MESÁROŠOVCI
RODIČIA MAMY ANNY
Môj dedo Karol (*1868 - †1949) si písal
priezvisko po maďarsky Mészároš, so slovenským „š” na konci. Niektorí mamini
súrodenci si ponechali pôvodné priezvisko Mészáros a niektorí si ho za
Slovenského štátu, keď sa mená poslovenčovali, zmenili a začali si písať
Mesároš.
Dedo Karol Mészároš (vpravo ako mladý vojak)
Moja babka Albertína (*1883 - †1917)
bola z rodu Krížikovcov.
Hostinec Krizsik Férencz Vendéglö. Récse ca 1902.
MAMA A JEJ SÚRODENCI
Moja mama Anna (*1901 - †1972) bola najstaršia z
deviatich súrodencov. Sedem zostalo živých, Ferko zomrel ako dvojročný v roku
1905, Margitka sa narodila aj zomrela v roku 1917, po babkinej smrti. Hrob mali
spoločný na spodku cintorína pri hradskej. Ako deti sme im na hrob chodili
zapaľovať sviečky. Hrob zrušili, keď na úkor cintorína rozšírili hradskú na
terajšiu štvorprúdovku.
Súrodenci mamy sa správne volajú ujec a
ujčiná, z otcovej strany strýc a stryná. Za našej mladosti sa miesto tety
a ujca používali maďarské názvy – nény a báči.
Po smrti babky, pokiaľ sa moja mama nevydala,
nahradzovala mladším súrodencom mamu. Aj po vydaji chodila vypomáhať, takže ja
som k dedovi chodil od malička a keď som mal 5 rokov, už aj sám hore Výhonom.
Cesta od cintorína po dedov dom na terajšom námestí A. Hlinku sa volala Výhon,
lebo po nej sa vyháňali kravy na pašu. Pozor bolo treba dávať len cez hradskú,
ale aj tam len občas nejaké auto prešlo a hore Výhonom to už bolo bezpečné.
Rača bola vtedy samostatná obec, mala cca 8 000
obyvateľov, z toho 2 000 Nemcov. Notár a úradníci boli viac-menej Česi.
Dedo vtedy už prenechal šenk Lexovi
(*1912 - †1993), ako sme ho my volali, súrodenci ho volali Šándor (po
maďarsky), a mäsiarstvo ujcovi Karolovi (*1907 - †1958).
Teta Paula (*1905 - †1998) bola
slobodná a robila kuchárku. Dedo mal paholkov k dobytku aj slúžku a
kuchárku a aj my sme mali slúžku, keď sme boli malí, lebo moja mama mala
slabšie srdce. Vtedy bola na východe Slovenska bieda a mládenci aj dievky
chodili do Bratislavy slúžiť.
Teta Paula a Zolibáči Marcinka.
Teta Paula sa vydávala za Slovenského štátu v roku 1942 ako posledná z maminých súrodencov. Ja som mal vtedy 14 rokov. Bola to parádna svadba.
Jej manžel Zolibáči
(*1903 - †1992) bol major jazdectva a husárski dôstojníci mali vtedy
parádne slávnostné uniformy: brigadírku, tmavohnedé sako so zlatými gombíkmi,
biele rajtky, čierne čižmy, zlatý opasok a na ňom na ľavom boku zavesenú krátku
dýku.
Sobáš bol v Bratislave na radnici. Teta
Paula spomínala, že išli autom. Je to možné, ale len za Račou. Cez Raču išli v
parádnom dedovom kočiari a Zolibáčiho dôstojníci v parádnych uniformách so
šabľami, čo mali miesto dýk, ich cez Raču sprevádzali na koňoch. Zo sobáša zasa
prichádzali na kočiari a husári, čo ich sprevádzali, im spravili pred dedovou
bránou do hostinca špalier s vytasenými šabľami, cez ktorý prešiel kočiar do
dedovho obrovského dvora. Ja som bol z tej parády unesený!
DOM A DVOR DEDA KAROLA
Vľavo vedľa dedovho domu bol veľký nemecký
dom, takmer do polovice námestia. Mal vchod s veľkou bránou hneď vedľa deda a
tiež mal veľký dvor. Vpravo od brány do dvora dedovho domu boli dve okná
prednej izby. Napravo od dedovho hostinca viedla ulička na Kopanice.
Keď sa z námestia vošlo pod bránu, vchod bol
asi 10 metrov krytý oblúkovitou klenbou. Až potom začínal veľký dvor, ktorý sa
lichobežníkovo rozširoval. Dvor mohol byť dlhý asi 60 metrov.
K dedovi sme chodili radi, lebo tam bolo
dobre. Keď sme boli celkom malí, hovorili sme dedovi „dedinko”. Ja so starším
bratom Gustom sme boli prví vnuci a tam sme dostávali dobroty a krachelku,
tak sa vtedy volala sladká limonáda. A ako chlapci sme pomáhali, napríklad nás
posielali do pivnice pre chlieb, keď sa hore minul.
Dedo dvakrát týždenne zabíjal vo vlastnej
jatke svine a robil mäsiarske výrobky. Priamo v strede jatky bola aj udiareň.
Neskôr, keď v Bratislave vzniklo veľké mäsiarstvo Manderla, už údenárske
výrobky nerobil, ale sa chodili nakupovať k Manderlovi. Obyčajne chodil
pre ne na kočiari ujo Lexa. On chodil preto, lebo ujo Karol robil výsek mäsa a
o hostinec sa vtedy staral dedo a teta Paula. Išlo sa vždy doobeda, keď nebolo
veľa hostí. Vtedy nechodila do Rače električka a ešte ani z Dynamitky
autobus, tak sa chodilo s koňmi. Pri vstupe do mesta sa pri Krasňanoch platilo
mýto pri ceste v mýtnej búdke. Lexa ma brával so sebou, aby som strážil
kone pri terajšej starej tržnici, keď on išiel pre výrobky. Údené výrobky vždy
doniesli až do koča Manderlovi učni. Lexa mi vtedy ako prvákovi Ľudovej školy (teraz
ZŠ) za stráženie koní kúpil môj prvý kožený remeň do nohavíc. Mám ho dodnes, aj
keď mi je malý. Vtedy to bola veľká vec, lebo kožený opasok nikto z mojich
rovesníkov nemal. Lexa bol môj najmilší ujec až do smrti. Zomrel 81-ročný v roku
1993.
Svine sa chodili nakupovať do Pišpeku (terajšie
Biskupice) a na „Maďary”. Keď som bol väčší a dedo išiel kupovať svine, tak ma
brával so sebou. Chodievali sme kočiarom, ale predtým si dedo vždy zistil, aký
je vo Vrakuni vodný stav Malého Dunaja, či sa dá kočiarom prejsť, lebo dookola
cez Bratislavu a Prievoz to bolo ďaleko. On dohodol a zaplatil ošípané a ujec
Lexa s ujom Karolom potom išli pre ne. Cestou sa dedo vždy zastavil u viacerých
kolegov-šenkárov – skoro všetci sa vtedy na okolí poznali. Tam sme si dali
guláš, on víno a ja krachelku. A obyčajne sme sa zastavili aj u Krížikov v
Biskupiciach, ktorí tam mali veľké hospodárstvo aj hostinec. To boli krstní
mojej mamy a nás mali veľmi radi.
Aj keď sme k dedovi chodili radi, jednu vec
sme radi nemali, aj keď sme za ňu vždy dostávali 5 Kčs, čo bol za I. ČSR
veľký peniaz. Totiž dedo mal dvoch veľkých bernardínov, ktorí sa cez noc
vypúšťali, aby strážili veľký dvor. A keďže boli kŕmení mäsovými
odpadkami, vždy po celom dvore rozťahali kosti a dedo nám ich kázal zbierať.
Kostí bolo aj za celé vedro.
Ešte jednu vec spomeniem. Bola to Lexova a
naša užitočná zábavka.
Pretože z jatky aj zo šenku sa dostávalo do
kanála dosť mastnoty a aj kúsky mäsa a odpadkov, rozmnožili sa tam potkany.
V noci sa báli vyjsť na dvor, lebo by ich psi roztrhali, tak sa držali v kanáloch.
Tam sa nebáli ani cez deň. Najprv ich strieľal ujo Lexa a neskoršie, keď sme
vyrástli, aj Gusto a ja. Lexa alebo ujo Karol nám dal kúsok mäsa. My sme
otvorili mrežu kanála a návnadu sme dali k spodnému odtoku. Kanál bol v strede
pod bránou, kde končilo zakrytie vchodu do dvora. Tam sa do kanála obyčajne
vylievali pomyje aj špinavá voda zo šenku a z výseku mäsa. Potkany prichádzali
od potoka, odspodu hore kanálom. Lexa mal malorážku a keď nešiel strieľať on,
požičal ju nám. My sme sa postavili nad kanál s odistenou malorážkou a namierili
sme cez kanálovú mrežu na návnadu uloženú v strede. Keď potkan vystrčil hlavu,
stačilo potiahnuť kohútik a dostal to rovno do hlavy. Voda ho potom odplavila. Niektoré
však boli také šikovné, že nám zobrali návnadu tak, že sme ani nestihli
vystreliť.
DEDOV HOSTINEC
Dedov hostinec sa volal „U troch zajacov”.
V priečelí domu bolo vľavo malé okno z výseku mäsa. Potom bola veľká
brána, ktorá sa celá otvárala. Vrch bol oblúk a v ľavej časti brány
boli dvere, ktorými sa vchádzalo do hostinca aj do výseku mäsa. Brána sa celá
otvárala len vtedy, keď sa išlo dnu s kočom alebo vozom. Nad bránou bola asi
metrová tabuľka, kde boli namaľovaní traja zajaci a nápis: Hostinec u troch
zajacov.
Hostinec Mészáros Károly, Récse ca 1918.
Keď sa vošlo pod bránu, na ľavej strane bol
výsek, kde ujec Karol dva alebo trikrát v týždni predával mäso zo svíň,
ktoré sa hore v jatke dvakrát týždenne zabíjali. Pred veľkými sviatkami aj
viackrát. Dlho sa robil len výsek bravčového mäsa a výrobky zo svíň, neskôr aj z hovädzieho
mäsa. Kravy a býky sa zabíjali na obecnom bitúnku pri hradskej oproti Henčlovej
píle.
Hneď za výsekom bola obytná časť, kde boli
tri, či štyri izby – obývačka a spálne. Kuchyňa bola len v šenku. Za
obytnou časťou bola prešovňa, kde boli dva veľké preše a veľké kade, kam sa
dávalo hrozno pomleté pred prešovaním na veľkom mlynku. Červené mleté hrozno v
nich chytalo farbu asi týždeň až dva, pokým sa vyprešovalo. Do veľkej čistej
kade sa prelieval z gbelíkov vyprešovaný mušt. Ručnou pumpou s dlhými
hadicami sa potom stáčal z kade mušt cez dvor do veľkých sudov v pivnici.
Pivnica bola pod prednou a zadnou izbou hostinca a ešte aj pod „sólou”, ako sa
vtedy hovorilo tanečnej sále za zadnou izbou. Prešovňa mala malé dvere, ale aj
veľkú bránu, aby sa tam dal zasunúť voz s kaďami s hroznom. Vonku pri prešovni
bola ručná studňa, pretože pri prešovaní aj po ňom bolo treba veľa vody na
umývanie všetkého, lebo pri robení vína sa musí veľmi dbať na čistotu náradia a
kadí. Voda z pumpy tiekla do kamenného výpustu a z neho do
kanála. Z tej studne sa nosila voda
aj do šenku.
Pred časťou prešovne a vedľajšej garáže bol
veľký prístrešok do dvora, kde boli stoly a stoličky. Tam sa sedávalo v lete,
keď bolo vnútri dusno a horúco. Obsluhovalo sa zo šenku zvnútra. Za prešovňou
bola garáž pre dva koče a konské povozy, ktoré sa momentálne nepoužívali. Veľký
rebriňák sa nechával na dvore. To bol najbežnejší voz, ktorý mal pevnú podlahu,
ale boky boli len silné rebriny, hore širšie a dolu užšie, podľa toho, aká bola
široká spodná podlaha. Vrchné rebriny boli vpredu aj vzadu stiahnuté železnými
tyčami s kruhmi na konci, ktoré sa navliekali na hornú rebrinovú guľatinu. Rebriňák
mal vzadu brzdu, točením ktorej sa priťahovali na zadné kolesa na reťaziach
pakne. Predné kolá nemali brzdu. Sedelo sa vpredu na hobľovanej doske, ktorá sa
kládla na silnú hornú rebrinovú guľatinu. V zime sa na dosku dávala deka a deky
sa dávali aj na kone, keď dlhšie stáli. Rebriňáky sa používali na bežnú ťažkú
prácu. Na nich sa zvážalo seno, drevo z hôr, hrozno v kadiach a pod. Keď bol
voz plne naložený a išlo sa z veľkého kopca napríklad v lese a nestačili brzdy,
brzdilo sa tak, že sa do zadného kola strčil silný drúk, aby sa kolo netočilo,
ale len šmýkalo. Drúk sa vždy vozil na spodku rebriňáka.
Za garážou bolo otvorené betónové veľké
hnojisko, kam paholci zvážali denne hnoj od svíň, koní aj lichvy. Hnoja bolo
treba veľa, lebo vtedy sa nepoužívalo umelé hnojivo. Hnojom sa hnojilo všetko:
role, vinohrady aj záhrady. Hnojovicou sa hnojili lúky. Za hnojiskom bola
jatka, kde sa zabíjali svine a za tým ešte veľká ľadovňa. Nad nimi bolo na
poschodí ubytovanie pre čeľaď – paholkov a slúžky.
Dedo mával obyčajne dvoch paholkov a dve
slúžky, lebo práce bolo veľa s koňmi, ošípanými, aj lichvou a tiež v hostinci a
v byte. Paholci aj slúžky chodili z východného Slovenska, kde bola vtedy bieda.
Moji ujcovia a ujčiné – teta Paula a pokým sa nevydala, aj teta Mariška
(*1910 - †1964), mali práce dosť v kuchyni a šenku, ujo Karol aj vo
výseku mäsa, takže všetko upratovali len slúžky.
V hornom čele dvora bol psinec a chlievy
pre ošípané. Dedo mal aj vlastný chov ošípaných a niekoľko chlievov aj pre
svine, ktoré kupoval na zabitie.
Na pravej strane dvora vedľa svinských
chlievov bola stajňa pre kone, vedľa, smerom dolu, stajne pre lichvu – kravy.
V nich boli umiestnené aj sliepky, lebo tam bolo teplo. Pod tým bola „sóla”,
ktorá mala vchod z dvora aj zo zadnej izby. Z dvora boli aj veľké dvere do
pivnice. Za sólou bol už hostinec.
Hostinec bol členený takto: spod brány sa vchádzalo
tromi schodíkmi do podlhovastej chodby, z ktorej napravo sa išlo do prednej
hosťovskej izby pre váženejších hostí, v strede do kuchyne a vľavo do zadnej
izby. Kuchyňa bola asi od jedného metra vyššie presklená, aby bolo vidieť, kto
ide do prednej aj zadnej izby.
Do šenku (výčapu) sa išlo v strede
z kuchyne otvorom bez dverí oproti vchodu z predsiene. Oproti vchodu
z kuchyne bolo v šenku veľké okno. Napravo sa išlo do prednej, hosťovskej izby,
kam chodila honorácia a „nóbl“ hostia. Tam obyčajne honorácia hrávala mariáš. Naľavo
sa išlo do zadnej izby. Tá bola pre plebs a robotníkov. Pri vchode do zadnej
izby boli pípy (točky) na pivo a veľký drez na umývanie pohárov, tanierov
a pod. To robila vždy jedna slúžka alebo ten, kto mal čas.
Napravo, kadiaľ sa išlo do prednej izby, boli
dva pulty. Naľavo nad schodmi do pivnice bol veľký pult, kde bolo pečivo
a krájal sa chlieb, ktorý bol uskladnený v pivnici. Napravo, hneď pri
stene, bol druhý veľký pult, kde boli mäsiarske a údenárske výrobky a
krčahy s bielym a červených vínom, z ktorých sa nalievalo do pohárov. Nad
pultami boli zavesené skrinky na poháre (krígle).
Zo šenku sa išlo schodmi do obrovskej
pivnice, kde boli veľké sudy. Do nich sa pri prešovaní stáčal mušt a robilo sa
víno. Boli tam uložené aj chleby, ktoré sa vždy piekli na viacero dní a nás ako
deti pre ne posielali.
V šenku bol okrem točky piva (sudy sa
narážali v pivnici) a džbánov na biele a červené vína a veľkej bomby na sódovku
aj pult s mäsiarskymi výrobkami ako tlačenka, údený jazyk, oškvarky atď., čo si
hostia radi dávali k vínu a pivu. Aj zato mal dedo veľkú návštevnosť, lebo
okrem vlastného dobrého vína mal vždy čerstvé mäsiarske a údenárske výrobky, čo
v iných šenkoch nebolo.
Za chlievmi na konci dvora boli za mojich
mladých liet vinice. A za nimi les. Samozrejme, boli tam aj veľké povaly, ale
tam sme mali zakázané chodiť, preto si ich ani veľmi nepamätám. Viem iba, že
raz mi ich ukázal ujo Lexa.
Pohľad na hostinec z Výhona. Račištorf ca 1944 (?).
Hostinec mal výbornú polohu, lebo bol na
kraji námestia a rovnako ďaleko bolo z Horného aj Dolného konca a
neskoršie aj z Pozotórie, kde sme mali my postavený dom. Napravo od hostinca
bola vtedy ešte len ulička na Kopanice a do lesa. Neskôr tam bola cesta a teraz
asfaltka do račianskeho „Beverly Hills”, ktoré vzniklo na mieste Kopaníc, a ďalej
– do lesa až k Horskej vinárni.
Hneď na druhej strane uličky bolo pekárstvo
pána Prokeša, odkiaľ bral dedo pečivo a chleby a neskôr sme tam nosili piecť chlieb
aj my zdola. Vtedy sa chlieb v obchodoch ešte nepredával. Chlieb a pečivo
sa kupovalo čerstvé priamo od pekára alebo mama zamiesila doma na chlieb. Ten
sa nechal vykysnúť v šúpolovom okrúhlom alebo podlhovastom válovčeku a prikrytý
čistou utierkou sa odniesol k pekárovi upiecť. Pekár povedal, podľa toho, koľko
mal pečenia, kedy treba pre upečený chlieb prísť. Chlieb sme ako chlapci k pekárovi
nosili a ešte radšej preň chodili, lebo teplý chlieb chutí najlepšie.
Môj dedo mal okrem rolí aj tri vinohrady:
Šprinzle, tie boli na začiatku dnešných Krasňan, Záhumenicu a Ružu (hovorilo sa
Rúža) na Prešovni, na konci Dolného konca. Na oberačku chodila celá rodina a
dedo si ešte volal aj oberačov z dediny, ktorým za to platil. Do Ruže sme
chodili najradšej, lebo tam bolo voňavé hrozno, ktorému sa hovorilo „cinyfandel”,
terajší Silván, Iršaj Olivér a „čaba” (Čabianska perla).
Dedo mal aj druhý dom na dolnom konci, kde
bola Záhumenica. Vtedy sa v Rači na Dolnom aj Hornom konci bývalo vo dvoroch. V
jednom dvore bývalo 5 aj 10 rodín. Dvor bol široký asi 7 až 10 metrov, aby sa
dalo vojsť s vozom a po obidvoch stranách boli pristavované postupne, ako ľudia
prichádzali, jednotlivé domy tesne na sebe.
Vo dvore bývali rodiny s deťmi, ale aj úplne
cudzí ľudia, niekoľko rodín. Vo väčšine dvorov bola súdržnosť a ľudia sa
nehádali, skôr sa brali ako príbuzní alebo dobrí známi.
Dedov dom stál nad Záhumenicou, napravo na
konci dvora, kde, ako si pamätám, nikto nebýval. Bol tam sklad obilia, prešovňa
a pivnica. Prakticky celá úroda zo Záhumenice sa tam prešovala, aj sa v
pivniciach uskladnila. A uskladňovalo sa tam aj obilie z rolí. Dvor bol na konci
širší, aby sa tam dalo otáčať s konským povozom. Odtiaľ sa vozila kŕma pre kone
a dobytok aj víno, keď sa minulo vo veľkej pivnici.
ZABÍJAČKA U DEDA VO DVORE
Dedo obyčajne zabíjal svine dvakrát do
týždňa.
Večer pred zabíjačkou sviňa nedostala žrať,
aby nemala plné črevá, lebo tie sa vtedy zužitkovávali. Slúžky ich niekoľkokrát
vyprali so sódou, neskôr so saponátom a v čistej vode preplachovali dovtedy,
pokiaľ dedo ovoňajúc ich nepovedal, že už sú dobré. Do nich sa potom plnili
jaternice, krvavničky a klobásy.
Pokiaľ sviňu neopaľovali, vohnali alebo – keď
nechcela ísť – dotiahli ju na štranku (silný ľanový povraz) do jatky. To robili
paholci. V jatke ju už obyčajne čakal ujo Karol, ktorý ju klepol po čele
sekerou alebo špeciálnym nástrojom, ktorým sa zabíjali býci. Bola to taká fajka
na rúčke, aká je na sekere. Kovová fajka mala na jednej strane otvorenú rúrku a
na druhej bolo plné zakrútené železo. Neskôr sa to robilo už zabíjacou pištoľou
na slepé náboje.
Keď sviňa padla, obyčajne dedo dlhým ostro
nabrúseným nožom sviňu pichol. Tam už niekto podržal prichystaný vajdlink, do
ktorého sa nachytala krv na krvavničky.
Svine vždy pichal – pokiaľ vládal – dedo,
lebo on to vedel najlepšie a vždy presne trafil. To bolo dôležité, aby sviňa čo
najrýchlejšie stiekla z krvi a jednak preto, aby krv dobre tiekla, lebo keď sa
dobre netrafilo, netiekla krv a bolo treba pichať znova.
Paholci nachystali na dvore kopu slamy a keď
bola sviňa zabitá, položili ju na slamu a slamu zapálili. Opálená sviňa sa
musela potom ešte ostrými nožmi oholiť. Z opaľovaných svíň robil dedo
strašne dobrú slaninu. Sviňa musela mať slaninu hrubú aspoň 8 cm. Dedo z nej
narobil pásy, ktoré na hrubo natrel špeciálnou zmesou soli a cesnaku a nechal
vonku poriadne vymrznúť. Nikdy som lepšiu slaninu nejedol. Tá slanina sa
krájala ako maslo. Tú ale dedo nepredával, bola len na doma a pre jeho rodinu.
Samozrejme, že sa robili aj mäsiarske výrobky: klobásy, jaternice, krvavničky,
oškvarky, paprikovaný a solený podbradok. Tie sa predávali vo výseku, ale
hlavne v hostinci.
V hostinci sa podávali aj obedy, ktoré
pripravovala teta Paula. Okrem gulášov – tie sa najviac konzumovali v zadnej
izbe – mali aj trvalých stravníkov, ktorí sa grupovali zo slobodných úradníkov,
učiteľov a z honorácie. Bolo ich dosť, lebo teta Paula varila
vynikajúco, väčšinou domácu stravu.
Podávali sa aj rôzne špeciality a minútky,
ktoré robil ujo Lexa. Ten sa vyučil za kuchára a cukrára v Prahe a tiež
vynikajúco varil. Jeho zákusky a tiež torty boli nezabudnuteľné. Hovoril z nich
pražský grif.
Tovarišský list Alexandra Meszároša. 9. marec 1931.
Výučný list Alexandra Meszároša.List.vyucny. 9. marec 1931.
Výučný list - Lehr Zeugnis Alexandra Meszároša. 1. júl 1933.
Alexander Lexa Meszároš. Františkovy Lázně 1962.
Ešte k tej fajke. Raz, keď ujo Karol zabíjal
na obecnej jatke býka, som bol pri tom. Býka tam doviedli na reťazi, ktorú mal
na rypáku. V strede jatky bol zabetónovaný kovový krúžok. Reťaz sa prevliekla
cez krúžok a hlava býka sa pritiahla k zemi. Tam už prichystaný ujo Karol
klepol býka do stredu čela tupým koncom – trubkou. Keď býk padol na betón,
rýchlo ho zapichli nožom pod krk. Niekedy mu krk aj podrezali.
Na obecnú jatku chodil zabíjať aj rabín kóšer
jahňacinu aj iné.
ĽADOVŇA A ĽADOVÉ HRANOLY
Za mojej mladosti bývali oveľa väčšie zimy
ako teraz. Na Henčlovom rybníku, kam sme chodili v lete chytať vodne blšky pre
rybičky, ktoré sme si nachytali v potoku a dali do akvária, bývali v zime
silné ľady, aj vyše 30 cm.
Henčl bol podnikateľ, ktorý mal pílu a na
gátroch pílil stromy na hranoly a dosky. Dobre prosperoval, lebo vo vtedajšom
Račištorfe a na okolí sa stavalo veľa domov. Na chladenie strojov a píl
potreboval vodu. Neviem, či postavil pílu k existujúcemu rybníku alebo urobil k
píle umelý rybník.
Rybník bol cez dve ulice od nás a chodievali
sme k nemu takmer denne pre blšky rybičkám, čo sme chovali. V lete sme sa v ňom
niekedy aj napriek zákazu okúpali.
Keď rybník zamrzol a ľad bol aspoň 20 cm
hrubý, dedo najal robotníkov a tí so sekerami ľad rúbali. My sme sa chodili na
to pozerať. Najprv vyrúbali taký obdĺžnik cca 1x2 m, ten hasičskými hákmi
vytiahli na ľad k brehu a tam ho rozrúbali na menšie hranoly, aby sa dali
nakladať na voz. K rybníku prišli paholci s koňmi a špeciálnym vozom, ktorý mal
korbu oplechovanú.
Dedo voz kúpil hlavne na vozenie kúpených
svíň, ale aj na iné účely, napríklad na dovoz ľadu, údenín z mesta alebo iných
tovarov. Miesto kolies mal pneumatiky, takže išiel úplne ticho. Bolo to
potrebné aj preto, že sa na ňom chodilo pre údeniny do mesta a tam sa už vtedy
nesmelo s vozmi na kolárskych drevených okutých kolesách, lebo robili veľký
hluk. Keď sa išlo pre svine, nasadili na korbu napevno železné mreže, aby svine
nemohli vyskočiť. Mreže mali vzadu dvierka, kadiaľ sa svine nakladali. Voz bol
oplechovaný preto, aby sa dal ľahko umyť.
V zime na voze paholci vozili ľad a ukladali
do ľadovne. Ľad sa najprv ukladal cez dvere z jatky do ľadovne. Keď bol až
po dvere naukladaný, vošiel jeden paholok do ľadovne zvonku cez otvor a z voza
mu podávali alebo hádzali kusy ľadu a on ich ukladal. Keď bola ľadovňa plná,
otvor sa vyplnil a utesnil slamou a nepriedušne
zatvoril. Ľad tam vydržal až do budúcej zimy.
Vtedy ešte neboli chladničky ani mrazáky. Mraznička bola
drevená oplechovaná debna, veľká
asi ako kuchynský stôl. Vo vnútri bola menšia plechová vaňa a do medzery medzi
bočné steny a vaňu sa naukladal rozdrvený ľad. Do vane sa odkladalo nepredané
mäso. Tento vtedajší „mrazák” mal ťažký odizolovaný odklápací vrchnák. Na
spodku mrazáka bola malá dierka na odtok roztopeného ľadu do vedra. Mäso v mrazáku
vydržalo aj týždeň. Občas sa musel ľad doložiť. Podobne sa ľad používal aj na
chladenie piva. Ľad sa dával aj okolo trubiek, cez ktoré sa z pivnice točilo
pivo.
VINICE A OBERAČKA
Dedo mal tri vinice. Vo viniciach bola vtedy
celý rok robota, lebo nebola žiadna mechanizácia. Vinič bol vtedy sadený asi ¾
metra od seba. Každý kĺč (koreň) bol priviazaný na svoj agátový štek (asi 1,5 metrový
agátový kolík). Prvá robota vo vinohrade bola strihačka vo februári. Odstrihávali
sa staré révy na 2-4 očká.
Potom prišla najťažšia robota – kopačka. Celý
vinohrad sa musel porýľovať ručne a muselo sa dávať pozor, aby sa neodreli
kĺče. Potom plevačka. Pri plevačke sa odstraňovali šibáky, na ktorých nebol
kvet hrozna. Súčasne sa robila viazačka. Ostávajúce výhonky sa priväzovali
spočiatku morskou trávou alebo pántom (dlhá usušená tráva), neskôr už len
povrazmi o štek.
Keď zapršalo a vinič chytala perenospóra (žltnutie
a opadávanie listov), muselo sa striekať, niekedy podľa počasia aj trikrát za
rok. Striekalo sa modrou skalicou rozmiešanou s vápnom a vodou. Na to boli
takmer v každom vinohrade zabetónované skruže, kde sa postrek namiešal. Každý
kĺč-peň sa musel postriekať. Striekalo sa z drevenej menšej putne, ktorá mala
popruhy a dávala sa na chrbát naplnená roztokom. Zo spodku putne išla hadica,
na ktorej bola nasadená dvojitá mosadzná tyčka. Vonkajšia tyčka sa ručne posúvala
k sebe po vnútornej tyčke a vtedy z nej striekala ako sprcha zmes z putne.
Fungovalo to asi tak ako dnes napríklad vrchnák na fľaške Septonexu. Pritom si bolo
veľmi treba dávať pozor na oči kvôli agresívnej skalici.
Ďalšia ťažká robota bola škrábačka. Podľa
počasia sa 2-3-krát musela so škrabákom oškriabať všetka burina, čo v riadkoch
a pri kĺčoch narástla.
Dedo si na ťažkú robotu vo vinohrade – kopačku,
škrábačku a striekanie – najímal chlapov na tzv. „tovarich”. Obyčajne
nezamestnaných alebo takých, čo si tým na jar a cez leto privyrábali, lebo bola
chudoba. Väčšinou si na to brali dovolenky. Na tie ľahšie práce a niekedy aj na
škrábačku chodili na tovarich aj ženy. Tovarichár dostával na deň 20 Kčs (to
bolo vtedy dosť peňazí) a pol litra vína.
Najkrajšie bolo, keď na jeseň nastal čas
oberačiek. Na oberačku chodila celá rodina a keď bolo treba, dedo si najal ešte
aj ženy. Ťažkú robotu – putnovanie – robili paholci alebo chlapi, čo sa chceli
ukázať, že to zvládnu a ako mládenci aj my, keď sme chceli pochvalu, že už na
to máme.
Oberalo sa obyčajne cez pracovné dni a v sobotu.
V nedeľu sa vtedy nerobilo. My sme obyčajne chodili rovno zo školy, lebo
tam bolo pre oberačov vždy čo jesť: salámy, oškvarky, chlieb a pre dospelých
víno, pre nás krachelky. Jesť sa muselo mimo vinohradu, aby nepadol chlieb do
hrozna, lebo by víno skyslo.
Skoro ráno pristavili paholci na spodok
vinohradu voz – rebriňák s kaďami, aby sa nemuseli nosiť putne nahor.
Potom jeden paholok rýchlo odviedol kone domov do maštale a vrátil sa putnovať.
Na voze boli dve veľké kade, putny, muštlovnica, schodíky a vedrá.
Putny po račansky „putňe” sa rozostavali po
chodníku. Chodníky boli na oboch stranách a oddeľovali vinohrad od susedov.
Putne sa rozmiestňovali 5-10 metrov od seba, podľa odhadu úrody. Oberalo sa do
vedier záhradníckymi nožnicami alebo nožom. Plné vedrá sa vysýpali do putní.
Putne boli asi meter vysoké, elipsovité
drevené, dolu sa zužujúce, železnými obručami stiahnuté nádoby. Na nich boli
pripevnené popruhy – gurtne. Plná putna vážila asi 70 kíl aj viac.
Putnárovi sa pomohla putna dať na chrbát.
Frajeri ju odniesli aj na jednom pleci. Putnár odniesol putnu k vozu, schodíkmi
vyšiel na voz, priamo z pleca vysypal putnu do kade.
Keď bolo v kadi viac hrozna, umuštlovalo
sa muštlovnicou, aby sa do kade vmestilo viacej hrozna. Muštlovnica bola z
jedného kusa dreva vystrúhaný drúk asi meter dlhý, ktorý sa dole rozširoval asi
do 20 cm.
Keď boli kade plné, paholok doviedol kone a odviezol
hrozno do prešovne. Hrozno sa muselo ešte večer pomlieť, dať do kadí a nabiť
prvé preše. Mlynky na hrozno boli také, že sa pripevňovali priamo na kaďu alebo
boli na stojane, ale na takom, že z mlynka padalo pomleté hrozno rovno do
kade.
Z kade sa naberalo pomleté hrozno takými
drevenými okovanými gbelíkmi, na ktorých jeden drevený diel bol vyšší ako
ostatné a v ňom bola diera, aby sa dal dobre chytiť.
Preš sa nabíjal zvrchu. Liatinový okrúhly
spodok mal v strede oceľovú tyč, navrchu so závitom, na ktorý sa, keď bol preš plný
(nabitý), nasadila doťahovacia hlavica. Na okraji liatinového spodku bol žľab,
do ktorého tiekol mušt, keď sa priťahoval preš a v jednom mieste mal
lievik, ktorým tiekol mušt do gbelíka alebo malej kade. Na liatinový spodok sa
nasadili bočné steny preša z dvoch polovíc obručí, na ktorých boli asi pol
centimetra od seba nakované silné drevené dubové laty. Všetko bolo masívne,
lebo pri doťahovaní preša tam pôsobili veľké tlaky.
Keď bol preš plný, navrch sa dali
polkruhovité dosky a na ne sa vždy priečne okolo stredu kládli drevené hranoly asi
10x10 cm hrubé. Po čase, keď bolo hrozno v preši stlačené tak, že sa
nedalo doťahovať, museli sa pridávať ďalšie hranoly. Na hranoly tlačila zvrchu
hlava po závite strednej osi. Do hlavy sa nasadila železná tyč, ktorá
presahovala okraj preša asi o pol metra. Keď sa tyč tlačila dopredu, hlava išla
po závite dolu a tlačila na hranoly. Dozadu išla tyč naprázdno.
Spočiatku to išlo ľahko, ale keď už bolo
hrozno stlačené do polovice preša, doťahovalo sa ťažko. Ako mládenci sme radi
preš doťahovali a pri tom koštovali čerstvý, z preša vytekajúci mušt.
Mušt sa meral muštomermi, takými sklenenými
akoby teplomermi, ktoré ukazovali cukornatosť. Ak mal mušt menej ako 21-22
Klosteneuburských stupňov, dosladzoval sa na príslušnú cukornatosť. V tom čase
sa ale mušt málokedy prisladzoval, lebo hrozno sa nechávalo, ak to počasie
dovoľovalo, dlhšie na koreni, aby nabralo cukornatosť. Cukor bol na také veľké
množstvá vína, ako dedo potreboval a vyrábal, aj vtedy drahý špás.
Spod preša sa mušt nalieval do veľkej čistej
kade a stade sa ručnou pumpou a dlhými silnými hadicami stáčal do veľkých sudov
v pivnici. Hadice sa ťahali z prešovne cez dvor a veľké železné dvere z
dvora po schodoch až do sudov. Ku koncu už niekto musel dolu pri sude dávať
pozor, aby sa mušt neprelial.
Dnes sa už všetko vo vinici robí
mechanizovane. Vinič sa ťahá ako vertigo na oceľových tyčiach alebo na drôtenke.
Riadky sú asi 2,5 metra od seba a všetko okrem strihania, plevačky a viazania
sa robí traktormi. Oberá sa tiež strojne. Miesto starých ručne doťahovaných
prešov sú veľké rotačné kovové elektricky hnané valce s dierkami a mušt
tečie do veľkých oceľových kadí pod nimi. Odtiaľ sa elektrickými čerpadlami
stáča mušt do umelohmotných alebo nerezových valcov. Holt, mechanizácia
pokročila!
Bratislava, marec 2012
Prvá čast trojdielnych spomienok
0 comments:
Zverejnenie komentára