MAJEROVCI
Žiaľ, o mojom dedkovi a babke z otcovej
strany viem veľmi málo, aj to len z počutia, pretože zomreli skôr, ako som sa
narodil.
RODIČIA OTCA AUGUSTÍNA
Môj dedko Štefan (*1858 - †1904) bol hostinský v
Hasprunke, terajšej Studienke, kde je aj pochovaný. Zomrel v nemocnici, keď ho
tam doviezli popáleného od petroleja. Vraj bola v jeho hostinci zábava a na nej
sa svietilo na strope zavesenými petrolejkami. Keď jedna z nich
dohorievala, dedo ju chcel doliať, ale nechcel kaziť zábavu, preto nedal lampu
dole, ale dolieval ju tak, že odšrouboval knôt a keď ju chcel doliať, prasklo
na lampe sklo a jeho oblial horiaci petrolej.
Ja som viacej razy, keď som sa vracal z
poľovačky v Mikulášove, chcel nájsť dedov hrob, ale nikdy sa mi to nepodarilo.
Podarilo sa mi to až vlani, keď som do Hasprunky zobral Petra Horáka, vnuka
Irmanény, ktorá sa o hrob starala až do svojej smrti v roku 1989. Peter ju tam
niekoľkokrát viezol a on jediný vedel, kde dedov hrob je. Žiaľ, našli sme už
len kríž, pretože keď sa nikto o hrob nestaral, predali miesto niekomu inému. Liatinový
kríž s betónovým základom tam našťastie nechali. Ja som odmontoval zhrdzavenú
tabuľku, nechal som ju vypieskovať, nafarbiť a napísať na ňu meno, rok
narodenia a úmrtia. Až bude teplejšie, zájdeme do Hasprunky s Lacom Feckom,
očistíme a nafarbíme kríž na čierno, ako je aj tabuľka, a pripevníme tabuľku.
O babke Júlii, rod. Jankovej (*1861 - †1925) viem ešte menej.
Zrejme posledné roky žila u Irmanény (*1901 - †1989), pretože je
pochovaná v Bratislave na Martinskom cintoríne v spoločnom hrobe s Irmanény a
jej mužom Ďusibáčim Kozmom (*1897-†1974) a Pištabáčim (*1884-†1950), najstarším
otcovým bratom.
OTEC A JEHO SÚRODENCI
Ágoston Majer 27. apríla 1915 a ako vojak c. k. armády ca 1918 (?).
Otec Augustín (*1896 - †1970) mal sedem
súrodencov. Poznal som len štyroch: Pištabáčiho (*1884 - †1950),
Rézinény (*1886 - †1969), Irmanény (*1901 - †1989) a Tonibáčiho
(*1903 - †1948). Až z Rodostromu som zistil, že traja súrodenci zomreli:
Huberta (*1888) zomrela ako trojročná, Anna (*1891) ako dvojročná a Hedviga
(*1894) ako jednoročná.
Najstarší otcov brat Štefan Majer bol riaditeľom školy a kantorom–organistom
v Záhorskej Bystrici. Po ňom je tam dnes pomenovaná aj ulica. Ako
organista–„rechtor” mal povinnosť piecť a roznášať pred Vianocami všetkým
občanom oplátky. Piekli mu ich ženy z domácnosti u neho už od
začiatku decembra a tiež ony alebo miništranti ich potom po dedine
roznášali. Od občanov dostávali múku, vajcia, masť, prípadne aj víno. Z toho
sa potom piekli ďalšie oplátky. Za manželku mal Gitu
Kozákovú. Jej brat bol riaditeľom banky v Senici. Deti nemali. Po smrti
Pištabáčiho v roku 1950 sa odsťahovala do Senice a tam je aj
pochovaná. Keď som bol v Senici na vojenskom cvičení, bol som ju
navštíviť. Žila tam sama v rodnom dome.
Rézinény bola vydatá za Šandorbáčiho Amona (*1880 - †1962).
Bývali o dve ulice ďalej od nás, na rohu Víťaznej a Oráčskej ulice.
Mali dcéru Margitu – bola to naša najstaršia sesternica. Vydala sa za Johana
Bemhausera, ktorý bol pedikérom u Veľkého Baťu v Bratislave a občas u nás
robil celej staršej rodinnej generácii pedikúru. Syn Karol vyštudoval na
stavebného inžiniera vo Viedni. Tam si našiel aj ženu, Juhoslovanku Ružicu.
Karol bol vysokoškolským pedagógom na Stavebnej fakulte SVŠT. Ich jediný syn je
gynekológ.
Irmanény bola vydatá za Júliusa (Ďusibáčiho) Kozmu – maďarského
evanjelika, čo jej súrodenci zazlievali. Bývali v Bratislave na Palisádach
č. 52 a na č. 48 mala teta malú mliekareň, kam sme radi chodievali na
mlieko, rožky a zákusky. Mlieko vtedy nebolo vo fľašiach, ale vo veľkom
hrnci, do neho sa nalievalo z veľkých kanvíc. Kupovať sa chodilo
s konvičkami. Z hrnca sa do konvičiek naberalo veľkou žufanou. 25
litrové kanvice mlieka, pečivo, chleby a zákusky jej dovážali okolo štvrtej
ráno a nechávali pred obchodom. Vtedy sa nekradlo. Ďusibáči pracoval ako
administratívny pracovník v Siemense pri vlakovej zastávke Filiálka a prv než
išiel do roboty, dal všetko z chodníka do mliekarne. Jeho jediná záľuba bola
chodiť takmer denne na kávičku do blízkej kaviarne Štefánka, kde mal veľa
kamarátov, s ktorými hrával šachy. Asi po ňom to mal aj ich syn Julo – otec Lucie Žitňanskej – neskorší šachový veľmajster
Slovenska. Zomrel v roku 2009.
Najmladší otcov brat Tónibáči býval tiež v Záhorskej Bystrici. Bol veľký
poľovník. Po smrti mi nechal pušky: malorážku, brokovnicu a troják. Jeho
manželka, teta Albína, ktorá bola učiteľka, mi však troják nedala, radšej ho
predala. Mali len jednu dcéru Irenku, ktorá bola mojou rovesníčkou. Na
nešťastie, zomrela v roku 1947 asi mesiac pred matúrou na neznámu chorobu, asi
nádor v hlave. Tonibáčiho, ktorý pracoval na Povereníctve stavebníctva, to
tak zobralo, že odvtedy sa len trápil, chradol a v priebehu roka zomrel.
Všetci traja sú pochovaní v jednom dvojhrobe v Záhorskej Bystrici. Teta
Albína si po smrti Tonibáčiho zakrátko osvojila jedno dievča z tamojšej mnohodetnej
rodiny, odsťahovala sa do Prahy, kde nechala to dievča vyštudovať medicínu na
Karlovej Univerzite. Tá tam dodnes žije, ale my sme sa odvtedy s tetou Albínou
už nestýkali. Tá lekárka nechala pochovať tetu Albínu v spoločnom hrobe s
Irenkou v Záhorskej Bystrici. Jej pôvodná rodina sa o hrob stará.
OTEC, MAMA A MY DETI
Môj otec Augustín
(*1896 - †1970) sa narodil v Habánskom dvore
vo Veľkých Levároch. Habánsky dvor boli domy postavené
do uzavretého kruhu.
Ako malí sme sa tam boli s otcom pozrieť.
Vtedy tam ešte bývali niektorí z jeho známych. Dnes je už Habánsky dvor
zlikvidovaný.
Svadba Anny Mészárošovej a Augustína Majera. Račištorf 30. septembra 1924.
 |
| Augustín Majer |
Otec sa vyučil za obchodníka v Malackách
v obchode pána Táborského. Keď sa v roku 1924 oženil s mojou mamou
Annou (*1901 - †1972), najstaršou dcérou deda Karola Mészároša,
nemali kde bývať. Prenajali si izbu u Gschwengovcov, ktorí bývali vo Výhone
hneď pod lekárňou. Mama nikdy nepracovala, lebo mala slabé srdce a starala sa o
nás a ešte občas chodila aj k dedovi vypomáhať.
Obidvaja mali maďarské školy. Otec vedel aj
po nemecky. Gschwengovci boli nemeckí vinohradníci, ktorí tam každoročne mávali
viechu, za čo platili obci nejakú malú daň. Vo viechach predávali vinohradníci
svoje víno a na znak toho, že v dome je viecha, bol nad bránou na dlhej
tyči zavesený veniec z čečiny.
Brat Gusto sa narodil v roku 1925 v dome u Gschwengovcov.
Medzitým otec s pomocou deda
a pôžičky začal pod hradskou stavať dom. Otec chcel podnikať so zmiešaným
tovarom. Preto bola polovica domu chystaná na obchod.
Ja som sa narodil v roku 1928 už v dome pod hradskou, hneď po
nasťahovaní.
Naša Olina sa narodila v roku 1931.
Mama, ja, Gusto a otec.
 |
| Otec a mama. |
 |
| Gusto, Oľga a ja. Račištorf ca 1934. |
Mama a otec, Gusto, Oľga a ja.
NÁŠ DOM A OBCHOD
Keď som bol malý, obývali sme kuchyňu, malú
izbu a terajšiu veľkú jedáleň. Ostatné bolo zariadené ako obchod. Dlhý čas
na skosenej časti domu na rohu Trávnej a Oráčskej ulice boli schodíky
a dvere do obchodu so železnou roletou. Ako malí sme ešte na schodoch
sedávali. V terajšej Olininej spálni boli predajné pulty, na stenách okolo
boli regály na tovar. V strede, kde je teraz kúpeľňa, bol príručný sklad,
z ktorého bol aj vchod do pivnice a za tým sklad. Zo skladu sa neskôr
vstavaným oknom do dvora stala chlapčenská izba. Vchod do domu bol zozadu,
vedľa bola ručná pumpa, ktorou sa ťahala voda zo studne pod schodmi do pivnice.
Vedľa za rohom boli oplechované dvere, kadiaľ sa zdvihnutím drevených
podlahových dvier chodilo do pivnice a naľavo schodmi na povalu. Dvere
boli zo silného plechu preto, aby sa tam nemohol dostať z dvora zlodej.
V pivnici bolo tiež dokola plno regálov
na tovar a vyvýšená drevená „posteľ” na zemiaky. Keď však otec dostal
miesto vedúceho skladu v Zimnom prístave v Bratislave
a v ulici bola konkurencia – Bloedyho obchod a neskôr aj Hanákov
na rohu Oráčskej a Ihriskovej ulice, obchod ostal síce zariadený, ale
nevyužitý. Neskôr, keď sme sa rozrástli, otec všetko zariadenie obchodu okrem
regálov v pivnici predal. Z obchodu sa miesto dvier spravilo okno,
odbúrali sa schodíky a z obchodu sa spravila rodičovská spálňa.
V pivnici sa urobil domáci vodovod s ponorkou (elektrickým čerpadlom)
v studni. Ručná studňa sa zrušila. Do pivnice pribudli drevené rámy pod
sudy a nové sudy 100, 60, 50 a 25 litrové, ktoré si otec každý rok
napĺňal vínom od deda Mesároša. Predtým sa museli sudy poriadne vypláchnuť
a zasíriť (zaanšlógovať), aby sa víno nepokazilo. To sa zapálil papierový
po obidvoch stranách osírený žltý prúžok (cca 3x20 cm) zavesený na tenkom
drôte, spustil sa do suda vrchným otvorom a zaštupľoval. Keď dohorel,
papier sa opatrne vytiahol. Do zasírených sudov sa tankovalo víno. A tiež
tam bola asi 100 litrová kaďa na kyslú kapustu.
Z malého príručného skladu sa spravila
kúpeľňa a spálňa pre slúžku. V sklade sa urobilo nové okno do dvora
a dvere smerom von. To sme mali našu izbu. Mali sme v nej mosadzné
postele, písací stôl a stôl so stoličkami. S Gustom sme sa tam učili
aj spávali. Aby bol vchod do domu a našej izby krytý, nechal otec postaviť
drevenú verandu.
Vo verande bol veľký stôl, prútená lavica
a stoličky. Tam sme v lete obedovávali a otec so svojimi
kamarátmi Gustlom Rukríglom a Jožibáčim Mesárošom hrávali v nedeľu
mariáš. Niekedy sa k nim pridal aj štvrtý hráč. Vtedy sa hral pauzovaný
mariáš. U nás sa hrávalo každý tretí alebo štvrtý týždeň. Striedavo sa
hrávalo u Gustla a u Jóžibáčiho. Keď sa hralo u nás, mama
niečo pripravila pod zub a ja s Gustom sme chodili s heverom
ťahať do pivnice víno zo sudov do karafy. Ja som vtedy nemal rád víno až tak,
že keď mi náhodou cez plný hever vošlo do úst, tak som ho vypľul. My sme
obyčajne „kibicovali”, ale hlavne počúvali rozprávanie Gustla Rukrígla. On
vedel strašne pútavo rozprávať. Najradšej sme počúvali jeho historky zo súdov,
lebo on robil prísediaceho na súde. Mal jednu dcéru Oľgu, o niečo staršiu
od Gusta. Vyštudovala vysokú ekonomickú ako ja, ale potom sa vydala za
luteránskeho farára na Myjave, na ktorého bol Gustl veľmi pyšný.
DVOR A ZÁHRADA
Pri dome bol veľký dvor, za ním plotom
oddelená záhrada a tiež malý dvor, kde boli domáce zvieratá. Od veľkej železnej
brány, v ktorej strede sa otvárala malá bránka, bol vybetónovaný chodník popri
dome až k domovým dverám. Popri domovom chodníku boli až po strechu železné
stĺpy a na nich drôtenka, kde sa ťahal vinič „longoš“. Longoš bol aj pri stene
na drevenom rastri popri sklade, neskôr našej chlapčenskej izbe. Od Oráčskej
ulice bol 2 metre vysoký latový plot a do veľkého dvora veľká brána, aby sa dalo
vojsť autom aj nákladiakom.
Vo veľkom dvore bol ešte obrovský orech a dve
marhule-ananásky. A búda so psom. Ku koncu Slovenského štátu sme chovali aj
kozu. Predtým sme chodievali pre kravské mlieko s konvičkou k dedovi. Otec
nechal postaviť vo veľkom dvore vedľa orecha a pri psej búde pre kozu chliev,
ktorý bol veľký asi 4x4 metre a asi 30 cm nad zemou. Kozie mlieko bolo zdravé,
ale ja som ho neznášal, lebo mi smrdelo. Keď mi ho mama primiešala do cigorky s
mliekom, ja som to nevypil. Pre mňa sme aj naďalej chodili pre kravské mlieko. Vždy sme mali strážneho psa, ktorý bol cez deň priviazaný pri búde, ale na
noc sa vypúšťal na veľký dvor. Z toho dôvodu mačky u nás nemali šancu.
Do malého dvorka pes nesmel, aby nezadrhol
hydinu. Väčšinou sme mali strážneho vlčiaka. Na začiatku Slovenského štátu sme
mali veľkého čierneho vlčiaka asi kríženého s Gordon Setterom od nejakých
Čechov, čo sa museli vrátiť do Čiech a otcovi ho darovali. Volal sa Bodrík
a asi rok vždy, keď bol v noci pustený, preskočil dvojmetrový plot
a ušiel. Asi chodil hľadať svojich bývalých majiteľov, ale vždy sa vrátil.
Potom si zvykol a u nás dožil.
Ako žiaci sme striedavo s Gustom každú
sobotu museli pozametať veľký dvor brezovými metlami. V záhrade sme mali
čerešne, višňu, slivku, hrušku, marhuľu a tri jablone. Mama tam pestovala
všetku zeleninu, jahody a kvety. Zeleninové hriadky sa museli každý rok na jar
porýľovať, čo bola naša chlapčenská robota a radi sme ju robili.
V malom dvorku bola dreváreň, kurník, chlievy
pre svine, hnojisko a suchý záchod. Vedľa drevárne bola práčovňa. V drevárni
boli priehrady na drevo, koks a uhlie, lebo vtedy sa kúrilo len lokálne. V
kuchyni v šporáku a v izbách klubovkami s koksom. V rodičovskej spálni
otec nechal postaviť kachle, ktoré sú tam dodnes.
Otec mal záľubu v chovaní prasníc. Dlhé roky
sme mali vždy prasnicu, ktorá keď sa oprasila, otec si nechal pre nás dve
prasce a ostatné predal.
Vedľa chlievov bol kurník, kde spávali na
hambálkoch sliepky a znášali do pripravených hniezd vajcia. Na jar v nich
sedeli aj kvočky na vajciach. Keď sa vyliahli malé kurčiatka, museli sa zobrať
do tepla do kuchyne a tam sme ich v papierovej krabici kŕmili posekaným na
tvrdo uvareným vajcom. Vždy museli mať v krabici aj vodu. Občas sme museli
ísť hľadať vajcia aj na povalu nad chlievmi, kde bola uskladnená slama na
podstielku svíň. Svine sa kŕmili v predsienke medzi chlievmi a kurníkom, skade sa
dreveným rebríkom chodilo aj na povalku nad chlievmi. Bol tam aj murovaný hrant
a k nemu prirobené drevené odklápacie dvierka. Tam sa kŕmila obyčajne len
prasnica, lebo väčšie prasce na chov boli oddelené a tým sa dávali pomyje s
otrubami do dreveného hrantu vonku.
Ako mládenci sme v predsieni strieľali
vzduchovkou potkany, čo prišli za sviňami. Podvečer sme si dali zvonka k
predsienke stoličku a čakali na potkany, ktoré sa chodili kŕmiť k sviniam do
hrantu. Obyčajne schádzali po rebríku z povale. Bola to najmä Gustova obľúbená
činnosť.
ZABÍJAČKA U NÁS DOMA
V zime, obyčajne, keď mrzlo, bola u nás doma
zabíjačka, niekedy aj dve.
Termín sa musel vopred dohodnúť s ujom
Karolom, lebo on chodil zabíjať aj iným v dedine. A tiež oznámiť Irmanény a
tete Paule, aby si mohli urobiť voľno a mohli prísť pomáhať, lebo mama mala
inej roboty so zabíjačkou: nachystať cibule, načistiť cesnak a prichystať
všetko náradie, hrnce atď. A hlavne dohodnúť s ujom Karolom, koľko slaniny a
mäsa treba nechať na údenie a všetko ostatné. Napríklad rozdeliť mäso
a výrobky, komu koľko a čoho pôjde na výslužky. Teta Paula, aj s dcérou
Vilmou, obyčajne varila pečienku na desiatu a segedín na obed, prípadne piekla
na večeru jaternice, krvavničky a klobásy, keď už boli hotové. Irmanény vždy
prala črevá a keď už bola nakrájaná slanina na masť, škvarila na šporáku v
práčovni oškvarky a vyškvarenú
masť liala do veľkej gelety. Tá sa potom dala do chladna do pivnice a masť
musela vydržať až do budúcej zabíjačky.
My sme s Gustom mali na starosti očistiť a
prichystať „rémy” a drevené koryto, reťaze a hlavne kúriť silno pod kotlinou,
aby bola vriaca voda na oblievanie svine. Prasa alebo sviňa, ktorá sa mala
zabíjať, sa už večer musela oddeliť a nedostala žrať. Keď došiel ujo Karol,
pokiaľ sme boli malí aj s paholkami, aby podržali sviňu, keď sa zakáľala.
Neskôr sme ju podržali my, alebo sme zavolali na tú chvíľu susedov.
Chlapi si dali po štamperlíku pálenky a keď
voda vrela, išlo sa zabíjať. Obyčajne v chlieve sa jej nasypalo trošku
kukurice, a keď ju ujo Karol strelil, rýchle sa vytiahla von alebo sa zapichla
priamo vo výbehu. Musela sa držať od chrbta, aby niekomu nezlomila ruku alebo
nohu, lebo obyčajne poriadne kopala nohami. Mama chytala krv na krvavničky do
vajdlinka alebo hrnca. Potom sa k svini, keď už bola na dvorku, pritiahlo
drevené koryto, cez ktoré boli prehodené priečne dve reťaze. S nimi sa v koryte
sviňa otáčala. Potom sa celá posypala nahrubo mletou živicou. Keď bola sviňa v
koryte celá posypaná, postupne sa s veľkým hrncom oblievala vriacou vodou
z kotliny a štyria chlapi ju reťazami v tej horúcej vode pootáčali. Robilo
sa to tak, že na jednej strane sa reťaze pridržali a na druhej chlapi reťaze
potiahli tak, aby sa sviňa pregúlila. Potom sa tzv. zvoncami (do ihlanu
zakrútené pocínované plechy, na konci s ostrým hákom na sťahovanie
paznechtov z paprčiek) z kože svine zoškrabovali škutiny. Tam, kde
bola dobre naživicovaná, išli škutiny dobre dole. Ale aj tak, keď bola ošúpaná,
musela sa najmä na hlave a za ušami čistiť nožmi. Keď bola sviňa očistená, ujo
Karol jej narezal za šľachami na zadných nohách dierky, my sme priniesli rémy,
na ktorých sa sviňa vytiahla z koryta tak, že visela až po zem.
Zabíjačka u nás doma na Trávnej.
Rémy boli do účka zvarené asi 3 metrové
lešenárske trubky. Na hornej strane boli navarené háky, na ktoré sa sviňa
zavesila a druhé dve trubky mali na koncoch navarené oká, ktoré sa
navliekli na vrchnú časť účka. Každú rúru držal jeden chlap a keď začali ísť
k sebe, sviňu dvíhali hore. Potom ju ujo Karol od vrchu až dolu rozrezal a
vybral vnútornosti. Vnútornosti sa dali variť do kotliny (pečienka, srdce,
pajšle-pľúca, slezina, obličky a tiež hlava). Uvarené vnútornosti a hlava sa
očistili a dávali do jaterníc. Medzitým mala mama prichystanú varenú ryžu do
jaterníc a v krvi naložené suché žemle na krvavničky. Keď vyrezal ujo Karol
(medzitým si dával po štamperlíku) slaninu a mäso na údenie, prichystal mäso do
klobás, oddelil ostatnú slaninu na vytápanie a rozporcioval celú sviňu. Ostatní
sme medzitým krájali slaninu na vytápanie. Pravdaže medzi jednotlivými úkonmi
sa desiatovala restovaná pečienka a obedovalo sa. Dospelí popíjali otcovo
víno.
Večer sme my deti roznášali „výslužky”
blízkej rodine a tým, čo nám posielali výslužky, keď zabíjali oni. Na
zabíjačkách bývalo u nás veselo.
NAŠE VZDELÁVANIE
Náš Gusto išiel z piatej triedy do
františkánskeho gymnázia v Malackách. Tam študoval až do kvarty, ale
gymnázium mu „nerezalo”, tak si urobil v Bratislave stavebnú priemyslovku
a potom robil na investičnom oddelení Magistrátu mesta.
Ja som išiel z piatej triedy ľudovej
školy v roku 1939 do gymnázia. Spočiatku som chodil s otcom ráno
vlakom do mesta, ale cez prvú zimu som do jari býval u Irmanény na
Palisádach, aby som nemusel chodiť vlakom. Potom a neskôr ako sekundán som
už bol normálnym vlakárom a väčšinou som chodil so staršími vlakármi ako
boli sused Oskar Lančarič alebo Igor Holčík. Väčšinou sme chodievali zo stanice
z Nového mesta, to bolo asi v tých miestach, kde dnes stoji na Vuka
Karadžiča VÚB banka – „zapaľovač”.
Jezuitské gymnázium bolo mladé, pred nami
bola len jedna trieda, nemali sme ešte budovu, tak sme pochodili všetky
gymnaziálne budovy v meste.
 |
| Ján Majer |
Do prímy sme chodili na Masarykovo gymnázium
na Groeslingovej, potom na Cvičné a II. Štátne gymnázium. To bolo tam, kde
je dnes Ministerstvo spravodlivosti. Potom na dievčenské gymnázium na Dunajskej
ulici a do „hangára” na Kalinčiakovej. Cez front sme boli v roku
1944/45 v Kaštieli v Ivanke pri Dunaji (tam majú teraz Jezuiti
starobinec pre starých kňazov) a po fronte sme chodili na dievčenské
gymnázium k Uršulínkam. Sextu a septimu sme znovu chodili na
Masarykovo gymnázium. Až konečne do oktávy sme chodili a tam aj
maturovali, už nie do Jezuitského gymnázia, ale do III. Štátneho gymnázia do
novej budovy, čo postavili Jezuiti na Kalinčiakovej ulici. Nakoniec im to
zobrali a urobili tam Farmaceutickú fakultu UK.
Naša Olina išla z piatej triedy do tzv.
Rodinnej školy, kde sa naučili všetky domáce práce. Aj preto vie dobre piecť a
variť. Nakoniec robila s Gustovou Oľgou v Polygrafických závodoch, závod 04 na
rohu Líščích nív a Záhradníckej ulici, čo sprivatizoval muž Tóthovej, čo bola
za Mečiara podpredsedníčkou vlády SR.
Bratislava, marec 2012
Druhá čast trojdielnych spomienok
0 comments:
Zverejnenie komentára