Dobroslava Luknárová: ... NA MODRO – BELASO IBA TAK ...

... na modro – belaso iba tak ...

Práve začali kvitnúť. Trávnik, spálený horúčavou júlových dní, sa po nedávnych dažďoch pomaly preberá, zelenie a vyrastajú z neho tvrdé byľky. Len trochu podrástli a už sa ženú do kvetu. Modré kvietky – koľko ich je odrazu! Na trávniku, popri chodníkoch, pri zastávke električky. Modro-belasá farba letnej oblohy žmurká na chodcov zo všetkých strán – od rána až do podvečera. Včera, dnes... iste aj zajtra...

Ktovie, aké bolo leto, keď napísala svoju baladu o onom kvietku Ľudmila Podjavorinská?

Možno si ešte spomínate na verše z nej:

Neboj sa, sestra milená,
mesiačik dobré znamená.
Keď sivá húska poletí,
vyjdi mi, vyjdi v ústrety...

... A dúška žiaľom uvädlá
na byľku kvietkom zasadla.
Tam čaká, hľadí za lesy,
čakanka – kvietok belasý.

V lete kvitne veľa krásnych, ale aj veľmi skromných kvetov. Mňa však fascinuje čakanka - milujem jej skromné „okaté“ kvietky. A obdivujem ich húževnatosť, s akou dávajú o sebe vedieť počas celého leta.

Čakanka pri ceste -
modré očká leta.
Sestrička z balady
skromne zaodetá -
Kto si Tvoj osud,
kto len pamätá?

Kvitneš si, žmurkáš
do slnka,
tichučká, letná
spomienka –
Tvoj osud? Skrytý
v balade -
Ech, má on nohy
túlavé...

Prechádzajú roky - čas ich čoraz rýchlejšie odnáša preč. Všeličo sa mení v našich životoch. Neraz si ani jasne neuvedomujeme, čo sa mení, lebo len prirodzene riešime vzniknuté situácie. Až neskôr nás niektoré dobehnú svojou hĺbkou stopy. Svojou neúprosnou osudovosťou.

Keď sa nevydarí zima, čakáme lepšiu jar ... keď leto prebehne prirýchlo, veríme, že zima nám dopraje viac času ... keď bola jeseň plná hmiel, veríme, že nová jar rozjasní nielen oblohu, ale aj čosi podstatné v nás ... po dlhé obdobie života najradšej hľadíme dopredu a sme radi, keď sa našim plánom darí a rýchlo ako pavúčik tkáme nové a nové očakávania, túžby – veď koľko len času máme pred sebou!

Lenže dúha života sa klenie v oblúku. Aj keď je ešte plná farieb, už nestúpa ... celkom nenápadne začína klesať –

Kedy to spozorujeme? Kedy to pocítime? Kedy nás prekvapí, dobehne, zastaví alebo aspoň spomalí oná chvíľa životnej pravdy?

Už o nej viem. Žijem ju každý deň. A čoraz viac si vážim každý deň, ktorý ma ráno prebúdza. Áno, čoraz viac si opäť všímam maličkosti ... a obdivujem ich ... teším sa z drobných radostí a do trinástej komnaty zamkýnam smútok, úzkosť, strach, bolesť, prebytočné otázky ...

Veď je opäť leto! Horúce, vyzývavé, pestré ...

Hľa, kvitnú čakanky – modré očká leta
Veselo žmurkajú, v suchej tráve svietia
Pripomenú farbu mora, dávne chvíle hrejivé
tam, tam, dolu – na Jadrane – pri pesničkách, pri víne...
Bolo ... prešlo ...
Už len hrejú spomienky –
Poletujú mysľou, srdcom
podmanivé piesenky ...
Zanôtim ich podvečierkom
iba noci, hviezdam, vánku -
Možno sa mi krásne vrátia
do ranného spánku?
Možno sa mi ešte vrátia plné mora, slnka, vôní -
Dovolenky na Jadrane! ... Nádherné ste boli!

D. L. júl 2024