Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Anénka a Rezenka.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh deviaty.

Švagriné Anna a Terézia sa nemali veľmi v láske. Naoko, aby v rodine vyzeralo všetko v poriadku a bol pokoj, správali sa k sebe umiernene, sladko. Bola to Anna, manželka Teréziinho brata, ktorá švagrinú Teréziu podpichla jedovatou poznámkou, kedykoľvek sa naskytla príležitosť. Aj jej vtipné reči k Terézii väčšinou končili nemiestnymi slovami, často aj neslušne. No a Terézia jej vždy s úsmevom a trefne odpovedala. Neostala jej nič dlžná.

Oslovovali sa tiež naoko sladko.
Anna oslovovala Teréziu Rezenko.
Terézia Annu Anénko.

Bolo to v štyridsiatych rokoch minulého storočia, v jeden krásny júlový deň. Obidve švagriné pleli a viazali vinič v susediacich vinohradoch Sekere. Každá vo svojom. Každá bola sama a boli od seba dosť vzdialené.

Rezenkóóó... – v jednom okamžiku z diaľky preruší ticho Annin hlas.
Co je, Anénkóóó...? – počuť Teréziu.
Čuješ, jak tá kukučka kukááá? – pýta sa Anna.
Čujem, čujem. Šak predsa: kukúúú... – odpovedá nič netušiaca Terézia.
Tak ji strč do rici rukúúú... – poradí jej Anna.

Po chvíľke ticha sa vinohradmi nesie Teréziina odpoveď:

A Ty jazyk, nemosíš si ruku kazit!

Obidve zmĺkli. Boli porozprávané na celý týždeň.

Dolnokončania takéto vzájomné doťahovačky mali radi.
A dodnes majú.

Rezenka. Terézia Luknárová, rod. Hrdličková, 1907

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
júl 2021