Dobroslava Luknárová: Trochu výnimočný deň - 6. február 2012

6. február 2012 – v celej Bratislave, a teda aj u nás, v Rači, vystrája fujavica. Nečakane a nežiadane ozvláštňuje súčasnú, dlhý čas miernu zimu. Pridáva k niekoľkodenným tuhým mrazom pravú severskú atmosféru. Drsný vietor sa rúti račianskymi ulicami a vmetá ľuďom do tváre pichľavé ihličky snehu. Nepríjemné, psovské počasie.

Som v sále Račianskeho kultúrneho domu a pozorujem, ako sa zapĺňajú rady stoličiek mladšími aj staršími Račanmi, domácimi aj - pekne po račiansky – dohnancami. Panuje skoro slávnostná nálada, taká protikladná vonkajšiemu počasiu.

Je 18,30 a k mikrofónu na pódiu pristupuje Monika L. z oddelenia kultúry MÚ. Po nej sa občanom prihovára starosta MČ P. Pilinský. A už sú pri nich dvaja významní hostia – Roman Luknár a Zuzka Fialová. V príhovore každého z nich odzneli dôvody nielen prečo sa tento večer koná, ale aj prečo vládne medzi nimi aj v publiku povznesená nálada.

Dôvod? Po dlhom čase sa vracia do Rače KINO! Jeden z obľúbených kultúrnych fenoménov staršej Rače. Nielen obaja hostia, ale vlastne domáci, veď Roman aj Zuzka sú rodom Račania, ale mnoho divákov v sále s nostalgiou sa dotýka vlastných spomienok na kino Nádej, vôbec na tradíciu premietania filmov v Rači. A vítajú novú možnosť – návrat filmových predstavení. Hoci nie na každý deň, hoci zatiaľ nie na pôvodné miesto do kina Nádej, ale aj tak.

Vidno, že Račania sú „hladní“ po miestnej kultúre, veď rovnako veľký záujem prejavujú aj o tzv. divadelné pondelky, o sporadické koncerty či zábavné podujatia v obnovenej sále kultúrneho domu.

Zhasínajú svetlá, pozornosť divákov sa upiera na filmové plátno. Objavujú sa úvodné titulky českého filmu Lidice, v ktorom obaja račianski filmoví herci stvárňujú kľúčové postavy.

         

Som zvedavá na film, veľa som si o ňom prečítala, veľa počula. Kým ma upúta jeho dej, so zadosťučinením si uvedomujem, že my všetci, čo práve sedíme v sále, sme opäť naznačili nášmu Miestnemu úradu aj poslaneckému zboru MČ, asi za celú račiansku verejnosť, že sa nám žiada aj inej, nielen „papučovej“ kultúry. A že sa oplatí nám ju dopriať.