Vieroslava Štrbáková: Aktivista nie je nadávka

Bývam na Rendezi a som na to hrdá. Napriek poznámkam, že je to koniec sveta, že je to priemyselná zóna, že je tu bordel a hluk, napriek tomu, že mi už mnoho ľudí odporučilo ísť preč.

Bývam tu už roky. Vyrástli mi tu deti. Som tu Doma. Áno, Doma s veľkým D. Začalo to celkom bežne: návšteva banky, ponuka hypotéky, strach, obavy z niekoľkomiliónového záväzku na desiatky rokov. Vyberala som všelikde, nakoniec som zakotvila tu. Áno, aj ja som sa vtedy bála, okolie už vtedy nevyzeralo na prvý pohľad lichotivo a – predsa len, veď som tu plánovala vychovávať deti. Ale ani pri večerných obchôdzkach som si nevšimla žiadny dôvod na strach. Práve naopak. Babička ma pozdravila, keď som šla okolo nej, hoci ma nepoznala, na ihrisku sa hrali deti a pred blízkou krčmičkou neboli opilci, ale evidentne susedia a rodičia tých detí (triezvi a všetci sa poznali). Pred domom teta sadila kvety. Takto predsa nevyzerá zlá lokalita. A navyše nižšia cena ako byty v Rači. Bolo rozhodnuté, a tak sme sa nasťahovali. 

Až keď sme tu bývali, začali prvé problémy. Prvé leto, otvorené okná a neskutočné pískanie. Každú chvíľu cesta na poštu na Kubačovu. Pre štyri rožky na raňajky chodiť až do Vajnor. Jedného dňa Vám na ceste pred bytovkou vysypú za tatrovku štrku, vraj ten pozemok, na ktorom stojí váš panelák už desaťročia, patrí sro-čke o troch ľuďoch. Z kedysi normálnej ubytovne je zrazu dom hrôzy. Nie, nebolo všetko zlé. Celodenné výlety na bicykloch, na ktoré sa deti vždy tak tešili. Výhľad, ktorý milujeme, susedské prostredie, kde pozná každý každého a nebojíte sa deti pustiť na ulicu. Okrem toho sa za tie roky zrekonštruoval Impulz, ktorý je super stánkom pre stretávanie sa ľudí z okolia. Pribudla pošta (ak k nej chcete ísť autom, je to síce o zlomenú nápravu, ale je tu), dokonca už otvorená tak, že nemusíte z centra z práce hnať autom pre zásielku namiesto obeda. Potraviny, lekáreň, ihrisko, akcie, je tu veľa super vecí, ktoré pomohli. Mnohé ale ostali. Dlhé roky som chodila ráno do práce a za tmy z práce a v duchu premýšľala nad smutnou tvárou Rendezu: „urob s tým niečo, veď to rieš, pomôž“. Ale potom prišla „domáca smena“ – večera, úlohy, rozprávka, domáce práce....a padla som mŕtva do postele. A ráno to isté. Každý rodič to predsa pozná ;)

Prešlo pár rokov, ani neviem, ako sa to stalo. Ale stále chodím ráno do práce a večer z nej. Doma však už ďalšia šichta nečaká - deti vyrástli  (škoda, že tak rýchlo). Zrazu však prišla nová príležitosť a tie myšlienky „urob s tým niečo, rieš to, pomôž“ sú tu stále, avšak zrazu začali naberať veľmi konkrétne kontúry. Krôčik po krôčiku, od jedného človeka k druhému, chodila som, pýtala som sa, chcela som. Niekde som narazila na odpor, nezáujem, na striktné „nedá sa“, nestaraj sa... Ale neodradilo ma to, povedala som si, že to predsa musí ísť. Nejako. Veď určite nie som jediná, kto chce zmenu k lepšiemu, komu záleží na okolí a je ochotný pomôcť. A hľadala som, ako „sa to dá“.

Od vtedy ubehlo niekoľko mesiacov a mám veľmi silný pocit, nadšený pocit a teším sa z neho, že dá sa! Chce to len dobrých ľudí, nadšencov, ľudí, ktorí tu bývajú radi, ktorí chcú. Som šťastná, že som za tých pár mesiacov, čo som sa tak nadšene pustila do roboty, stretla toľko skvelých ľudí. Je mi ľúto, samozrejme, že ma niekto posiela preč, ale chápem, že ľudia sa zmien boja. Verím ale, že pre Rendez prichádza jednoznačne zmena k lepšiemu. Ja preto urobím všetko! Nikto ma neplatí, skôr naopak, dosť ma to stojí. Roboty, času, peňazí. Ale stačí mi dôvod „LEBO CHCEM“. Veď to robím pre seba a aj pre tých skvelých ľudí, s ktorými som za posledné mesiac spoznala ;) A verím, že ich ešte všetkých nepoznám a je tu roboty ešte kopec. A tak oznamujem, že neprestanem, neodídem a teším sa na ďalších úžasných susedov a všetky komunitné akcie a boje spoločne s nimi a pozývam Vás tiež :)   

Viera Štrbáková
foto: autorka