Na Národnom cintoríne v Martine sa schádza čoraz početnejšia skupina seniorov. Zdá sa, že mnohí toto pietne miesto dobre poznajú a majú tu aj nejakú povinnosť. Iní sa zvedavo rozhliadajú, ďalší sa poberajú čím bližšie k pomníkom a čítajú si na nich mená, fotografujú.
O šestnástej hodine je najživšie okolo hrobu martinského rodáka a známeho štúrovca Janka Kalinčiaka. V pietnej slávnosti sa recitujú jeho verše, spieva jeho obľúbená pieseň. Evanjelická pani kaplánka približuje vo svojom príhovore ku zhromaždeným rodinu, detstvo aj životné osudy tohto významného národovca. Ešte treba položiť pietnu kyticu kvetov na jeho hrob a celá zhromaždená spoločnosť postupuje ďalej – k hrobu Janka Kráľa, Jána Francisciho, potom Aničky Jurkovičovej – Hurbanovej. Aha, je tu aj hrob M. Kukučína, A. Kmeťa, J. Cígera – Hronského, Fr. Hečku aj M. Benku... každé prečítané meno navodzuje životný príbeh, ale aj prínos týchto významných ľudí pre Slovensko a jeho kultúru.
Do oblasti kultúry patrí aj dôvod, prečo sa v Martine zišla koncom mája pomerne početná a rôznorodá spoločnosť seniorov z celého Slovenska. Šlo o „Kalinčiakovo Záturčie“, celoslovenskú prehliadku v umeleckom prednese poézie a prózy seniorov. Kým po minulé roky bola táto aktivita orientovaná len na seniorov zo Žilinského kraja, v tomto ročníku dostala vďaka záujmu z ústredia Jednoty dôchodcov na Slovensku celorepublikový záber. A tak sa už pri hrobe J. Kalinčiaka stretli seniorskí priaznivci umeleckej literatúry z Prešova, Nitry, Bratislavy, Trnavy a ď. mestečiek a obcí s domácimi organizátormi – z Martina i Žiliny.
V ďalší deň - 31. mája - zazneli v sále Martinského mestského divadla verše A. Sládkoviča i P. O. Hviezdoslava, M. Rúfusa aj M. Válka, M. Rázusa, ale aj vlastná poetická tvorba seniorov. 22 interpretov poézie a 8 prózy zaujalo publikum obsahom umeleckých ukážok i prepracovanou technikou prednesu. Bol to naozaj – po každej stránke - sviatok umeleckého slova. Tak zhodnotil úroveň prehliadky aj predseda odbornej poroty, naslovovzatý majster umeleckého prednesu, herec a vysokoškolský pedagóg, Doc. Mgr. Art. Juraj Sarvaš.
Stalo sa, že niektorému recitátorovi alebo recitátorke bolo ťažšie vystúpiť po schodíkoch na javisko, lebo „rôčky sa hlásia!!!“, ale v priebehu prednesu zrazu nebol vek na závadu. Skôr opačne – ako keby umocňoval interpretáciu myšlienok aj citov autora o pridanú hodnotu životných skúseností každého z recitátorov. Niektorí aj pridali vlastné slová, svoje poslanie, dokonca predniesli svoju vlastnú tvorbu. Keď zneli z javiska známe verše Sládkovičovej Maríny, alebo Otcovej role od I. Kraska, či Válkovej Jesennej lásky, pohybovali sa pery mnohých poslucháčov v hľadisku – veď sme sa tie verše voľakedy dávno učili! Ako dobre, že opäť znejú a krášlia spoločnú chvíľu!
Prešlo niekoľko dní - rozprávam svoje zážitky z Martina v inej spoločnosti seniorov. A zrazu je naša debata veľmi živá – plná bývalých vedomostí zo školy, ale aj mnohých nových informácií, ktoré sme získali v priebehu života či už k Martinu, Matici slovenskej, k spomínaným básnikom, autorom, k poézii... veru, naši dávni učitelia slovenčiny by sa tešili, aké úrodné semienka zasadili kedysi v škole do našej pamäte, do srdca.
Ešte viac by sa boli tešili v Martine. Lebo tam, na „Kalinčiakovom Záturčí“, malo umelecké slovo medzi seniormi svoj veľký sviatok.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára