Druhá postava, ktorá predstavovala nebezpečenstvo pre miestnu lesnú zver, bol poľovník. Všetci ho volali Hajko. Malý, zaguľatený, odkedy sa zrazil so starým Parkinsonom, vďaka sústavnému kmitaniu hlavy do strán, mal oči v nedefinovateľnom roztrasenom uhle k puške guľovnici, ktorú nosil prelomenú cez plece. Samozrejme, zelený klobúk so sojčím pierkom a zelený dlhý hubertus. Traduje sa, že nikdy nič netrafil, okrem jednej mačky na strome, o ktorej tvrdil, že to bol rys. Musím pripomenúť, že ani optická medicína v tomto období nebola dostatočne pružná na to, aby mu poradili zámenu guľovnice za brokovnicu. Mohol trafiť aspoň do dverí. Je zachovaná jedna príhoda, z rokov cca 1963-65, ktorú s veľkým úspechom o ňom rozprával jeho syn Jaro.
Sedia zajace v lese okolo pňa a hrajú karty. Naraz, bác. Starý zajac sa otočí a hovorí: „Rozdávaj, to je iba Hajo.“ Lenže Hajkovi sa od vzrušenia vysypú náboje do trávy a začne ich zbierať. Starý zajac, keď to zbadá, odhodí karty a kričí: „Utekajme, Hajo zbiera kamene!“
Sedia zajace v lese okolo pňa a hrajú karty. Naraz, bác. Starý zajac sa otočí a hovorí: „Rozdávaj, to je iba Hajo.“ Lenže Hajkovi sa od vzrušenia vysypú náboje do trávy a začne ich zbierať. Starý zajac, keď to zbadá, odhodí karty a kričí: „Utekajme, Hajo zbiera kamene!“
Z úvodnej kapitoly knihy Alexandra
Marčana
Začiatky bigbítu na
Kysuciach
0 comments:
Zverejnenie komentára