Ten,
pre koho toto slovo nepatrí do bežnej slovnej zásoby, vo výkladovom slovníku si
dnes už ľahko nájde jeho význam.
Pre
starších je to pomerne frekventované slovo. V humne mali naši starí
rodičia uskladnenú obživu pre dobytok. V humnách stáli maštale. Za humnami
boli záhradky či vinohrady. Humnami sme prechádzali cez zahmence na hradskú či
do lesa. V humnách sa neskôr budovali domy, ktoré boli v nie tak
dávnej minulosti vlastne pôvodné maštale. Pre našich predkov – pôvodných
obyvateľov, bolo humnom to, čo je dnes zastavané mimo pôvodnej zástavby
rodinných domov v starej časti Rače.
Humno je stavba, ale hlavne je to priestor, ktorý nás obklopuje a ktorý pretvárame našou činnosťou na niečo, čo sa nám môže a nemusí páčiť. No je to priestor, v ktorom či chceme či nie – teda aspoň tí, ktorí tu chceme žiť – budeme existovať. Priestor, ktorý vypovedá o tom, akí sme.
Lokalite
a doba, v ktorej sa nachádzame, nie je naklonená práve priateľsky
k prostrediu, ktoré nás obklopuje. Ten, kto má pozemok, ho chce draho
predať, kupec ho chce lacno kúpiť a pokiaľ kupuje veľa, chce na tom
i veľa zarobiť. Prirodzene, tomu sa nedá nič zazlievať. Všetko by bolo
v poriadku, ak by to bolo v súlade s pravidlami, ktoré sú dané
zákonom, morálkou – teda slušným správaním zúčastnených. Slušnosť je
niečo, čo sa nedá kúpiť. Buď to človek má dané a správa sa podľa toho,
alebo sa to naučí a využíva to v živote, pretože to považuje za
prirodzené a správne.
Tu
niekde je zakorenený i náš problém s naším humnom, s priestorom
okolo nás. Tu niekde sme na križovatke riešenia problému.
Na
jednej strane máme katastrálne územie v rámci hlavného mesta. Na druhej
strane máme na tomto území lesy a vinohrady, ktoré nám majú slúžiť. Niekde
tu sa dá uviesť základ niektorých problémov – vlastnícke a užívateľské vzťahy.
Nepochopenie a nerešpektovanie daností spojené s nerovnoprávnym
posudzovaním subjektov je prvopočiatok nejasností a zdroj problémov.
Ako
má vyzerať Rača? Už to nebude horný a dolný koniec z doby dávno
minulej. Ani z doby budovania železnice na pasienkoch pôvodných
obyvateľov. Nebude to ani obdobie pred a medzivojnové, keď sa na pasienkoch
začala výstavba rodinných domov pre robotníkov pracujúcich na železnici. Nebude
to ani tá Rača – dedina, ktorá sa stala súčasťou hlavného mesta. Doba sa mení a s
tým sa menia i nároky ľudí. Ale otázka „Aká bude naša Rača?“ by nás mala
zaujímať stále.
Pred
viac ako desaťročím som začala pracovať na sfunkčnení spoločenstva vlastníkov
lesných pozemkov. Impulzom bol spôsob niekoľkých užívateľov pozemkov nadobudnúť
niektoré časti do vlastníctva. Lesy – o tie sa staral štát. Vtedy ešte ako-tak
fungovalo obrábanie viníc, ktoré vlastníci dali do prenájmu najväčšiemu
obhospodarovateľovi v katastri Rače, či sa starali o vinice ako súkromníci.
Každý, kto pracoval so zemou, vie o ťažkostiach i sile prírody,
o nákladoch i efektivite vynaloženého úsilia.
Že
to bola taká zvláštna doba, som zisťovala za pochodu. Množstvo problémov, ktoré
nie je možné riešiť v rámci spravovania pozemkov lesného urbáru, ale ktoré
s tým v mnohom veľmi úzko súvisia, bolo podnetom pre založenie neziskovej
organizácie Humno.
Väčšina
problémov súvisí s pozemkami. S ich obhospodarovaním – údržbou,
využívaním, ochranou porastu, či s možnosťou prístupu. Pozemkové úpravy sa
robili čiastkovo a riešili pozemky, ktoré malo záujem obhospodarovať PPD Rača.
Spôsob vykonania, zápis do katastra vypovedá o nedôslednom dodržiavaní
súvisiacich predpisov a o nie transparentnom procese vykonávania.
Argument, že to boli jedny z prvých realizovaných pozemkových úprav vôbec,
nie je ospravedlnením chýb, ktoré napraviť po 20 rokoch je veľký problém.
Pri
určovaní priorít, ktoré je potrebné riešiť, ako najpálčivejší problém na prvé miesto sa jednoznačne dostal problém riešenia komunikácií so všetkým,
čo s tým súvisí. Od vysporiadania majetkovo-právnych vzťahov, spravovania,
udržovania, budovania, v neposlednom rade parkovania.
Neriešenie
problému neznamená, že problém neexistuje.
Ingrid
Venerková
predsedníčka Urbár Rača p. s.
riaditeľka Humno n. o.
0 comments:
Zverejnenie komentára