Mimoriadne
zaujímavým javom, ktorý vývoj našej civilizácie umožnil, je, že vďaka tlaku
prírodného výberu uprednostňujúceho mémy demokratickej rovnosti všetkých vo
všetkom, sa logicky vyvinula aj predstava, že každý je schopný sa vyjadriť ku
všetkému. Priamym dôsledkom toho je utopenie hlbšieho poznania v šume
povrchných jednoduchých „právd“. Presadzujú sa mémy, ktoré sa šíria populačnou
r-stratégiou na úkor mémov, ktoré sa musia šíriť populačnou K-stratégiou. V
takomto prostredí prírodný výber uprednostňuje menej vzdelaných pred
vzdelanejšími. Aby niečo v tej záplave blogov a magazínov všetkých druhov
uspelo, musí to splniť základné kritérium pre r-stratégiu: jednoduchosť,
triviálnosť, povrchnosť a krikľavosť. V rámci tohoto trendu sa niekedy
nestačím čudovať, aká výbava stačí, aby bol niekto označovaný za filozofa či
mysliteľa.
Podobné
veci mi napadli, keď som bol niekoľkokrát nadšene upozornený na prejav neurovedca a filozofa Sama Harrisa. Ten v mene rozumu kritizuje
morálne hodnoty kresťanstva, poukazujúc na ich paradoxy. Nakoniec tvrdí, že
spľasol bublinu viery kresťanov v morálne hodnoty kresťanstva. Stručný obsah
jeho výpovedi je asi tento:
Čo
to je za dobrého a láskavého Boha, ktorý
• nechá trpieť a umrieť obrovské počty nevinných detí, ktoré žiaden hriech
nemohli spáchať,
• dopustí, aby sa v jeho mene páchali genocídy, ktorých je plná Biblia a
• spôsobí, že sa narodia miliardy dobrých ľudí, veriacich v nesprávnych
bohov, a za to budú na veky potrestaní utrpením v Pekle, pričom hociktorému
masovému vrahovi stačí prejaviť pokánie a bude spasený.
Takýto
Boh je podľa Harrisa krutý a je stelesnením Zla.
Stačilo
pogoogliť a ozrejmiť si celkový kontext. Sam Harris je plodný kritik
náboženstva, ateista, ktorý sa snaží vedecky dokázať neexistenciu Boha. Je
významným predstaviteľom hnutia Nového ateizmu a snaží sa o vedecké definovanie
morálneho systému hodnôt, ktorý by mal dať morálke pevný, nenáboženský základ.
Najnápadnejšie
na Novom ateizme je, že je to starý prekonaný ateizmus 19. storočia a nič,
doslova nič nové v ňom nie je. Je založený na viere, že náboženstvo a vieru je
možné podrobiť vedeckej metóde a jej pravdivosť skúmať ako ktorúkoľvek vedeckú
hypotézu vedeckou metódou. Ak si jeho protagonisti myslia, že objavili niečo
nové, nech si prečítajú práce Karla Marxa a Friedricha Engelsa.
Morálne
paradoxy, ktoré Sam Harris prezentuje, sú ďaleko staršie. Teológia ich rieši od
samého počiatku kresťanstva a keďže vieme, že kresťanstvo je vlastne
judaistická sekta, tak riešenie týchto otázok nájde v spisoch predkresťanských
židovských rabínov a mudrcov. Tvrdiť, že lacnými kuchynsko-filozofickými rečami
spľasne večitá téma sa dá iba vtedy, ak niekto nevie, o čom hovorí. Ak označí
ako nové staré prekonané argumenty, tak to svedčí o jeho nevzdelanosti, a
ak taký nevzdelanec má stádo ovečiek, ktoré mu prikyvuje, tak aj o kvalite
vzdelania stáda.
Komu
tento tzv. „Nový ateizmus“ viac uškodí: náboženstvu, alebo samému ateizmu? Som
presvedčený, že platí druhé. Preto tento text adresujem hlavne ateistom, aby
používali hlavu a nie hormóny. Vskutku, ateizmus treba zachrániť, treba nejaký
nový ateizmus, lenže ten (ak má byť životaschopný) treba postaviť na úplne
iných základoch ako je vývojom poznania prekonaná kritika náboženstva 19. storočia.
16.01.2014
text mierne
skrátil
Miro Ščibrany
Zdroje:
UPOZORNENIE:
Autor článku vyvracia apriori Sama Harrisa v podkapitách:
0 comments:
Zverejnenie komentára