Vrchári
boli špecifická skupina. Schádzali z vysoko položených lazov medzi horami.
Mali svojský folklór. Podvečer sa štyria-piati spravidla pohádali pre smrteľne
dôležitú vec, objavenú v nejakej fľaši. Nastúpilo aikido. Spočívalo
v tom, že títo pokrstení samuraji vytrhávali z drevených plotov na
okolí tzv. šteky, pomocou ktorých sa snažili obhájiť svoje – pred chvíľou
zabudnuté tvrdenia. Ak náhodou niekto niekoho dobehol, tiekla krv. Na druhý deň
to však už nikto neriešil. Aj takéto kultúrno-bojové akcie patrili
k histórii vývinu rokov cca 1955-65. Potom sa kysuckí samuraji kdesi vo
svete stratili. Traduje sa, že títo vrchári boli potomkovia osadníkov, ktorí sa
v minulosti ukrývali na odľahlých lazoch pred zákonmi. Ich prchká povaha tomu
častokrát nasvedčovala.
Cez zimu
schádzali zo snehom zapadaných lazov raz do týždňa na nákup potravín. Kôň ťahal
sane po hlbokom snehu. Boli naložené základným proviantom na prežitie
a zakryté plachtou. „Konskí šoféri“ sa po nákupe v Konzume zastavili
v krčme, ktorá im potom neumožnila pokračovať po tme do vrchov. Spravidla
zostali spať v „dolných“ domoch. Ako odmenu za nocľah im domáci odrezali
klobásu. Často krát si klobásové zmenšenie ani nevšimli. Inokedy im opité vrece
vypadlo samo od seba zo saní. Cukor, soľ, či múka, boli vďačným spestrením
potravy pre divú zver. No i táto generácia sa vytratila do mojich detských
spomienok.
Z úvodnej kapitoly knihy Alexandra
Marčana
Začiatky bigbítu na
Kysuciach
0 comments:
Zverejnenie komentára