Začiatkom školského
roka 1962 prišiel do našej triedy V.B v Rači na Čachtickej ulici elegantný pán
a spýtal sa: „Hrá niekto z vás šachy?“
Zdvihol som ruku.
Pán sa spýtal: „Ako
dlho hráš? A kde?”
Odpovedal som, že asi tak
tri roky a doma. S otcom, strýkom, bratmi.
Pán kývol hlavou a povedal:
„Príď večer o šiestej do kultúrneho domu, ak máš záujem o klub.”
„Príď večer o šiestej do kultúrneho domu, ak máš záujem o klub.”
Spýtal som sa: „Môžem
vziať aj bratov?”
Pán povedal, že samozrejme:
„Hľadám nových hráčov do školskej ligy. Čím viac nás bude, tým máme väčšie šance bodovať.”
„Hľadám nových hráčov do školskej ligy. Čím viac nás bude, tým máme väčšie šance bodovať.”
Večer v podkrovnej
miestnosti bývalého nemeckého kultúrneho domu bolo plno hráčov všetkých možných
tried až po deviatu. Absentovali len zástupcovia prvákov.
Pán Fecko sa pozrel na
mojich bratov-dvojičky, potom na svojho kolegu, spolutrénera pána Lednára a
spýtal sa: „Vy dvaja už chodíte do školy? Lebo turnaje môžu hrať iba školáci.”
Povedal som, že sú
čerství prváci.
„Tak ich vyskúšame,”
usmial sa pán Fecko a zavolal bratov Gľondovcov, Jána a Michala, ktorí boli v
tom čase majstrami na škole. Michal bol v tom čase už deviatak.
Obidva zápasy netrvali
príliš dlho. Skončili víťazstvom prvákov Romana a Teodora. Pán Fecko si šúchal
ruky: „S touto zostavou porazíme celú Bratislavu. Ale najprv si dáme hodiny
teórie.”
Priniesol niekoľko kníh
od základov až po zložité partie. Pamätám si ako prvú Teorie moderního šachu,
autor Luděk Pachman.
Teóriu sme nepoznali
vôbec, hrali sme, ako nás strýko Vlado naučil zopár trikov, pomerne rýchlo sme
ho prekonali a neustálym hraním sme vypracovávali rôzne vlastné postupy.
 |
| Ladislav Fecko |
Netrvalo dlho a
prihlásil nás do turnajov. Račiansky šachový klub bol pod jeho vedením v spolupráci
s druhým trénerom pánom Lednárom na špičke medzi bratislavskými základnými
školami. Naučil nás aj to, ako a kedy skladať pozície hráčov v mužstve, aby slabší boli nasadení voči
silnejším súperom a naopak, lebo ako dobrý znalec všetkých hráčov v Bratislave
vyrátal dopredu šance, takže výsledky zápasov potom ukázali, ako dobre to
zrátal. Brali sme ceny v turnajoch, ktoré sa často konali vo vtedajšom
Pionierskom, pôvodne (i dnes)
Grasalkovičovom paláci, rad za radom. Odmenou nám pravidelne boli šachové
publikácie, takže už sme si nemuseli od neho požičiavať knihy.
Niekedy v roku 1964
zorganizoval spolu s ďalšími, jemu podobnými bratislavskými nadšencami,
simultánku s medzinárodným veľmajstrom Salomonom Flohrom. Hralo sa vtedy, ak sa
dobre pamätám, v našom kulturáku. Bolo nás tam z celej Bratislavy vyše tridsať
vyberaných hráčov, všetko žiaci základných škôl. Postupne odpadávali, niektorí
rýchlo, iní sa držali, ale nakoniec podľahli. Až na jedného.
 |
| Salo Flohr a Milan Žitný |
Veľmajster Flohr bol známy mimoriadnym pokojom, vyrovnanosťou, jemným vtipom, žiadne emócie a jeho hry vyzerali presne ako on. Pritom mal
na svetových turnajoch také šachové esá ako Botvinnik, Aľjechin, Capablanca…
Ten posledný hráč,
ktorý mu nepodľahol, bol môj brat Roman. My ostatní porazení sme sa zhromaždili
s istým odstupom okolo jeho šachovnice a pozorovali vývoj. V jednom momente
bolo jasné, že hra nemá pokračovanie. Bola to jednoznačná remíza. A Flohr to aj
Romanovi povedal a ponúkol mu ju. Ten nijako nereagoval, len hľadel ďalej na
šachovnicu. Flohr zostal pokojný, nedal najavo, že by zaťatosť protihráča
zaregistroval. Stál a čakal. A Roman len hľadel do šachovnice. Pán Fecko
podišiel ku mne a ticho mi povedal: „On nerád prehráva, to vieme, ale vysvetli
mu, že remíza je veľký úspech.”
Podišiel som k bratovi
a potichu som mu povedal, že nech to nenaťahuje, každý vidí, že je to remíza a
on jediný zostal neporazený. Roman na mňa ani nepozrel. Odstúpil som a pozrel
na trénera. Vtedy sa pán Fecko k nemu naklonil a čosi mu pošepol. Nato brat zdvihol hlavu. Veľmajster
zachytil jeho pohľad, natiahol k nemu ruku a druhou urobil mierne gesto, akože
mu ponúka remízu, lebo na viac nemá. Vtedy Roman váhavo prikývol, prijal podanú
ruku a vstal. Aj keď sa stal hrdinom turnaja, bol zamračený, nespokojný,
lebo iné než výhru nechcel. Takí sme boli, zvyknutí na víťazstvá, a bolo jedno,
nad kým, veľmajster-neveľmajster.
Šiel som za trénerom a spýtal som sa:
„Čo ste mu také kúzelné povedali, že to prijal?”
„Čo ste mu také kúzelné povedali, že to prijal?”
Pán Fecko povedal: „Pošepol som mu: Roman, v roku 1936 na turnaji by si skončil pred Capablancom, lebo tak
ako tu všetci ostatní s Flohrom prehral,
ani tú remízu neuhral.”
Spýtal som sa: „To
naozaj?”
Pán Fecko sa usmial a
pokrčil plecami: „A záleží na tom?”
Mal pravdu. Hlavne, že
psychológia fungovala…
Milan
Žitný
0 komentárov:
Zverejnenie komentára