Dobroslava Luknárová: PODVEČERNÉ ZAMYSLENIE

Vždy sa poteším, keď mi vnuk pošle zopár aktuálnych fotografií z miest, kde sa práve nachádza. Aj keď sú vzdialené od Rače, napr. táto by sa hodila aj k nej... A tak sa „virtuálne“ túlam a nechávam voľne bežať svoje myšlienky. Často sú v spomienkovom duchu, ale prežiarené, ako práve tieto:

 

Milujem chvíle, keď sa slnko mení
na vesmírny pomaranč
A guľká sa v plnom jase
po vzdialenom obzore –

 

čakám na jeho podvečerné finále –

 

na oranžové škvrnky, šmuhy, čiary,
roztrúsené po širokánskom priestore
Najprv sa až hmotne po zemi stelú
a potom po oblakoch, na oblohe...

 

Zdá sa mi, že jeho lúče
už-už len tak chytím do dlaní,
priam ich cítim ako bozky letkom –
mäkko ma šimrú po tvári...

 

Koľko len chvíľ mi pripomenú!

 

Návraty domov ešte pred večerou
Ustatý odpočinok po robote v záhrade
Pokojné vlny mora – ich chladivé hladkanie

 

Ale aj šuchot lyží a červené iskričky na snehu
Klepot kolies vlaku a klaviatúru
mihajúcich sa konárov stromov za oknom –
len tušenú podvečernú ouvertúru

 

Milujem hru slnečných lúčov a dlhých tieňov,
keď z minúty na minútu rastú tmavé chápadlá –
hľa, noc sa vynára spod obzoru
a svoj brokátový plášť s gráciu rozkladá ...

 

Zopne ho iba brošňou usmievavej luny,
alebo tenulinkým kosákom polmesiaca?

 

Ach, ako je staré toto vesmírne divadlo?!

 

Kto a kedy ho udivene vníma ako ja?
Kedy a kde bolo fatálnym mystériom?
A kedy, a kde, a pre koho len detskou hrou,
vkrádajúcou sa nenápadne do srdca?

 

Milujem čarovné chvíle, keď slnko vstáva
aj keď si líha za linku obzoru
Svojou krásou aj teplom sa mi prihovára
A tak s pokorou, vďakou, údivom v mysli

 

čerpám jeho neutíchajúcu životnú energiu.

 

D. L., marec 2024

 

Foto: Viliam Betecha