Keby šlo o človeka, bol by to slávny deň. Neobišiel by sa bez gratulantov, kytíc, prianí. Možno aj pesničky na známej rozhlasovej stanici a prípadne aj veľkej oslavy. Veď 80-ka to nie je len tak. Osemdesiat rokov, to sú štyri pätiny storočia, na matematike by žiaci zaokrúhlili toto číslo už k blížiacej sa stovke.
Veru, ktovie, koľko stoviek by sme narátali, keby prišlo nato spočítať všetkých žiakov, ktorí patrili jednej škole počas uplynulých 80 rokov? Boli by to iste tisíce a učiteľov, tých by sme počítali možno aj do stovky.
Bolo by zaujímavé viesť tieto zábavné „počty“ ďalej a vyčísliť napríklad počty všetkých lavíc, metrických centov uhlia, ktoré sa v nej kedysi spálili, veď dlho sa kúrilo iba obyčajnými kachľami. A to už nevravím o učebniciach, zošitoch školských odučených hodinách...
Ale iste najkrajšie a najzaujímavejšie by bolo rozprávanie o ľuďoch, ktorí tej škole patrili, buď ako žiaci alebo ako učitelia. V publikácii o Rači od p. Ľ. Havloviča sa dá prečítať, že prvým správcom na novej škole bol Arpád Fikár a učiteľmi napr. Jozef Moravčík (pôsobil v Rači celých 40 rokov nielen ako učiteľ, ale aj organista), Viliam Krušpán, Gizela Štefányová – Miklošková, ale aj račianski rodáci Ľudovít Krampl a Rúfus Krampl. Dalo by sa uvádzať veľa, veľa mien učiteľov a učiteliek, ktorí rok čo rok učili račianskych žiakov.
Ale vráťme sa ešte k základným údajom :
Budovu školy na rohu Detvianskej a Čachtickej ulice, ktorá je teraz sídlom Základnej školy Jána de La Salle, projektoval architekt Michal Milan Harminc a za rok ju postavila firma Adama Strebingera z Trenčianskych Teplíc. Celkové náklady na školu predstavovali 1 060 496 Kčs. 30. augusta 1931 školu vysvätil trnavský generálny vikár Karol Nečesálek a bola daná do užívania. Je zaujímavé, ako uvádza vo svojej knihe o Rači pán Ľ. Havlovič, že sa na stavbu školy robila aj verejná zbierka vo forme papierových Tehličiek v hodnote po 1 Kč.
Plynuli roky a škola dobre slúžila račianskym žiakom. Prečkala aj neľahké obdobie vojny, i rôzne zmeny, ktoré patrili minulému polstoročiu. V roku 1934 k nej pribudla školská susedka a zanedlho, zakrátko sa dostali pod spoločnú správu. Názov školy sa párkrát zmenil, ale jej základné poslanie – vzdelávať račiansku mlaď – zostávalo to isté. A platí vlastne do dnešných čias.
Mám s touto školou – školičkou vlastnú skúsenosť. Nie ako žiačka, ale deväť školských rokov ako učiteľka. V tom čase potrebovala „naša ZDŠ“ dokonca tri budovy a v niektorom ročníku aj 5 tried. Až keď začala fungovať ZDŠ Plickova, počet žiakov aj tried sa optimálne znížil. Boli to moje čarovné učiteľské roky. Školská budova na Detvianskej ulici pôsobila na mňa trochu starosvetsky, veď sa v nej ešte stále kúrilo uhlím vo vysokých sem-tam dýmiacich kachliach a v každej triede ešte stále fungovali tabule zavesené na kladkách. Dlážka najmä po prázdninách intenzívne „voňala“ dechtom a katedry v učebniach stáli na neveľkých stupienkoch – bože, len nezakopnúť - - -
Ale žiaci – šiestaci – deviataci boli fantastickí – mám na mnohých veľmi pekné spomienky. Rovnako aj na kolegyne, kolegov, s ktorými som mala česť pracovať.
Veru mám k našej jubilantke blízky vzťah a som rada, veľmi rada, že sa v jej učebniach opätovne rozbehol nový školský rok.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára