Tak sme si jeden krásny teplý večer sedeli s babičkou v ateliéri, popíjajúc očistný čaj, samé, bez mamy, ktorá išla na rande. Babka rozmýšľala, či do jej kvetinového diela nemá pridať trochu ružovej, ja som nahlas rozmýšľala, či nemáme nájsť aj jej nejakého štramáka, za čo som si vyslúžila buchnát a ružové fúzy pod nos so štetcom. Do toho smiechu mi zazvonil telefón. Tomáško.
„Vierka, prosím ťa, rýchlo prídi ku mne! Všetko nechaj tak a poď!“, jeho hlas znel priam zúfalo. Zľakla som sa, či sa niekomu stalo niečo zlé.
„Nie, nikto nie je zranený, ani chorý, len, prosím ťa, poď už!“
Tak som celá zvedavá nasadla do auta, ani som sa neprezliekla a za pár minút mi už Tomáš otváral dvere, Atos v dome zúrivo štekal, ani ma neprivítal.
„Poď rýchlo, Vierka, neviem čo to je!“, nenechal ma vyzuť sa a ťahal ma za ruku do svojej izby. Rodičia očividne neboli doma.
To, čo som zbadala, mi zobralo dych. Po písacom stole sa promenádovalo prehistorické čudo, ktoré takmer splývalo s farbou stola. Len zafírové oči mu svietili do lampy nad stolíkom. Zostala som ako prikovaná. Hneď som pochopila súvislosti. Tomáš na mňa hľadel veľkými spýtavými očami, akoby som bola vševed. Vytiahla som z vrecka telefón a vytočila som babkine číslo.
„Babi, potrebujem tvoju pomoc! Vieš...“, trošku som sa zakoktala, „porušila som sľub a namaľovala som vajce. A to puklo. Je u Tomáša!“
Viac som nedohovorila, lebo ma vypla. Tak sme tam stáli a pozerali sme sa s tvorom na seba. Pripomínal mi drakov z mojich snov. Preboha! Moje sny sú teda skutočnosť!!!
„Tomino, bude sa volať Zafír.“, povedala som upokojujúco a pristúpila k dráčikovi. Atos prestal štekať, len sedel pri stolíku a díval sa na mňa a na dráčika. Zafír sa posadil ako pes a tiež čakal, čo sa stane. Prišla som k nemu úplne blízko a natiahla som ruku. Zvedavo si ju obzrel a očuchal. Tomáš už očividne nerozumel ničomu. Natiahla som aj druhú ruku a podobrala zvieratko zo spodu. Nadvihla som ho a pritúlila k svojej hrudi. Ten sa spokojne poddal a vzápätí zmenil hnedú farbu na zelenú v odtieni môjho trička.
„Waw! To je úžasné!“, vzdychla som nahlas.
„Vierka, čo to je? Ty vieš o čo ide, všakže?“, spýtal sa Tom.
„Nie som si úplne istá, ale o takých sa mi každú chvíľu sníva a nielen o takých malinkých, skôr o tých väčších... Podľa mojich snov zrejme poriadne narastie.“, skonštatovala som s dráčikom v náručí. V tom sa ozval zvonček. Babina si teda švihla. Keď ju voviedol Tom do izby, netvárila sa prekvapene, iba zvedavo.
„Vierka, ten je krásny!“, zvolala obdivne, asi ako keď niekomu úprimne pochválime novorodené dieťa.
„Babi a teraz vysvetľuj! Ty určite vieš, čo sa deje!“, vyzvala som ju.
“Počkaj na mamu, za chvíľu príde a zatiaľ mi ho trošku požičaj.“
Podala som jej Zafíra, vzala ho s nehou matky, ktorá ide kolísať dieťatko. Dráčikovi sa zrejme páčilo, že ide z náruče do náruče a odmenil sa zmenou na farbu modrej blúzky, ktorú mala na sebe babka.
„Úžasné!!! Nevedela som si ho ani predstaviť. To je krása!“, vzdychala babka a Tomáš tam sedel a vôbec nevedel, o čom je reč, bol z toho celý vedľa a zaslúžil by si vysvetlenie. Myslím, že toho bolo na neho poslednou dobou veľa. Najprv priateľka liečiteľka, teraz drak z rozprávky. Normálneho človeka by to asi pekne zobralo, možno by skončil na psychiatrii, ale on je mladý a pružný, zvládal to na dané pomery obdivuhodne. Znovu zacengal zvonček. Zrejme mama.
Vtrhla do izby so zvedavosťou dieťaťa. Mňa si ani nevšimla, ale hneď sa vrhla k babke.
„Bože, to je krása! Ono to naozaj existuje! Ukáž sa, ty môj malinký!“, výskala od vzrušenia a hneď si Zafíra pritúlila na svoj dobre vyvinutý materský hrudník. Dráčik zmenil farbu hladkej kože na krémovú žltú, čím si vyslúžil od mamy pusu na dračiu hlávku.
„Nádhera!“, spokojne skonštatovala mama.
„Dobre, dámy, som rád, že sa tešíte, ale ja by som tomu tiež chcel rozumieť!“, takmer nahnevane sa ozval Tomáš.
„Ja tiež,“ pritakala som.
„Dobre, sadnite si. Vaši, Tomáško neprídu? Mali by sme radšej vziať tohto anjelika a ísť k nám, lebo by o ňom nemali zatiaľ vedieť. Nepochopili by to.“
„Obaja sú v službe až do rána, takže nehrozí žiadne prekvapenie z ich strany, môžete hovoriť.“, povedal Tomáš.
„Vieš, Tomáško, vás osud spojil s Vierkou. Ja som to trochu tušila, keď ste si tak rozumeli. Že je Vierka Tvorkyňa, to sme s babkou vedeli hneď, ako sa prejavili jej schopnosti liečiteľky a jej výtvarný talent. Taký dar prichádza raz za sto rokov. V Rači odjakživa žili také ženy a draci, ktorí Raču chránili. Preto sa volala Dráca, ešte z dôb stredoveku, než prišlo kresťanstvo. Jednoducho, všetky prehistorické tvory zrejme nevyhynuli. Vždy to tak bolo, mládenec ako ty, Ochranca, našiel vajce, Tvorkyňa mu dodala farby a obaja sa starali o dráčika do jeho dospelosti. Ochranca svoju rodinu chránil, bola niečo ako svätá a v dospelosti drak chránil Karpaty aj s Račou a jej obyvateľmi. Po príchode kresťanstva sa toto všetko muselo utajovať, zvlášť po tom, čo začali upaľovať Tvorkyne ako bosorky. Zázračná schopnosť liečiť nebola žiadúca. Tak, ako aj dnes. Aj keď je už naša kresťanská obec prístupnejšia, aj tak to všetko musíme utajiť. Ak by ho niekto objavil, vznikla by z toho senzácia, zavreli by ho niekde do klietky a robili na ňom pokusy. Draka nám poslali nebesia, z nejakého dôvodu nás má pred niečím chrániť. Je mi to ľúto, do posledného okamihu som si myslela, že sa to v dnešných časoch nestane, že je mier a nie je treba okolie chrániť, ale zrejme sa niečo deje. Týmto strácate slobodu. Vaša životná úloha je vychovať mláďa a chrániť ho.“, povedala takmer na jeden nádych.
Dlho sme mlčali, snažili sme sa pochopiť, čo nám tu mama predniesla. Bolo to neuveriteľné, keby som o tom len niekde čítala, myslela by som si, že ide o nejaké nepodarené sci-fi, ale teraz mi to začína dávať zmysel.
„Mama, to sú tie staré dokumenty a knihy v truhlici na povale?“, napadlo ma.
„Áno, Vierka, máš dobrú pamäť. Videla si z nich niečo ešte ako malá, ale myslela som, že si na ne už zabudla. Preto si aj mávala také sny. Draky v tvojich snoch boli skutočné, ja a ani babka sme žiadnych v živote nevideli, posledný sa stratil zároveň s koncom druhej svetovej vojny. Tradovalo sa, že vďaka drakovi bola Rača a Bratislava dosť uchránená. Je to možné, ale žiaľ, nikto o tom nechcel hovoriť, všetci sa báli. A potom prišli na Slovensko Rusi. To by bolo potrebovalo stovky drakov proti nim a zrejme by to vyvolalo ďalšiu vojnu...“
„Počkajte, dámy, to znamená koniec štúdia a budem musieť strážiť draka?“, položil trošku egoistickú otázku Tomáš a mňa to ranilo.
„Nie, Tomáško, študovať a žiť vlastný život v podstate môžeš ďalej, predsa sú dnes rôzne zabezpečenia, technika, ktorá to zvládne za nás. Len máš povinnosť žiť v blízkosti Tvorkyne, čo asi to ťažko vysvetlíme tvojim rodičom, prečo by si mal žiť s Vierkou.“
„Mama, ale to je ozaj ako v stredoveku, ja Tomáša milujem, ale na spoločný život sme predsa primladí!“ oponovala som ja.
„Toto teraz nebudeme riešiť, dobre? To vám musí samé prísť. Dráčika vezmeme domov. Tomáško, tvoji rodičia o tom zatiaľ nemusia vedieť, nepatria medzi Zasvätených. Zasvätení sme my, Polákovci a možno ešte niekto, len netuším kto. Zasvätení majú povinnosti pomáhať!“
„Je ešte niečo, o čom by sme mali vedieť?“, logicky sa spýtal unavený Tomáš.
„Bohužiaľ, áno. Sú tu Nesmrteľní. Aspoň boli, netuším, či nejakí na svete sú, ale môžu byť hrozbou. Teda nie priamo Nesmrteľní, ale tí, ktorí sa Nesmrteľnými chcú stať.“, pritakala mama.
„Čo to pre nás znamená?“, bol zvedavý Tom.
„Budú sa snažiť draka zabiť. Ak zabiješ draka, staneš sa Nesmrteľným.“ Zašepkala mama, „Ale neviem, či je práve táto cesta výhrou. Vidieť, ako milovaná osoba starne, blízki zomierajú, to nie je dar, to je peklo. Ale niektorí sú proste posadnutí nesmrteľnosťou,“ pokračovala mama a hladkala zaspávajúce stvorenie.
Nastalo ticho, babka nás neprerušovala, každý sme si ukladali svoje myšlienky, aj keď toto celé nešlo stráviť hneď. Sedeli sme všetci mlčanlivo, Atos sa uložil vedľa mami, ktorá mala na rukách spiace mláďa.
„Keby som bola poslúchla a nenamaľovala surové vajce, nebolo by sa to stalo! Keby som ...“, vírilo mi hlavou. Ale to nemalo žiadny význam. Jednoducho je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Treba sa k tomu postaviť s plnou vážnosťou. Ak nám nebesá dali také poslanie, treba ich poslúchnuť a nasledovať svoj osud. Začalo mi všetko dochádzať. Tá nadmerne veľká a elektronicky zabezpečená garáž, v ktorej ani neparkujeme, lebo je postavená na konci dvora a susedí s vinohradmi. Babka aj s mamou boli pripravené...
„Dobre, koniec rozjímania!“, zavelila som. „Vstávajme, už s tým nič nenarobíme, musíme ísť, je neskoro, to malinké je unavené a potrebujeme sa z toho všetci vyspať. Tomáško, je mi ľúto, že to takto dopadlo, vyspi sa z toho, ráno je múdrejšie večera.“, rozlúčila som sa , mama uložila mláďatko do vystlanej kabele, z ktorej vybrali zvyšky škrupín vajca. Dráčik sa pokojne pomrvil a vydal pri tom také smiešne pazvuky.
Tomáš nás vyprevadil k autám, ale zdalo sa, že ani dobre nevníma. Ani sa nečudujem, žije v príliš reálnom svete, mal svoje predstavy o budúcnosti, možno nie som pre neho tá jediná vyvolená, možno nespĺňam jeho predstavy o dokonalej partnerke a určite sa ani jeden z nás ešte nechcel takto vážne viazať. Zafíra si vzala do auta mama, bola z nás najpokojnejšia a najvyrovnanejšia. Aj do spálne si ho vzala s tým, že sa o neho postará.
Do postele som doslova padla, od vyčerpania, so zmiešanými pocitmi. Spala som veľmi zle. Spánok sa mi miešal s bdením, slzy mi tiekli od žiaľu nad Tomášovou reakciou. Ráno som bola príliš vyčerpaná na to, aby som išla pokojne do školy. Presunula som sa k mame. Ktorá sa už aj vrátila z obchodu s dojčenským mliekom, fľašou a cumľom, lebo sme ani netušili, čo to stvorenie bude jesť. Priniesla aj množstvo zeleniny a mäsa, nech má na výber. Dráčik sa spokojne zobudil, vyceperil sa zo svojho lôžka a urobil potrebu rovno na parkety.
„Prasiatko!“, zamrmlala som a nepekne som na neho zazrela a vybrala som sa poupratovať neporiadok. Zafír cupkal za mnou až do kúpeľne. Čaptavé končatiny, ktoré sa nedajú nazvať ani labkami, ani nohami sa mu na podlahe šmýkali. Hodila som výkaly do záchodovej misy a spláchla. Pre mňa bežný úkon, pre Zafíra novinka. Zvedavo strčil do záchoda hlavu, načahujúc sa na špičkách pazúrikov a bol celkom schopný do misy aj skočiť.
„Aha, tak tu budeme ozaj musieť vychovávať od základu. Toto je tá moja životná rola. Ale mali sme na to byť dvaja.“ Myšlienky mi lietali hlavou ako draci oblohou. Ktovie, či je ozaj Tomáš ten pravý, ten vyvolený byť Ochranca. Ak by bol, tak by to predsa prijal!
Pohladila som dračie stvorenie po hladkej hlave a prstom som mu ukázala, že je to fuj a nono!
Dráčik spustil pazúriky a veselo odcupital do kuchyne, kde mama chystala do fľaše mlieko.
„Vykľulo sa to z vajca, tak to predsa nebude cicavec!“, namietala som.
Zafír ovoňal ponúkanú fľašu a bez problémov ju vycucal. Plesla som sa po čele:
„Asi by z toho boli biológovia a všetci vedci trochu vedľa!“
Vierka, draky sú všežravce a hlavne pažravce! Preto vystupovali v rozprávkach ako tvory, čo pojedajú princezné, ale nemusíš sa báť. Ako ľudia draky nejedia, tak draky nejedia ľudí. Majú voči nám rešpekt a zároveň ako k potencionálnemu jedlu odpor. Ale to neznamená, že nedokážu zabiť. Ak sú ich milovaní ohrození, zabijú predátora bez ľútosti. Oni sami sú veľmi ťažko zraniteľní, samozrejme, voči moderným zbraniam sú úplne bezmocní, predtým ich Nesmrteľní popravovali sťatím hlavy a aj to museli spraviť jedným ťahom, lebo draky majú úžasnú regeneračnú schopnosť, vrodenú od svojej Tvorkyne. Ochranca, ktorý prišiel o svojho draka predčasne, opúšťal Drácu, lebo sa hanbil. Literatúra neuvádza, čo bolo s ním ďalej. Tvorkyňa zostáva žiť v dedine a je váženou osobou. Lieči, pomáha pri pôrodoch a vyhováva svoje deti...“, mama chcela pokračovať, ale ja som si chcela niečo zajesť na raňajky.
Dráčik, plný energie, pobehoval po kuchyni, podarilo sa mu zhodiť zo stolíka šálku s kávou a šmyknúť na vyliatej tekutine. Neviem prečo, ale bolo mi to smiešne, chodila som za ním a vysvetľovala som mu ako malému dieťaťu, čo môže a čo nemôže a on sa tváril, akože všetkému rozumie. Bolo to neodolateľné stvorenie.
Na sporáku zaprskali a zavoňali vajíčka, pod sporákom krútil nosom Zafír a niekto zazvonil. Nastala panika, ale napokon ma napadlo, že nemusím nikoho vpustiť dnu, vyhovorím sa na chorobu. Bol to Tomáš. Otvorila som mu diaľkovým ovládaním bránku a išla otvoriť vchodové dvere. Samozrejme so sprievodom farby meniaceho tvora. Chvíľu sme stáli oproti sebe a dívali sme sa do očí. Náš očný kontakt zrušil Zafír, ktorý sa vytrvalo snažil upútať pozornosť Tomáša drganím. Ten sa zohol a vzal tú našu ohavu do náručia. Zafír bol spokojný, že vyhral, Tomáš bol rád, že premohol svoju mužskú ješitnosť.
„Dobrý deň,“ pozdravil nás všetkých, „ v prvom rade sa chcem ospravedlniť, dlho mi trvalo, kým mi prišlo, akú skvelú možnosť a životnú šancu mám niečo v živote dokázať, zažiť. Aj keď som presne nevedel, čo od života očakávam, toto je tá najúžasnejšia možnosť, akú kto v mojom veku dostal. Chcem byť vašim Ochrancom!“ vysypal zo seba jedným dychom a babina vzdychla:
„Chvalabohu! Veď vám budeme pomáhať, ako sa bude dať, najhorší problém budú tvoji rodičia, Tomáš, asi im to všetko ťažko vysvetlíme.“, povedala mama.
„No, sú dve možnosti: buď sa zahrám na hlupáka a odsťahujem sa sem bez vysvetlenia a stratím ich, alebo im povieme pravdu!“ povedal Tomáš.
„Pravda je najlepšia možnosť, len ich musíme na to pripraviť. Máme minimálne mesiac času, kým sa prešmykne informácia o drakovi, aj keď si myslím, že to dokážeme utajiť aj dlhšie, ale mesiac máme na život bez strachu o jeho život. Potom sa už môže stať, že začne po ňom niekto z Nesmrteľných sliediť. A to už budeš musieť byť tu a chrániť Zafíra a aj Vierku!“
Zažiadalo sa mi Toma objať. Chvalabohu, je to muž na svojom mieste!
„Poďme si dať raňajky, určite si aj ty hladný, vyzeráš unavene.“ Skonštatovala som.
„Celú noc som nespal, až nad ránom na dve hodinky a potom som sa zobudil úplne zmätený, či sa mi to len snívalo. Chápeš, je to také rozprávkové, ako z filmu!“ dodal Tom a zohol sa, aby si aj on vzal dráčika na ruky. Ten sa slastne pomrvil, zavrtel chvostom ako pes a prispôsobil farbu.
Tomáš a dráčik sa kŕmili z jedného taniera, babička a mama sa usmievali a preberali sme Zafírovú vlastnosť chameleóna, meniť farby a splývať s pozadím. Zrejme je to niečo, čo ho bude dokonale chrániť pred neželaným pohľadom.
„Len mám trochu obavy,“ prerušila som ticho pri popíjaní kávy, „Obavy nie z výchovy draka, to za pomoci zvládneme, ale skôr mám strach z toho neznámeho, čo nás má ohrozovať, či nás niekto napadne, bude vojna alebo aká iná hrôza sa chystá...“
„Vierka, nad tým si teraz nelám hlavu, možno nepôjde o nič, možno ide len o čas, keď tu už dlho žiadny drak nebol, asi mal jednoducho prísť.“ Upokojovala ma babka.
„Ale čo, až vyrastie a už mu budú priestory nášho útočišťa malé, čo potom, kde bude bývať a skrývať sa?“ nedala som pokoj.
„No, nad tým sme rozmýšľali dávno. Asi budeme musieť požiadať o pomoc niekoho, kto žije vysoko v horách, v lesoch, ale aby bol dostatočne prístupný pre nás. Predtým sa to neriešilo, lesní pracovníci vždy postavili drakovi veľkú drevenú búdu, kde prebýval v pokoji, kde bol dostatočne chránený pred nepriazňou počasia, aj keď je dosť otužilý, predsa nie je príjemné spať v zime vonku. Bohužiaľ, z týchto stavieb sa nezachovalo nič, tak som uvažovala nad kamarátom z detstva, Tiborom, ktorý býva na Bielom Kríži, vieš tam hore, sú tam aj diviaky, aj kone občas prechováva, snáď by sa dalo nájsť kúsok miesta pre draka.“ Uvažovala mama nahlas.
„To nie je zlé, Tibor sa mi zdá celkom vhodný na Zasväteného.“ Povedala babka. „Len, aby nemal sklony byť jedným z Nesmrteľných!“
„Snáď nie, on vyzerá byť normálny.“ povedala mama.
„Mali by ste to preskúmať opatrne, najprv tam ísť akože na túru a popri návšteve zaviesť reč na legendu. Podľa reakcie by ste mohli posúdiť, či je možné urobiť z toho Tibora Zasväteného.“ Napadlo ma a môj nápad bol schválený pritakaním všetkých prítomných a Zafír tiež pokýval hlavou na znak súhlasu, hoci nemohol ani tušiť o čom je reč. A potom ňuchal po stole, či je tam ešte niečo na zjedenie. Podala som mu na zem kúsok čerstvého rohlíka a ten ho začal veselo naháňať po kuchyni.
„Dnes musíme všetko v dome prispôsobiť nášmu novému obyvateľovi, aby bol v bezpečí ako on, tak aj naše obydlie. Nemienim prísť o naše sklené ozdoby a porcelánové misky!“ naoko zazrela babka na vyvádzajúceho Zafíra. „Vierka, vezmite ho s Tomášom von a skúste ho prinútiť urobiť potrebu vonku a nezabudnite ho pochváliť, keď sa mu to podarí.“ Zavelila babka a my s Tomášom sme nadšene poslúchli.
Dráčik vonku pobehoval s nadšením, krásne menil farby a všetko ovoniaval s nesmiernym vzrušením z objavovania okolia.
„Vierka, ja som taký magor, nehnevaj sa na mňa,“ objal ma Tomáš a mne bolo pri tom krásne, „v noci mi to všetko došlo, asi mi to dochádza pomaly, zrejme mi niekto stojí na kábli.“
„No, mrzelo ma to, ja ťa chápem, ani mne sa nepáčilo prísť o slobodu, tiež by som radšej študovala, ale snáď sa mi podarí aspoň s odretými ušami dokončiť strednú. Tomino, urobím všetko preto, aby si mohol ísť študovať medicínu!“ uisťovala som ho o svojej láske.
„Nie, Vierka, ja som už čiastočne zmaturoval, ešte ústne skúšky spravím, a podľa všetkého bude dráčik potrebovať moju ochranu rok. Takže pôjdem na prijímačky a keby ma prijali, tak si podám žiadosť o odklad. Nemôžem nechať chrániť Zafíra mamu a babku!“ povedal nekompromisne chlapsky Tomáš, za čo si odo mňa vyslúžil vrelejšie objatie a bozky. Obaja sme pocítili tú známu túžbu, ktorá zmietala našimi telami.
„Ovládaj sa, Vierka, nemysli na také prízemné veci!“ zavelil Tom.
„Ty sa ovládaj,“ capla som ho po zadku a rozbehla som sa za dráčikom, ktorý študoval kmeň starej jablone na dvore a brúsil si na nej pazúriky.
„A ty si čo, malý kocúrik?“ prihovorila som sa mu. Sadol si na trávu a ešte viac zozelenel.
„Úžasné, keby som o ňom nevedel, tak si ho ani nevšimnem!“ zvýskol Tom, „On fakt nie je z diaľky ani vidieť!“
„To je dobre.. zato, ty si viditeľný výrazne,“ podrýpla som na jeho jasno zelené tričko.
„Dobré, že?“ zasmial sa Tom. Milujem, keď sa smeje. Je taký krásny. Povzdychla som si. Asi je koniec našim telesným radovánkam.
„Vierka, Tomáš!“ zavolala na nás mama, „Ideme aj s babkou do práce, tak to tu strážte, asi budeme dlho!“
Pozreli sme sa s Tomášom na seba. V očiach sme mali rovnakú túžbu. Priniesli sme dnu Zafíra, ešte sa trošku motkal, ale zdalo sa, že je unavený.
„Je ešte bábätko, musí ísť zase spinkať.“ Skonštatovala babka a uložila dráčika do jeho postieľky z kabele. „Zároveň mu kúpime väčšie lôžko, tak sa zatiaľ majte.“ Rozlúčili sa o chvíľu bolo počuť, ako auto opúšťa dvor.
Zobudila som sa na zvláštny šramot. Vyskočila som z maminej postele, Tomáš ešte hlboko oddychoval, hrudník sa mu dvíhal v pravidelnom rytme. Tvár toho chlapca vyjadrovala mier a spokojnosť. Usmieval sa zo spánku.
Zafír už opäť cupital po maminej spálni a mal čumáčik nalepený takmer na Tomášovej hlave.
„Poď, malinký, necháme ho, nech sa vyspí,“ zavelila som a Zafír poslušne prekladal pazúrikmi po podlahe. Rovno som ho vyviedla na dvor, aby si spravil svoje. Pršalo, čo ho zaujalo a rozveselilo. Pobehal si, vykonal potrebu a bežal do domu.
„Počkaj, svinka, pozri sa, ako si to tu zašpinil!“ zavolala som ho späť do chodby a handrou som mu poutierala končatiny. Boli ako tučnejšie nohy orla. Také studené pazúriky. „Nemykaj sa, lebo ti tie nechty nalakujem na červeno!“ akoby sa tej hrozby zľakol a pekne držal, kým ho vyutieram.
„Poď, urobím ti mliečko.“ Vošli sme do kuchyne, kde si sadol k stolu a trpezlivo čakal. Fľašu s dojčenským mliekom scucol naraz.
„Parádny chlapec!“ pochválila som ho. Bojovala som s veľkým pokušením vytiahnuť fotoaparát. Ale zdravý rozum mi to zakázal. Čo keby sa tie fotky dostali do nepovolaných rúk! Asi by som ťažko tvrdila, že je to nejaká vydarená japonská hračka. Moje myšlienky prerušilo spokojné odgrgnutie zvieratka.
„Ale no! Nevieš, že to sa nesluší?“ pohladila som tú jeho plešatú hlavičku. „A dúfam, že nebudeš chrliť oheň, ako tie draky v rozprávkach!“
Tomáš sa za chvíľu zobudí, je čas obeda, určite bude hladný. Vytiahla som z mrazničky pizzu, nech sa trochu rozpustí, upečiem ju, keď bude hore. Dráčikovi som postavila drobné kúsky mäsa variť vo vode, ale keď zacítil mäso, olizoval mi ruky.
„Žeby som ti dala trochu surového?“, vytiahla som kúsok mäsa z vody a Zafír ho zjedol s veľkou chuťou a dožadoval sa ďalšieho kúska. „Pomaly, maličký, počkáš si pekne na varené.“
Tomáš spal skoro až do večera, ja som tú pizzu zjedla aj s pomocníkom, ale dala som piecť dve kurčatá. Medzitým sa dráčik opäť uložil do svojho brlohu a nasýtený zaspal.
Aj keď sme s Tomášom posteľ ustlali, mama na ňu fľochla jedným okom. Jej nič neujde. Zapýrila som sa. Vybalila to najväčšie lôžko pre psa, aké mali, vystlané modrou podložkou, mäkučkou ako obláčik.
„Povedala som v predajni, že máme vlkodava“, zasmiala sa mama. „A čo robí náš lietajúci zázrak?“
„Snorí v mojej izbe“, povedala som, s Tomášom sa hrajú na schovávačku, poď sa pozrieť.“
Obe sme sa vybrali do mojej izby. Zafír nás privítal nadšeným skackaním a potom vyhrabal Tomáša spod postele.
„Pred ním sa asi neschovám,“ zahundral Tomáš, naprávajúc si oblečenie, „je rýchlejší ako cvičený pes!“
Dráčik, spokojný so svojím výkonom sa dožadoval ďalšej hry. Drgal do Toma papuľkou a potom aj do nás. Pristali sme s tým, že nech chvíľu počká a rozišli sme sa po dome. Ja som skončila v komore, medzi zaváraninami a zemiakmi, dôkladne ukrytá za vrecom. Asi až tak dôkladne nie, lebo ma našiel ako prvú. Víťazoslávne zamával niečím, čo by mali byť časom krídla a upaľoval hľadať ostatných. Netrvalo mu to dlho a o chvíľu za sebou vliekol mamu aj Tomáša.
„Šikovný chlapec je tento dráčik,“ hladkala som ho na rukách, „ale stačilo, maličký, ty si sa síce vyspal do ružova, ale už je čas, aby sme si oddýchli aj my ostatní!“, zavelila som mu do očí a Zafír sklamane zvesil hlavu. Jeho smútok netrval dlho, keď sme mu predložili plnú misku pečeného kuriatka. Hltal ako opreteky, radosť sa na neho pozerať. Nové lôžko som preniesla k sebe do izbičky a uložila som dráčika spať. Ovoňal si postieľočku, do ktorej sme pridali aj Tomášove tričko z kabele a spokojne sa uložil na spánok. Na rozdiel odo mňa, malý zázrak zaspal takmer okamžite.
Nedalo mi, tak som sa v tichu začínajúcej noci vkradla na povalu. Stiahla som rebrík na chodbe. Šramot asi zobudil mamu, lebo sa hneď objavila pri mne.
„Si zvedavá?“, podpichla.
„Hej, ideš so mnou?“, spýtala som sa a mama prikývla. Ovanul nás nočný chlad a mne na tvári pristála pavučina. Fuj! Oprášila som sa a zažla svetlo. To ožiarilo rozľahlú povalu plnú nepotrebných vecí, starého nábytku, kníh, hračiek. Vyzeralo to presne tak, ako povaly vyzerať majú, keď ukrývajú tajomstvá minulosti.
„Jéj, môj hojdací koník!“, vykríkla som, keď som ho zbadala. V útržkoch pamäte sa mi zjavovala postava mladého muža s koníkom pod pazuchou. Alebo to bolo z nejakého filmu? Ťažko povedať, na detaily z ranného detstva si spomenie máloktorý človek..
Oprášila som koníka a opatrne som si na neho sadla.
„To sme odložili pre tvoju malú Vierku!“, povedala mamka s úškrnom.
„Super, niet nad dlhodobé plánovanie!“, zosadla som zo zaprášenej hračky. Obďaleč bola stará papierová krabica. Otvorila som ju a v nej boli poukladané moje hračky. Aj bábiky s vyšklbanými mihalnicami. Mala blonďavú kučeravú hlávku, modré očká a žiadne šaty. Bola tam aj plastová kačka vyblednutej farby, s ktorou som sa kúpavala ako všetky deti tých rokov.
V rohu povaly bol poukladaný nepotrebný nábytok, medzi ktorým bola aj detská postieľka. Moja.
Konečne sme sa dopátrali k truhlici, kvôli ktorej sme sem prišli. Bola vyrezávaná z dreva a visel na nej hrdzavý zámok. Mama vylovil odkiaľsi kľúčik a po chváli zápasu so starým zámkom sa jej podarilo truhlu pokladov otvoriť.
„Jéj, to je čarovné!“, zvýskla som a mama pritiahla starú lampu, zapojila ju do zásuvky. Svetlo sa rozlialo po okolí a ja som mohla lepšie obdivovať staré písomnosti. Potrhané, rukou písané zväzky. Teda, lúštiť slová starej račanskej slovenčiny bolo namáhavé a tak sme si väčšinu len museli domýšľať. Pomáhali nám početné kresby, znázorňujúce drakov a ľudí, bojovníkov, drak s nepriateľom v papuli a obrovské zubiská, až sa mi nechcelo veriť, že náš dráčik môže dorásť do takej veľkosti. Človek, stínajúci draka mečom, zrejme Nesmrteľný.
„To bude asi trochu nadnesené, aby taký malý tvor mohol tak narásť,“ poznamenala som. „A toto je čo?“
Mama sa skúmavo potrela na kresbu polodraka, poločloveka či jaštera s ľudskou postavou.
„Perchta. Pozri, tu je to aj napísané. Perchta vnorí ruky do človeka, aby za trest vybrala jeho vnútornosti a krutou smrťou trestala bezbožníkov za obžerstvo.“
„Teda, tá by mala dnes roboty!“, zahundrala som nad stredovekým démonom.
„Dobre, ale to je skutočnosť alebo si tak pomenovali nejakého sériového vraha, či zákernú chorobu?“
„Ťažko povedať, o Perchte sa medzi Zasvätenými nikdy nehovorilo.“, snažila sa mi vysvetliť mama. „Vtedy bolo veľa rôznych bájok, božstiev, démonov, toto bude asi jeden z nich.“
Listovali sme opatrne, skúmajúc zachované tajomstvá, ale v podstate sme sa nedozvedeli viac, len to, že draci skutočne strážili poctivo. Nepriateľom nášho kraja nedovolili vyplieniť dedinu, tu bol dokument o hľadaní strateného dieťaťa a drak s dieťaťom v košieľke v papuli. Nezainteresovanému by sa mohlo zdať, že ho ide zjesť, ale my sme už vedeli, že ho drak našiel zatúlané a nesie ho späť do dediny.
„Ty, mami a dá sa na drakovi lietať?“
„Ako lietať?“
„No, že si mu sadneš na chrbát a on ma povozí.“
„Ty tu vidíš také obrázky?“
„Nie, len ma napadlo.“
„Keď to tu nie je, tak asi nedá, Vierka, to by sa asi nikto normálny neudržal, snáď len nejaký kaskadér z filmov, čo skáče po lietadlách a Belmondo.“
„A to je zase kto, ten Belmondo?“
„No, to je francúzsky herec, už teraz starý, ale bol známy tým, že sa v takých scénach nenechal zastupovať kaskadérmi.“
„V tvojej mladosti sa už točili filmy?“, podrýpla som a dostala som zaprášenou publikáciou po hlave.
Stratili sme pojem o čase a mňa pomaly začala drviť zima.
„Ideme spať?“, spýtala som sa.
„Poďme, aj tak už múdrejšie nebudeme. A to odlož naspäť, musíme to opäť zamknúť, nikdy nevieš, aký nenechavec sa sem dostane.“
„Veď keby chcel, si to môže odniesť aj s truhlicou.“, zahundrala som.
„Nie tak ľahko, Vierka, je prikovaná k podlahe.“, ubezpečila ma mama, zamkla poklady a ukryla kľúč do papule hojdacieho koníka. Dobrý úkryt.
Na spánok mi už veľa času nezostalo, pred očami sa mi striedali kresby zo zväzkov a Perchta s krvavým rukami. Bŕŕ´, čo všetko si ľudia nevymyslia!
https://lh3.googleusercontent.com/-oxHI_FAko6U/VIB3sYTBpQI/AAAAAAAAARI/fpWagYP4Ptw/s1000/www.racan.sk-dv-160.jpg
0 comments:
Zverejnenie komentára