aby mohol kompletný tábor trampov dobre fungovať. Dívam sa do albumu čierno bielych fotografií z tejto nevšednej dobrodružnej akcie a na mňa sa z nich usmievajú bezstarostné, šťastné, usmiate tváre chlapcov ako boli Fero, Miro, Miško, Laco Majtánovci, Vlado, Jaro, Tóno Kováčovci, Pepo Vanček, Miki Hutner, Dušan Kováčik, priamo z divokého prúdu Váhu, kde v jeho koryte kľačia v ľadovo studenej vode, aby dokázali svoju nezlomnosť, hrdinskosť, ktorá zdobila každého správneho trampa.

Základný tábor so stanmi sa nachádzal v tôni lesného hája a dravo tečúceho potoka, kde navôkol rozvoniaval a praskal večný plameň ohníka slúžiaceho najmä na varenie a opekanie denného jedálnička zdravo hladných trampov. Určené služby boli dané vedúcim trampskej partie pánom Poldom, ktoré chlapci vždy poctivo bez odvrávania rešpektovali, lebo cítili možnosť osobne sa predviesť v umení navariť v prírode niečo výnimočné, na čo budú možno neskôr všetci spomínať ako na niečo zvláštne, jedinečné a gurmánsky veľmi chutné. Denne mali pripravené rôznorodé aktivity, kde sa učili alebo si preverovali vedomosti, schopnosti či už v umení ako založiť táborový oheň, orientáciu v teréne kompasom, schopnosť vedieť používať bojový nôž, sekeru na rôzne táborové účely, prípadne si s nimi cibriť šikovnosť a pružnosť v presnosti hádzania na cieľ.

Veľkou previerkou fyzických kvalít tejto Rendezáckej trampskej partie boli veľké turistické túry bez odpočinku na najvyššie tunajšie horské vrcholy ako boli Minčol, Martinské hole, ktoré trvali pri dobrom tempe 6 - 7 hodín a vyžadovali si dobre trénované nohy a výkonné športové pľúca. Tónko Kováč vtedy fyzicky drobunký mládenec sa držal ako kliešť vodcu týchto turistických túr Šimona Sekerku, mladšieho brata pána Cyrila Sekerku st., ktorý uznanlivo so stredoslovenským akcentom povedal: Ľaľa, akô drobnô chlapča a koľko je v ňom sily a húževnatosti“. Návšteva u Vrútockej legendy pána Bagára v jeho sídle v horách, v obnovenej drevenici kde nechýbal pre posilnenie ducha a tela nápoj hriatô, bola veľkým zážitkom, kde si partia chlapcov priam fascinovane vypočula množstvo príbehov o živote a smrti, keď sa tu v horách nemeckí vojaci srdnate bránili proti sovietskemu frontu a partizánom viac ako tri mesiace. Nemeckí vojaci z trestu, že pán Bagar odvážne pomáhal partizánom mu vypálili drevenicu a on sám sa vtedy zachránil len zhodou šťastných náhod, keď dokázal prejsť cez obkľúčenie vyslanej nemeckej jednotky. Nehynúcou legendou je príbeh o dvoch priateľoch, partizánoch Karvašovi a Blahovcovi, kde jeden z nich ťažko ranený už nebol schopný utiecť sťahujúcej sa slučke nemeckého trestného komanda posielal toho druhého preč, aby sa zachránil, ale tento rezolútne odmietol a ako znalý medik požil jed a spolu v objatí okolo krku ich našiel práve pán Bagar a pochoval ich v blízkosti kde ich našiel. Po vojne sa tu na úpätí hôr na večnú pamiatku vyhotovilo sochárske stvárnenie dvoch mužov držiacich sa okolo krku s nadpisom „Verní v živote, verní v smrti“.

Veľkým dobrodružstvom bola turistická púť na zachované zrúcaniny hradu Strečno aj na jeho dvojičku, hrad oproti so šťastným stretnutím sa na dôstojnom pamätníku na pamiatku Francúzskych a Slovenských partizánov, kde práve spomínali priami účastníci bojov ako bojovali proti veľkej presile útočiacich nemeckých vojakov.

Nezabudnuteľné dve trampské výpravy do lona hôr Vrútok zanechali čarovné a neopakovateľné množstvo spomienok a zážitkov, kde mnohí vtedy ešte mladučkí chlapci sú dnes už šesťdesiatnici, deduškovia, ale na tie nádherné okamžiky mladosti keď zažívali všetky sny a túžby dobrodružného života v nádhernej prírode Vrútok, nezabudnú všetci pokiaľ budú kráčať do konca svojej pozemskej púte.

JANA NAGYOVÁ (KOTESOVÁ) - ročník 1952, ťahúňka svojej generácie, organizátorka mnohých úspešných mládežníckych akcií.

Spomienky na moje nádherné obdobie mladosti, to sú predovšetkým miesta ako boli Drevený barak, Knižnica u pani Fraňovej, kde sme nielen čítali knihy, časopisy, ale hrali šachy, človeče nezlob se, karty, ale mali sme najmä možnosť porozprávať sa o svojich problémoch, ťažkostiach, radostiach podeliť sa s druhými čo sme spoznali nové, nepoznané aby sa aj oni mohli obohatiť o nové radosti, vedomosti. V časoch druhej polovice 60-tych rokov sa stalo pre našu generáciu miesto pravidelného stretávania sa a trávenia najmä večerných chvíľ úplne jednoduché, skromné miesto nezabudnuteľnej drevenej červenej zastávky autobusu vtedajšej linky č. 36. Bolo to možno vďaka vzrušujúcej kombinácii verejného osvetlenia na našom námestíčku, kde dnes sídli vianočný stromček a kontrastnej tme vo vnútri drevenej zastávky. Bolo absolútne jedno, či je treskúca zima, alebo horúce leto, večer čo večer sme sa schádzali chlapci či dievčatá, počúvali hudbu z malých tranzistorov, počúvali čo je nového nielen na Rendezi, ale aj v centre Bratislavy. Osvedčení zabávači ako boli nanapodobiteľní Janko Cipra, Duško Finka, dokázali zabávať partiu svojimi obzvláštnenými hlasmi a slovnými hračkami celé večery. Ešte dnes počujem ten bezstarostný smiech, cítim tú skvelú náladu, vidím tie mladučké tváre dievčat, chlapcov, ktorí sa tak vedeli tešiť z toho že môžu byť denne vzácne spolu. Keď prechádzam denne cez námestíčko, vždy mi stlačí srdiečko pri pohľade na miesto, kde stála červená drevená zastávka, (dnes betónová) a vždy obdivujem a som hrdá na našu generáciu, že k slastnému prežívaniu mladosti jej stačilo tak neuveriteľne málo. Kto boli tí pre mňa stále vzácni rovesníci? Lubka Machajová, Janka Šafáriková, Božka Krausová, Danka Križková, Eva Brečanová, Maroš Mrva, Rudo Chromiak, Števo Selecký, Dušan Finka, Janko Cipro, Janko Urbanec, Jožko Stráňavský.

MARIÁN MRVA – ročník 1952, hudobná spevácka legenda v 60-tych rokoch v skupine BLACK BOYS, jeden z hlavných organizátorov mládežníckeho života v 70-tych rokoch 20. stor.

Moje spomienky na kultové stretávkové miesta mojej mladosti sú rozdelené na hudobnú éru big-beatovej skupiny Black Boys, ktorá mala svoje domovské miesto vo vtedajšom „Hudobnom klube“ (neskôr knižnica) v priestoroch kina Pionier. Bolo to nezabudnuteľné obdobie hudby zlatých 60-tych rokov éry Beatles a ďalších hudobných skupín, kde každý, kto ovládal len máličko hranie na gitare chcel okamžite vykúzliť melódie, ktoré vedeli privádzať mladú generáciu do tranzu nadšenia v podobe vášnivého tanca a pospevovania si vtedy letiacich hitov. Kto vtedy vedel zohnať platne BEATLES ako Yesterday, Michael a ďalšie veľké hity bol doslova uznávaný za kráľa, vlastníka nesmiernych hodnôt, lebo možnosť počuť tieto piesne sa dali vtedy len cez našu rozhlasovú reláciu „Na modrej vlne“ a cez ťažko chytateľnú rozhlasovú hudobnú stanicu rádio Luxemburg. Dodnes ma nadchýna to nádherné obdobie, kde sme so zatajeným dychom plným zimomriavok počúvali každý hit, nadchýnali sa nad krásnymi chytľavými melódiami, množstvom hudobných nápadov, hlasmi spevákov, ich zafarbením hlasu podľa ktorých sme hneď vedeli aký spevák či hudobná skupina hrá svoju skladbu. Mnohé piesne sa pre našu hudobnú skupinu Black Boys stali nielen inšpiráciou, ale na žiadosť návštevníkov našich koncertov sme nacvičili aj pôvodné origináli najmä skupiny Beatles, kde mladí ľudia sa dostali do správnej nálady pospevujúc si s nami texty piesní, prípadne tancovali v štýle energického rockenrolu. Hudobný klub, to bolo vzácne miesto prvého poznávania, prekvapovania sa novými vecami, ktoré sa dotýkali nášho mladíckeho dospievania a na ktoré spomínam ako na jedno z tých nezabudnuteľných chvíľ, ktoré zostanú navždy v pokladnici mojich spomienok. Členmi tejto partie to boli chlapci z Black Boysu Jožko Chromiak, Ľuboš Bugár, Feri Brečan, moja maličkosť, Peter Kuchar, dievčatá Jana Kucharová, Valika Šímová, Gitka Tatranská.

Druhou rovesníckou partiou boli väčšinou moji spolužiaci, kde kultové miesta stretávok bol pre nás vtedy Drevený barak. Skromné priestory Dreveného baraku nám vtedy mladým ľuďom poskytli veľkodušné podmienky, kde sme mohli v súkromí predebatovať témy aj pre dospelých nevhodné, mohli sme tam snívať, plánovať veci, ktoré sme chceli uskutočniť a často byť aj jeden druhému poradcom, keď nás niekoho zranili amorove šípy vo veciach našich prvých lások. Drevený barak bola aj bašta činkárne, kde v 60-tych rokoch bežalo obdobie silných, vyšportovaných, svalnatých mužov a takmer celá moja generácia poctivo cvičila, aby potom cez leto na jazerách vajnorského bagra a Zlatých pieskov mohli predvádzať svoje kulturistické pokroky na svojich vytrénovaných postavách. Ďalšou aktivitou, ktorá vtedy vedela pritiahnuť mojich rovesníkov boli tzv. trampy –akcie zvané tiež POTLACH, čo vlastne znamenalo sviatok konkrétnej trampskej osady, ktorá si pozvala k sebe ostatné priateľské trampské skupiny. Potlach, to bola prehliadka zručnosti, šikovnosti každého trampa v činnostiach ako bolo hádzanie nožom, sekerou na cieľ, schopnosť vedieť vykonávať činnosti, ktoré potrebovali tramp na udržiavanie chodu osady. Najviac nás mladých však priťahovalo to volné žitie v prírode za skromných podmienok, kde bola jedinečná možnosť byť stále spolu, celá partia, debatovať, rozprávať, opekať pri ohníku, hrať na gitare až do rána bieleho. Partiou mojej mladosti to boli Števo Selecký, Rudo Chromiak,Fero Malík, Jožko Stráňavský, Miro Bánsky, Dušan Matúšek, Saša Mikušová, Dana Križková, Eva Brečanová, Jana Nagyová, Darina Štukovská, Božena Krausová.

Súčasťou týchto tvorivých rokov v (60-te roky 20. stor.) bolo na Rendezi nesporne aj divadlo pani Fraňovej, ale ja som s obdivom vtedy sledoval aj novú mladú ťahúňku, režisérku divadla malých javiskových foriem Hanku Snopčokovú. Dokázala svojim moderným divadelným poňatím hrania dosiahnuť s mladými rendezskymi hercami veľké úspechy nielen v domovskom Rendezi, ale skvele reprezentovala s divadelným predstavením po celej Bratislave. Divadielko sa volalo lastovička a malo šťastie na silnú talentovanú generáciu, ktorá zvládla od recitovania, tancovania, spevu, malých scénok obdivuhodne všetko, čo vyžadovalo divadelné umenie. Rendezske divadelné talenty divadielka Lastovička to boli mená Jana Kucharová, Hanka a Julka Honekové, Hela a Anka Kročkové, Elena Sekerková, Zdena Beňovičová, Marika Štanglovičová, Janka Šafárikova, Marta Ondrušková, Terka Vlasičová,, Betka Husarovičová, Laco Lipka, Janko Ešmír, Janko Roháčik, Dušan Finka, Ján Urbanec, Janko Cipro.

ŠTEFAN SELECKÝ – ročník 1952, ťahúň a organizátor trampských akcií na Rendezi

Števo Selecký pri spomínaní na krásne časy detstva, mladosti povedal. Boli sme výborná partia rovesníkov, ktorá ťahala za jeden povraz. Mali sme väčšinou spoločné záujmy či to už bola pamätná éra kulturistiky v Drevenom baraku, kde sme si náradie na cvičenie doslova vyrábali na kolene aj vďaka možnostiam zohnať si materiál a známostiam fachmanov sústružníkov na železnici. Drevený barak, Závodná kuchyňa, Detský park, to boli časté miesta, kde sme sa vždy vedeli s kamarátmi stretnúť, predebatovať celé hodiny, hrať karty aj s kibicami od rána do večera, alebo cez leto s dievčatami sa neskoro večer vykúpať bez plaviek a potom osviežení zdravo blbnúť, smiať sa nad fórmi niekedy až do rána bieleho.

Naša generácia zažila aj zlaté obdobie trampského spôsobu života, kde sme ako Rendezáci, správny trampi založili si aj osadu vo vajnorskej kotline, kde jej šéfom bol Dušan Fašung. Potlach sviatok osady to bola týždňová príprava doma pri zháňaní potravín, oblečenia, obuvi (kanady) atď. Čas strávený pri Potlachu to sú jedny z najkrajších spomienok a zážitkov, kde sme boli všetci spolu či už pri ohni, pri varení, pri opekaní, súťažiach v trampských disciplínach s nožom, sekerou, pri nekonečných debatách len tak so širákom pod hviezdnou oblohou. Parťáci to boli Rudo Chromiak, Jožo Stráňavský, Maroš Mrva, Stano drus, Peter Matúšek, Dušan Mader, Fero Malík, dievčatá – Dana Križková, Jana Nagyová, Božena Krausová, Darina Šťukovská, Luba Machajová, Janotová.

CYRIL SEKERKA – ročník 1955 – ťahúň a organizátor generácie najmä 70-80-90-tych rokov na Rendezi

Raz sa ma jeden priateľ z centra mesta Bratislavy na konci 60-tych rokov 20. stor. opýtal ako môžem bývať na takej periférii Bratislavy. Moja odpoveď znela „Nikdy, nikdy by som nevymenil ten milovaný malý kúsok zeme, kde keď prejdem obrazne päťdesiat metrov pozdravím sa, porozprávam s päťdesiatimi známymi, priateľmi, kamarátmi, môžem slobodne, bezstarostne behať po lúkach, hrať sa hry dobrodružné, plné napätia a vzruchu, denne hrať futbal na našej drahej Škvarke a do neskorého večera či oddychovať vo veľkom detskom parku, pohybovať sa v kráľovstve koľajníc, kde vládnuce parné mašiny, motoráky, elektrické mašiny, voziť sa na nákladných vozňoch, zažívať plavecké dni a večery na Vajnorskom bágri, Zlatých pieskoch, Kalnej ale hlavne byť ako jedna veľká rodina, partia každý deň spolu a v nekonečných spoločných rozhovoroch debatovať o svojich prvých láskach, smiať sa nad príbehmi života, pociťovať smútok a žiaľ keď sa priateľom v živote nedarilo.“ Dodnes vidím tie s úžasom rozžiarené oči toho chlapca, ktorý len uznanlivo odvetil: „Tak to by som určite nemenil ani ja.“

Rendez vždy musel bojovať o svoje miesto na slnku v živote Bratislavy, húževnato a nezdolne dokazovať, že máme skvelých ľudí, kolektívy či už v divadelnom umení, s športe od futbalu, hokeja, volejbalu, stolného tenisu, šachu, parašutizmu, športovej streľbe, dobrovoľných hasičských súťažiach, kde sme patrili vždy k špičke, vo vedomostných súťažiach, kde generácia Hany Snopčokovej v oblasti zdravotníctva napríklad zvíťazila v celoštátnej súťaži v Prahe. Rendez mojej generácie mal dve časové obdobia, keď existoval tzv. Starý Rendez so svojimi nemocenskými domkami, Závodnou kuchyňou, Dreveným barakom, Škvarkou, Veľkým detským parkom. V tomto zlatom nádhernom období moji rovesníci ako keby cítili koniec tejto nádhernej éry schádzali sa na viacerých miestach Rendezu. Bola to Knižnica pani Fraňovej, kde sme za sychravých večerov jesene a zimy si priam vychutnávali toto útulné miestečko, čítali knihy, časopisy, vášnivo debatovali či o veciach prežitých alebo budúcich. Drevený barak miesto malej klubovne kde na tú dobu bol televízor, kde sme spoločne sledovali majstrovstvá sveta v hokeji, vo futbale, európske poháre futbalu, popíjala sladká kofola za korunu, hrali spoločenské hry a znovu debatovali o veciach medzi nebom a zemou, cez leto bol často spich pri zastávke autobusu na námestíčku pri poštovom novinovom stánku odkiaľ sa pravidelne podvečer, večer chodilo spoločne na bicykloch kúpať na Vajnorský bager, časté stretávky boli aj v areáli Detského veľkého parku pri sociálnej budove len tak sediac, ležiac na letne vyhriatej tráve, alebo v areáli škôlky vedľa vodnej hasičskej nádrže, kde boli perfektné hojdačky a vzácne objímajúce konáre stromov líp, smutnej vŕby. Miestom stretávok bol aj Červený kútik, časť budovy starého depa, kde boli spoločenské priestory pre hranie stolného tenisu, šachu, posedenia pri vtedy vzácnej televízii, ale aj krúžky úspešného modelárstva. Televízor, ako začínajúci fenomén 60-tych rokov bol takou vymoženosťou, že ho vtedy vlastnilo len málo rodín, preto sme mali zmapované, kde ho bolo možné sledovať. Staničné Komando, kde sme si na konci 80-tych rokov spravili posilovňu, spoločensky využívanú miestnosť pre TJ Real Rendez a zamestnancov železnice, mal televízor, kde nám železniční zamestnanci povolili sledovať najmä nedeľné rozprávky a filmy. Stará ľadovňa – kopec (sklad pre malinovky, pivo atď.) mal svoj pôvab súkromia, kde v tôni stromov sme často hrali karty, alebo len tak trávili voľné chvíle, keď sme sa chceli jeden druhému vyrozprávať. Kultovým miestom v polovici 60-tych rokov bolo cez leto vodný hasičský bazén, kde sme sa často kúpali, lebo malá bazénka v Detskom parku nám už veľkosťou priestorom nevyhovovala, a kde sa dalo nielen vynikajúco plávať, skákať hlavičky, ale aj chytať slnečný bronz na priľahlých trávnatých miestach vedľa bazéna, alebo exkluzívne v parčíku Rendezskej škôlky. Rendez mal vtedy vďaka p. Mihalovičovi a Jankovi Čechovi vynikajúci dorast v dobrovoľnom požiarnom zbore, kde mladí hasiči majúci svoje oblečenie s nadšením trénovali hasičské umenie buď na Škvarke alebo v areáli starej školy. Mladí rendezsky hasiči chodili súťažiť po celej Bratislave, kde dokázali skvele reprezentovať a priniesť často aj víťazné trofeje.

Milovaným miestom mojej generácie bolo aj rendezske kino Pionier. Nezabudnuteľne láskavá a vedúca premietačka pani Porubská nám premietala aj vtedy keď som zohnal povinne predpísaných 5 divákov do kina. Najväčšie filmové hity, ako boli kovbojky „Na pravé poludnie“, „Sedem statočných“, „Hombré“, dobrodružné „Traja mušketieri“, „Dobrodruhovia“, „Jerry Coton“, „Kráľ Šumavy“, ale aj Pyšná princezná, Princezná so zlatou hviezdou na čele. Slávnym obdobím je éra Vinetoviek: Poklad na striebornom jazere, Old Shaterland ktoré nás dostávali do extázy nadšenia, vzrušenia, kde sme mnohí od napätia zabudli aj dýchať. Persónou nepostrádateľnou boli aj prísna uvádzačka p. Junásová, ktorej prenikavý upozorňujúci hlas, aby sme boli ticho, počujem dodnes, Ďalšou dôležitou osobnosťou bola aj noblesná pani predavačka lístkov p. Tomanovičová, vždy usmievavá a elegantne oblečená. Zažili sme v kine Pionier éru kachieľ, niekedy štipľavý dym, ale dej filmu nás dokázal udržať v sedadlách, aj keď sme dýchali už na kyslíkový dlh. Zrenovované kino Pionier to už bol iný systém kúrenia, nové premietačky, kde sa nemuselo čakať na menenie kotúčov a film sa dal už nerušene vychutnať bez toho, aby sme museli absolvovať nekonečné prestávky. Spomienky na množstvo hodín, dní, ktoré sme mohli stráviť v malom útulnom kine Pionier pri filmových príbehoch, kde sme zažívali poznania zloduchov, rytierov, spravodlivých kovbojov v nebezpečných situáciách, kde tuhla krv a divoko nám bili naše srdcia už dávno pominuli, ale na atmosféru útulného kina Pionier spomínam rád dodnes. Kino Pionier bolo našim sprievodcom svetom filmu, kde sme mali aj prvé idoly filmových hercov, herečiek s množstvami filmových titulov, ktoré sme tu videli nás vybavili emóciami a zážitkami, ktoré s láskou mnohí nosíme v sebe doteraz.

Rendez mal v tomto období aj vášeň v rybárstve, kde sa využívali najmä možnosti blízkych jazier ako boli Kalná, Bager vo Vajnoroch a Zlaté piesky. Lídrami obdarenými talentom rybárskeho majstrovstva boli Palo Šnirc, Jaro Kuchar s ktorými chodilo mnoho rovesníkov z Rendezu, kde nechýbali najmä rybačky v noci pri ohníku, ale aj obdivuhodná výdrž rybárov pri nemilosrdne štípajúcich komároch. Za zlatej éry na začiatku 70-tych rokov z jazera Kalná sa ťahali šťuky, ostrieže, kapry, ale aj sumce ako na bežiacom páse. Výhodou nás, nerybárov bolo, že obyčajne páni rybári nemali chuťové jazyky na ryby a preto nám ich štedro zdarma rozdávali. Menšie kusy sme s obľubou na lúke za záhradkami opekali do chrumkava, čo pre nás gurmánov bola pochúťka par-excelence.

Trávenie voľného času mojej generácie bolo aj v našich záhradkach, ktoré boli blízko pred našimi bytovkami. Výhodou tam bolo ideálne súkromie, množstvo ovocia a zeleniny a ideálny priestor na rôzne hry až po večerný malý ohník, kde sa rituálne zakončoval deň popretkávaný debatami o našich budúcich prázdninových plánoch. Realizovali sme tu aj čítanie kníh, ba aj formu divadla, kde kostrou, obsahom bol väčšinou videný film v kine, čo znamenalo, že text herci (Cyro Sekerka, Vlado Skočdopole, Števo Mizerák) hovorili voľne, podľa toho, ako si ho maximálne zapamätali. Mali sme odvahu vyvesiť plagát na záhradky s názvom hry a vstupným 50 halierov a na naše prekvapenie malý dvor v našej záhradke bol úplne plný. Divadielko, čítanie rozprávok malo dokonca u našich rovesníkov veľký úspech, ale moji rodičia ma zrušili v minúte a „ťažko zarobené“ peniaze za naše umenie bolo vrátené divákom.

Detský park, to bola éra detstva aj mladosti, kde sme maximálne vychutnávali možnosti veľkého priestoru, kde sa dal hrať futbal, volejbal, tenis najprv s drevenými lapaňami, neskôr s klasickými raketami, dosýtosti sme sa hojdali na malých, postupne na veľkých hojdačkách, kde skok z nich bol testom odvahy a našej šikovnosti. Bazénka so sprchami bola zlatou čerešničkou na torte, kde sme si skúšali prvé hlavičky, mnohí sa tu naučili plávať, hrať sa vodné naháňačky. V čase dospievania bol park nielen športovou arénou, ale pri nočnom mesiačiku sme tu zažívali prvé dotyky lásky, kde sa mladé páry kolegiálne tolerovali a nechávali sa navzájom miestečká pre svoje vyznania lásky. Nezabudnuteľnými ochrankyňami, usporiadateľskou službou za našej detskej éry boli priam druhé maminky, ktoré sa o nás s láskou starali, aby sa nám pri hrách nič zlého nestalo. Pani Betka Wenzlová, Timová, Prokopova, Vančekova, Fiedlerová, Fiedler to sú nezabudnuteľné mená, kde keď sa stretneme s mnohými rovesníkmi, ktorí už nebývajú na Rendezi, vždy padnú v našich rozhovoroch, ktoré navždy s vďakou zostanú v našich pamätiach.

Škvarka naša milovaná futbalová Maracana, kde sa odohralo veľa skvelých futbalových zápasov, kde nechýbali často slzy sklamania z porážky, ale aj nespútanej radosti, kde sme sa v polohe víťazov cítili ako majstri sveta vo futbale. Boli tu vynikajúci futbalisti ako Dano Michalovič, Paľo Šnirc, Lubo Kadlečík, Vlado Sekerka, Peter Šnirc, Jano Matúš, Bono Hóz, Jožo Schmidt, Milan Mučka, Milan Uhliar, Števo Mihalovič, Zdeno Mader, Miloš Kuchar, Vlado Mihalovič, ktorí ovládali brilantne futbalovú abecedu, prácu s loptou, vlastné kľučky, klamanie telom či nápadité futbalové ťahy, ktoré vyrazili dych súperovi aj divákom. Dano Mihalovič, PaľoŠnirc, neskôr Vlado Mihalovič, Peter Šnirc boli obrovské talenty, ktoré vedeli svojim futbalovým umením vyhrávať zápasy na ktorých sa chodili s obľubou pozerať aj bývalí futbalisti už starší páni, fandili im potleskom, alebo pochvalným pokrikom. Škvarka bola neskôr pokrytá asfaltovým povrchom čo nám absolútne nevadilo, preto že mnohé futbalové partie sa tu striedali jedna za druhou cez leto od skorého rána až do tmavého večera, keď už hrajúci futbalisti s námahou hľadali futbalovú loptu. Množstvo napínavých futbalových turnajov si písala Škvarka do svojej histórie, kde sa ozývali víťazné aj sklamané pokriky, hralo sa na doraz, len aby sa potom šťastne spoločne oslavovalo u skvelej pani Jurinovej v Závodnej kuchyni, kde prehra obyčajne platila vznešenému víťazovi zápasu kofolku, ktorej sa tu potom vypilo priam malé more. Ak bolo víťazstvo z radu veľkých turnajov slávilo sa aj večer v hostinci u Rollera, kde však po kofolu museli ísť starší, majúci osemnásť rokov, lebo my mladší sme tam už večer mali vstup zakázaný. Plamennej debate nikdy nebolo konca, lebo sa podrobne rozoberali kľúčové momenty zápasu s povestným slovom „Keby“ čo bolo obhajobou u prehratej partie a zároveň výzvou, že nabudúce to bude už stopercentne inak. Škvarka dodnes je kultovým miestom v spomienkach našej generácie a sme viac ako vďační,, že sme mohli žiť v dobe, keď bola kráľovskou arénou pre futbal na Rendezi.

Veľa nádherných chvíľ sme zažili v Závodnej kuchyni, kde sme vášnivo preberali odohraté futbalové zápasy na Škvarke, alebo hrali karty a vďaka nezabudnuteľne materinsky láskavej pani predavačke Jurinovej sme mali rodinnú atmosféru pokoja, kľudu pri popíjaní božskej kofoly, žltej malinovky, jedení Princezky, Marína keksov alebo lahodne namáčaných keksov v čokoláde.

Cez letné večery bolo miesto stretávok vonku pred Dreveným barakom, odkiaľ sme vyrážali spoločne s dievčatami na jazero Bager vo Vajnoroch, kde sme bez plaviek pociťovali to božské poznanie sily prírody byť len tak ako nás pánbožko stvoril. Moja generácia, najmä Robino Nagy, Miloš Kuchar, Maroš Mrva, Jožo Schmidt, Milan Múčka, Števo Selecký, Števo Mizerák, Julo Bartovič, Marián Mader, Cyril sekerka zbožňovali Zlaté piesky naše bratislavské more kde sme v 70-80-90 rokoch veľmi často chodili cez sezónne obdobie máj – september. Patrili sme ako Rendezáci k najlepšie opáleným vďaka robotníckej Indulone, ktorá sa potom stala krémom na opaľovanie č. 1. Hrali sme tam každý deň futbal, volejbal, naháňali sa vo vode na karasy a šťuky. Náš hlavný stan bol na pontóne, ktorý bol originálne vysunutý ďaleko do vody a neuveriteľne nás hojdal v rytme vodných vĺn. V tomto období sme už aj cvičili s Milošom Kucharom, Dušanom Pažitkom, Marianom Maderom a ako správny play –boy Zlatých pieskov bronzovo opálení s napnutými svalmi sme sa ješitne prechádzali po celých Zlatých pieskoch. Mali sme radi aj Kalnú, Báger (jazerá), ale jednotkou boli Zlaté piesky.

Zažili sme aj posledné mohykánske miesto futbalového ihriska na mieste skladov oproti budove starých Kasární. Zahral som si tu ešte ako malý chlapec na nerovnom trávniku ihriska futbal s otcom a jeho generáciou, už pánmi v stredných rokoch. Konali sa tu aj cvičenia dobrovoľných rendezskych hasičov s priamymi ukážkami hasenia dreveno papierového domčeka, ukážky zdravotného zásahu miestneho Červeného kríža. Boli to vždy dobre zorganizované akcie, kde nechýbalo občerstvenie s párkami, špekáčkami, pivko, malinovky a večer v kinosále alebo v Drevenom baraku bolo vždy vyvrcholenie tanečnou zábavou usporiadanou buď červeným krížom alebo miestnym dobrovoľným hasičským zborom. Ako decká sme sa vždy tešili na zábavy, plesy, maškarné bály, majálesy, juniálesy, kde sme mohli počuť a vidieť živú hudbu, pesničky, ktoré sa ozývali celým Rendezom Miestom letných zábav boli aj priestory Detského veľkého parku, ktoré priam ideálne vyhovovalo na tanečné posedenie pri živej hudbe, popíjaniu vínka od miestnych rendezskych vinárov (p. Vanek).

Divadelná éra generácie mojej sestry Eleny Sekerkovej, Zdeny Beňovičovej, Janky Šafárikovej, Marty Ondruškovej. Mariky Štanglovičovej, Dušana Finku, Janka Urbanca, Janka Cipra zahrala pre mňa a mojich rovesníkov priam divadelný hit „Skúšky čerta Belinka“, ktorú sme všetci rovesníci videli kompletne v divadelnej sále Pionier osem krát. Boli sme vtedy okúzlení, nadšení silou divadla rozprávaním pútavého príbehu ale napodobniť tento divadelný súbor sa mojej generácii nepodarilo aj keď sme mali dostatok potenciálnych nádejných hercov. Hádam triedna rozlúčka 5.A. s rendezskou školou pri prechode do školy v Rači bolo dôstojnou rozlúčkou tejto talentovanej veľkej partie, kde sme odohrali takmer dvojhodinový kultúrny program plný malých scénok, skečov, recitácií, spevu, hovorením vtipov čo bolo ohodnotené salvami smiechu a spontánneho potlesku, ktorý nás vtedy pohládzal po rozcitlivených detských dušiach.

Druhá časť obdobia mojej aj o niečo mladšej generácie bolo pre nás zbúranie, pre nás milujúcich miest každodenného stretávania sa, srdca Rendezu ako bola Závodná kuchyňa, kino Pionier, knižnice, futbalovej Škvarky, veľkého Detského parku. Miesta kde sa tvoril život Rendezákov v kultúre, športe, spoločenskom živote nám zrazu niekto vzal bez adekvátnej náhrady . Na týchto pre nás drahocenných miestach vybudovali bytovky 100 a 120 bytov, kde stavebníci zanechali len stavebný neporiadok v podobe zbytkov betónu, stavebných dielcov a veľkých jám terénnych nerovností. V roku 1979 – 80 začala moja generácia vykonávať víziu znovu útulného Rendezu, kde muselo prísť k navozeniu 118 fúr zeminy nákladných tatroviek za 100 bytovku a 121 rovnakých tatroviek + dvojtýždňové rozhŕňanie zeminy vybaveným buldozérom cez bývalý ObvNV III. Junácka. Predtým sme však tieto veľké plochy museli vykosiť či skôr vysekať s ručnými kosami, následne po rozhrnutí zeminy sme tam vysadili stromy (chytili sa najmä za 100-bytovkou), vysadili sme nový živí plot vedľa hlavnej cesty pred 100 a 120-bytovkami, zabudovali 42 lavičiek na sedenie v oddychových zónach Rendezu. Znovu sme buldozérom terénne upravili nerovnosti pred KS Impulz, zabudovali tam nové lavičky, vybavili oplotením 2 asfaltové ihriská, aby sme mali kde športovať. Vybudovali sme si navozením zeminy parčík medzi 24 a 36-bytovkami + pieskovisko s lavičkami na sedenie, kde sme sa vždy podvečer schádzali. Založili sme tu tradíciu pravidelných nedeľných obedov, ktoré sme si každý priniesli z domu a potom často za potlesku ľudí z balkónov bytoviek sme si pochutnávali vonku za letného počasia popíjajúc dobré domáce vínko. Kultovou vecou sa stali pravidelne májové – letné ohníky, kde sa vždy zišli ľudia z blízkych bytoviek, opekali si slaninku, špekáčky, zemiaky, chlieb, nechýbalo vínko, koňak či pivko. Maroš Mrva niekedy zahral, zaspieval obvykle trampské pesničky, alebo sme si pustili magnetofón s klasickými pesničkami Beatles, ľudovky, proste melódie, ktoré vedeli vytvoriť pokoj a pohodu.

Pred SOU stavebným sme začali hrať rekreačne futbal pondelok - streda – nedeľa, začali sme organizovať mini futbalové turnaje s pivkom, občerstvením, vareným vínkom. Založili sme športový klub TJ Real Rendez a začali hrať a reprezentovať Rendez v sálovom futbale, ktorý sme dotiahli z III. Ligy až po I. ligu (hrali sme ho 20 rokov). Neskôr sme sa presťahovali do areálu športu Sklabinská o ktorý sme sa starali výsadbou stromov, čistením areálu a najmä znovu tréningovými zápasmi pondelok – streda – piatok a sobota alebo nedeľa sálový futbalový zápas. V roku 1980 sme si vybudovali z bývalého zdevastovaného staničného Komanda činkáreň ale aj spoločenské priestory, kde sme organizovali tzv. syrové posedenia (vyprážaný syr a varené vínko), klubové stretnutia, hranie spoločenských hier atď. Založili sme v roku 1992 Ples obyvateľov Rendezu, ktorý sa koná dodnes každý rok vo februári, vždy plne obsadený.. Spolu s MAC Atletic Rača (Duško Štancel) organizujeme od roku 1994 Rozlúčkový beh Rendezom. Keď prialo počasie od mája do jesene sme organizovali 12 – 13 mini futbalových turnajov s cenami a posedením buď v parčíku alebo v letnej časti hostinca Rubikon. Každý rok 15 – 17 chlapcov z Realu Rendez chodilo a stále chodí na týždenné sústredenie do Tatranskej Lomnice kde sme s miestnym futbalovým klubom TJ Tatranská Lomnica od začiatku nadviazali športové a priateľské vzťahy. Priebežne chlapci z Realu Rendez, ale aj mladšia generácia z FC Santos zdarma, brigádnickou formou sadili nové stromy, starali sa o už vysadený stromový fond orezávaním konárov atď., dotvárali sme oddychové miesta s lavičkami (24 bytovka, KS Impulz atď.) Chcem len poukázať týmito poskytnutými faktami, že znovu typická rendezácka vlastnosť nezlomnosť a odhodlanosť vedieť riešiť činmi, skutkami ťažké úlohy premenili znovu doslova rozbombardovanou výstavbou činžiaka 100, 120, 24 a 36 bytovkami hľadieť nie zveľadené trávnaté plochy, kde nechýbajú lavičky po celom Rendezi sú tu rozmiestnené odpadové koše (aj pre psov), zelené plochy v strede starého Rendezu sú pravidelne vegetačne kosené, oddychové zóny pred KS Impulz 13 lavičiek, pred 100 – 120 – 24 – 36 bytovkami sú vybavené lavičkami, kto má chuť športovať môže cvičiť v posilovni, ktorú vybudoval a náradím vybavil TJ Real Rendez ako aj herňu, všetko v bývalých pivničných priestoroch bytovky na Dopravnej 27. KS Impulz, ktorý sme si postavili v akcii Z v rokoch 1970 – 73 sa nám podarilo (poslancom za Rendez) vybaviť dotáciou 4,8 milióna Sk z celoročného rozpočtu MČ Rača v roku 2009 bude znovu žiariť v novom šate od A po Z.

Real Rendez vďaka projektom a finančnej dotácii z MČ Rača, ktorú si musíte argumentačne obhájiť zdarma požičiava na rozpis lopty futbalové, volejbalové, basketbalové, siete, každoročne dopĺňa a vymieňa posilovacie náradie v činkárni, herni. Tradícia aktivít v športe, kultúre, spoločenskom živote na Rendezii sa podarilo znovu obnoviť, navyše funguje dobrá spolupráca všetkých častí Rendezu sídliska Šajby, Starý Rendez, Sklabinská, Šúrska, Paseky čo sa prejavuje pri organizovaní športových turnajov, behu Rendezom, Plesu a pod. Spolupráca s Múzejno dokumentačným centrom Ing. Jirkom Kubáčkom vyústila do úspešného vyhlásenia Pamiatkovej ochrannej zóny areálu bývalého Starého rušňového depa (veľká a malá vodná veža, Personálna kuchyňa, Trubkáreň, Točňa atď.) kde sa každoročne koná veľmi úspešný Zraz historických železničných vozidiel na Rendezi, kde prichádzajú a spoznávajú časť Bratislavy Rendez ako významné miesto histórie nákladnej železničnej dopravy v Bratislave na Slovensku. V súčasnosti je už areál Starého rušňového depa prevádzkovaný ako Múzeum železničnej dopravy v Bratislave, ktoré môžu navštevovať turisti ale hlavným zámerom tohto areálu a MDC Bratislavy ja ho úplne dobudovať aby slúžilo ako Národný železničný park Slovenska.

Parťáci mojej mladosti to boli rovesníci, ale aj mladšie ročníky, ktoré si pamätali ešte starý Rendez a mali v sebe ducha spolupatričnosti, nezištného kamarátstva, hrdosti na svoj rodný Rendez. Mená týchto chlapcov sú nasledovné Miloš Kuchár, Dano Michalovič, Ľubo, Paľo Šnircovci, Jožo a Maroš Polakovičovci, Fero Tima, Danek, Števo, Janko Mizerákovci, Dušan Máder, Ľubo Kadlečík, Vlado Skočdopole, Jožko Schmidt, Milan Múčka, Majo, Zdeno Máder, Dušan, Vlado, Palo, Peter Pažitkovci, Lojzo Viko, Jaro Mikuš, Zdeno, Dušan Blaho, Jurko Trnovec, Vlado, Stano Drusovci, Maroš Mrva, Palo Buzgovič, Milan, Fero Viechecovi, Juro Rošťák, Roman Fašung, Peter Antalic, Roman, Jožo Jurinovci, Miro Schubert, Rasťo Schubert,Vlado Michalovič, Karol Szabo, Tóno Vanček, Milan, Edo Svitekovci, Miro Rybár, Peťo a Palo Kucharovci, Jožo Kolár, Juro Masarovič, Šaňo Pongrác, Rony Chobot, Roman, Lubo Cigánkovci, Zolo Dudáš, Mário Hedl, Roman Csano z dievčat to boli Hela Lipková, Anka Mizeráková, Anka Polakovičová, Viera Gáfrikova, Renata Nagyová, Gabina Legendyová, Pavlína Daneková, Eva Androvičová, Gita Viková, Alena Lencová, Viera Prokopová, Majka Beňovičová, Majka Kročková, Alica Stráňavská, Soňa Cibulová, Viera a Alena Ledvoňové, Majka Mrvová, Jana Durná, Majka Mareničová, Hela a Lyda Šimekové, Zlata Machajová, Hela Pažitková, Viera Múčková, Aranka Tomanovičová, Mina, Luba Záhorské, Marian Michalčík, Ďuso Baranovič, Jožo Masarovič, Viera, Vlasta, Miro Kelnerovci, Dušan Máder, Maja Porubská, Viera Blisková, Fero Szabó, Katka Szabová, Jano Mackovčin, Ľuboš Jankovič, Milan Uhliar, Števo Selecký, Julo, Jula Šeperovci, Ľuboš, Miro Hauskrechtovci, Bono, Tono Hózovci, Milan, Jozef Hanzelovci, Fero Bedeč, Zolo Legendy, Tóno, Gabo Wenzlovci,, Jožko Stráňavský, Miro Bánsky, Laco, Milan, Fero, Miro Majtánovci, Vlado, Jaro, Tono Kováčovci, Štefan Vanček, Valika Šímová, Maroš Gaštan Polakovič, Vilo, Anka Novotný, Dana Križková, Oľga, Zdena, Lila Beňovičové, Anka Kročková, Jano Maťúš, Peter, Braňo Pulišovci, Jano, Rudo, Milan, Jožo, Peter Chromiakovci, Otto, Marta Procházkovi, Miro Jarábek, Jano, Dušan Junásovi, Janko, Juro Moravanský, Tóno Vavríček, Tóno Honek, Ivan Brečan, Anka, Olina Sedláčkove, Igor Strieborný, Vlado Ponický, Jožo Filipovič, Števo Mihalovič, Marienka Mizeráková, Peter, Ľubo Kočiovi, Ingrida, druhá sestra, Rudo Kočiovi, Jano, Ivan Varadyovi, Rudo, Julo, Marienka, Hela Bartovičoví, Dodo Šimkovič, Egon. Jožko Orný.

Rendez má svoju vôňu prírody, pôvab kultových miest, kde sa aj dnes stretávajú mladí ľudia, útulnosť, ktorá vytvára v ľuďoch, ktorí sa tu narodili, alebo tu dlho žijú ten skutočný pocit domova. Aj dnes sa tu ľudia, hlavne v Starom Rendezi, Sklabinskej, Šúrskej dôverne poznajú, pestujú dobré susedské vzťahy, aj dnes vás ľudia zdravia obrazne povedané na každom metri. Prežil som tu nádherné detstvo, mladosť a chcel by som v mojom milovanom Rendezi aj odísť na večný nebeský obláčik. Nová generácia, ako každá má aj silné aj slabšie osobnosti, partie, ale väzby medzi nimi, priateľstvo, kamarátstvo žijú v nich ako za našich krásnych neopakovateľných čias mladosti. Duch Rendezu proste obdivuhodne žije ďalej, a to uznáte, je pre ďalšiu generáciu viac ako dôležité.

Druhé dejstvo života v Nových činžiakoch

Život mi písal siedmy rok môjho života a my sme sa so smútkom v duši presťahovali z milovaných starých činžiakov hneď vedľa do takzvaných nových, postavených v rokoch 1946-1948. Nových susedov sme vo väčšine poznali, lebo to boli vtedy logicky všetko zamestnanci veľkej rodiny železničných zamestnancov od traťového robotníka, posunovača, vlakvedúceho, rušňovodiča atď. Kto boli naši noví známi, kamaráti, priatelia, to je najlepšie predstaviť stručne obyvateľov 24-bytovky vtedy brána č. 15,17,19?

Skočdopolovi, to bol známy otec rodiny ako špičkový odborník čo sa týka parných rušňov aj s jeho pani, ich driečnych synov najstaršieho Ivana, neskôr tiež rušňovodiča, Milana ktorý zamieril do sféry lodí, Vlada môjho súputníka detstvom, ktorého bavilo vtedy všetko čo sa týka áut.

Križkovci, kde otec bol rušňovodič, pani domu Zuzana energická dáma aktívna v Červenom kríži, Zväze žien, synovia Dušan – chlapec to inžiniersky, Braňo držiaci tradíciu rušňovodiča, Danka moja trocha staršia priateľka, nesmierne priateľská, ochotná vždy pomôcť druhým, neskaziaca žiadnu parťácku srandu.

Martišovci, kde pán domu bol tiež rušňovodič, jeho pani domáca, syn Ero – chlapec, ktorému nikdy nechýbal úsmev a ktorý mal v sebe večne nevyčerpateľnú energiu, Hela – dcéra, ktorú si pamätám už len z úctivej vzdialenosti, syn Pepo, známa osobnosť vzor svojej generácie ako vyšportovaný kulturista.

Bartovičovci – pán Bartovič, rušňovodič a jeho pani domáca, syn Emil – baník v Ostrave, Rudo zamieril na východ Slovenska, dcéra Marienka a Helenka milé dobré dievčatá, dobré parťáčky, Julo najmladší syn, môj mladší priateľ, tímový chlapec, ktorý nechýbal pri žiadnej našej hre.

Varadyovi – otec rušňovodič, aktívny v odborárskom živote, pani domu domáca, syn Ivan obdarený talentom umenia, neskôr ako nezabudnuteľný hráč na rozťahovaciu harmoniku, kde za teplých letných večerov sme všetci susedia počúvali jeho melodické piesne a nadšene ho odmeňovali potleskom, keď sa oženil do Košíc stal sa členom televízneho tímu, kde sme jeho meno vždy s hrdosťou sledovali, že pochádza z Rendezu, syn Janko patril k skvelým chlapcom v našej partii, oplýval vodcovskými nápadmi na nevšedné trávenie voľného času, vedel aj vážne veci obrátiť na smiech, bolo nám veľmi ľúto keď sa odsťahoval do Krasnian.

Rodina Lipkova – pán Lipka rušňovodič, pani domáca, syn Paľo energický chlapík neskôr pôsobiaci v polícii, Laco – švihák, elegán športový novinár, dcéra Helena bola moja dobrá priateľka z detstva s ktorou som predebatil aj spolu s ostatnými parťákmi veľa májových a letných nocí na lavičkách pred záhradkami.

Brveníkovci – pán Brveník rušňovodič, uznávaný odborník vo svojej profesii, jeho pani domáca s láskavým úsmevom pre všetky deti v dome,vždy vedela pohladiť všetkých slovom či úsmevom, obdarovať nás malých huncútov nejakou maškrtou, obetavo s láskou pomôcť tam kde to bolo najviac potrebné, mala skvelé renomé znamenitej kuchárky, cukrárky.Syn Vlado športovec, parťák rozdávajúci dobrú náladu sa vypracoval na par-excelenc odborníka lekára v revíznom posudkovom lekárstve, syn Peter, skvelý priateľ, kamarát na ktorého sa dalo vždy spoľahnúť, jeho profesijná kariéra rovnako veľmi úspešná ako lekár v revíznom posudkovom lekárstve.

Hauskrechtovci – otec rušňovodič, jeho pani domáca, dcéra Helena, syn Ivan športovec, chlapec to inžiniersky, Vikino športovec veľmi kamarátsky a obľúbený typ v partii, syn Miro športový typ, tímový chlapec, neskôr zakotvil u posunu ako železničný zamestnanec v Stanici, Ľuboš – parťák, v detstve chlapec s veľkým srdcom ochotný sa rozdávať, bohužiaľ je už tragicky na nebeskom obláčiku.

Tvarožkovci – pán Tvarožka pracoval ako opravár na železnici, pani domáca, dcéra Božka – učiteľka

Rodina Kočivých – otec kurič, pani domáca, syn Jožko divadelná hviezda Rendezu v 50-tych rokoch, ako dospelý významná osobnosť – hlavný dramaturg v Slovenskej televízii v slávnych inscenáciách televíznych pondelkov, dcéra Marienka, ktorá vždy vedela povzbudiť, pomôcť, syn Rudo – športovec, kamarátsky typ, ktorý vedel rozdávať úsmev, udržiavať dobrú atmosféru v partii.

Rodina Vajdových – pán Vajda námestník v rušňovom depe, pani bola domáca, syn Milan neodolateľný švihák pre mladé dievčatá na Rendezi, športovec telom aj dušou vo futbale, volejbale, ťahúň nápadov v partii, jeho syn tiež Milan je dlhodobým hlavným hovorcom Bratislavského primátora, dcéra Anka vždy milá, usmievavá, ochotná pomôcť vtedy, keď ste to najviac potrebovali.

Sekerkovci – pán Sekerka rušňovodič, organizátor a ťahúň mladých ľudí v športovom živote na Rendezi, najmä v stolnom tenise, futbale, turistike, pani bola domáca, patrila do tímu pani Fraňovej ako aktívna členka Červeného kríža, Zväzu žien. Dcéra Helenka obdivuhodne divadelne nadaná, skvelá recitátorka, hviezda divadelných predstavení na Rendezi a v Bratislave, napríklad Skúšky čerta Belinka, dcéra Eva nepočujúca, ale o to šikovnejšia v športe, maľovaní veľmi priateľský a kamarátsky typ, syn Vlado nepočujúci, športový typ, dobrý futbalista, vášnivý rybár, dobrý parťák, syn Cyril ťahúň, organizátor ako jeho otec nechýbal v žiadnej chlapčenskej akcii, kde to trochu horelo alebo bolo plno smiechu.

Honekovci – pán Honek rušňovodič, jeho pani bola domáca, dcéra Hanka aktívna v období svojej generácie v divadelníctve a vo všetkých aktivitách voľného času ich partie, Julinka nádherná deva rovnako talentovaná vo sfére divadla, nepostrádateľná kamarátka vždy žiariaca úsmevom, syn Tono, športovec ktorý po Erovi Martišovi vedel chodiť na rukách, pracoval na železnici.

Rodina Chromiakova – pán Chromiak pracoval ako vlakvedúci, pani domu známa a obľúbená predavačka v Zelovoci na Rendzi, syn Peter dobromyseľný chlapec, športovec, kamarátsky typ, syn Jožko organizátor a zakladateľ slávnej a nezabudnuteľnej hudobnej skupiny Black Boys, ktorá sa navždy zapísala do pamäti histórie Rendezu, syn Milan parťácky typ chlapca ochotne a obetavo prispieval do kamarátstva chlapcov, aby bola pohodovo a veselo. Syn Rudo – legendárny trampista, férový kamarátsky typ, syn Janko môj spolužiak, skvelý počtový génius, ťahúň partie pôsobiaci v súčasnosti v NR SR.

Luknárovci – pán Luknár pracujúci v železničnej projekcii, pani bola domáca, vždy s večným dobrotivým úsmevom. Pán Luknár nádherne maľoval, brilantne hral na bendžo, bol bonvian a gurmán života, syn Miloš – poet, píšuci nádherné obrazové básne aj o Rendezi, fotograf, člen rodinného tímu kde hral vynikajúco na bendžo, vyštudoval medicínu bol hygienikom v rámci Bratislavy, v partii obľúbený člen pre jeho férovosť a tvorivé nápady pre voľné aktivity, dcéra Eva – literárny zázrak v mojich očiach, lebo vedela prinášať v tej dobe všetky skvosty literatúry od držiteľov Nobelových cien až po Vinetoua, po matke zdedila úprimný úsmev a nekonečne kamarátsku povahu.

Vavričkovci – pán Vavriček bol domovník domu, pani bola domáca, naša skvelá susedka, dcéra Anka tichá ale láskavý typ, ktorý vedel bez pátosu pomáhať iným, dcéra Kvetka, ktorej úsmev z očí takmer ani nezmizol, v partii dievčat mala vždy svoje pevné miesto, Tonko nepostrádateľný člen svojej partie s Tonkom Honekom, Janom Tímom, Jankom Moravanským jednoducho dobrý to chlapčisko.

O bráne tretej, musím zodpovedne povedať som nikdy nemal úplné vedomosti, čo sa týka osudov ľudí, tak nech mi je odpustené ak niekde vynechám informácie o neskoršom podaní v dospelosti z prostého dôvodu, že sa my po odsťahovaní stratil z môjho osobného kontaktu a nemám bohužiaľ o nich žiadne vedomosti, kde žijú a bývajú v súčasnosti.

Rodina Vlasičová – pán Vlasič vlakvedúci, pani bola domáca, jaro Plevák z prvého manželstva, vášnivý holubár až do dnešných dní, Terka krásavica rovnako pôsobiaca v divadelníctve na Rendezi, priateľský, nekonfliktný typ človeka.

Votavovi- pán Votava vlakvedúci, pani bola domáca, dcéra Naďa viem len toľko že skončila právo.

Rodina Tomanovičová – pán Tomanovič neviem kde bol zamestnaný, pani Tomanovičová legendárna predavačka lístkov v nezabudnuteľnom kine Pionier, synovia Janko, Tibor technicky nadaní mladíci, ktorí boli platnou posilou vo svojich partiách, dcéra Zlatica kamarátsky typ dievčaťa, trocha tichšia, ale vždy milá, láskavá k druhým ľuďom.

Rodina Prochádzková – pán Procházka dielvedúci v rušňovom depe, pani bola domáca, syn Oto, chlapec ktorý sa večne smial a bol za každé huncútstvo, Marta rovnako priateľský typ povahy.

Horváthovci – tu si pamätám len syna aj to pod prezývkou Golváč.

Porubský – pán Porubský vedúci posunu na Stanici, pani Porubská vo večnej siene slávy a pamäti Rendezu ako vedúca kina Pionier a zároveň aj jeho premietačka filmov, dcéry Eva, Dada spomínam si len, že obidve boli pekné dievčatá a podľa počutia dobré parťáčky. Ľuba pre mňa dosť uzavretá, ale keď niečo povedala malo to švih, nápad, myšlienku. Majka pekné a skvelé dievča, vynikajúca kamarátka do koča aj do voza, škoda že kvôli alergickej astme sa vydala až do Výšných Hágov. Syn Jozef môj dobrý priateľ, spolužiak, ktorý nepokazil žiadnu srandu a vedel do nej aj prispieť.

Rodina Mizeráková – pán Mizerák vlakvedúci vtipný a šarmantný, pani Štefka bola domáca skutočná legenda pečenia koláčov, púšťania platní pre celý dom, Dušanko Matúšek beťár svojej generácie tu mal svoj druhý domov, Dcéra Marienka – dievčisko s veľkými hnedými očami stále žiariaca úsmevom, dobrá priateľka a kamarátka, dcéra Anka rovnako krásne očiská, nežný jemný typ, priateľka ktorú túžil mať každý vo svojej partii, Števo vždy plný energie, nápadov do detských, mladíckych hier, parťák ktorý bol oporou nášho kamarátskeho zoskupenia, Janko milý usmiaty chlapec, bezkonfliktný, ktorého mal každý rád.

Malíkovci – pán Malík presne neviem, ale myslím že robil skladníka spolu s pani Malíkovou na železnici, synovia Imino, Domino šmrncoví chlapci, ktorí vhodne zapadli do partie svojej generácie.

Do zoznamu obyvateľov musím uviesť právoplatné právo bývania u Vajdovcov rodiny Kadlečíkovej, kde sa pani Kadlečíkovou stala bývalá slečna Anna Vajdová. Pán Kadlečík bol rušňovodič, legenda v rybárstve, pani Kadlečíková robila v administratíve, syn Ľubo môj najlepší priateľ z detstva pre svoje štedré srdce skutočného kamaráta, ktorý aj keď bol jedináčik sa s nami rozdelil o posledné a vždy nás podržal v ťažkej životnej situácii a podal nám obrazne pomocnú ruku. Môj brat Vlado na neho s nostalgiou spomína dodnes ako na človeka, ktorý sa často obetoval a bral ho ako hendikepovaného nepočujúceho na rybačku na Kalnú či na Bager vo Vajnoroch. Neskôr sa odsťahoval na Ostredky a potom neďaleko Levíc, kde pracuje na železnici.

Rodina Schubertova bola ďalšou rodinou, ktorá patrí do veľkej rodiny Rendezákov, keď v byte nahradili rodinu Skočdopolových. Pán Schubert rušňovodič, pani pôsobiaca vo Vozovom depe, aktívne pôsobila najmä v Červenom kríži aj vo Zväze žien, syn Miro môj mladý parťák, ktorý sa postupne vypracoval na ťahúňa partie Realu Rendz, chlapec obdarený humorom, schopnosťou sám zabaviť kolektív, pre kamaráta ochotný dať aj poslednú košeľu, kamarát a priateľ do písmena a do bodky, syn Rasťo tímový chlapec, ktorý vedel dodať do kolektívu svoj humor, chlapec na ktorého sa dalo vždy spoľahnúť.

Rodina Polakovičových nahradila v byte Varadyových, a tiež patrí do rodokmeňa éry Rendezu. Pán Polakovič bol rušňovodič, jeho pani domáca, dcéra Anka parťáčka, pekná deva úprimný kamarátsky typ, syn Jozef mladší neskorší parťák skvelý športovec, futbalista, dnes však kope až za Banskú Bystricu, syn Marián môj súputník slávneho Realu Rendez, dobrý parťák, výborný futbalista, patril a patrí do železnej partie Realu Rendez.

Rodina Schmidová prišla po Votavových, pán Schmid robil u posunu na stanici, pani domu bola domáca, syn Jozef skvelý športovec, futbalista, tenista, parťák s množstvom nápadov, ktoré aj realizoval, dcéra Zdenka vždy priateľské dievča, ktoré veľa nerozprávalo, ale o to viac konalo, Vierka –najmladšia, pamätám si ju ako stvorenie ktoré sa rado smialo, hralo.

Rodina Myslovičová, ktorá nahradila Horváthovcov. Pán Myslovič zamestnanec Stanice, pani bola domáca, syn Ivan patrí do obdobia mladších parťákov Realu Rendez, férový chlapec, patril vždy k oporám kolektívu, kde vždy viac dával ako bral, sestra Hanka, dievča ktoré by svojou dobrotou a láskavosťou objala celý svet.

Partia, ktorá ma sprevádzala detstvom, mladosťou to boli najmä chlapci Ľubo Kadlečík, ktorý nás vtiahol do čara sveta rybárstva, kde sa príjemne debatilo, oddychovalo, ale aj zažívalo napätie, radosť z vydareného úlovku v podobe kapra, šťuky či sumca. Vlado Skočdopole, technicky vybavený chlapec, ktorý nás už vtedy predstihoval v zručnosti a vedomostiach pri oprave bicykla, auta a pod. Števo Mizerák a Julo Bartovič boli naši mladší parťáci, ale verní na život a na smrť, keď sme hrali futbal či hokej proti ostatným činžiakom, uličkárom v Nemocenských domkoch či pri vojnách indiánskych alebo mušketierskych podľa toho, aké dobrodružné filmy bežali, ktoré sme poctivo napodobňovali. Janko Varady to bola persóna, ktorá nás školila zo života nepoznaného vedomosťami, kde sme s úžasom a vzrušením s otvorenými ústami hltali jeho poznatky napríklad čo sa deje v dospelosti medzi mužom a ženou. Mali sme nádherné detstvo, plné futbalu na Škvarke, večerných ohníkoch počas letných nocí opekaním chlebíka, rýb, zemiakov, huncútstva pri hre na schovávačku v tmavých pivniciach nášho činžiaku, sladkom oddychu pod listami stromov na Bagri alebo ostrovčekoch na Kalnej, robenie klzísk pred našim domom ich večerné polievanie, denné hranie za účasti divákov – rodičov, trávenie prázdnin na poli pri bunkri, kde sme sa hrali na dobyvateľov a ochrancov jeho pevnosti, skákanie po stohoch zo slamy či oberanie sladkých jahôd alebo kukurice. Záhradky boli našou baštou, kde sme mali svoje detské, mladícke súkromie, kde sme sa debatili o všetkom čo nemohli počuť naši rodičia. Detský park, kde sme od športu, hojdania sa na hojdačkách, detskom bazéne trávili veľa svojho času bez obáv, že nás niečo zrazí alebo nám ublíži. Detstvo, mladosť ako prchavý tieň prešlo našimi životmi, zanechalo v nás množstvo vzácnych spomienok, zážitkov, kde ešte dnes počujem tie naše bezstarostné chlapčenské hlasy, salvy smiechu, dni a noci plné hviezd, kde sme sa rozprávali o všetkom možnom ba aj o budúcnosti, ktorá sa nám zdala že je niekde tak nekonečne ďaleko. Dnes sme mnohí 50, 60, 70 – tnici a ohromene zisťujeme, že hlasy vtedy tých starších ako bol môj legendárny rybár dedo Víto Blaho, že chlapče čas je podvodník, ktorého ani nezbadáš že utiekol. Osobne by som však nikdy nemenil ani za príležitosť z ríše fantázie aby som mohol zažívať detstvo a mladosť ešte raz. Nezažil by som toľko skvelých priateľov, kamarátstiev, nemohol by som prežiť v kine Pionier tie napínavé dobrodružstvá Vinetuova, Old Shaterlanda. Troch mušketierov či Siedmych statočných nebehal by som s vetrom opreteky po lúkach a poliach Rendezu, nechytal tam pestrofarebné motýle, nevidel prvé lietadlo a parašutistov na letisku vo Vajnoroch, kúpal a plával v priezračných vodách Bagra, Kalnej, Zlatých pieskov. Naša generácia dostala do vienka studnice spomienok toľko nádherných chvíľ, okamžikov, ktoré mnohí iní nezažijú ani za tri životy. V činžiaku môjho detstva, mladosti ako jeden z mála žijem až doteraz a verím že tu zakončím aj svoju pozemskú púť ako strážca toho nádherného obdobia, keď žili a dýchali budovy a parky Starého Rendezu. Ošumeli a stíchli brány nového činžiaka, ale hlasy, kroky plné smiechu mojich priateľov tu zostali navždy v chodbách, múroch tohto domu ako večná spomienka na generáciu, ktorá zostane navždy v pamäti histórie Rendezu.


RODINY RENDEZSKE „VČERA A DNES“

Detstvo, mladosť, dospelosť, vždy som si myslel, že všetky tieto obdobia života prežijem aj so svojimi rovesníkmi, priateľmi, spolužiakmi, s ktorými budeme spolu zbierať zážitky, spomienky a pokojne, pomaly aj spolu zostarneme. Detská myseľ je tak nádherne, nevinne dôverčivá, že som vtedy ani na sekundu nepochyboval o tejto romantickej predstave, ktorú tak neskôr rozmetal vietor života na všetky svetové strany. Chvíle plné hier, športových zápolení, večerných debát prebleskli neuveriteľne rýchlo mihli sa našimi životmi, aby sme len pocítili že tú vzácnu možnosť vedľa seba vyrastať a byť stále spolu už nikdy nedostaneme. Kam teda zavial ten vietor života Rendezákov, ktorí opustili jeho rodnú zem a žijú teraz svoje osudy od Bratislavy až k Tatrám sa pokúsim heslovite pripomenúť v nasledovnom zozname.

Rodina Urbancová: Vilo, Ján – Bratislava, Anka
Rodina Čelesová: Irena –Rača, Ružena – Bernolákovo, Štefan – Bratislava, Paľo – Rendez, Eva – Rendez
Rodina Zelenická: Fero – Zlín, Mária – Bernolákovo
Rodina Kucharová: Alexander – BA, Peter – BA, Ivan – zomrel, Gita – BA
Rodina Malíková: Fero – Rača
Rodina Ešmírová: Eva – Bratislava, Ján – zomrel
Rodina Stráňavská: Táňa – Bratislava, Libuša – Bratislava, Jozef – zomrel, Alica – Bratislava
Rodina Janotová: Alena – Rendez, Elena – Rendez
Rodina Šimkovičová: Arika – Bratislava, Jozef – Bratislava
Rodina Zlatinská: Mariena – Nemecko, Juraj – Rača, Viera – Austrália, Ján, Ružena, Helena
Rodina Bánská: Miro – Bratislava
Rodina Cibulová: Soňa – Rendez
Rodina Kováčiková: Oľga – Bratislava, Dušan – zomrel
Rodina Oravcová: Lydia – Bratislava, Božka
Rodina Gáfriková: Dana – Rača, Luboš – Rendez, Viera – Rendez
Rodina Blahová: Vít, Mária, dcéra Helena
Rodina Uhlíková: Marian Bratislava, Elena – Rendez
Rodina Vančeková: Eva – Partizánske, Štefan – Zohor, Tóno – Bratislava
Rodina Šťukovská : Lenka – Bratislava, Darina – Rača, Janka – Bratislava
Rodina Majtánová: Fero – Bratislava, Miro – Ústí nad Labem, Milan – Rendez, Laco – Rendez – Nitra
Rodina Novotná: Anna – Rendez, Vilo – Bratislava
Rodina Kuchynková: Marienka – Šenkvice, Emil
Rodina Šímová: Ivan – Bratislava, Valika – Bratislava
Rodina Antalíková: Paľo – Bratislava, Peter, Dano
Rodina Kováčová: Vlado – Rendez, Jaro – zomrel, Tóno – Bratislava
Rodina Sekerková: Elena – Bratislava, Eva – Bratislava, Vlado – Ivánka pri Dunaji, Cyril – Rendez
Rodina Benková: Vlado – Bratislava, Dušan – Bratislava
Rodina Orná: Egon – Bratislava, Jozef – zomrel
Rodina Bartovičová: Jozefína – Rendez, Emil – zomrel, Rudo, Michal, Mariena, Helena, Július – Bratislava
Rodina Hauskrechtová: Ivan, Viko – BA, Miro – Rendez, Luboš – zomrel
Rodina Jankovičová: Tono – zomrel, Luboš – Bratislava, Jano, Dana
Rodina Brveníková: Peter Bratislava, Vlado Záturecký – Nové Zámky
Rodina Nadičová: Ján – zomrel, Dezider – Rača
Rodina Martišová: Helena, Ernest – Bratislava, Štefan – Ivánka pri Dunaji
Rodina Križková: Dušan, Braňo – Bratislava, Dana – Rendez
Rodina Lipková: Paľo, Laco, Helena – Bratislava
Rodina Váradyová: Ivan – Košice, jano
Rodina Skočdopolová: Ivan, Vlado – Bratislva, Milan – Brno
Rodina Vajdová: Anna – zomrela, Milan – zomrel, Ľuboš Kadlečík– Levice
Rodina Luknárová: Milo – Rendez, Eva – Rendez
Rodina Chromiaková: Peter, Jano – BA, Jozef – Chtelnica, Milan – Leopoldov
Rodina Kočiová: Jozef – zomrel, Mariena – Bratislava, Rudo – Rendez
Rodina Honeková: Anna – Jur pri Ba, Júlia – Brno, Tono – Jur pri Ba
Rodina Vavričková: Anna, Kveta, Tóno – Bratislava
Rodina Procházková: Otto – zomrel, Marta – Ivánka pri Dunaji
Rodina Mizeráková: Mária, Anna – Bratislava, Štefan – Senec, Ján – Pezinok
Rodina Tomanovičová: Ján – zomrel, Tibor – zomrel, Aranka – Bratislava
Rodina Myslovičová: Ivan – Rendez, Gabika – Rača, Anka – Bratislava
Rodina Vlasičová: Marian, Terézia – Bratislava, Jaro Plevák – Rendez
Rodina Karola Wenzla: Vlado – Bratislava, Palo – zomrel, Karol
Rodina Chorvatová: Július – zomrel, Štefan – Bratislava
Rodina Roščáková: Darina – Juro – Rendez, Soňa – Bratislava
Rodina Porubská: Dagmar, Ľuba – Bratislava, Eva – zomrela, Majka – Vyšné Hágy, Jozef – Rača
Rodina Ondrušková: Jozef–Michalovce, Milan–zomrel, Marta–Bratislava, Slávo
Rodina Fašungová: Dušan – Bratislava, Palo – Jihlava, Roman – Brno
Rodina Lebedová: František – zomrel, Hermína – Chrudim, Ruženka – zomrela
Rodina Polakovičová: Milan, Marian – Bratislava
Rodina Fraňová: Mária - zomrela, Michal – zomrel
Rodina Zacharová: Ján – Bratislava
Rodina Hladká: Viera – Bratislava
Rodina Jarábková: Miro – Rendez, Martin – Rendez
Rodina Petrášová: Rudo – Bratislava, Milan – zomrel, Milka – Rendez
Rodina Múčková: Viera – zomrela, Milan – Bratislava
Rodina Pavlíková: Mariena, Pavlína – Rendez
Rodina Holišová: Vlado, Jarka – USA
Rodina Edurada Wenzla: Alenka – zomrela,Tono – Rendez, Gabo – Chomutov
Rodina Durná: Ivan, Jana, Marta, Eva, Marian – Bratislava
Rodina Selecká: Irena – Rača, Štefan – Rendez, Marta – zomrela, Silvia – zomrela
Rodina Roháčiková: Milan – Bratislava, Ján – zomrel
Rodina Snopčoková: Hana – Žilina, Božena – zomrela, Alena – zomrela
Rodina Čechová: Lajo – Bratislava, Ján – Rendez
Rodina Ledvoňová: Viera, Alena – Bratislava
Rodina Sedláčková: Božka – Brno, Anna, Ružena, Helena, Olina – Bratislava
Rodina Barátová: Ludvik – Rendez, Slavo – BA, Mariena – Jihlava, Olina – Rača
Rodina Kročková: Hela – Rača, Anna – BA, Marian – zomrel, Majka – Rača
Rodina Beňovičová: Lila – Levice, Oľga – Partizánske, Zdena – Bratislava, Maja – USA
Rodina Otta Wenzla: Jara – Rendez, Janka – Č. Budejovice, Anička – Sokolov
Rodina Horná: Milan, Luboš - Rendez, Jara – Bratislava
Rodina Mrvová: Štefan – Bratislava, Marián – rendez BA, Majka – zomrela
Rodina Kotesová: Teoš – Rendez, Matúš – zomrel, Laco – zomrel
Rodina Pašková: Vlado – Bratislava
Rodina Michalčíková: Helena, Peter – Bratislava, Marián – Rendez
Rodina Daneková: Imino – Bratislava, Pavlína – Praha, Lajo – Mariánske Lázne
Rodina Geťková: Laco, Edita – Bratislava
Rodina Kucejová: Milan – zomrel, Jano, Palo, Viera
Rodina Karola Kuchara: Lyda – Prievidza, Jaro, Miloš – Rendez
Rodina Timová: Ján – Bratislava, Fero
Rodina Filipovičová: Jozef – Bratislava, Angela, Fero – ČR, Jano – Vajnory
Rodina Hozová: Bono, Rudo, Viera – Rendez, Ján – Bratislava
Rodina Klimová: Ján, Jaro – Bratislava
Rodina Švancarová: Milan, Jozefína, Ivan – Bratislava
Rodina Libayová: Michal – zomrel, Helena
Rodina Krausová: Božena – Bratislava
Rodina Fiedlerová: Eva, Jozef – Bratislava
Rodina Horvátová: Mariena – Bratislava, Marián
Rodina Masarovičová: Juraj - Bratislava, Jozef, Alica
Rodina Maderová: Rudo, Kata, Dušan – Rendez, Helena, Marián, Zdeno – Bratislava
Rodina Mackovčinová: Emil – zomrel, Ján – Rendez
Rodina Štanglovičová: Vlado, Marika – Bratislava
Rodina Saturyová: Vlado – Rendez, Dušan, Alena, Ivan
Rodina Uhliarová: Milan – Bratislava, Eva – Rača
Rodina Čambalová: Eva, Božena
Rodina Mikušová: Jara, Jaro – Bratislava
Rodina Machajová: Viktor – zomrel, Janko – zomrel, Zlatica – Bratislava
Rodina Federičová: Imro – Rendez, Helena - zomrela
Rodina Pulišová: Braňo – Rendez, Palo – USA, Dana
Rodina Viková: Gita, Lojzo, Silvia – Bratislava
Rodina Ciprová: Ján – Ivánka pri Dunaji, Jozef - zomrel
Rodina Drusová: Vlado – zomrel, Stano – Rendez, jana – Rača
Rodina Gregušová: Peter – Bratislava, Magda – Rača
Rodina Androvičová: Eva – Bratislva, Peter, Palo
Rodina Pažitková: Vlado, Dušan – Bratislava, Elena – Nemecko, Palo –Nemecko
Rodina Kováčiková: Vlado – zomrel, Marta – zomrela, Luba – Rendez
Rodina Junásová: Palo – Záhorie, Dušan – Bratislava, Ján – Austrália
Rodina Hinternauserová: Božena – Bratislava
Rodina Charvátová: Stano, Jozefína - Bratislava, Štefan
Rodina Tatranská: Ludmila, Gita – Bratislava
Rodina Buzgovičová: Betka, Vlado, Miro – Bratislava
Rodina Buzgovičová: Eva, Palo
Rodina Encingerová: Milka, Mariena – Bratislava
Rodina Husarovičová: Betka, Dušan – Bratislava
Rodina Kohútová: Peter – zomrel
Rodina Šeperová: Július, Julča – Bratislava
Rodina Algayrová: Alexander – Bratislava
Rodina Tankovičová: Štefan, Igor – Bratislava
Rodina Legendyová: Edita, Ružena, Zolo, Gabika
Rodina Prokopová: Vlado, Vilo, Ján – Bratislava, Viera – Rendez, Etelka
Rodina Ponická: Vlado – Bratislava
Rodina Strieborná: Igor, - Bratislava
Rodina Lencová: Alojz – zomrel, Alena – Rendez
Rodina Šimeková: Helena – Rendez, Ludmila – Bratislava
Rodina Nagyová: Jana – Rendez, Renata – Rača, Robert – Bratislava
Rodina Šafáriková: Richar, Jana – Bratislava
Rodina Mihalovičová: Dano – Bratislava, Štefan – zomrel, Vlado – Rendez
Rodina Bugárová: Vilma, Ľuboš – Bratislava
Rodina Blisková: Viera – Rača, Jozef – Bratislava
Rodina Jányová: Darina – Nitra, Mimo – zomrel
Rodina Moravanská: Ján – Bratislava, Juraj – zomrel
Rodina Jurinová: Roman, Jozef – Bratislava
Rodina Szabová: Katka, Eva – Rendez, Fero – Bratislava
Rodina Matúšková: Fero – Rendez, Dušan – zomrel, Peter – Bratislava
Rodina Finková: Július – Rača, Dušan – Rača
Rodina Schubertová: Miroslav, Rastislav – Rendez
Rodina Szabová: Karol – Rendez
Rodina Šnircová: Palo – zomrel, Peter – Bratislava
Rodina Tomaškovičová: Eva – Rendez, Ivan – Bratislava
Rodina Puschenreiterová: Anna, Vlado – Bratislava
Rodina Mališová: Ondrej – Bratislava
Rodina Cisárová: Laco, Julo – Jur pri BA, Tibor – Rendez
Rodina Kleinova: Edo – Bratislava, Eva
Rodina Malíková: Imino, Domino – Bratislava
Rodina Bačová: Olina – Rendez, Karol – zomrel
Rodina Chmúrová: Jozef, Ludka – Bratislava
Rodina Jahnátková: Jozef, Angela – Rendez, Ruženka – zomrela, Mária
Rodina Foldešová: Edita – Bratislava, Fero
Rodina Vajarská: Matilda
Rodina Bedečová: Fero – Senec, Ivan, Erika, Terezka – Bratislava
Rodina Bínová: Karol – Bratislava
Rodina Achbergerová: Vlado – BA, Marián – Jur pri Ba, Kamila, Rudo
Rodina Štípalová: Ivan – Bratislava
Rodina Sviteková: Dana, Vlado – Bratislava, Rudo
Rodina Kelnerová: Viera – zomrela, Miro – zomrel
Rodina Rasmanová: Eva – Bratislava
Rodina Lencova: Alojz – zomrel, Alena – Rendez
Rodina Brečanová: Fero – Rendez, Eva – Bratislava, Ivan – zomrel
Rodina Mariničová: Maja – Rendez, Jana – Bratislava
Rodina Milana Sviteka: Milan, Edo – Bratislava
Rodina Trnovcová: Eva – Bratislava, Juraj – zomrel
Rodina Votavová: Naďa – Bratislava
Rodina Hergovičová: Dita – Bratislava, Dana – Bernolákovo, Jana – Vysoká pri Morave
Rodina Blahová: Zdeno – záhorie, Ďudo, Vlasta – Bratislava
Rodina Kováčikova: Iveta, Edita – zomrela
Rodina Šafáriková: Karol – Bratislava/Rakúsko
Rodina Hubačova: Juraj, Laco – Bratislava, Kristína, Jano
Rodina Slávikova: Hilda, Štefan – Bratislava
Rodina Záhorská: Ivan – zomrel, Mima, Luba – Bratislava
Rodina Machajová: Luba – Bratislava, Zlatica - Bratislava
Rodina Hofmanová: Ludmila, Mariena – Bratislava
Rodina Modlidbová: Dana, Igor
Rodina Vargová: Pavla, Stano
Rodina Dzirbiková: Tonka,
Rodina Ivanová: Mária
Rodina Kanásová: Marta, Robert
Rodina Kišková: Jaro – zomrel, Ondrej, Milan - zomrel
Rodina Dobrotková: Tibor. Rudko – zomrel
Rodina Šurabíková: Karol – zomrel
Rodina Rybárová: Karol
Rodina Lamošová: (dve dievčatá) Lubica,
Rodina Žiaková: Milan – zomrel, Zlatica
Rodina Petrovičová: Viera
Rodina Šimanová: Renáta, Herta
Rodina Jelušová: Magda - zomrela, Jozef-zomrel, Anka

Rodina Gocká: Magda, Anka
Rodina Sýkorová: Milan – zomrel, Ivan
Rodina Šoková: Milan, Helena, Gusto
Rodina Benčičová: Dušan – zomrel, Eva
Rodina Baďúriková: Tono
Rodina Kozárová: Hana, Šaňo, Karol
Rodina Valachová: žili na guľovačke


HISTORICKÝ PREHĽAD RODÍN KTORÉ TU ŽILI V PRELOMOVÝCH ROKOCH 1918 – 1938 - 1945

Zoznamový prehľad obyvateľov Rendezu, ktorí tu žili a ktorí zomreli od roku 1918 do roku 2005

Zoznam, dokument historicky vzácneho významu, ktorý dokumentuje evidenciu rodín, kto tvoril spoločenský, kultúrny, pracovný život železničiarskeho Rendezu, kde každé priezvisko, meno je nositeľom rôznych aktivít, činností, ktoré ovplyvňovali vývoj a kvalitu života v zemi Rendezskej. Rendez ako dôležitá Zriaďovacia stanica nákladnej dopravy pre Bratislavu bol špecifický tým, že štruktúra jeho obyvateľov rôzne ovplyvňovala železničiarske profesie, ktorých pracovníci tvorili 90 % obyvateľov Rendezu. Osud historického vývoja Rendezu výrazne ovplyvňovali prelomové historické udalosti, ktoré boli príčinou sťahovania národov najmä v strednej Európe.

Rok 1918 bol rokom rozpadu Rakúsko – Uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky (28.10.1918) kedy z Rendezu odchádza prevažná časť maďarskej národnosti späť do Maďarska a prichádza k značnej migrácii Česko – Moravského obyvateľstva, ktoré tu prišlo plniť funkciu pomoci najmä v odborných riadiacich profesiách, kde Slovensko vykazovalo značnú absenciu pracujúcej inteligencie, kvôli nepriaznivému ekonomickému – politickému postaveniu v bývalom Uhorsku.

V roku 1938 prichádza ďalšie prelomové obdobie 20. storočia, nástup nacistického Nemecka, kde pod tlakom jeho imperialistických územných nárokov na Československú republiku prichádza k jeho násilnému rozpadu a 14. 3. 1938 vzniká samostatný Slovenský štát s fašistickou ideológiou. Z Čiech a Moravy vzniká Protektorát fašistického Nemecka. Rendez v roku 1938 zažíva násilný odchod Česko – Moravskej enklávy, ktorá výrazne pozitívne ovplyvňovala železničiarsky odborný – pracovný, spoločenský a kultúrny život Rendezu. Česko – Moravská enkláva obohatila Rendez najmä svojimi tradíciami ochotníckeho divadla, pravidelných Plesov, tanečných zábav, maškarných plesov, živej muziky atď., ktoré sa dostali aj do tradícií spoločenského spôsobu života na Rendezi.

Rok 1945 – 48 bol posledným veľkým sťahovaním národov, kedy odchádzajú obyvatelia z južných častí Slovenska (Štúrova, Nových Zámkov, Komárna, Šurian), ktorí prišli vypomáhať v roku 1938 – 45 namiesto Česko-Moravskej enklávy a prichádzajú značné počty obyvateľov z Vrútok, Žiliny, Leopoldova najmä pracovníci železnice – rušňovodiči, ktorí nahrádzajú odborný výpadok odchádzajúcej maďarskej národnosti do južných častí Slovenska. Prichádzajú aj malé časti enklávy z Čiech a Moravy, ale pôvodne násilne odsunutí obyvatelia z Čiech a Moravy v roku 1938 sa už nikdy nevrátili čím Rendez spoločensky a kultúrne nenávratne stratil možnosť obohacovať sa o ich tradície, z ktorých tak výrazne čerpal, aby spoločenská kvalita života na Rendezi bola čo najkvalitnejšia.

Rok 1993 sa zapísal ako rok rozpadu spoločného štátu Čechov, Moravákov so Slovákmi, ale k výrazným zmenám v presune obyvateľov týchto dvoch samostatných štátov už neprišlo.

Rendez bol teda tou povestnou križovatkou dejín, kde migrácia obyvateľov v osudných prelomových rokoch prisťahovala a odsťahovala ľudí rôznej národnosti, ktorí tu po sebe zanechali časť svojho života osobného, pracovného, kultúrneho.

Vďaka legendárnej Rendezskej rodine Wenzlových, najmä pánovi Eduardovi Wenzlovi máme historický doklad, ktorý umožňuje identifikáciu konkrétnych ľudí, ktorý prevažnú časť svojho života (niektorí celú) prežili v železničiarskom Rendezi a nespochybniteľne potvrdzujú, že Rendez bol a je samostatnou časťou Bratislavy so svojou vlastnou históriou a dejinami.


OBYVATELIA RENDEZU ZA PRVEJ ČSR

Algajer
Andrle
Arpáši
Brinek (rušňovodič)
Balažovič
Budovský
Beneš Václav
Benčič Štefan
Balcárek
Borš (starý)
Borš Rudo
Borš Ján (Eugen)
Borš Július
Baťa
Bajer (letec)
Barina
Bartúnek
Birner
Bachratý Vít
Bartoš
Boskovič
Brož
Bláha
Bartoška (čatar-let)
Biskupič Jozef
Brehovský
Bambásek
Bižof
Bilek
Bernhard
Benhauver
Blabolil
Bruker
Benko
Buchta František
Bohm
Břeský
Brtka
Buchta
Baranay ján
Cúcor (obchod u Svitkov)
Cúcor
Calda Franišek
Ciglbauer
Cích Karol
Čech Petr
Čech Ludvik
Čaba František
Čmugr Oto
Čečkáň Štefan
Černý Jozef
Černý (Fekete)
Černohous
Čamaj
Černý Leopold

Dula
Dolista
Domeni
Dobrichovský
Ditrich
Drus
Doležal
Dvořák Fr.
Dvořák Fero
Doubrava Anton
Drvota František
Diviak
Dener František
Ďungel František
Ďungel Ján
Ďungel Ludvik
Dusuková
Erneker
Ebert
Fišer Bohumil
Fruhauf
Fajfr
Fodor
Fekete Ján
Faltýsek
Foltýn
Fechter
Foldes Vinco
Farbula Viliam
Fojtín Jaroslav
Frank (rušňov.)
Fulep
Folner
Frank (rotmajster)
Federičova
Feješ
Golembidovský
Gintner
Gažo
Gregor Karol
Gregor (výhyb.)
Gál (závorár)
Hruška
Hruška
Hinternaus
Hupka
Huťa
Horák
Houdek
Hradil
Hrúza
Havaš
Havránek Vlado
Havelka
Hečl
Hanich
Hloušek
Holotík Ján
Holeček
Hrbek
Hrobár
Hordoši Karol
Hnilička
Hanáček
Hladík
Hek
Houška
Hruška
Haklova
Chovanec
Chvíla
Chovančík
Charvát
Jesenický
Jurčík Gusto
Ježík Lad.
Ježo Ján
Jajcaj Rudo
Jača Peter
Jača
Jašek
Jašek
Jiráň
Jelemenský
Jurkovič
Jančár
Kvasinger
Kadnár
Kapucian
Kostelníček Elev
Kostelníček Jozef
Kočiš
Krpálek
Krepela
Kollár –škola
Korčák
Kovar
Kilb Václav
Kopáček Michal
Kopic
Kiška Ján
Kiška Jozef
Košík
Krútil
Konečný – revízor
Kiš Lajoš
Kadlec
Klaus
Kľúčik
Klatil
Kleibl
Kekula Frant.
Krátky Frant.
Kop Mojmír
Kuta
Krása
Krbeček
Klička
Křivánek
Kovačovič
Koudelka
Komínek
Ludvik
Lebeda Frant.
Libiger
Lang
Lybanský
Lamoš
Landyš
Letrich
Louda Matej
Lachman Jozef
Lukovič
Legyel
Lepka
Menšík
Múčka
Mácha Frant.
Machánek
Makovička
Magnus
Medvedík
Múčka Ján
Machaň
Matulík
Morávek

Morávek Čech
Mráček Slavo
Marek Jozef
Mlejnek Václav
Moc Karel
Moudrý Karel
Marhan
Maršík
Medke Edo
Maejka
Majerský
Marko
Mareš
Nagy Jozef
Nagy – vlakved.
Nefe Jaroslav
Netik
Nebyla
Nagy Michal
Novotný – pokl.
Nezhyba
Nechiba Frant.
Nečas Jaroslav
Nad Jindrich
Novotný
Nejdek
Nerád
Neumahr Gustav
Ott František
Orleansky
Opl

Ovesný
Ondruš
Okánik
Pelikán
Petik
Poledne
Petrák
Pelner
Plichta
Pošusta frant.
Pustina Jaroslav
Pliva František
Psenčík Viktor
Prokop Viktor
Pátek Michal
Predák Frant.
Piža
Praženka
Pavlík
Paul
Prechtl Matej
Pekárek Fabián
Procházka Frant.
Porcer Anton
Pařez Jaroslav
Pákordy
Paldan
Prokeš
Pojedinec
Rajter
Řiha
Rebec
Rozinger frant.
Rezníček
Rous
Rypl
Ružička
Rusek
Ručný Ján
Rozumek
Revaj
Rábsky – pokl.
Rohánek Bohuš
Rašman Michal
Schaffer Anton
Sika
Sláma Laďa
Straňavský
Sekely
Sobotka Karol
Svitek Lajoš
Smutný Jaroslav
Strnad
Starý
Sokolovský
Strakoš Štefan
Sálus Matej
Sálus Jozef
Sedlák Jozef
Svadbik
Stanek Frant.
Sloboda Frant.
Svoboda Anton
Setunský
Souček
Svitnič
Svetlík
Surovič
Svetler
Skala Miro
Sedlák Jozef
Sodoma
Silvaši
Sekvenc
Skočdopole
Studený
Snopčok Jozef
Stenhakerová
Šundrich
Šterba
Štekl
Štajner
Šiman Július
Šimor
Šavel
Šimon
Štukovský Gejza
Šnirmacher Jaro
Šapošnik
Šafránek
Šustekova
Šesták
Špaček
Šebek Jozef
Tománek Rdo
Tušer
Trenčiansky
Tolč
Trasoň
Tron
Urbanič
Vencl Ondrej
Velcl
Vistrela Adolf
Vild Ján
Vlašič Jakub
Wenzl Karol
Wenzl Adolf
Vávra
Vavro
Varga Vild
Vohradský Frant.
Vincze
Valovič Alojz
Valuch
Vrbas
Vizváry
Vaš
Vizner
Válek
Wurflova
Wenzlova Lina
Zapletal
Zatloukal Martin
Žatecký
Žigo Rudo
Žák Ján
Žerava Frant.


Za SLOVENSKÉHO ŠTÁTU sa zmenilo obyvateľstvo Rendezu asi o 60% a pribudli nové mená obyvateľov našej časti Rendezu

Lukovič
Borš Eugen
Borš Rudolf
Borš Július
Wenzl Karol
Wenzl Ján
Wenzlová Antónia
Buranský
Tadam
Hrabovský
Vitek
Šafárik
Barta
Holiš
Horný
Machaj
Kiška Jozef
Kiška Ján
Valach
Kanas
Antalík
Svitek
Tušerova
Rábsky
Malík
Letko
Vojtek
Šiman
Evanson
Hinternaus
Kolárik
Kuchar Karol
Baďura
Smutný
Šopoň
Barát
Balcárek
Puliš
Kaňka
Baťa
Lang
Schniermacher

Vašíček
Federič
Černý
Prokeš
Benčič
Roller
Černohous
Jajcaj
Štukovský
Čech
Pelnerová
Algajer
Golembiovský
Bruker
Fülöp
Rajča
Jesenický
Ježík
Pavlatovský
Buranský
Kosorínsky
Hajnala
Kuchinka
Podolský
Prelovský
Ďungel
Barta
Hroš
Petráš Imro
Jeluš
Lebeda
Dávid
Satury
Hordoši
Charvat
Horvbat
Valovičovi
Radimák
Foltín
Kuriatko
Barták
Tron
Valek
Farago
Pramnik
Rakyta
Rendla
Fechter
Karlovsky
Karvaš
Kollár
Sodoma
Jurkovič
Chovančík
Snopčok
Selecký
Hordoši Karol
Nanijaš
Lendel
Boskovič
Naď
Stráňavský
Fekete
Medvedík
Šramek
Fojtík
Bachratý
Husarovič Štefan
Čamaj
Gucky
Sedláček
Sýkora Ján
Szabo
Jurčík
Noskovič
Metke
Urbanič
Šimunek
Racek
Kišš
Jahnátek
Lenc
Rašman
Švančar
Marinič
Paška
Nadič
Cích
Palacka
Šrámek II.
Slušný
Letko
Riči
Klobučnik
Mach
Kodrik
Bruchter
Glaubic
Víťazka
Drabina
Zlatinský
Hlinka
Petrovič
Suchoň
Rýdlo
Ježo
Varády
Kovalík
Šutovský
Janák
Dzirbik
Prokop
Jariabek
Klein
Kliment
Sedlák
Tomšík
Šafárik Ján
Gschveng
Vajarský
Kuchr Alexander
Husarovič F.
Trenčiansky
Sládek
Neveši
Zeleňák
Kollár
Diviak
Vavro
Pavlík Ján
Uhliar
Sýkora Alex.
Šimek
Uhlík
Kucej
Martiš
Mokráš
Gáfrik
Hubač
Jančar
Jany
Kočiš
Konečný
Kadlec
Vrábel
Litvák
Šurabik
Petráš Ján
Žiak
Lantaj
Michalčik
Šarman
Pobiecky
Blaho
Földeš
Vajgel
Hrnčar
Okánik
Krchňavý


Ľudia z Rendezu, ktorí zomreli (do roku 2005):

Algajer 1960
Algajerová 1962
Antalík 21.1.1977
Androvič Edo 19.7.1990
Antoš Vlado (20 r.) 18.8.1993
Androvičová Helena 28.12.1993
Antalíková (97 r.) 28.9.2003
Barnvova Vlasta 7.4.1937
Bors Ján 24.11.1927
Boršova Silvia 29.12. 1949
Bajer (letec) 1934
Bohm 1937
Bachratý Vít 1943
Baťa (pri bombardovaní) 26.3.1945
Baťová (pri bombardovaní) 26.3.1945
Borš Julo 15.1.1948
Begaňová M. 15.8.1950
Baďurík Ján 20.10.1955
Buzgovič Ondrej 21.9.1961
Buzgovičová M. 9.7.1962
Balcárek 7.4.1964
Begáň 28.9.1964
Benč (zabil ho rušeň) júl 1966
Buzgovičová Alžbeta jún 1968
Borš Rudolf 1969
Bačová (zhorela v Palme) 1970
Benčičova Margita 9.1.1971
Blahová Mária 1972
Boršová Hedviga 1972
Biro (v garáži) 1973
Benčič Štefan 7.11.1975
Baďuriková 4.8.1977
Brečan 19.2.1978
Bolgáč 20.4.1980
Bolgáčová 29.11.1981
Buranský 10.11.1982
Bugár 20.11.1989
Bartovič 24.2.1991
Brveník 11.10.1991
Barbierik (rušňov. – 44 r.) 8.4.1992
Blaho Vít (89 r.) 24.6.1992
Bača Tibor (42 r.) 2.7.1992
Bartovičová 9.7.1993
Benek 17.2.1999
Borš Ján Eugen (94 r.) 9.12.1995
Beňovičová Mária 2.8.1967
Bliska Jozef (71 r.) 22.8.1997
Benko Ondrej (91 r.) 27.10.1998
Bedečova 11.12.1998
Bača Ján (79 r.) 22.3.2000
Baranovič Ďuso 29.3.2000
Barta Jozef (78r.) 1.9.2000
Baďurová (29.r. –pri tanci) 4.1.2001
Brečan Ivan 17.2.2004
Brečanova 1.6.2004
Barátová (92) 6.10.2005
Cucorová 1937
Cipro Ján st. sept. 1973
Cipro Ján ml. 1979
Caplák (Šúrská) 26.6.1976
Capláková (Šúrska) 31.12.1988
Ciprová (83 r.) 19.8.1998
Čech Ludvik 1938
Čamaj (bombardovanie) 26.3.1945
Čechová Júlia 18.12.1959
Černý František 1973
Čechová Margita (Wenzlová) 25.4.1977
Čech Ján 3.9.1977
Černá 16.12.1979
Csiba (65 r.) 22.11.2000
Encinger 24.12.1972
Evanson 1986
Evansonová (Tušerová) 1987
Ešmír 12.10.1994
Ešmírová 6.5.1997
Erhart 1996
Erhartová Fini (82 r.) 11.4.2003
Ešmír Ján apríl 2003
Fodorová 1929
Fodor 1937
Federič (zabil ho vlak) febr. 1941
Fašung Vojto 18.4.1976
Feldeš ml. 3.10.1980
Feldeš Vinco sept. 1983
Fraňová 13.1.1987
Feldešová 6.7.1987
Fulop (doktor) marec 1989
Fojtík Jaroslav (94 r.) dec. 1993
Federičová 14.5.1993
Fraňo Mišo 17.5.1993
Fojtíková (90 r.) dec. 1995
Fidlerová 7.10.2005
Dusuková 1940
Dadamova (bomb. Apolky) 1944
Diviak (bomb.Rendezu) 26.3.1945
Dusu Lajoš 1953
Drabina 24.11.1954
Dusuková Ela 1955
Durný 26.7.1971
Drabinová 30.11.1983
Danek Lud. 13.6.1987
Depešová Betka 6.7.1988
Drus Ján 13.1.1990
Danekova Anna 6.6.1990
Dragúň Milan 1.6.1993
Dome Koloman (48 r.) 16.12.1995
Durná Antónia (83 r.) 4.3.2004
Golembiovský (z vagóna) 1942
Golembiovská (z vagóna) 1943
Golembiovský Fr. 1975
Gáfrik 3.1.1947
Gáfriková 24.12.1963
Gáfrik Fr. 1963
Gergeľová 12.4.1981
Gregušová 28.4.1989
Geťko (88 r.) 14.2.1997
Greguš 20.2.2000
Geťková (90 r.) 25.11.2000
Gáfriková marec 2002
Gašparovičovaá (55) 26.3.2005
Husarovič Št. (bomb. Rendezu) 26.3.1945
Hanicová (dieťa) 1947
Hupková Anna 1950
Hordošiova 1950
Hanicová 1950
Hinternasová Betka 1957
Hergovičová 18.1.1958
Hordoši 1967
Holišová júl 1968
Hubač 18.5.1969
Hinternaus 1972
Holiš (zabil ho rušeň) 1972
Horná Vlasta 19.3.1972
Horváth Jul. 28.3.1973
Hadri 1969
Husáková (manž. prezid.) 20.10.1977
Hupková (83 r.) 1977
Horinek(manž.Vajarskej) 3.4.1977
Horvátová Mária 27.1.1978
Hnát Konšto 21.7.1979
Hladká 1986
Hergovič Fr. 22.9.1988
Hlavatá Beata (18 r.) 1991
Hozová (54 r.) 10.4.1994
Hadriová (Hupková 85 r.) 30.10.1995
Hladký (90 r.) 24.12.1995
Hóz 9.8.1996
Hegedus Gejza 4.3.1997
Hanzel Kamil (70r.) 14.5.1997
Horáčková (22 r.) 26.9.1997
Horvat Jul. (52 r.) sept. 1997
Henčl Jaro 8.12.1995
Hafner Ladislav 20.8.1997
Hájiček Alino 12.4.1998
Hofman 14.2.1999
Horný Štefan 7.12.1999
Hrončok 10.10.2000
Hegedušova 2.5.2001
Henčlova Blanka 24.7.2002
Hlavatý Jozef (58) 29.9.2005
Chovanec st. 1937
Chovancová 25.10.1941
Chudý st. 1966
Charvát 1970
Charvátová 1972
Chudý Jozef 1974
Chovančík 1974
Chovančíková 1974
Chudý Milan 1980
Jajcaj (1 r.) 1924
Janíček 1938
Ježíková 1943
Jančár (20 r. –zabil ho vlak) 20.9.1949
Jurčík (20 r. –zabil ho vlak) 1950
Jahňatek (20 r. –zabil ho vlak) 1955
Janota 17.11.1956
Jahnatkova 1958
Jurčíkova 1961
Jelušova 8.10.1963
Jajcajová 1965
Ježo Ján 1965
Jahnátkova 1965
Jurinová 25.10.1971
Ježová 1973
Janeček Ján (50 r.) 10.12.1974
Jarábek Peter 31.7.1974
Jarábek Michal st. 1975
Janeček Justín (81 r.) 1981
Jurina (49 r.) 13.3.1983
Jany Ján 14.10.1986
Jeluš Ján 14.10.1987
Jurina Michal (82 r.) 10.1.1990
Janata Jozef 30.4.1990
Janega Luboš (23 r.) 11.3.1992
Jurina Jozef (55 r.) 11.6.1994
Janková Nataša 3.9.1996
Janeček Milan 1998
Jakubec (51.r.) 9.8.1998
Junásová 2.11.1976
Jánošík O. (70 r.) 11.12.2001
Junas Pavol (84 r.) 22.10.2003
Janiová (88 r.) 7.1.2004
Kiška Ján 3.11.1658
Kilb Toník 1929
Kopic (zastrelený) 1929
Kadlecová Fanča (vlak) 1931
Koponá 1935
Kvaltinová 1939
Kadlec 1939
Kočiš Jar. 1942
Konečný 1942
Kadlecová 1942
Kiška Št. (pri bombard.) 26.3.1945
Karvašová(bombard.) 26.3.1945
Kožený (zhorel na koľaji) 1950
Klečka Jozef 1953
Kuchynková 21.3.1954
Kovačik Ondrej 6.5.1961
Kohút Peter (zab. kameňom) 1967
Kočí Jozef 1969
Kročka Mar. (zab. autom) 1970
Kucej Pavol 1972
Kastlová 1975
Kotes 25.9.1976
Kupková (matka) 25.12.1977
Kovačikova Marta(auto) 5.9.1977
Kačerová Maria 1978
Kovačik Ondrej (žmurko) 28.3.1979
Karvaš Emil 3.8.1979
Kovalík Štefan 19.10.1979
Krigler Rudo (26 r.- vlak) 17.1.1980
Kucej Milan (36 r.) 16.9.1982
Kucej Ján (81 r.) jún 1984
Kuchynka 14.3.1985
Krišková Zuzana júl 1985
Klein Edm. 27.12.1986
Kuchar Alexander 5.8.1989
Kuchar Karol 2.12.1989
Kovačik Vinco (rušeň) 1.3.1990
Kucejová 1991
Kleinova 1991
Kniha Štefan 7.12.1991
Kotes Matúš (44 r.) 28.12.1991
Križka Ján (80 r.) 28.7.1993
Kvapil - Viechoc(42 r.) 27.11.1995
Kuchar Ivan (52 r.) 26.2.1997
Kostolanyi marec 1997
Kováč Tomáš 8.1.1998
Kovačik Dušan 28.6.1998
Kuťková 1996
Kračka J. 6.9.1998
Krajčovič Štefan (71 r.) 11.12.1998
Krajčovič Imro (56 r.) 1.6.1999
Kováčova Anna (77 r.) 24.5.2000
Kuťka 8.9.2000
Kročko Joz.-letec (50r.) 15.5.2003
Kročková R. (83 r.) 20.4.2004
Kovačik Vlado(57 r.) 16.11.2004
Kucharová Julia 8.12.2004
Kotes Laco (56) 23.4.2005
Koval Bohuš 27.4.2005
Kočí Jozef (dramaturg) 8.1.2006
Langafova 13.4.1952
Lybajova T.(I.manž.) 1964
Lybaj 1972
Lebeda Fr. 15.4.1973
Lybajova (II. manž.) 1974
Lang (93 r.) 18.2.1973
Langová (90 r.) 31.1.1973
Litvák 27.7.1978
Legendiová (47 r. 3.5.1982
Ledvoň 24.2.1982
Lukovič (88 r.) 13.3.1983
Lipka (75 r.) 18.4.1985
Lipková 31.3.1986
Lebedová 9.1.1988
Lekár Fr. (otec) 9.7.1988
Lencová 11.11.1988
Lenc 9.1.1989
Lukovičová 13.6.1989
Lebeda fr. (syn) 8.6.1992
Lužík František 8.6.1992
Lekárová 22.6.1992
Litváková (85 r.) 24.2.1993
Legendy Pavol 17.12.1994
Luknár Fr. (maliar) 31.8.1995
Lackovič 10.7.1998
Liška (25 r.) 24.7.2002
Moudra 1938
Martišová 1945
Matiašová (15 r. –autobus) 1954
Martiš František jún 1957
Mokráš (vlak) 1969
Matejovič Lajo 1969
Matiašová (autobus) jún 1984
Mikulova (utopená vo vápne) 19.8.1971
Mihalovič Št.(el. prúd) 1969
Mrva Štefan 18.1.1970
Moravský Juraj 1972
Malíková 1973
Matúšek František 31.3.1973
Marinič Jozef 18.6.1975
Matejovičová 1975
Modrovská (1 r.) 1975
Mykla Ondrej 1975
Mihalovič Štefan st. 20.9.1977
Myklová 22.1.1979
Martyšová (II.manž.Rollera) 9.11.1979
Matiáš 22.8.1980
Mališ 20.11.1982
Michalčík Peter 15.3.1986
Martiš Imro 20.6.1986
Mihalovičová 7.9.1987
Malík Domin 6.10.1988
Mališová 19.9.1989
Mikula 8.1.1989
Machaj Viktor 8.1.1990
Martiš Cyril (14 r. utopil sa) 23.7.1991
Michalek 12.9.1991
Mrvová Majka (autonehoda) 1992
Moravský Ján 1992
Myslovič Šaňo 8.4.1995
Matúšek Dušan (47 r.) 29.2.1996
Malíková Mária 1.9.1996
Maderova 6.5.1995
Maťúš Stano (70 r.) január 1997
Maťúš (61 r.) 10.5.1998
Michalčíková (83 r.) 19.8.1998
Mikula Ondrej (92 r.) 28.6.1999
Mikušova Monika (18 r.) 18.3.2003
Mališ Ondrej (71 r.) 26.5.2003
Mader rudo (86 r.) 11.1.2004
Múčková/Kočnerová V.(51r.) 13.5.2004
Modrocká 3.10.2004
Malíková Margita (74 r.) 10.10.2004
Nagy Jozef 1938
Nadič Dežo 23.1.1973
Nadič Ján (56 r.) 12.7.1996
Nemčík 6.9.1998
Nagy Ján 22.3.1999
Nadičová (85 r.) 12.4.2000
Nagyová Milka (74 r.) 8.12.2001
Novotná (42 r.) 10.5.2003
Ondruška Štefan 27.8.1971
Orný Egon 11.5.1979
Orná (manž.) aug.1984
Olša Ján 18.8.1989
Ondruška Milan (56 r.) 15.11.1991
Ondriáš Peter (41 r.) 31.3.1992
Osvald Ivan 28.5.1994
Oravcová 1.5.2000
Ondrušková (91 r.) 6.1.2001
Orný Jozef (55 r.) 28.1.2002
Paulová 1926
Pelner 1937
Pižová 1938
Prelocká 1.8.1947
Petráš Ján 1950
Petrášová 1967
Paška 1970
Petrovičová 1973
Pustai 17.1.1980
Petrovič 5.5.1980
Prokop 1983
Porubská 18.12.1985
Porubský Jozef 5.11.1986
Prokopová 13.6.1986
Pažitka 18.4.1991
Pongrác Alexander 15.10.1991
Pavlík Anton (72 r.) 5.2.1992
Petreje Anton (71 r.) 11.2.1992
Petrejová 3.7.1993
Petho Jozef(47 r.) 21.11.1993
Pulišová/KLimentová (76r.) 31.8.2000
Puliš František (83 r.) 17.1.2003
Pipiš 28.1.2004
Perič Radovan (59 r.) 27.11.2004
Pontschyová Zina (54) nov.2005
Rúžička 1939
Rollerová (pri bomb.) 24.3.1945
Rýdlová 1955
Rašman Michal (otec) 1964
Roháčik Ján (20 r.) 1969
Rollerová aug. 1985
Rajtová (u Šimanov) 12.5.1992
Rohášik Ján (83 r.)
Sokolovský (el. prúd) 1928
Strnadová Vlasta 1933
Salus 1937
Salusová 1937
Smutný 1937
Svitková 21.4.1939
Svitkov Jozef (2 r.) 26.11.1940
Stráňavský (otec) 1952
Stráňavská Berta (18 r.) 1952
Stráňavská (matka) 1953
Sklenár 1959
Svetlík (38 r.) 1964
Struhárová (82 .) 1970
Struhár 1972
Satury 2.4.1972
Strieborná 30.11.1977
Sýkorová 14.8.1978
Stráňavský Jožo 10.3.1979
Svitek Jozef 6.12.1979
Selecký Štefan 25.1.1981
Sekerka Cyril st. 14.4.1981
Sýkora Šaňo st. 22.9.1981
Szabová /Petrovičová 26.3.1986
Selecká 21.2.1988
Szabo František 14.8.1989
Szabová Mária (62 r.) 7.5.1992
Sopko Eugen 1992
Sedláček Jozef 11.11.1993
Szilvasy Ján (14 r.) 1994
Sýkora Alexander (68 r.) 15.10.1996
Saturyová 12.4.1996
Stráňavský Pavol (72 r.) 2.8.1997
Sekerková Helena (69 r.) 3.1.1999
Snopčok (93 r.) 23.3.1999
Švancar (5 r.) 1942
Šimekova (5 r. utopila sa) 1.3.1942
Štukovská 1942
Štukovský 1949
Šutovská 1956
Šiman 1968
Šujanksý
Šujanská
Špatzalová (60r.) 8.12.2002
Šurabik (82 r.) 9.3.1977
Schmidt Fero 24.5.1979
Šimkovič apríl 1982
Šimek 28.8.1984
Šimeková máj 1985
Šipoš Anton 12.11.1985
Švancar Ignác 1974
Šurabíková 23.11.1988
Štukovský Ján 24.10.1990
Šnirmacher 10.12.1994
Šnirc Palo 3.1.1995
Šimek Štefan 28.6.1997
Šnirmacherová (91 r.) 18.10.1999
Schmidtová 26.11.2001
Šafárikova dec. 2003
Tušer 1937
Tomanková 1938
Tery 1967
Tatranská 1974
Teryová 19.11.1978
Tima Karol 23.3.1978
Tomanovičová 25.3.1988
Tichý Vilko 11.12.1990
Tušerová (93 r.) 10.3.1989
Tvarožková (81 r.) 23.12.1991
Tomašovič Teofil máj 1991
Tomašovičová 1.1.1992
Tatranská (28r.) 18.8.1995
Tezner Libor 26.2.1992
Tvarožek (85 r.) 16.2.1993
Tušer Alex. (75 r.) 11.2.1996
Trnovec Ondrej (68 r.) 14.3.1998
Tankovičová (78 r.) 27.8.1999
Teznerová Hana
Tomanovič Ján ml. (55 r.)1999
Tahotná 4.11.2001
Urbanec 8.12.1958
Uhlík 20.8.1985
Uhlíková 25.1.1992
Urbancová 4.2.1993
Uhliar Ondro (81 r.) 13.6.1992
Uhliarová (90r.) 27.4.2004
Voncze 1919
Valovičová 1927
Vildová Aranka 1931
Vildová Irenka 1930
Vild – otec 1936
Vild Ján 1939
Vild Pavol (17 r.) 1944
Vašíček (vlak) 1940
Vašíčková (2 r.) 1941
Vajarský 1954
Vlašič Vinco 1960
Vika Arpád 1972
Vavriček 1973
Vanek 3.6.1976
Viková 8.5.1978
Vacho 22.2.1980
Vaneková 12.9.1980
Vlk 1995
Vajda Ondro febr. 1986
Vacho dec. 1993
Vrábel (81 r.) 4.11.1995
Vajarská (Horinková-87 r.) 24.12.1995
Vitáloš 27.7.1997
Vlašičová (79 r.) 15.3.1998
Vandrášek 9.9.1998
Vitek Štefan (74 r.) 7.2.1999
Vlková Viera 25.10.2005
Wenzl Karol (otec 47 r.) 26.10.1929
Wenzl Ondrej (po narodení) 1940
Wenzlová Alžbeta 1942
Wenzl Rudo (74 .) 11.11.1978
Wenzl Laco (75 r.) 26.3.1991
Wenzlová Alenka (1 r.) 17.4.1954
Wenzlová (mama 69.r.) 18.4.1954
Wenzl Adolf (76 r.) 22.2.1995
Wenzlová Anka (75 r.) 1.1.1996
Wenzl Karol (85 r.) 8.5.1996
Wenzlová Ema (76 r.) 4.9.1996
Wenzlová Liza (92 r.) 23.9.1996
Wenzlová Anna (90r.) 2.10.1996
Wenzl Karlík (57 r.) 12.12.1984
Wenzlová Jola (69 r.) 27.7.1997
Wenzlova Jozefa (88 r.) 21.9.2000
Wenzlová Júlia (86 r.) 28.4.2004
Wenzl Palo 8.6.2004
Zlatinský Jozef 1941
Zlatinská (matka) 1970
Zlatinský Jozef (82 r.) 10.8.1974
Zacharová 10.8.1978
Zemko Štefan 20.1.1980
Zachar 1983
Zachar Jaro 8.1.1992
Zemková (80 r.) 7.11.1995
Záhorská Eva (62 r.) 20.7.2002
Žembery
Žemberyová
Žiak
Žiaková 3.6.1993
Žitná (Ježíková) Božka 12.7.1993


HISTORICKÉ DOKLADY V STAVEBNÝCH MATERIÁLOCH POUŽITÝCH NA STAVBE BUDOV NA RENDEZI

História dokáže písať dejiny aj cez doklady minulosti v podobe stavebných materiálov ako sú tehly, škridlice, ktoré svojou kvalitou prežijú niekedy stáročia, sú tichým svedkom ľudských príbehov, ubiehajúceho času.

Keď človek – úradník, bez citu a vzťahu k histórii rozhodne MOCENSKOU pečiatkou o zbúraní budov, ktoré mohli byť vzácnymi pamiatkami na sklonku 19 stor., začiatkom 20. stor. zmocní sa Vás bezmocný hnev najmä ak ide o udalosti spred niekoľko desiatok rokov, keď ste nemali možnosť ochrániť tie bezbranné pamätníky histórie železničiarskeho Rendezu.

Základná škola 1893-95 so všetkými prvkami obrubníkov, výklenkov Rakúsko-Uhorského stavebného štýlu, domky pre železničiarov pri Vodnej veži, staničná prízemná budova, závodná kuchyňa, kino Pionier atď. Súčasný stav úrovne povedomia mnohých ľudí bývajúcich na Rendezi, ktorí sú priamymi pokračovateľmi ságy železničiarskych rodín a ľudí súčasne pracujúcich na železnici venujúcich sa železničným dejinám sú zárukou, že budú odhodlaní brániť, obhajovať a zveľaďovať historický odkaz generácii železničiarov, aby nebola poškodená, zbúraná ani tá najmenšia historická pamiatka.

Stavebné materiály použité pri zrode Zriaďovacej stanice Rendez vyrobené v súkromných tehelniach podnikateľov t.j. tehly a škridlice mali urobené formy na ktorých bola znázornená tehelňa a komín, meno výrobcu, rok výroby, veľkosť škridlice čo boli presné identifikačné dôkazy, kedy sa stavali konkrétne železničné budovy.

Tehly od výrobcov:
  1. Reiner Utodia
  2. H - D
  3. Emerich Hössler,
Ringofer Zeigelei

tehelňa a komín
  1. Machota


Škridla:
  1. Gözteglagyár Devény – Ujfalu
Wienerberger Ziegelfabrik Wien

Patent

Ecy Meterre 15 aufeinen meter
Leszezes 34/C/M Ľattung

Škridla:
  1. Wienerberger
Wien Patent

Ziegel Fabrik
15 auteinen meter
34 cm Lattung

Tehla a škridle na základnej škole:
  1. Reidner Utódia
  2. Hekler György
Tegla

1894

Rössler Imre
Gyár
  1. Elsö Bazini
Ressler

1895

Tegla
Gyár
Škridla
  1. Rössler Imre Dezin
24 ol Légzezet

Uvedení výrobcovia TEHÁL a ŠKRIDIEL nesú jasné znaky obdobia Rakúsko – Uhorska konca 19. storočia.


RENDEZSKA ŽELEZNICA

Spojka pre nákladnú dopravu vznikla v roku 1872, pre osobnú dopravu v roku 1883 výstavbou Zriaďovacej stanice ako súčasť veľkých investičných akcií na už dávnejšie jestvujúcej železničnej spojke RAČA – VAJNORY, aby umožnila oddeliť v bratislavskom uzle nákladnú a osobnú dopravu. Jeho dôležitou súčasťou sa stalo Rušňové depo Rendez – Železničná stanica Východné. V postupnom vývoji železnice Rakúsko – Uhorska, Československa najmä v rokoch 1970 sa stalo jednou z najväčších a najdôležitejších železničných zriaďovacích staníc.


VÝBER DOKUMENTOV O ŽELEZNICI NA RENDEZI

Rok 1872 - Spojka pre nákladnú dopravu

Dátum 8.6.1882 - ten deň sa začala história tohto pracoviska (Rendezu – Zriaďovacej stanice) podpísaním zmluvy medzi UHORSKÝM ŠTÁTOM a súkromnou Rakúskou spoločnosťou StEG.

Rok 1883 – veľká investičná akcia výstavby – Zriaďovacej stanice Rendez, spojka pre osobnú dopravu

Rok 1885 – Veľká a malá Vodná veža, Personálna kuchyňa, Elektráreň a Trubkáreň

Rok 1892 – Kasárne pre zamestnancov železnice


STARÉ DEPO – RENDEZ

Staré Depo, Stanica boli základnými administratívnymi, riadiacimi a organizačnými centrami, ktoré boli vybudované medzi prvými stavbami – Zriaďovacej stanice Rendez. Výstavba areálu Zriaďovacej stanice trvala približne od roku 1883 až do roku 1890 a na realizáciu tohto projektu bola použitá SPOJKA medzi Vajnorami a Račou. Nákladná doprava bola už vybudovaná a vybavená parnými rušňami, ktoré boli označené číselnými sériami. Prevádzka Starého Depa bola zahájená na sklonku 19. storočia v roku 1893. Z Bratislavy v tom období bola vedená trať 5-timi SMERMI. Obsadiť takúto rozsiahlu železničnú sieť nákladných a osobných vlakov rušňami si vyžadovalo stále zvyšovať počet RUŠŇOV, ktoré boli umiestnené v stiesnených priestoroch Starého Depa.

Staré Depo sa polohovo nachádzalo pri VODÁRNI a samotná nízko podlažná budovu pozostávala len z troch veľkých miestností, kde pracovalo vedenie Depa a administratívny zamestnanci. Druhá budova Starého Depa, ktorá stále stojí na súčasnom terajšom mieste bola vybudovaná na sklonku rokov

50-tych 20. storočia vybavená administratívnymi časťami, sociálnymi, navyše s možnosťou využitia priestorov známych ako Červený kútik.

Staré Depo prešlo kompetenčne ako hlavné riadiace CENTRUM pre nákladnú dopravu administratívnymi prekvalifikáciami, rôznymi etapami vývoja.

V roku 1919 ako hlavná zriaďovacia stanica bola pričlenená k Rušňovému Depu Bratislava. V roku 1920 až 1927 bolo opäť samostatné, aby v roku 1927 bolo opätovne pričlenené k Rušňovému Depu Bratislava. Od roku 1952 boli opäť dve Depá – jedno pre osobnú dopravu RUŠŇOVÉ DEPO Bratislava a druhé pre nákladnú dopravu – STARÉ DEPO Rendez. Táto samostatnosť STARÉHO DEPA trvala až do roku 1961, kedy bolo znovu prekvalifikované ako POBOČNÉ RUŠŇOVÉ DEPO, ktoré bolo takouto FUNKČNOU prevádzkou až do roku 2004, kedy sa rozhodlo o úplnom ukončení jeho činnosti a preložením do priestorov takzvaného NOVÉHO DEPA.


Prehľad osobností – vedúci pracovníci RUŠŇOVÉHO DEPA:

Náčelníci:

p. Kováčik
p. Forint
p. Šimko
p. Kahúň
p. Mrva
p. Surovič

Rušňovodiči – staršia generácia:

Snopčok Jozef
Roháčik Ján
Brveník Alexander
Skočdopole Jindro
Mackovčin Ján
Benkovič Karol
Sekerka Cyril
Hergovič František
Malík František


ŽELEZNIČNÁ STANICA
BRATISLAVA ZRIAĎOVACIE NÁDRAŽIE – VÝCHOD

Železničná stanica Bratislava Zriaďovacie nádražie - Východ bola rovnako ako Staré depo budovaná súbežne Rakúsko-Uhorskou spoločnosťou štátnej železnice StEG od roku 1883 až do roku 1890. Zriaďovacia stanica bola vybavená na vtedajšiu historickú dobu tou najmodernejšou technikou napríklad -Ústredným stavaním výmen, Zvážnym pahrbkom. Pod zvážnym pahrbkom bolo 15 smerových koľají. V rokoch 1945-48 sa rozšírilo na 24 koľají. Investícia sa viac ako rentovala, lebo už v roku 1893 rozraďovala stanica okolo 1300 vozňov denne.

Zriaďovacia stanica aj Rušňové depo na tú historickú dobu disponovali dostatočným množstvom koľají a GUĽOVAČKOU. Bola to výťažná koľaj na kopec smerom do Vajnor, z kopca sa vozne po odvesení spúšťali po prestavení výhybiek na určenú koľaj SAMOSPÁDOM. Zároveň bola vybudovaná aj budova pre stavanie ďalšieho koľajiska t.j. TRAŤMAJSTROVSKÝ ÚSEK.

Neodmysliteľnou súčasťou tohto rozsiahleho areálu bola i železničná obytná kolónia a veľké Rušňové depo. V tomto období, nastolená deľba prepravnej práce v rámci Bratislavského železničného uzla sa udržiavala až do výstavby Nového areálu Rušňového depa a výstavby nového SPÁDOVISKA, ktoré sa začalo budovať od roku 1960 v železničnej zriaďovacej stanici Bratislava Východ a trvala až do roku 1970. Novovybudované Spádovisko a koľaje sú vybavené pneumatickými zariadeniami (vzduchostlačujúcimi brzdami) na zmiernenie vysokej rýchlosti bežiaceho vozňa zo spádoviska na príslušnú koľaj. Výsledok vybudovanej NOVEJ GUĽOVAČKY oproti STAREJ je ten, že za 24 hodín sa zvýšil počet ROZPOSUNOVANÝCH VOZŇOV o trojnásobok. Následným dôsledkom bolo výrazné sťaženie dopravnej situácie cez odbočku Bratislava – Rača a v roku 1974/75 bola novovybudovaná dopravná koľaj. Táto koľaj vedie vedľa areálu Depa, Elektroúseku, Mostného obvodu, vysokým vyše 6 m násypom zeminy. V starej odbočke Bratislava – Rača boli postavené dva železobetónové piliere na preklenutie doterajších koľají. Na tieto piliere bol posadený železničný MOST pre novovybudovanú koľaj. V dôsledku nového železničného mosta bola postavená aj nová odbočka Bratislava – Rača. Uvedená trať bola vybavená s releovým zabezpečovacím zariadením a bola daná do prevádzky v roku 1979. V 70-tych rokoch 20. st. bola postavená nová budova STANICE BRATISLAVA – VÝCHOD slúžiaca ako prevádzkovo – administratívne centrum polohovo umiestnené neďaleko bývalej Stanice komanda a ktorá v roku 2000 prešla rozsiahlou rekonštrukciou, modernizáciou vonkajších aj vnútorných budov a kancelárskych priestorov.

Historickou zaujímavosťou je dramatický osud starej železničnej stanice, ktorá na konci II. svetovej vojny bola zapálená nemeckou armádou a 26. marca 1945 bolo zriaďovacie nádražie zbombardované a zničené kvôli nemeckým transportom. Prednostom železničnej stanice bol vtedy pán Kuriatko - hlavný inšpektor. Namiesto zničenej železničnej stanice nemeckou armádou bola veľmi rýchlo postavená provizórna stanica a jej prvým prednostom bol pán Šujanský – hlavný inšpektor.

Počas II. svetovej vojny a tohto leteckého náletu boli zničené 3 obytné budovy, zahynulo 10 ľudí a veľa ľudí bolo ťažko i ľahko zranených.

Prehľad osobností – vedúci pracovníci ŽELEZNIČNEJ STANICE – zriaďovacie nádražie Bratislava – Východ

Prednostovia:

p. Kuriatko
p. Šujanský
p. Begáň
p. Spevák
p. Kolečány
p. Solárik

Dopravný námestník: p. Barták Julius

p. Androvič Eduard
p. Mrva Štefan st.
p. Nagy Ján
p. Krázel Jozef
p. Šafárik Richard

Dozorca dopravy: p. Eduard Wenzl


VODÁREŇ – MALÁ A VEĽKÁ VODNÁ VEŽA

Budova vodárne (malej a veľkej vodnej veže) bola postavená v roku 1885 ako dôležitý objekt z ktorého sa čerpala voda pre obyvateľov a po zahájení prevádzky pre rušne parnej trakcie. Pred inštalovaním stojatých parných kotlov na výrobu pary pre čerpadlo typu WORTINGTON bol postavený veterný mlyn. Bola to vysoká konštrukcia a na nej veterné koleso s krídlami, ktoré reagovali na vietor a prostredníctvom zvislej osi poháňali čerpadlo na čerpanie vody zo studne do vodárenských nádrží. Vzhľadom na to, že vietor stále nefúkal, malo to za následok, že nebolo vždy dostatok vody pre prevádzku a pre obyvateľov vtedajšieho Rušňového depa. V roku 1900 tento spôsob nevyhovoval, postavili stojaté stabilné kotle na výrobu pary a táto para poháňala čerpadlá typu WORTINGTON na dostatočné zásobovanie vodou pre všetky potreby obyvateľov aj pre potrebu prevádzky Rušňového depa a dezinfekčnej stanice. S výstavbou dvojposchodových domov v rokoch 1922-1925 súvisela i výstavba vysokej vodárenskej veže, lebo z už uvedených vodární boli vodou zásobované nielen rušne, ale aj vyššie postavené obytné domy a tak bolo potrebné prestavať novú vyššiu vodárenskú vežu aj s nádržou na vodu s obsahom cca 100 m3. Toto bolo prevedené v roku 1924 a táto vodáreň už mala čerpadlá na elektrickú pohon. Dve studne, ktoré boli vykopané mali hĺbku 8m z toho 6m vody. Šírka studne bola 5 m. Tieto dve studne dokázali zásobiť vodou obyvateľov i parné rušne na pevné i tekuté palivo. Studne nemohli byť bližšie kvôli strojnému zariadeniu. V Rušňovom depe boli 4 hydranty na vodu, ktoré zásobovali rušne. Pracovníci, ktorí sa starali o strojné zariadenie museli vynaložiť veľkú starostlivosť, aby stroje na čerpanie vody boli stále v prevádzke a technicky funkčné. Ako vodárne slúžili do ukončenia parnej prevádzky v rušňovom depe začiatkom 70-tych rokov 20. stor. Po kompletnej rekonštrukcii sa využívajú ako depozitár dokumentačného pracoviska ŽSR v bývalom Starom depe na Rendezi.


ROTUNDA STARÉHO DEPA

Hala bývalej Rotundy sa nachádza v areáli Starého depa. Vybudovanie haly Rotundy je datované na sklonku 19. stor. (1885) slúžiace na remízovanie a opravy parných rušňov a nákladných vozňov. Objekt je architektonicky stvárnený s použitím režného muriva nosných stĺpov, šabrám okolo okenných otvorov, parapetov, rímsy, drevenej konštrukcie strechy a drevených brán vytvára typický kolorit železničných objektov Rakúsko-Uhorského stavbárskeho štýlu tohto obdobia. Z tohto dôvodu ako mnohé zrekonštruované železničiarske budovy (malá a veľká vodná veža, trubkáreň, personálna kuchyňa, kasárne I, II atď.) sú zapísané ako technické kultúrne pamiatky – pamiatkovo štátom chránené.

Stará Rotunda v priebehu svojej historickej prevádzky plnila najmä svoju prvoradú funkciu – opravu parných rušňov, kde boli potrebné okrem základných opravárov parných rušňov aj profesie zváračov, vylievačov sústružníkov, technológie ako hydraulický lis na vylisovanie ložísk a pružníc z hnacieho mechanizmu rušňa t.j. spojníc a ojníc, rozvodového mechanizmu. Ďalej bola urobená armatúra na opravu napájačov, vodoznakov, odkalovačov a poškodených ventilov. V Rotunde depa boli štyri kanále za účelom prevádzania opráv parných rušňov zo spodu a vymývanie rušňov a na odtok nečistej vody z rušňa. V hale Rotundy sa postupne opravovali parné, mazutové, motorové rušne, kde počet železničiarskych zamestnancov bol 141.

V súčasnom období po kompletnej rekonštrukcii haly 14.1.2002 – 10.10.2002, kedy sa rešpektovali všetky podmienky pamiatkarov je vzácny konečný výsledok v podobe zosúladenia historického objektu s najmodernejšími technológiami PODÚROVŇOVÉHO KOLOSÚSTRUHA typu U-200 pre obrábanie jazdných profilov železničných koľajových vozidiel. Vybratie haly bývalej Rotundy pre tieto účely boli najmä technické parametre dĺžky haly –

76 metrov čo pri umiestnení sústruhu do stredu haly umožňuje bezproblémové sústruženie aj najdlhších osobných vozňov pri zatvorených vstupných bránach. Výhodná je tiež svetelnosť a celková prehľadnosť haly. Prevádzková výhoda haly je prístup z obidvoch strán, celková užitočná dĺžka koľaje umožňuje bez rozvesenia sústružiť aj kolesá ucelených pantografových jednotiek, ako aj vlakové súpravy typu PENDOLINO. Toto riešenie umožňuje vysokú produktivitu s minimálnymi manipulačnými časmi. V rámci komplexnej rekonštrukcie haly bola úplne zrekonštruovaná aj časť haly „B“, ktorá slúži na opravy nákladných vozňov. V časti haly „C“ boli vybudované nové hygienicko-sociálne zariadenia a šatne pre zamestnancov, ako aj dielenské a skladové priestory. V celom objekte bola vybudovaná kompletná elektroinštalácia s novou nízkonapäťovou prípojkou. Veľká pozornosť sa venovala aj vykurovaniu a klimatizácii celého objektu z dôvodov optimálnej prevádzkovej teploty v hale KOLOS/STRUHU aj na pracovisku opráv vozňov. Nad vstupnými VRÁTAMI je zabudovaná vzduchová CLONA s trubicovým teplovzdušným agregátom OMEGA. V prípade otvorenia brán termostat zareaguje na pokles teploty, naštartuje prevádzku agregátu a zabráni unikaniu tepla z haly. Objekt haly disponuje novovybudovanou zdravotechnikou, vzduchotechnikou, požiarnou ochranou, je chránený novým oznamovacím a zabezpečovacím zariadením.

Hala so svojim prevádzkovým zariadením patrí k špičkovým, najmodernejším technologickým zariadeniam v Európe. Zároveň je vzácnym príkladom rešpektovania pôvodnej architektúry, jej historickej hodnoty, ktorou stará ROTUNDA – Staré depo remízy a opráv koľajových vozidiel historicky disponuje.


ELEKTRÁREŇ

História budovy prvej ELEKTRÁRNE a jej vnútorného vybavenia sa datuje pravdepodobne od roku 1898. Elektráreň pozostávala z kotolne, strojovne a komína, ktorý mal výšku 25 metrov. Stabilný kotol dodával paru parnému stroju a tento poháňal dynamo na výrobu elektrického prúdu. Tento vyrobený elektrický prúd z Elektrárne osvetľoval celý Rendez t.j. Rušňové depo, Železničnú stanicu, obytné domy železničiarskych rodín, verejné osvetlenie vtedajších ulíc a uličiek na Rendezi, železničnú stanicu Vajnory, stanicu Račištorf, Bratislava – predmestie (predtým Bratislava –Dynamitka). Elektráreň bola v aktívnej prevádzke do roku 1930, kedy sa elektrické vedenie napojilo na elektrickú sieť. Jej zariadenie bolo demontované a odpredané banskej firme do MOSTU v Čechách. V roku 1947 prišlo k zbúraniu tejto historickej pamiatky postavenej v klasickom stavbárskom železničiarskom štýle Rakúsko-Uhorska.


BUDOVA SKLADU A VÝDAJA MATERIÁLU

Budova SKLADU a Výdaja materiálu bola postavená približne v roku 1898 a je polohovo umiestnená oproti budove Starého Depa. Po kompletnej rekonštrukcii a oprave budovy SKLADU pri 150 výročí založenia železnice na Slovensku sa podarilo zachovať stavbu nízko podlažného typu, obdĺžnikovo riešenú s oknami a dverami, lemovanú tehlovým zvýraznením po ich celom obvode v štýle Rakúsko – Uhorskej železničnej architektúry. V tomto SKLADE bol uskladňovaný materiál pre opravy rušňov ako aj rovnošiat. Zároveň v tomto SKLADE bol uskladnený olej a petrolej pre výstroj rušňov parnej a mazutovej trakcie. Ďalej vedľa SKLADU bola ďalšia budova a to stolárska dielňa a veľká hala pre zámočníkov, ktorí opravovali vozne. V tejto budove rovnakého typu a rovnakej architektúry boli kancelárie pre majstra, čatárov a dielňa pre kováčov. Oprava vozňov sa prevádzala vo vonkajších priestoroch až do roku 1920-1925, kedy bol postavený v dĺžke 70 m prístrešok za účelom prevádzania opráv, aby mechanici – opravári vozňov boli chránení čiastočne proti nepriazni počasia. Táto časť opravovne vozňov a mechanici opravári vozňov patrili k Rušňovému depu. Obidve budovy SKLADU, STOLÁRNE a OPRAVÁRENSKÝCH PRIESTOROV PRE ŽELEZNIČNÉ NÁKLADNÉ VOZNE sú vedené ako kultúrne historické pamiatky.


OPRAVOVŇA NÁKLADNÝCH VOZŇOV
VOZOVÉ DEPO

Opravovňa nákladných vozňov v železničiarskej reči VOZOVÉ DEPO sa polohovo nachádza vedľa budovy Skladu materiálu, oproti budove Rušňového STARÉHO DEPA.

Budova OPRAVOVNE NÁKLADNÝCH VOZŇOV je prízemná, dlhá obdĺžniková budova. Vonkajšia časť budovy nesie v sebe klasický Uhorský železničiarsky stavebný štýl zvýraznenia obvodov dverí, okien tehlovými výstužami systémom striedania dlhá, krátka tehla, vo vnútri riešená praktickými priečkami na oddelenie jednotlivých prevádzok.

Budova Opravovne nákladných vozňov – Vozového depa bola rozdelená do pracovných prevádzok STOLÁRSKEJ DIELNE, ZÁMOČNÍCKEJ DIELNE, KOVÁČSKEJ DIELNE, kancelárií pre vedúcich MAJSTROV, ČATÁROV. Opravovňa nákladných vozňov sa prevádzala vo vonkajších priestoroch až do roku 1920-1925, kedy bol postavený prístrešok v dĺžke 70 metrov, na ochranu opravárov nákladných vozňov pred nepriazňou počasia. Prevádzkovo patrila OPRAVOVŇA nákladných vozňov –Vozového depa od svojho vzniku k Rušňovému starému depu, aby sa v 50-tych rokoch stala samostatnou prevádzkou, kapacitne posilnení dostavbou administratívnej nízko podlažnej obdĺžnikovej budovy na začiatku 70-tych rokov. V roku 1994 prišlo k zániku tejto prevádzky nahradením krátkodobej Divízie železničných a koľajových vozidiel a súčasnej prevádzky – Stanice technickej prehliadky a opráv vozňov – v roku 2005.


TOČŇA

V Rušňovom depe od začiatku prevádzky boli 2 TOČNE.

Prvá točňa bola postavená na otáčanie malých sérií parných rušňov. Točňu stáčali dvaja chlapi s drevenými sochormi. Točne neboli prerobené až do zániku.

V roku 1941 bola postavená NOVÁ TOČNA, na ktorej vypomáhali aj robotníci z Rušňového depa. V roku 1951 bola na točni urobená generálna oprava v dôsledku príchodu série rušňov 475.1 a 556.0 do Rušňového depa. Pre dĺžku parných rušňov sa tieto rušne museli ísť stáčať na TRIANGEL t.j. BRATISLAVA–VÝCHOD–RAČA –ODBOČKA a z odbočky späť do stanice BRATISLAVA-VÝCHOD. Nová točňa po generálnej oprave má dĺžku

26 metrov 54 cm. Kruh točne je urobený v 2 metrovej hĺbke a je vybetónovaný. V točni je uložená kruhová koľajnica, po ktorej chodí strojové zariadenie točne. Koľajnica v točni je položená na drevených podvaloch, ktoré sú utiahnuté svorkami. Drevené podvaly (dĺžka podvalu 60 cm) sú upevnené a položené na betónových kockách v okruhu točne. Točňa je urobená na elektrický pohon a môže byť použitá aj na ručný spôsob. Točňa sa skladá z dvoch ramien a jedného KRÁĽOVSKÉHO čapu, ktorý je sprevodovaný a môže sa točiť rôznymi spôsobmi. Jeho zariadenie je z jedného stanovišťa, ktoré je urobené na vlastnej točni. Ako strojové zariadenie, tak i pracovník, ktorý točňu obsluhuje sú v jednej BÚDKE, ktoré sú postavené priamo na točni. Na točni sú 2 návestné telesá za účelom chodu a odchodu rušňa z točne. Na točni sú dva železné jazyky, ktoré sa obsluhujú z búdky a to za účelom zabezpečenia rušňa na točni, aby neprišlo k vykoľajeniu, keď rušeň ide na točňu a z točne na koľaj. Pod dvomi ramenami od stredu točne sú dve hnacie kolesá sprevodované na motorový pohon. Na oboch stranách k ramenu v točni je upevnený železný rám s jedným kolečkom, ktoré slúži na vyrovnanie okruhu točne. Na točňu sa vchádza z jednej matečnej koľaje a z točne sa odchádza z piatich koľajových smerov. Po zániku parnej trakcie točňu využívali iba motorové rušne. Elektrické rušne nebolo treba stáčať, lebo vezenie vlaku sa dá prevádzať obojstranne. V búdke na točni bola nepretržitá prevádzka, ktorá obsluhovala točňu. V súčasnosti po zrušení prevádzky Starého depa slúži pre Múzejno dokumentačné centrum, ktoré ho využíva pri rekonštrukcii rušňov a vozňov a pri Celoslovenskom zraze historických rušňov, ktorý sa koná každý rok. V budúcnosti pri realizovaní projektu Muzejno dokumentačného centra, by sa mal v priestoroch zrušeného Starého depa vybudovať SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ŽELEZNIČNÝ PARK, kde by TOČŇA našla svoje dôležité uplatnenie ako funkčný článok pri aktívnom predvádzaní rušňového a vozového parku.


DEZINFEKČNÁ STANICA

Pri výstavbe Zriaďovacej stanice na Rendezi v priestoroch starého Rušňového depa (1885) bola vybudovaná DEZINFEKČNÁ STANICA na čistenie špinavých vozňov. Dopravne bolo potrebné vybudovať ďalšiu železničnú SPOJKU, ktorá bola využívaná na pristavenie znečistených vozňov u nákladnej dopravy. V priestoroch dezinfekčnej stanice až pri hlavný železničný ťah bol postavený betónový múr vysoký 1 meter, aby sa nečistota po dezinfekcii nákladných vozňov nedostala na koľajovú prevádzku. Po vyčistení vozňov boli nasledovne posunuté do rajónu Dezinfekčnej stanice, alebo po hranicu, ktorá bola stanovená staničným poriadkom. Budova Dezinfekčnej stanice, jej vnútorné hygienické priestory (sprchy, teplá voda) boli zároveň využívané na hygienickú očistu zamestnancami železnice, ich rodinnými príslušníkmi. Vedľa budovy Dezinfekčnej stanice bol zvlášť postavený komín s veľkou miestnosťou upravenou na nádrž s vodou. Keď sa zvyšovala prevádzka v nákladnej doprave tak bol vodný zdroj napojený na parný kotol, ktorý bol použitý na ohrievanie vody. Na tento účel bol použitý kotol zo série parných rušňov 413.0. Táto séria parných rušňov mala maximálnu rýchlosť 40 km/h, ich originalitou boli medené trubky v kotly. Na tento účel bol kotol používaný až do zániku vymývania vozňov do roku 1977. Znečistené vozne boli vymývané teplou vodou a znečistená voda odchádzala odpadovým kanálom do čistiacej stanice, kde boli z vody odstránené nečistoty. Vymývanie vozňov sa prevádzalo dvomi spôsobmi:

OSTROU DEZINFEKCIOU – kde boli použité chemické prostriedky na vymývanie vozňov
OBYČAJNOU DEZINFEKCIOU – kde bola použitá len chlórová voda.

Dezinfekčná stanica po svojom prevádzkovom zrušení (1977) bola využívaná na prekládku vozňov, aby opäť v roku 1985 začala fungovať na činnosť čistenia osobných vozňov. Dezinfekčná stanica prevádzkovo patrila VOZOVÉMU DEPU.


ZBROJENIE RUŠŇOV
PARNÝCH, MAZUTOVÝCH, MOTOROVÝCH
UHLÍM, MAZUTOM, NAFTOU

Rušeň vo svojich historických prevádzkových obdobiach bol závislý od základnej suroviny, ktorá vytvárala energiu na jeho pohon, aby si tak mohol plniť svoju hlavnú funkciu, rozvážať a posunovať osobné, nákladné vozne na miesto určenia.

PARNÉ RUŠNE začali ako prvé svoju slávnu historickú cestu železničnej dopravy a v roku 1883 na Rendezi – Rušňovom depe sa Zbrojenie uhlím prevádzalo najprv ručne, kde sa vyrobila najskôr tzv. TREPNA, na ktorej boli pracovníci, ktorí KOŠE S UHLÍM vysýpali do TENDRA RUŠŇA. Od roku 1925 uhlie začali zbrojiť RUČNÝM VÝŤAHOM, tento výťah nazývali

„JEDNOKOMOROVÝM“. V roku 1980 bol výťah zdokonalený na VÝŤAH DVOJKOMOROVÝ. Jeden vozík s naloženým uhlím išiel hore a druhý prázdny išiel dolu. Uhlie na zbrojenie do vozíkov bolo vykladané priamo z vagónov alebo zo skládky. Pri zbrojením uhlím museli uhliari dodržiavať pomer uhlia, podľa toho, aký rušeň mal ťahať nákladný vlak, alebo na aký výkon bude rušeň použitý. Tento pomer zbrojenia uhlím bol veľmi sledovaný. Uhliari pracovali v nepretržitej prevádzke a celkovo pracovníkov pri zbrojení, ktorí pracovali pri manipulácii s uhlím bolo 16 až 20 niekedy i viac. Práca so zbrojením uhlia pre parné rušne bola fyzicky veľmi náročná, najmä v zimnom období, keď uhlie zamrzlo čo vyžadovalo presunutie ďalších pracovníkov na zvládnutie objemu prác v zbrojení uhlia. Dvojkomorový výťah (PORTALOVÝ VÝŤAH) prešiel ďalšou modernizáciou, úpravou na ELEKTRICKÝ POHON, no v zimnom období podliehal značnej poruchovosti. Uvedené problémy u zbrojenia odpadli, keď sa začali predlžovať skládky na uhlie a tak sa vykladanie a zbrojenie uhlia začalo prevádzať HYDRAULICKÝM POJAZDNÝM ŽERIAVOM značky „ULMOG“, neskôr boli z Nemecka dodané žeriavy „KIROV“, ktoré boli schopné v priebehu 24 hodín zmanipulovať 32 vagónov uhlia. V roku 1955 začali pracovníkov „uhliarov“ preškoľovať na prácu so žeriavmi KIROV, alebo na iné profesie. Od roku 1964 žeriavy postupne prestali pracovať v dôsledku zavedenia mazutovej trakcie a po zavedení motorovej, elektrickej trakcie sa éra noblesných žeriavov ukončila navždy.

Mazutové rušne boli zbrojené zo začiatku svojej prevádzky v Rušňovom depe z pristavenej cisterny (načerpaná v Slovnafte), z ktorej sa priamo zbrojili MAZUTOVÉ RUŠNE systémom elektrického motora, filtra, čerpadla – v cisterne z ktorej sa prevádzalo zbrojenie mazutu do mazutového rušňa bol mazut vyhrievaný parou z rušňa. Takéto zbrojenie trvalo až do roku 1963, kedy bolo vybudované MAZUTOVÉ DEPO. Po výstavbe mazutového depa boli do miestnosti uložené elektrické motory, filtre, čerpadlá na stáčanie mazutu a zároveň na zbrojenie mazutu do mazutových rušňov. Pri mazutovom depe boli postavené základy z tehál, na ktoré boli položené CISTERNY, do ktorých sa každý deň stáčal mazut. Počet cisterien, ktoré boli položené na základoch bolo šesť. Mazut bol stále vykurovaný parou rušňa na 70%. Zo Slovnaftu bol každý deň vo zvláštnych nádržiach privezený mazut, ktorý pri stáčaní musel byť ohrievaný parou z rušňa. V mazutovom depe, v miestnosti bola uložená 1,5 MEISTERNA, do ktorej spádom tiekol mazut zo 6 cisterien, ktoré boli uložené na základoch. Z tejto cisterny, ktorá bola v miestnosti mazutového depa uložená 1,5m. Z tohto potrubia boli napojené ďalšie potrubia, na ktorých boli napojené ventily a od ventilov bolo urobené potrubie do troch mazutových žeriavov. Z dvoch mazutových žeriavov bolo sprevádzané zbrojenie a jeden bol náhradný. Z druhej strany mazutového depa bolo urobené potrubie od stojatého rušňa za účelom ohrievania mazutu. Vedľa potrubia boli cisterny s mazutom na stáčanie do šiestich cisterien. Po stočení mazutu boli cisterny odosielané späť do Slovnaftu, za účelom prevzatia ďalšieho mazutu. Tento postup sa prevádzal až do zrušenia mazutových rušňov. Po zániku mazutových rušňov bolo mazutové depo zrušené a prerobené na OLEJÁREŇ, ktorá vydávala od roku 1975 olej na motorovú trakciu až do ukončenia činnosti Starého depa.

Zbrojenie MOTOROVÝCH RUŠŇOV píše svoju históriu od roku 1969, kedy bola pri mazutovom depe vybudovaná NAFTOVÁ STANICA. Na štyroch betónových základoch boli položené štyri cisterny, do ktorých sa stáčala a zbrojila nafta. Zbrojenie a stáčanie nafty sa prevádzalo elektrickými motormi a čerpadlami. Nafta bola v cisternách dovážaná zo Slovnaftu. V roku 1973 sa medzitým úplne ukončilo zbrojenie UHLIA a MAZUTU. Výkonnosť NAFTOVEJ STANICE v plnej prevádzke – 24 hodín denne bolo 30-32 motorových rušňov. Naftová stanica ukončila svoju činnosť ako STARÉ DEPO v roku 2004.


HISTORICKÉ DÁTUMY
VZNIKU A ZÁNIKU PREVÁDZKY PARNEJ, MAZUTOVEJ, MOTOROVEJ – DIESELELEKTRICKEJ, ELEKTRICKEJ TRAKCIE V RUŠŇOVOM STAROM DEPE – RENDEZ (VÝCHOD)

Parná a mazutová trakcia dosiahla vo svojom historickom – technickom rozvoji kulminačný bod nielen v tvorbe najmodernejších konštrukcií rušňov, ale aj v jej prevádzkových zariadeniach. Vo svojom historickom časovom období prevádzky týchto trakcií dokázali rušne svoju výkonnosť, spoľahlivosť, schopnosť znášať aj enormné tonážové, prírodné zaťaženie, prekážky. Jej slávna púť, ktorá začala v Rušňovom starom depe – Rendez (Východ) v roku 1883 (mazutová trakcia – 1961-62) v roku 1973 odišla navždy do zaslúženej siene historického odpočinku, kde za svoje zásluhy právom navždy patrí.

Motorová – dieselelektrická, elektrická trakcia začala svoju púť v Rušňovom starom depe Rendez (Východ) roku 1963. Tieto dve trakcie najmä elektrická kraľujú už v Novom depe aj v súčasnosti v roku 2005, samozrejme prechádzajúc technickými, technologickými modernizáciami.

PARNÁ TRAKCIA

Dátum začiatku prevádzky v Rušňovom starom depe Rendez (Východ) - 1883
Dátum zániku prevádzky - 1973

MAZUTOVÁ TRAKCIA

Dátum začiatku prevádzky v Rušňovom starom depe Rendez (Východ) -1961-62
Dátum zániku prevádzky -1973

MOTOROVÁ-DIESELELEKTRICKÁ TRAKCIA

Dátum začiatku prevádzky v Rušňovom starom depe Rendez (Východ) - 1968

ELEKTRICKÁ TRAKCIA

Dátum začiatku prevádzky v Rušňovom starom depe Rendez (Východ) - 196


HISTORICKÝ PREHĽAD
TYPOV RUŠŇOV
PARNEJ, MOTOROVEJ, DIESEL-ELEKTRICKEJ TRAKCIE

História železnice nesie v sebe základné znakové symboly, kde RUŠNE v hierarchii hodnôt patria na popredné miesto DOLEŽITOSTI, NENAHRADITEĽNOSTI fungovania prevádzky železničnej dopravy.

Vývoj rušňov od kráľovskej parnej trakcie postupne pokračoval k technickému prevedeniu motorovej, diesel – elektrickej trakcie, aby takmer súbežne sa nekorunovaným princom stala elektrická trakcia. Súčasný vývoj TGV, ktorý sa úspešne už roky prevádzkuje v Nemecku, Francúzsku atď. je ešte mimo ekonomické a technické možnosti nášho štátu, železníc SR.

Pre historický prehľad preto uvediem trakcie, ktoré boli súčasťou železničnej dopravy v ČSR, SR.

PARNÁ TRAKCIA MOTOROVÁ TRAKCIA DIESEL-ELEKTRICKÁ

498.1 679.1 T458,1
498.0 669.1 T444.1
486.0 478.1 T444.0
477.0 466.0,2 T436.0
566.0 458.1 T334.0
433.0 444.1 T211.0
431.0 334.0 T669.1
354.1 212.1 T679.1
331.0 M275.1 T478.1
422.0 M262.0
320.2 M131.0

MAZUTOVÁ TRAKCIA

555.0, 3
V roku 1966 počet rušňov parnej trakcie – rušňové depo - 86

Počet DIESEL rušňov – 36
Počet motorových rušňov – 26
Počet mazutových rušňov – 63


NOVÉ DEPO

Začiatok výstavby areálu NOVÉHO DEPA Bratislava – Východ je datovaný rokom 1965. Priestory, kde sa začali stavebné práce boli bývalým močariskom, bažinami, ľudovo nazývané KAVIČ, kde terénne úpravy spotrebovali nesmierne veľa práce s buldozérmi a návozom veľkého množstva zeminy a drte.

Výstavba Nového depa obsahovala komplex opravárenských hál:

1) Hala pre opravy ELEKTRICKÝCH rušňov
2) Hala pre PANTOGRAFY
3) Hala pre opravy DIESELOVEJ a MOTOROVEJ trakcie
4) PLYNOVÁ KOTOLŇA

Prvá opravárenská hala ma údržbu elektrických lokomotív bola vybudovaná a daná do prevádzky v auguste roku 1970. Samotná prevádzka elektrickej trakcie na železnici sa začala v roku 1967. Do novovybudovanej opravárenskej haly v Novom depe prišiel pracovať kolektív pracovníkov z Rušňového depa Hlavné, ktorý viedol Ing. Vladimír Mrázek a ktorý sa funkčne skladal z majstrov, mechanikov a elektromechanikov.

Druhá opravárenská hala bola vybudovaná a daná do prevádzky v roku 1972. Zlepšila najmä pracovné podmienky pre opravu pantografov SM 488.0, kde boli potrebné dispozične dlhšie haly, aby sa pantografy nemuseli prácne rozpájať. Časť remízy so skúšobňou elektrických zariadení bola odovzdaná do užívania až koncom roku 1974 aj to s nekompletnými kapacitami.

V roku 1975 bola vybudovaná a daná do prevádzky hala pre opravy cyklických opráv, kde sa presťahovali všetci opravári, mechanici preškolení na motorovú trakciu. Hala bola vybavená dostatočným technologickým zariadením, schopná zvládnuť aj tie najzložitejšie vývazy a opravy motorových rušňov. Do prevádzky tejto opravárenskej haly prešli postupne všetci zamestnanci údržby Starého depa a tým sa dosiahlo sústredenie opráv a periodických prehliadok na jednom mieste s moderným technologickým vybavením.

Začiatkom roku 1975 bola daná do prevádzky SKÚŠOBŇA elektrických rušňov, ktorá umožňuje odskúšavanie a premeranie jednotlivých celkov elektrických rušňov po periodických prehliadkach, alebo opravách bez použitia trolejového napätia 25 kW. Je tu prevádzkovaný vodný odpor s príslušenstvom potrebný na odskúšavanie a nastavenie dieselelektrického sústroja motorových rušňov. Súčasťou technologického vybavenia je aj HRÍŽ, PRESUVŇA, SKLADOVÉ PRIESTORY, ROZŠÍRENÁ MECHANIZAČNÁ DIELŇA.

Prelomový rok v histórii Nového depa a jeho prevádzky bol ekonomický kalkulačný ťah zrušiť prevádzku v Starom depe (atraktívnosť a poloha budovy) a premiestnenie riadiaco-organizačného centra do jeho priestorov. V roku 2004 bolo realizovaných veľa rozsiahlych stavebných úprav v hodnote desiatok miliónov korún na vybavenie administratívnych a sociálnych priestorov riadiacich pracovníkov, rušňovodičov. Sociálne zariadenia pre mechanikov, elektromechanikov sa nerekonštruovali a sú stále v pôvodnom nevyhovujúcom stave. Rekonštrukcia halových priestorov sa realizovala (odhad niekoľko miliónov Sk) aj v tzv. strednej hale – remíze, kde sa vybudovali moderné pracovné a sociálne priestory. V hale sa prevádza údržba, skúšobňa a je tu zároveň diagnostické stredisko. Tretia hala, ktorá bola aj v minulosti hodnotená ako riziková čo sa týka technického stavu a kde sa stále prevádzajú najťažšie údržbárske úkony – vývaz lokomotívy, práca s chemickými prostriedkami atď. nebola investične a stavbársky vôbec rekonštruovaná. Napriek mnohým urgenciám riadiacich pracovníkov v Novom depe je stav v roku 2005 stále nezmenený. Nové depo sa v súčasnosti, po už spomenutom zrušení Starého depa a presunutí všetkých prevádzok (rušňovodiči a pod.), stalo úplným komplexným riadiacim a prevádzkovým centrom, ktoré sa komplikovane bez vzájomnej koordinácie delí na PROCESNÉ PREVÁDZKY:

1) Prevádzka
2) Údržba
3) Technicko-technologická zabezpečovacia informatika
4) Fasility – menežment (ang. Železničiarsky REZI ČATA –budovy, opravy atď.)
5) Logistika

Nové depo roku 2005 plánuje do budúcnosti modernizáciu jestvujúcich hál a zariadení, výstavbu nových, ktoré majú spĺňať čo najmodernejšie technické a technologické riešenia železničných prevádzok.


PLYNOVÁ KOTOLŇA – NOVÉ DEPO

Komplex budov Nového depa opravárenských hál tvorila aj novo vybudovaná KOTOLŇA v roku 1975, kedy spustila svoju prevádzku. Svojim výkonom dokázala dodávať na vykurovacie účely a na ohrievanie vody, sociálne zariadenia dostatok dodávok nielen celému železničnému uzlu Bratislava – Východ, ale aj väčšine obytných domov železničiarskych bytoviek.


NÁZVY POVOLANÍ, FUNKCIÍ NA ŽELEZNICI

Železnica vo svojej dlhej histórii existencie od polovice 19. stor. až po súčasné 21. stor. si vytvorila ako veľký priemyselný dopravný gigant súbor POVOLANÍ a FUNKCIÍ, ktoré prevádzkovali jej funkčný a efektívny spôsob chodu prevádzky v železničnej osobnej, nákladnej doprave a jej všetkých technických zabezpečovacích prevádzok.

Železnica, niekedy prezývaná aj „MODRÁ ARMÁDA“ bola vybavená modrými uniformami, ktorej súčasťou boli aj náplecníky, kde umiestnené hviezdičky, hviezdy, ich počet, veľkosť určovali hodnosti funkcie na železnici.

FUNKCIE:

Prednosta
Námestník
Dozorca dopravy
Výpravca
Dielmajster
Strojmajster
Vedúci prevádzky
Vedúci opráv
Inžinier železničnej dopravy


POVOLANIA:

Mechanik železničných koľajových vozidiel a traťových strojov
Elektromechanik
Mechanik elektromontér
Mechanik elektronických zariadení
Prevádzkový zámočník
Prevádzkový elektrikár
Sústružník kovov
Strojník
Skladník
Vozmajster
Posunovač
Rušňovodič
Nástrojár
Chemik
Laborant
Traťový robotník
Sprievodca vo vlaku
Vlakvedúci


STARÉ DEPO – RUŠŇOVODIČI, STROJMAJSTRI

Rušňovodiči – „Páni majstri“ v bielych rukavičkách, aj to písala história 20-30-tych rokov 20. storočia o profesii spoločensky nesmierne ctenej a uznávanej, ktorej vysoký kredit sa udržiava aj keď sa píše rok 2007. Budova Starého rušňového depa – Východ na Rendezi sa nachádza oproti starým činžiakom a do roku 2002 bolo búšiacim srdcom, mozgom pracoviska, kde sa riadila, časovo koordinovala nákladná železničná doprava od náčelníka, (prednostu) strojmajstrov, po vlakové čaty t.j. rušňovodičov, pomocníkov, ktorí vozili rušňami, mašinami (parné, elektrické, motorové) vlaky do miesta určenej cieľovej železničnej stanice. Éru kráľovských parných mašín, ktorú som vzácne mohol prežívať aj ja koncom 50-tych a 60-tych rokov 20. stor. mi umožnila vďaka otcovej profesii rušňovodiča, priam sa dotýkať prostredia vo vnútri budovy Starého depa začínajúc od nástupnej miestnosti pre rušňovodičov, miestnosti strojmajstrov, náčelníka, a dokonca spŕch, ktoré sme využívali keď u nás v domácnostiach netiekla teplá voda. Vôňu miestnosti Starého depa som si navždy odniesol do svojej pamäte ako zmes horúceho vzduchu prúdiaceho z kotolne, ktorá sa nachádzala v podzemí budovy, silne premiešanou s vôňou petrolínu a nafty, ktoré boli súčasťou potrieb v prevádzke železnice. Vždy, keď som mohol občas zaniesť otcov takzvaný prevádzkový výkon po skončení jeho rušňovodičskej služby strojmajstrom, nesmierne som sa tešil na týchto pánov, ktorí mnohí sršali vtipom a zábavnými historkami, ktoré sa väčšinou udiali pri práci na železnici. Plejáda mien pánov Strojmajstrov, ktorí odborne a zároveň ľudsky vedeli spolupracovať s rušňovodičmi ako so svojimi kolegami s ktorými sledovali spoločný cieľ, doviesť vlak vždy načas a bezpečne, by bol samozrejme rozsiahli, preto dovoľte aspoň pár legendárnych osobností. Pán Jursa v tandeme s avizérom Julkom Vranom, ktorý mal za úlohu niekedy avizovať, pripomenúť nastupujúcemu rušňovodičovi, že akosi trochu mešká na nástup, alebo hľadať na Rendezi rýchlo náhradného rušňovodiča, ak niektorý jeho kolega nemohol z rôznych závažných dôvodov nastúpiť do služby. Desiatky, stovky, komických príhod vymyslel pán strojmajster Jursa s Julkom Vranom, kde k nádherným a nezabudnuteľným rituálom patrili vinše v čase Vianoc a hádam všetkých významnejších sviatkov, ktoré strastiplne nacvičoval pán Jursa s Julkom v čase nočných služieb. Pán Velký, Foldeš, Lacko, senior, junior Hanic, Majtan, Veselský atď s menami, ktoré tvorili éru Starého depa, ktorej sa kolektívne podarilo zveľadiť stavebné priestory areálu Depa do ukážkovej úrovne pri slávnostnom 150. výročí vzniku železnice. Somogy, Kováčik, Olajec, to boli posledná generácia, ktorá priam milovala svoje povolanie strojmajstrov, ochotná sa obetovať časovo, rodinne, len aby chod železnice bol plynulý bez najmenších problémov. Rok 2002, keď sa definitívne rozhodlo, že prevádzka Starého depa sa presťahuje do priestorov Nového depa navždy (možno nie) zhasli svetlá tradície budovy, ktorá zažila obdobie osobností, pracovných vrcholov v objeme dopravy, solidárnej, ľudskej atmosféry, kde parťácky spôsob práce vytváral priateľské vzťahy na veky vekúce.

Rušňovodičská profesia obdivovaná, vážená, mala svojich vrcholných majstrov nielen odborne ale aj ľudsky. Legendárne osobnosti pán Snopčok, Roháčik, Šťukovský, Skočdopole, Brveník Alexander Ešmír, Beňovič, Sekerka, Majtan, Danek, Mackovčin, Polakovič, Malík priebežne od 40-tych rokov 20. stor. až do dôchodku skutočne kráľovsky vykonávali svoju profesiu rušňovodiča. Parné mašiny boli vyblýskané v rámci možností, páni majstri už dlho pred nástupom priam hladili, dotýkali sa parnej mašiny ako keby mali v sebe dušu. Tromfujúce rozhovory medzi sebou, kto a koľko tonáže viezol nákladným vlakom, kde hrozila neschopnosť mašiny pokračovať v prevádzkovom chode, ako sa z toho dokázali dostať, katastrofálna neviditeľnosť semaforov v čase hmiel, unikajúci vzduch z brzdového prepojenia uvedomujúc si, že sú zodpovední pred zákonom za životy a majetok na železnici atď. Debaty vážne a nekonečné sa viedli v čase voľna pri pive, vínku a neskutočne aj na dovolenkách. Milovali a boli nesmierne hrdí na svoje povolanie s ktorým žili v práci, v súkromí neboli schopní okrem športu a snáď žien ochotní zmeniť tému kamarátskych rozhovorov. Profesia rušňovodiča si však často vyberala nemilosrdnú daň, za jazdy nocou pod mlčiacimi hviezdami, zasneženou krajinou, ročnými obdobiami, ale zároveň stále neúmerne napätou psychikou, aby neprešli návestidlo, nezaspali v noci a nad ránom od únavy, vyčerpanie a nespôsobili tak tragickú železničnú nehodu. Cigarety, káva vo veľkých množstvách, aby zahnali spánok, prebdené noci drásali, opotrebovávali srdce, mozog, cievy, ktoré zúfalo prehrávali boj s takou veľkou záťažou na organizmus. Smrť kolegu rušňovodiča si uctili v čase jeho pohrebu dlhým kvílivým zvukom píšťaly mašiny, na znak poslednej rozlúčky z prostredia kde zosnulý prežil mnohé šťastné a krásne chvíle svojho života. Generácie rušňovodičov z polovice 70, 80, 90-tych rokov 20. stor. a napokon posledná roku 2002, ktorá smutne ukončila prevádzku Starého Rušňového depa boli mnohí pokračovateľmi tradície ságy rušňovodičskej po svojich otcoch a svoj vzťah milovať toto povolanie získavali už od detstva až k dospelosti. Rituály rozhovorov len a len o práci v teréne, na trati, kde sa odohrávali mnohé situácie od hroziacej poruchy mašín, nerozhodných výpravcov, ktorí nie a nie im postaviť vlakovú cestu, niektorí pomocníci, ktorí im akosi zaspávali nadránom, keď najviac potrebovali ich ostražitosť atď. Páni Križka Braňo, Matúšek Fero, Čajkovský, Orný, Maťo a Teoš Kotesovci, Emil Mackovčin, Koza, Matušek Dušan, Peško, Šnirc Palo, Chobot, Jakubec, Pažitka atď. K osobnostiam, ktoré výrazne ovplyvňovali vtedajšiu kvalitu života v tejto veľkej rodine Starého depa Východ – Bratislava, Rendez treba spomenúť aj pána Karola Halása, ktorý funkcionárčil na rôznych postoch v rámci sociálnej a športovej oblasti. Karol Halás svojim kúzlom osobnosti dokázal vybaviť často aj nemožné v záležitosti pridelenia bytov, kde zamestnanci železnice, poctiví pracanti s mnohodetnými rodinami dostali existenčnú strechu nad hlavou, keď už nedúfali ani v božie zázraky. Vždy usmiaty s dobrou náladou vedel príťažlivo organizovať spoločenské, športové akcie, kde si zamestnanci železnice aj spolu s rodinami s chuťou zatancovali, zaspievali, zašportovali, ešte viac sa ľudsky medzi sebou navzájom zblížili. Pán Karol Halas býval v 60-tych rokoch na Rendezi v stredných nových činžiakoch, neskôr dostal byt v centre Bratislavy, nakoľko bývali v jednom byte s bratom so svojimi rodinami. Známymi postavami vo funkcionáskom prostredí Starého depa boli aj páni Šachter, Cisár, Tichý, Terka Saturyová, ktorí každý svojim rozmerom osobnosti pomohli zamestnancom železníc aby sa im ako tak pomohlo v nesmierne ťažkej, náročnej, nedpretržitej práci na železnici. Nová prevádzka sa presťahovala do takzvaného Nového depa, postaveného najmä v 70-tych rokoch pre opravárenské účely mašín, kde sa zrekonštruovali priestory už existujúcich budov slúžiacich pre riadiacu činnosť strojmajstrov, rušňovodičov, vedúcich pracovníkov.

Éra Starého Rušňového Depa zatiaľ patrí do slávnej histórie železničného Rendezu s možnosťou opätovného zrodenia prevádzky, ktoré je možné a reálne v pomeroch, ktoré vládnu na železnici roku pána 2007.


ŽELEZNIČNÁ STANICA BRATISLAVA - ZRIAĎOVACIE NÁDRAŽIE – VÝCHOD

Zamestnanci Železničnej stanice Bratislava zriaďovacie nádražie – Východ, to boli predovšetkým ľudia neskonale oddaní svojej práci, schopní obetovať sa v mrazivých zimách, snehových fujaviciach, či horúcich dňoch, kedy od únavy a vyčerpania odpadávali niekedy aj tí najodolnejší.

Pán Štefan Mrva ako dopravný námestník strávil vo svojej kancelárii len ten najnutnejší pracovný čas, pretože drvivú časť takzvanej šichty prechodil v teréne zriaďovacieho nádražia stanice. Obrovské množstvo kilometrov zvládol pán Mrva, pretože ako pravý profesionál chcel vedieť o každej maličkosti, ktorá sa udiala medzi koľajami, vagónmi, mašinami, aby sa potom v súvislostiach vedel rozhodnúť pre to najlepšie riešenie. Generácie 50-60-70-80-tych rokov to boli osobnosti typu pána Petríka, Eda Wenzla, Naviasa, Švardu, Klasu, Biskupiča, Belzára, Gastara, Ševčíka, vedúci spádoviska – regulovania vagónov pán Porubský, Dubovský, Pagáč, posunu – hlavný inžinier vyšetrujúci nehody Trazík, vedúci CO – p. Kohút, pochôdzkári sledujúci koľajisko, možné závady, doťahovali šrouby, prevádzali klasické traťové opravy koľajiska. Zimná údržba výhybiek pri veľkých návaloch snehu - to boli často nasadení aj všetci administratívny pracovníci, lebo prevádzková schopnosť koľajiska, jeho priepustnosť, bola železničnou úlohou číslo jedna.

Traťová dištancia to bola najmä po vojne dôležitá časť železničného zabezpečenia chodu dopravy od údržby železničnej trate, železničných budov, bytov zamestnancov železníc, čistenie dezinfekčnej stanice. Pán Edmund Klein bol tým riadiacim pracovníkom, ktorý po skončení II. svetovej vojny a bombardovania Rendezu dostal za úlohu opraviť a zrekonštruovať nielen železničné objekty, koľajisko, ale aj železničné bytovky s vybudovaním novej zelene a parkov na celom Rendezi. Pán Edmund Klein disponoval 3 pracovnými čatami, každú čatu tvorilo 40 zamestnancov. Ťahúňmi, ktorí pracovali od rána do úmoru noci boli páni Sedláček, Ježík, Bátory, Takáč atď. Traťová dištancia to boli hlavne remeslá, kde pracovali 5 stolári, maliari, natierači, klampiari, inštalatéri, kováči - skutočne majstri svojho fachu, ktorí v neuveriteľne krátkom čase dali do funkčného stavu železničné budovy, opravili a postavili nové prevádzky nevyhnutné pre chod železnice, zlikvidovali prevažnú časť následkov bombardovania až po zasypanie bombových jám a následného zveľadenia životného prostredia na Rendezi. Osobnosť pána Edmunda Kleina patrí za skvelé výsledky pri obnove Rendezu do siene úcty a vďaky, kde si ho história navždy zapíše do svojej pamäte. Dosiahnuť kvalitu a rýchle tempo obnovy Rendezu pri veľmi sťažených materiálnych a sociálnych podmienkach vyžadovalo maximálnu schopnosť vedieť pristupovať k zamestnancom ľudsky, motivovať ich často len morálne, lebo platy na železnici v tomto období boli priam len symbolické. Pán Edmund Klein býval na Rendezi a práve za jeho atmosféry solidarity, vzájomnej nezištnej pomoci jeden druhému vzišiel pracovný zázrak menom „Postavené, Opravené, Zveľadené“.

Súčet pracovníkov Železničnej stanice Bratislava – zriaďovacia stanica - Východ predstavoval vtedy číslo 560 zamestnancov CESTOVNEJ a 520 zamestnancov STANIČNEJ služby.


DOSLOV

Vážení Rendezáci, dovoľte na záver knihy o histórii Rendezu a živote jeho obyvateľov v železničiarskej časti Bratislavy, aby sme Vás požiadali o zhovievavé pochopenie našej úprimnej snahy dať Rendezu napriek úplnej absencii historickej dokumentácie takzvaný Rodokmeň, formou osobných svedectiev dlhoročne žijúcich obyvateľov Rendezu, ktorí si mnohé fakty, udalosti, súvislosti pamätali ako priami účastníci spoločenského, kultúrneho, športového života na Rendezi. Obrazne povedané, bolo to posledné možné satiahnutie záchrannej brzdy na zachovanie historickej pamäte, kedy a prečo vznikol Rendez, ako sa v ňom žilo, aký bol celkový jeho dejinný vývin od jeho zrodu v roku 1883 až do súčasnosti, roku 2007.

Kniha o Rendezi je písaná formou príbehov, kde každý má právo vidieť ho cez svoj uhol pohľadu a svoju pravdu faktov, ale zmysel tejto knihy je vypovedať svedectvo o tom, že Bratislava má od roku 1883 mestskú časť zvanú Rendez, ktorý má svoju históriu, svoje ľudské osudy, svoje zážitky, spomienky miestnych ľudí, ktorí si zaslúžia aby historická pamäť ďalších generácií Rendezákov bola zachovaná písomne na veky vekov.

Úprimné poďakovanie za poskytnutie osobných svedectiev a informácií o histórii a udalostiach na Rendezi patrí paniam a pánom: Eduardovi Wenzlovi, Machajovej, Snopčokovej, Mrvovej, Vančekovej, Brveníkovej, Lebedovej, Snopčokovi, Mackovčinovi, Kľačanskému, Jánovi Čechovi, Ottovi Wenzlovi, Mrvovi, Kubáčkovi a mnohým ďalším Rendezákom, ktorí ochotne prispeli svojimi znalosťami o histórii Rendezu.

Odborné podklady pre časť Rendezska železnica boli čerpané z publikácií:

Tajomstvo železného ostrova – p. Mrva
Stručná história o železničnej stanici a rušňovom depe v Bratislave Východné nádražie – p. Ondrej Benko
Ing. Jirko Kubáček – vedúci Muzejno dokumentačného centra – Staré depo Rendez
Ing. Marián Mrva – bývalý náčelník – prednosta Rušňového depa Východ Rendez



OBSAH

Úvodné slovo

Vznik obce a jej názvy
Symboly obce
Spolky na Rendezi
Historické a pamiatkové objekty na Rendezi
Vývoj obce
Historický vývoj časti mesta Bratislava – obce Rendez
Bombardovanie Rendezu
Novodobé dejiny Rendezu (1948 – 2004)
Základné školy na Rendezi
Kaplnka v základnej škole
Nemocenské domky
Šúrska ulica
Kasárne
Hostinec-Závodná kuchyňa-Kinosála-Knižnica
Konzum
Mäsiarstvo
Pekárne
Šenk, krčma, hostinec „Roller“ (“U Rudu“)
Trafika
Kolkáreň
Hostinec – Knižnica – Závodná kuchyňa – Vývarovňa
Kinosála Pionier
Knižnica
Požiarne zbrojnice
Červený kríž
Výbor žien
Stredné odborné učilište (Železničného staviteľstva)
Divadelný krúžok MR Štefánika (1938- 1945)
Ochotnícke divadlo na Rendezi (1945-1955)
Divadelný súbor Lastovička (1956-1965)
Hudobná skupina Black Boys – čierni chlapci
Drevený barak
Detský kráľovský park
Škvarka
Kavič
Kalná
Kluby mládeže
História cvičenia kulturistiky na Rendezi
Pod Rendezskym hviezdnym nebom
Opičí ostrov (zlomyseľnosť a skutočnosť)
Veľké futbalové zápasy na lúke Šajby
Osobnosti na Rendezi
Spoveď najstaršej železničiarskej rodiny na Rendezi (rodiny Karola a Antónie Wenzlových)
Rozprávková škola na Rendezi
Keď na Rendezi v kine Pionier kraľoval film
Knižnica plná spomienok
Vianoce Rendezské
Tajomný príbeh sochy Panny Márie na Rendezi
Plesy, maškarné bály, majálesy, juniálesy, zábavy
Bola raz jedna brána
Keď u Mizerákových voňali koláče a dobrá nálada
Keď bombové jamy na Rendezi boli miestom detských hier
Záhradkárske dni a noci Rendezske
Posledný pozdrav staručkej škole od 5A
Roller – dni a noci histórie Rendezskej
Knažka lásky
Škvarka Rendezska futbalová maracaná
Rendezsko bazilejský futbalový sen v PVP
Športové zážitky Eda Wenzla – futbal v Bazileji
Legendárni chlapci z Realu Rendez
Posledné hasičské zbohom od juniorov Rendezu
Postavy, postavičky na Rendezi
Príbeh z knihy „Chlapci z Dunajskej ulice“
Rendezska kniha príbehov
Rodiny Rendezske včera a dnes
Historický prehľad rodín ktoré tu žili v rokoch 1918 – 1938 – 1945
Ľudia z Rendezu, ktorí zomreli (do roku 2005)
Historické doklady v stavebných materiáloch použitých na stavbe budov na Rendezi
Rendezska železnica
Staré depo Rendez
Železničná stanica Bratislava – Zriaďovacie nádražie – Východ
Vodáreň – Malá a Veľká vodná veža
Rotunda starého depa
Elektráreň
Budova skladu a výdaja materiálov
Opravovňa nákladných vozňov vozové depo
Točňa
Dezinfekčná stanica
Zbrojenie rušňov
Historické dátumy na železnici
Historický prehľad typov rušňov
Nové depo
Názvy povolaní, funkcií na železnici
Staré depo – Rušňovodiči, Strojmajstri
Železničná stanica Bratislava – Zriaďovacie nádražie Východ

Doslov

Fotodokumentácia starého Rendezu
Mapa pôvodného Rendezu



© Eduard Wenzl, Cyril Sekerka