Alex Marčan: Videl si iba obrovský batoh, ženy sa kdesi pod ním strácali...

Priemyselno-výrobný charakter kysuckého regiónu sa dnes žiaľ, čiastočne opakuje. Chlapi v minulosti chodili za zárobkom na „týždňovky" do Třinca, Karvinej, Nového Bohumína, Ostravy. Dnes chodia do Anglicka, Španielska, Škótska, či iných štátov EU.

Okresné mesto Čadca malo závody Tatra, Slovena, Okrasa a iné služby. Bola drevárska výroba v Krásne n/Kysucou, výroba ložísk v Kysuckom Novom Meste. Veľa iných možností zárobku nebolo. Chlapi sa v piatok vracali „zo sveta“ autobusom, ktorý okolo 16:00 hod. zastavil pred „Konzumom“. Húf detí čakal na jeho príchod a kontrolovali sme, kto mal prísť a neprišiel. Poznali sme ich spamäti skoro všetkých. Tí, čo neprišli, boli predmetom detských konšpiračných teórií.

Teraz niekoľko spomienok na ženy. V podstate sa v týždni starali o všetko. Dobytok, kravy, kozy, ovce, ošípané, hydinu a... deti. Kedy sa s nimi učili, ako dnes, netuším. Okopávali zemiaky, sušili seno, ovos, či iné plodiny. V totálnom chvate sa snažili uchrániť seno a slamu pred letnými búrkami. V obrovských nošiach znášali v predklone náklad. Videl si väčšinou iba obrovský batoh, ženy sa mi kdesi pod ním strácali...

Ľud Kysúc bol vždy tvrdý. Formovaný vrchmi, lesmi, skalistou pôdou a údermi osudu. Akým spôsobom sa mnohým podarilo vystavať murované domy, ktoré volali „štoky“, v ťažko prístupných kopcoch, som dodnes nepochopil. Boli plánované ako viacgeneračné, dnes stoja častokrát opustené, ako odkaz zodratých rúk dedov a otcov. Z rozprávania si spomínam, že najdôležitejší pomocníci pri stavbe boli kone, rodina, kamaráti a slivovica. Finančné vyrovnanie za pomoc bolo riešené systémom „barter“, teda tovar za tovar, služba za službu. Cash flow, alebo ak chceš – voľné financie, spravidla neboli. Peniaze išli do nákupu stavebného materiálu.

No vráťme sa v čase k dedom. Prvý kultúrny počin leta boli hody. V rodisku môjho detstva boli okolo Jána (24. júna). Týždňovkári sa vracali domov zo sveta baní, železiarní, „štreky“, či iných profesií. V nedeľu, po kostole, začali účastníci hodovať okolo nastavaných šiatrov kolotočov, hojdačiek a strelníc. Frajer vystrelil papierovú ružu a daroval ju dievčine, ktorá mu padla do oka. Podal ju naoko ležérne a bez mimoriadneho citového prejavu. Boli by sa mu kamaráti smiali.

Okolo 14:00 hod. začínala tanečná zábava „Na Kolečku“. Požiarna zbrojnica, ktorá stojí v areáli, bola podľa pamätníkov z rokov 1935 - 36 ľudovou školou pre žiakov 1. a 2. ročníka. Chodila tam aj moja matka. Spomína si, že cez vojnu sa v pivnici pod touto budovou skrývali pred ustupujúcimi Nemcami. Neskôr sa miesto premenovalo na „Pod hríbom.“

Nastúpila objednaná kapela, spravidla harmonika, plechové dychy, občas husle a bubon. Repertoár tvorili valčík, polka, niekedy pokus o modernu – Kristínka a. i. Niektorí ležérne sediaci speváci chceli kráčať s dobou. Tak si modernizovali texty, napr. „Prečo si neprišiel, keď som ťa čakala....“ upravili: „Z akých dôvodov si neprišiel...“.

Z úvodu ku knihe Alexandra Marčana
Začiatky bigbítu na Kysuciach