
Šíry svet
20.06.2018
20.06.2018
Moja mladosť: „Ťažké dni“
Vo všeobecnosti, koľko rokov znamená mladosť?
Niektorí môžu povedať, že som mladý, pokiaľ môj život trvá. To je neobmedzené,
pretože to definuje celý život ako mladosť podľa vôle toho-ktorého človeka.
Vzhľadom na fyzický úpadok si však myslím, že volať ľudí po 50-ke ešte mladými
sa rozchádza s realitou. Inými slovami, ľudia vo veku 20, 30 a 40 rokov
sú tým správnym vekom na to, aby si užívali mladosť.
Skôr než som v mladosti myslel na užívanie,
veril som, že ak do života vložíte všetku svoju energiu, vyriešite tým väčšinu vecí.
Zhodou nešťastných okolnosti sa v mojich dvadsiatich rokoch pretriasal
univerzitný spor a zrušenie prijímacích skúšok na niektoré vysoké školy, a to
mi prinieslo smolu, ktorej sa nedalo vyhnúť. Myslel som si, že mi to
otvorí cestu a pomôže urobiť krok vpred bez ohľadu na nepriaznivú situáciu, do
ktorej som sa dostal a postaviť sa novým výzvam ako nechať súčasnú nepriaznivú
situáciu pôsobiť na môj osud. Predtým som chodil na odbornú strednú školu
založenú firmou, no po dvoch rokoch bol finančný stav firmy nevyhovujúci a škola
zatvorili. Preto som musel túto školu predčasne ukončiť a nastúpiť na
miestnu strednú školu o dva roky neskôr ako všetci ostatní. Keď som sa o
dva roky neskôr dostal k bráne prijímacích skúšok na univerzitu, následne boli
zrušené prijímacie skúšky na Tokijskú univerzitu a Tokijskú pedagogickú
univerzitu (v súčasnosti University of Tsukuba) a náročnosť prijímacích
skúšok klesala. Podarilo sa mi však dostať na inú vysokú školu. Moje financie
na životné náklady na univerzite nestačili, ale bol som vďačný, že finančnú
podporu mi poskytli dobrovoľníci v mojom rodnom meste a na túto láskavosť im
nikdy nezabudnem. Existoval aj štátny štipendijný fond. Môj otec povedal, že by
bolo dobré, keby som mohol ísť na vysokú školu s vypätím všetkých síl, ale s
tým, že svoje životné náklady zvládnem sám. Bolo však pre mňa ťažké pokračovať
štyri roky bez toho, aby som z domu dostal nejaké peniaze. Keď som sa pýtal
spolužiakov, nikto nepovedal, že z domu nedostáva žiadne peniaze. Isté je, že
som sa narodil v tejto vysokoškolskej ére, aby som bol úplne finančne
nezávislý, nech sa deje čokoľvek. Aj v súčasnosti míňam peniaze na
dôležité veci, ale už nie toľko na iné triviálne veci.
Po tom, ako som konečne nastúpil na univerzitu,
som si myslel, že by som mohol tvrdo študovať a užívať si univerzitný život.
Asi pol roka po nástupe na univerzitu bola moja univerzita zatvorená v dôsledku
študentského aktivizmu. Tento študentský aktivizmus začal v Tokiu a pomerne
rýchlo sa rozšíril aj na našu univerzitu. S ohľadom na to som mal študovať sám,
no nevedel som sa zbaviť školného a tak som oslovil zamestnancov univerzity,
aby som si mohol nájsť brigádu. Začal som pracovať na čiastočný úväzok vo výrobni
kovových misiek na ryžu, kde ľudí ľahko prijímali. Táto brigáda napokon trvala
až do skončenia sporu o univerzitu, teda asi pol roka. Za tento čas musela
každá špecializácia na fakulte podať len výkaz a skrátka som za štyri roky na
vysokej škole mohol študovať niečo vyše troch rokov.
Spomínajúc si, že som nastúpil na strednú školu
o dva roky neskôr ako moji spolužiaci na nižšej strednej škole, že potom
zrušili prijímacie skúšky na Tokijskú univerzitu a Univerzitu Tsukuba a do pol
roka po nástupe na univerzitu bola aj táto zatvorená kvôli univerzitného
konfliktu, začal som si uvedomovať, že postupne dvíham hlavu a hovorím si,
že nemôžem robiť nič obyčajné. Žil som na vysokej škole ako každý iný, no
pamätám si, ako som sa snažil zistiť, akým smerom by som sa mal vydať, aby som
toto opakované utrpenie zmenil. Moji spolužiaci na strednej boli o dva roky
skôr ako ja a myslím, že nemali také problémy ako ja. Myslel som si, že
musím nejako zmeniť toto utrpenie na niečo, v čo môžem dúfať.
Spor o univerzitu sa napokon urovnal a na konci
tretieho ročníka na univerzite predo mnou viseli tmavé mračná pracovných
ťažkostí v dôsledku recesie. Tejto opakovanej nešťastnej kontinuite už
nebolo pomoci a ja som bol naplnený túžbou držať sa Boha z hĺbky srdca. Moja
mladosť bola o útrapách a zdá sa, že som sa snažil tieto útrapy prekonať. Od doby, keď
som mal 17 rokov, sa mi za 7 rokov od kolapsu strednej školy až po 4. ročník vysokej školy do tela predierali rôzne veci jedna za druhou takto:
1) Keď
som bol v druhom ročníku na strednej škole, vrátil som sa do školy v rodnom
meste, pretože firma, ktorá školu vlastnila, zbankrotovala a školu zatvorila.
2) O
dva roky neskôr som znovu nastúpil na strednú školu, ale v čase
prijímacích skúšok na univerzitu mi zase skomplikovalo plány zrušenie
prijímacích skúšok na Tokijskú univerzitu a Tokijskú pedagogickú univerzitu v
dôsledku konfliktu na univerzitách.
3) Keď
som bol v prvom ročníku štátnej univerzity, nastal polročný štrajk. Môj sen o
štúdiu na vysokej škole bol napoly zmarený. Bolo ťažké zabezpečiť školské
financie.
4) Keď
som bol v 4. ročníku vysokej školy, mal som problémy s nájdením zamestnania.
Tak som si myslel, že moja mladosť je o
neustálom utrpení. Samozrejme, študoval som a cestoval, kamarátil som sa s
dievčatami a robil som to, čo by robili obyčajní vysokoškoláci. Konečne
som sa naozaj zbavil útrap, ktoré som dovtedy mal a obrátil sa k novým výzvam.
Pri zamestnaneckej skúške bolo rozhodnuté, že
sa zamestnám u výrobcu zdravotníckych pomôcok v Tokiu. Dostal som
pochvalný posudok od vysokoškolských pedagógov, spriaznených osôb z rodného
mesta a všetkých, ktorí mi poskytli štipendijné prostriedky na túto neľahkú
prácu. Celkové ročné tržby spoločnosti boli dosť malé, okolo 10 miliárd jenov,
ale mala potenciál v budúcnosti rásť. Pridelili ma na technologické oddelenie vývoja biomateriálov, ktoré sú pre telo šetrnejšie. Po
nástupe do tejto spoločnosti bolo naozaj zábavné vyvíjať nové veci s mojimi
šéfmi. Pokračovať v dovtedajšej práci bolo možno mojou ambíciou. Po siedmich
rokoch boja od nástupu na strednú až po ukončenie univerzity som sa však
rozhodol prijať výzvu a pokúsiť sa lietať sám so svojimi myšlienkami. Študovať
v zahraničí na postgraduálnej škole chemický odbor som mal namierené do Nemecka
alebo Španielska. Dôvod, prečo som chcel ísť ďalej, bol ten, že čas plynul
pomaly a ja som cítil, že chcem znovu získať svoje pravé ja. Inými slovami,
posledných sedem rokov bolo tak bolestivých, že sa v polovici mohli stratiť zo
zreteľa. Dôvodom štúdia na vysokej škole v zahraničí bolo, že som si chcel
trochu viac sadnúť a tvrdo pracovať na štúdiu. Zo štyroch rokov vysokej školy
som mohol študovať len niečo vyše troch rokov. Z uvedených dôvodov som sa pripravoval
na štúdium v zahraničí a rozhodol som sa zatiaľ počkať na informácie od
ministerstva školstva o štúdiu v Európe, v Nemecku alebo Španielsku. Potom
ma však kontaktoval človek z ministerstva školstva a povedal: „Mám ponuku na
skúšku do Československa, tak by ste ju mali urobiť.“ Je to tá istá Európa, ale
mal som obavy, pretože to bola iná krajina než tá, ktorú som pôvodne chcel, ale
rozhodol som sa, že tú šancu vezmem.
Výsledky skúšky boli úspešné a tak som sa
rozhodol staviť svoju mladosť na dva roky štúdia v Československu,
komunistickej krajine. Toto rozhodnutie, ktoré potom výrazne zmenilo môj život,
bolo mojím osobným rozhodnutím bez toho, aby som niekoho žiadal o radu alebo
názor. Keď som s firmou konzultoval tento študijný program v zahraničí,
spočiatku som si myslel, že musím skončiť pracovný pomer, ale pri stretnutí s
prezidentom firmy ma tento povzbudil a povedal: „Vezmite si špeciálnu
dovolenku a nech sa Vám darí.“ V roku 1974, vo veku 26 rokov, som prvýkrát
dostal príležitosť otvoriť sa novej vyzve a zavesloval som do neznámeho oceánu.
Už sa nebudú opakovať rôzne útrapy, ktoré som zažil za posledných sedem rokov.
Možno ma však čaká ďalšie utrpenie odlišné od týchto. V tom čase som už sedel
v lietadle do Európy s tým, že by som to mal riešiť ešte raz.
Esej z prekladu knihy THE NAKED TRUTH
Osamu Minoo: NAHÁ PRAVDA,
Vydavateľstvo Sanseido, 2021
Z japonského originálu s podporou Google Translate
voľne preložila Viera Minoo, marec 2022
voľne preložila Viera Minoo, marec 2022
0 comments:
Zverejnenie komentára