Písať o sebe je vždy to najťažšie, a najľahšie zároveň. Lebo nie je nič jednoduchšie ako počúvať svoje vlastné myšlienky, klásť písmeno po písmene svoje názory na papier, kde Vám nik neodpovedá, ani neodporuje, a Vy si veselo pokračujete vo svojich litániach bez hraníc. Ale ak Vás šibalka Štastena obdarila darom sebakritiky, niet súčasne nič ťažšieho. A preto, keď som mala napísať do profilovky Račana niečo „O mne“, prišli mi na rozum len dve vety: „Milujem les. Svojho manžela, a bicykel.“
Čakal som niečo o mydlách, svieti mi v sekunde mierne kritikou pocukrený mail od Mira Ščibranyho. A ja som si myslela, že som povedala všetko. Keď sa nad tým zamyslím, vidím to až matematicky jednoducho. Môj manžel je moja láska, bicykel moja radosť, a les, les je všetko. Ľudia, ktorí majú radi les, majú svoj cajch na čele. Je vypálený v ich myšlienkach, v ich slovách, v ich konaní. Ľudia, ktorí majú radi les, majú radi život prírody, jej krásu a krehkosť, hnilé bahno i smradľavé dážďovky. Bože, dnes hneď ako trošku popŕchlo, vyliezli zo zeme dážďovky a smrad. Dážďovky sú super, sú to naši kamaráti a veľkí pomocníci (a ešte pitevné preparáty na našom gympli, aspoň vtedy, keď ja som tam chodila), ale keď ulice začnú smrdieť dážďovkami, jeden by blil. Tomu sa ešte vyrovnajú roztápajúce sa psie hovínka na jar, ale to je na inú tému. Ľudia, ktorí majú radi les, pletú vlnené rukavice, zdvihnú obal z horalky zo zeme, odpadky v lese a vyrábajú prútené košíky. Jeden môj kamarát sa raz rozhodol, že zozbiera bordel, čo bol pozahadzovaný v kríkoch pri vode, kam chodí chytať ryby. Za hodinu nazbieral tri obrovské plastové vrecia.
Ľudia, ktorí majú radi les, plačú, keď musia zastrihávať stromky, veria v spravodlivosť prírody a pre šťastný šuchot hustých zelených korún stromov by rozdali aj posledné svoje sily. Napríklad sú ľudia, ktorí pri každom zastrihaní čínskej ruže, čo majú v obývačke, všetky odrezky proste musia dať do vody. Aby nezomreli. A potom majú všetci kamaráti každé Vianoce pod stromček kvetináč s čínskou ružou. Rodina už ich nemôže ani cítiť. Ja som napríklad dala svojmu diplomovému profesorovi pri rozlúčke po štátniciach kvetináč s mandarínkou. Ešte to mohol byť grapefruit alebo citrón. Nedalo sa to zistiť ani pošúchaním listov a z plodov tiež nie, keďže šlo o nezaštepený citrus vypestovaný podomácky z kôstok. Ja som totiž počas toho, ako som robila diplomovku a potom sa učila na štátnice, hádzala kôstky do najbližšieho kvetináča. Tie mandarínky ma strašidelne hnevali. Neznášam kôstkové mandarínky. A hrozne sa mi nechcelo zakaždým vstávať a kôstky vyhadzovať. A tak vždy leteli oblúkom do kvetináča. Až jedného dňa vyrástol malý les. Bolo ich dvadsaťosem. No ale zabi to! Určite nie. Zopár som si nechala, niečo šlo mame, a jeden dostal profesor. Už mal dve mandarínky, podotýkam plodiace, na parapete, tak k nim pribudol ďalší tajuplný citrus do páru. Keď som sa po siedmych rokoch s profesorom strela, stále tam ten môj kvetináč s venovaním mal. Tajuplný citrus však doposiaľ nevydal svoje tajomstvo.
Ľudia, ktorí majú radi les, maľujú hlinené tanieriky, varia dobré jedlá, kosia trávnik, doja ovce, stavajú veterné mlyny. Robia mydlá, drevené postele a chodia objímať kmene stromov. Separujú odpad, češú kone a píšu knihy. Jednoducho keď takého človeka stretnete, hneď to na ňom spoznáte. A nemýľte sa, takýto človek skutočne nemusí byť zrovna oblečený ako indiánska babička.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára