Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

24.3.20
1
Z/mení COVID-19 postoje ľudí k štátu a vzťahy medzi ľuďmi? Aká je odvrátená stránka boja za rovnosť pohlaví?

Pre mňa je zaujímavé pozorovať, ako niektorí ľudia opäť preberajú kompetencie, ktoré odovzdali štátu, lebo hrozí, že oslabený štát ich už nedokáže plniť. Ľudia začínajú uvažovať, ako si sami poradia v situáciách, v ktorých im štát už tak automaticky neposkytne zadné dvierka. Predpokladám, že oslabením štátu začnú ľudia viac využívať vlastné schopnosti prežiť a že v záujme prežitia začnú posilňovať vzťahy. Napríklad ako matka viem, že keby sa v súčasnej dobe niečo stalo deťom, nebudem mať šancu utekať za lekárom. Preberám preto kompetencie, riešim omnoho intenzívnejšie, ako predchádzať situácii, v ktorej budem potrebovať lekára. A keby sa niečo stalo, aktivizujem sa plus hľadám pomoc nie v systéme, ale u ľudí okolo seba. Posilňujú sa vzťahy, sme na nich závislí, potrebujeme si pomáhať, lebo systém zlyháva. Už nebude také jednoduché rozhádať sa s najbližšími a buchnúť dverami, s tým, že však ťa nepotrebujem, vystačím si sám. Ľudia budú potrebovať pomoc rodičov s vlastnými deťmi, tým pádom budú nútení zľavovať zo svojich požiadaviek, resp. zmierovať sa s tým, že všetko nie je podľa ich predstáv.

Vzťahy utrpeli najmä tým, že sme sa prestali existenčne potrebovať, lebo systém sa postaral. Lenže tie vzťahy chýbali, ľudia boli nešťastní a nevedeli prečo. Lebo mali pocit, že sú si vlastnými pánmi, že sa nebudú prispôsobovať nikdy a nikomu. Preto sa rozpadli vo veľkom manželstvá, deti sa rozhádali na roky s rodičmi, súrodenci si nevedeli prísť na meno... Ak sa budeme existenčne potrebovať, nebude také ľahké buchnúť dverami. A koniec koncov, možno budú ľudia šťastnejší. Uvidíme.

Myslím, že ľudský mozog sa vyvinul tak, že závislosť na vzťahoch berie ako normu. To je to, čo očakáva a v čom sa cíti doma. Naproti tomu systém robí všetko pre to, aby ľudia chceli byť nezávislí na iných ľuďoch. V podstate tak buduje o to väčšiu závislosť ľudí na samotnom systéme. V rámci ideológie nezávislosti ľudia pretrhávajú vzťahy, zároveň ich mozog stále vysiela signály a po vzťahoch prahne. A tak ľudia budujú formálne účelové priateľstvá, v ktorých má človek pocit akej takej slobody, lebo nikdy nebudú tak emočne nabité ako vzťahy s príbuznými. Vždy viac zabolí konflikt s mamou ako so svokrou. Nad svokrou človek dokáže ľahšie mávnuť rukou a ísť ďalej. Po konflikte s vlastnou mamou má úzkosť, nervozitu, je mu ťažko. To sú asi nástroje pripútania a závislosti, ktoré majú človeka aktivizovať, aby konflikt riešil, lebo mamu bytostne potrebuje. Možno sa mýlim, len uvažujem.

Pýtam sa sama seba, či nenastane konflikt medzi tým, čo mozog očakáva a tým, že nevie ako na to, keďže prepojenia, ktoré v mozgu mali vzniknúť silnou vzťahovou väzbou k rodičom, najmä matke, nevznikli. Ako je to potom so subjektívnym pocitom šťastia? Prejavuje sa to u detí, ktoré vyrastali v detských domovoch. Sú tam až patologické prejavy vyplývajúce z nedostatku láskavej starostlivosti matky. Tie deti majú väčšie sklony k vytváraniu závislosti na rôznych návykových látkach. Akoby nimi suplovali potrebu závislosti na vzťahoch, ktoré nevedia plnohodnotne nadviazať.

Ako si vysvetliť, že čím vyspelejšia krajina, tým viac depresií a psychických porúch? Napriek tomu, že by človek povedal, že však majú vyšší štandard, viac možností... Napriek tomu tam priamo úmerne stúpa množstvo nešťastných depresívnych ľudí. Vysvetľovala som si to tým, že čím ekonomicky vyspelejší štát, tým je žena viac zameraná na kariéru ako na materstvo, dieťa od pár týždňov odkladá do jaslí, lebo musí prispievať k fungovaniu ekonomiky. A tieto deti nedostávajú to, čo biologicky očakávajú a ani matky si nenapĺňajú biologickú potrebu vypiplať dieťa. V čom to je, že narastá miera depresií?

Pozrime sa na vnútorný pocit spokojnosti a na boj za rovnosť pohlaví. Aj keď majú ženy pocit, že bojujú za seba, vystavujú sa obrovskej podvedomej frustrácii. Uvedomila som si to na sebe. Fakt som vedela ísť vo vzťahoch na hranu. A nepochopiteľne ma upokojil až chlap, ktorý ma vedel v istom momente „upratať“. Moje správanie, ktoré som pôvodne chápala ako boj o vedúcu pozíciu a hlavné slovo vo vzťahu, bola vlastne prosba, aby mi konečne nejaký chlap ukázal svoju silu. Bol to oslobodzujúci pocit, veľká úľava, že si môžem dovoliť byť pri nejakom mužovi len slabšou ženou. Že mám chlapa, ktorý vie, prečo robí čo robí, verí svojmu úsudku a rozhodnutiu, preto si za ním stojí a nenechá sa len tak odradiť. Vtedy som nechápala, prečo sa cítim konečne v bezpečí. Veď som vlastne „prehrala“.

Teraz viem, že sa mi uľavilo, že v krízovej situácii mám po boku muža, ktorý je silnejší ako ja a nemusím niesť na pleciach to ťažké bremeno byť najsilnejším článkom rodiny. Uvedomila som si, že pre mňa bola neúmerná záťaž mať vedľa seba niekoho, kto je taký slabý, že by som musela na seba zobrať ťarchu toho, že som najsilnejším členom, že ak niečo bude nad moje sily, už nie je nado mnou nikto mocnejší, kto za mňa preberie to, čo sama nezvládnem. Myslím, že na to žena nie je stavaná. Ak si žena môže dovoliť byť slabšou, nie je to pre ňu prehra, ale zisk. A takto to vidím aj čo sa týka pocitu spokojnosti v iných oblastiach života. Pri pokuse rozšíriť túto osobnú skúsenosť v určitých kruhoch som označovaná ako rodovými stereotypmi zaťažená osoba, ktorá svojím prístupom ubližuje ženám, lebo uznáva ich „podriadenosť“, ale aj mužom, lebo ich vystavuje tlaku z predstavy, že „Muž má byť silný“.

Veronika Moravčíková
marec 2020


1 komentárov:

  1. ... áno, systém sa snaží odľudštiť človeka, aby potrebu závislosti/vzťahu obrátil voči samotnému systému - veľmi dobre ste to "rozpiplali" :)

    a čo sa týka vzťahu muža a ženy:
    "Uvedomila som si, že pre mňa bola neúmerná záťaž mať vedľa seba niekoho, kto je taký slabý, že by som musela na seba zobrať ťarchu toho, že som najsilnejším členom, že ak niečo bude nad moje sily, už nie je nado mnou nikto mocnejší, kto za mňa preberie to, čo sama nezvládnem."
    akoby ste mi čítali z duše, pričom na veku nezáleží, som o generáciu staršia :)

    dnešné ukričané ženy, kotré tak bojujú proti mužom, pričom to nazývajú bojom za rovnocenné postavenie, si nechcú pripustiť, že muž a žena tu nie sú nato, aby proti sebe bojovali, ale aby sa dopĺňali, lebo len vtedy nadobudnú obe strany (jednej mince)pokoj, súlad a šťastie

    práve preto sme odlišní, NIKDY nebudeme rovnakí a je to tak dobre

    a že ste rodovými stereotypmi zaťažená osoba? z toho si nič nerobte
    za komunizmu boli určití ľudia zaťažení nábožensky, dnes sú zaťažení rodovými stereotypmi a inými ďalšími "balvanmi"... zrejme si každá doba nachádza bič na nepohodlných

    OdpovedaťOdstrániť