Dlho
sme s kamarátmi pili žltý mok
no
azda blíži sa tá chvíľa
či
vari je k nej iba krok
keď
vlákno babieho leta stíši
spev,
hlahol, skok
...
už asi nedopoviem všetko.
Už
asi nedopoviem všetko.
Otázky
obesené v trblietavej rose
zháčia
sa chvíľu
ovinú
križiaka
v jeho
vlastnej sieti
cengnú
na nákovu sluchu
a odletia
v diaľ
v gagotavej
spleti.
...
už asi nedopoviem všetko
Oči,
uši, ústa v mĺkvom ustrnutí
vrásky
obnažené slepým svetlom sviec
či
dážď pomiešaný so slzami detí
vážne
kýva v kúte hlavou kostlivec.
V spoločenstve
nemých
v rubáši
bez kvietkov
vietor
navial na rov
na
rodnú hruď predkov
štyri
krátke vzdychy
keď
nebolo svedkov
len
hviezdy na nebi
odkaz
mŕtvych predkov
...
už asi...
Zo zbierky Alexander Marčan: Zrkadlo
0 komentárov:
Zverejnenie komentára