Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Erneska a maďarizácia po roku 1906.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh ôsmy.

V uplynulých dňoch Račiansky muzeálny spolok sprístupnil v Koloničovej kúrii v Rači na Námestí Andreja Hlinku výstavu s názvom

„Ako plynie čas račianskym školám, učiteľom a žiakom“

a v pondelok 28. júna 2021 ako sprievodné podujatie výstavy odzneli vynikajúce prednášky pani Mgr. Dobroslavy Luknárovej a Ing. Márie Hatalovej o histórii školstva v Rači.

V prednáške pani Ing. Hatalová okrem iného poukázala aj na maďarizáciu školstva v druhej polovici devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia, a to:

• Rakúsko-uhorským vyrovnaním v roku 1867 sa dostali Slováci pod priamu nadvládu maďarských vládnucich elít. Tie sa usilovali o vytvorenie národnostne jednotného maďarského štátu.

• Dôsledkom toho bol na území Uhorska vyhlásený za štátny a úradný jazyk „jazyk maďarský“.

• Hlavným prostriedkom maďarizácie bolo školstvo. Na základných školách sa začalo povinne vyučovať maďarsky od roku 1879. To znamenalo vytlačenie slovenského jazyka zo škôl, zrušenie slovenských gymnázií, spolkov, združení a zavádzanie pomaďarčovacích spolkov.

• Od roku 1906 do roku 1910 post ministra kultúry a výučby zastával gróf Albert Apponyi. Ten presadil dva, tzv. Apponyiho školské zákony, ktorými bola v školstve zavŕšená maďarizácia nemaďarských žiakov na území celého Uhorska.

• Tieto dva zákony platili od roku 1907 do konca prvej svetovej vojny v roku 1918 a ich realizácia v školskej praxi zapríčinila úplnú likvidáciu slovenského školstva a učiteľov.

• Po vzniku prvej československej republiky bol na Slovensku s týmto veľký problém.

Po prednáškach organizátori podujatia vyzvali účastníkov, aby vyrozprávali príhody a zážitky, či už vlastné ako žiakov, zážitky počuté z prvej ruky a tiež zážitky, ktoré si pamätali na akcii prítomné panie učiteľky pôsobiace na račianskych školách.

A ja som si spomenula na moju babku, ktorá začala chodiť do školy práve po roku 1906. Prítomným som prerozprávala skúsenosti a priebeh výučby tak, ako ona na ne spomínala. Bolo to takto:

Ernestína Veselská, rodená Hrdličková, sa narodila 24. januára 1899 v Račišdorfe, v slovenskej rodine vinohradníka Jána Hrdličku. Do školy začala chodiť v roku 1907, v čase Apponyiho zákonov o výučbe maďarčiny ako hlavného jazyka v Uhorsku.

Učiteľ v škole hovoril len po maďarsky (pod hrozbou straty zamestnania) a žiačka Erneska, tak jej hovorili doma, nerozumela ani slovo. Písanky v prvých ročníkoch neboli, deti písali griflíkami na tabuľky. Každý mal svoju. Popísané tabuľky si deti zo školy nosili domov pod pazuchou, aby si doma cvičili učivo a robili si úlohy. Stalo sa, že počas dlhej cesty zo školy na Dolný koniec, Erneske sa písmená a číslice na tabuľke porozmazávali. Doma potom z písania a učenia nebolo nič. Pomôcť jej nemal kto, rodina bola slovenská a po maďarsky nehovoril nikto. Za neurobené úlohy v škole Erneska dostávala od učiteľa namiesto doučovania trstenicou po rukách. A tak sa stalo, že sa ledva naučila niečo napísať, trochu to prehláskovať a s číslicami len jednoduché, základné počty. Ako rástla, musela viac a viac pomáhať v domácnosti a vo vinohradoch, takže na školu neostával čas.

Hlavným učiteľom sa jej stal až manžel Anton Veselský, ktorý ju po sobáši v máji 1922 začal učiť písať, počítať a plynule čítať.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
jún 2021

Najstarší školský obrázok v našom rodinnom archíve z roku 1931-32; so žiakmi je pán učiteľ Moravčík.
Chlapec stojaci prvý vľavo (druhý rad) je Erneskin syn Anton Veselský narodený v roku 1924.