Miro Daniš. Ad: UKRAJINCI. Čo ste urobili Američanom?

Ad: UKRAJINCI. Čo ste urobili Američanom?

https://miro-scibrany.racan.sk/2023/05/Vojna.USA.a.Ruska.na.Ukrajine.html

Keby že som konšpirátor, pomyslím si, že či to náhodou nebolo niekde a niekedy aj takto naplánované. Však nemusíme si nahovárať, vo vojne sú stredobodom záujmu okrem geopolitických  aj ekonomické záujmy, aj keď sa jednotlivé strany (štáty) môžu tváriť ako neviniatka. A prachy samozrejme nesmrdia, dokonca ani tie krvavé. Ale že by Amíci to takto naplánovali a obetovali by „pre svoje záujmy a sféry vplyvu” Ukrajinu aj s jej obyvateľmi, sa mi zdá už za hranicou akéhokoľvek normálneho myslenia a ešte akej takej morálky a princípov ľudskosti. Ale v tomto pomýlenom svete sa nedá vylúčiť už zhola nič. My pacifisti by sme si samozrejme želali, aby slová vojna, zbrane, munícia boli vymazané zo všetkých slovníkov sveta a nahradené slovami mier, porozumenie, láska... Ale ako to celé zrealizovať, keď dejiny nás učia, že celá existencia ľudstva na tejto nádhernej  planéte  sú popretkávané samými vojnami, konfliktami, násilnosťami. Máme to v DNA, sme nepoučiteľní...

A na tejto vojne, tejto nezmyselnej vojne bude samozrejme zase niekto profitovať. Jednak z hľadiska amorálneho biznisu so zbraňami, jednak ohľadne „energetických“ obchodov. A určite aj geopoliticky. Určite to nebudú dvaja priami účastníci vojny (vlastne traja, neslobodno zabúdať na „sovietske“ Bielorusko a verného Putinovho brata – súdruha Lukašenka). Ukrajina (a Ukrajinci) ak prežije a novodobý Putler ju nezrovná so zemou, sa dostane na samé ekonomické dno a jej „osloboditeľ a „mierotvorca“ Rusko bude na tom ešte horšie. Kým Ukrajinci budú a zostanú morálnymi víťazmi a pomáhať im bude celý civilizovaný svet, Rusko nielenže svoje ekonomické dno prerazí, ale politicky si porážku „vybojovalo“ už teraz. Nielenže možno prídu aj o možnosť vydierať demokratický svet svojím nerastným bohatstvom a jadrovými zbraňami, ale utrpia aj hanbu na desiatky rokov (samozrejme to Putlera netrápi ani v najmenšom)...

Americký grizly je (bol ?...) žandár národov. Skutočne sa sral do každej riti, rozhodne nie vždy sa to stretlo s pochopením, s aplauzom. Ale tak to robili (a robia) aj Rusi – japonské Kurilské ostrovy, Afganistan, Sýria, Čečensko, Kazachstan, verné Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko, vykántrenie Tatárov... (i Čína – Taiwan, Nepál...), podporujú im spriatelené režimy (vojensky aj zbraňami) v strednej i Južnej Amerike, Afrike atď., atď. Takže nikto nie je svätý, Rusi ani náhodou... Ani tí Amíci. Lenže terazky sakra ich potrebujeme, lebo v hre je viac ako balalajky. Tu ide totižto o hodnoty, o hodnoty a morálku celého civilizovaného západného sveta o jeho kultúru, o spôsob života. Vlastne aj o život ako taký.

Rusko (a Rusi) sa nikdy nevzdalo svojej imperiálnej a dobyvačnej politiky, máme s tým osobné skúsenosti, máme naporúdzi našťastie (či bohužiaľ) i historickú pamäť. Už cca 300 rokov do minulosti ju táto ríša zla so svojou hordou úspešne aplikovala a podmaňovala si krajiny (i jej obyvateľov) ako si umanula. A pokračuje to až doteraz. Po cároch, Leninoch, Stalinoch či Brežnevoch prišiel Putin a tento ich krvavý imperiálny prápor neslobody a totality po krátkej Gorbačovovej pauze zase zdvihol vodcovsky nad hlavu. S cieľom napraviť najväčšiu geopolitickú chybu – rozpad Sovietskeho zväzu. Tak zase posúva hranice a kradne „zeme a kufre“ (a oprašuje starý vtip cez slzy – kde má Sovietsky zväz hranice ? Kde chce). A v skutočnosti nie sú tou príčinou Amíci (na počiatku ich rozpínavosti Amerika ešte ani nebola objavená), ale ich chorá predstava o poslaní ruského národa zachrániť ľudstvo vybudovaním Tretieho Ríma. No ak toto nie je nacizmus, tak potom už čo ?

Ale zažili sme to aj na vlastnej koži, keď našu rozkvitnutú Pražskú jar v ’68 pochovali pod pásmi tankov a našu slobodu a nádej nahradili tvrdou normalizáciou. Niektorí si ešte pamätajú krvavé potlačenie kontrarevolúcie v Maďarsku v ’56 s množstvom mŕtvych a zranených. Aj tu chceme dogmaticky tvrdiť, že za tým všetkým boli Američania ? Rovnako ako za porobením všetkých národov v bývalom ZSSR ? To snáď nie.

Aj my, aj Maďari sme sa slobodne rozhodovali o tom, ako chceme žiť, v akej spoločnosti, aké sú naše hodnoty, kde chceme patriť. Tak ako sa nám to podarilo v ’89, tak sa o tom slobodne  rozhodli a pokúsili Ukrajinci (treba sa spýtať Ukrajincov, či sa rozhodovali pod nátlakom Ameriky, lebo konšpirovať je ľahké), lenže oni to šťastie nemali. Veľký ruský medveď rozhodol ináč (však on môže, on má na to vo svojej paranoji tisícky nezmyslov, ako ich celý západ a slobodný svet neustále ohrozuje) A oháňať sa nejakými ich “právami” a neslobodnými referendami, ktoré žiadna kcivilizovaná krajina neuznala, je hrubo zavádzajúce a farizejské. Snáď sa svet niekedy dožije skutočných a slobodných referend vo všetkých tých satelitoch Ruska a potom sa uvidí, ako všetci chcú a ako všetci milujú…

A ruský národ – tak to je pre mňa asi to najväčšie sklamanie – z jeho DNA sa asi nedá vymazať byť vedený silnou rukou milovaného vodcu. Sloboda je pre nich niečo neznáme, nevedia ju používať, odmietajú ju už z čias  ich učiteľa – súdruha Lenina. Neveria ničomu, neveria nikomu, len vodcovi... Nechcú a odmietajú prijímať akékoľvek iné informácie, okrem len tých jediných pravdivých a správnych, z tej ich oficiálnej propagandistickej Russia Today… Strašné a smutné zároveň...

Prší a venku se setmělo... Hlavne v tej veľkej Russi. „Ten hrozný dážď vymývania mozgov po cele stáročia zanechal trvalé stopy na poslušnom russkom národe (a bohužiaľ zasial trvalé korene zla a pomýlenia z čias a následkov boľševizmu aj v našich súradniciach a dušiach) a do jeho DNA nezmazateľne  vryl cyklicky sa opakujúce imperiálne chúťky dobyvačnej a agresívnej politiky, zakorenil do ich "veľkej russkej duše" násilie, zabíjanie, lúpenie, tyraniu, ohýbanie chrbtov svojím vládcom, ktorých vo svojom rozporuplnom  vnútornom strachu a šťastí zbožňujú, podriaďujú sa im, bezbreho a zaslepene ich  počúvajú a poslúchajú, "úprimne sa tešia z každého úspešného agresívneho činu ich tyrana, ak jeho agresia nie je namierená proti nim“... Aj takáto je hlboká výpoveď a spoveď ukrajinského profesora a filozofa Olexandra Kulyka. Výpoveď, ktorá by mala byť súčasťou pamäťovej stopy všetkých slušných a morálnych ľudí...

Každý kto je pri zmysloch chce žiť v pokoji, harmónii, láske, nie v strachu, nebezpečenstve, krivde. Základným predpokladom a atribútom týchto želaní je samozrejme mier a všetko, čo je s ním spojené. Len choré mozgy, len vyšinutí ľudia, len blázni, idioti, psychopati a pomätenci si želajú opak, resp. pripúšťajú aj mier, ale ten ich mier, mier na ich obraz. A takýto „mier“, takýto nimi vysnívaný a namaľovaný surrealistický obraz si nastoľujú násilím, agresiou, vojnou. Je to krvavý mier, mier, ktorý v súčasnosti maľuje na ťažko skúšanej Ukrajine a statočnom ukrajinskom ľude russký agresor. Je to „russkij mir“, kde slovo mier bolo a je stále zneužívané, kde mier je zamieňaný s okupáciou...

Logicky by malo byť, že kto chce mier nechce vojnu (teda aspoň podľa mňa). Lenže russkí mierotvorcovia priniesli „mier“ na Ukrajinu na tankoch a vyvraždili pritom množstvo ľudí, vrátane žien, detí, starcov, civilistov, miliónom ľudí zobrali ich domovy, znásilňovali ženy, dievčatá, deti, uniesli tisícky detí do vysnívanej zeme „na prevýchovu“, zanechali za sebou spálenú zem, zaliali slzami tváre matiek, ktoré oplakávajú svojich synov na oboch brehoch rieky... No mier jak sviňa.

Mier a vojna sa u týchto militantných, chorých ľudí stali synonymom. Mier si zamenili s vojnou, mier je možné podľa ich algoritmu dosiahnuť len vojnovým šialenstvom a možno ho dodržať a vynucovať len vojenskými prostriedkami. Koniec koncov to už netají ani súdruh Kremeľ : „svoje ciele na Ukrajine môžeme dosiahnuť len vojenskou silou“. Tak kto chce mier a kto chce vojnu ?

A ešte k dodávkam tých zbraní na Ukrajinu. Akosi sme rýchlo zabudli, že v druhej svetovej vojne nám spojenci v rámci SNP poskytovali všetko možné (teda aj vojenský materiál), aby sme mohli nad nemeckým fašizmom zvíťaziť. Rovnako si akosi nepamätáme (úmysel ?), že nie Sovietsky väz vyhral vojnu, ale že bol iba jednou z víťazných mocností a aby sa ňou mohol stať, tak mu tá „zločinecká a hnusná“ Amerika pomáhala ekonomicky, humanitárne aj vojensky (keby postavili do kolóny tú vojenskú techniku, ktorú im Amíci vtedy poskytli, tak by možno od Moskvy siahala až po kanál Lamanche) a keby im táto „dekadentná“ Amerika vtedy nepomohla, tak sa možno dodnes Hitler (či jeho potomkovia) prechádza po Červenom námestí. A akosi samozrejme aj jedným dychom bez akýchkoľvek škrupúľ opomíname, že v tej víťaznej sovietskej armáde zahynulo vtedy cca 8 mil. Ukrajincov. Keď sa jedná o „naše milované“ Russko tak zbrane áno (trebárs aj od Amíkov), veď sa majú právo brániť, ak je to však Ukrajina, tak ani náhodou. Shyzofrénia, hyenizmus ?... Hej je tu ešte jedna možnosť – môžu sa brániť acylpyrínom, dekami a teplým čajom. A keď ich všetkých vykántria, tak bude konečne ten vysnívaný mier. Ten ich – russkij mir... Apropo – naším populárnym heslom sa stalo, že na Ukrajinu ani náboj. Ale najviac zbraní a nábojov dodáva na Ukrajinu práve Russko. Stačí ak to mierotvorné Russko prestane dodávať vojnový arzenál na Ukrajinu, stiahne sa ako slušný človek domov a máme tu mier. A to hneď.

Paradoxne tí, čo broja v tomto smere proti Amerike (a vlastne celému civilizovanému svetu), tak im ani v najmenšom nevadí, že tá ich milovaná Ruská federácia nedodržuje zhola nič, z práva si urobila trhací kalendár a všetky možné medzinárodné zmluvy pošliapala a odignorovala a nerešpektuje ani výzvy a hlasovania najnárodnejšej a najvyššej medzinárodnej organizácie – OSN. Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov schválilo rezolúciu, ktorá vyzýva Rusko, aby ukončilo boje na Ukrajine a stiahlo svoje sily. Za rezolúciu hlasovalo 141 krajín, sedem bolo proti (Rusko, Bielorusko, Eritrea, Mali, Nikaragua, Severná Kórea a Sýria a 32 štátov sa zdržalo hlasovania. 141 krajín asi v područí Ameriky boli „neslobodne“ za, 141 krajín sveta nevie, kde je sever, 141 krajín sveta čaká na echo z Ameriky či „bude a kde“, 141 krajín sveta je nesvojprávnych. Jedine Rusko (so svojimi šiestimi vazalmi) je svojprávne a má právo rozhodnúť „kedy“. Aké zvláštne, aké príznačné...

Všetci si želáme mier, len nie všetci ten istý mier. Ten spôsob ako sa k nemu dopracovať je zložitý, náročný, ťažký. Hej, nakoniec by to malo skončiť pri rokovacom stole, všetci by sme boli radi, keby to bolo čo najskôr. Ono je však veľmi ťažké dohovoriť sa na mieri s tým, kto ťa prišiel zabiť, o to ťažšie, keď je to šialenec... Ten mier nepadá z neba (z neba bohužiaľ padajú bomby), Ukrajinci musia o neho a s nasadením životov bojovať. Tak by som čakal pokoru a podporu a samozrejme solidaritu...

Nikto viac ako Ukrajinci si neželá, aby svetlo konečne pohltilo tmu, aby slnko mohli vpustiť dnu a cez okná dokorán by vdýchli slobodu, mier, pohodu, lásku, rešpekt, porozumenie, toleranciu, pokoru... A my sme im v tom povinní pomáhať...

A ešte k tým zdrojom a renomovaným novinárom – samozrejme je to ich názor a podložený ich argumentmi. Vo svete je však množstvo ďalších žurnalistov, reportérov, filozofov, politológov, historikov, ktorí tieto názory nezdieľajú, nestotožňujú sa s nimi, majú na vec iný názor, vidia veci v inom zornom uhle... Ľudia, ktorí rovnako ako Ukrajinci, nič neurobili Američanom, ľudia ktorí nepodľahli ruskej propagande...

Medzi nich rozhodne patria Timothy Snyder, Jozeph Roth, Svetlana Alexijevič, Alexandr Mitrofanov, Garry Kasparov, Catherine Belton, Andrej Žiarovský, Bill Browder, Thomas Röper, Alexander Duleba a mnoho, mnoho ďalších. I mnoho tých, ktorí kritizovali Putinov režim, ktorý sa im za to odvďačil násilnou smrťou – Boris Nemcov,  Anna Politkovská, Alexander Litvinenko, Paul Chlebnikov, Jurij Ščekočichin, Sergej Jušenkov, Natalia Estemirovová... Sú to tí, ktorí idú k podstate veci, idú na koreň problému a odhaľujú desivé dôsledky tohto totalitného režimu. Ide len o to, či chceme prijímať aj tieto názory, tieto fakty...

Ešte na vyške som čítal dvojdielnu knihu Alexandra Wertha – Od paktu po Stalingrad a Od Stalingradu po Berlín – literatúra faktu písaná pútavým spôsobom. Aj o zverstvách Hitlera i Stalina...

Verím, že obdobnú literatúru faktu tiež niekto napíše, rovnako v dvoch dieloch – Od Moskvy po Kyjev a Od Kyjeva po Moskvu – aj o zverstvách a krvavých paprčiach Putina...

A snáď aj niekto popíše aj príbeh tohto šialenca pred súdnym tribunálom v Haagu...

A záverom - osobne by som očakával otvoriť takúto závažnú tému na inom fóre, ako je takáto silne regionálna platforma. Nič proti nej, ale myslím, že táto téma si zaslúži viac...