Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

28.1.22
1
PRÍBEHY A OBRÁZKY. Obrázok osemnásty.
Január roku 2022 pomaly končí. Čas vianočný, rozlúčka so starým a vítanie nového roka, zimné školské prázdniny a dovolenky, to všetko ubehlo akosi veľmi rýchlo. Nastávajúcich sedemnásť februárových dní, od štvrtého v piatok – do dvadsiateho v nedeľu, budú v Pekingu pod olympijskou vlajkou prebiehať zápolenia a súťaže v pätnástich zimných športoch. Olympiáda vždy bola a aj doteraz je prezentácia a oslava najlepších športových výkonov jednotlivcov alebo družstiev. Priaznivci a fanúšikovia si prídu na svoje pri sledovaní súťaží na televíznych obrazovkách.
Aktívnym milovníkom zimných športov počasie v našej lokalite od začiatku tejto zimy až doteraz veľmi neprialo. Striedali sa daždivé a hmlisté dni s veternými, dní s teplotou nad nulou bolo viac ako dní mrazivých. Niekoľko centimetrová snehová prikrývka a ľad sa držia len v oblasti svahov Malých Karpát, nížina je bez snehu. Račianski lyžiari sú odkázaní cestovať za snehom do vyššie položených Tatier alebo Álp a korčuliari využívať umelé plochy zimných štadiónov. Predpovede na tuhšiu zimu nie sú optimistické. Pomaly si zvykáme na „teplé“ zimy opakujúce sa už posledných dvadsať rokov. No nebolo vždy tak.
Zimy minulosti
Archívne záznamy denných teplôt za posledných sto rokov dokazujú a tiež žijúci pamätníci potvrdia, že zimy v oblasti Bratislavy, teda aj priamo v Rači boli studené, s námrazou, ľadom, poriadnymi fujavicami a množstvom snehu počas celého zimného obdobia. Trvali dlho, mnohokrát od polovice novembra do konca marca. Mimoriadne chladné boli zimy hlavne v rokoch prvej svetovej vojny 1914-1918, v druhej polovici dvadsiatych rokoch a zimy druhej svetovej vojny 1939-1945. Päťdesiate až osemdesiate roky minulého storočia v zimnom období ničím nezaostávali. Teploty v rokoch 1956, 1963 a 1964 mnohokrát klesali pod mínus dvadsať až mínus tridsať stupňov a napadalo množstvo snehu.
Život obyvateľov Dolného konca do konca štyridsiatych rokov počas zím bol náročný. Vodovodná sieť do jednotlivých domov sa zavádzala začiatkom rokov päťdesiatych a plynofikácia až o nejaké roky neskôr. Dovtedy zdrojom pitnej vody boli točky a studne na ulici, kúrilo sa drevom a uhlím. Aj v tej najtuhšej zime, keď okolo studní boli hrubé vrstvy ľadu a všetko zamrznuté bolo treba vodu zo studne naťahať do vedier a doniesť do domu. Ak išlo o vodu na pitie a varenie, to sa dalo, ale pri väčšom množstve na umývanie, pranie, pre statok a ostatné činnosti, nanosenie vody vyžadovalo v silných mrazoch poriadny výkon a výdrž. Varenie a vykurovanie plynom sa na Dolnom konci v domácnostiach zaviedlo najskôr okolo roku 1955. Dovtedy jediným zdrojom tepla boli klasické sporáky a pece. Ich vymetanie, čiže čistenie od sadzí, vynášanie popola, nanosenie dreva a uhlia do domu a udržiavanie ohňa spolu s donáškou vody boli povinnosti chlapské, Ak však chlapa v dome nebolo, tieto práce robili ženy. Nemali na výber. Jedlo a teplo bolo treba zabezpečiť.
Za zimných rán sa robota začínala veľmi zavčasu, ešte za tmy než sa v dome zakúrilo. Predovšetkým, ak napadol v noci sneh, bolo treba poodmetať a urobiť priechody do hospodárskych stavísk dvora k dobytku, hydine a zabezpečiť jej ranné kŕmenie. Tiež urobiť prístupy k záchodu a hnojisku a šopám s drevom a uhlím. Potom odhrnúť sneh po celej dĺžke dvora až na ulicu a uvoľniť dostatočne široký chodník po celej šírke svojho domu a dvora. Ak bolo náľadie, všetko sa muselo posypať proti kĺzaniu. Používal sa popol z pecí a piesok. Žiadna soľ. Až potom nasledovali roboty okolo domácnosti. Či a akým zábavám sa ľudia venovali vonku na snehu a ľade nie je mi známe.

Zimné radovánky na Dolnom konci v rokoch 1950-1985
Narodila som sa štyri roky po skončení druhej svetovej vojny a moje spomienky začínajú rokom 1953. V tom čase zimy boli poriadne. V každom dome vonku pri dverách boli opreté lopaty a metly na odhŕňanie snehu a neodmysliteľný dopravný prostriedok – sánky. Tie sa používali celú zimu na prepravu všetkého. Hlavne na vozenie detí, aj tých najmenších. V množstve snehu bol detský kočík nepoužiteľný. Dieťa zabalené v perinke ovinuté vlniačikom sa vsunulo do „fusaka“, čiže kožušinového vaku, uložilo sa na sánky s operadlom. Bolo to ideálne riešenie.
Sánkovanie. Samostatné sánkovanie detí bolo v zime dennou zábavou od ich štyroch-piatich rokov. Sánkovalo sa na dvoroch, ak mali hoci len malý spád, na každom briežku a staršie deti vybiehali so sánkami na neďaleké kopčeky za domami. Sánkovačky na cestách medzi vinohradmi – na Zlatej nohe a Sekerskej ceste, to už bolo niečo. Výšľap so sánkami do kopca na vrch a potom rýchla jazda dolu, opakovane až do úmoru a úplnej tmy. Domov sa chodilo s červenými lícami a omrznutými rukami, s nánosmi snehu na oblečení. Po večeri sa chodili sánkovať s deťmi aj dospeláci. Sánkovacia dráha bola ulica Pri vinohradoch od Kaplnky svätej Anny, až na jej samý koniec po výpadovku na Jur. Dospeláci mali deti usadené sánkach medzi sebou, prvý dospelý držal predchádzajúce sánky. Tak sa vytvoril reťazec aj osem sánok za sebou. Na ulici bol ušliapaný tvrdý čistý sneh bez akejkoľvek posýpky, hore pri kaplnke sa sánkový reťazec pomaly rozbiehal a potom naberal plnú rýchlosť až dolu na výpadovku. To bola sánkovačka. Len musím podotknúť, že v tom období vo večerných hodinách tam neprešlo ani jediné auto. Príčina – autá ľudia nemali, ak, tak len pár jednotlivcov.


Šmykľavky a guľovačky. Na uliciach po neposypaných okrajoch chodníkov boli úmyselne vykĺzané „šmykľavky“. Niektoré boli dlhé aj štyri až päť metrov. Tie deti permanentne využívali. Nasledovali za sebou a tak z jednej sa naskakovalo na druhú. Popri kĺzaní prebiehali poriadne guľovačky. Chlapci, dievčatá, to bolo jedno. Sneh nikomu nevadil, aj keď mu snehová guľa padla za golier kabáta alebo mu pristála rovno na tvári.
Korčuľovanie. Na začiatku zimy všetky deti netrpezlivo čakali, kedy zamrznú prírodné vodné plochy. Tým malým stačili malé kúsky ľadu, no tí starší chodili testovať rybníky, kedy ich hrúbka ľadu udrží a neprelomí sa pod nimi. Zamrznutý rybník bol celú zimu pre chlapcov svedkom neustálych hokejových zápasov, pre ostatných miestom, kde trávili celé hodiny učením sa a zdokonaľovaním sa v korčuliarskom športe. Bolo to pod holým nebom, či svietilo slnko, padal sneh, fúkal vietor, silno mrzlo. Všetko jedno. Vždy tu bolo rušno až do tmy. Podmienky boli tvrdé. Na rybník bolo treba kus šliapať až pod železničnú trať. Prezúvalo sa v stoji, sadnúť sa dalo len na zamrznutú zem. Oblečenie bolo jednoduché, svetre, prípadne kacabajky, žiadne koratexové a otepľovacie súpravy. Aj korčule veľmi jednoduché, až v šesťdesiatych rokoch chlapci mali korčule „kanady“ a dievčatá biele krasokorčuliarky. Nikomu to však nevadilo a zima nikomu nezmenšovala radosť z pohybu na ľade.

Lyžovanie. Dolnokončanskí chlapci pokusy o prvé lyžiarske výkony chodili skúšať do hôr na linaje (voľné pásy medzi stromami)  a až neskôr na Slalomku a Cvičnú lúku. Mnohí sa stali aj členmi lyžiarskeho klubu, ktorý tu pôsobil, staral sa o zjazdovku a obhospodaroval aj jednoduchý vlek.

Bolo to nádherné obdobie:
- snehuliakov postavených v každom dvore, s kýbľom na hlave a metlou namiesto ruky
- klzísk vytvorených na dvore alebo akejkoľvek voľnej ploche
- ľadových cencúľov visiacich zo striech
- zasnežených nízkych vinohradníckych domov so zamrznutými okennými sklami
- veľkých závejov snehu, ktoré ak boli na tienistej strane dvora sa pomaly topili ešte v apríli
- kedy sa školský dvor medzi ZDŠ Čachtická a cintorínom premenil na veľké klzisko a hodiny telocviku boli hodinami korčuľovania.
Bolo to obdobie zím, ktoré umožňovali všetkým stráviť veľmi veľa času vonku na zdravom vzduchu a aktívne realizovať tieto športy len s minimálnymi finančnými požiadavkami.
Žiaľ, dnes je to už len pomaly zabudnutá minulosť.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
január 2022


1 komentárov: