Keď sa presuniem do našich súradníc, tak si dovolím rovnako povedať, že sa v tom našom časo-priestore toho veľa nezmenilo, že v tých našich lesoch nič nového. A rovnako keď v tomto smere niečo napíšem, je to len na základe vlastných skúseností a z môjho pohľadu videnia a vnímania sveta sa snažím len vydať svedectvo o tom, ako naše posledné generácie stratili úctu k prírode, stromom, rastlinám, zvieratám, životnému prostrediu, ktoré sme zničili a ničíme – i keď sme zatiaľ prežili, i keď sme tomu najhoršiemu zatiaľ unikli...
Takto pred rokom
som napísal - a priložil aj fotodokumentáciu
https://photos.app.goo.gl/A9HyJ8rU4BoSBjgC7
a rozposlal
úvahu práve o tom, čo by sa dalo na tomto fronte vylepšiť a ako pomôcť prírode (a teda i nám),
ktorej sme nedeliteľnou súčasťou. Keďže na tom našom fronte po roku nič nového,
tak ako na tom russkom, tak i na tom našom tankodromy stále sú smutnou
realitou. Bohužiaľ.
Je to taký smutný
príbeh, príbeh bez happy endu. Šťastné konce nám už asi nehrozia, na druhej
strane náš koniec (v dôsledku nášho správania sa) bude šťastným začiatkom pre
túto planétu...
Aj keď na tom
našom fronte nejde primárne a bezprostredne (zatiaľ ešte) o život,
sekundárne určite a časom nás to dobehne. Tankodromy síce nie sú
(našťastie) na russký spôsob, ale aj pri „šetrnej“ a prírode blízkej“
ťažbe zostávajú obete (neviem si celkom predstaviť, čo je na ťažbe také
„blízke“ prírode, keď jej dávame rany, zanechávame jazvy a zabíjame jej
stromy, ničíme biotopy, narúšame ekosystém. Lebo les to nie sú len stromy, ani
náhodou a ani zďaleka.
Neviem ani to, či
je prírode blízke to, že síce sa od holorubov upustilo (chvalabohu), a teraz zacitujem
z vášho pútača ohľadne dočasného obmedzenia v dôsledku prebiehajúcej ťažby
(v podstate už skoro celoročnej, takže slovo dočasne u mňa následne
evokuje „dočasný“ pobyt sovietskych vojsk na našom území po okupácii v r.
1968) že „každý strom na ťažbu vyberáte
v spolupráci s ochranármi“ a robíte len „účelový výber konkrétnych stromov“. Ak
budem citovať ďalej, tak „okrem
dominantného buka, preferujete dub, lipu, javor...“ Potvrdzujem, holoruby
nahradil výber a potvrdzujem aj to, že účelový. Jeden rok sa vyberú, a súhlasím
s tým, že „účelovo“ tie najkrajšie, najmohutnejšie, najzdravšie,
najmajestátnejšie stromy (a údajne spolu s ochranármi) a technika
a jej obsluha už urobia svoje. Za rok, za dva, za tri... sa príde do tej
istej oblasti a „účelový výber konkrétnych stromov“ (zase tých najkrajších,
najmohutnejších, najzdravších, najmajestátnejších čo ešte zostali) sa opakuje.
A väčšinou sú to práve tie krásne buky (ktoré teda ešte prežili), tie
buky, ktoré by mali byť práve preferované a zachované. A potom
znova. Znova sa vyberajú hrozienka z koláča. Účelovo. A za účasti
ochranárov. Neviem čo (koho) títo ochranári chránia. Stromy to ale rozhodne
nebudú. Les nám mizne pred očami, je riedky ako sito, ako hovorí jeden môj
priateľ – je to transparentný les. Ja používam inú formulu – keď som prišiel kedysi
do lesa, bola tma. Teraz prídem do lesa a les nikde...
Neviem, akú máte
metodiku na vykazovanie prírastku a úbytku dreva v lese, ale obyčajným
laickým okom a sedliackym rozumom mi nevychádza, že tie malé a mladé
stromčeky (väčšinou náletové dreviny) nahrádzajú úbytok drevnej hmoty
z vyrúbaných velikánov a to ešte v takom pomere (20 :5). Ako si
mi to nevychádza. A nielen mne.
https://photos.app.goo.gl/SiKv2QMyuQZKno6W6
Sme nepoučiteľní.
Za humnami máme klimatickú zmenu ako následok ľudskej činnosti. Medzi takúto
bohumilú činnosť napomáhajúcou týmto negatívnym klimatickým javom sú aj výruby
stromov. Miesto toho, aby sme zalesňovali, odlesňujeme (samozrejme
a bohužiaľ sa to netýka len
teritória ML BA, ale v podstatne väčšej a dramatickejšej miere celého
nášho územia, celej tejto planéty). Zbavujeme sa stromov, ktoré majú
v našom živote nezameniteľné a nezastupiteľné funkcie. Jednak je to
zadržiavanie vlahy (zrážok je v našej atmosfére čím ďalej tým menej
a keď prídu, tak sú to väčšinou „monzúnové“ lejaky, smršte. Voda stečie do
dolín ako po tobogánoch a to aj vďaka „statočnej a uvedomelej“ práci
našich „lesníkov“, kde výsledkom tejto činnosti je to, že už pomaly tú spadnutú
vlahu nemá čo zadržať). Ich nezastupiteľnou funkciou je aj to, že sa podieľajú
zásadnou mierou na ochladzovaní atmosféry a v neposlednom rade (presnejšie
v tom prvom rade) z hľadiska fotosyntézy a pohlcovania CO2
z atmosféry je každý jeden strom dôležitý a nenahraditeľný či už
v lesoch, mestách, parkoch, záhradách.... Nemáme čím stromy v tomto
procese nahradiť.
Musíme si
uvedomiť, že keď chceme prežiť, musíme žiť nie pre rast HDP, pre peniaze
a konzum, ale musíme začať žiť v súlade s prírodou
a ochraňovať všetko, čo je pre život dôležité, nepostrádateľné. Ak nie,
nastupujeme cestu do pekla. Mám dojem, že sa na tej ceste už nachádzame.
V tomto
kontexte kladiem preto otázku správcom a obhospodarovateľom lesov, či nie je
prirodzenejšie a prioritnejšie vnímať les aj ináč, ako „svoje“ pracovné
teritórium a či nie je dôležitejšie pripúšťať si aj iné hodnoty
a funkcie lesa ako „zásobáreň drevnej hmoty“. Neviem ako vy, ale myslím
si, že každý „drevorubač“, v ktorom ešte zostala aspoň štipka empatie,
morálky a súcitu s prírodou a trvalo udržateľným životom, by si
mal rovnako ako napr. mäsiar na bitúnku, či poľovník so svrbiacim prstom na
spúšti po „svojom akte“ spytovať svedomie.
A pre všetkých tých, ktorí stále ešte nepochopili,
by som ešte doporučil nájsť si konečne svoju vnútornú cestu do oblasti
poznania, kde si môžu doplniť svoje vedomosti a poznatky z oblasti životného
prostredia a ochrany prírody ohľadne zachovania života na tejto (ešte stále)
krásnej modrej planéte... Je to napr. nádherne spravený a filmovo spracovaný
francúzsky dokument - Tajomné stromy, alebo úžasná kniha Petra Wohllebena
- Tajný život stromov, ale rovnako i jeho najnovší literárny počin – Dlhý
dych stromov, s úžasnou výpovednou hodnotou...
Sme nepoučiteľní, sme nenapraviteľní. Miesto toho, aby
sme si stromy chránili a vážili si ich a uvedomili si, že
z globálneho hľadiska robia robotu za nás a chránia a zachraňujú
naše životy na tejto planéte, my ich rúbeme. Stále nechápeme, že príroda je
naším skutočným domovom, že musíme každý jeden z nás začať od seba...
Musíme si
uvedomiť, že sme časťou tejto Zeme. Zeme, ktorá je matkou nás všetkých...
Snáď ešte nie je neskoro...
Z prvej ruky :
https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/18783/379800
Film Stromy : Globálna
superveľmoc
0 komentárov:
Zverejnenie komentára