Znova o kauze ÚP-Z Krasňany – najprv zásadné zistenia a
závery, potom úplná verzia článku s podrobnou argumentáciou a zdôvodnením záverov.
Základnou myšlienkou, o ktorú oprel právny
poradca vlastníkov garáží Marek Mihálik (ďalej autor) svoj komentár Pravda víťazí! (Či?), je idea pravdy, ktorá víťazí. Podľa
autora, pravda má mať mimoriadne pevné piliere, nespochybniteľné ničím a nikým.
Jedným pilierom má byť znenie § 12 ods. 1 písm. a)
stavebného zákona. Má
byť z neho jasné, že nepripúšťa, vylučuje alebo inak zakazuje obstarávať ÚP-Z
pre časť územia HM SR BA (obce), ktorá nie je menovaná v záväznej časti ÚP HM
SR BA, 2007 v znení ZaD (obce).
Ako sa dopracoval niekto k takému presvedčeniu,
nevedno, lebo autor, prokurátor aj súd si dôkazy nechali pre seba. Prokurátor urobil aspoň pokus obhájiť domnienku odvolaním sa
na gramatický výklad. Nechal si ho pre seba. Vlastným gramatickým výkladom som
dospel k zásadne opačnému vyhodnoteniu: Právnu
úpravu vnímam tak, že ak v ÚP HM SR BA (obce) nie sú uvedené niektoré jej
časti, netreba pre ne nevyhnutne obstarať ÚP-Z. Zákaz z výkladu nevyplýva.
Ďalej autor argumentuje metodickým
usmernením MDaV SR z 9.11.2018. Podľa autora,
poslanci boli viazaní ministerským výkladom zákona. Lenže metodické usmernenie ministerstva nie je určené na výklad zákona a nie je prameňom práva. Ďalej, svetlo sveta uzrelo na základe súdneho
rozhodnutia. Jeho súlad so zákonom je predmetom súdneho prieskumu. Podľa mňa, ministerstvo malo počkať až na konečné
súdne rozhodnutie. Ak súdny prieskum skončí v neprospech rozhodnutia
KS, aký postup nápravy zvolí
ministerstvo?
Podľa
autora, nikto neverí, že Najvyšší súd SR v inom prípade zmení rozhodnutie
KS. Aj toto tvorí rétoriku, ktorá mi
silne pripomína manipuláciu. Vychádzajúc zo skúseností, dúfam, že NS SR,
podobne ako v mnohých iných prípadoch, aj v tomto napraví zjavné pochybenie
KS. Po podnete, bez ktorého by nekonal NS SR, viem, že nie všetci prestali
veriť v nápravu. Vie to aj autor. Nechce
priznať to, čo je istou súčasťou pravdy, ale nezapadá do obrazu pravdy, na
ktorom mu veľmi záleží. Oveľa
výhodnejšie je budiť nepodložený dojem, že všetci veria v to isté, v čo
verí autor.
Považujem
za správne uviesť, že väčší výmysel (či
nezmysel?) sa asi tak ľahko nepodarí.
Dostávam
sa k čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a s ním spojenej argumentácii autora.
Podľa neho, „... zákon porazil
podzákonný predpis ... preto, lebo mu to prikazuje článok 2 ods. 2 ústavy
SR, podľa ktorého všetky orgány verejnej moci vrátane obcí musia konať
iba v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.“ Ústava
SR v danom znení neobsahuje pojem „orgán verejnej moci“.
Podľa mňa, § 12 ods. 1
písm. a) SZ upravuje vzťah príčiny a následku, je pokynom pre spracúvanie ÚP-Z,
nie je splnomocnením, bez ktorého by nebolo oprávnenia obstarávať ÚP-Z. To
splnomocnenie obsahuje iná úprava SZ.
Podľa
§ 17 ods. 2 SZ, orgány územného
plánovania obstarávajú územnoplánovaciu dokumentáciu
a) z vlastného podnetu,
b) z
podnetu iných orgánov štátnej správy a obcí,
c) z
podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb.
Ak zákon umožňuje obstarávať ÚPD [ÚP a ÚP-Z] aj
v rámci HM SR BA z vlastného podnetu územnoplánovacieho orgánu, potom
pripúšťa, aby aj mestská časť BA ako orgán územného plánovania v obvode
svojej pôsobnosti [§ 7a ods. 2 písm. b) zák. o HM SR BA] obstarávala ÚP-Z
bez podnetu od obce [HM SR, záväzná časť ÚP vyhlásená VZN], ale len a výlučne
z vlastného podnetu, napr. uzn. MiZ.
ZÁVERY
Podľa mňa, malo by byť
dostatočne zrejmé pre všetkých, hlavne pre prokurátorov a sudcov, že zákonodarca v § 17 ods. 2 splnomocnil
orgány územného plánovania využiť vlastný podnet pre obstarávanie ÚPD vrátane
ÚP-Z, čím doplnil, skompletoval svoju vôľu vo vzťahu k spracúvaniu ÚP-Z,
vyjadrenú v § 12 ods. 1 SZ.
Podľa mňa, ak zákonodarca
pripúšťa obstarávanie aj ÚP-Z z vlastného podnetu, tak zároveň splnomocňuje.
Preto nemôže byť nevyhnutné, aby ÚP
obce ustanovil jej časť, pre ktorú treba obstarať ÚP-Z, a interpretovať potrebu ako podmienku zákonnosti obstarávania ÚP-Z.
A za
dôležité považujem zdôrazniť, že v
prizme § 17 ods. 2 SZ vnímam metodické usmernenie MDaV SR zo dňa 9.11.2018 za
nezákonné. Rovnako aj protesty
prokurátorov. Samozrejme, aj
rozhodnutie KS.
Vladimír Dulla
autor sa dlhodobo venuje aplikácii
stavebného zákona
Súvisiaci článok:
V
jednej z reakcií na článok Sporná litera dala k. o. ... právny
poradca vlastníkov garáží píše:
„Nie
sporná litera porazila duch zákona, ale naopak § 12 ods. 1 písm. a) stavebného
zákona porazil poslednú vetu kapitoly 2.2.5 záväznej časti textovej časti
územného plánu hl. mesta SR Bratislavy ... Teda zákon porazil podzákonný
predpis.“ Okrem iného tvrdí, že mu (HM / zákonu?) to prikazuje čl. 2 ods. 2
Ústavy SR.
Ďalej
píše o mne, o mojej požiadavke, aby pri výkone verejnej moci bol
aplikovaný čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Rozhodol som sa reagovať nie preto, že
v texte je moje priezvisko, ale preto, že autor uvádza svoje domnienky, a
nielen o mojej požiadavke, neberie ohľad na formulácie, významy slov a ani
svoje vyjadrenie v Ad Polemika s prokurátorom k ne/zákonnosti ÚP zóny Krasňany.
Pravda je takáto. Citujem:
„Najdôležitejšou právnou normou je Ústava SR. Podľa čl. 2
ods. 3, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a
nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“
V súlade
s celým článkom, ktorý je polemikou, upozorňujem, že Ústava SR obsahuje
princíp, ktorý podľa mňa, umožňuje pri výkone originálnych pôsobností územnej
samosprávy konať to, čo nie je zákonom zakázané.
Základnou
myšlienkou, o ktorú oprel autor svoj komentár Pravda víťazí! (Či?), je idea pravdy, ktorá víťazí. Pravdou je, že
pravda víťazí, ale súčasťou pravdy je, že nie vždy a ak, nie vždy na prvý raz.
Súčasťou
pravdy je fakt, že to, čo je pravda, resp. čo má byť pravdou, nebýva zjavné na
prvý pohľad, počutie či prečítanie. S poľutovaním, často ani po mnohých
opakovaniach.
Ako
učí historická skúsenosť, tisíckrát opakované slová, vety si ľudia ľahko mýlia
s pravdou. Niet divu, ak sa s ľahkosťou vydávajú za pravdu.
Podľa
autora, pravda má mať mimoriadne pevné piliere, nespochybniteľné ničím a nikým.
Jedným
pilierom má byť znenie § 12 ods. 1 písm. a) stavebného zákona a má byť garantom
porážky poslednej vety kapitoly 2.2.5 ÚP HM SR. Má byť z neho jasné, že
nepripúšťa, vylučuje alebo inak zakazuje obstarávať ÚP-Z pre časť územia HM SR
BA (obce), ktorá nie je menovaná v záväznej časti ÚP HM SR BA, 2007 v znení ZaD
(obce). Ako sa dopracoval niekto k takému presvedčeniu, nevedno, lebo
autor, prokurátor aj súd si dôkazy nechali pre seba. Niekto asi to tvrdenie
považuje za axiómu, ktorej pravdivosť netreba dokazovať. Taký postoj nie je
nelegitímny, je sloboda názorov, ale patrí sa priznať ho jasným „prihlásením sa“
k nemu.
Proti
axióme najviac „protestuje“ prax. Robí ju natoľko pochybnou, že nemá zmysel sa
venovať ani jej hypotetickej životaschopnosti.
Prokurátor
urobil aspoň pokus obhajoby domnienky v podobe odvolávania sa na gramatický
výklad. Nechal si ho pre seba. Tak nevedno, čo podľa prokurátora z litery by
mohlo mať taký význam, že by malo spôsobiť neprípustnosť / vylúčenie / zákaz a
že je to presne ten opak potreby, ktorú obsahuje zákonná úprava.
Dovolím
si citovať a pokúsim sa o čiastočný rozbor (gramatický výklad), nech je zrejmé,
akou úvahou som dospel k zásadne opačnému vyhodnoteniu.
§ 12 ods. 1 písm. a) SZ
„Územný plán zóny sa spracúva
pre časť obce, ak schválený územný plán obce ustanovuje obstarať územný plán
zóny pre vymedzenú časť obce.“
Veta
je súvetím, pričom obsahuje podmienku (príčinu) „ak schválený ... ustanovuje
...“ a vyjadruje dôsledok (správny postup) „spracúva sa ...“.
V
jazyku legislatívy je obvyklé použiť oznamovací spôsob (sa posúdi, sa prikladá,
sa prejedná) s funkciou, významom rozkazovacieho a zvlášť v prvej
vete súvetia, ak sa rovnaký postup (dôsledok) predpokladá a vyžaduje aj pri
výskyte inej príčiny (podmienky). V tomto prípade znenie písmena b) „ak
schválený ... ustanovuje vymedziť pozemok
alebo stavbu na verejnoprospešné účely“.
Úpravu
vnímam ako pokyn: Ak v ÚP obce je vymedzená jej časť, obstarajte ÚP-Z. Nič v
tom texte na mňa nepôsobí ako podoba zákazu, ani implicitného. Hlavne
v ňom nevnímam nijakú výlučnosť – spracúva sa jedine, ak, len ak, s (jasným)
významom „inak sa nespracúva“.
Znenie
§ 12 ods. 1 by nemuselo byť rozčlenené na písmená a mohlo mať tvar:
„Ak
schválený ÚP obce ustanovuje pre vymedzenú časť obce obstarať ÚP-Z, vymedziť
pozemok alebo stavbu na verejnoprospešné účely, spracúva sa ÚP-Z.“.
Z
takého tvaru by bola jasnejšia väzba medzi príčinou a dôsledkom [ak-potom], ale
ani vtedy by som v nej nebadal stopy jedinečnosti, výlučnosti či zákazu, ako to
tvrdí autor, prokurátor i súd. Podľa mňa, neplatí automaticky opak: „Ak ÚP
obce neustanovuje obstarať ÚP-Z, tak sa nespracúva.“.
Prokurátor
sa snažil podporiť svoju domnienku prepájaním § 12 ods. 1 písm. a) s § 11 ods.
6 SZ.
Pre
poriadok opäť citácia a pokus o čiastočný rozbor (gramatický výklad).
§ 11 ods. 6 SZ
„Územný plán obce ustanovuje,
pre ktoré časti obce treba obstarať a schváliť územný plán zóny.“
Meritom
by malo byť „treba obstarať“. Z neho prokurátor dospel k názoru / záveru,
že to vymedzuje prípustnosť a že bez ustanovenia takej časti je nedovolené /
neprípustné / zakázané čo i len začať obstarávanie.
Pre
otestovanie relevantnosti takého úsudku sa ponúka využiť významy slov „treba“, „nedovoliť“,
„nepripustiť“, „vylúčiť“ a „zakázať“, ako ich uvádzajú (gramatické) príručky
jazyka slovenského.
treba
– vyjadruje potrebu, nevyhnutnosť vykon(áv)ať dej, žiada sa,
v zápore
– netreba, nebolo / nebude treba,
vo význame nebolo, nie je, nebude nevyhnutné, nežiadalo sa,
nežiada sa,
nepripustiť
– nedovoliť, nepovoliť, nestrpieť, neumožniť
Právnu
úpravu vnímam tak, že ak v ÚP HM SR BA (obce) nie sú uvedené niektoré jej
časti, netreba pre ne nevyhnutne obstarať ÚP-Z. Opak treba
(netreba) nevnímam v zhode s nedovoľuje sa, nepripúšťa sa či zakazuje sa.
Kto to tak vníma, mal by podať náležité vysvetlenie, aby sa vedelo, čo uznáva
ako relevantné významy slov a prečo práve v tomto prípade sa nemá
brať ohľad na ich ustálené významy. Je to veľmi dôležité, lebo v rozsudku
súdu, ktorý má slúžiť ako podporný dôkaz správnosti názoru i oprávnenosti
záveru prokurátora, sa uvádza, že znením zákona sa vymedzuje možnosť,
prípustnosť spracovať ÚP-Z len na tie časti obce, ktoré sú ustanovené v ÚP
obce.
Ďalej
autor argumentuje metodickým usmernením MDaV SR z 9.11.2018, ktoré na
základe súdneho rozhodnutia v inom prípade vyložilo § 12 ods. 1 písm. a)
SZ tak, že akýkoľvek iný postup, ako vymedzením konkrétnych lokalít
v územnom pláne obce, je v rozpore s ním. Autor poukazuje na §
17 ods. 3, druhá veta SZ, podľa ktorej metodické
usmernenia ministerstva sú záväzné pre všetky orgány územného plánovania.
Podľa
autora, poslanci boli viazaní ministerským výkladom zákona. Ministerstvá,
pokiaľ to nie je súčasťou ich rozhodovania v rámci konania podľa osobitných
predpisov, nemajú zverenú pôsobnosť vykladať zákony. Metodické usmernenie nie
je určené na výklad zákona. Nie je prípustné oznamovať ním zákazy, ktoré nie sú
uvedené vo všeobecne záväznom právnom predpise. Metodické usmernenie nie je
prameňom práva a má byť využité iba na oznámenie niektorých podrobností k
aplikácii všeobecne záväzného právneho predpisu a nie zásadného obratu. Na
účely aplikácie § 11 ods. 6 a § 12 ods. 1 písm. a) SZ nie je objektívna potreba
upraviť podrobnosti. Metodickým usmernením sa do praxe nepremietajú súdne
rozhodnutia. Na to je určená novelizácia legislatívy.
Ministerstvo
v danom usmernení nevyložilo zákonnú úpravu. Usmernenie má rozsah strany,
pričom viac ako 1/3 zaberá záhlavie, dátum vydania, spisová značka, stupeň
dôvernosti, miesto na podpis, identifikáciu osoby a funkcie, ktorá autorizovala
usmernenie.
Celý
text má 28 riadkov, z toho dosť neúplných. 3 sú úvodom, 11 citáciou zákona
a 7 odvolaním sa na súdne rozhodnutie a jeho citáciou. Z rozhodnutia
súdu MDaV SR cituje iba bod 31, ktorý necituje prokurátor v rámci
uplatnených protestov. Ak by bol jasným dôkazom, ako by mal byť, ak stačí na
metodické usmernenie, asi by si to nenechal prekĺznuť pomedzi prsty. V usmernení
MDaV SR uvádzaná spisová značka nič nemení na fakte, že usmernenie má byť
zákonné práve na základe bodu 31 rozhodnutia súdu.
Citujem
znenie bodu 31 ako je uvedené v usmernení:
„Iba územný plán príslušnej obce môže
ustanoviť, pre ktoré jej časti je možné obstarať a schváliť územný
plán zóny (§ 11 ods. 6 Stavebného zákona). Dotknuté mestské časti smú územný plán zóny obstarať iba pre tie lokality, v ktorých to povoľuje územný
plán obce, ktorej sú súčasťou. Postup
nad rámec tohto zmocnenia je prejavom svojvôle a je protizákonný.“
Nezaškodí
citovať § 11 ods. 6 stav. zákona:
„Územný plán obce ustanovuje,
pre ktoré časti obce treba obstarať a schváliť územný plán zóny.“
Gramatický
výklad nech si čitatelia urobia sami. Moje vnímanie zákonnej úpravy
v prizme významov slov som už uviedol. Všetci, ktorí z práva
ustanoviť potrebu obstarať a schváliť vedia odvodiť povolenie výlučne iba pre
ustanovené lokality a obmedzenie / zákaz vo vzťahu k iným lokalitám, podľa
mňa, si zaslúžia gratuláciu k mimoriadne ostrému zraku, čo vie čítať aj
medzi riadkami.
Zo
znenia bodu 31 ma bolí nielen zrak. Vyvoláva pochybnosti o svojvôli a
protizákonnosti.
V záujme
predísť argumentu, že rozhodnutie obsahuje aj iné body, ktoré jasne potvrdzujú
nezákonnosť obstarávania ÚP-Z pre lokalitu, ktorá nie je ustanovená, odcitujem
bod 28:
„Ako
vyplýva z vyššie citovaných právnych predpisov, územný plán obce
ustanovuje, pre ktoré časti obce treba obstarať a schváliť územný plán zóny (§
11 ods. 6 Stavebného zákona) a územný plán zóny sa spracúva pre časť obce, ak
schválený územný plán obce ustanovuje obstarať územný plán zóny pre vymedzenú
časť obce (§ 12 ods. 1 písm. a) Stavebného zákona). Žalovaný teda mohol
pristúpiť k obstarávaniu a následnému schváleniu plánu zóny len
v takej časti obce v rámci mestskej časti, ktorej platný
a účinný plná obce (Hlavného mesta SR Bratislavy) určil, že je to potrebné
teda možné.
Opäť
je to o tom výklade, prečo potreba má byť súčasťou maxima dovoleného,
prípustného.
Metodické
usmernenie uzrelo svetlo sveta na základe súdneho rozhodnutia. Jeho súlad so
zákonom je predmetom súdneho prieskumu. Podľa mňa, ministerstvo malo počkať až
na konečné súdne rozhodnutie. Ak súdny prieskum skončí v neprospech
rozhodnutia KS, bude zaujímavé, aký postup nápravy zvolí ministerstvo.
Podľa
autora, nikto neverí, že Najvyšší súd SR v inom prípade zmení rozhodnutie
KS. Aj toto tvorí rétoriku, ktorá mi
silne pripomína manipuláciu. Vychádzajúc zo skúseností, dúfam, že NS SR,
podobne ako v mnohých iných prípadoch, aj v tom napraví zjavné
pochybenie KS.
Po
podnete, bez ktorého by nekonal NS SR, viem, že nie všetci prestali veriť
v nápravu. Vie to aj autor. Nechce
priznať to, čo je istou súčasťou pravdy, ale nezapadá do obrazu pravdy, na
ktorom mu veľmi záleží. Oveľa
výhodnejšie je budiť nepodložený dojem, že všetci veria v to isté, čo verí
autor a rovnako zmýšľajúci ľudia, dokonca aj tí, čo podali podnet NS SR na
preskúmanie rozhodnutia KS.
Považujem
za správne uviesť, že väčší výmysel (či
nezmysel?) sa asi tak ľahko nepodarí.
Dostávam
sa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a s ním spojenú argumentáciu autora. Podľa neho,
„... zákon porazil podzákonný predpis. ... preto, lebo mu to prikazuje článok 2
ods. 2 ústavy SR, podľa ktorého všetky orgány verejnej moci vrátane obcí
musia konať iba v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Teda
keď podzákonný predpis prekročí rámec zákonného splnomocnenia, nesmie orgán
verejnej moci konať nad rámec zákona. Vyšší zákon ruší nižší.“.
Citujem
čl. 2 ods. 2 ústavy SR:
Štátne
orgány môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.
Pozornému
čitateľovi neunikol rozdiel. Ústava SR v danom znení neobsahuje pojem
„orgán verejnej moci“ v príslušnom gramatickom tvare. Ak by argument
autora mal byť pravdivý, v Ústave SR použitý pojem „štátne orgány“, by
musel byť totožný s pojmom „orgány verejnej moci“.
Treba
posúdiť, či je možné také stotožnenie, alebo či je to inak. Pojem „orgány
verejnej moci“ sa používa ako skupinové, súhrnné označenie subjektov, ktoré
vykonávajú verejnú moc. Ako je známe, „štátny orgán“ vykonáva verenú moc, a
preto je súčasne „orgánom verejnej moci“.
Dôležité
je, či platí aj opačný vzťah, že každý „orgán verejnej moci“ je súčasne „štátnym
orgánom“.
Pojem „orgán verejnej moci“ nie je definovaný, upravený
všeobecne záväzným predpisom. Podľa ustálenej praxe, aj veľkej časti odborných
publikácií, za orgány verejnej moci sa považujú
a) štátne
orgány,
b) mestá,
obce, samosprávne kraje (ich orgány),
c) verejnoprávne
inštitúcie,
d) niektoré
fyzické osoby (exekútor, notár),
e)
niektoré právnické osoby (profesijné komory)
Mestá, obce a samosprávne kraje
sú v špecifickom postavení, lebo vykonávajú
a) originálne
kompetencie (napr. miestne dane, územný rozvoj),
b) prenesený
výkon štátnej správy (napr. matričné veci, stavebné konanie).
Ústava
SR dôsledne rozlišuje medzi územnou samosprávou a štátnou správou. Na základe
Ústavy SR by malo byť dostatočne zrejmé, že nie všetky orgány verejnej moci
majú súčasne postavenie štátnych orgánov.
V zmysle
čl. 71 Ústavy SR, mesto, mestská časť, obec a samosprávny kraj majú postavenie
štátneho orgánu len v priamej súvislosti s preneseným výkonom miestnej
štátnej správy.
O názoroch
zákonodarcu na oddelenie štátnych orgánov od orgánov územnej samosprávy
v rámci výkonu verejnej moci napovedá aj zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 písm. b), na účely tohto zákona orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna
inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
Z Ústavy
SR i zákona možno odvodiť, že orgán územnej samosprávy (mesta, mestskej časti,
obce a samosprávneho kraja v súvislosti s výkonom originálnych
kompetencií vrátane obstarávania ÚPD) nemá postavenie štátneho orgánu, aj keď
je a koná v postavení orgánu verejnej moci.
Z uvedeného
vyplýva, že pojem „orgán verejnej moci“ nemožno stotožniť s pojmom „štátny
orgán“. V dôsledku toho, na úkony orgánov územnej samosprávy súvisiace s ich
originálnymi kompetenciami niet objektívneho dôvodu aplikovať čl. 2 ods. 2
Ústavy SR. Ak subjekt práva nie je obmedzený čl. 2 ods. 2, mal by mať chránené
právo aplikovať čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.
Podľa
mňa, pozornosť si zasluhuje aj na prvý pohľad nenápadné zakomponovanie zmienky
o prekročení zákonného splnomocnenia. Keďže autor predtým píše o § 12 ods.
1 písm. a) SZ, dá sa odvodiť, že podľa autora, jeho litera by mala byť
splnomocnením.
Budem sa opakovať. Podľa mňa,
§ 12 ods. 1 písm. a) SZ upravuje vzťah príčiny a následku, je pokynom pre
spracúvanie ÚP-Z, nie je splnomocnením, bez ktorého by nebolo oprávnenia
obstarávať ÚP-Z. To splnomocnenie obsahuje iná úprava SZ, ale o nej neskôr.
Pripomeniem
vetu: „Nižší zákon ruší nižší“.
Keď
som prečítal dovolávanie sa druhej vety v § 17 ods. 3 SZ, tak som mal silný
dojem, že autor na ňu zabudol. Aj pri porovnávaní s Ústavou SR som nadobudol
rôzne dojmy.
Ústava
SR má viac článkov. Tiež čl. 67 ods. 2, podľa ktorého povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a
vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy
podľa čl. 7 ods. 5.
Na
prvý pohľad by sa mohlo zdať, že druhá veta v § 17 ods. 3 SZ je
v poriadku, lebo ukladá povinnosť orgánom územného plánovania (mestá,
mestské časti, obce, samosprávne kraje a okresné úrady) rešpektovať
metodické usmernenie, ale to nie je automaticky stotožniteľné s obmedzením
(nie je dovolené spracovať ÚP-Z inak ako postupom podľa § 12 ods. 1 písm. a)
SZ) ako vyplýva zo znenia čl. 67 ods. 2 v kontexte iných článkov Ústavy SR.
Ak
je reč o § 17 SZ, rád by som dal do pozornosti jeho ods. 2, podľa ktorého,
orgány územného
plánovania obstarávajú územnoplánovaciu dokumentáciu
a) z vlastného podnetu,
b) z podnetu iných
orgánov štátnej správy a obcí,
c) z podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb.
Ak zákon umožňuje obstarávať ÚPD [ÚP a ÚP-Z] aj
v rámci HM SR BA z vlastného podnetu územnoplánovacieho orgánu, potom
pripúšťa, aby aj mestská časť BA ako orgán územného plánovania v obvode
svojej pôsobnosti [§ 7a ods. 2 písm. b) zák. o HM SR BA] obstarávala ÚP-Z
bez podnetu od obce [HM SR, záväzná časť ÚP vyhlásená VZN], ale len a výlučne
z vlastného podnetu, napr. uzn. MiZ.
Podľa mňa, malo by byť dostatočne zrejmé pre všetkých,
hlavne pre prokurátorov a sudcov, že zákonodarca v § 17 ods. 2 splnomocnil
orgány územného plánovania využiť vlastný podnet pre obstarávanie ÚPD vrátane
ÚP-Z, čím doplnil, skompletoval svoju vôľu vo vzťahu k spracúvaniu ÚP-Z,
vyjadrenú v § 12 ods. 1 SZ.
Podľa mňa, ak zákonodarca pripúšťa obstarávanie aj ÚP-Z z
vlastného podnetu, tak zároveň splnomocňuje. Preto nemôže byť nevyhnutné, aby
ÚP obce ustanovil jej časť, pre ktorú treba obstarať ÚP-Z, a interpretovať
potrebu ako podmienku zákonnosti obstarávania ÚP-Z.
Za dôležité považujem zdôrazniť, že v prizme § 17 ods. 2 SZ vnímam metodické usmernenie MDaV SR zo dňa
9.11.2018 za nezákonné. Rovnako aj
protesty prokurátorov. Samozrejme, aj
rozhodnutie KS.
K naznačovaniu mojej nevšímavosti, zábudlivosti či
neznalosti druhej vety v § 17 ods. 3 SZ uvádzam, že to nie je pravda a
podstatné. Na rozdiel od iných sa
nedomáham, aby orgán verejnej moci zasiahol podľa mojich potrieb a záujmov,
ani neposudzujem zákonnosť, nerozhodujem o právach a povinnostiach ako
úradná osoba.
Názory, polemiky a pod. šírim na princípe slobody slova,
ktorú zaručuje Ústava SR.
Ak sa mýlim,
je to súčasť slobody mýliť sa. Môj prípadný omyl neznamená hrozbu pre ochranu práv iných ľudí.
Ak sa mýlia ľudia z ministerstva, prokurátori a sudcovia,
to je o úplne inej pravde, ale predovšetkým o úplne inej slobode mýliť sa ako
má na mysli Mahátmá Gándhí.
Vladimír Dulla
autor sa dlhodobo venuje aplikácii
stavebného zákona
0 komentárov:
Zverejnenie komentára