Eva Eperješiová: OTVÁRACÍ CEREMONIÁL LOH. A moje vyznanie.

Po týždni už hádam opadli najhorúcejšie vášne, ktoré rozvírilo otvorenie LOH v Paríži. Jedni chvália do nebies bohatosť obrazov, kreativitu, pompéznosť tohto otvorenia... iní honosnosť ceremoniálu vnímajú ako prezentáciu nevkusu a výsmechu nielen kresťanstva, ale i základných ľudských hodnôt, kultúry, na ktorých Európa vyrástla, morálky...

Otvárací ceremoniál som sledovala v priamom prenose. Venovala som sa popri ňom inej činnosti a pozerala ho viac kvôli tomu, aby som bola „v obraze“, lebo som očakávala, že v tejto bláznivej dobe bude aj tento akt určite bláznivý (nech si pod tým každý predstaví, čo sám chce). Napriek sledovaniu „na pozadí“ som vydržala prenos pozerať len do polovice...

Od prvých obrazov a postupne ďalších a ďalších vo mne narastali najrôznejšie pocity a otvárali sa nové a nové otázky:

– ako toto súvisí so športom?
– čo je toto za symbol? a čo zasa tento?
– aký zámer mali tvorcovia pri tom všetkom?
– mali naozaj ten zámer, ktorý sa mi otvára a nanucuje?

... a ďalšie a ďalšie

Znechutená som si povedala, že si nechcem zapĺňať hlavu obrazmi, ktoré zosmiešňujú môjho Boha, a dávajú nám kresťanom najavo, že si môžeme myslieť, čo chceme, poburovať sa, ako chceme, tvorcovia a ich mecenáši si aj tak robia, čo chcú... a budú to robiť ďalej... lebo môžu.

Lenže ľahko sa povie, ťažšie sa uplatní predsavzatie, keď sa na vás na druhý deň začnú valiť obrovské vlny kritiky, dokonca aj zo strán a od ľudí, od ktorých by ste to nečakali, keďže poznáte ich liberálne názory. A keď kritika neustáva a pobúrenie trvá niekoľko dní...

Nebudem pokračovať v tejto línii.
Už toho bolo povedané až-až.

Poviem však niečo iné, čo sa vo mne usídlilo a naplnilo moje vnútro znechutením a odporom voči videným obrazom a zároveň prinieslo akýsi zvláštny smútok a ľútosť.

Nie je to totiž celkom tak, že predovšetkým v najviac pertraktovanej Poslednej večeri urazili len (nás) kresťanov. Poviem za seba – mňa takíto ľudia uraziť nemôžu, aj keby sa ako snažili.

Oni urobili omnoho horšiu vec.

Oni si robili posmech a vysmievali sa nášmu Bohu! Nášmu kresťanskému Bohu! A urobili to spôsobom až odporným a zvráteným.

Znevážili osobu Boha, ktorý je pre nás kresťanov podstatou nášho života, zmyslom nášho bytia. Boha, od ktorého pochádza náš život i život každej živej bytosti a celé stvorenstvo.

Neveriacim priateľom priblížim,
PREČO je to pre nás také bolestné.

Tu nejde iba o „holú“ vieru v Boha, o jeho existenciu. Tu ide o to, že my žijeme v úzkom vzťahu s Bohom ako s milovanou a milujúcou osobou. Kristus ako Boh, ktorý vzal na seba ľudskú podobu, aby nám ukázal, ako si Stvoriteľ predstavoval náš život s ním, to urobil preto, aby sme v tom ľudskom chaose našli opäť pevný bod.

Aj ja som kdesi na začiatku mala iba vieru v Boha a svoj život som si plánovala, riadila, organizovala sama. Až keď prišli vážne problémy (a ony prišli), som jedného dňa v úplnej bezradnosti, skôr podvedome ako vedome, vyriekla: „Pane Bože, ja už som vyskúšala všetko... a už neviem, ako ďalej. Urob niečo Ty!“ A on začal konať. Jeho dotyk som pocítila priam fyzicky a ukázal mi cestu, ktorá bola veľmi ťažká, ale s jeho pomocou a opätovnou dôverou ma naučil, že už nepotrebujem veriť v Boha, lebo ja VIEM, že existuje, pretože ho cítim v celom svojom živote. Vo všetkom, čo robím, čo vidím, čo prežívam... a je jedno, či je to z môjho pohľadu dobré, či zlé, či ťažké. Lebo všetko je potrebné v živote, nielen chlieb s medom, ale i horké liečivé byliny. On ma naučil, že viac než veriť v jeho existenciu je veriť JEMU a žiť s NÍM. Naučil ma vnímať každodenné maličkosti, všednú i nevšednú krásu okolo mňa. Nie ako niečo samozrejmé, ale ako úžasné dary, ktoré nám dáva, aby sme boli šťastní, spokojní a mali sa radi.

Tu sa zrazu objaví ktosi, kto toto všetko pošliape nohami, ktorými najprv prešiel po hnojisku, a potom s plným vedomím po svätých symboloch.

Ako by ste vnímali, keby niekto verejne pošpinil meno vašej matky, manželky, manžela? Keby niekto pošpinil česť vášho syna? Keby niekto zhanobil vašu dcéru, otca, brata... alebo kohokoľvek, koho milujete celým srdcom?

Toto urobili nám kresťanom, veriacim ľuďom.
Ľuďom žijúcim so svojím Bohom, ktorý je pre nás všetkým.

Urobili to pod hlavou zlatého býka, ktorý je symbolom starozákonného zlatého teľaťa. Pod ním sedela celá „verchuška“. Čo nám tým odkazujú? Chcú, aby sme si uvedomili, kam nás vedú, komu slúžia?

Ceremoniál bol plný symbolov.
Symbol má veľký význam a má veľkú moc.
Vždy mal. Aj dnes má.

Pre toto všetko ma ovládli a naplnili pocity, ktoré som opísala na začiatku.

Nedokážem sa tešiť ani z úspechov našich športovcov, pretože obrovský a ťažký tieň videných obrazov a tušených skutkov zakrýva v mojej duši celé LOH 2024. Už to nie sú pre mňa hry, ktoré sú oslavou športu. Sú to hry, ktoré nám ukazujú temnú stránku našej doby.

Napriek všetkému necítim voči plejáde ľudí, ktorí toto celé zosnovali a zrealizovali, ani zlobu, ani nenávisť, ani pomstychtivosť.

Každý má možnosť, kým je ešte tu na zemi, aby spoznal svoj omyl, oľutoval ho a nakoľko je možné, aby ho napravil.

Alebo aby sa ospravedlnil.
Ale tak naozaj...