Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

27.3.12
0
na margo spomienok pána Wenzla na deň 26. 3. 1945


Narodila som sa v čase druhej svetovej. Bola som príliš malá na zážitky z dní priameho ohrozenia. A predsa občas mávam sen: Vidím sa v bielej postieľke s ohrádkou. Niečo duní a ja plačem. Niečie ruky ma berú do náručia a utekáme, potom schádzame po schodoch. Viem, že ma drží v náručí ktosi blízky, počujem údery jeho srdca – splašené, hlasné. Cítim na tvári jeho dych, vnímam blízkosť čohosi  osudového – mám strach. Ale cítim aj teplo bezpečia... rozporuplný pocit -
Pýtala som sa na onen sen maminky, lebo sa mi v detstve a rokoch dospievania vracal – pohladila ma po vlasoch a povedala: Bože, ako dobre, že sa nám nič nestalo. Veľmi som sa bála... Už nikdy viac vojnu...


Dávno? Nikdy nie je dávno
na chvíle strachu, prežité vo vojne
Keď sa nebo triaslo
zlovestným hučaním –
A potom apokalypsa
v priamom prenose...

Vracajú sa do sna,
ktovie, čím vyvolané?
Sú v našich postojoch
so životom späté
Hrozia aj po rokoch
rany - jazvy vyhojené

Dnes? Nejeden z filmov
vojnu, boj na nás valí
z pokojnej obrazovky v obývačke
Vzdialený obraz vzdialenej hrôzy –
prikradne sa do sna
Nanovo čpie, hrmí, bolí

Kto zažil, nedáva na ľahkú váhu
chvíle ohrozenia
vojnou spôsobené
Navždy je vďačný
náhode, osudu,
že zostal žiť. Aj dnes v mieri žije


0 komentárov:

Zverejnenie komentára