Eva Stanová, rod. Luknárová: Náš otec, naša rodina

Sedím za stolom môjho otca Jána, pri ktorom som ho často videla sedávať. Ako dieťa, keď pracoval, ako žiačka, keď sa mi snažil pomáhať s učením a tiež, keď sa hodiny učil cudzie jazyky. Jednoducho vždy bol na tomto mieste, keď sa staral o svoju ženu Filku, syna Juraja a dcéru Evu, študoval, alebo objavoval informácie o našich predkoch.

Najlepšie ho charakterizujú slová môjho brata Juraja:

Bol človek ktorý zásadne ovplyvnil životy mnohých z nás. Nielenže veril v Boha, ale aj podľa kresťanských zásad žil, a to bez akýchkoľvek kompromisov, ktoré by mu pravdepodobne uľahčili jeho profesionálnu kariéru. Týmto svojím spôsobom konania je pre nás príkladom a inšpiráciou.

Za svojím stolom presedel hodiny, ktorých hodnotu možno chápeme až teraz, keď už nie je medzi nami. Keď čítame riadky, ktoré nám zanechal o svojom živote, živote svojej rodiny i rodiny našej mamy. Boli hodiny, ktoré nám ako rodine chýbal. No tento čas, ktorý skrátil nám, bol prínosom pre iné rodiny. Najprv pre tie, ktoré navštevovali kiná, o ktorých prevádzku sa ako vedúci technického oddelenia s veľkým nasadením staral a potom neskôr rodiny, ktoré túžili poznať svojich predkov.

Päťročný Janko s mamou Annou a bratom Bohuškom pred rodným domom (1934)

Milý Janko, znamenal si veľa pre nás deti, najbližšiu rodinu, priateľov, ale i pre mnohých Račanov i priateľov. Svedčia o tom nielen slová vďaky, ale i ocenenie Račianskym srdcom.

Súhlasím s poznaním môjho brata, ktorý v poslednej rozlúčke povedal: Neviem o nikom, s kým by mal otec zlé vzťahy. Vďačil za to svojej kamarátskej povahe a ochote pomôcť každému, kto o to prejavil záujem.

Keď tak spomínam a pozerám na jeho život, na všetko jeho konanie i úsilie, ktoré vynaložil, najvýstižnejšie to vyjadruje slovo RODINA. Veľmi si vážil, do akej rodiny sa v roku 1929 narodil. Vždy miloval a ctil si svojich rodičov Jána a Annu a do posledných chvíľ svojho života im bol vďačný za to, že pre neho i jeho súrodencov Viktorku, Bohumila, Zdenku a Lýdiu vytvorili prostredie lásky a porozumenia. O svojich rodičoch spomínal: Obaja boli charakterní a zodpovední ľudia, formovaní fabrickým prostredím a otec i pôsobením v dvoch armádach. Preto v našej rodine panovala rozvážnosť a harmónia. Nevyskytovali sa žiadne hádky, nepoužívali sa žiadne hrubé slová a pod. Hoci rodičia nemali možnosť sa vzdelávať, urobili maximum, aby sme sa mohli vzdelávať my, ich deti.

Janko s mladším bratom Bohušom (v podrepe) ako skauti (asi 1946)

A lásky a porozumenia bolo naozaj treba veľa!

Doba bola ťažká. Tak ako skoro každá rodina tej doby sa i jeho rodina borila hlavne s chudobou. Ťažko pracovali nielen rodičia, ale i deti, aby mali teplo, čo jesť, čo si obliecť. Boli to ťažké časy, hovorieval. Niekedy to bolo pre našu generáciu až ťažké počúvať. Na druhej strane som si pri našich diskusiách uvedomila, že práve toto prostredie lásky, ale i ťažkostí, vyformovalo z neho človeka, ktorým bol a tiež získal vzácny dar. Túžbu po vzdelaní, aby mohol žiť lepšie a aby raz jeho deti vyrastali v láskavej rodine a mohli študovať.

A to nebola ľahká cesta

Nielen jeho, ale i celú rodinu naplnenie tejto túžby stálo veľa odriekania, ktoré na druhej strane Boh odmenil tým, že už ako 10-ročný chlapec mohol svojimi vedomosťami pomáhať rodičom a neskôr aj finančne do rodiny prispievať. A napriek všetkým ťažkostiam, ktoré so štúdiom súviseli, nové poznanie, ktoré získaval, ho tešilo. Často s úsmevom a s iskričkami v očiach spomínal, ako utekal s maturitným vysvedčením za svojou babkou Terezkou, jeho veľkou podporovateľkou v štúdiu. A potom pretieklo ešte viac ako 10 rokov, kým ukončil najdôležitejšie štúdiá. Popri štúdiu nemal veľa času na seba a ani zábavu, aby spoznal správne dievča, veď už bol čas. No tak ako mnohokrát v jeho živote, Boh mu ukázal, ako ho má rád.

Svoju lásku už roky poznal

Tú malú Filku, ktorá bola spolužiačkou jeho sestry Zdenky. Všetci ju takto volali, čo si spomínam od najútlejšieho detstva. Až neskôr, keď zaradili jej meno do kalendára, sme sa dozvedeli, že sa naša mama volá Filoména.

A práve táto Filoména, nielenže rozbúšila otcovo srdce rýchlejšie ako ktorákoľvek iná žena, ale spĺňala i otcove charakterové požiadavky ako človek. Bola nielen jeho ženou, ktorú miloval, ale i priateľkou a spolupútničkou do posledných dní jej života.

So svojou manželkou Filkou (1961)

Práve tieto Vianoce, prvé bez obidvoch rodičov, som si čítala listy, ktoré si písali keď bol otec 8 mesiacov v USA. Bolo to v prvých rokoch ich manželstva. Až cez listy som pochopila ich lásku. Lásku, ktorá pre mňa ako dieťa znamenala slovo harmónia, neskôr znamenala, že sa vedia aj pohádať kvôli kvetom a nám deťom. V posledných rokoch maminho života ich láska znamenala pre mňa spoločné znášanie utrpenia. A za tým všetkým ako vyplynulo z ich listov sa skrývala láska muža, ktorý túžil, aby jeho žena bola šťastná a úprimne hovorili spolu o všetkom. Tiež sa mi veľmi páčila jeho sila, ktorou dokázal zastaviť emócie, ktoré niekedy my ženy prežívame viac, ako je na prospech veci.

Na druhej strane mama bola pre otca, ale i pre nás deti, človekom, ktorý nám vo všetkom pomáhal a obetoval nám množstvo času svojou starostlivosťou. Najlepšie ju vystihujú slová, ktoré napísal môj brat, keď sme s ňou lúčili: Mama bola skvelou matkou, výbornou manželkou, sestrou pripravenou vždy poradiť a pomôcť a priateľkou, ktorá do vzťahu dávala všetko. Napriek svojej ťažkej chorobe, dokázala žiť plnohodnotný život, a to vďaka svojej obrovskej vnútornej sile, s ktorou som sa zatiaľ u nikoho iného nestretol.

Bola tu vždy pre nás a pre neho

Bez nej by otec nebol mohol dosiahnuť to, čo dosiahol. Mamine gazdinkovské schopnosti sme ocenili nielen my doma, ale i mnohí priatelia a otcovi kolegovia, ktorí sa k nám radi vracali. Podporovala ho svojou pracovitosťou, nadšením pre záhradu a tvorivosťou, vďaka ktorej sme ako rodina nielen ušetrili peniaze, ale i zarobili. Pamätám si, ako sa nám jeden rok podarilo za peniaze, ktoré sme dostali za jahody vo výkupe, ísť na dovolenku do Juhoslávie. Spolu uskutočnili aj otcove cestovateľské sny cestu do Grécka v roku 1977 a v roku 1979 do Španielska, čo sa vtedy zdalo skoro až nemožné. A to vďaka maminej skromnosti, otcovmu premyslenému plánovaniu, ako i príjemnej spoločnosti tiet a šoférskym zručnostiam ujov.

Naša mama Filoména sa dožila krásneho veku, splnilo sa jej niekoľko snov, o ktorých sme si na začiatku choroby mysleli, že sú neuskutočniteľné. Najväčším snom bolo narodenie vnúčat. Každá minúta strávená s nimi jej dodávala veľa energie a chuti do života. Energiu čerpala aj od rodiny a priateľov.

Jeden bratov kamarát o nej povedal: Vieš, Juraj, keď som čítal knihy o hrdinoch, Meresievoch a jemu podobných, nikdy som si nevedel predstaviť, čo to hrdina je. Až pri nej som to zažil naozaj. Ona je a bude pre mňa skutočný hrdina.

Až teraz prichádza pochopenie, ako nás svojím životom učili naši rodičia prijať nielen lásku, ale i utrpenie. Žiť svoj život naplno aj v ťažkých chvíľach. Otec, keď rozprával svoje ťažké zážitky z detstva a mama, keď žila svoj život naplno a s radosťou počas dlhoročnej choroby. Naplnili svojím manželstvom to, čo Panna Mária zjavila deťom v poslednom zjavení svätej rodiny vo Fatime v roku 1917. Vytvorili ste rodinu, v ktorej muž podľa vzoru sv. Jozefa načúval Bohu, ako sa starať o svoju manželku a deti, a žena podľa vzoru Panny Márie mu bola vernou a poslušnou pomocníčkou.

Získali sme veľa, i keď sme neboli ideálna rodina

Je veľa spomienok a zážitkov, o ktorých by sa dalo písať. Možno by ich bolo aj na knihu. Všetky však spájali hodnoty ako láska, radosť, pokoj, objavovanie nových miest a poznania z nášho cestovania, ale tiež i každodenné povinnosti: práca v záhrade, upratovanie, varenie, ako i nie vždy obľúbené otcove zásady obed o 12. hodine a večera o 17. hodine, ktorých hodnotu chápeme až teraz.

Z cestovateľských zážitkov spomenieme jeden, dovolenku na Balatone. Nebola to len taká klasická dovolenka. Oco pre nás vybavil bývanie priamo v kine. Malo to svoje výhody. Nielenže sme si užívali dobrodružstvo z netradičného bývania, tiež sme mohli každý večer chodiť do kina. Zažili sme tiež údiv zo vstupu do vody, keď sme kráčali možno aj kilometer, aby sme si zaplávali. Prekvapil nás i plážový šach, ktorého figúrky boli skoro rovnako veľké ako my. Samozrejmosťou, tak ako na každej dovolenke, bola jedna ochutnávka miestnych špecialít v reštaurácii. Pochutili sme si na rybách v Hévíze. Otec bol milovníkom dobrého jedla, vína a pekného prostredia. Vždy, keď mal príležitosť a nenarušilo to náš rodinný rozpočet, nás rád zobral do dobrej reštaurácie. Chcel, aby sme spoznali krásy života.

Súhlasím s mojím bratom, ktorý povedal: Nesmierne si vážim, že takto kamarátsky pristupoval aj k nám deťom. Prežili sme spolu krásne chvíle a mali sme výborný kamarátsky vzťah so všetkým, čo k takémuto vzťahu patrí. Za takýto príkladný život si zaslúžiš v nebi čestné miesto.

Nie slovami, ale svojím životom nás učil pravde, čestnosti, pracovitosti, ochote počúvať. Nielen počúvaním, ale i praktickou pomocou nám pomáhal zvládať náročné situácie v našich životoch. Nie so všetkým, čo sme žili, súhlasil, no ako správny otec akceptoval, že sme dospelí a máme právo na omyly. Nechával nám slobodnú vôľu na naše chyby a pády, i keď by nás pred nimi najradšej ochránil.

Nie všetko, čo sme s naším otcom žili...

... sme možno pochopili hneď. Niekedy to boli dlhé diskusie, kým sme prišli k poznaniu, že jediné, na čom záleží, je láska, ktorá má nie vždy láskavú podobu, ale i zásady a princípy, ktoré nás ochránia od nepríjemných skúseností, či zbytočnej bolesti.

Až posledné roky jeho života, kedy mal oveľa viac času diskutovať a naučili sme sa spolu modliť modlitbu Večeradla za víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie, osvetlili a priniesli poznanie do situácii nášho života. Niekedy to boli aj veľmi búrlivé diskusie, kým sme pochopili, že máme rovnaký názor, akurát sa každý pozeráme na vec z iného uhľa pohľadu a optikou svojej generácie.

Dodnes čerpáme z jeho životnej múdrosti, ktorú nám zanechal. Veľa a rád čítal a často citoval svojho najobľúbenejšieho autora Charlesa Dickensa, ktorý jeho život výrazne ovplyvnil. Vždy, keď rozprával o knihe David Copperfield či Malá Dorritka, mal slzy v očiach. Áno, aj toto bol náš otec. Bol muž, ktorý mal svoje kresťanské zásady, múdrosť, pevnú, ale zároveň láskavú výchovu. Ako správny technik v Kinotechnike mal rád filmy cestovateľské i vedecké, ktoré až do posledných dní jeho života rozširovali jeho poznanie. Svoju citlivosť a nežnosť dával vždy najavo slzami v očiach, keď pozeral rozprávky, či romantické filmy, ale tiež i vtedy, keď pri rozhovore otočil svoju dlaň, aby sme tú svoju vložili do jeho. V Tebe, milý oci, sme získali nielen poznanie, ktoré si objavil a svojimi skúsenosťami preveril, ale i dedičstvo našich predkov.

Spomínam si, ako si do posledných dní svojho života sedel za svojím stolom. Učil si sa aj po 80-tke platiť účty cez internetbanking, či komunikovať cez internet s priateľmi z rôznych kútov Slovenska, či sveta.

Hovoril o sebe, že ho Boh má rád

Vo svojich spomienkach si nám zanechal odkaz: Na ceste za mojimi snami, stretol som mnoho dobrých ľudí, ktorí mi nielen radili, ale aj hlavne pomáhali nájsť správny smer a riešiť problémy. Mal som šťastie, že sa mi podarilo splniť moje sny ďaleko viac, ako som si vedel predstaviť.

Milý Janko, Janíčko, otec náš

Sme radi, že sme spolu s tebou mohli kráčať životom. Ďakujeme Ti za to, že i keď už nie si s nami, zanechal si nám svoju kresťanskú vieru, múdrosť a lásku. Prosíme Ťa, aby si na nás tam zhora dával pozor a pomáhal nám v tých ťažkých chvíľach, ktoré nás tu ešte čakajú, tak, ako si to robil celý svoj život. My Ti za to sľubujeme, že budeš navždy v našich srdciach a mysliach.

Neboli by sme však tou rodinou, ktorou sme boli, keby nám nepomáhali a nepodporovali nás naši najbližší. Babky a dedkovia. Tvoj brat Bohuš, ktorý bol naším druhým otcom. Bol tu vždy pre nás, keď Ty si nemohol. Rovnako i mamina sestra Anka, ktorá bola jej pomocníčkou, keď Ty si pracoval a bol na cestách. Ako i naši ďalší ujovia a tety, ktorí nám pomáhali každý svojím časom a talentom. Ďakujeme Vám, že ste tu boli pre nás!

Eva Stanová, rodená Luknárová

Juraj Luknár