Z pripravovanej
knihy „Spomienky a príbehy Račanov II.“, ktorú OZ račan.sk vydá na jeseň
2019.
Kultúra,
ktorá nás sprevádzala v detstve, bola spravidla situovaná v miestnych
krčmách. Napríklad: Krčma u Vravníka. V sobotu večer tam hrával na
heligónke harmonikár Gombík. Spomínam si, že keď spieval, mal na krku nabehnuté
hrubé žily. Nemal predné zuby, mohol dať dvoj hlas s Drakulom. Za
predvedené umenie mu nosili pivo a poldecáky. Aký bol jeho kultúrno-spevácky
výkon, si už žiaľ nepamätám. Preto do spomienok uvádzam klasika: „Bolo to pekné
a umelecky hodnotné!“
No bol
aj druhý heligonkár nášho detstva. Škorvánek. Hovorili o ňom, že štyri
medze preskočil, ale notu nestratil. Tieto ľudové „povedačky“ nahrádzali dnešnú
hudobnú kritiku.
Zaraďme
tu ešte jedného „hudobníka“, ktorý neskôr už hral aj na gitare. Nikto nevie,
odkiaľ ju mal. Áno, bol to Miro Šuterík. Toho dotlačila k muzicírovaniu
jeho staršia sestra. Keď prvýkrát počula náhodou hrať neskoršie zoskupenie
Orfea, hovorí bratovi: „Miro! Toto si sa mal naučiť. Nie kradnúť.“ Miro sa
potom naučil 3-4 akordy a tvrdil, že vie zahrať všetko. Deti pri stretnutí
s nim zabúdali zatvárať ústa. Nuž čo. Frajerom sa to stáva. Kolorit nášho
detstva v rôznych modifikáciách regiónu dokresľovali postavy – postavičky z reálneho
života. Ako deti sme sa smiali na ich výčinoch, ale dnes mám pocit, že mnohé situácie
boli zámerne „usmernené“ zo strany aktérov, aby sme my, ako deti, mali jemný pocit
veselosti a príjemných spomienok, či hororových scén.
Z úvodnej kapitoly knihy Alexandra
Marčana
Začiatky bigbítu na
Kysuciach
0 komentárov:
Zverejnenie komentára