ZA LADISLAVOM FECKOM

Rozlúčkový list smútiacej rodiny.

Zosnulý Ladislav Fecko sa narodil 24. januára 1928 v Čečejovciach v rodine učiteľa. Mal päť súrodencov, dospelosti sa dožili štyria, malý Ďoďko zomrel ako malé dieťa. Staroby sa okrem neho dožili traja – Martuška (Ďuďa), jediná sestra, ktorú mali všetci bratia veľmi radi, Ivan a Tončo. Brat Andy zomrel mladý, počas vojenskej služby.

Laco, ako ho všetci volali, bol od mlada veľmi priateľský, veselý, pozitívny človek. Vedel prekonať všetky ťažkosti, čo mu život priniesol. Vďaka tomuto životnému prístupu sa dožil krásneho vysokého veku, 96 rokov.

Od mladi hrával šachy. Bol bystrý a tak vedel vyhrať aj nad mnohými dospelými. Od 60. rokov minulého storočia viedol v Rači šachový klub. Pod jeho vedením v spolupráci s druhým trénerom pánom Lednárom sa račianski žiaci vypracovali na špičku medzi bratislavskými základnými školami. V roku 1964 s ďalšími bratislavskými nadšencami zorganizoval simultánku s medzinárodným veľmajstrom Salomonom Flohrom.

Detstvo a mladosť prežil v Čečejovciach, Veľkom Šariši a v Prešove.

Keďže sa dobre učil a vedel technicky rozmýšľať, po maturite na Prvom štátnom gymnáziu v Prešove, išiel študovať na vysokú školu stavebnú do Bratislavy. Po jej úspešnom absolvovaní tam zostal pracovať ako asistent.

V tom období sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Olinkou. Po krátkom, ale intenzívnom chodení, si po polročnej známosti povedali v roku 1955 svoje ÁNO a tak začal jeho manželský život u svokrovcov v Rači, v rodinnom dome.

Tu sa im narodili dve deti, Ľubomír a Iveta. Obaja išli v otcových šľapajach, stali sa z nich stavári – vodári. Ľubomír však vo veku 45 rokov podľahol ťažkej chorobe, a tak im s manželkou Olinkou zostala iba dcéra Iveta.

S manželkou Olinkou mali tri vnučky. Ninušku a Evičku od syna Ľubomíra a Kristínku od dcéry Ivety. V roku 2011 sa stali prastarých rodičmi, na čo boli veľmi hrdí. Pravnúčik Timotejko im do konca života robil veľkú radosť.

Po práci asistenta na vysokej škole u profesora Wünscha sa mu zapáčila práca výskumného pracovníka na Ústave stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied, kde pôsobil dlhé roky ako vedecký pracovník, expert na statické problémy nosných konštrukcií. Táto práca ho veľmi bavila, rád vymýšľal rôzne technické zlepšováky, nič preňho nebolo nemožné. Vedel vyriešiť každý technický problém. Už počas tohto obdobia zužitkoval svoj možno aj geneticky daný pedagogický talent ako externý pracovník na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach, na Katedre nosných konštrukcií a zakladania. Vo svojich prednáškach pre študentov a doktorandov využíval aj svoje celoživotné poznatky z praxe.

Po získaní profesúry na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach sa stal jej pracovníkom. Zastával viaceré funkcie, napríklad vedúceho katedry, prodekana pre vedu a výskum, bol členom Vedeckej rady Stavebnej fakulty a viacerých komisií – normotvorných, štátnicových, habilitačných, inauguračných. Bol činný aj po odchode do dôchodku. Nikdy neodmietol byť oponentom diplomových, doktorandských a habilitačných prác. Aj vďaka tomu si udržiaval zdravé myslenie až do konca svojho dlhého a činorodého života. Práca so študentmi ho veľmi bavila a napĺňala. Počas svojej pedagogickej činnosti vychoval množstvo inžinierov a doktorandov, s mnohými udržiaval do konca svojho života odborný aj priateľský kontakt.

V marci 2018 ho, po mozgovej príhode, navždy opustila jeho manželka Olinka, s ktorou prežili takmer 63 spoločných rokov. Ich vzťah plný úcty by mal byť všetkým príkladom.

Ani tento osud ho nezlomil a pri svojej vždy optimistickej povahe sa dokázal aj s týmto popasovať a naučil sa žiť bez manželky. Bol sebestačný do leta 2023. No postupne ho začalo zdravie zrádzať a v novembri 2023 bol po zlyhávaní srdiečka prvýkrát hospitalizovaný. Počas posledných troch mesiacov sa oňho starala dcéra Iveta s pomocou ostatných členov rodiny. Tak mu bolo dopriate žiť medzi svojimi blízkymi až do konca života.

Druhého februára ho hospitalizovali poslednýkrát. Jeho telo už nezvládlo posledný zdravotný problém, infarkt myokardu a dňa 7. februára 2024, v nemocnici na Kramároch, tíško zaspal. Odišiel medzi svojich blízkych, manželku, syna, rodičov, svokrovcov, súrodencov, priateľov a veríme, že je mu tam s nimi dobre.

Česť jeho pamiatke.
Odpočívaj v pokoji.

Smútiaca rodina
streda 14. február 2024