Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

30.7.24
0
Spomienky na rané detstvo
Pár viet na úvod
 
Denne od nás čosi odchádza
a prenecháva miesto novému,
čo príde -
Ach, chvíľa!
Chvíle?
... chvíle!
Aké ste ktoré?
Chvíľa?!
Oj, nie je rokom
prostý súčet chvíľ!
Iba ich extrakt
nám v srdci drieme -
A vrství zásobu - bohatstvo
drahocenné
pre nový, rodiaci sa deň
aj pre rok celý –
pre život náš
každodenný...

Tieto verše som si zapísala do svojho zápisníčka v lete roku 1985, v čase jednej dôležitej zmeny v mojom živote. Od tých čias sa udialo u mňa i okolo mňa viacero a rôznych, a často rovnako zlomových chvíľ, ktorých dosah bol vždy posunom ... aj rozmýšľam, ako široké je pomyselné „koľajisko“ ľudského života? Koľko dráh koľajníc postupne slepne a človek je nútený „prešibovať sa“, alebo ho okolnosti prevelia na novú priechodnú, perspektívnu koľaj...
Nie vždy bol čas prehodnocovať či hlbšie domyslieť jednotlivé zmeny. Robím to občas až teraz, keď ma život opäť posunul a dráha, po ktorej sa môj osud – vláčik - poberá dopredu, už patrí medzi vzácnejšie, zriedkavejšie.
Keď som bola dieťa, veľa sme s rodičmi cestovali vlakom. Dodnes mám rada zvuk kovových kolies, ako pri svojom pohybe narážajú na kov koľajníc. Najčastejšie mi ho pripomínajú električky, a tak stačí nastúpiť napr. na trojku a viezť sa do centra Bratislavy, aby sa mi začal v hlave odvíjať niektorý zo starých obľúbených osobných filmov.
Obdobným spomienkovým prepínačom sú aj stretnutia. Napr. jedno z nedávnych – dve moje milované sesternice – dvojičky - oslavovali na Petra a Pavla 75-ku.
Dali sme si v neveľkom rodinnom krúžku spoločný obed – a pri ňom sa spomínalo, spomínalo, spomínalo...V noci sa mi s nimi aj prisnilo a hlavne s ich maminkou, mojou milovanou tetou Gitkou a tiež s našimi spoločnými starými rodičmi, ale aj s mojimi rodičmi a ... niekoľko ďalších dní doslova zurčala okolo mňa bystrina veselých spomienok na moje vlastné detstvo –
Aké bolo, ako naň rada spomínam, som dávno, dávno ukryla v „písmenkách“. Bolo to krátko po smrti mojej maminky, keď som si, hoci nie po prvý krát, ale nesmierne bolestivo uvedomila, koľko pekných slov, koľko úprimných dcérskych poďakovaní som jej nestihla povedať...
Pomaly sa blíži polstoročie, čo som písala toto svoje rozprávanie. Ale v mojej mysli, mojom srdci žije každý z uvedených príbehov dodnes.
D. L., júl 2024

0 comments:

Zverejnenie komentára