Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

23.11.21
0
Uplynulo už 55 rokov odvtedy, čo sa stala najhoršia letecká tragédia v Československu. Dňa 24. novembra 1966 po zotmení, v zlom počasí, bulharské štvormotorové lietadlo typu IL-18 narazilo 8 km od letiska pri Ivanke do svahu Sakrakopca v Malých Karpatoch na hranici katastrov Vajnor a Jura pri Bratislave. Zahynulo všetkých 74 cestujúcich a 8 členov posádky. Príčiny tejto hroznej tragédie sa nepodarilo dostatočne vysvetliť.
Let
Let LZ101 na pravidelnej linke Sofia – Budapešť – Praha – Berlín nemal šťastie na dobré počasie. Po medzipristátí v Budapešti Iľjušin zamieril k Prahe. Tam sa však poveternostná situácia zhoršila a letisko v Ruzyni prestalo prijímať. Lietadlo sa preto rozhodlo nad Moravou obrátiť späť a neplánovane pristálo predpoludním v Bratislave.
Lietadlo
Lietadlo IL-18 s registračnou značkou LZ-BEN bulharskej štátnej firmy TABSO vyšlo z výrobnej haly len necelé tri roky pred katastrofou. Poháňali ho štyri turbínové vrtuľové motory Ivčenko AI-20K, každé s výkonom 4 000 k. Typ má rozpätie krídel 37,42 m, dĺžku 35,9 m, výšku 10,17 m a plochu krídel 140 m2. Prázdne lietadlo malo 34 500 kg, pri plnom obsadení až 61 200 kg, pričom palivo (letecký petrolej) vážilo 18 600 kg. Lietadlo malo deklarovanú cestovnú rýchlosť 650 km/hod.
8-členná posádka
Posádku tvorili veliteľ lietadla -- prvý pilot, druhý pilot, navigátor, palubný mechanik, rádiotelegrafista a tri letušky.
Cestujúci
Boli z 12-tich krajín, najviac z Bulharska (37), ďalej z Maďarska (16), z Československa (5, všetko Česi), z Nemeckej demokratickej republiky (5), z Brazílie (3), z Čile (2), z Argentíny (1), z Hondurasu (1), z Japonska (1), z Tuniska (1), zo Švajčiarska (1) a zo Spojeného kráľovstva (1). Mužov bolo 64 a žien 18. Najmladší cestujúci mal iba 13 rokov, najstarší 69 rokov.
Odlet z Bratislavy
Po niekoľkých hodinách sa veliteľ lietadla rozhodol pokračovať v lete, počasie v Prahe sa zlepšilo. Lietadlo odštartovalo pred pol piatou navečer. Nárazom do svahu Sakrakopca vo výške 420 m sa stromami poškodené lietadlo rozbilo na mnoho kusov. Od miesta dopadu leteli trosky až za vrchol, k miestam, kde je v súčasnosti pomník.
Hrozné následky tragédie
Hukot nízko letiaceho lietadla a výbuchy so žiarou zaznamenali viacerí ľudia, z ktorých niektorí volali na letisko a potom sa ponáhľali na miesto tragédie. Prví ľudia prišli z Rače či Bieleho kríža na miesto asi o polhodinu, už za úplnej tmy. Záchranári pre tmu a zložitosť vhodných prístupových ciest až o hodinu a pol. Na obraz apokalypsy v žiari ohňov nezabudnú nikdy do smrti. Všade telá mŕtvych, postínané časti stromov, trosky lietadla v snehu, zvyšky oblečenia na vetvách stromov i na zemi, poskrúcané a polámané listy vrtúľ na odlomených motoroch lietadla.
Lietadlo vytvorilo priesek dlhý vyše 300 m a široký takmer 40 m. Smeroval v azimute 8 stupňov ku kóte Sakrakopec a ďalej k pomníku. Priesek začínal v katastri Vajnor a končil v katastri Jura pri Bratislave. Bol to stredne mladý les s agátmi, bukmi, dubmi, javormi a lipami. Vylámaný pás lesa už dnes, po vyše polstoročí, v teréne len ťažko rozoznať. Možno ho však vidieť v internetovom programe Google Earth Pro na starších satelitných snímkach, napríklad z apríla 2004, kedy ešte nebola plne rozvinutá zeleň. Pás vylámaného lesa je znázornený aj na niektorých novších mapách.
Sám som sa na miesto katastrofy dostal až o mesiac, pred Vianocami 1966, v rámci „opušťáku“ z vojenskej prezenčnej služby. Škody na stromoch neboli zacelené a na viacerých konároch ešte viseli kusy oblečenia. Po mesiaci od tragédie už boli motory, obidva hlavné podvozky a väčšie časti lietadla odvezené, na vrchole však ešte boli sústredené dve kopy z trosiek. Na veľkej kope trónila na pokrčených plechoch predná podvozková noha s kolesami. V menšej kope boli rôzne servomechanizmy stroja. Aj tieto trosky do leta odviezli.
Zložité hľadanie príčin tragédie
V tom čase ešte nejestvovali v dopravných lietadlách prístroje GPS, ani zapisovače, tzv. čierne skrinky (v oranžovej signalizačnej farbe), ktoré zaznamenávajú na páske všetky podstatné skutočnosti o lete a aj rozhovor medzi posádkou. O to ťažšie vymenovaná vyšetrovacia komisia hľadala príčiny tragédie. Vyšetrovanie nedalo úplnú odpoveď na všetky otázky.
Po rokoch sa objavilo absurdné tvrdenie istého človeka, že lietadlo hľadali po náraze dva týždne. Nie je pravdou ani to, že zničenie lietadla bolo naplánované ako atentát na osobu, ktorá v lietadle ani nebola. Nezmyslom je tiež fáma, že posádka oslavovala meniny, ktoré mala mať na druhý deň jedna z letušiek. Príčin, ktoré viedli k nárazu, bolo zrejme viacero. Asi sa dá pochybovať o úvahe, že namiesto stanoveného otáčania hneď po vzlete na severovýchod (tým by sa let vyhol kopcom za Jurom pri Bratislave) sa posádka svojvoľne rozhodla letieť priamo do Prahy. To by ale natočila lietadlo po vzlete asi o 20 stupňov menej doprava, než v okamihu nárazu natočené bolo. Navyše, nie je predpoklad, že by riadiaca veža takúto nepovolenú zmenu narýchlo a vôbec povolila. A prelet Karpát by musel byť v podstatne väčšej výške, než v akej sa lietadlo vodorovne pohybovalo. Reálnejšia by mohla byť úvaha, či umelý horizont na prístrojovom paneli neukazoval pri otáčaní sa na smer Piešťany chybnú, podstatne vyššiu hodnotu náklonu doprava, než v skutočnosti bola. Natíska sa aj úvaha, či pomerne silná turbulencia nad Račou neznemožnila dokončiť dostatočný obrat doprava a či sa v nej nestalo na palube niečo nečakané, čo sťažilo či oddialilo dokončenie otáčania.
Pamätník a značenie trasy vybudovali dobrovoľníci
Spočiatku pozostalí a súcitiaci ľudia postavili na mieste tragédie len skromné drevené kríže, jednoramenný aj dvojramenný, vsadené do dvoch mohýl z kamenia a trosiek lietadla. K nim pribudol aj vrytý nápis do kôry hrubšieho buka. O niekoľko mesiacov boli vysadené na rovinke za vrcholom briezky. Veľkú časť z briez o pár rokov zničila veterná kalamita. Dôstojnejší pamätník s textom o tragédii však na mieste stále chýbal, čo dlho nedalo pokoj trampom z Ivanky pri Dunaji.
Na Veľkú noc v roku 2010 videl Peter Marosz, člen trampskej osady Pristaši z Ivanky pri Dunaji, pri rieke Laborec na skládke pri obci Volica vyhodený kríž z betónu. Dozvedel sa, že niekto staval na cintoríne hrobku a kríž z hrobu sa mu už nehodil. Nálezca hneď vedel, kde bude užitočný a previezol ho na druhý koniec republiky. Získal súhlas na postavenie kríža, dal privariť železnú kotvu na kríž a zhotoviť informačnú tabuľku. Na inštalovanie pomníka na Sakrakopci v máji 2010 pozvali bulharskú komunitu u nás na čele s popom Nikolajom Andonovom, ale i zo Sofie. Do jamy pre základy pomníka hlbokej 1,5 m navŕšili kamene z okolia a vztýčili kamenný kríž a potom všetko spevnilo 15 vriec suchého betónu. Pripevnili pamätnú tabuľu a na druhý deň dielo požehnal otec Andonov.
Nový pomník má GPS súradnice N 48° 14´ 36.9´´/ V 17° 09´ 42.7´´. V roku 2011 vyznačili prístupovú trasu z Vajnorskej doliny a aj opačne od Bieleho kríža, smerovkami s čiernou farbou. Pri príchode na miesto tragédie zdola z Vajnorskej doliny je prvá smerovka umiestnená na rohu bufetu ( GPS: N 48° 13´ 14.1´´/ V 17° 10´ 32.9´´). Prísť k nej sa dá po ceste o desať minút od konečnej zastávky električky č.&nbsp3. Prísť sem možno aj autobusom č.&nbsp65 od Zlatých pieskov a Vajnor, vystúpiť treba na zastávke Vajnorský potok. Ďalšie smerovky sú na začiatku lesa pri lome, pri prekročení potoka, pri záhrade, pri odbočke doľava, pri príchode na zelenú trasu a pri odbočke z cesty k pomníku.
Pri príchode zhora, od Bieleho kríža, treba kráčať po ceste vedúcej na juhovýchod popri oplotenej záhrade. Na konci záhrady ukazuje ďalší postup doľava smerovka a zelená značka. Odbočka z cesty k miestu tragédie je označená smerovkou, značkou a improvizovaným dreveným krížom umiestneným na buku. Neskôr vyznačili trasu zelenými pásovými značkami z Bieleho kríža do Ivanky pri Dunaji. Kúsok pod Mahrovou búdou sa ale zelená trasa oddeľuje od trasy so smerovkmi z Vajnorskej doliny, smerujúcej doprava. Zelená trasa pokračuje stále ďalej dolu po širšej lesnej ceste čoraz bližšie k Račiemu potoku a k vyústeniu diaľnice D4. Ak chceme ísť do Rače, treba odtiaľ ísť doprava 1,3 km po neznačkovanej cyklotrase k spomenutému bufetu. Zelená trasa, ktorú sme opustili, vedie doľava k Pustému kostolíku, okolo Šúrskeho rybníka a vedľa Šúrskeho kanála do Ivanky, buď doľava k Štefánikovej mohyle, alebo doprava do stredu obce. V roku 2012 sa venovali kontaktom s bulharskou ambasádou a s českými úradmi a inštitúciami. Podarilo sa im získať kompletný zoznam obetí tragédie. Viacerí pripravili informačnú tabuľu o nešťastí, lietadle i všetkých obetiach s rozmermi 150 x 80 cm a v máji 2012 ju osadili na mieste. Neskôr sa pustili – opäť pod egidou Slovenského katolíckeho akademického spolku Istropolitan – do osadenia lavičky (2013) a do renovácie pôvodného dreveného kríža (2014). To všetko nám dnes pripomína nielen tragédiu, ale aj dobrovoľnú prácu ľudí, ktorí vytvorili predpoklady, aby sa nezabudlo na pamiatku zosnulých účastníkov leteckého nešťastia.

Text a fotografie Ladislav Khandl

0 komentárov:

Zverejnenie komentára